Content uploaded by Miloš Štefanovský
Author content
All content in this area was uploaded by Miloš Štefanovský on Jan 23, 2023
Content may be subject to copyright.
0
1
Miloš Štefanovský
Rozvoj a diagnostika
pohybových schopností
a technických zručností
v džude
2022
Univerzita Komenského v Bratislave
2
© Mgr. Miloš Štefanovský, PhD., 2022
Univerzita Komenského v Bratislave, Fakulta telesnej výchovy
a športu, Katedra gymnastiky, tancov, fitnes a úpolov
Recenzenti
prof. PhDr. Eugen Laczo, PhD.
doc. PhDr. Bc. Zdenko Reguli, PhD.
Mgr. Ivan Plaštiak, PhD.
Fotografia na obálke
www.canva.com
Publikácia je šírená pod licenciou Creative Commons CC
BY-SA 4.0 (vyžaduje sa: povinnosť uvádzať pôvodného
autora, povinnosť odvodené dielo zdieľať pod rovnakou
licenciou ako pôvodné dielo). Viac informácií o licencii a použití diela:
https://creativecommons.org/licenses/by-sa/4.0/
https://stella.uniba.sk/texty/FTVS_MS_pohybove_schopnosti_dzudo.pdf
Vydavateľ
Univerzita Komenského v Bratislave
ISBN 978-80-223-5529-2 (online)
3
Obsah
Predhovor
Úvod
4
6
1 Charakteristika džuda
7
2 Obsahová analýza štruktúry športového výkonu
11
3 Štruktúra a ciele jednotlivých etáp dlhodobej
športovej prípravy
16
3.1 Etapa športovej predprípravy
17
3.2 Etapa základnej športovej prípravy
18
3.2.1 Diagnostika úrovne trénovanosti v etape základnej
športovej prípravy
27
3.2.1.1 Somatické parametre
28
3.2.1.2 Všeobecné pohybové schopnosti
30
3.2.1.3 Špecifické zručnosti
42
3.2.1.4 Zhrnutie poznatkov
45
3.3 Etapa špecializovanej športovej prípravy
47
3.3.1 Diagnostika úrovne trénovanosti v etape
špecializovanej športovej prípravy
56
3.3.1.1 Somatické parametre
57
3.3.1.2 Motorické parametre
60
3.3.1.3 Funkčné parametre
64
3.3.1.4 Diagnostika pohybových vzorov
73
3.3.1.5 Zhrnutie poznatkov
76
3.4 Etapa vrcholovej športovej prípravy
77
3.4.1 Diagnostika úrovne trénovanosti v etape vrcholovej
športovej prípravy
84
3.4.1.1 Somatické parametre
85
3.4.1.2 Motorické parametre
87
3.4.1.3 Funkčné parametre
93
3.4.1.4 Diagnostika pohybových vzorov
100
3.4.1.5 Zhrnutie poznatkov
103
4 Obsah týždenných mikrocyklov v jednotlivých
etapách športovej prípravy
105
Zoznam bibliografických odkazov
128
4
Predhovor
Jigoro Kano, zakladateľ džuda, raz povedal: „...starostlivo
a precízne pozorujte seba a situáciu, pozorne sledujte ostatných
a svoje okolie. Následne zvážte a konajte rozhodne.“
Profesionálni tréneri sa nielen v džude zameriavajú
na optimalizáciu zdravia, kondície a športového výkonu.
Diagnostika a hodnotenie sú pritom súčasťou špecializovaných
nástrojov, ktoré sú využívané na získanie informácií o aktuálnej
úrovni športovcov. Testovanie je potrebné využívať okrem zistenia
aktuálneho stavu trénovanosti aj pri efektívnom rozhodovaní
v tréningu, pri získavaní všeobecných demografických informácií
o populácii, pri výbere a rozvoji talentov, ako aj na optimalizáciu
tréningových programov. Testovanie môže tiež poslúžiť ako
nástroj prevencie zdravotných problémov a minimalizácie výskytu
úrazov. Poskytuje odpovede na otázky, či to, čo aktuálne robíme
so športovcami, je efektívne a či nie je možnosť robiť tréningový
program inak a lepšie.
Diagnostika a hodnotenie nám súčasne poskytuje možnosť
vytvárať normatívne dáta, ktoré následne umožňujú porovnať
výkony našich športovcov s ostatnými športovcami, napr. s bežnou
populáciou alebo v rámci jednej športovej špecializácie. Pri
vhodnom výbere testov je možné do určitej miery predikovať
i športový výkon, diferencovať elitných športovcov od športovcov
nižšej úrovne alebo hodnotiť efektívnosť zotavných procesov.
Na základe výsledkov získaných precíznou a komplexnou
diagnostikou následne tvoríme tréningový proces. Vzhľadom
na poznatky o štruktúre športového výkonu v džude sa vyžaduje
holistický prístup trénerov, komplexne zameraný na všetky faktory
výkonu, ktorých význam a postavenie sa mení v čase. Tréneri
musia poznať špecifiká tréningu v jednotlivých vekových
obdobiach, ich ciele, úlohy, obsah, prostriedky a odlišnosti.
Jednotný prístup nie je vhodný vzhľadom na vekové špecifiká
či rozdiely v pohlaví. Pri náraste športovej výkonnosti sa vyžaduje
mimoriadna trpezlivosť zo strany trénerov, najmä z dôvodu, aby
5
sa vyvarovali predčasnej špecializácii a príliš skorej intenzifikácii
tréningu. Hoci v našich podmienkach bývajú ciele v džude
stanovené najmä výkonnostným smerom, v prvom rade je potrebné
vychovať všestranného športovca a až následne tvoriť
špecializovaný obsah. Toto je jedna z optimálnych ciest
„dlhovekosti“ športovcov, ako aj ich úspešnej výkonnosti.
6
Úvod
Predkladaná vedecká monografia je dielom pozostávajúcim
zo štyroch samostatných kapitol. V jej prvej časti charakterizujeme
športové odvetvie džuda a analyzujeme dostupné poznatky
o štruktúre športového výkonu.
Zásadná je tretia kapitola o štruktúre a cieľoch jednotlivých
etáp dlhodobej športovej prípravy. Podrobne rozoberáme
tréningový obsah v jednotlivých etapách prípravy od detí cez
mládež, dorast až k juniorom, resp. seniorom. V každej etape
uvádzame „ideálne“ parametre tréningu i jeho nedostatky
vyplývajúce z každodennej praxe. Podstatnú časť v jednotlivých
etapách tvorí diagnostika trénovanosti, pri ktorej uvádzame
výskumné dáta o úrovni trénovanosti slovenských džudistov.
Zameriavame sa na oblasť somatických, motorických a funkčných
parametrov. Nechýba ani diagnostika pohybových vzorov.
Trénovanosť porovnávame u detí najprv s bežnou populáciou,
u starších kategórií s džudistami svetovej úrovne i s normami
vytvorenými pre jednotlivé vekové kategórie a pohlavia.
Analyzujeme zistené skutočnosti o dosiahnutej úrovni trénovanosti
a naznačujeme aj možné riešenia smerujúce k optimalizácii
tréningu.
V poslednej kapitole uvádzame podrobný obsah
týždenných mikrocyklov v jednotlivých etapách športovej
prípravy, aby čitateľ získal ucelený obraz o špecifikách
a odlišnostiach tréningu detí, mládeže, dorastencov a juniorov.
Zbieranie dát prebiehalo v spolupráci s oddielom džuda
Slávia Slovenskej technickej univerzity v Bratislave a Národným
športovým centrom. Vzhľadom na obsah a zameranie ju
odporúčame študentom trénerstva so špecializáciou na džudo,
trénerom v praxi, ktorí pracujú s deťmi, mládežou a džudistami
najvyššej výkonnostnej úrovne. Vhodná je aj pre pracovníkov
diagnostických centier, širšiu úpolovú komunitu a v neposlednom
rade pre samotných športovcov.
7
1 Charakteristika džuda
Džudo je olympijský úpolový šport, pri ktorom sa dvaja
súperi pomocou platných techník hodov a techník boja na zemi
snažia získať bodovú prevahu a zvíťaziť (Ďurech 2000). Jeho
korene siahajú do Japonska a zakladateľom je Jigoro Kano
(Štefanovský 2009). Džudo sa prvýkrát objavilo v programe
Lentých olympijských hier v roku 1964 v Tokiu. Ženy sa
predstavili pod piatimi kruhmi v roku 1992 v Barcelone.
Hlavným cieľom v džude pri športovom výkone je
dosiahnuť tzv. ippon. Ippon znamená víťazstvo a môže ukončiť
zápas aj pred časovým limitom. Ippon je možné dosiahnuť platným
hodom na chrbát, udržaním súpera na zemi v predpísanej polohe,
účinným nasadením páčenia lakťového kĺbu alebo škrtením.
Zápas v džude je intenzívny prerušovaný športový výkon
s rôznou dĺžkou trvania zaťaženia. Kadeti, juniori a seniori zápasia
podľa aktuálnych pravidiel 4 min čistého času. Deti a mládež
(13 – 14 a 11 – 12 rokov) zápasia 3, resp. 2 min. Dĺžka trvania
zápasu je ťažko predvídateľná, nakoľko športovcom je daná
možnosť zvíťaziť pred uplynutím časového limitu. Nerozhodný
zápas môže prejsť do predĺženia, ktoré vo vyšších vekových
kategóriách nemá časové ohraničenie. Viac ako polovica zápasov
však končí v džude pred časovým limitom (Štefanovský 2009
a 2015). Podľa Barreto, Aedo-Munoz, Soto, Miarka a Brito (2021)
v olympijskom cykle pred Tokiom 2020 počet predĺžení významne
vzrástol oproti OH v Riu 2016 (0,3 ±0,4 vs. 0,1 ±0,2; p˂0,001).
Rovnako vzrástol aj samotný čas strávený bojom v predĺžení
(23,9 ±53,5 s vs. 4,1 ±21,4 s; p˂0,001).
V úvode zápasu sa snažia džudisti k sebe rýchlo priblížiť
a presadiť si dominantný úchop za športový výstroj – džudo-gi.
Zvyčajne ide o úchop dvomi rukami. Seniorskí džudisti strávia
bojom o úchop v jednom zápase v priemere 79,7 ±50,1 s (Barreto,
Aedo-Munoz, Soto, Miarka a Brito 2021). Ide o veľmi dôležitú
technicko-taktickú činnosť, nakoľko od kvalitného úchopu
významne závisí úspešnosť použitej techniky. Akonáhle sa súperi
8
uchopia, je potrebná silová vytrvalosť najmä vo svaloch predlaktia
(Franchini, Miarka, Matheus a Del Vecchio 2011).
Po získaní úchopu nasleduje útočná, resp. obranná technika.
Techniky v džude sa tradične podľa Kodokan systematiky delia
na techniky pre boj v postoji a boj na zemi. Techniky v postoji (rúk,
bokov, nôh a strhov) vedú k narušeniu súperovej rovnováhy
s cieľom hodiť ho na bodovanú časť tela, ktorou je chrbát alebo
boky (Kano 2013; Štefanovský 2009). Moderná klasifikácia hodov
podľa Sacripantiho (2010) vychádza z biomechanických
požiadaviek na ich vykonanie a hovorí o hodoch:
a) kde rozhoduje o vykonaní techniky dvojica síl, ktoré majú
zvyčajne opačný smer pôsobenia (napr. techniky De-ashi-
barai, Kouchi-gari, Ouchi-gari, Uchi-mata, O-soto-gari,
Harai-goshi, atď.),
b) založených na princípe pákového mechanizmu, pri ktorom
je dôležitá dĺžka páky, veľkosť a miesto pôsobiacich síl
a bod otáčania (napr. techniky Ashi-guruma, Hiza-guruma,
Soto-maki-komi, Ura-nage, O-goshi, Tai-otoshi, atď.).
Podľa predvedenej techniky hodu získava džudista
od rozhodcov náležité bodové hodnotenie ippon alebo waza-ari.
Techniky hodov v džude sú rozmanité a majú veľmi krátku dobu
trvania. V jednom zápase strávi džudista v priemere celkovo
7,6 ±5,2 s realizovaním útočnej alebo obrannej techniky hodu
(Barreto, Aedo-Munoz, Soto, Miarka a Brito 2021). Uskutočniť
techniku hodu si vyžaduje od džudistu maximálne úsilie v trvaní
0,98 – 1,7 s so zapojením veľkých svalových skupín tela (Marcon,
Franchini, Jardim a Neto 2010; Blais, Trilles a Lacouture 2007;
Takeuchi, Miura a Ha 1996). Rýchlosť vykonania techniky
ovplyvňujú predovšetkým technická zdatnosť a vyspelosť
džudistov, druh vykonávanej techniky, ako aj somatické parametre
džudistu (napr. telesná výška, výška ťažiska nad plochou opory
a dĺžka končatín) (Štefanovský 2015). So silových schopností
je pri hodoch limitujúca najmä výbušná sila.
9
Techniky používané pre boj na zemi sa delia
na znehybnenia, škrtenia a páčenia lakťového kĺbu (Kano 2013;
Štefanovský 2009). Za ich úspešné vykonanie získava džudista
podobne ako pri boji v postoji hodnotenie ippon alebo waza-ari.
Cieľom znehybnenia je udržať súpera v polohe na chrbte po dobu
20 s, zatiaľ čo techniky škrtenia a páčenia majú za cieľ donútiť
súpera vzdať sa. V jednom zápase strávi džudista bojom na zemi
v priemere 33,9 ±29,0 s (Barreto, Aedo-Munoz, Soto, Miarka
a Brito 2021). So silových schopností je pri boji na zemi
uplatňovaná vytrvalostná a maximálna sila pri izometrickom alebo
dynamickom režime.
Pomer medzi zápasom v postoji a na zemi je určený
individuálnou stratégiou vedenia boja, ako aj neustálym vývojom
pravidiel súťaženia, pričom pretekármi je dlhodobo viac
preferovaný boj v postoji (Štefanovský 2015).
Podľa autorov Adam, Klimowicz a Pujszo (2016), ktorí
analyzovali MS v džude v rokoch 2014 a 2015 patria medzi
techniky, ktoré dominujú modernému džudu: Uchi-mata, Seoi-
nage, Kuzure-kesa-gatame, Kouchi-gari a Ude-hisigi-juji-gatame.
Tieto by mali byť súčasťou technického arzenálu každého
vrcholového džudistu. Techniky sa v zápase kombinujú a neustále
obmieňajú. Pre vedenie boja sa využívajú rôzne druhy postojov
(útočný a obranný), pohybov po tatami, blokov, úhybov a obratov.
Osobitné postavenie má pádová technika, ktorá dokonale plní
funkciu ochrany pred zranením. Preto sa s jej výučbou začína
pri tréningu džuda už v ranom veku.
Viacero autorov charakterizuje džudo ako silovo-rýchlostný
prerušovaný športový výkon, pri ktorom sú kladené požiadavky na
úhradu energie na anaeróbny i aeróbny metabolizmus (Julio
a Franchini 2021; Lopes-Silva a Franchini 2021; Bompa
a Buzzichelli 2015; Pulkkinen 2001). Zo silových schopností
je limitujúca maximálna, výbušná i vytrvalostná sila (Bompa
a Buzzichelli 2018; Štefanovský, Vanderka, Číž, Mihalík a Beneš
2012; Pulkkinen 2001).
10
Rýchlostná schopnosť v džude má veľký význam
v spojitosti s reakciou. Ide najmä o reakciu na taktilné podnety
pri úchope súpera za rôzne časti džudo-gi (Štefanovský 2009).
Z koordinačných schopností sú limitujúce najmä
rovnováhové schopnosti. Džudo zápas je o neustálom vzájomnom
narúšaní a opätovnom rýchlom obnovovaní rovnováhy, ktorá
je závislá najmä od tiaže, plochy opory a výšky ťažiska nad plochou
opory (Štefanovský 2009).
Na rozvoji kĺbovej pohyblivosti a ohybnosti je do veľkej
miery závislá kvalita a účinnosť viacerých techník. Najväčšie
nároky sú pritom kladené na mobilitu bedrového kĺbu a hrudnej
chrbtice. Naopak vysoká stabilita sa vyžaduje v driekovej časti
chrbtice, v lakťovom a kolennom kĺbe (Štefanovský 2012 a 2009;
Štefanovský a Mihalík 2012).
11
2 Obsahová analýza štruktúry športového výkonu
Džudo z hľadiska štruktúry športového výkonu radíme
medzi multifaktoriálne športy. Nedostatočná úroveň jedného
faktora môže byť do určitej miery vykompenzovaná vyššou
úrovňou iného, resp. iných faktorov. Vymedzenie rozhodujúcich
faktorov štruktúry športového výkonu v džude je zložitý proces,
nakoľko pravidlá súťaženia, aktívny odpor súpera, zložitá štruktúra
acyklických pohybov a neustále meniace sa podmienky v zápase
značne komplikujú celý proces hodnotenia (Štefanovský 2015
a 2008).
Vedeckým skúmaním a expertným hodnotením športového
výkonu v džude dospeli odborníci k názoru, že je možné vymedziť
štyri hlavné faktorové oblasti, ktoré rozhodujú o úspešnosti
športového výkonu (Franchini a Herrera-Valenzuela 2021;
Nishioka 2010; Štefanovský 2008; Feč 2004; Pulkkinen 2001
a ďalší). Ide o oblasť:
a) motorických faktorov (sila, rýchlosť, vytrvalosť,
flexibilita),
b) technicko-taktických faktorov (rozmanitosť techník, úroveň
kvality osvojenia zručností, schopnosť použiť techniky
v neustále sa meniacich podmienkach zápasu),
c) psychických faktorov (emocionálna stabilita, odolnosť voči
tvrdému kontaktu a monotónnosti zaťaženia, zvládanie
stresových a neočakávaných situácií, schopnosť rýchleho
a správneho rozhodovania),
d) somatických faktorov (telesná výška, hmotnosť, dĺžka
končatín, zloženie tela športovca),
e) ďalších faktorov (ekonomických, zdravotných, sociálnych,
materiálnych, atď.).
12
Poznanie optimálnej skladby faktorov tvorí základ
racionalizácie tréningového procesu i úspešného športového
výkonu.
V našich podmienkach sa v rôznych športových
disciplínach vyššie uvedené faktory zvyčajne hierarchicky členia
na faktory (Feč 2004; Zemková 1998; Viitasalo, Era, Norvapalo,
Mononen, Mononen a Salonen 1997; Koštial 1980; Kampmiller
1980; Laczo 1980 a ďalší):
a) I. úrovne, tzv. limitujúce,
b) II. úrovne, tzv. optimalizujúce,
c) III. úrovne, tzv. doplňujúce.
Feč (2004) vo svojej štrukturálnej analýze dorasteneckého
džuda na Slovensku dospel k záverom, že zo všeobecných
pohybových schopností sa všeobecná vytrvalosť javí ako
najdôležitejšia. Na druhú úroveň kladie silu flexorov a adduktorov
trupu a horných končatín. Ako tretia v poradí dôležitosti je sila
brušného svalstva, potom nasleduje vek pretekára a sila extenzorov
a abduktorov horných končatín a trupu. Výbušná sila dolných
končatín spolu s flexibilitou zadného stehenného svalstva a telesná
hmotnosť nepatria medzi významné faktory, ovplyvňujúce
výkonnosť slovenských dorastencov v džude.
Problémom štruktúry športového výkonu je jej vývoj v čase
(Havlíček 1980; 1998 a 2004). A tak, čo platí v dorasteneckom
džude, už nemusí platiť v kategórii juniorov a seniorov.
O štrukturálnu analýzu dorasteneckého džuda sme sa
pokúsili v našej dizertačnej práci (Štefanovský 2008). Výskumu sa
zúčastnilo 24 chlapcov vo veku 14 – 16 rokov. Za závislú premennú
sme si určili dve výkonnostné kritériá. Výkonnostné kritérim 1 (skr.
VKK1) nám vzniklo: a) súčtom bodov priradených k umiestneniam
sledovaných športovcov na turnajoch za obdobie 5 mesiacov;
b) za stupeň technickej vyspelosti a c) za prípadný štart športovcov
vo vyššej vekovej kategórii. Výkonnostné kritérium 2 (skr. VKK2)
sme vytvorili priemerom z troch najlepších výkonov na turnajoch
13
za sledované obdobie 5 mesiacov. Za nezávislé premenné sme si
zvolili testy na základe našich expertných poznatkov o športovom
výkone v džude, ako aj technických a prístrojových možností.
Testy boli všeobecného a špecifického charakteru, terénne
i laboratórne. Celkovo bolo použitých 18 testov, ktoré sme
korelovali k obom výkonnostným kritériám. Regresnou analýzou
sme následne zistili ich hierarchickú úroveň a akým percentom
prispievajú
k športovému výkonu v džude dorastencov.
Zistili sme, že VKK1 koreluje so špeciálnou vytrvalosťou
(r=0,578; p≤0,01), statickou rovnováhou (r=-0,496; p≤0,05),
útočnou efektivitou v zápase (r=0,598; p≤0,01), úrovňou v kvalite
vykonania techniky Ippon-seoi-nage (r=0,431; p≤0,05)
a vytrvalostnou silou horných končatín a chrbtového svalstva
(r=0,609; p≤0,01).
Následne sme regresnou analýzou dokázali VKK1 vysvetliť
pomocou testovaných premenných na 71 %. Na I. faktorovej úrovni
medzi limitujúcimi faktormi sa objavili: dynamická sila horných
končatín a chrbtového svalstva (18 %), statická rovnováha
(18,6 %), špeciálna vytrvalosť (11,1 %), útočná efektivita v zápase
(12,3 %) a úroveň kvality vykonania techniky Ippon-seoi-nage
(10,9 %). Medzi optimalizujúcimi faktormi II. úrovne sa objavili
dve premenné, konkrétne športový vek pri džude (22,9 %)
a disjunktívne reakčno-rýchlostné schopnosti (13,7 %). Tieto
pôsobia na športový výkon nepriamo, cez faktory vyššej úrovne.
VKK2 korelovalo so špeciálnou vytrvalosťou (r=0,519;
p≤0,05), statickou rovnováhou (r=-0,568; p≤0,01), útočnou
efektivitou v zápase (r=0,644; p≤0,01), úrovňou v kvalite
vykonania techniky Ippon-seoi-nage (r=0,453; p≤0,05),
vytrvalostnou silou horných končatín a chrbtového svalstva
(r=0,601; p≤0,01) a oproti VKK1 pribudla výbušná sila horných
končatín (r=0,515; p≤0,05).
Regresnou analýzou sme VKK2 dokázali vysvetliť
pomocou testových premenných o niečo vyššie, a to na 79,1 %.
Na I. faktorovej úrovni medzi limitujúcimi faktory sa objavili:
14
dynamická sila horných končatín a chrbtového svalstva (11,5 %),
statická rovnováha (26,4 %), špeciálna vytrvalosť (2,4 %), útočná
efektivita v zápase (19,1 %), úroveň kvality vykonania techniky
Ippon-seoi-nage (12,4 %) a výbušná sila horných končatín,
testovaná v ľahu na lavičke (7,3 %). Medzi optimalizujúcimi
faktormi II. úrovne sa objavili premenné: športový vek pri džude
(22,9 %), disjunktívne reakčno-rýchlostné schopnosti (13,7 %),
výbušná sila testovaná v stoji hodom plnou loptou obojruč
(30,2 %), dynamická ťahová sila HK pri šplhu (21,1 %)
a decimálny vek (10,3 %), ktoré pôsobia na športový výkon VKK2
nepriamo, cez faktory vyššej úrovne.
Medzi dokresľujúcimi faktormi III. úrovne sme u oboch
výkonnostných kritérii nezistili z použitých premenných žiaden
vplyv cez faktory vyššej úrovne. Expertné posudzovanie
nezávislých premenných predpokladalo, že sa tu môžu objaviť
napr. aj aeróbna vytrvalosť, šprint 60 m, beh k očíslovaným loptám,
či testy flexibility ako hĺbka predklonu, či čelný rozštep.
Konštatovali sme, že sa zrejme jedná o premenné, ktoré
nedostatočne citlivo postihujú úroveň trénovanosti mladých
džudistov. Taktiež sa nám v práci preukázal jeden
z metodologických nedostatkov, ktorým je výber a početnosť
nezávislých premenných, ktoré vstúpili do korelačnej a regresnej
analýzy.
Aktuálne prístupy pri poznávaní štruktúry športového
výkonu v džude sa opierajú najmä o obsahovú a časovú analýzu
súťažných výkonov (Barreto, Aedo-Munoz, Soto, Miarka a Brito
2021; Franchini, Artioli a Brito 2013). Franchini, Artioli a Brito
(2013) pri analýze džudo zápasu zistili, že džudista vynakladá úsilie
v jednom bojovom úseku približne od 20 do 30 s s následnou
prestávkou (prerušením) s trvaním v priemere 10 s. Pomer medzi
intervalom zaťaženia a odpočinku je tak 2:1, resp. 3:1. Autori
taktiež uvádzajú, že zápas v džude sa opiera o všetky tri spôsoby
úhrady energie, pričom anaeróbny alaktátový je uplatňovaný
pri krátko trvajúcich výbušných činnostiach (najmä pri hodoch),
anaeróbny laktátový systém je zodpovedný za udržiavanie vysokej
intenzity (napr. počas boja o úchop), zatiaľ čo aeróbny systém
15
je zodpovedný za procesy regenerácie medzi intenzívnymi úsekmi
a zápasmi. Štúdia ďalej uvádza, že svaly dolných končatín
sú zapájané do krátkych vysokointenzívnych činností počas hodov,
zatiaľ čo svaly hornej časti tela sa zapájajú do svalovej vytrvalosti
a techník kladúcich požiadavky na výbušnosť. Autori konštatujú,
že počas zápasu vykonáva množstvo svalových skupín rôzne
pohyby a činnosti, preto je potrebná vysoká úroveň
kardiovaskulárneho systému.
Marcon, Franchini, Jardim a Neto (2010) uvádzajú,
že typický džudo zápas pozostáva v priemere z 11 úsekov
zaťaženia. V poslednej minúte stretnutia sa trvanie úsekov
s vynakladaným úsilím skracuje a predlžuje sa interval odpočinku,
čo si vysvetľujeme najmä nástupom únavy (Štefanovský 2015;
Monteiro 1995). Vzhľadom k tomu, že prestávky medzi
vynakladaným úsilím džudistov sú relatívne krátke, nedochádza tak
k dostatočnej resyntéze fosfokreatínu (Štefanovský 2015;
McMahon a Jenkins 2002). Z tohto dôvodu, podiel aeróbneho
metabolizmu v zápase narastá s postupujúcim časom zaťaženia
(Štefanovský 2015; Glaister 2005).
Poznatky zo štrukturálnej analýzy, ako aj časovej
a obsahovej analýzy výkonu v džude by mali byť trénermi brané
na zreteľ pri tvorbe tréningových programov pre jednotlivé etapy
športovej prípravy, ako aj pri formulovaní obsahu mikrocyklov
v jednotlivých obdobiach ročného tréningového cyklu.
16
3 Štruktúra a ciele jednotlivých etáp dlhodobej
športovej prípravy
Model dlhodobej športovej prípravy v džude (skr. DŠPJ)
je sprievodcom signifikantnej periódy života športovca, od raného
detstva až po zlatý vek (Wright, Cardinal, Jani, Kendrick, Landry,
Morgan, Sadej a Vesin 2006). Hlavným predstaviteľom modelu
DŠPJ v zahraničí je Istvan Balyi (2001), ktorý priniesol nový
pohľad na všeobecné odporúčania pre rozvoj športovcov
s prihliadnutím na ich biologický a mentálny rozvoj, dospievanie,
sezitívne obdobia, trénovanosť a športový systém pre jednotlivé
etapy života.
Podstata systému DŠPJ je založená na budovaní
vrcholového džudistu. Najprv je však nutné vytvoriť všeobecný
základ – všestranného športovca a na ňom neskôr stavať
špecifický obsah. Zároveň si tvorca modelu Istvan Balyi veľmi
dobre uvedomuje, že nie každý športovec má predpoklady rozvinúť
svoj potenciál do etapy vrcholovej športovej prípravy. Z tohto
dôvodu myslí model DŠPJ na všetky „cesty“ rozvoja, vrátane
rekreačnej – označovanej najčastejšie ako „šport pre všetkých“.
Dostupné dáta od rôznych národných športových
organizácií uvádzajú, že iba 10 až 25 % celkovej populácie
džudistov sa venuje výkonnostnému džudu (Wright, Cardinal, Jani,
Kendrick, Landry, Morgan, Sadej a Vesin 2006).
Výkonnostný prístup trénerov k celej členskej zákldni býva
hlavným dôvodom signifikantného odlivu športovcov. Túto
skutočnosť si uvedomujú viaceré džudisticky vyspelé krajiny
a model DŠPJ si osvojili a úspešne prispôsobili vlastných
potrebám.
Z časového hľadiska zahŕňa model DŠPJ sedem etáp
vývoja (Wright, Cardinal, Jani, Kendrick, Landry, Morgan, Sadej
a Vesin 2006):
17
1. „aktívny štart“ (do 7 rokov),
2. „základy“ (do 9 rokov),
3. „učíme sa trénovať“ (od 10 do 13 rokov),
4. „tréning pre trénovanie“ (do 15 rokov),
5. „tréning pre súťaženie“ (do 18, resp. do 21 rokov),
6. „tréning pre víťazstvo“ (19 a viac rokov),
7. „aktívny počas celého života“ (akákoľvek veková
kategória).
V našom systéme dlhodobej športovej prípravy sú etapy
(Štefanovský 2009; Moravec, Kampmiller, Vanderka a Laczo
2007; Bompa 1995):
a) 1 a 2 označované ako etapa športovej predprípravy,
b) 3 a 4 ako etapa začiatočnej športovej prípravy,
c) 5 ako etapa špecializovanej športovej prípravy,
d) 5 a 6 ako etapa vrcholovej športovej prípravy.
e) 7 ako etapa športu pre všetkých.
Každá z uvedených etáp má svoj osobitný cieľ, poslanie,
úlohy, obsah, prostriedky, formy a metódy zaťaženia, ktoré je viac
ako nutné rešpektovať pri rozvoji talentovaných jedincov.
3.1 Etapa športovej predprípravy
Hlavným cieľom športovej predprípravy je vytvorenie
záujmu u detí o pohyb. Predpríprava má jednoznačný charakter
všeobecného rozvoja. Vstupujú do nej zvyčajne deti vo veku 6 – 10
rokov. Úlohy smerujú k upevňovaniu zdravia, harmonickému
vývoju osobnosti dieťaťa, vytvoreniu širokého základu
pohybového potenciálu, ktorý sa môže v budúcnosti rozvinúť
do športového majstrovstva. Deti sa majú zoznámiť s čo najširším
18
množstvom zručností z rôznych športových odvetví (Štefanovský
2009; Bompa 1995). Základ by mal byť tvorený najmä: atletikou,
gymnastikou, športovými hrami, plávaním, úpolmi a športami
sezónneho charakteru. Najčastejšie využívanou tréningovou
formou tejto etapy je hra.
Etapa športovej predprípravy nie je predmetom zamerania
tejto monografie a preto sa ňou podrobnejšie nezaoberáme.
3.2 Etapa základnej športovej prípravy
Optimálna športová príprava v džude sa začína okolo
10. roku života. Džudo radíme medzi športy s neskoršou
špecializáciou (Balyi, Way a Higgs 2013). Potvrdzujú nám to,
okrem iného, aj vekové analýzy medailových umiestnení džudistov
na svetových podujatiach.
Optimálny vek na získanie medaile na vrcholovom podujatí
v džude je po dvadsiatom roku života. Priemerný vek medailistov
na OH Tokio 2020 bol 26,2 rokov (historicky za všety OH 25,4
rokov), pričom najmladší džudista mal 21 a najstarší 30 rokov
(Judoinside.com 2022). Takmer identické zistenia prináša staršia
štúdia Leško a Segedi (2015), ktorá analyzovala vek medailistov
na OH a MS od roku 1964 do 2014. Priemerný vek medailistov
na OH bol 25,1 rokov (muži 25,7 a ženy 26,0 rokov) a na MS 24,9
rokov (muži 24,9 a ženy 24,6 rokov). Autori taktiež zistili, že tento
svetový trend platil aj pre európskych džudistov (Leško a Segedi
2015).
19
Podľa Laczo, Buzgó, Cihová, Cvečka, Kalinková a Rupčík
(2014) výskumy a skúsenosti z praxe dokazujú, že detský
organizmus potrebuje dostatočné množstvo pohybových aktivít
prispôsobených veku, v ktorom sú zastúpené všetky prostriedky
a formy rozvíjajúce komplexnú zdatnosť a výkonnosť
s príslušnými výchovnými aspektmi. Rozhodujúci pre telesnú
zdatnosť je taký režim dieťaťa, ktorý zodpovedá jeho veku
(aj biologickému) a v najširšej miere a v dostatočnej intenzite
rozvíja jeho vrodené pohybové schopnosti. Zo všeobecných
poznatkov o funkčnom potenciáli dieťaťa tohto veku vyplýva,
že prirodzeným vývojom je vybavené na náročnejšie pohybové
zaťaženia, ako sa preukázalo v teórii a uplatňovalo v praxi. Detský
organizmus má väčšie adaptačné schopnosti ako dospelý človek.
Je schopný lepšie znášať aj dlhotrvajúci pohybový podnet
striedavým zaťažením a pokiaľ je zameraná aj jeho intenzita
na všestranných princípoch, nehrozí detskému organizmu žiadne
riziko z preťaženia. Z výskumných prác aj z praxe vyplýva,
že telovýchovný a tréningový proces má byť v tomto veku
všestranný, intenzívny, emocionálny, s vysokou variabilitou
prostriedkov a v súťaživých podmienkach.
Vo veku 10 – 14 rokov prebieha v džude za optimálnych
podmienok etapa základného športového výcviku (Štefanovský
2009). Podľa Krištofiča (2006) a Periča (2008) ide o „zlaté“
obdobie rozvoja motoriky. V tomto období je u detí prioritou
tréningu osvojovanie si čo najväčšieho počtu zručností (nielen
tých džudistických) a kritériom efektívnosti tréningu sa stáva čas,
za ktorý si zvládnu deti zručnosti osvojiť.
Funkčné a somatické zmeny sú v tomto období druhoradé
a rozhodne by nemali byť trénermi preceňované (Komadel, Hamar
a Marček 1985). Pohybové schopnosti sa v tomto veku totiž
rozvíjajú prirodzene, na základe teórie senzitívnych období (Balyi,
Way a Higgs 2013).
V etape základnej športovej prípravy v džude dominuje
v tréningu princíp všestraného rozvoja. Ten sa týka funkčných,
energetických, psychosomatických, motorických a najmä
20
zručnostných predpokladov dieťaťa (Štefanovský, Vanderka, Číž,
Mihalík a Beneš 2012; Moravec, Kampmiller, Vanderka a Laczo
2007; Bompa 1995). Pomer medzi všeobecným a špecifickým
sa postupne mení. Na začiatku je to 80:20 v prospech všeobecných
prostriedkov a na konci etapy je pomer 50:50. V džude ide
o kategórie, ktoré označujeme skratkami U13 a U15, v našich
podmienkach nazývané ako kategórie „mladšieho“ a „staršieho“
žiactva. Praktické skúsenosti z tréningu ukazujú, že tréneri džuda
trvanie tejto etapy často skracujú alebo vynechávajú a predčasne
svojich športovcov špecializujú. Tento trend sa netýka len
postsovietskych a východoeurópskych krajín, ale je možné ho
sledovať aj v severnej Amerike a prakticky po celom svete
vo veľkom počte športových odvetví (Balyi, Way a Higgs 2013).
Vynechávanie etapy základnej športovej prípravy a príliš skoré
špecializovanie na jeden šport môže viesť k zraneniam
z opotrebenia (Difiori 2002), chronickým úrazom, akými sú
v džude napríklad tenisový lakeť, zranenia rotátorovej manžety,
únavové zlomeniny a ACL zranenia kolenného kĺbu (Harber 2008).
Z psychologického hľadiska môže dôjsť k tzv. vyhoreniu
športovcov (Gould, Tuffey, Udry a Loehr 1996).
Podľa konceptu dlhodobej športovej prípravy v džude je
odporúčaný počet tréningových jednotiek špecifického zamerania
v týždni 2- až 3-krát pre kategóriu U13 a 3- až 4-krát pre U15.
Zároveň sa neodporúča tento počet prekračovať. Je to z dôvodu,
aby dieťa malo dostatok priestoru a časové možnosti na rozvoj
ďalších zručností (Balyi, Way a Higgs 2013; Wright, Cardinal,
Jani, Kendrick, Landry, Morgan, Sadej a Vesin 2006).
Odporúčaný počet súťažných štartov za jeden rok
v kategórii U13 je 3 – 5 a 6 – 8 v kategórii U15. Ide o súťaže
regionálnej, resp. v U15 národnej úrovne.
V prípade celoročného vykonávania tréningu džuda
sa počet tréningových týždňov pohybuje v rozpätí od 40 do 44.
Cez letné prázdniny by mali mať deti tejto kategórie úplný oddych
od špecifického zaťaženia (Balyi, Way a Higgs 2013; Wright,
Cardinal, Jani, Kendrick, Landry, Morgan, Sadej a Vesin 2006).
21
Trvanie špecifických tréningových jednotiek je od 60 do 90
minút.
Na začiatku tejto etepy je pomer medzi tréningom v postoji
(japon. Tzv. tachi-waza) a na zemi (japon. Tzv. ne-waza) 40:60
(najmä kvôli bezpečnosti cvičencov), no neskôr sa pomer mení
v prospech tréningu v postoji. Stanovenie optimálneho pomeru
medzi technikami hádzania, padania a technikami na zemi
vychádza z vedeckých dát. Dostupné poznatky poukazujú na vyšší
výskyt úrazov pri pádoch u džudistov – detí, s históriou tréningu
kratšou ako 3 roky, oproti džudistom, ktorí sa venujú džudu dlhšie
a majú preukázateľne väčšie skúsenosti s pádovou technikou
a špecifickým tréningom (Vacca, Rosso a Gastaldi 2020; Salanne,
Zelmat, Rekhroukh a Claudet 2009).
Z hľadiska pohybových schopností je vekové obdobie
10 – 14 rokov u chlapcov senzitívne na rozvoj najmä rýchlostných
a vytrvalostných schopností. U dievčat, vzhľadom na skoršie
dospievanie, sa k uvedeným pridáva aj rozvoj silových schopností
(Balyi, Way a Higgs 2013; Wright, Cardinal, Jani, Kendrick,
Landry, Morgan, Sadej a Vesin 2006).
Rýchlostné schopnosti (lokomočné, akceleračné a reakčné)
je potrebné rozvíjať u detí najmä cez všeobecné tréningové
prostriedky. Veľmi obľúbené sú naháňačky, štafetové behy, štarty
z rôznych polôh, atletické prostriedky, hry pri ktorých sa kladie
dôraz na rýchlu reakciu a správne rozhodovanie. Interval zaťaženia
a odpočinku pri týchto cvičeniach je minimálne 1:8. Trvanie
zaťaženia sa pohybuje do 6 sekúnd. Špecifické prostriedky rozvoja
rýchlosti sa tu zatiaľ veľmi nevyžívajú, pretože úroveň
osvojovaných technických zručností nie je taká, aby mohli byť
realizované pri maximálnej rýchlosti. Ak tréneri ignorujú tento
fakt, môže dôjsť k zafixovaniu nesprávneho dynamického
stereotypu, ktorý sa v neskorších etapách len veľmi ťažko koriguje.
Preto je potrebné v tréningu rozvoja zručností dbať najmä na
správnu techniku vykonania (Štefanovský, Vanderka, Číž,
Mihalík a Beneš 2012).
22
Silové schopnosti sa rozvíjajú v tréningu džuda detí úplne
prirodzene a neodporúča sa zámerná manipulácia s faktormi
určujúcimi veľkosť silového zaťaženia. Ideálnymi prostriedkami
sú základné úpoly (preťahy, pretlaky, odpory a úpolové hry),
špecifické cvičenia – techniky hodov, boja na zemi, či randori.
Všade tu dochádza k prekonávaniu, udržiavaniu alebo brzdeniu
vonkajšieho odporu, ktorý je tvorený partnerom alebo súperom.
Pozornosť je potrebné smerovať na bezpečnosť týchto cvičení
a vytvárať také dvojice, ktoré sú hmotnostne vyrovnané.
V opačnom prípade rastie riziko vzniku úrazu. Zo všeobecných
prostriedkov je možné použiť ľahké činky, plné lopty, cvičenia
s vlastnou hmotnosťou tela, ktoré však môžu u niektorých detí
predstavovať nadmerné zaťaženie. Preto je potrebné aplikovať
individuálny prístup a takéto silové cvičenia vykonávať
v zľahčených podmienkach. Aj pri cvičeniach rozvoja silových
schopností akými sú kľuky, drepy, skoky, cvičenia brušného
svalstva, výpady, príťahy na hrazde, šplhanie a ďalšie je potrebné
mať na pamäti predovšetkým správnu techniku vykonania. Počet
opakovaní, či sérií nie je u detí rozhodujúci (Balyi, Way a Higgs
2013; Štefanovský, Vanderka, Číž, Mihalík a Beneš 2012; Hamar
a Kampmiller 2009).
Vytrvalostné schopnosti sa zlepšujú v tejto etape prirodzene
a významné prírastky je možné dosiahnuť ak je rozvoj podporený
adekvátnym tréningom. Ideálne prostriedky sú nešpecifického
i špecifického charakteru. Ide najmä o beh, bicyklovanie, plávanie,
korčuľovanie, loptové hry. Zo špecifických prostriedkov sa
používa randori. V etape základného športového tréningu sa časový
objem venovaný randori (cvičný tréningový boj) v jednom tréningu
pohybuje na začiatku od 6 a na konci etapy do 15 min čistého
zaťaženia. Časté, neprimerané zvyšovanie času zaťaženia a objemu
randori môže viesť k predčasnej špecializácii džudistov alebo
k zraneniam. Problémom je aj nadmerné zakyslenie organizmu
detí, ktoré vzniká pri nedostatku kyslíka a intenzívnej záťaži. Deti
nemajú vybudované dostatočné mechanizmy na resyntézu laktátu
a tak únava organizmu nastupuje pomerne skoro (Havlíčková
2008).
23
Flexibilitu u 10- až 14-ročných detí je potrebné rozvíjať
v každom tréningu. Napríklad v práci Zagorov (2014) 6- až 10-
ročné deti trénujúce džudo významne zlepšili hĺbku predklonu
a čelný rozštep vplyvom 12-týždňového programu statického
strečingu aplikovaného 2-krát týždenne v závere tréningu. Naopak,
žiadne významné prírastky neboli zistené v teste úklon hlavy, úklon
trupu a spájanie rúk za chrbtom. V kontrolnej skupine neboli
zaznamenané žiadne prírastky. Pri absencii strečingových cvičení
môže dôjsť už pomerne skoro k znižovaniu úrovne flexibility
(Balyi, Way a Higgs 2013). Z hľadiska prevencie zranení i možnej
limitácie pri vykonávaní niektorých džudo techník je zámerný
tréning flexibility viac ako nevyhnutný. Uplatňujú sa najmä
strečingové cvičenia pri rozcvičení formou dynamického strečingu
a v záverečných fázach tréningu najčastejšie statickou formou.
Aj špecifické cvičenia v džude prispievajú k rozvoju flexibility.
Ide napríklad o rôzne mostovania, či pozície pri boji na zemi, ktoré
si vyžadujú kombináciu flexibility a silových schopností. Techniky
ako Morote-seoi-nage alebo Uchi-mata kladú značné nároky na
rozsah pohybu ramenného pletenca, bedrového kĺbu, či flexibilitu
hamstringov. Naopak, v niektorých kĺbových spojeniach sa
v džude vyžaduje vysoká úroveň stability (napr. lakťový kĺb, či
kolenný kĺb). Tieto kĺby bývajú často exponované pri určitých
technikách (napr. techniky páčenia, techniky hodov ako O-soto-
gari, Harai-goshi, Tai-otohsi a ďalšie). Stabilizačné cvičenia
v tréningu detí
so zameraním na tieto kĺby tak plnia predovšetkým preventívnu
funkciu pred zraneniami.
Koordinácia je rozvíjaná všestrannými prostriedkami
gymnastiky, ako aj špecifickými prostriedkami džuda. Kľúčové
je u detí trénovať rovnováhové schopnosti, orientáciu v priestore,
presnosť pohybu, reakciu ale taktiež aj schopnosť prestavby
a prispôsobenia pohybov a nadväznosť pohybov.
Technická príprava v etape začiatočnej športovej prípravy
v džude je veľmi rozmanitá. Rozmanitosť je daná množstvom
špecifických techník, ktoré si deti osvoja v priebehu 4 rokov.
Pri optimálnych podmienkach je džudista schopný na konci tejto
24
etapy zvládnuť techniky po 3. stupeň technickej vyspelosti (3. kyu),
vo výnimočných prípadoch 2. kyu. To znamená arzenál približne
24 základných hodov a 25 techník boja na zemi. Tieto techniky
je potrebné zatiaľ ovládať v štandardných podmienkach najmä
bez odporu súpera. Z nich si potom neskôr každý džudista vyberie
podľa vlastných preferencií techniky, ktoré sa učí používať v boji,
či už pri randori alebo v súťažných podmienkach. Dôležité
z pohľadu trénera je vytvárať v tejto kategórii čo najširší
technický repertoár, aby v nasledovných etapách bolo možné
vyberať osobné techniky, priamo vyhovujúce každému džudistovi
individuálne podľa somatických, biologických, fyziologických
a motorických predpokladov. Nesmierne dôležité je pri osvojovaní
technických zručností vykonávanie na obe strany. Tím sa
eliminuje lateralizácia a jednostranné preťažovanie, ktoré môže
viesť k nežiadúcemu oslabeniu alebo skráteniu svalov (Arendáčová
2019). Častou chybou trénerov v tréningu detí býva prílišné
forsírovanie len veľmi úzkeho okruhu techník (jedna, či dve
techniky). Výhodou je potom vysoká kvalitatívna úroveň týchto
techník, avšak na úkor ostatných zručností, ktorých nedostatočný
rozvoj a absencia limitujú džudistu v neskorších etapách športovej
prípravy. Z didaktických postupov sa pri výučbe techník uplatňuje
komplexný a analyticko-syntetický postup. Komplexný postup je
pritom využívaný najčastejšie, ale niektoré zložitejšie techniky
(napr. Tomoe-nage, Uchi-mata, Sankaku-waza a pod.)
je vhodnejšie u detí nacvičovať po jednotlivých fázach
(Štefanovský 2009). V kategórii U13 je najvhodnejším
tréningovým prostriedkom pri technickej príprave Nage-komi
(vykonávanie techniky hodu vcelku s dovedením cvičenca
na tatami). Od kategórie U15 sa k Nage-komi pridáva často
využívaný prostriedok Uchi-komi (tréning techniky bez finálnej
fázy – hodu). V oboch uvedených kategóriách je dôležité cez
prípravné cvičenia rozvíjať predpoklady a schopnosti, ktoré
významne napomáhajú k vyššej úrovni osvojovanej techniky.
Príkladom môže byť, že ak obsahom tréningu je nácvik techník
vykonávaných na jednej nohe (O-soto-gari, Hari-goshi a pod), tak
25
prípravné cvičenia je potrebné zamerať na rozvoj rovnováhových
schopností, propriocepcie a sily dolných končatín.
Taktická príprava vo veku do 15 rokov je zatiaľ značne
obmedzená. Vhodné je nechávať deti v rámci tréningových bojov
a súťažných zápasov prirodzene riešiť vzniknuté situácie a to bez
väčších zásahov trénera. Tréner pritom vystupuje väčšinou v úlohe
pozorovateľa, poradcu a poskytovateľa spätnej väzby, ktorý sleduje
svojho zverenca v množstve situácií, ktoré zápas prináša. Taktická
príprava v tréningu detí je vedená formou výučby súťažných
pravidiel, zvládania plynulosti a rýchlosti prechodu z boja v postoji
do boja na zemi, prirodzeného využívania súperových chýb
a používania niektorých úchopov. Randori, ktoré je najvhodnejším
tréningom technicko-taktickej prípravy musí byť u detí pestré,
zábavné a edukatívne. Pomerne širokú škálu randori vhodných pre
kategóriu detí uvádza vo svojej práci Tits (2002). Ide najmä
o randori:
a) s cieľom zasiahnuť alebo uchopiť určenú časť tela súpera,
b) uchopiť súpera a následne ho potiahnuť alebo potlačiť,
c) s cieľom meniť pozície pri boji na zemi na povel trénera,
d) s cieľom splniť stanovenú úlohu skôr ako súper,
e) so zaviazanými očami, ktoré rozvíja vnímanie súperovho
tela cez hmatové a dotykové podnety,
f) s cieľom uvoľniť sa alebo uniknúť z vopred pripraveného
znehybnenia, pozície alebo situácie,
g) s vloženými cvičeniami všeobecného zamerania
(napr. 3-krát sed-ľah a potom zaútočiť skôr ako súper),
h) s cieľom uvoľniť alebo ukoristiť súperovi vrchnú časť
judo-gi alebo opasok,
i) randori s odmeňovaním cvičencov v prípade použitia
nacvičovanej techniky alebo určitého technického prvku,
j) s cieľom dostať súpera z uvedeného územia a ďalšie.
26
Autor pri tom zdôrazňuje herný princíp a zábavu, ktoré
sú uprednostňované pred víťazstvom alebo prehrou.
Psychologická príprava si u detí kladie za cieľ vybudovanie
pevného záujmu a radosti z pohybu, pravidelné športovanie,
v tomto prípade aj pomocou džuda a ďalších športových aktivít
zábavného charakteru. Randori a úpolové súboje rozvíjajú odvahu,
zdravú sebadôveru detí, fair-play, radosť z víťazstva i schopnosť
vyrovnať sa s prehrou. Tréning techník džuda v dvojiciach učí
k vzájomnej spolupráci, trpezlivosti a k úcte medzi cvičencami.
Z tréningových prostriedkov psychologickej prípravy vo veku
od 12 – 13 rokov tu nachádza svoje uplatnenie vizualizácia, ktorá
sa začína využívať najmä pri technickej príprave. Relaxácia učí deti
k uvoľneniu svalového napätia a spolu so strečingom
v záverečných fázach tréningu, má viesť k ukľudneniu organizmu.
Teoretická príprava sa orientuje na výučbu súťažných
pravidiel, etikety v dojo (telocvičňa na tréning džuda), na súťažiach
a sústredeniach. V súčinnosti s rodičmi je potrebné rozvíjať u detí
zdravé stravovacie a hydratačné návyky, napr. cez prednášky
a praktické workshopy. Dôležitá je hygiena športovca, čistota,
starostlivosť o judogi a športovú výstroj. V neposlednom rade sa
deťom vštepuje životospráva a denný režim, súčasťou ktorého
je aj pravidelný tréning, dostatok oddychu a spánku.
Súťaže treba chápať ako súčasť tréningu, preto sa kategória
U13 a U15 v koncepte dlhodobej športovej prípravy označuje
názvom „učiť sa trénovať“ a „tréning trénovania“ (Balyi, Way
a Higgs 2013; Wright, Cardinal, Jani, Kendrick, Landry, Morgan,
Sadej a Vesin 2006). Výhra má poslúžiť ako vhodná motivácia,
prehra ako vhodný edukačný nástroj.
Diagnostika trénovanosti detí, ktorou sa zaoberáme
v kapitole 3.2.1 tejto monografie sa vykonáva minimálne 1-krát
ročne a je východiskom pre tvorbu tréningového programu.
Najčastejšie chyby a nedostatky, ktorých sa tréneri
dopúšťajú v etape základnej športovej prípravy sú (Balyi, Way
a Higgs 2013; Štefanovský, Vanderka, Číž, Mihalík a Beneš 2012;
27
Štefanovský 2009; Marshall 2011; Moravec, Kampmiller,
Vanderka a Laczo 2007):
a) predčasná špecializácia,
b) vysoko intenzívne zaťaženie bez adekvátneho intervalu
odpočinku a nedostatočnej regenerácie,
c) kopírovanie tréningových schém dospelých džudistov, čo
vedie k preťažovaniu detí, ktoré môže vyústiť k zraneniam,
vyhoreniu alebo ukončeniu športovej činnosti,
d) neadekvátny počet súťažných štartov v jednom roku,
forsírovanie súťažných výkonov a skoré vyčerpanie
výkonového potenciálu,
e) častý dril, absencia herného prístupu a zábavy v tréningu,
f) podceňovanie prípravnej a záverečnej časti tréningu,
g) úzky technický repertoár.
3.2.1 Diagnostika úrovne trénovanosti v etape základnej
športovej prípravy
Vetape začiatočnej športovej prípravy má diagnostika
trénovanosti detí svoje zásadné opodstatnie. Balyi, Way a Higgs
(2013), Wright, Cardinal, Jani, Kendrick, Landry, Morgan, Sadej
a Vesin (2006), Moravec (1996) a ďalší odporúčajú sledovať
a hodnotiť v tomto vekovom období najmä:
a) základné somatické znaky (telesnú výšku, hmotnosť a jej
zmeny),
b) úroveň rozvoja všeobecných pohybových schopností (u nás
najmä cez testovanie EUROFIT),
c) úroveň rozvoja špecifických zručností (v džude napr. cez
skúšky technickej vyspelosti).
28
3.2.1.1 Somatické parametre
Podľa Laczo, Buzgó, Cihová, Cvečka, Kalinková a Rupčík
(2014) telesná výška chlapcov a dievčat pozitívne determinuje
výkonnosť v testoch rýchlostno – silových schopností horných
a dolných končatín.
Opakované merania telesnej výšky môžu trénerovi
poskytnúť orientačné informácie o biologickom veku dieťaťa,
v ktorom veku dosiahlo dieťa najväčšie prírastky v telesnej výške
(angl. peak height velocity), prípadne umožňuje porovnanie
s populačnými normami.
Dáta získané z opakovaných meraní telesnej výšky je
možné uplatniť pri výbere talentovaných jedincov, alebo pri
rozhodovaní o vhodnosti zaradenia silového tréningu, ktorý sa
podľa autorov Balyi, Way a Higgs (2013) odporúča 12 – 18
mesiacov po dosiahnutí najväčších prírastkov telesnej výšky.
Priemerná telesná výška našich 10- až 13-ročných
džudistov (n=12) počas štvorročného sledovania (obr. 1) sa
významne menila (136,58 ±6,96; 144,17 ±7,66; 147,23 ±7,83 a
155,00 ±8,76 cm), pričom najväčšie prírastky boli zaznamenané
medzi 12. a 13. rokom života (+7,6 cm).
Hodnoty sledovaného súboru sú nižšie ako populačné
priemery uvádzané autormi Moravec, Kampmiller, Sedláček,
Medeková, Ramacsay, Slamka, Šelingerová, Šimonek st. a
Doležajová (2002), avšak v džude nie je telesná výška limitujúcim
faktorom športovej výkonnosti.
Čínska štúdia autorov Ren, Xing, Wang, Chai a Ma (2000)
uvádza, že kratšie dolné končatiny a nižšia telesná výška môžu byť
v džude dokonca výhodou.
29
Obr. 1 Telesná výška 10- až 13-ročných džudistov (n=12)
Telesná hmotnosť väčšinou negatívne determinuje
motorickú výkonnosť (výnimkou je hod plnou loptou), resp. pôsobí
indiferentne (Laczo, Buzgó, Cihová, Cvečka, Kalinková a Rupčík
2014).
Sledovanie telesnej hmotnosti (obr. 2) môže trénerovi
poskytnúť obraz o stravovacích návykoch dieťaťa, prípadne môže
signalizovať niektoré zdravotné riziká (napr. obezitu, či diabetes).
Prírastky telesnej hmotnosti, podobne ako pri telesnej
výške, počas štvoročného sledovania 10- až 13-ročných džudistov
(n=12) boli za jednotlivé roky významné (34,23 ±7,71; 37,14
±7,45; 40,42 ±8,74; 46,81 ±8,99 kg). Najväčšia zmeny (+6,39 kg)
boli zaznamenané medzi 12. a 13. rokom.
Pri porovnaní s bežnou populáciou detí rovnakého veku
podľa Moravec, Kampmiller, Sedláček, Medeková, Ramacsay,
Slamka, Šelingerová, Šimonek st. a Doležajová (2002) bola telesná
hmotnosť sledovaného súboru (športujúceho džudo 2- až 3-krát
týždenne), s výnimkou prvého roku merania nižšia.
30
Obr. 2 Telesná hmotnosť 10- až 13-ročných džudistov (n=12)
Rýchlostné a koordinačné ukazovatele chlapcov
sa najvýraznejšie rozvíjajú v období najvyšších prírastkov
v telesnej výške a hmotnosti, resp. súčasne s nimi. Akcelerácia
silových motorických výkonov po puberte súvisí so zvýšenou
hladinou koncentrácie testosterónu. Telesná výška a telesná
hmotnosť sa u dievčat zvyšujú rovnomerne približne do trinásteho
roku života a dievčatá paralelne v tomto období dosahujú najväčšie
prírastky výkonu (Laczo, Buzgó, Cihová, Cvečka, Kalinková
a Rupčík 2014).
3.2.1.2 Všeobecné pohybové schopnosti
Z pohybových schopností by sa diagnostika detí a mládeže
v džude mala orientovať najmä na aktuálnu úroveň a zmeny
všeobecnej pohybovej zdatnosti v čase. Nízka úroveň pohybovej
zdatnosti môže negatívne ovplyvniť proces osvojovania zručností.
Napr. v džude sa môže jednať o problém, kedy dieťa pri nízkej
31
úrovni silových schopností nedokáže vychýliť a zdvihnúť partnera
pri technikách ako O-goshi, Seoi-nage, Uki-goshi a pod.
S uvedenými technikami sa stretáva džudista už v úvode etapy
základného športového výcviku. Naopak vysoká úroveň
všeobecnej pohybovej zdatnosti môže signalizovať biologickú
akceleráciu jedinca, prílišné forsírovanie pohybových schopností
v tréningu, prípadne môže viesť k nesprávnemu úsudku o vysokej
miere talentovanosti jedinca (Balyi, Way a Higgs 2013;
Štefanovský 2009).
Pri opakovanom testovaní pohybových schopností detí
a mládeže v džude je potrebné si uvedomiť, že ide o citlivý proces
hodnotenia, pri ktorom často dochádza k vzájomnému
porovnávaniu detí a ich dosiahnutých výkonov. Tréner by sa mal
preto viac zamerať na zmeny prírastkov jednotlivca v čase
a radšej sa vyhnúť vytváraniu poradí výkonov v určitom
sledovanom znaku, nakoľka u detí môže dôjsť k strate motivácie
športovať. Správna interpretácia dosiahnutých výkonov sa týka
nielen detí, ale aj ich rodičov. Tí majú často tendenciu výkony
v testoch všeobecnej pohybovej zdatnosti preceňovať.
V kategórii detí a mládeže vo veku 10 – 14 rokov v džude
najčastejšie používame testovú batériu EUROFIT (Moravec,
Kampmiller, Sedláček, Medeková, Ramacsay, Slamka,
Šelingerová, Šimonek st. a Doležajová 2002) alebo modifikácie
týchto testov.
Na testovanie výbušnej sily horných končatín a chrbtového
svalstva je v džude zaužívaný obojručný hod plnej lopty (2 kg)
ponad hlavu.
Kritériom výkonu je vzdialenosť hodu meraná
v centimetroch.
Pomôckou na realizovanie testu je meter a záznamový
hárok. Pred testom je potrebné rozcvičenie, ktoré by malo byť
zamerané na hornú časť tela. Ďalej je nutné realizovať niekoľko
hodov s plnou loptou pri cca 50 % intenzite zaťaženia, s prestávkou
3 – 5 min pred začiatkom testovania (Fukuda 2019).
32
Obr. 3 Zmeny úrovne 10- až 13-ročných džudistov (n=12) v teste
hod plnou loptou
Protokol testovania je nasledovný: nohy paralelne
za odhodovou čiarou. Loptu uchopiť obojručne, zdvihnúť
nad hlavu a odhodiť čo najďalej bez vykonania kroku vpred. Počas
náprahu a vykonania hodu sa telo môže dostať do hyperextenzie.
Testovaná osoba má k dispozícii 3 pokusy, medzi ktorými
je potrebná prestávka na oddych s trvaním minimálne 1 min.
Výbušná sila HK patrí medzi limitujúce faktory v štruktúre
športového výkonu džuda (Štefanovský 2008). Pri sledovaní zmien
úrovne výbušnej sily 10- až 13-ročných džudistov (n=12) počas
4-ročného cyklu (obr. 3) boli prírastky za jednotlivé roky významné
(349 ±83; 422 ±88; 501 ±153; 613 ±171 cm). Najväčšie zmeny
(+112 cm) boli zaznamenané medzi 12. a 13. rokom. Porovnanie
s populačnými normami naznačuje, že sa jedná o priemerné výkony
súboru (Sedláček a Lednický 2010).
Na testovanie výbušnej sily dolných končatín sa používa
test skok do diaľky z miesta znožmo.
33
Kritériom výkonu je prekonaná horizontálna vzdialenosť
znožným skokom meraná v centimetroch.
Pomôckou na realizovanie testu je meter a záznamový
hárok. Pred testom je potrebné adekvátne rozcvičenie, ktoré
by malo byť zamerané najmä na dolnú polovicu tela. Ďalej
je odporúčané realizovať 3 – 5 cvičných skokov pri cca 50 %
intenzite zaťaženia, s prestávkou 3 – 5 min pred začiatkom
testovania (Fukuda 2019).
Protokol testovania je nasledovný: nohy paralelne
za štartovou čiarou. Skok začína protipohybom s ohnutím kolien
a švihom paží na úroveň bokov. Nasleduje odraz a švih paží
do predpaženia. Dopad je bezpečne na obe nohy, bez dotyku rúk
podložky, bez pohybu nôh, resp. bez pádu testovaného. Zvyčajne
má testovaná osoba k dispozícii 3 pokusy, medzi ktorými
je potrebná prestávka na oddych s trvaním minimálne 1 min.
Na obr. 4 je možné vidieť zmeny úrovne 10- až 13-ročných
džudistov (n=12) v teste skok do diaľky z miesta za obdobie
4 rokov (140 ±21; 159 ±16; 167 ±23 a 184 ±24 cm). Významné
zmeny nastali medzi 10. a 11. rokom (+ 19 cm) a 12. a 13. rokom
(+ 17 cm). Výkony našich 11- a 12-ročných džudistov sú totožné
s výkonmi bežnej populácie, zistené v roku 2019 v rámci „Odznaku
zdatnosti“, ktorý realizoval Slovenský olympijský a športový výbor
(Kováč 2021).
Výbušná sila dolných končatín patrí medzi limitujúce
faktory štruktúry športového výkonu v džude (Santos a Franchini
2021). Jej rozvoj v detských a mládežníckych kategóriách prebieha
najmä cez všeobecné prostriedky zaťaženia.
V diplomovej práci Duba (2017) podstúpili džudisti (n=12)
a zápasníci (n=13) vo veku 8 – 13 rokov, 2-krát týždenne,
6-týždňový experimentálny činiteľ rozvoja výbušnej sily dolných
končatín, zaraďovaný vždy po rozohriatí a rozcvičení. Program
pozostával zo všeobecných cvičení – skokov, výskokov
a preskokov drilovou i súťažnou formou. Deti – džudisti sa
významne zlepšili v teste skok do diaľky z miesta (+6,42 cm;
34
Obr. 4 Zmeny úrovne 10- až 13-ročných džudistov (n=12) v teste
skok do diaľky z miesta
p=0,01; d=0,52), ale žiadne významné zmeny neboli zaznamenané
v teste vertikálny výskok s dosahom (+1,17 cm; p=0,582; d=0,11).
Rovnaké zmeny konštatoval autor aj v skupine zápasníkov
(skok do diaľky: +5,46 cm; p=0,01; d=0,49; vertikálny výskok
s dosahom: +2,08 cm; p=0,271; d=0,22).
Autor interpretoval prírastky v skoku do diaľky zlepšením
techniky vykonania pohybu. Vo vertikálnom výskoku nedošlo
k prírastkom z dôvodu nedostatočnej dĺžky trvania programu
a taktiež, že sa nejedná o senzitívne obdobie na dosiahnutie
významného pokroku.
Na testovanie vytrvalostnej sily horných končatín
sa u detí používa test výdrž v zhybe podhmatom (Moravec,
Kampmiller, Sedláček, Medeková, Ramacsay, Slamka,
Šelingerová, Šimonek st. a Doležajová 2002).
35
Kritériom výkonu je čas výdrže v zhybe s presnosťou
na desatinu sekundy.
Pomôckou na realizovanie testu je doskočná hrazda,
žinenka, záznamový hárok a stopky. Pred testom je potrebné
adekvátne rozcvičenie so zameraním na celé telo.
Protokol testovania je nasledovný: úchop hrazdy
podhmatom tak, aby brada bola nad úrovňou žrde. Výdrž
čo najdlhšie v polohe je bez hojdavého pohybu tela a dotyku brady
s hrazdou. Test končí v okamihu, ak oči klesnú pod úroveň hrazdy.
Test sa vykonáva 1-krát.
Sledovaný súbor 10- až 13-ročných džudistov (obr. 5)
sa za jednotlivé roky sledovania významne nezlepšoval, hoci nárast
+14,8 s nastal medzi rokmi 2017 a 2018.
Priemerné výkony súboru boli nehomogénne, o čom svedčí
veľká smerodajná odchýlka (34,1 ±27,33; 33,60 ±24,40; 35,54
±28,83; 50,40 ±37,47 s). Rozptyl výkonov bol značný, napr.
v poslednom roku sledovania to bolo od 3,7 s do 119,2 s. Deti
v tomto teste počas celého obdobia sledovania prezentovali veľkú
rozdielnosť výkonov.
V konečnom dôsledku došlo po štyroch rokoch
systematického tréningu k významným prírastkom. Ak porovnáme
výkony v rokoch 2015 a 2018 ide o zlepšenie súboru +16,3 s
(p≤0,05; d=0,59).
Pri porovnaní džudistov s populačnými normami ide
o výkony nad priemerom (Moravec, Kampmiller, Sedláček,
Medeková, Ramacsay, Slamka, Šelingerová, Šimonek st.
a Doležajová 2002). Sedláček a Lednický (2010) uvádzajú rozptyl
výkonov pre 10-ročných chlapcov bežnej populácie 13 – 26 s, resp.
11-ročných 13 – 32 s.
36
Obr. 5 Zmeny úrovne 10- až 13-ročných džudistov (n=12) v teste
výdrž v zhybe podhmatom
Vytrvalostná sila je potrebná najmä pri úchope džudistov
za judogi. Uplatňuje sa predovšetkým vytrvalosť v sile predlaktia
v izometrickom režime (Franchini, Miarka, Matheus a Del Vecchio
2011).
Vysvetlením nevýznamných prírastkov za jednotlivé roky
môže byť: a) nedostatočná frekvencia (2- až 3-krát) tréningov
v týždni; b) vek 10 – 13 rokov nie je senzitívnym obdobím
na významné prírastky sily (Balyi, Way a Higgs 2013).
Na testovanie vytrvalostnej dynamickej sily brušného
a bedrovo-stehenného svalstva sa u detí používa test sed-ľah
(Moravec, Kampmiller, Sedláček, Medeková, Ramacsay, Slamka,
Šelingerová, Šimonek st. a Doležajová 2002). V našom prípade
sme modifikovali jeho dĺžku trvania na 1 min.
Kritériom výkonu je počet správne vykonaných sed-ľahov
za 1 min.
Pomôckou na realizovanie testu je podložka – tatami,
stopky, záznamový hárok a potrebná je prítomnosť asistenta.
37
Protokol testovania je nasledovný: testovaný zaujme polohu
ľah vzad, kolená pokrčené v pravom uhle, chodidlá cca 30 cm
od seba, paže pokrčené, ruky spojené za hlavou. Opakovane
vykonávať sed-ľah počas 1 min. Na správne započítanie
opakovania, je potrebný dotyk kolien oboma lakťami. Asistent
počíta nahlas a dbá na správnu techniku vykonania. Test sa
vykonáva 1-krát.
Sledovaný súbor 10- až 13-ročných džudistov (obr. 6)
sa v teste sed-ľah 1 min za jednotlivé roky sledovania významne
nezlepšoval (32 ±10; 35 ±8,49; 37 ±10,80; 41 ±9,48 opakovaní),
hoci z grafu je možné pozorovať pozitívny trend. Ak porovnáme
výkony z roku 2015 a 2018 môžeme konštatovať významné
zlepšenie +9 opakovaní (p=0,004; d=0,82).
Autori Santana a Fukuda (2011), resp. Lee a McGill (2017)
potvrdzujú dôležitosť vytrvalostnej sily brušného svalstva
pre zásahové a graplingové úpolové športy, kam zaraďujeme
aj džudo. Upozorňujú však, že oveľa dôležitejšia je izometrická sila
brušného svalstva.
Brušné svalstvo sa podieľa na trnasfere síl medzi dolnými a
hornými končatinami a do veľkej miery ovplyvňuje rýchlosť
vykonania bojovej techniky. Taktiež spolu so svalmi okolo
lumbálnej časti chrbtice vytvárajú tzv. „vak“, ktorý má plniť
orchrannú funkciu pred zraneniami (Štefanovský a Mihalík 2012).
Skupina sledovaných džudistov počas štvorročného
obdobia zámerne nevykonávala v tréningu cvičenia sed-ľah
a skôr sa zameriavala na izometrickú vytrvalosť brušného svalstva.
Test sed-ľah nebol dostatočne citlivý na zaznamenanie
významných prírastkov v izometrickej vytrvalostnej sile brušného
svalstva medzi jednotlivými rokmi testovania.
38
Obr. 6 Zmeny úrovne 10- až 13-ročných džudistov (n=12) v teste
sed-ľah na 1 min
Na testovanie bežeckej rýchlosti so zmenami smeru sme
použili štandardizovaný člnkový beh 10 x 5 m (Moravec,
Kampmiller, Sedláček, Medeková, Ramacsay, Slamka,
Šelingerová, Šimonek st. a Doležajová 2002).
Kritériom výkonu je čas potrebný na prebehnutie desiatich
5 m úsekov meraný s presnosťou na desatinu sekundy.
Pomôcky na realizovanie testu sú stopky, meracie pásmo,
kužele, lepiaca páska a záznamové hárky.
Protokol testovania je nasledovný: osoba zaujme polohu
polovysokého štartu. Na štartový signál rýchlo vybehne smerom
k protiľahlej čiare a vráti sa späť tak, aby ju vždy prekračoval
oboma chodidlami. Test pokračuje bez prerušenia a končí
po prebehnutí desiatich úsekov. Pred dobehnutím do cieľa
sa nespomaľuje. Test sa vykonáva 1-krát.
V štruktúre športového výkonu džuda bežecká rýchlosť
so zmenami smeru absentuje (Štefanovský 2008). Džudisti sa
pohybujú po tatami predovšetkým sunom chodidiel alebo obratmi
s cieľom minimálnej oscilácie ťažiska (Štefanovský 2009).
39
V etape základného športového výcviku (10 – 14 rokov)
sa behanie pomerne často využíva vo fázach rozohriatia, pri hrách
alebo bežeckých cvičeniach (napr. naháňačky, štafety, šprinty,
či atletická abeceda). Ide o nenahraditeľný tréningový prostriedok
rozvoja rýchlostných schopností aj pre džudistov.
V sledovanom súbore 12 džudistov (obr. 7) nastali
významné zmeny medzi 12. a 13. rokom života (zlepšenie
o 1,56 s). Ide o druhé senzitívne obdobie rozvoja rýchlostných
schopností (Balyi, Way a Higgs 2013). V ostatných rokoch boli
prírastky nevýznamné (22,53 ±1,75; 21,68 ±1,29; 21,68 ±1,61;
20,12 ±2,4 s) a pri porovnaní s populáciou rovesníkov ide
o podpriemerné výkony, s výnimkou posledného roku testovania
(Moravec, Kampmiller, Sedláček, Medeková, Ramacsay, Slamka,
Šelingerová, Šimonek st. a Doležajová 2002).
Za celé štvorročné obdobie sa deti v priemere zlepšili v teste
o 2,41 s a v konečnom dôsledku sa jedná o významnú zmenu
(p≤0,000; d=1,377).
Obr. 7 Zmeny úrovne 10- až 13-ročných džudistov (n=12) v teste
člnkový beh 10 x 5 m
40
Vo veku od 12 – 13 rokov je vhodné pri testovaní
pohybových schopností detí trénujúcich džudo sledovať úroveň ako
aj zmeny úrovne maximálnej sily stisku ruky.
Testovanie sa odporúča nielen pre džudistov, ale aj pre
ďalšie graplingové športy, ako jiu-jitsu, zápasenie, či MMA (Brito,
Gatti, Natali, Costa, Silva a Marins 2005; Franchini, Takito a Kiss
2000; Silva, Marocolo Júnior, Rogério, Dias, Simim a de Mota
2014; Ratamess, Hoffman, Kraemer, Ross, Tranchina, Rashti,
Kelly, Vingren, Kang, Faigenbaum 2013).
Kritériom výkonu je maximálna sila stisku ruky. Zvyčajne
sa testujú obe končatiny. Výkon sa vyjadruje v relatívnych
jednotkách kilopondov (skr. kp) na 1 kg testovanej osoby. Pomôcky
na realizovanie testu sú ručný dynamometer a záznamový hárok.
Protokol testovania je nasledovný: testovaný zaujme polohu
stoj mierne rozkročmo. Uchopí dynamometer do ruky a vzpaží.
Na pokyn examinátora stlačí dynamometer maximálnym úsilím
a súčasne vzpaženú končatinu pripaží cez predpaženie. V tomto
okamihu je test ukončený. Rovnakým postupom vykoná test
na druhej ruke.
Testovaná osoba má jeden cvičný a jeden meraný pokus.
Testovaniu predchádza rozcvičenie so zameraním na hornú
končatinu, svaly predlaktia a ruky.
Súbor 12 džudistov podstúpil testovanie maximálnej sily
stisku ruky (obr. 8) s ročným rozostupom.
Pri vstupnom testovaní bol priemerný relatívny výkon
pravej ruky 0,44 ±0,09 kp a ľavej ruky 0,43 ±0,10 kp. Pri
výstupnom testovaní bol zistený výkon
0,51 ±0,13 kp, resp. 0,50 ±0,12 kp.
Uvedené prírastky sú významné u oboch končatín.
Preukázal sa pozitívny vplyv špecifického tréningu džuda.
41
Obr. 8 Zmeny úrovne 10- až 13-ročných džudistov (n=12) v teste
ručná dynamometria
V štruktúre športového výkonu džuda patrí maximálna sila
stisku ruky k limitujúcim faktorom a je vhodným nástrojom
diskriminácie džudistov podľa vekových a hmotnostných kategórií
(Magnani Branco a Franchini 2021). Uplatňuje sa prioritne
pri úchope za súperove džudo-gi. Stretávame sa s ňou už v etape
základného športového výcviku pri technikách hodov, technikách
na zemi, pri tréningových zápasoch ako aj samotnom športovom
výkone (Štefanovský 2015 a 2009).
Od jej úrovne závisí kvalita a úspešnosť vykonávaných
techník, resp. či dokáže džudista udržať vlastný alebo prerušiť
súperov úchop. V práci Štefanovský, Durmis a Kraček (2018) sme
porovnávali úroveň maximálnej sily stisku ruky u 11-ročných detí
trénujúcich džudo (n=14), karate (n=10) a kontrolnej skupiny
(n=11). Medzi skupinami neboli zistené žiadne významné rozdiely
(džudo: 0,49 ±0,16; karate: 0,56 ±0,13; kontrolná skupina:
0,45 ±0,11 kp.kg-1). Žiadne významné rozdiely sme nezaznamenali
ani pri porovnaní absolútnych výkonov 11-ročných chlapcov
(n=30) trénujúcich taekwondo (18 ±5,5kp), džudo (19,30 ±3,83 kp)
42
a karate (20,40 ±3,09 kp) (Štefanovský 2015). Vplyv trénovania
rozličných úpolových športov sa v tomto veku neprejavil.
Pri diagnostike všeobecnej úrovne trénovanosti detí v džude
je možné v etape základného športového tréningu, okrem vyššie
uvedenej štandardnej batérie, použiť aj ďalšie reliabilné testy, ktoré
sú nenáročné na materiálne zabezpečenie a je možné ich vykonávať
v terénnych podmienkach. Ide o nasledovné testy (Fukuda 2019;
Moravec, Kampmiller, Sedláček, Medeková, Ramacsay, Slamka,
Šelingerová, Šimonek st. a Doležajová 2002):
a) vertikálny výskok, ktorým sa nepriamo meria výbušnosť
dolných končatín,
b) výdrž v stoji na jednej nohe, u nás známy ako “Plameniak”,
ktorý testuje rovnováhové schopnosti,
c) kľuky na 30 s, ktorými sa diagnostikuje vytrvalostná
dynamická sila horných končatín,
d) 20 m vytrvalostný člnkový beh, ktorý testuje aeróbnu
vytrvalosť, resp. nepriamo sa dá odvodiť maximálna
spotreba kyslíka,
e) predklon v sede s dosahom, ktorý meria flexibilitu
chrbtového svalstva,
a ďalšie.
3.2.1.3 Špecifické zručnosti
Kasa (2001) definuje športové zručnosti ako získané
spôsobilosti či pohotovosť riešiť správne, rýchle a úsporne
pohybovú úlohu, či vykonávať vybranú športovú činnosť. Športovú
techniku definuje ako racionálny a efektívny spôsob riešenia
pohybovej úlohy v súlade so súťažnými pravidlami,
biomechanickými zákonitosťami a pohybovými predpokladmi.
Športovú techniku charakterizuje efektívnosť, ekonomickosť
a stabilita. Individuálna športová technika sa nazýva športový štýl.
43
Tak ako sme už uviedli vyššie, podľa Komadela, Hamara
a Marčeka (1985) je v etape základného športového výcviku u detí
prioritou téningu osvojovanie zručností, ich kvalita a početnosť.
Kritériom efektívnosti je čas, za ktorý si deti zvládnu zručnosti
osvojiť.
Diagnostika špecifických zručností v džude detí a mládeže
je postavená na hodnotení kvality predvedenia techník pri skúškach
technickej vyspelosti (Štefanovský 2015). Ide o hodnotenie, ktoré
je do vysokej miery subjektívne, založené na expertnom
posudzovaní jednej osoby. Prax ukazuje, že ho je potrebné
čo najviac objektivizovať, a to najmä, ak sa používa ako jedno
z kritérií pri výbere do útvarov talentovanej mládeže,
či mládežníckych reprezentácií.
Prvé pokusy o objektivizáciu posudzovania zručností
mladých 13- až 15-ročných džudistov (obr. 9) sme realizovali
pri vstupných testoch používaných pri identifikácii talentov
v Centrách talentovanej mládeže (skr. CTM) (Štefanovský 2015).
Traja examinátori mali na základe vlastných dlhoročných
skúseností ohodnotiť vybrané techniky (na obe strany) uchádzačov
o zaradenie do CTM. Používali pri tom 5-bodové škálovanie.
Známky všetkých troch expertov sa následne za každú techniku
spriemerovali a vzniklo konečné hodnotenie, pričom platí,
že vyššia hodnota známky znamenala vyššiu úroveň kvality
predvedenia.
Výber techník zodpovedal úrovni technickej zdatnosti,
ktorú uchádzači prezentovali farbou svojich opaskov.
Pri troch (Tai-otoshi, Harai-goshi a Ouchi-gari) zo šiestich techník
sme zistili rozdiely medzi vykonaním techniky na pravú a ľavú
stranu, pričom ľavá strana bola vo všetkých troch prípadoch
významne horšia.
V záveroch výskumu konštatujeme, že tréneri už pomerne
v skorom veku detí preferujú vykonávanie techník iba na
dominantú stranu.
44
Obr. 9 Priemerné bodové hodnoty testovaného súboru za jednotlivé techniky,
vykonávané na pravú a ľavú stranu. Rozdiely (p≤0,05) boli zistené u troch
zo šiestich posudzovaných techník (Štefanovský 2015)
Išlo o prvé pokusy objektivizácie hodnotenia špecifických
zručností v džude, avšak s niekoľkými nedostatkami. Najväčšou
slabinou bola a) absencia kritérií, podľa ktorých mali byť
testovaným osobám prideľované body; b) posudzovanie prebiehalo
„naživo“, bez možnosti opätovného preskúmania techniky
na videozázname.
Ďalší posun v objektivizácii hodnotenia zručností džudistov
je možné vidieť v práci Turac (2022), kde juniorskí a seniorskí
džudisti (n=23) podstúpili testovanie úrovne flexibility a kvality
predvedenia techniky Uchi-mata. Autor pri hodnotení vybranej
techniky použil panel 5 expertov, ktorí mali definovaných 7 kritérií,
podľa ktorých posudzovali:
a) prácu „ťahacej“ ruky,
b) prácu „límcovej“ ruky,
c) rotáciu a predklon trupu,
d) švihovú nohu a jej výšku postavenia,
e) opornú nohu,
f) kontrolu svojho a súperovho tela,
Technická zdatnosť uchádzačov o zaradenie do CTM, rok 2013
0,00
0,50
1,00
1,50
2,00
2,50
3,00
3,50
4,00
4,50
5,00
Tai-otoši Ippon-S-N Uči-mata Hara i-goši Ouči-gari Kouči-gari
[n]
Techniky vykonané na pravú stranu Te chniky vykonané na ľa vú stranu
n.s.
n.s.
n.s.
p≤0,05
p≤0,05
p≤0,05
45
g) a nakoniec celkovú kvalitu techniky.
Autor, rovnako ako v našom prípade, použil 5-bodovú
škálu, pri ktorej najvyššia známka znamenala najlepší výkon a vice
versa. Známka jedného experta vznikla priemerom zo 7
posudzovaných kritérií. Následne sa vypočítala finálna známka
priemerom jednotlivých známok všetkých 5 expertov. Pozitívom
výskumu bola skutočnosť, že experti mali k dispozícii videozáznam
techniky, čo umožňilo jej opätovné prehrávanie a spomalenie.
Technika bola snímaná dvomi kamerami v predo-zadnom i bočnom
postavení. Nedostatkom výskumu bola príliš veľká variabilita
technických stupňov vyspelosti probandov, čo sa prejavilo
v značnom rozptyle finálnych známok (od 4,57 ±0,31 do 1,71
±0,25). V oboch výskumoch taktiež absentuje reliabilita a validita
expertného posudzovania, čo je kľúčové pre ďalšie používanie
hodnotenia kvality špecifických zručností v športovej praxi.
Ak by sme potvrdili dostatočnú spoľahlivosť uvedeného
expertného posudzovanie, bolo by možné ho aplikovať v rôznych
vekových etapách, vo všetkých technických stupňoch vyspelosti,
od etapy základného športového výcviku až po vrcholovú úroveň.
Kvalita vykonania techniky je limitujúcim faktorom
športového výkonu v džude, čo dokazuje aj dizertačná práca
Štefanovský (2008), kde bola preukázaná pozitívna korelácia
medzi úrovňou najpoužívanejšej techniky Ippon-seoi-nage
(r=0,463; p≤0,05) a športovým výkonom v džude dorastencov.
Regresnou analýzou bolo preukázané jej 12,4 % sýtenie
výkonnostného kritéria a postavenie na 1. úrovni medzi
limitujúcimi faktormi.
3.2.1.4 Zhrnutie poznatkov
Priemerná telesná výška 10- až 13-ročných džudistov
sa významne menila počas celého štvorročného obdobia sledovania
(136,58 ±6,96; 144,17 ±7,66; 147,23 ±7,83 a 155,00 ±8,76 cm).
46
Najväčšie prírastky boli zaznamenané medzi 12. a 13. rokom života
(+7,6 cm).
Prírastky telesnej hmotnosti podobne ako pri telesnej výške
boli za jednotlivé roky významné (34,23 ±7,71; 37,14 ±7,45; 40,42
±8,74; 46,81 ±8,99 kg). Najväčšia zmena (+6,39 kg) nastala medzi
12. a 13. rokom.
Pri sledovaní zmien úrovne výbušnej sily, testovanej hodom
plnej lopty, boli prírastky za jednotlivé roky významné (349 ±83;
422 ±88; 501 ±153; 613 ±171 cm).
V teste skok do diaľky z miesta nastali významné zmeny
medzi 10. a 11. rokom (+ 19 cm), resp. 12. a 13. rokom (+ 17 cm)
života.
Výkony v teste výdrž v zhybe podhmatom boli počas celého
obdobia nehomegénne (34,1 ±27,33; 33,60 ±24,40; 35,54 ±28,83;
50,40 ±37,47 s) a rozptyl výkonov bol príliš veľký. Zistené
zlepšenia boli nevýznamné.
V teste sed-ľah za 1 min sme nezaznamenali medzi
jednotlivými rokmi sledovania významné prírastky (32 ±10; 35
±8,49; 37 ±10,80; resp. 41 ±9,48 opakovaní).
V sledovanom súbore pri teste člnkový beh 10 x 5 m nastali
významné zmeny medzi 12. a 13. rokom života probandov
(zlepšenie o 1,56 s). V ostatných rokoch boli prírastky nevýznamné
(22,53 ±1,75; 21,68 ±1,29; 21,68 ±1,61; 20,12 ±2,4 s).
V teste ručnej dynamometrie bol priemerný výkon súboru
pravej ruky 0,44 ±0,09 kp a ľavej ruky 0,43 ±0,10 kp.
Pri výstupnom testovaní o rok neskôr bol zistený výkon 0,51 ±0,13
kp, resp. 0,50 ±0,12 kp. Uvedené prírastky sú významné u oboch
končatín a konštatovali sme pozitívny vplyv špecifického tréningu.
Diagnostika špecifických zručností detí v džude sa opiera
najmä o hodnotenie kvality vykonania nacvičovaných techník
pri skúškach technickej vyspelosti.
47
3.3 Etapa špecializovanej športovej prípravy
Po úspešnom ukončení etapy začiatočnej športovej prípravy
prechádzajú mladí športovci, ktorí sa rozhodli špecializovať
na džudo, do etapy špecializovaného tréningu (Štefanovský 2009;
Moravec, Kampmiller, Vanderka a Laczo 2007; Bompa 1995).
Pri optimálnych podmienkach začína táto etapa vo veku 15 rokov
a trvá 3 až 4 roky. Pre mnohých je táto etapa finálnou, preto nie je
úplne možné jej presné vekové a časové ohraničenie. U dievčat
môže byť vstup do etapy posunutý o rok skôr. Kategória sa v džude
označuje skratkou U18 a v našich podmienkach sa používa
aj termín „dorastenecká“ alebo „kadetská“ kategória. V koncepte
dlhodobej športovej prípravy sa označuje termínom „tréning
trénovania“ a v závere etapy „trénovanie pre súťaženie“ (Wright,
Cardinal, Jani, Kendrick, Landry, Morgan, Sadej a Vesin 2006).
Etapa špecializovanej športovej prípravy v džude
(optimálny vek 15 – 18 rokov) je pomerne kritické obdobie
dospievania mladého človeka (Štefanovský, Vanderka, Číž,
Mihalík a Beneš 2012). V tejto etape je bežný značný odliv
športovcov, najmä z dôvodu, že tréning prestáva byť postupne hrou
a prechádza k vážnej činnosti. Cieľom tejto etapy je zvyšovanie
športovej výkonnosti. Do popredia začínajú vstupovať
výkonnostné ciele a tréning sa začína intenzifikovať cez špecifický
obsah (Štefanovský, Vanderka, Číž, Mihalík a Beneš 2012;
Choutka a Dovalil 1991).
Odporúčaný počet tréningových jednotiek
špecializovaného zamerania v týždni je 4- až 5-krát. Tréningová
jednotka bežne trvá 60 – 120 min. Na začiatku etapy je pomer
medzi všeobecnými a špecifickými tréningovými prostriedkami
60:40, na konci etapy to je 80:20. Odporúčaný pomer medzi
tréningom v postoji a na zemi je 60:40. Džudisti, ktorí sú súčasťou
dorasteneckých reprezentačných výberov majú prípravu
periodizovanú do prípravného, hlavného a prechodného obdobia.
48
V prípade celoročného vykonávania tréningu džuda
je odporúčaný počet tréningových týždňov 45. Aj tu je odporúčaný
cez letné a zimné prázdniny úplný oddych od špecifického tréningu
(Balyi, Way a Higgs 2013; Wright, Cardinal, Jani, Kendrick,
Landry, Morgan, Sadej a Vesin 2006).
Z hľadiska pohybových schopností je vekové obdobie
15 – 18 rokov u chlapcov senzitívne na rozvoj najmä silových,
a v úvode etapy rýchlosntých a vytrvalostných schopností.
U dievčat sú to najmä silové schopnosti (Balyi, Way a Higgs 2013;
Marshal 2011; Wright, Cardinal, Jani, Kendrick, Landry, Morgan,
Sadej a Vesin 2006).
Rýchlostné schopnosti je potrebné začať rozvíjať
cez špecifické tréningové prostriedky. Využívajú sa cvičenia boja
o úchop, hodov, nástupov, techník boja na zemi i krátke intenzívne
bojové úseky. Základom je ich dokonalé technické predvedenie.
Tieto špecifcké cvičenia je možné kombinovať so všeobecnými
prostriedkami rozvoja, ako beh, hody, skoky a štarty z rôznych
polôh. Intenzita zaťaženia musí byť na úrovni 97 % – 100 %.
Trvanie zaťaženia je do 6 – 8 sekúnd a má byť sprevádzané
dostatočným intervalom odpočinku. Intenzita zaťaženia a trvanie
odpočinku sú kľúčové faktory rozvoja rýchlostných schopností.
Pri maximálne intenzívnych zaťaženiach trvá úplná obnova
adenozíntrifosfátu a kreatínfosfátu (skr. ATP a CP), hlavných
zdrojov úhrady energie pri maximálne intenzívnych činnostiach,
približne 5 minút. Rýchlosť obnovy však nie je lineárna, ale skôr
exponenciálna, čo znamená, že spočiatku je rýchla, t. j. za prvých
30 s sa obnoví – resyntetizuje 50 % zásob CP, za 1 min približne
75 %, za 2 min cca 93,7 % a zvyšných 6 – 7 % sa obnovuje
cca ďalšie 3 min (Bompa a Buzzichelli 2015).
V prípade silových schopností sa v tréningu uplatňujú ako
všeobecné, tak aj špecifické prostriedky rozvoja. 12 – 18 mesiacov
od ukončenia etapy intenzívneho telesného rastu je možné začať
indikovať u mladých športovcov zámerný silový tréning
v posilňovni (Balyi, Way a Higgs 2013). Spočiatku je kľúčové
zamerať pozornosť na správnu techniku cvičenia. Vhodné
49
sú pri tom záťaže na úrovni 0 % – 30 % 1RM a väčší počet
opakovaní, čím sa okrem zručnosti stimuluje schopnosť svalovej
vytrvalosti, zlepšuje sa lokálna vytrvalosť i medzisvalová
koordinácia (Štefanovský, Vanderka, Číž, Mihalík a Beneš 2012).
Používajú sa voľné závažia i trenažéry. Skúsenosti z praxe
naznačujú, že technika cvičenia býva druhoradá a tréneri vrátane
športovcov preferujú pri silovej príprave skôr výkony a veľkosť
prekonanej hmotnosti. Koordinačne náročné i základné silové
cvičenia ako premiestnenie, tlak a príťah činky, drep a ďalšie tak
bývajú technicky nesprávne osvojované, čo vedie k fixovaniu
nesprávneho dynamického stereotypu. Ten môže časom vyústiť
do akútneho zranenia alebo chronických poškodení. Pri zahájení
silového tréningu džudistov je preto nevyhnutná spolupráca
s kondičnými a silovými trénermi s adekvátnym poznatkovým
fondom a vzdelaním o tréningu mladých športovcov. Po zvládnutí
techniky cvičenia v posilňovni je možné v neskoršej fáze etapy
začať manipulovať s objemom, intenzitou, tempom a ďalšími
faktormi určujúcimi veľkosť silového zaťaženia. Začína
sa s rozvojom svalovej vytrvalosti, výbušnej a rýchlej sily.
Pri výbušnosti sa viac sústredíme na vysokú úroveň zrýchlenia pred
vysokými hodnotami závažia (Štefanovský, Vanderka, Číž,
Mihalík a Beneš 2012).
Vytrvalostné schopnosti sa v etape špecializovanej
športovej prípravy rozvíjajú na základe poznania štruktúry
športového výkonu v džude, pričom preferujeme najmä
prerušované metódy. Pri rozvoji anaeróbnej vytrvalosti sa okrem
klasického zaťaženia v trvaní 20 – 60 s používa krátkotrvajúca
forma opakovaného zaťaženia na úrovni 6 – 7 s, 4 – 5 opakovaní,
s intervalom odpočinku 2 min a počtom sérií 3 – 4. Možné je použiť
všeobecné (napr. behy), špecifické (napr. randori, uchi-komi
a nage-komi) i tzv. „hybridné“ prostriedky, pri ktorých
sa kombinuje napr. beh s plnením špecifických úloh, ako hádzanie,
vykonanie prechodu na zemi, boj o úchop a pod. Pri rozvoji
aeróbnej vytrvalosti sa odporúča využívať prerušované metódy.
Vhodné sú bežecké úseky od 100 do 300 m, s intenzitou 100 % –
120 % VO2 max, resp. 70 % – 80 % jednorazového maxima
50
na danom bežeckom úseku. Pomer medzi intervalom zaťaženia
a odpočinku je 1:3. Príklad tréningu: ak bežecký úsek 200 m beží
džudista s maximálnym výkonom 25 s, tak zaťaženie je okolo 32 s
na jeden úsek, s prestávkou 100 s. Ďalším príkladom je tréning
3 série x 7 úsekov po 100 m, s intenzitou zaťaženia 70 % z 1RM,
intervalom odpočinku medzi opakovaniami 50 s a medzi sériami
3 min. Na začiatku prípravného obdobia však môžu džudisti využiť
aj krátkoúsekovú krátkointervalovú metódu, najčastejšie známu
ako 50 x 50 m, s intervalom odpočinku približne 10 s. Súvislé
metódy zaťaženia využívajú džudisti najmä pri úprave telesnej
hmotnosti alebo pri aktívnej regenerácii. Používa sa najčastejšie
beh, bicyklovanie alebo plávanie.
Flexibilitu u dorastencov je potrebné rozvíjať nielen
na tréningoch džuda, ale taktiež pri silovej príprave, aktívnej
regenerácii alebo ako individuálne domáce protokoly. Ak dochádza
k zanedbávaniu jej rozvoja, môžeme pozorovať významný pokles
úrovne elasticity svalovo-šľachového aparátu a kĺbovej mobility.
Športovcov je potrebné naučiť správne vykonávanie
strečingových cvičení. Okrem dynamického a statického strečingu
vzniká priestor na osvojenie si náročnéjších, no účinnejších metód
(Alter 1998), akými sú napr. metóda postizometrickej relaxácie
(skr. PIR) alebo asistovaný strečing, známy ako proprioceptívna
neuromuskulárna facilitácia (PNF).
Technickú prípravu smerujeme na automatizáciu
a stabilizáciu osvojených techník z predošlej etapy. Rastie potreba
vykonávať techniky čo najrýchlejšie a ekonomicky. Zároveň
pokračuje učenie sa ďalších techník najmä na 1. KYU, resp.
1. DAN. Do technického repertoára pribudne v etape dorastencov
približne 10 nových základných techník, 5 doplnkových
a minimálne 7 prechodov (vrátane ich variantov) v boji na zemi.
Začíname výberom osobných techník (japn. tzv. Tokuj-waza).
Ich výber prebieha najmä na základe pozorovania výkonov
športovca v tréningových bojoch a pri súťažiach. Ide o proces
experimentovania a hľadania optimálnej techniky, pri ktorom treba
mať na pamäti, že chyby sú súčasťou procesu učenia. Dôležité
51
je mať repertoár viacerých osobných techník a neobmedzovať
sa len na jednu či dve. Platí to ako pre boj v postoji, tak aj na zemi.
Pri rozvoji konkrétnej osobnej techniky je potrebné mať
na pamäti:
a) ovládať techniku na vysokej úrovni v štandardných
podmienkach (bez odporu súpera) na obe strany,
b) osobnú techniku kombinovať s ďalšími technikami, aby
v prípade účinnej obrany zo strany súpera vedel džudista
pokračovať v ďalšom útoku, alebo aby kombináciou zakryl
svoj skutočný zámer a narušil súperovu rovnováhu,
c) poznať možnú obranu a očakávanú reakciu súpera proti
našej osobnej technike,
d) poznať rôzne varianty osobnej techniky a vedieť
ju prispôsobiť meniacim sa podmienkam (napr. úchopom,
telesnej výške a rôznym súperom),
e) ovládať prechod na zem do konkrétnych techník, ktorých
realizácia sa dá očakávať po dopade súpera na tatami.
Posledné štyri uvedené body už úzko súvisia s taktickou
prípravou mladého džudistu. Tá má na rozdiel od predošlej etapy
dôležité postavenie, najmä ak má tréning výkonnostné ciele. Preto
hovoríme skôr o technicko-taktickej príprave. Okrem použitia
osobnej techniky proti rôznym súperom, učíme športovcov viesť
nátlakový spôsob boja, udržať vedenie v zápase, presadiť si úchop,
otočiť nepriaznivé skóre v zápase, anticipovať súperov zámer
a využívať jeho chyby (Štefanovský, Vanderka, Číž, Mihalík
a Beneš 2012). Takto vznikajú z dlhodobého hľadiska taktické
skúsenosti športovca. Najvhodnejším, nie však jediným
prostriedkom tréningu technicko-taktických zručností je randori
(cvičný zápas). Pre kategóriu dorastencov odporúča Tits (2002)
využívať:
a) randori s cieľom skórovať pomocou konkrétnej techniky,
b) golden score randori s cieľom skórovať skôr ako súper,
52
c) okamihové randori, kde sa v krátkom časovom úseku
trénuje prechod do boja na zemi po hode/páde,
d) intervalové randori s rôznou dĺžkou trvania úsekov, ktoré
tréner prerušuje s cieľom modelovať intenzitu a časové
charakteristiky reálneho stretnutia,
e) randori, ktoré začína pre jedného z džudistov nepriaznivým
skóre,
f) randori, ktoré začína v akejkoľvek štandardnej situácii
(napr. držanie úchopu pravák vs. ľavák, na okraji zápasiska,
súper má dominantný úchop, súper používa konkrétnu
techniku),
g) Kakari-geiko randori, kde sa súper bráni iba pasívne,
h) randori, kde tréner zadáva športovcom pred alebo počas
boja rôzne úlohy a pokyny,
i) randori s cieľom presadiť si alebo prerušiť súperov úchop,
j) randori „20 s do konca zápasu“ a ďalšie.
Autor pritom zdôrazňuje, že ide o pokročilé formy
nevhodné pre deti, ktoré si vyžadujú vyššiu technickú, taktickú
i mentálnu vyzretosť cvičencov. Z tohto dôvodu odporúča ich
používanie od kategórie dorastencov, teda od etapy špecializovanej
športovej prípravy.
Psychologická príprava si kladie za cieľ zvyšovanie
odolnosti voči narastajúcemu tréningovému a súťažnému
zaťaženiu. Športovec sa učí zvládať predštartové, štartové
a posúťažné stavy, monotónnosť zaťaženia, prekonávať neúspech,
zvládnuť úspech s „nohami na zemi“ (Gurský 2005). V tréningu je
vhodné športovcov neustále konfrontovať s rôznymi výzvami.
Tieto môžu mať všeobecný, špecifický, vážny, či zábavný
charakter (napr. vybehnúť čo najrýchlejšie na kopec, zvládnuť
najviac hodov za časový úsek, poraziť všetkých tréningových
partnerov, nepadnúť zo žiadnej techniky a pod). U športovca
budujeme emocionálnu stabilitu, koncentráciu pozornosti
a zvládanie stresových, či neočakávaných situácií. Po súťažnom
53
výkone učí tréner športovca analyzovať svoje pocity, silné a slabé
stránky výkonu a následne na nich stavať ďalší tréningový
proces. Vhodnými prostriedkami mentálnej prípravy je rozhovor
o očakávaných i neštandardných situáciách, modelovaný tréning,
vizualizácia so zadávaním problémových úloh, či autogénny
tréning. Z hľadiska časového sa športovec stretáva najmä
s dlhodobou a strednodobou psychologickou prípravou, ktorá
obsahuje (Zemková, Miklovič, Dzurenková, Gazdíková, Longa
a Sližik 2006; Gregor 2013):
a) jasné definovanie cieľa tréningu (čo chcem dokázať),
b) neustále pripomínanie cieľa (prečo trénujem),
c) rozvoj pozitívneho myslenia (pripomínať športovcovi jeho
silné stránky a na slabých pracovať),
d) vyhľadávanie motivujúcich okolností (hľadať a neustále
pripomínať motivačné faktory),
e) príprava na konkrétne súťažné podujatie (poznať špecifiká
a podmienky súťažného podujatia a modelovať ich
v tréningu).
Názory a záujmy mladých športovcov sa v tomto období
často menia a môžu sa objaviť problémy so správaním. Väčšie
priestupky mávajú však len prechodný charakter. Vyžaduje sa preto
značná trpezlivosť a diskrétny prístup zo strany trénerov. Problémy
sa odporúča riešiť až po emocionálnom „vychladnutí“ športovcov.
Kritika pred kolektívom je chybou zo strany trénera, nevhodná je
aj prílišná irónia a autoritatívnosť. Tréner má byť motivátorom a
ísť športovcom dobrým príkladom (Štefanovský 2009; Perič 2008).
Teoretická príprava má v etape špecializovanej športovej
prípravy svoje opodstatnenie. Športovca učíme viesť si tréningovú
dokumentáciu s cieľom chápania významu a dôležitosti tejto
činnosti. Do tréningového denníka sa odporúča značiť si: osobné
ciele, telesnú hmotnosť a jej zmeny, srdcovú frekvenciu ráno
po prebudení, tréningové jednotky a ich obsah, osobné techniky
a techniky na ktorých džudista pracuje, zranenia, absolvované
54
turnaje a dosiahnuté výkony, súperov a ich osobné techniky, skúšky
technickej vyspelosti a koncoročné zhodnotenie plnenia
stanovených cieľov spolu s víziou na ďalšie obdobie. Dôležitá
je edukácia džudistov o úprave telesnej hmotnosti a zdravom
životnom štýle. Tieto by mali odmietať dehydratáciu, rapídnu
úpravu telesnej hmotnosti a škodlivé metódy pri chudnutí
(Štefanovský 2019). Svoje miesto tu majú výživoví poradcovia,
ktorí edukujú športovcov o optimálnej strave a hydratácii pred,
počas a po športovom výkone aj pri tréningu. Netreba zabúdať ani
na antidopingovú osvetu o škodlivých účinkoch a vážnych
dôsledkoch úmyselného či náhodného použitia zakázaných látok
a metód.
Regenerácia je novou zložkou športovej prípravy v etape
špecializovaného tréningu (Štefanovský, Vanderka, Číž, Mihalík
a Beneš 2012). Športovcov vedieme k poznaniu, že hoci je tréning
nevyhnutným podnetom pre nárast výkonnosti, trénovanosť rastie
počas zotavných procesov (obr. 10) a ich význam nesmie byť
podceňovaný, čo však býva v praxi veľmi častým javom. Preto sú
strečingové, uvoľnovacie a kompenzačné cvičenia, masáže a vodné
procedúry (napr. striedanie studenej a teplej vody) vhodnou
súčasťou regeneračných postupov a protokolov.
V rámci úrazovej prevencie a kompenzácie špecifického
zaťaženia sa odporúča minimálne 1-krát týždenne cvičenie
s fyzioterapeutom. Aktívna regenerácia a pasívny odpočinok sú
najlepšou kombináciou ako podporiť regeneračné procesy v tele
športovca. Dôležité je naučiť regeneračné techniky samotných
športovcov (napr. strečing, kompenzačné cvičenia, sledovanie SF
ráno po prebudení a pod.), aby boli schopní správne vykonávať
aktívnu regeneráciu vo voľnom čase a mimo tréningovej jednotky.
Odporúčaný počet súťažných štartov v etape
špecializovanej prípravy za jeden rok v kategórii U18 je 8. Ide
o súťaže národnej, medzinárodnej a v niektorých prípadoch
reprezentačnej úrovne. V praxi sa stretávame s prekračovaním
odporúčaného počtu súťaží (bežne 15 a viac), čo môže viesť
55
k predčasnému vyčerpaniu výkonnostného potenciálu mladého
športovca (Balyi, Way a Higgs 2006).
Obr. 10 Reakcia organizmu na zaťaženie a priebeh regenerácie
podľa Laczo (2016)
Diagnostika trénovanosti v etape špecializovanej športovej
prípravy sa u talentovaných jedincov v džude zameriava
na somatické, funkčné a motorické parametre, resp. ich zmeny
v čase. Čoraz viac sa v súčasnosti dostáva do popredia testovanie
pohybových vzorov (Číž, Štefanovský, Matejová a Lopata 2017)
a samozrejmosťou sú povinné zdravotné prehliadky u športových
lekárov. Podrobnejšie sa diagnostikou trénovanosti v kategórii U18
budeme zaoberať v nasledovnej kapitole tejto monografie.
Najčastejšie chyby a nedostatky, ktorých sa tréneri
dopúšťajú v etape špecializovanej športovej prípravy (Štefanovský,
Vanderka, Číž, Mihalík a Beneš 2012; Štefanovský 2009; Moravec,
Kampmiller, Vanderka a Laczo 2007) sú:
a) časté tréningy pri únave bez uplatnenia regeneračných
procesov,
56
b) úzky repertoár tréningových prostriedkov, čo môže viesť
k „vyhoreniu“ športovca, tréning sa stáva nudným,
c) preťažovanie športovcov veľkým množstvo súťažných
štartov bez adekvátnej prípravy,
d) nedostatočný repertoár techník a ich nízka kvalitatívna
úroveň,
e) absencia taktickej prípravy,
f) absencia psychologickej prípravy,
g) podceňovanie prípravnej a záverečnej časti tréningu,
h) nedostatočná kontrola trénovanosti a spätná väzba,
i) nízka vzdelanostná úroveň trénerov.
3.3.1 Diagnostika úrovne trénovanosti v etape špecializovanej
športovej prípravy
Diagnostika úrovne trénovanosti 15- až 18-ročných
džudistov vychádza z obsahovej analýzy štruktúry športového
výkonu (Štefanovský 2008). Na rozdiel od predošlej kategórie sa
okrem terénnych testov využívajú laboratórne vyšetrenia, s
použitím všeobecných diagnostických nástrojov. Tieto vyšetrenia
sú určené pre džudistov zaradených v útvaroch talentovanej
mládeže
a reprezentantov SR v mládežníckych kategóriách.
Vzhľadom na multifaktoriálnu povahu džuda a požiadavky
kladené na športový výkon je diagnostika v tejto kategórii
zameraná na:
a) somatické parametre (telesná výška, hmotnosť, podkožný
tuk, zloženie tela),
b) motorické parametre (výbušná sila, svalová vytrvalosť,
maximálna izometrická sila, ...),
57
c) funkčné parametre (VO2 max, anaeróbny výkon a kapacita,
index únavy, ...),
d) pohybové vzory a flexibilitu (FMS, svalové oslabenia
a skrátenia),
e) zdravotné preventívne prehliadky.
3.3.1.1 Somatické parametre
Somatické parametre sú relatívne stále a v značnej miere
geneticky podmienené faktory (Dovalil, Choutka, Svoboda, Hošek,
Perič, Potmešil, Vránová a Bunc 2002). V niektorých športoch
zohrávajú kľúčovú úlohu (napr. telesná výška v basketbale),
ale v úpolových športoch akým je džudo, to vo veľkej miere neplatí.
Uplatňujú sa tu športovci nižšej i vyššej postavy a odlišnej telesnej
hmotnosti, ktorá je zohľadnená ich rozdelením do súťažných
hmotnostných kategórií. Výnimkou bývajú iba kategórie
bez rozdielu hmotnosti, kde sa skôr uplatňujú džudisti s vyššou
telesnou hmotnosťou (Štefanovský 2015).
Podkožný tuk taktiež nebýva významný faktor. Dokazuje
to štúdia Franchini, Nunes, Moraes a Del Vecchio (2007), kde
neboli zistené významné rozdiely v podkožnom tuku elitných
brazílskych džudistov (n=7) v porovnaní s džudistami nižšej (n=15)
úrovne (A tím: 11,4 ±8,4 vs. B a C tím: 10,1 ±5,7 %). K rovnakým
záverom sme dospeli v štúdii Číž, Štefanovský, Matejová a Lopata
(2017), pri porovnaní vzorky 10 elitných a 37 neelitných džudistov.
Avšak, rozdiely boli zistené v obvodových mierach predlaktia
a zápästia, kde elitní a skúsenejší džudisti dosahovali významne
vyššie hodnoty.
Slovenskí džudisti (obr. 11), muži vo vekovej kategórii
15 – 17 rokov národnej a reprezentačnej úrovne (n=19), ktorí boli
testovaní v rokoch 2014 až 2021 pomocou zariadenia Inbody
770/230 (made in US) mali priemernú telesnú výšku 178 ±3,61 cm
a hmotnosť 76 ±10,45 kg. Zistený podiel čistej svalovej hmoty bol
58
51,6 ±1,54 % a podkožného tuku 9,8 ±2,84 %. Pre porovnanie,
napr. španielski dorastenci mali 12,1 ±1,7 % (Franchini, Huertas,
Sterkowicz, Carratalá, Gutiérrez-Garcia a Escobar-Molina 2011)
a dorastenci na medzinárodnom sústredení V4 Bratislava 2015
(n=19) 15,75 ±2,65 % podkožného tuku (Štefanovský, Kraček, Číž
a Czibulová 2017).
Dievčatá (obr. 11) rovnakej vekovej kategórie (n=14),
národnej a reprezentačnej úrovne, testované v rokoch 2013 – 2021
mali priemernú telesnú výšku 164 ±5,53 cm a hmotnosť 61 ±11,15
kg. Podiel čistej svalovej hmoty predstavoval 43,3 ±3,30 % a 21,5
±6,13 % podkožného tuku. U španielskych rovesníčok boli
namerané priemerné hodnoty nižšie 19,4 ±1,8 % (Franchini,
Huertas, Sterkowicz, Carratalá, Gutiérrez-García a Escobar-Molina
2011). Telesnú výšku športovcov treba brať do úvahy pri voľbe
osobných techník. Niektoré techniky nie sú vhodné pre vyšších
džudistov a platí to aj opačne. Ako sme už v predošlej kapitole
uviedli, s výberom preferovaných techník sa začína v kategórii
dorastencov.
Obr. 11 Telesné zloženie 15- až 17-ročných džudistov, dievčat a chlapcov.
Zistené významné rozdiely v % podkožného tuku (U=12; Z-score =-4,389;
p≤0,01) a % svalovej hmoty (U=2; Z-score = 4,753; p≤0,01)
59
V džude a v ďalších úpolových športoch sa pomerne často
stretávame s praktikami úpravy telesnej hmotnosti. Podľa Artioli,
Saunders, Iglesias a Franchini (2016) bez ohľadu na druh
úpolového športu, redukuje telesnú hmotnosť pred súťažou viac
ako 80 % športovcov v priebehu niekoľkých dní. Telesná hmotnosť
je športovcami a trénermi sledovaná najmä z dôvodu výberu
optimálnej hmotnostnej kategórie na súťaženie. Praktiky chudnutia
sú dobre známe a zmapované už v kategórii dorastencov. Napr.
v dotazníkovom výskume (n=108, vek 12 – 17 rokov) zameraného
na úpravu telesnej hmotnosti džudistov z Izraela bolo zistené,
že telesnú hmotnosť pred súťažou redukujú už deti vo veku
12 rokov. Najväčší výskyt zámerného chudnutia bol zaznamenaný
však v kategórii dorastencov (Berkovich, Eliakim, Nemet, Stark
a Sinai 2016). Pomerne skoré skúsenosti s úpravou telesnej
hmotnosti vysvetľovali autori tejto štúdie tým, že v Izraeli sa už
v mladom veku športovci snažia o vysokú športovú výkonnosť,
s cieľom získať status profesionálneho športovca s rôznymi
benefitmy a to vrátane finančnej podpory (Štefanovský 2019).
Výskyt chudnutia úzko súvisí aj s významom a dôležitosťou
súťažného podujatia, pričom na turnaje reprezentačnej úrovne
sú džudisti ochotní schudnúť vyššie % telesnej hmotnosti (Neshoda
2022). Zavedením dorasteneckých ME, MS a mládežnýckch
svetových festivalov (EYOF a YOG) sa zámerná redukcia telesnej
hmotnosti vyskytuje u džudistov oveľa častejšie a skôr, ako to bolo
v minulosti (Štefanovský 2019).
Svoje opodstatnenie pri diagnostike somatických
parametrov má aj sledovanie telesného zloženia džudistov.
Konkrétne máme na mysli meranie % podkožného tuku a % čistej
svalovej hmoty. Je to najmä z dôvodov voľby optimálnej stratégie
úpravy telesnej hmotnosti, ako aj zdravotných dôvodov. Nami
zistené uvedené hodnoty % podkožného tuku slovenských
dorastencov, mužov (obr. 11) naznačujú, že ide o športovcov
na dolnej hranici hodnôt sledovaného znaku. U dievčat boli zistené
hodnoty 2-krát vyššie ako u chlapcov.
Pre trénerov je podstatné ako tieto hodnoty varírujú, pričom
nízke hodnoty môžu signalizovať zdravotné problémy a naopak,
60
vysoké hodnoty tuku nesprávne stravovacie návyky. Pri % tuku
na spodnej hranici referenčných hodnôt by sa športovci mali
vyhýbať úprave telesnej hmotnosti, pri vyšších hodnotách je potom
dôležité zvoliť správnu stratégiu a úpravu životosprávy. Americká
asociácia pre zápasenie na stredných a vysokých školách odporúča
minimálne hodnoty podkožného tuku pre stredoškolákov 7 %,
vysokoškolákov 5 % a 12 % pre ženy (Štefanovský, Vanderka, Číž,
Mihalík a Beneš 2012).
Najmä u mladých džudistiek môžu nízke hodnoty vyústiť
do zdravotných problémov, známych pod pojmom „triáda
športovkýň“ (Štefanovský 2019; Máček a Radvanský 2011). Ide
o problémy nedostatočného energetického príjmu, poruchy
menštruačného cyklu a skorší nástup osteoporózy. Tieto
sú spájané i s negatívnymi vplyvmi na športový výkon.
3.3.1.2 Motorické parametre
Dôležitosť rozvoja silových schopností nielen pre džudo
si uvedomuje väčšina trénerov v praxi na všetkých úrovniach
(Vanderka 2016). Vykonať techniku hodu precízne a rýchlo
sa považuje pre výkon v džude za rozhodujúce. Nato je však
nevyhnutná určitá úroveň silových schopností. Sila sa prejavuje
v prekonávaní, brzdení alebo udržiavaní rovnováhy vonkajších síl
pôsobiacich na športovca (Vanderka 2016).
V športovom výkone džuda sa za vonkajšie sily nepochybne
považuje odpor súpera. Tento odpor prekonávame pri hodoch,
brzdíme pri obrane alebo udržiavame pri boji na zemi, keď je
potrebná fixácia súpera v určitej polohe. Preto je v džude
nevyhnutná istá úroveň výbušnej, maximálnej i vytrvalostnej sily.
Výbušná sila sa prejavuje v športe snahou o maximálne
zrýchlenie a vyznačuje sa balistickým charakterom svalovej práce
končiacej letovou fázou ťažiska tela športovca. Vyznačuje sa
krátkotrvajúcim pôsobením približne do 250 ms (Vanderka 2016).
61
Pre určenie veľkosti zaťaženia silového charakteru a najmä
intenzity je nevyhnutné poznať rýchlosť pohybu s určitým
vonkajším odporom. Súčinom sily a rýchlosti dostaneme výkon
(angl. power) a bežne sa meria vo wattoch (W). Čím je cvičenie
komplexnejšie a jeho vykonanie si vyžaduje vysokú rýchlosť, tým
viac sa hmotnosť závažia (vonkajšieho odporu) blíži
k jednorazovému maximu (skr. 1RM) (Vanderka 2016).
Pri vzpieračských cvičeniach komplexného charakteru,
ktoré sa taktiež využívajú pomerne často v športovej príprave
džudistov sa maximálny výkon (skr. P max) dosahuje takmer na
úrovni 100 % 1RM. Pri príťahu činky sa P max pohybuje pri 70 %
1RM, pri tlaku činky je P max na úrovni cca 50 % 1RM (Vanderka
2016).
Svalový výkon dorastencov, ale aj vekovo starších
džudistov diagnostikujeme v našich podmienkach zvyčajne
pomocou zariadenia Tendo Power Analyzer (Made in US). Toto
zariadenie na meranie silového výkonu využívajú džudisti
pri testoch tlak činky v ľahu na lavičke, príťah činky v ľahu
na lavičke a pri drepe.
Kritériom výkonu je maximálny výkon (P max) meraný vo
watoch (W) v absolútnych alebo relatívnych jednotkách, resp.
hmotnosť činky (kg) pri maximálnom výkone.
Elitní slovenskí džudisti (obr. 12), muži (n=9), vo veku
15 – 18 rokov, priemernej telesnej výšky 178 ±4,11 cm a hmotnosti
82 ±11,06 kg dosiahli pri tlaku činky v ľahu na lavičke maximálny
výkon 564 ±77 W s činkou o hmotnosti 58 ±12,50 kg.
V príťahu činky v ľahu na lavičke (obr. 12) rovnaká veková
kategória džudistov (n=10, priemerná telesná výška 178 ±3,88 cm
a hmotnosť 81 ±11,41 kg) dosiahla svalový výkon (643 ±67,37 W;
pri hmotnosti činky 64 ±4,38 kg). Pri drepe bol očakávaný najvyšší
výkon, čo sa nám aj potvrdilo (795 ±172,64 W; pri hmotnosti činky
101 ±22,83 kg).
62
Obr. 12 Maximálny svalový výkon 15- až 18-ročných džudistov pri tlaku činky,
príťahu činky a pri drepe
Počas techník hádzania sa svalový výkon považuje
za mimoriadne dôležitý (Zaggelidis, Lazaridis, Malkogiorgos
a Mavrovouniotis 2012; Blais a Trilles 2004). Iteya, Yanagisawa,
Watanabe, Kimura, Deguchi, Kaneko, Saito a Takeuchi (2005)
zistili vyššie hodnoty svalového výkonu pri ťahaní rukávu
u elitných japonských džudistov regionálnej úrovne
a univerzitných študentov (hodnoty 3.0 N/kg). Ťahanie rukávu
judo-gi je dôležité na vychýlenie súpera. Pri ťahaní límca judo-gi
boli dosiahnuté hodnoty polovičné (1.5 N/kg). Ich zlepšovanie
v tréningu je kritické pre úspešné vykonanie prevažnej väčšiny
džudo techník (hodov) (Blais a Trilles 2004). Dôležitosť svalového
výkonu počas vychyľovania potvrdzuje ďalšia štúdia Helm,
Prieske, Muehlbauer, Krüger, Chaabene a Granacher (2018)
na skupine elitných a subelitných džudistoch, ktorí boli testovaní
na špecifickom ergometri. Elitní džudisti produkovali hodnoty
ťahania rukávu (420,9 ±49,1W; 3,9 ±1,0 W/kg) a ťahania lýmca
(246 ±66,3W; 2,7 ±0,7 W/kg). Subelitní džudisti dosiahli hodnoty
ťahania rukávu (245,5 ±72,7 W; 3,1 ±0,8 W/kg) a ťahania límca
(138;1 ±82,3 W; 2,1 ±0,7 W/kg).
63
Okrem vysokých požiadaviek na maximálny výkon svalov
rúk sú v džude kladené nároky pri hodoch aj na svalový výkon
dolných končatín (skr. DK) (Franchini, Artioli a Brito 2013).
Najčastejšie sa v našich podmienkach diagnostikuje svalový výkon
DK na výskokových ergometroch.
Jedným z takých je zariadenie OptoJump (Made in ITA),
ktorým posudzujeme typológiu športocov z hľadiska predpokladov
na výbušnú silu DK. Kritériom výkonu je niekoľko parametrov: a)
čas v opornej fáze; b) čas v letovej fáze; c) výška výskoku; d)
priemerný výkon pri 10 s teste, alebo e) maximálny svalový výkon.
Džudisti, dorastenci, ako aj staršie vekové kategórie,
sú testovaní a) testom skok do výšky s protipohybom bez paží, resp.
b) 10-sekundovým testom členkových výskokov.
Džudisti vo veku 15 – 18 rokov (n=6), priemerná telesná
výška 176 ±4,13 cm v prvom menovanom teste dosiahli nasledovné
výkony: čas letovej fázy ME=0,59 ±0,03 s, výšku výskoku
ME=43,35 ±4,58 cm a relatívny svalový výkon ME=16,19 ±0,97
W/kg-1.
V 10-sekundovom teste členkových výskokov dosiahol
rovnaký súbor nasledovné hodnoty: čas kontaktu s podložkou
ME=0,21 ±0,21 s, čas letovej fázy ME=0,51 ±0,02 s, výšku
výskoku ME=32,12 ±3,01 cm a relatívny svalový výkon
ME=43,76 ±3,91 W/kg-1. Uvádzané sú hodnoty mediánov,
vzhľadom k nízkej početnosti súboru.
Zaggelidis, Lazaridis, Malkogiorgos a Mavrovouniotis
(2012) uvádzajú vyššie hodnoty vertikálnej reaktívnej sily počas
techniky Harai-goshi (4,0 ±0,6 násobok TH) u pokročilých
džudistov v porovnaní so začiatočníkmi (3,3 ±0,2 násobok TH).
Pokročilí džudisti produkovali maximálny výkon za kratší
čas (technika Harai-goshi 117 ±33 ms; technika Uchi-mata 127 ±20
ms) v porovnaní so začiatočníkmi (Harai-goshi 178 ±29 ms,
Uchi-mata 197 ±27 ms).
64
Tieto zistenia len poukazujú na dôležitosť silového tréningu
so zameraním na rozvoj tzv. silového gradientu (angl. skr. RFD),
ktorým sledujeme prírastok sily v časovej jednotke, pričom platí,
že čím je väčší moment sily, tým je väčšia zmena hybnosti
(Štefanovský, Vanderka, Číž, Mihalík a Beneš 2012).
Pri zlepšovaní RFD je cieľom produkovať vyššie hodnoty sily
svalov zapájaných do špecifickej pohybovej činnosti v čo
najkratšom čase.
3.3.1.3 Funkčné parametre
Anaeróbne schopnosti sú rozdelené na kapacitu a výkon,
čo sú vlastne determinanty výkonu počas intermitentných aktivít,
akým je aj zápas v džude. Anaeróbna kapacita je definovaná ako
celková energia, ktorá môže byť produkovaná anaeróbnym
metabolizmom, zatiaľ čo anaeróbny výkon je definovaný ako
maximálne množstvo energie za jednotku času.
Metódy na určovanie anaeróbneho výkonu a kapacity
úpolových športovcov sú dôležitými faktormi, ktoré treba brať
do úvahy pri rozvoji anaeróbneho výkonu a kapacity počas
tréningov (Noordhof, de Koning a Foster 2010; Matsushigue,
Franchini a Kiss 2003). Pri fyzickej aktivite je okamžitým zdrojom
energie pre svalovú kontrakciu hydrolýza adenozíntrifosfátu
(ATP), ktorá je závislá na dĺžke a intenzite cvičenia.
Anaeróbny energetický systém sa opiera o procesy
spojené so štiepením uložených fosfátovych zásob, ATP
a fosfokreatínu (PCr) a neaeróbnym rozkladom sacharidov na laktát
prostredníctvom anaeróbnej glykolýzy (Gastin 2001). Počas súboja
v džude je oxidačný metabolizmus hlavnou metabolickou cestou,
ktorá poskytuje energiu počas intervalu odpočinku medzi
aktivitami vysokej intenzity, najmä počas prerušení
rozhodcovským konaním. Schopnosť udržať zaťaženie vysokej
intenzity je zase závislé od systému PCr a aktivuje sa pri nej
anaeróbny laktátový systém počas opakujúcich sa úsekov
65
vysokointenzívnych aktivít (Franchini, Artioli a Brito 2013;
Franchini, Del Vecchio, Matsushigue a Artioli 2011; Gastin 2001).
Zatiaľ neexistuje ideálna metóda hodnotenia anaeróbnej
kapacity (Medbo, Mohn, Tabata, Bahr, Vaage a Sejersted 1988).
Najčastejšie sa vyjadruje ako celková práca vykonaná
v štandardizovaných testoch, ako je napr. Wingate test, alebo ako
odozva organizmu pri štandardizovaných testoch, pri špecifickom
zaťažení (Sterkowiczov judo fitnes test), alebo na základe
nameraných hodnôt krvného laktátu.
Na druhej strane, hodnotenie anaeróbneho výkonu sa
vykonáva cez premenné, akými sú maximálny výkon počas
Wingate testu (Matsushigue, Franchini a Kiss 2003).
Wingate test horných končatín prebieha na kľukovom
izokinetickom ergometri. Prístroj meria maximálny anaeróbny
výkon v úvode testu (Pmax, vyjadrený vo W.kg-1) a anaeróbnu
kapacitu za 30 sekúnd (Pmean, taktiež vo W.kg-1) v prepočte
na kilogram telesnej hmotnosti. Výkon je vyjadrený vo watoch
(W). Tretím sledovaným parametrom je únavový index, ktorý
je vyjadrením % straty výkonu od úvodu testu po jeho ukončenie.
Odpor prístroja je konštantný a pri našich testoch bol kalibrovaný
na 2 W.kg-1 (Štefanovský 2015).
Testovanie slovenských dorastencov v džude prebiehalo
na zariadení Technogym (Made in GER).
15- až 18-roční (obr. 13) výkonnostní slovenskí džudisti
(n=25), telesnej výšky 180 ±4,1 cm a hmotnosti 77 ±9,4 kg
dosahujú maximálny výkon 7,9 W/kg-1, kapacitu 6,4 ±0,7 W/kg-1
a index únavy 42 ±2,0 %.
U žien (n=13) rovnakej vekovej kategórie boli namerané
hodnoty 6,3 ±1,10 W/kg-1, 4,5 ±1,05 W/kg-1, resp. 50 ±12,10 %.
Zistené rozdiely medzi pohlaviami boli významné (P max:
U=40; Z-score=3,753; p≤0,01; Pavg: U=23; Z-score=4,276;
p ≤0,01; Index únavy: U=96; Z-score =-2,030; p≤0,05).
66
Obr. 13 Maximálny anaeróbny výkon a kapacita 15- až 18-ročných
džudistov, mužov a žien v teste Wingate horných končatín. Zistené rozdiely
medzi pohlaviami pri Pmax/kg-1 sú významné (U=40; Z-score =3,753; p≤0,01),
rovnako aj pri Pavg kg-1(U=23; Z-score=4,276; P≤0,01)
Pre porovnanie, slovenskí dorasteneckí reprezentanti
(n=13), testovaní v roku 2013 dosiahli vo Wingate teste horných
končatín nasledovné hodnoty: maximálny výkon 7,45 W.kg-1,
kapacita 6,17 W.kg-1 a index únavy 39,8 %. Hodnoty dievčat,
dorasteniek (n=5) boli: 5,94 W.kg-1; 4,72 W.kg-1; resp. 41 %
(Štefanovský 2015). Kórejskí džudisti dorastenci (n=10)
sa prezentovali nasledovnými hodnotami, ktoré sú podobné
s našimi zisteniami: maximálny výkon 7,51 ±1,21 W.kg-1, kapacita
5,58 ±0,79 W.kg-1 a index únavy 54 ±6,55 % (Seo Ky. a Seo Ta.
2021). V indexe únavy sú slovenskí džudisti lepšie trénovaní.
Zo špecifických testov sa vo svete pri posudzovaní
anaeróbnych schopností dorastencov, i vekovo starších džudistov,
uplatňuje tzv. Špecifický judo fitnes test (Sterkowicz 1995).
Franchini, Sterkowicz, Szmatlan-Gabrys, Gabrys a Garnys
(2011) sa pokúsili kvantifikovať v teste podiel energetických
systémov na úhradu energie. Autori zistili, že 72 % energie
67
je pri tomto teste hradenej anaeróbnym metabolizmom (42 %
glykolitický a 30 % ATP-CP) a 28 % pripadá na oxidatívny
metabolizmus.
Sterkowiczov špecifický džudo fitnes test (skr. SJFT,
obr. 14) sa vykonáva v troch úsekoch, rozdelených na 15, 30
a 30 sekúnd, s 10 sekundovou prestávkou medzi nimi. Počas
každého úseku športovec (Tori) hádže dvoch rovnako ťažkých
sparingpartnerov (Uke), vzájomne od seba vzdialených na 6 metrov
čo najviackrát, pomocou techniky Ippon-seoi-nage (Štefanovský
2015).
Výkonnostným kritériom v teste je viacero parametrov:
a) srdcová frekvencia okamžite po skončený testu (HR0),
b) srdcová frekvencia 1 min od jeho ukončenia (HR1),
c) počet vykonaných hodov za jednotlivé úseky,
d) celkový počet vykonaných hodov (PH),
e) SJFT index: I = HR0 + HR1 / PH, pričom platí, že čím
je hodnota indexu nižšia, tým je výkon v teste lepší.
Obr. 14 Sterkowiczov špecifický džudo fitnes test (Štefanovský 2015)
68
Iredale (2003); Franchini, Nakamura, Takito, Kiss
a Sterkowicz (1999), ako aj samotný tvorca testu Sterkowicz (1995)
deklarujú dostatočnú spoľahlivosť pri parametroch celkový počet
hodov a SJFT index. Pri interpretácii ostatných parametrov však
treba byť opatrný, nakoľko nie všetky vykazujú potrebnú
spoľahlivosť. Napríklad v práci Štefanovský, Poliak,
Augustovičová, Kraček a Hadža (2021) sme zistili nízku reliabilitu
parametra HR0, strednú reliabilitu parametrov počet hodov
za jednotlivé úseky a celkový počet hodov (PH). Dobrá reliabilita
a nízka chyba merania bola preukázaná iba pri HR1 (α = 0,797,
Err = 3.5 %) a SJFT indexe (α = 0.807, Err = 4.5 %). Parameter
HR1 hovorí o trénovanosti srdcovo-cievneho systému a dôležitá
je najmä jej rýchlosť poklesu od ukončenia testu, pričom lepšie
trénovaní jedinci vykazujú rýchlejší pokles. SJFT index celkovo
reflektuje špecifickú úroveň trénovanosti džudistov, rýchlosť
hádzania a behania, ako aj schopnosť odolávať únave
pri akumulácii laktátu.
Na základe týchto poznatkov odporúčame pri posudzovaní
úrovne a zmien trénovanosti džudistov používať najmä srdcovú
frekvenciu 1 min od ukončenia testu (HR1) a SJFT index.
Normy SJFT testu pre dorasteneckých džudistov uvádzame
v tab. 1. Pre dievčenskú kategóriu dorasteniek sú normy uvedené
v tab. 2 (Agostinho, Olivio Junior, Stankovic, Escobar-Molina
a Franchini 2018).
Tab. 1 Klasifikačné normy pre dorastencov (n=93) v teste SJFT
(Agostinho, Olivio Junior, Stankovic, Escobar-Molina a Franchini 2018)
Úroveň
PH
HR0
HR1
SJFT index
Výborná
≥30
≤163
≤132
≤11,15
Dobrá
28 – 29
164 – 174
133 – 148
11,16 – 12,38
Priemerná
25 – 27
175 – 095
149 – 175
12,39 – 14,32
Slabá
23 – 24
196 – 200
176 – 184
14,33 – 15,92
Veľmi slabá
≤22
≥201
≥185
≥15,93
69
Tab. 2 Klasifikačné normy pre dorastenky (n=64) v teste SJFT
(Agostinho, Olivio Junior, Stankovic, Escobar-Molina a Franchini 2018)
Úroveň
PH
HR0
HR1
SJFT index
Výborná
≥28
≤168
≤132
≤11,53
Dobrá
27
169 – 176
133 – 148
11,54 – 12,63
Priemerná
23 – 26
177 – 193
149 – 176
12,64 – 15,45
Slabá
21 – 22
194 – 202
177 – 189
15,46 – 18,00
Veľmi slabá
≤20
≥203
≥190
≥18.01
Po prvýkrát sme pomocou SJFT testu overovali úroveň
špeciálnej trénovanosti dorasteneckej reprezentácie SR v období
pred vrcholom sezóny, ktorými boli ME 2013 (n=9 chlapcov) a ME
2014 (n=5 chlapcov, n=4 dievčatá).
Testovaný súbor chlapcov v roku 2013, priemerný vek
16 ±0,83 rokov; výška 177 ±8,33 cm; hmotnosť 66 ±5,89 kg
dosiahol hodnotu SJFT indexu 12,97 ±0,78, čo je podľa vyššie
uvedených klasifikačných noriem priemerná úroveň. Počet hodov
26 ±1,66 je klasifikovaný taktiež ako priemer. Laktát na konci testu,
resp. v 5. a 8. minúte od ukončenia testu dosiahol hodnoty 12,39
±3,28 mmol.l-1; 14,41 ±2,97 mmol.l-1 a 13,44 mmol.l-1
(Štefanovský 2015). Na ME 2013 v Talline, EST (21. – 23. jún)
nedosiahol žiaden z testovaných slovenských džudistov
klasifikované umiestnenie aspoň do 7. miesta.
Súbor 5 dorastencov, priemerný vek 16 ±0,71 rokov; výška
178 ±8,93 cm; hmotnosť 71 ±8,93 kg dosiahol vroku 2014 v teste
hodnotu SJFT indexu 13,67 ±0,77, čo je opäť priemerná úroveň.
Počet hodov 25,8 ±1,3 je taktiež priemerný výkon (Štefanovský
2015).
Dievčatá, priemerný vek 16 ±0,55 rokov; výška 162 ±7,64
cm; hmotnosť 61 ±15,49 kg dosiahli v teste hodnotu SJFT indexu
15,21 ±0,26, pri počte hodov 23,25 ±0,96. Aj tu sa jedná
o priemernú úroveň našich reprezentantiek (Štefanovský 2015).
70
Na ME 2014 v Aténach, GRE (4. – 6. júl) nedosiahol žiaden
z testotvaných slovenských dorastencov a dorasteniek
klasifikované umiestnenie aspoň do 7. miesta.
Marques, Franchini, Drago, Aoki a Moreira (2017)
zisťovali výkonnosť v SJFT teste u džudistov národnej
a medzinárodnej úrovne počas blokovej periodizácie. Vzorka
pozostávala z 21 elitných džudistov, 11 z nich boli na národnej
úrovni a zvyšných 10 na medzinárodnej (reprezentačnej) úrovni.
Bloková periodizácia pozostávala z 13 týždňov prípravy, pričom
prvých 5 týždňov išlo o akumuláciu (ACU), 5 týždňov
transformačnú fázu (TFO) a 3 týždne o súťažnú fázu (SÚT). SJFT
test sa vykonal na začiatku (ACU1) a na konci akumulácie (ACU2)
a po transformačnom období (TFO3). Výsledky poukázali na vyšší
počet hodov po transformačnom období (TFO3) v porovnaní
s AKU1 a AKU2. SFJT index bol vyšší pri ACU1 v porovnaní
s ACU2 a takisto bol vyšší pri porovnaní ACU2 vs TFO3. Tieto
výsledky naznačujú, že SJFT je senzitívny test na detekovanie
zmien úrovne špeciálnej trénovanosti vzhľadom na obdobie
prípravy a taktiež, že bloková periodizácia môže byť vhodnou
stratégiou prípravy džudistov.
Významné zmeny v SJFT indexe zaznamenal aj Franchini,
Matsushigue, Kiss a Sterkowicz (2001) korí testovali ženské
džudistky 70 a 30 dní pred vrcholovou súťažou, pričom index
poklesol pred podujatím z 13,09 ±1,55 na 12,62 ±1,48; p≤0,05.
Na základe vedeckých poznatkov a praktických skúseností
o využívaní SJFT testu v športovej praxi môžeme konštatovať,
že je dostatočne citlivý na diskrimináciu špeciálnej úrovne
trénovanosti podľa veku či pohlavia, koreluje s laboratórnymi
testami i počtom útokov počas súťažného zápasu (Štefanovský,
Poliak, Augustovičová, Kraček a Hadža 2021; Detanico, Dal Pupo,
Franchini a dos Santos 2012; Radovanovic, Bratic, Nurkic,
Cvetkovic, Ignjatovic a Aleksandrovic 2009; Wolska, Smulskij
a Jagiello 2009; Franchini, Nunes, Moraes a Del Vecchio 2007).
Ako sme už v tejto monografii skôr uviedli, techniky boja
vykonávané počas zápasu džuda sú dominantne anaeróbneho
71
charakteru (Franchini, Del Vecchio, Matsushigue a Artioli 2011).
Aeróbne schopnosti sú však rovnako dôležité, nakoľko pomáhajú
športovcovi udržiavať vysokú intenzitu v zápase, odďaľujú nástup
únavy a urýchľujú zotavovacie procesy medzi zápasmi a periódami
vynakladaného úsilia (Castarlenas a Solé 1997).
Julio, Panissa, Esteves, Cury, Agostinho a Franchini (2017)
zisťovali zapojenie troch energetických systémov pri simulovaných
judo zápasoch. Výskum prebehol na vzorke 12 športovcov (18 ±1
rokov, 175 ±5,30 cm, 74 ±10.50 kg). Každý športovec bol
sledovaný pri piatich bojoch s trvaním 1, 2, 3, 4 a 5 min s rovnakým
sparingpartnerom. Športovci nevedeli, ako dlho budú jednotlivé
boje trvať. Výsledky preukázali, že oxidatívny systém sa zapájal
od 50 % do 81 %, ATP-CP klesol zo 40 % na 12 % a príspevok
glykolitického systému bol od 6 % do 10 %. Záverom autori
konštatovali, že prevládajúcim dominantným systémom úhrady
energie počas zápasov je oxidatívny systém, ktorý dominoval
od prvej minúty až po koniec zápasu v porovnaní s anaeróbnym
systémom.
Aeróbne schopnosti, podobne ako tie anaeróbne, zahŕňajú
dve zložky: výkonovú a kapacitnú. Aeróbny výkon môžeme
definovať ako maximálne zaťaženie, pri ktorom je kyslík
využívaný telom športovca počas cvičenia na úhradu vynaloženej
energie. Aeróbna kapacita je definovaná ako maximálne množstvo
energie, ktoré je tvorené oxidatívnym systémom, to znamená
najvyššiu intenzitu úsilia, ktorá môže byť udržiavaná po dobu
zaťaženia (Julio a Franchini 2021).
Vo všeobecnosti platí, že úpoloví športovci majú vyššie
hodnoty aeróbneho výkonu a kapacity v porovnaní s bežnou
populáciou (Schwartz 2011).
Hoci je srdcová frekvencia (skr. SF) a spotreba kyslíka
zásadným markerom požiadavky na aeróbny metabolizmus,
spotreba kyslíka je priamym a najdôležitejším ukazovateľom
využívania tohto metabolizmu. Meranie spotreby kyslíka
(ale taktiež aj SF) však nemôže byť realizované v mnohých
situáciách pri špecifickom zaťažení v džude. Naviac, si takéto
72
meranie vyžaduje drahé a sofistikované zariadenia (Julio
a Franchini 2021). Z uvedeného dôvodu sa v praxi v prevažnej
miere opierame o laboratórnu diagnostiku všeobecnej povahy
(bežiaci pás, bicykel alebo veslovací trenažér).
Dorasteneckí džudisti SR podstupujú pre zistenie spotreby
kyslíka spiroergometrické vyšetrenie na bežiacom páse.
Spiroergometria je funkčné vyšetrenie vytrvalostných schopností
stupňovanou záťažou do subjektívneho maxima. Kritériom výkonu
je maximálna spotreba kyslíka (VO2 max), ktorá predstavuje
maximálne množstvo kyslíka, ktoré sú pľúca schopné extrahovať
z vdychovaného vzduchu, a ktorý sa krvou dopraví do pracujúcich
tkanív a tam sa spotrebuje (Štefanovský 2015).
Výstup z testovania zvyčajne obsahuje aj ďalšie parametre,
ako: anaeróbny prah (ANP), aeróbny prah (AP), maximálnu
srdcovú frekvenciu (SFmax), maximálnu odbehnutú rýchlosť a
pozáťažovú koncentráciu laktátu v kapilárnej krvi. Ide o vyšetrenie,
ktoré sa vykonáva do maximálnej záťaže organizmu.
Slovenskí dorastenci (n=19), testovaní za obdobie ostatných
9 rokov, telesnej výšky 178 ±5,68 cm a hmotnosti 70 ±8,13 kg majú
v priemere VO2 max 54 ±2,95 ml/min/kg-1. Výkony varírovali
v rozpätí 49 – 61 ml/min/kg-1. Maximálna SF súboru bola 193
±5,99 úderov/min a dosiahnutá priemerná rýchlosť súboru
17 km/hod. Laktát odobratý v piatej minúte od ukončenia zaťaženia
bol 10 ±2,28 mmol/l-1.
Kanadskí džudisti dorasteneckého veku (n=17) sa v staršej
štúdii Little (1991) prezentovali hodnotou VO2 max 57 ±3,4
ml/min/kg-1.
Srbskí dorastenci (A team a B team) majú priemerné
hodnoty VO2 max 47 ±3,93, resp. 43 ±5,77 ml/min/kg-1 (Drid,
Vajnberger-Mihelcic, Obadov, Todorov, Drapsin a Radjo 2013).
15- až 16-roční poľskí džudisti dosiahli hodnoty 44
ml/min/kg-1 (Lech, Palka, Sterkowicz, Tyka a Krawczyk 2010).
73
3.3.1.4 Diagnostika pohybových vzorov
Funkčná pohybová diagnostika (angl. Functional
movement screening, skr. FMS) bola navrhnutá pre jedincov
bez známej úrazovej alebo zdravotnej patológie. Svoje uplatnenie
nachádza pomerne často v športe, a tréneri ho využívajú
pri individualizácii tréningových, silových a kondičných
programoch. FMS má u športovca odhaliť fyzické alebo funkčné
obmedzenia sledovaním pohybových vzorov tela. Pri pohľade
na celkový pohybový vzor je možné identifikovať slabé spojenia
pohybových článkov, na ktoré sa následne zameriava individuálny
tréningový program. V prípadoch, keď slabé spojenie nie je
identifikované, dochádza ku kompenzácii a k neefektívnemu
pohybu. Tento typ „neefektívnosti“ môže spôsobiť u športovcov
zníženie výkonnosti alebo viesť k zraneniu (Číž, Štefanovský,
Matejová a Lopata 2017). FMS má vysoký stupeň reliability ako
prediktor zranení vo viacerých športoch (Lisman, O’Connor,
Deuster a Knapik 2013; Chorba Ri., Chorba Da. Bouillon,
Overmyer a Landis 2010). Svoje uplatnenie v poslednej dobe
nachádza v graplingových športoch vrátane džuda (Simenko 2019;
Boguszevski, Buda, Adamczyk a Bialoszewski 2017).
Vyššie FMS skóre v džude pozitívne koreluje s vyšším
počtom víťazstiev a odlišuje medailistov od nemedailistov
(Boguszewski, Buda, Adamczyk a Bialoszewski 2017).
FMS diagnostika pozostáva zo siedmich základných
pohybových vzorov, ktoré si vyžadujú rovnováhu medzi mobilitou
a stabilitou, vrátane neuromuskulárnej kontroly a zahŕňajú
pohybové úlohy, ktoré hodnotia flexibilitu bedier, externú a internú
rotáciu, stabilitu stredu tela, ako aj abdukciu a adukciu ramenného
kĺbu (Simenko 2019; Kraus, Schütz, Taylor a Doyscher 2014).
Konkrétne ide o testy: hlboký drep, prekračovanie prekážky, výpad
v línii, mobilita ramien, aktívne prednoženie DK v ľahu, stabilita
trupu v kľuku a rotačná stabilita. Jedinec pri vyšetrení každého
pohybového vzoru získava bodové hodnotenie v rozsahu 0 – 3
body, pričom hodnotenie 3 sa získava, ak sú dodržané všetky
74
štandardy správnej techniky a polohy segmentov. Hodnotenie 2
pridelí examinátor v prípade schopnosti vykonať pohyb s miernou
korekciou. Hodnotenie 1 sa prideľuje v prípadoch, keď jedinec nie
je schopný vykonať sledovaný pohyb a 0 ak sa v priebehu
sledovaného pohybu objaví bolesť (Číž, Štefanovský, Matejová a
Lopata 2017).
Trinásť slovenských džudistov, reprezentantov SR
(9 mužov a 4 ženy), 17 ±1,21 rokov, telesná výška 177 ±5,12 cm
a hmotnosť 74 ±7,17 kg bolo diagnostikovaných pomocou FMS
(tab. 3).
Tab. 3 FMS testovanie 15- až 18-ročných džudistov (9 mužov, 4 ženy)
Test
Drep
Prekročenie
prekážky
Výpad
Mobilita
ramien
Prednoženie
Stabilita
trupu
Rotačná
stabilita
Skóre
Ľ
P
Ľ
P
Ľ
P
Ľ
P
Ľ
P
Priemer
2,33
2,38
2,69
*
2,62
2,85
2,15
2,69
**
2,69
2,62
3,00
2,23
2,23
17,15
SD
0,44
0,51
0,48
0,51
0,38
0,55
0,48
0,63
0,65
0,00
0,44
0,44
1,63
Dáta v tabuľke sú prezentované ako priemerné hodnoty so smerodajnou odchýlkou.
Vysvetlivky: * p≤0,05; ** ≤0,01 reprezentujú významnosť rozdielov medzi pravou a ľavou
stranou.
Testovaním bola zistená asymetria medzi pravou a ľavou
stranou pri prekročení prekážky (p=0,039) a pravým a ľavým
ramenom (p=0,0028). Celkovo získal testovaný súbor skóre
17,15 ±1,63 bodov. Najvyššie skóre získali džudisti v teste stabilita
trupu v kľuku. Najnižšie skóre a teda najproblematickejšou
oblasťou tela sa javí u džudistov nízka mobilita ramien. Toto
zistenie je v súlade s výsledkami štúdií Simenko (2019) a Číž,
Štefanovský, Matejová a Lopata (2017) a poukazuje na problém,
ktorý si zaslúži väčšiu pozornosť. Pocecco, Ruedl, Stankovic,
Sterkowicz, Del Vecchio, Gutiérrez-García, Rousseau, Wolf,
Kopp, Miarka, Menz, Krüsmann, Calmet, Malliaropoulos
a Burtscher (2013) vo svojej štúdii o zraneniach v džude zistili,
že zranenia ramien u džudistov predstavujú 22 % všetkých úrazov.
Najčastejšie sa vyskytujúcimi zraneniami ramien boli zistené:
akromioklavikulárna a sternoklavikulárna luxácia, zlomenina
75
kľúčnej kosti a poškodenia rotátorovej manžety (Číž, Štefanovský,
Matejová a Lopata 2017).
Zdá sa, že problém nízkej mobility ramenného pletenca sa
týka aj ďalších graplingových úpolových športov. Napr. v štúdii
autorov Del Vecchio, Gondim a Arruda (2016) z celkového súboru
33 testovaných zápasníkov BJJ, dosiahli štyria probandi hodnotenie
0, šesť probandov získalo hodnotenie 1, sedemnásť probandov
hodnotenie 2 a len šesť probandov získalo plné trojbodové
hodnotenie v teste mobility ramien. Zároveň horné končatiny patrili
v tejto štúdii taktiež k najčastejšie zraneným častiam tela
zápasníkov brazílskeho jiu-jitsu.
Číž, Štefanovský, Matejová a Lopata (2017) a Číž (2010)
odporúčajú pri cvičeniach zameraných na zvyšovanie pohybového
rozsahu pletenca HK využiť strečingové cvičenia statického a
dynamického charakteru s odporom, s expanderom, džudistickým
opaskom alebo palicou.
Pri stabilizácii ramenného kĺbu a lopatky je možné využiť
cvičenia v stabilných podmienkach (na podlahe, v opore o stenu, s
pomocou sparing-partnera), cvičenia využívajúce nestabilitu
tréningových pomôcok (fitlopta, BOSU, gumový expander a
vibračné plošiny). V komplexe posilňovacích a fixačných cvičení
vzhľadom na štruktúru športového výkonu v džude odporúčajú
autori využívať posilnenie ramien v kombinácii so zapojením
celého trupu, aby sme vytvorili svalový komplex používajúci
svalovú silu ako ochranný prostriedok.
Asymetria medzi pravou a ľavou stranou našich mladých
džudistov zistená v teste prekročenie prekážky vzniká
pravdepodobne v dôsledku používania švihových techník bez
uplanenia kompezácie jednostranného zaťaženia. Ide o techniky
ako Uchi-mata, Harai-goshi alebo O-soto-gari, kde jedna DK
poskytuje oporu a druhá vykonáva zanoženie s rôznym stupňom
rozsahu. Samotná kompenzácia môže byť špecifická a spočíva vo
vykonávaní techník na nedominantnú stranu alebo všeobecná, cez
pravidelné cvičenia s fyzioterapeutom.
76
3.3.1.5 Zhrnutie poznatkov
Slovenskí džudisti, muži vo vekovej kategórii 15 – 18 rokov
národnej a reprezentačnej úrovne majú priemernú telesnú výšku
178 ±3,61 cm a hmotnosť 76 ±10,45 kg. Podiel čistej svalovej
hmoty je 51,6 ±1,54 % a majú 9,8 ±2,84 % podkožného tuku.
Dievčatá majú priemernú telesnú výšku 164 ±5,53 cm a hmotnosť
61 ±11,15 kg. Podiel čistej svalovej hmoty je 43,3 ±3,30 % a majú
21,5 ±6,13 % podkožného tuku.
Pri tlaku činky v ľahu na lavičke prezentujú muži
maximálny svalový výkon 564 ±77 W s činkou o hmotnosti
58 ±12,50 kg a pri príťahu činky 643 ±67,37 W s hmotnosťou činky
64 ±4,38 kg. Pri drepe dosiahli výkon 795 ±172,64 W s hmotnosťou
101 ±22,83 kg.
V teste skok do výšky s protipohybom bez paží dosiahli
muži čas letovej fázy ME=0,59 ±0,03 s, výšku výskoku ME=43,35
±4,58 cm a svalový výkon ME=16,19 ±0,97 W/kg-1.
V 10-sekundovom teste členkových výskokov boli zistené
hodnoty: čas kontaktu s podložkou ME=0,21 ±0,01 s, čas letovej
fázy ME=0,51 ±0,02 s, výška výskoku ME=32,12 ±3,01 cm
a svalový výkon ME=43,76 ±3,91 W/kg-1.
Vo Wingate teste sa prezentovali muži hodnotami:
maximálny anaeróbny výkon 7,9 ±0,9 W/kg-1; anaeróbna kapacita
6,4 ±0,7 W/kg-1 a index únavy 42 ±2,0 %. U žien boli namerané
hodnoty 6,3 ±1,10 W/kg-1; 4,5 ±1,05 W/kg-1; resp. 50 ±12,10 %.
Zistené rozdiely medzi pohlaviami boli významné.
Na základe analýzy reliability Špecifického judo fitnes testu
odporúčame trénerom v praxi pri posudzovaní úrovne a zmien
špecifickej trénovanosti džudistov používať: a) parameter srdcová
frekvencia 1 min od ukončenia testu (HR1) a b) SJFT index.
15- až 18-roční reprezentanti v džude majú v priemere VO2
max 54 ±2,95 ml/min/kg-1 a ich výkony varírujú v rozpätí 49 – 61
ml/min/kg-1. Maximálna SF súboru je 193 ±5,99 úderov/min
77
a bežecká rýchlosť 17 km/h. Laktát odobratý v piatej minúte
od ukončenia zaťaženia bol zistený 10 ±2,28 mmol/l-1.
Pri testovaní pohybových vzorov sme zistili, že daná
veková kategória má problém so zníženou mobilitou ramien
a asymetriou medzi pravou a ľavou DK pri prekračovaní prekážky.
Znížená mobilita ramien bola u džudistov prezentovaná aj
v ďalších domácich i zahraničných štúdiách.
3.4 Etapa vrcholovej športovej prípravy
Etapa vrcholovej športovej prípravy je zameraná
na dosahovanie športového majstrovstva na medzinárodnom
a reprezentačnom poli. Je orientovaná na rozvoj, a najmä
stabilizáciu špeciálnych schopností a zručností. Všeobecné
prostriedky sa uplatňujú zväčša len v prípravnom období. Športová
príprava rešpektuje zákonitosti periodizácie a bežne sa delí
na prípravné, hlavné a prechodné obdobie. Vekovo sa táto etapa
začína po devätnástom roku života. Talentovaný jedinec do nej
vstupuje po úspešnom ukončení etapy špecializovanej prípravy.
Pri optimálnych podmienkach môže trvať 2 až 3 olympijské cykly.
Najstarším medailistom v džude z OH v Tokiu 2020 bol český
reprezentant Lukáš Krpálek (30 rokov a 257 dní), zo žien japonská
reprezentantka Shori Hamada (30 rokov a 307 dní). Historicky
najstarší medailisti v džude na podujatiach OH nemali vek vyšší
ako 34 rokov (kórejský reprezentant Dae-Nam Song
33 rokov, 118 dní, čínska džudistka Dongmei Xian 32 rokov a 330
dní) (JudoInside.com 2021).
Etapa vrcholovej športovej prípravy v džude sa označuje
často ako kategória U21 a +21 (seniori). V koncepte dlhodobej
športovej prípravy sa nazýva „tréning pre víťazenie“ (Wright,
Cardinal, Jani, Kendrick, Landry, Morgan, Sadej a Vesin 2006).
Počet tréningových jednotiek varíruje a je závislý
od obdobia prípravy. Tréningová jednotka trvá bežne 60 – 120 min.
78
Pomer medzi všeobecnými a špecifickými tréningoými
prostriedkami je závislý od periodizácie, so značnou dominanciou
špecifického zaťaženia. Elitní džudisti bývajú členmi juniorskej
a seniorskej reprezentácie a ich športová príprava prebieha
vo vrcholovom stredisku prípravy Dukla Banská Bystrica alebo
s podporou Národného športového centra. Tréning džuda má
celoročný charakter so zaraďovaním kratších alebo dlhších
odpočinkov.
Tréning jednotlivých zložiek športovej prípravy je identický
v mnohom s etapou špecializovaného tréningu. Úlohou je ich
udržanie na čo najvyššej možnej úrovni, počas aktívneho pôsobenia
vo vrcholovom športe (Štefanovský 2009). Dôležitú úlohu pritom
zohráva realizačný tím a individualizácia, ktorá sa prejavuje
v kondičnej príprave zapájaním špecializovaných kondičných
trénerov, pri technicko-taktickej príprave prácou tréner – športovec
– sparingpartneri, pri regenerácii spoluprácou s fyzioterapeutom,
v psychologicej príprave zapojením športového psychológa
a v oblasti stravy, pitného režimu a úpravy telesnej hmotnosti
spoluprácou s výživovým poradcom.
Z hľadiska kondičných schopností je vekové obdobie
+19 rokov u chlapcov aj dievčat vhodné na rozoj a neskôr
na stabilizáciu dosiahnutej úrovne silových, rýchlostných
i vytrvalostných schopností. Flexibilitu je nutné pravidelne
rozvíjať/udržiavať, v opačnom prípade dochádza k významným
poklesom jej úrovne.
Zo silových schopností sa pridáva v etape vrcholovej
športovej prípravy tréning maximálnej sily, ktorá tvorí základ
pre rýchlu a výbušnú silu. Pri rozvoji sily sa rešpektuje periodizácia
do blokov, ktorá sa člení na akumuláciu, intenzifikáciu,
transformáciu, súťaž a prechodné obdobie. V akumulácii (Bompa
a Buzzichelli 2015), ktorá môže bežne trvať 2 – 4 týždne sa silový
tréning zameriava na harmonický svalový rozvoj – tzv.
anatomickú adaptáciu. Objem je 12 – 20 opakovaní na začiatku
obdobia a neskôr klesá na 6 – 8 opakovaní v jednej sérii. V jednom
tréningu sa odporúča 6 – 8 cvičení a 2 – 4 série. Tréningová
79
jednotka má trvať do 60 min. Interval odpočinku medzi cvičeniami
je 30 – 120 sekúnd. Takýto tréning je počas akumulácie možné
absolvovať 3- až 4-krát týždenne. Použitá môže byť kruhová forma
alebo tréning na stanovištiach.
V intenzifikačnom období (Bompa a Buzzichelli 2015)
sa rozvíja najmä maximálna sila, pričom sa uplatňuje metóda
submaximálneho a maximálneho zaťaženia. Metóda
submaximálneho zaťaženia má nasledovné tréningové parametre:
zaťaženie na úrovni 70 – 80 % 1RM, 2 – 5 hlavných a 1 – 3
doplnkové cvičenia. Počet opakovaní varíruje od 2 do 6 pri
hlavných a 8 – 12 pri doplnkových cvičeniach. Počet sérií je 3 – 8,
interval odpočinku je nutný 2 – 3 min. Takýto tréning sa odporúča
2- až 4-krát v týždennom mikrocykle. Metóda maximálneho
zaťaženia má nasledovné parametre: zaťaženie na úrovni 80 % –
90 % 1RM, 2 – 5 hlavných a 1 – 3 doplnkové cvičenia, 1 – 3
opakovania pri hlavných a 8 – 10 pri doplnkových cvičeniach,
počet sérií 3 – 8, interval odpočinku je 3 – 5 min a frekvencia v
týždennom mikrocykle je 2- až 4-krát.
Transformačné obdobie (Vanderka 2016; Bompa
a Buzzichelli 2015) je o rozvoji výbušnej sily, svalového výkonu,
výkonu vo vytrvalosti, ako aj transfére sily do špecifických
pohybov a zaťaženia. Využívajú sa najmä balistické
a plyometrické metódy založené na princípe cyklu natiahnutia
a následného skrátenia svalu. Uplatňujú sa cvičenia: vzpieračské
(napr. premiestnenie, trh, drep a pod.), odhodové (jednoručné,
obojručné odhody plnej lopty z rôznych pozícií) a skokové
(výskoky, zoskoky z vyvýšenej podložky s následným odrazom
a pod). Pri tréningu sa využíva intenzita 60 % – 80 % 1RM, alebo
0 % – 30 % 1RM, 5 – 10 opakovaní, pri ľahších váhach to môže
byť aj viac opakovaní, 3 – 4 série, interval odpočinku je 2 – 3 min.
Frekvencia tréningu v týždni je 1- až 2-krát, resp. 2- až 3-krát.
Takýto tréning prináša zlepšenie využitia elastickej energie a
pružnosti, vnútrosvalovej a medzisvalovej koordinácie i balistiky.
Tréning výbušnosti vo vytrvalosti si vyžaduje trvanie 4 – 6
týždňov so zaťažením 30 % – 60 % 1RM, 2 – 5 cvičení v tréningu
a počet opakovaní sa môže pohybovať od 5 do 30, 2 – 4 série, ktoré
80
by sa mali transformovať do špecifického objemu. Interval
odpočinku medzi sériami je 3 – 8 min, rýchlosť vykonania je
maximálne explozívna a v týždennom mikrocykle sa objavuje
takýto typ tréningu 2-krát.
V súťažnom období (Bompa a Buzzichelli 2015), ktoré
môže mať rôznu dĺžku trvania (v závislosti od počtu turnajov) je
prioritou udržať dosiahnutú úroveň sily (maximálnej i výbušnej)
z predošlého obdobia. Vedecké štúdie preukázali, že je na to
potrebný minimálne jeden udržiavací tréning týždenne (Ronnestad
a Mujika 2014; Kenney, Wilmore a Costill 2012). Ak džudista
nemá v danom mikrocykle súťažný štart, je možné zaradiť
v týždňovom mikrocykle dva silovo-udržiavacie tréningy.
Zameranie prvého tréningu môže byť na maximálnu silu a druhého
na výbušnú silu. V prípade jedného silového tréningu v mikrocykle
sa odporúča použiť kontrastnú metódu, pri ktorej sa kombinuje
metóda maximálnych úsilí s metódou balistickou alebo
plyometrickou.
V prechodnom období sa má silový tréning v etape
vrcholového tréningu zameriavať na kompenzáciu, stabilizátory,
antagonistov a ďalšie svalové skupiny, ktoré nie sú dominantne
zapájané do džuda a špecifických pohybov. Takýto obsah je možné
zaradiť do druhej časti regeneračných téningových jednotiek,
ktorých obsahom je aktívny pohyb nešpecifického charakteru
(napr. loptové hry a pod.) alebo sa môžu realizovať v samostatnej
tréningovej jednotke.
Pre rozvoj rýchlostných a vytrvalostných schopností platia
rovnaké metodické zásady ako v etape špecializovanej športovej
prípravy.
V technicko-taktickej príprave sa naplno prejavuje osobný
štýl a tvorivé riešenie zápasových situácií, často nečakane
a prekvapivým spôsobom, čo zodpovedá štvrtej fáze motorického
učenia (tvorivá koordinácia, resp. tvorivá asociácia). Džudista
vo vrcholovej etape má vo svojom repertoári 4 – 5 osobných
techník pre boj v postoji a minimálne rovnaké množstvo techník
a ich variantov pre boj na zemi. Jednoznačnou výhodou je, ak
81
džudista z jedného úchopu ovláda techniky do všetkých smerov.
Vplyvom neustálych zmien pravidiel súťaženia (vždy po ukončení
olympijského cyklu) sa môžu objaviť na vrcholných podujatiach
nové, tzv. progresívne techniky. Ide o techniky, ktoré vytvárajú
samotní vrcholoví športovci spolu s trénermi ako reakciu na zmeny
v súťažných pravidlách. Je bežné, že tieto zmeny môžu významne
ovplyvniť technický repertoár športovca. Úlohou trénera
je sledovať takéto techniky. Jeho pretekári si ich nemusia
automaticky osvojiť, no je dobré, keď poznajú voči nim účinnú
obranu a túto v tréningoch pravidelne praktizujú (Štefanovský
2009). Okrem toho si džudisti v etape vrcholovej prípravy zvyšujú
majstrovské technické stupne a prehlbujú vedomosti aj v oblasti
tradičného džuda.
V technicko-taktickej príprave by mala periodizácia
prípravy rešpektovať logickú aj obsahovú štruktúru zápasu, čo si
od trénera vyžaduje dokonalú profesiografiu džuda. Zvyčajne
sa technicko-taktická príprava zameriava na 5 častí (Tits 2003):
1. Tréning úchopov (chytanie a prerušovanie).
2. Následne sa na úchopy naviažu individuálne osobné
techniky hodov. Tie sa drilujú samostatne v rôznych
kombináciách a pohyboch. V tejto fáze netreba zabúdať ani
na obranné techniky.
3. Prechod z boja v postoji na zem (aké sú možnosti
pre džudistu po vykonaní hodu a dopade na tatami).
4. Varianty a situácie na zemi podľa obrany a reakcie súpera.
5. V poslednej fáze prípravy sa tieto samostatné činnosti
spájajú do jedného celku a vznikajú tzv. „zreťazenia“.
Na každú jednu technickú činnosť sa odporúča časová
dotácia zyčajne jeden mikrocyklus, teda minimálne aspoň 4 až 5
tréningových jednotiek. V prípadoch, ak má tréner k dispozícii viac
času, môže sa so športovcami venovať jednotlivým technickým
činnostiam detailnejšie. Vo fáze intenzifikácie tréningu sa
technické reťazce vykonávajú čo najrýchlejšie a pri vysokej
82
intenzite zaťaženia. V transformácii sa potom modelujú
pri zaťažení identickým so súťažou. V období turnajov sa
zameriavame na ich maximálnu účinnosť, pričom toto obdobie nie
je vhodné na nové techniky a nové reťazce. V prechodnom období
sa odporúča zamerať sa na zvyšovanie technických stupňov alebo
praktizovať nešpecifické pohybové činnosti.
Tréner i pretekár spoločne plánujú zápasové stratégie
na konkrétnych súperov, rozoberajú vlastný i súperov výkon.
V tréningu sa využívajú otvorené i polootvorené tréningové
prostriedky (Tits 2002), ktoré sledujú konkrétne technické,
taktické, kondičné alebo psychologické ciele. Tu uvádzame
niekoľko vhodných príkladov:
a) waza-ari, či ippon randori je tréningový zápas skupiny troch
a viac džudistov, kde dosiahnutie hodnotenia
waza-ari alebo ipon znamená zmenu sparingpartnera.
Odmenený oddychom môže byť pritom džudista, ktorý
skóroval alebo ktorý prehral. V tomto randori sú sledované
najmä kondičné a psychologické ciele,
b) randori na rôzne časové úseky, kde sa môžu modelovať
časové charakteristiky súťažného stretnutia,
c) požičné randori, pri ktorom sú obaja džudisti
v konkrétnej situácii, ktorú rieša na základe inštrukcií
trénera,
d) „super“ randori, ktoré možno právom označiť
za najkomplexnejší tréningový boj. Integrujú sa v ňom
všetky faktory limitujúce športový výkon v džude.
Rešpektuje časové a obsahové charakteristiky súťažného
boja. Ide o náročnú formu tréningu, vhodnú iba
pre skúsených výkonnostných a vrcholových džudistov.
Vyžaduje si dobrú organizáciu tréningu a označenie Toriho
a Ukeho modrým a bielym judo-gi, alebo šerpami.
Pozostáva najčastejšie z 12 úsekov, s trvaním jedného úseku
20 s a intervalom odpočinku medzi úsekmi 8 s. Počet
a trvanie úsekov môže varírovať a sú prispôsobené
83
výkonnosti a skúsenostiam športovcov. Jeden úsek
zaťaženia by mal byť v rozpätí 10 – 30 s. V každom úseku
plnia Tori a Uke odlišné úlohy. Tieto sú riadené trénerom
cez pripravený „scenár“, ktorý je možné športovcom
oznámiť vopred, alebo môže ostať utajený, s cieľom
modelovať neštandardné, či prekvapivé situácie. Obsahom
scenárov môže byť napr. boj o úchop alebo jeho prerušenie,
použitie konkrétnych techník, prechod a boj na zemi, boj
na okraji zápasiska, situácia „niet čo stratiť“, predĺženie
zápasu, udržanie vedenia v závere zápasu a množstvo
ďalších.
Zložka psychologickej prípravy v etape vrcholového
tréningu rešpektuje periodizáciu. Na začiatku prípravného obdobia
je tréning vedený uvoľnene a bez nátlaku, športovec si značí svoje
pocity do tréningového denníka. Vizualizácia je v tomto období
orientovaná na technickú prípravu, zatiaľ čo v intenzifikačnom
období je zameraná na taktické situácie a problémové úlohy s tým
súvisiace. Počas intenzifikácie tréner zadáva športovcom rôzne
výzvy všeobecného i špecifického charakteru. V transformačnom
období tréner konfrontuje svojich zverencov s očakávanými
situáciami blížiaceho sa podujatia. Modelujú sa štandardné
i neštandardné záťažové situácie, podmienky, konkrétni súperi,
nesprávne rozhodnutie rozhodcov, rýchle riešenie situácií pod
tlakom a pri únave, predĺženia súbojov a podobne. Tréner vedie
rozhovory so zverencami o prípadných možných obavách
a posilňuje motiváciu športovcov. V súťažnom období
je psychologická príprava orientovaná na vyladenie všetkých
zložiek, vrátane psychickej a je potrebné zdôrazňovať silné
stránky športovcov a vyvarovať sa prílišnej orientácii
na nedostatky či slabé stránky výkonu. Dýchanie do brucha,
autogénny tréning alebo Jacobsonova progresívna relaxácia sú
vhodnými technikami na vyladenie psychického stavu pred štartom
(Gilbert 2017). Vedú k uvoľneniu nadmerného svalového napätia
a pomáhajú športovcovi sústrediť sa na to, čo je podstatné.
V prípade učenia sa týchto uvoľnovacích techník je dobré začať
už v úvode prípravného obdobia. Progresívna relaxácia je založená
84
na striedaní svalového napätia a uvoľnenia. Môže začať zatínaním
pästí na dobu 5 – 7 s, s následným otovorením dlaní, prstov
a relaxáciou 20 – 30 s. Pre relaxáciu celého tela by mal športovec
tento postup zopakovať na rukách, ramenách, krku, tvári, bruchu,
stehnách, lýtkach a nohách (Gilbert 2017).
Teoretická príprava má identický obsah ako v predošlej
etape. Dôležité je, aby moderný tréning vychádzal z najnovších
vedeckých a odborných poznatkov o športovej príprave v džude.
To si vyžaduje neustále vzdelávanie zo strany trénerov, športovcov
i celého realizačného tímu.
Odporúčaný počet súťažných štartov v etape vrcholovej
prípravy je vysoko individuálny. Východiskom pri pláne turnajov
sa stáva počet vrcholných podujatí za určité časové obdobie,
zvyčajne za jeden kalendárny rok. Športová príprava v džude býva
najčastejšie dvojvrcholová, s cieľom kvalifikovať a presadiť sa
na kontinentálnom šampionáte a majstrovstvách sveta. Tieto
sa v džude organizujú pravidelne každý rok. Okrem toho musí
džudista absolvovať aj ďalšie turnaje, ktoré slúžia ako kvalifikácia
smerom k OH. U starších, skúsenejších džudistov na vrcholovej
úrovni je tendencia štartovať menej často a zvyčajne len
na súťažiach najvyššej úrovne.
3.4.1 Diagnostika úrovne trénovanosti v etape vrcholovej
športovej prípravy
Diagnostika úrovne trénovanosti v kategórii 19+ je
v mnohých ohľadoch identická s etapou špecializovanej prípravy.
V slovenských podmienkach sa diagnostikou vrcholových
športovcov zvyčajne zaoberajú strediská vrcholovej prípravy,
napr. Dukla Banská Bystrica a Národné športové centrum. Cieľom
sa stáva predovšetkým testovanie limitujúcich a podmieňujúcich
faktorov štruktúry športového výkonu v laboratórnych
podmienkach a pri špecifickom zaťažení. Ide predovšetkým o:
a) somatické (výška, hmotnosť, zloženie tela); b) motorické
85
(svalový výkon, maximálna sila, svalová vytrvalosť a pod.);
c) funkčné (VO2 max, anaeróbny výkon a kapacita) parametre,
ich úroveň a zmeny vplyvom tréningu. Podobne ako
u dorastencov, sa vyšetrujú: d) pohybové vzory (FMS),
a povinnosťou je minimálne e) raz ročne zdravotná prehliadka.
3.4.1.1 Somatické parametre
Na základe zozbieraných dát medzi rokmi 2013 – 2021 sme
zistili, že somatický profil slovenského juniorského džudistu
(n=29) vyzerá nasledovne: meria 179 ±4,76 cm, váži 82 ±10,04 kg,
má 51 ±2,07 % čistej svalovej hmoty a 10,7 ±3,52 % podkožného
tuku. Prekvapivo, pri porovnaní s dorastencami (obr. 15) sme pri %
svalovej hmoty (p=0,137; n.s.) a podkožnom tuku (p=0,126; n.s.)
nezistili významné rozdiely.
Obr. 15 Porovnanie telesného zloženia dorastencov a juniorov v džude
Somatický profil slovenskej juniorskej džudistky (n=9)
vyzerá nasledovne: meria 166 ±4,60 cm, váži 62 ±8,36 kg, má
44 ±2,39 % čistej svalovej hmoty a 20,19 ±4,57 % podkožného
tuku.
86
Pri porovnaní junioriek s dorastenkami (obr. 16) sme žiadne
významné rozdiely nezistili (svalová hmota: p=0,393; n.s.; tuk:
p=0,599; n.s.).
Obr. 16 Porovnanie telesného zloženia dorasteniek a junioriek v džude
Pre porovnanie Franchini, Huertas, Sterkowicz, Carratalá,
Gutiérrez-García a Escobar-Molina (2011) zistili takmer identické
hodnoty podkožného tuku u španielskych juniorov (10,6 ±1,9%).
Juniorkám namerali 24,0 ±2,1 %, čo je takmer o 4 % vyššia hodnota
v porovnaní s našími dievčatami.
Nedostatkom našich meraní telesného zloženie je absencia
klasifikácie džudistov podľa hmotnostných kategórií. Somatotyp
a telesné zloženie džudistov sa môže líšiť v závislosti
od hmotnostnej kategórie, čo dokazuje práca Roklicer, Atanasov,
Sadri, Jahic, Bojanic, Ljubojevic, Trivic a Drid (2020).
Preto sa pri porovnávaní profilov odporúča delenie
minimálne na ľahké, stredné a ťažké kategórie, alebo detailnejšie
podľa siedmich hmotnostných (súťažných) kategórií.
87
3.4.1.2 Motorické parametre
Slovenskí džudisti, juniori a seniori (n=12), vo veku 19 – 23
rokov, priemernej telesnej výšky 178 ±4,90 cm a hmotnosti
84 ±11,70 kg dosiahli pri tlaku činky v ľahu na lavičke maximálny
svalový výkon 597 ±58,52 W s činkou o hmotnosti 65 ±7,07 kg.
V príťahu činky v ľahu na lavičke rovnaká veková kategória
džudistov (n=13, telesná výška 179 ±4,83 cm a hmotnosť 84 ±11,50
kg) dosiahla výkon 662 ±90,86 W pri hmotnosti činky 67 ±10,52
kg.
Pri drepe s činkou bol priemerný výkon skupiny
887 ±204,95 W, pri hmotnosti činky 105 ±26,65 kg.
Porovnaním skupín 19- až 23-ročných džudistov
s dorastencami (obr. 17) sme prekvapivo nezistili v žiadnom
z testov svalového výkonu významné rozdiely (tlak: p=0,285;
príťah: p=0,589; drep: p=0,271).
Logicky sme predpokladali, že s narastajúcimi
skúsenosťami v silovom tréningu sa výkony u starších džudistov
budú zvyšovať.
Vzhľadom na skutočnosť, že nepoznáme obsah
tréningového zaťaženia v jednotlivých mikrocykloch, môžeme len
predpokladať, že:
a) skupina dorastencov bola vysoko trénovaná na svalový
výkon,
b) skupina juniorov trénovala nesprávne,
c) testovanie juniorov bolo realizované v období, kedy svalový
výkon nebol v tréningu prioritou,
d) kombináciou uvedených alebo ďalších faktorov.
88
Obr. 17 Porovnanie svalového výkonu v testoch tlak činky, príťah činky a drep
s činkou medzi 15- až 18-ročnými a 19- až 23-ročnými džudistami. Zistené
rozdiely sú nevýznamné (tlak: p=0,285; príťah: p=0,589; drep: p=0,271)
Muži vo veku 19 – 23 rokov (n=8), priemerná telesná výška
183 ±4,72 cm a hmotnosť 85 ±6,73 kg v teste svalového výkonu
DK testovaného skok do výšky s protipohybom paží dosiahli
nasledovné výkony: čas letovej fázy ME=0,58 ±0,03 s, výšku
výskoku ME=40,90 ±4,2 cm a relatívny svalový výkon ME=16,01
±0,93 W/kg-1. Uvádzané sú hodnoty mediánov. Porovnaním
výkonov s mladšími džudistami (obr. 18) sme v žiadnom
z parametrov nezaznamenali významné rozdiely (čas letovej fázy:
p=0,956; výška výskoku: p=0,947; svalový výkon: p=0,766).
Vysvetlenie je rovnaké ako pri predošlých testoch silového výkonu.
V 10-sekundovom teste členkových výskokov dosiahol
rovnaký súbor nasledovné hodnoty: čas kontaktu s podložkou
ME=0,19 ±0,01 s, čas letovej fázy ME=0,56 ±0,03 s, výšku
výskoku ME=37,88 ±3,01 cm a relatívny svalový výkon
ME=51,62 ±3,91 W/kg-1. Uvádzané sú hodnoty mediánov. Tu
dosiahli starší džudisti významne vyššie výkony oproti mladším
rovesníkom (čas kontaktu s podložkou: p=0,003; čas letovej fázy:
p=0,040; výška výskoku: p=0,033; svalový výkon: p=0,003).
Až tu sa u starších džudistov zrejme prejavila väčšia skúsenosť
89
so silovým tréningom, zameranom na rozvoj svalového výkonu.
V ostatných testoch je nevyhnutné, aby testovanie svalového
výkonu prebiehalo na začiatku aj na konci obdobia zameraného
na rozvoj RFD a nielen jednorazovo, ako je v praxi nesprávne
zaužívané. Inak stráca diagnostika svalového výkonu svoje
opodstatnenie.
Obr. 18 Porovnanie svalového výkonu v testoch skok do výšky s protipohybom
bez paží a členkové výskoky 10 s medzi 15- až 18-ročnými a 19- až 23-ročnými
džudistami. Rozdiely boli zistené v 10 s teste členkových výskokov v prospech
starších džudistov (p=0,003)
Štúdia Miarka, Del Vecchio a Franchini (2011) skúmala
akútny efekt silových a silovo-výbušných cvičení na špecifický
výkon džudistov. Autori použili známy SJFT test, pričom zistili
významný nárast výkonnosti v prvom úseku tohto testu
po vykonaní 10 sérií s tromi výskokmi, intervalom odpočinku 30 s
medzi sériami a 3 min odpočinkom pred vykonaním testu (6,4 ±0,5
hodov), v porovnaní s kontrolnou skupinou (5,7 ±0,5 hodov).
V práci Loturco, Pereira, Winckler, Braganca, da Fonseca,
Kobal, Cal Abad, Kitamura, Nakamura a Franchini (2017) rozvíjali
paraolympijskí nevidiaci džudisti maximálny svalový výkon
pomocou cvičení ako drep-výskok, drep-výskok s protipohybom,
90
príťah činky v ľahu na lavičke a bench-press. Cvičenia boli
využívané neustále počas celej prípravy. Tá štartovala v júni 2013
a vyvrcholila v auguste 2016. Na základe zistených meraní, najlepší
svalový výkon dosahovali v testoch športovci tesne pred
paraolympijskými hrami.
Tavares, Zanchetta, Lasevicius, Anorato, de Souza,
Laurentino a Franchini (2018) zisťovali optimálne zaťaženie
pre rozvoj svalového výkonu pre cvičenie príťah činky v ľahu
na lavičke. Ide o veľmi často využívané cvičenie v silovej príprave
džuda, zápasenia, BJJ a MMA. Autori odporúčajú optimálne
zaťaženie na úrovni 45 % 1RM.
Pri vykonávaní cvičenia bench-press explozívnym
spôsobom so zaťažením 45 % 1RM, deceleračná fáza pohybu činky
trvala až 40 % z celkového času pohybu (Newton, Kraemer,
Häkkinen, Humphries a Murphy 1996). To je v protichodné s tým
čo sa deje pri špecifických technikách v džude. Pri väčšine týchto
techník je totiž pohyb akcelerovaný vo finálnej fáze. Deceleračná
fáza sa spája s činnosťou antagonistov a ich aktiváciou. Takže
práve v dôsledku deceleračnej fázy a nedostatku špecifickosti
pohybu v porovnaní s technikou úpolových športov, môže byť
transfer výbušnosti pri niektorých cvičeniach (ako napr. uvádzaný
bench-press) značne negatívne ovplyvnený a problematický
(Cormie, McGuigan a Newton 2011). Používanie silového a silovo-
výbušného tréningu môže byť pre úpolistov užitočné,
ak vykonávajú cvičenia v špecifických podmienkach (McGuigan,
Wright a Fleck 2012; Jakubiak a Saunders 2008). V úpolových
športoch je schopnosť produkovať silu za kratší čas častokrát
oveľa dôležitejšie ako dosahovanie maximálnych hodnôt sily.
Maximálna sila je o prekonávaní, brzdení alebo udržiavaní
maximálnych odporov vonkajších síl (Moravec, Kampmiller,
Vanderka a Laczo 2007). Vonkajšie sily najčastejšie tvorí
hmotnosť závažia alebo v úpolových športoch je to odpor súpera.
Vyjadruje sa v absolútnych alebo relatívnych hodnotách. Absolútna
sila neprihliada na hmotnosť cvičencov. Absolútne hodnoty
je možné použiť pri porovnávaní maximálnej sily džudistov jednej
91
konkrétnej hmotnostnej kategórie. Prepočítať dosiahnutý výkon
na 1 kg telesnej hmotnosti sa odporúča pri porovnávaní džudistov
rôznych hmotnostných kategórií.
Maximálna sila sa uplatňuje v džude napr. pri imobilizácii
súpera, aby nedošlo k zmene jeho pozície. Maximálnu silu
je potrebné chápať aj ako základný predpoklad pre ďalšie fázy
športového tréningu pri rozvoji svalovej výbušnosti a svalovej
vytrvalosti (Bompa a Buzzichelli 2015). Silový tréning vedie
k neuromaskulárnym zmenám (Fleck 1999). Maximálna sila môže
narastať cez neurálnu aktiváciu alebo cez hypertrofiu, ktorá
je spájaná so zväčšením svalového prierezu (Sale 2008). Tricoli
(2013) preukázal priamy a lineárny vzťah medzi veľkosťou
svalového prierezu a produkciou sily. Pri zvyšovaní sily hrajú
podstatnú úlohu tri faktory (Bompa a Haff 2009):
a) medzisvalová koordinácia,
b) vnútrosvalová koordinácia,
c) frekvencia aktivácie motorických jednotiek.
Hypertrofia však nie je vždy vítanou pozitívnou zmenou
v úpolových športoch. Napríklad Steward (1988) zistil
u amerických zápasníkov v olympijskom tíme nárast svalovej
hmoty vo svalových skupinách, ktoré nie sú limitujúce pre výkon
v zápasení, čo mohlo mať negatívny vplyv na výkon, vzhľadom
na nútenú zmenu hmotnostnej kategórie.
Štúdia, ktorú realizovali Moss, Refsnes, Abildgaard,
Nicolaysen a Jensen (1997) preukázala, že 9-týždňový tréning
so zaťažením 90 % 1 RM zvýšil u probandov silu v priemere
o 15 % bez toho, aby došlo k nárastu obvodových mier zapájaných
svalov. Z tohto pohľadu je pre kondičných trénerov
v džude a ďalších úpolových športoch dôležité, aby brali do úvahy
aj metódy rozvoja maximálnej sily.
92
Pre bezpečnosť športovcov pri testovaní 1 RM sa odporúča
protokol ASEP, ktorý popisujú autori Brown a Weir (2001).
Špecifické rozohriatie pozostáva z 5 opakovaní so záťažou 50 %
odhadovaného 1RM, následne sa vykonávajú 3 opakovania
so 70 % odhadovaného 1RM, s intervalom odpočinku 2 min.
Testované 1RM by malo byť vykonané minimálne 3-krát a najviac
5-krát, s odpočinkom 3 – 5 min.
V roku 2012 bol podrobený testovaniu úrovne maximálnej
sily výber šiestich juniorských džudistov (vek 18,5 ±0,57 rokov,
telesná výška 179 ±9,14 cm, hmotnosť 75 ±8,43 kg), členov
reprezentačného tímu SR (Štefanovský 2015). Probandi
absolvovali test tlaku činky v ľahu na lavičke a príťah činky v ľahu
vpred na lavičke za účelom zistenia jednorazového maxima.
V tlaku činky dosiahol testovaný súbor absolútny výkon 97,5
±11,9 kg a relatívny výkon 1,31 ±0,04 kg. V príťahu činky bol
absolútny výkon 88,8 ±13,14 kg a relatívny výkon 1,25 ±0,04 kg.
Pre porovnanie, v tab. 4 sú uvedené výkonnostné normy
1RM japonských vysokoškolských džudistov (n=161) v teste tlak
činky v ľahu na lavičke (Aruga, Onda, Aso, Shirase, Yamashita,
Nakanishi A Ubukata 2003). Výkony sú uvedené v kg a podľa
hmotnostných kategórií.
Tab. 4 Výkonnostné normy 1RM v teste tlak činky
(Aruga, Onda, Aso, Shirase, Yamashita, Nakanishi a Ubukata 2003)
Kategória
Veľmi
slabý
Slabý
Priemerný
Dobrý
Veľmi
Dobrý
-60 kg
≤85,0
87,5 – 90,0
92,5 – 97,5
100,0 – 105,0
≥107,5
-66 kg
≤87,5
90,0 – 97,5
100,0 – 115,0
117,5 – 125,0
≥127,5
-73 kg
≤90,0
92,5 – 100,0
102,5 – 117,5
120,0 – 127,5
≥130,0
-81 kg
≤92,5
95,0 – 105,0
105,0 – 120,0
122,5 – 132,5
≥135,0
-90 kg
≤95,0
97,5 – 107,5
110,0 – 122,5
125,0 – 135,0
≥137,5
-100 kg
≤97,5
100,0 – 110,0
112,5 – 125,0
125,5 – 137,5
≥140,0
+100 kg
≤100,0
102,5 – 120,0
122,5 – 145,0
147,5 – 165,0
≥167,5
93
V teste príťah činky uvádzajú autori Franchini, Nunes,
Moraes a Del Vecchio (2007) výkony brazílského mužského tímu
(n=7) 116 ±21 kg a Magnani Branco (2012) u džudistov národnej
úrovne (n=8) 104 ±11 kg. Podľa uvedených dát však slovenskí
džudisti v rovnakých testoch svojimi výkonmi skôr zaostávajú.
3.4.1.3 Funkčné parametre
Anaeróbne schopnosti 19- až 23-ročných džudistov sme
testovali podobne ako u mladších rovesníkov pomocou Wingate
testu horných končatín. Džudisti (n=21), telesnej výšky 180 ±4,87
cm a hmotnosti 84 ±10,50 kg dosiahli maximálny výkon
8,3 W/kg-1, kapacitu 6,7 ±0,75 W/kg-1 a index únavy 44 ±7,55 %.
Pri porovnaní s mladšou vekovou kategóriou sú výkony P max:
p=0,154; n.s.; P mean: p=0,185; n.s. a IU: p=0,272; n.s. len
nevýznamne vyššie (obr. 19).
Obr. 19 Maximálny anaeróbny výkon a kapacita 15- až 18-ročných a 19- až
23-ročných džudistov, mužov v teste Wingate horných končatín. Zistené
rozdiely medzi vekovými kategóriami sú nevýznamné
(Pmax: p=0,154; n.s. a Pmean: p=0,185; n.s.)
94
U žien (n=9) priemerného veku 21 ±3,33 rokov, telená
výška 165 ±3,42 cm a hmotnosť 63 ±7,25 kg boli namerané
hodnoty (obr. 20): 6,86 ± 0,99 W/kg-1, 5,22 ±0,47 W/kg-1, resp.
45 ±10,83 %. Nezávislým t-testom sme nezistili medzi vekovými
kategóriami významné rozdiely (Pmax: p=0,205; n.s.; Pmean:
p=0,071; n.s. a IU: p=0,341; n.s.).
Obr. 20 Maximálny anaeróbny výkon a kapacita 17- a 21-ročných džudistiek,
v teste Wingate horných končatín. Zistené rozdiely medzi vekovými kategóriami
sú nevýznamné (Pmax: p=0,205; n.s. a Pmean: p=0,071; n.s.)
Franchini (2019) vytvorili pre dospelých džudistov
klasifikačné normy, mužov (n=179) vo Wingate teste horných
končatín. Maximálny anaeróbny a priemerný výkon sú v tab. 5
uvádzané ako relatívne hodnoty.
Tieto normy môžu byť užitočné pre slovenských džudistov
pri posudzovaní úrovne anaeróbnych schopností.
95
Tab. 5 Klasifikačné normy pre džudistov vo Wingate teste HK (Franchini 2019)
Maximálny výkon
[W/kg-1]
Priemerný výkon
[W/kg-1]
Veľmi dobrý
≥11,41
≥7,71
Dobrý
11,40 – 9,46
7,70 – 6,71
Priemerný
9,45 – 6,56
6,70 – 4,87
Slabý
6,55 – 5,42
4,86 – 4,33
Veľmi slabý
≤5,41
≤4,33
V roku 2013 sme podrobili juniorskú reprezentáciu SR
(n=5) testovaniu pomocou špecifického judo fitness testu
(Štefanovský 2015). Probandi dosiahli nasledovné výkony: PH
26 ±1,34 hodov, HR0 175 ±4,09 pf/min, HR1 155 ±1,41 pf/min
a SJFT index 12,58 ±0,45.
V nasledovnom roku juniorskí reprezentanti SR (n=8)
dosiahli PH 27 ±1,06 hodov, HR0 182 ±6,72 pf/min, HR1 162
±10,72 pf/min a SJFT index 12,59 ±0,97. Uvedené hodnoty
sú priemery súborov.
V roku 2016 sme testovali troch juniorov a juniorky,
reprezentantov SR. Všetci traja dosiahli zhodný počet hodov 27,
HR0 185 ±5,86 pf/min, HR1 168 ±9,29 pf/min a SJFT index
13,00 ±0,55. Uvedené hodnoty sú mediány súboru.
Juniorky dosiahli výkony: PH 24 ±0,58 hodov, HR0
188 ±2,65 pf/min, HR1 162 ±8,96 pf/min a SJFT index 14,58 ±0,73.
Aj v tomto prípade uvádzame hodnoty mediánov.
Agostinho, Olivio Junior, Stankovic, Escobar-Molina
a Franchini (2018) vytvoril normy v SJFT teste pre juniorskú
vekovú kategóriu, ako pre mužov (tab. 6), tak aj pre ženy (tab. 7).
Podľa uvedených noriem spadajú naši reprezentanti v parametri
PH, HR1 a SJFT index medzi priemer. Dievčatá podľa parametra
PH môžeme klasifikovať ako slabé a podľa HR1 a SJFT indexu ako
priemerné.
96
Tab. 6 Klasifikačné normy pre juniorov (n=45) v teste SJFT
(Agostinho, Olivio Junior, Stankovic, Escobar-Molina a Franchini 2018)
Úroveň
PH
HR0
HR1
SJFT index
Výborná
≥31
≤162
≤127
≤10,40
Dobrá
30
163 – 174
128 – 144
10,41 – 11,29
Priemerná
26 – 29
175 – 188
145 – 168
11,30 – 13,52
Slabá
23 – 25
189 – 198
169 – 184
13,53 – 14,18
Veľmi slabá
≤22
≥199
≥185
≥14,19
Legenda: PH – počet hodov; HR0 – srdcová frekvencia na konci testu; HR1 – srdcová
frekvencia 1 min od skončenia testu; SJFT – Sterkowiczov index
Tab. 7 Klasifikačné normy pre juniorky (n=50) v teste SJFT
(Agostinho, Olivio Junior, Stankovic, Escobar-Molina a Franchini 2018)
Úroveň
PH
HR0
HR1
SJFT index
Výborná
≥30
≤168
≤148
≤11,48
Dobrá
28 – 29
169 – 179
149 – 157
11,49 – 12,00
Priemerná
25 – 27
180 – 190
158 – 176
12,01 – 14,70
Slabá
22 – 24
191 – 196
177 – 180
14,71 – 17,45
Veľmi slabá
≤21
≥197
≥181
≥17,46
Legenda: PH – počet hodov; HR0 – srdcová frekvencia na konci testu; HR1 – srdcová
frekvencia 1 min od skončenia testu; SJFT – Sterkowiczov index
Ako sme už uviedli v predošlých kapitolách, anaeróbny
metabolizmus je dôležitý pri vysokointenzívnom zaťažení počas
zápasov (pri hodoch, útokoch a pod).
Pri tvorbe tréningových programov je dôležité vychádzať z
aktuálnej úrovne trénovanosti športovcov a samozrejme z podielu
97
jednotlivých energetických systémov, ktoré sa zúčastňujú na
úhrade energie počas takéhoto zaťaženia.
Vysokointenzívny prerušovaný tréning si vyžaduje krátke i
dlhšie kolá s prestávkami na odpočinok (Billat 2001a). Odobrná
literatúra uvádza, že sú pri ňom využívané šprinty a cvičenia „tzv.
all-out“ (Bishop, Girard a Mendez-Villanueva 2011). Ide napríklad
o šprinty 3 – 7 sekúnd s prestávkou kratšou ako 60 sekúnd, alebo
šprinty s úsilím „all-out“ s pasívnou prestávkou s trvaním 2 – 4
minúty (Buchheit a Laursen 2013).
Okrem šprintov sa využíva aj bicykel, ktorý je šetrnejší k
pohybovému aparátu (Schick, Brown a Schick 2012; Billat 2001b).
Takéto zaťaženie a typ tréningu je vhodný pre viaceré úpolové
športy.
Intenzita zaťaženia pri týchto cvičeniach je definovaná
cez protokoly, ktoré využívajú beh alebo bicyklový ergometer.
Pre úpolistov to môže byť aj používanie špecifických techník,
napr. určitý počet hodov v džude alebo počet kopov v taekwonde
za vopred určený časový interval.
Podľa Chiodo, Tessitore, Cortis, Lupo, Ammendolia, Iona
a Capranica (2011) by mal byť tréning anaeróbnych schopností
úpolových športovcov riadený cez:
a) sledovanie odozvy koncentrácie laktátu na špecifické
aktivity, ktoré sa využívajú v zápase,
b) využívaním supra-maximálneho zaťaženia, za predpokladu
lineárneho vzťahu medzi vynakladaným úsilím
a fyziologickými požiadavkami,
c) adaptovaním série cvičení, kedy úpolista vynakladá
maximálne možné úsilie za vopred stanovený časový úsek,
s intervalmi odpočinku, v ktorom sa resyntetizuje niektorý
z energetických substrátov, alebo sa odbúravajú metabolity
vzniknuté v dôsledku anaeróbnej úhrady energie,
98
d) adaptovaním vykonávania intermitentných cvičení
s intenzitou, úsilím a pomerom zaťaženia a odpočinku,
ktoré je podobné počas súťažného zápasu.
V džude môžu tréneri naplánovať zverencom série
uchi-komi (opakovaných nástupov do techniky) alebo nage-komi
(hádzanie) vysokej intenzity s krátkymi intervalmi odpočinku.
Franchini, Julio, Panissa, Lira, Gerosa-Neto a Magnani Branco
(2016) odporúčajú protokoly nasledovnej štrukúry:
a) 18-krát 10 s uchi-komi s prestávkou 10 s,
b) 9-krát 20 s uchi-komi s prestávkou 20 s,
c) 6-krát 30 s uchi-komi s prestávkou 30 s.
Počet opakovaní sa môže meniť a je závislý od úrovne
trénovanosti, ale pomer zaťaženia a odpočinku by mal byť stále
rovnaký. Celkový čas zaťaženia môže rešpektovať dĺžku trvania
zápasu (4 min). V takom prípade by protokol s uchi-komi mohol
vyzerať: 8 sérií x 30 s zaťaženia uchi-komi s prestávkou 8 – 15 s.
Aeróbne schopnosti slovenských juniorských džudistov
testujeme na bežiacom ergometri so stupňovaným zaťažením
až do odmietnutia.
Reprezentanti SR (n=9), priemerný vek 20 ±1,50 rokov,
telesná výška 181 ±4,60 cm a hmotnosť 82 ±10,27 kg dosiahli
hodnoty VO2 max 52,8 ml.min-1.kg-1, rýchlosť 16 km/h a laktát
odobratý v 5 min od zaťaženia 11 ±2,28 mmol/l. Maximálna
hodnota VO2 max bola 59,7 ml.min-1.kg-1 a išlo o reprezentanta s
najvyššou výkonnosťou spomedzi testovaných. Minimálna
dosiahnutá hodnota bola 46,0 ml.min-1.kg-1.
Pri porovnaní juniorských hodnôt VO2 max s dorastencami
(obr. 21) sme nezistili významné rozdiely. Podobné hodnoty
prezentovali aj džudisti svetovej úrovne (Štefanovský 2015;
Pullkinen 2001).
99
Obr. 21 Porovnanie VO2 max dorasteneckých a juniorských džudistov –
reprezentantov SR. Zistené rozdiely sú nevýznamnné (p=0,618; n.s.)
Môžeme konštatovať, že už v dorasteneckej kategórii
dosahujú džudisti v relatívnych hodnotách maximálnej spotreby
kyslíka juniorské a seniorské výkony (Štefanovský 2015).
Intenzita zaťaženia v spojitosti s VO2 max alebo teda
s maximálnym aeróbnym výkonom je dôležitý ukazovateľ
pri rozvoji aeróbnych schopností úpolistov.
Určovanie intenzity sa v tomto prípade opiera o testy so
stupňovaným zaťažením, z ktorých sa vychádza následne pri tvorbe
tréningových protokolov. Zvyčajne sa v úpoloch ale aj v iných
športoch pri rozvoji používajú dva protokoly: vysoko intenztívne
cvičenie prerušovaného charakteru (ang skr. HIIT) a) s krátkym
trvaním, resp. b) s dlhým trvaním zaťaženia. Cieľom týchto
protokolov je udržať zvýšenú spotrebu kyslíka.
HIIT s dlhšou dobou trvania zaťaženia sú protokoly
vykonávané medzi anaeróbnym prahom a maximálnym aeróbnym
výkonom, s trvaním zaťaženia nad 1 min do 5 min (Buchheit
a Laursen 2013). Cielené udržiavanie VO2 max pri maximálnych
hodnotách a trvanie intervalu odpočinku sú vykonávané zvyčajne
100
s aktívnou prestávkou (strednej intenzity) a pomerom medzi
zaťažením a odpočinkom 2:1. Príklad tréningu: Uchi-komi alebo
Nage-komi v pohybe, 2 série po 10 opakovaní, pričom jedno
opakovanie je zaťaženie 18 s a 12 s pauza, alebo 30 s zaťaženie
a 11 s pauza. Interval odpočinku medzi sériami je 5 – 10 min.
HIIT s kratšou dobou trvania zaťaženia sú protokoly
vykonávané na úrovni 100 % – 120 % max. aeróbneho výkonu
s trvaním zaťaženia kratším ako 1 min (bežne s trvaním zaťaženia
15 – 30 s). Interval odpočinku pri takto krátko trvajúcom zaťažení
je zvyčajne pasívneho charakteru. Pomer zaťaženia a odpočinku je
1:1 alebo 2:1. Pri zaťažení do 30 sekúnd môže byť odpočinok
aj aktívneho charakteru (Panissa, Julio, Pinto e Silva, Andreato,
Schwartz a Franchini 2014; Dorado, Sanchis-Moysi a Calbet 2004).
Príklad tréningu č. 1: boj o úchop 10 sérií po 15 s zaťaženia
s pasívnym odpočinkom 15 s. Zaťaženie na úrovni 105 % VO2 max.
Príklad tréningu č. 2: tri až štyri prerušované boje,
pozostávajúce z 8 – 12 úsekov, s intervalom zaťaženia do 30 s a
pasívnou prestávkou 15 s.
3.4.1.4 Diagnostika pohybových vzorov
Osem slovenských džudistov, reprezentantov SR (6 mužov
a 2 ženy) vo veku 19 – 28 rokov, telesná výška 178 ±4,21 cm
a hmotnosť 75 ±8,12 kg bolo diagnostikovaných pomocou FMS
skríningu (tab. 8).
V testoch vykonávaných na obe strany sme nezistili
Wilcoxonovým t-testom žiadne významné rozdiely. Avšak,
podobne ako u dorastencov, bolo najnižšie dosiahnuté skóre opäť
pri mobilite ramien (Ľ: 1,63 ±0,83 a P: 1,75 ±1,09 bodov).
Testovaný súbor dosiahol celkové skóre 16,0 bodov.
101
Tab. 8 FMS testovanie 19 – 28-ročných džudistov (6 mužov, 2 ženy)
Test
Drep
Prekročenie
prekážky
Výpad
Mobilita
ramien
Prednoženie
Stabilita
trupu
Rotačná
stabilita
Skóre
Ľ
P
Ľ
P
Ľ
P
Ľ
P
Ľ
P
Priemer
2,13
2,38
2,50
2,50
2,50
1,63
1,75
2,25
2,63
3,00
2,13
2,50
16,00
SD
0,64
0,80
1,07
0,73
1,01
0,83
1,09
0,70
0,88
0,87
0,56
0,73
4,48
Legenda: Dáta v tabuľke sú prezentované ako priemerné hodnoty so smerodajnou
odchýlkou. Rozdiely medzi pravou a ľavou stranou boli nevýznamné.
Mann-Whitney U-testom sme porovnali FMS výkony
15- až 18-ročných a 19- až 28-ročných džudistov. Významne horšie
výkony (U=21; z=2,208; p=0,027) starších džudistov (obr. 22)
sme zistili iba v teste mobility pravého ramena (2,69 ±0,48 vs. 1,75
±1,09 bodov).
V ostatných parametroch, vrátane celkového skóre (obr. 23)
boli rozdiely nevýznamné.
Zdá sa, že problém zníženej mobility ramien u džudistov
sa dotýka kategórie dorastencov, juniorov i seniorov. Prax viackrát
preukázala, že zanedbávanie korekčného cvičenia môže viesť
k akútnym alebo chronickým poškodeniam.
Tieto sú často spájané s významnou stratou času na tréning
a súťaženie (vynútená absencia je niekedy viac ako 6 mesiacov)
alebo dokonca s ukončením športovej kariéry (Štefanovský,
Vanderka, Číž, Mihalík a Beneš 2012). Riešenie problému sme
naznačili už v kapitole 3.3.1.4.
102
Obr. 22 Porovnanie úrovne mobility ramien – pravá ruka 15- až 18-ročných
a 19- až 28-ročných džudistov. Zistené rozdiely sú významné (U=21; z=2,208;
p=0,027)
Obr. 23 Porovnanie celkového FMS skóre 15- až 18-ročných a 19- až 28-
ročných džudistov. Zistené rozdiely sú nevýznamné (U=35; z=1,194; p=0,234)
103
3.4.1.5 Zhrnutie poznatkov
Slovenskí džudisti, muži, vo vekovej kategórii juniorov,
národnej a reprezentačnej úrovne majú priemernú telesnú výšku
179 ±4,76 cm a hmotnosť 82 ±10,04 kg. Podiel čistej svalovej
hmoty je 51,2 ±2,07 % a majú 10,7 ±3,52 % podkožného tuku.
Ženy majú priemernú telesnú výšku 166 ±4,60 cm a hmotnosť
62 ±8,36 kg. Podiel čistej svalovej hmoty je 44,4 ±2,39 % a majú
20,19 ±4,57 % podkožného tuku.
Pri tlaku činky v ľahu na lavičke prezentujú juniori
maximálny svalový výkon 597 ±58,52 W s činkou s hmotnosťou
65 ±7,07 kg a pri príťahu činky 662 ±90,86 W s hmotnosťou činky
67 ±10,52 kg. Pri drepe dosiahli výkon 887 ±204,95 W
s hmotnosťou 105 ±26,65 kg. Oproti dorastencom sú tieto výkony
len nevýznamne vyššie.
V teste skok do výšky s protipohybom bez paží dosiahli čas
letovej fázy ME=0,58 ±0,03 s, výšku výskoku ME=40,90 ±4,20 cm
a svalový výkon ME=16,01 ±0,93 W/kg-1. V 10-sekundovom teste
členkových výskokov boli zistené hodnoty: čas kontaktu
s podložkou ME=0,19 ±0,01 s, čas letovej fázy ME=0,56 ±0,03 s,
výška výskoku ME=37,88 ±4,09 cm a svalový výkon ME=51,62
±4,58 W/kg-1. Významne lepšie výkony starších džudistov sme
zistili iba v teste členkových výskokov.
Vo Wingate teste sa prezentovali džudisti do 23 rokov
hodnotami: maximálny anaeróbny výkon 8,3 ±1,01 W/kg-1;
anaeróbna kapacita 6,7 ±0,75 W/kg-1 a index únavy 44 ±7,55 %. U
žien boli namerané hodnoty 6,8 ±0,99 W/kg-1; 5,22 ±0,47 W/kg-1;
resp. 44,78 ±10,83 %. Zistené rozdiely medzi vekovými
kategóriami boli nevýznamné.
V SJFT dosiahli juniorskí reprezentanti SR, testovaní
v dvoch po sebe idúcich rokoch výkony: PH 26 ±1,34 hodov, HR0
175 ±4,09 pf/min, HR1 155 ±1,41 pf/min a SJFT index 12,58 ±0,45,
resp. PH 27 ±1,06 hodov, HR0 182 ±6,72 pf/min, HR1 162 ±10,72
104
pf/min a SJFT index 12,59 ±0,97. Podľa noriem pre SJFT test ide
o priemerné výkony.
Juniorky dosiahli výkony: PH 24 ±0,58 hodov, HR0
188 ±2,65 pf/min, HR1 162 ±8,96 pf/min a SJFT index 14,58 ±0,73.
Dievčatá podľa parametra PH môžeme klasifikovať ako slabé
a podľa HR1 a SJFT indexu ako priemerné.
Juniori a džudisti do 23 rokov majú v priemere VO2 max
53 ±4,55 ml/min/kg-1 a ich výkony varírujú v rozpätí 46 – 60
ml/min-1/kg-1. Maximálna SF súboru je 184 ±8,28 Pf/min a bežecká
rýchlosť 16 km/hod. Laktát odobratý v piatej minúte od ukončenia
zaťaženia bol 11 ±2,28 mmol/l-1.
Pri testovaní pohybových vzorov sme zistili, že juniori
aj seniori majú rovnako ako dorastenci problém so zníženou
mobilitou ramien.
105
4 Obsah týždenných mikrocyklov v jednotlivých
etapách športovej prípravy
Príklad týždenného mikrocyklu v etape základnej športovej
prípravy (13- až 14-roční džudisti)
Tab. 9 Obsahové zameranie mikrocyklu 13- až 14-ročných džudistov
Obsahové zameranie týždenného mikrocyklu
1. fáza
2. fáza
PO
-
17.00 – 18.30
Džudo – nácvik techniky hodu
Uchi-mata, F
UT
TaŠV
VČnPA alebo školský krúžok
(min. 1 – 2 h)
STR
-
17.00 – 18.30
Džudo – nácvik techniky
na zemi Sankaku-waza, RS, F
ŠTVR
TaŠV
VČnPA alebo školský krúžok
(min. 1 – 2 h)
PIA
-
17.00 – 18.30
Džudo – nácvik hodu Uchi-mata
s prechodom do Sankaku-waza,
RS, SS, F
SO
VČnPA (min. 1 – 2 h)
-
NE
VČnPA (min. 1 – 2 h)
-
Legenda: TaŠV – Telesná a športová výchova; VČnPA – voľnočasová neorganizovaná
pohybová aktivita (bicykel, loptové hry, naháňačky, plávanie, lyžovanie, korčuľovanie,
atď); RS – rýchlostné schopnosti; VS – vytrvalostné schopnosti, SS – silové schopnosti;
F – flexibilita
106
PONDELOK 17.00 – 18.30 h
Cieľ TJ: Nácvik špecifických zručností (Uchi-mata),
vytrvalostných schopností (cez randori) a rozvoj flexibility.
Rozohriatie: Naháňačka s partnerom v úchope s pohybom
tsugi-ashi a ayumi-ashi. Po chytení dochádza k splneniu úlohy –
hod pomocou určenej techniky. Výmena naháňajúcej sa dvojice
je po cca 30 - 45 s zaťaženia. Trvanie 5 min. Intenzita zaťaženia
(skr. IZ) stredná.
Všeobecné rozcvičenie: Dynamický strečing s osobitnou
pozornosťou na hamstringy, bedrový kĺb a rovnovážne schopnosti
(kvôli nacvičovanej technike Uchi-mata). Nasleduje gymnastika
(kotúle, stojky, premety). Trvanie 7 – 12 min. IZ: nízka a stredná.
Špeciálne rozcvičenie: Tieňové nástupy na techniku
Uchi-mata samostatne, bez partnera, na obe strany. Ukážka +
cvičenie. Trvanie 2 – 3 min. Sústrediť sa na precíznosť vykonania
pohybu. IZ: nízka.
Špeciálne rozcvičenie a prípravné cvičenia:
Cvičenie č. 1: Pádová technika z Uchi-mata. Tréneri držia
jednu tatami. Za ňou je položená dopadová mäkká žinenka. Dieťa
príde k tatami, vylezie obkročmo na ňu a vykoná pád bokom. Cvičí
sa prúdovou formou, na obe strany. Trvanie do 5 min.
Cvičenie č. 2: Pádová technika vo dvojiciach. Tori zanoží
nohu medzi Ukeho nohy a ten sa snaží z tejto pozície vykonať pád
vpred cez rameno, 4-krát na obe strany.
Cvičenie č. 3: Uchi-komi na mieste, 2 série x 10 opakovaní,
striedať strany.
Hlavná časť: Nácvik techniky Uchi-mata.
Cvičenie č. 1: Po ukážke a vysvetlení uzlových bodov
techniky vykonať prvé pokusy. Nácvik začať formou Uchi-komi
a každé 3 až 4 opakovanie vykonať pokusný hod. Po každom hode
nasleduje výmena úloh. Techniku cvičíme na obe strany, na mieste.
Trvanie: do 8 min. Intenzita zaťaženia: nízka.
107
Cvičenie č. 2: Hra „vybíjaná“ so záchranou pomocou
techniky uchi-mata. Tréner vymedzí dostatočne veľkú
„záchrannú“ zónu v ktorej sa cvičí uchi-mata. Vhodí loptu do hry
a deti sa vzájomne vybíjajú. Vybití musia prísť do zóny,
vykonávajú samostatne Tandoku-renshi (tieňovanie) 3- až 5-krát
na techniku Uchi-mtata a čakajú na ďalšieho vybitého. Po tieňovaní
si spravia dvojicu, striedavo sa 1-krát hodia na techniku Uchi-mata
a môžu sa vrátiť späť do hry. Trvanie 5 – 7 min.
Cvičenie č. 3: Randori (tréningový zápas). 4 – 5 randori x
3 min, interval odpočinku (skr. IO): 3 min. Cieľom v zápase
je skúšať používanie nacvičenej techniky. Z tohto dôvodu, ak sa
niekomu podarí v zápase skórovať pomocou Uchi-mata, pribehne
k pripravenej tabuli, k svojmu menu zapíše 3 body a vráti sa
do zápasu. IZ: vysoká. Počas prestávok má tréner pripravené
kvízové otázky napr. k pravidlám súťaženia, k histórii a etikete
džuda, prípadne k samotnej technike uchi-mata (čo znamená názov
techniky v preklade do slovenčiny, ukážky uchi-mata zo súťaže)
a pod. Víťaz kvízu z každej prestávky si na tabuľu pripíše 1 bod.
Po zápasoch sa vyhodnotia traja najlepší, ktorí získali najviac
bodov.
Záverečná časť:
Cvičenie č. 1: Strečing a kompenzačné cvičenia
s pozornosťou na mobilitu ramien a bedrového kĺbu, flexibilitu
hamstringov a chrbtového svalstva. Trvanie: 10 min.
Cvičenie č. 2: Vizualizácia techniky Uchi-mata v ľahu
na chrbte, trvanie 2 min. Toto cvičenie môžeme zadať trénujúcim
aj ako domácu úlohu do ďalšieho tréningu.
STREDA 17.00 – 18.30 h
Cieľ TJ: Nácvik špecifických zručností (Sankaku-waza), rozvoj
rýchlostných schopností a flexibility.
Rozohriatie: Naháňačka po „štyroch“. Všetci sa v hre
pohybujú vo vzpore kľačmo, na „štyroch“. Farebným opaskom
108
označiť naháňajúceho. Chytená osoba vykoná kotúľ vpred a ostane
ležať. Nechytení ho zachraňujú pomocou nasadenia techniky
znehybnenia Ushiro-kesa gatame so zmenou pozície do Yoko-
shiho-gatame. Potom je chytená osoba voľná a opäť sa môže
zapojiť do naháňačky. Výmena naháňajúcich je po 30 – 45 sekúnd
zaťaženia. Trvanie do 5 min. IZ: stredná.
Všeobecné rozcvičenie: Dynamický strečing s osobitnou
pozornosťou na mobilitu bedrového kĺbu. Trvanie 7 – 8 min. IZ:
nízka.
Špeciálne rozcvičenie: Sankaku-waza – práca nôh –
cvičenie bez partnera, mostovanie, príťahy a odtláčanie v ľahu,
plazenie, ebi, 3 úniky na obe strany z kesa-gatame, váľanie sudov.
Trvanie do10 min.
Rozvoj rýchlostných a reakčných schopností: Deti sedia
v strede žinenky, vo dvojiciach, tvárou proti sebe a hrajú hru kameň
– papier – nožnice. Víťaz hry začína naháňať svojho partnera a ten
sa snaží uniknúť na okraj tatami, kde hra končí. Ak unikne, získava
bod a ak sa mu to nepodarí, bod má partner, ktorý ho chytil. Trvanie
5 min. IZ: maximálna.
Hlavná časť:
Cvičenie č. 1: Nácvik techniky Sankaku-waza. Tréner
predvedie techniku, základný variant z pozície Uke v parteri,
„na štyroch“ a vysvetlí uzlové body. Nácvik bude prebiehať
analyticko-syntetickým postupom. Prvá fáza – nástup do techniky,
spojenie päty a kolena s následným pádom na bok. Druhá fáza –
zafixovanie ruky a nasadenie techniky „trojuholníka“ s nohami.
Tretia fáza – zmena pozície z boku na brucho a dokončenie
techniky. Štvrtá fáza – vykonanie techniky v celku. Trvanie
do 10 min.
Cvičenie č. 2: Základná obrana proti technike Sankaku-
waza. Prvý variant – rýchle preplazenie sa cez súperove nohy
v momente jeho potiahnutia. Druhý variant – chytenie päty,
jej odtlačenie a otočenie sa Ukeho v smere Toriho ťahu. Trvanie
do 5 min. IZ pri cvičení 1 a 2 je nízka.
109
Cvičenie č. 3: Zdokonaľovanie Sankaku-waza
v modelovanej situácii. Tori nasadí celú techniku a Uke má 10 s
na únik. 2 opakovania x 10 s x 3 série. Po každej sérii zmena súpera.
IZ: stredná a vysoká.
Cvičenie č. 4: 4 – 5 randori v Ne-waza (na zemi) x 3 min,
IO: 3 min. Každý zápas začína hrou kameň – papier – nožnice.
Víťaz tejto malej hry má potom výhodu a začína zápas v prvej fáze
techniky Sankaku-waza. Po každom ippone (dosiahnutí víťazstva
za znehybnenie s trvaním napr. 10 s) znovu prebieha hra kameň –
papier – nožnice. IZ: stredná až maximálna. Odpočinok je pasívny,
na úpravu judo-gi a občerstvenie.
Záverečná časť:
Cvičenie č. 1: Strečing a kompenzačné cvičenia. Trvanie
10 min.
Cvičenie č. 2: Relaxácia – deti si ľahnú na tatami, zavrú oči
a predstavujú si oddychovú aktivitu – napr. ležanie na pláži
pri mori. Snažia sa vizualizovať samých seba v tomto prostredí,
vnímať teplý piesok, šumenie mora a pod. Cieľom je navodiť pocit
relaxácie a snaha o uvoľnenie svalového tonusu. Trvanie 2 – 3 min.
PIATOK 17.00 – 18.30 h
Cieľ TJ: Nácvik špecifických zručností prechod z Uchi-mata
do boja na zemi, rozvoj rýchlostných, silových schopností
a flexibility.
Rozohriatie: Hra na 5 – 10 prihrávok. Vytvoriť dve
družstvá s rovnakým počtom hráčov. Družstvo, ktoré má aktuálne
loptu v rukách, sa snaží vykonať predpísaný počet prihrávok
bez toho, aby lopta padla na zem. Druhé družstvo sa im v tom snaží
brániť a získať loptu pre seba. Trvanie hry 7 – 8 min. IZ: stredná
až vysoká.
Všeobecné rozcvičenie: Dynamický strečing, mobilita
a stabilita kĺbov + gymnastické cvičenia (kotúle, stoje, premety,
saltá). Trvanie do 15 min. IZ: nízka a stredná.
110
Rozvoj rýchlostných schopností: Hra výmena pozícií.
Dve družstvá, vdzialené oproti sebe cca 6–10 m štartujú z rôznych
pozícií, ktoré určuje tréner. Na povel si družstvá čo najrýchlejšie
menia pozície. Družstvo, ktoré splní úlohu skôr, získa bod. Hrá sa
na vopred stanovený počet bodov. Trvanie hry je 5 – 7 min.
IZ: maximálna.
Špeciálne rozcvičenie a prípravné cvičenia:
Cvičenie č. 1: Pádová technika cez partnera (pád vzad,
bokom i vpred), z každého pádu minimálne 8 – 10 opakovaní.
Cvičenie č. 2: Uchi-komi na techniku Uchi-mata 2-krát
10 nástupov + 3 hody, cvičiť pravú i ľavú stranu.
Cvičenie č. 3: Vykonať techniku Sankaku-waza z partera,
5-krát vpravo, vľavo, striedanie po 5 opakovaní. IZ: nízka a stredná.
Hlavná časť:
Cvičenie č. 1: Prebieha v trojiciach. Tori 1 hodí Ukeho
technikou uchi-mata a po dopade na zem sa uke musí hneď otočiť
do partera. Následne Tori 2 vykoná na Uke-m techniku Sankaku-
waza. Po šiestich opakovaniach nasleduje výmena úloh. Zamerať
sa pri cvičení na prezícne vykonanie oboch techník, Tori 2 si musí
sledovať miesto dopadu, uke sa učí reagovať otočením do partera
po páde na zem.
Cvičenie č. 2: Prebieha vo dvojiciach. Jeho cieľom
je trénovať moment dopadu na tatami zábavnou formou. Tori hodí
ukeho na zem technikou Uchi-mata. Po dopade na zem začína malý
súboj. Tori sa snaží súpera udržať v strede tatami (objatím tela, časti
tela alebo nasadením znehybnenia) a Uke sa snaží ujsť na okraj
tatami. Ak sa mu to podarí do 10 s, tak vyhráva. Tori sa snaží ukeho
držať čo najďalej od okraja tatami. V druhom súboji si vymenia
úlohy. Počet opakovaní 3-krát v pozícii Tori a 3-krát Uke.
IZ: maximálna.
Cvičenie č. 3: Prebieha vo dvojiciach. Uke si zastrčia spredu
obi 2 malé kúsky opaskov. Na signál trénera vykoná Tori hod
Uchi-mata a po dopade na zem začína súboj o zastrčené kúsky
111
opaskov. Tori sa ich snaží získať obidva, Uke si ich bráni. Ak Tori
získa jeden kúsok opasku, snaží sa ho položiť ďalej od seba a súboj
pokračuje ďalej. Uke sa ho však môže počas hry opätovne zmocniť.
Ak Uke príde do 20 – 30 s o oba kúsky opaskov, súboj prehráva.
Trvanie zaťaženia je do 30 s. Potom nasleduje výmena úloh. Počet
opakovaní je 3-krát v pozícii útočníka a 3-krát v pozícii brániaceho.
IZ: maximálna.
Rozvoj silových schopností: Tréner vytvorí 3 družstvá
po 5 – 6 členov. Každé družstvo má k dispozícii jedno lano o dĺžke
5 m. Toto lano sa natiahne na tatami a jeden koniec sa ukotví
o rebriny. Družstvá sa postavia za svoje laná. Na povel trénera
sa začína „šplhací“ štafetový súboj. Každý cvičenec sa snaží čo
najrýchlejšie prešplhať k rebrine, po jej dotyku sa postaví, uteká
na začiatok svojho lana a odovzdáva štafetu ďalšiemu členovi
svojho družstva. Družstvo, ktoré splní úlohu najrýchlejšie, víťazí.
Počet opakovaní je závislý od zdatnosti cvičencov.
Záverečná časť:
Cvičenie č. 1: Strečing a kompenzačné cvičenia. Trvanie
10 min.
Cvičenie č. 2: Vizualizácia prechodu do Sankaku-waza
po hode techniky Uchi-mata. Trvanie: 2 min. Toto cvičenie zadáme
zverencom aj ako domácu úlohu do ďalšieho tréningu.
112
Príklad týždenného mikrocyklu v etape špecializovanej
športovej prípravy (15- až 17-roční džudisti)
Tab. 10 Obsahové zameranie mikrocyklu 15- až 17-ročných džudistov
Obsahové zameranie týždenného mikrocyklu
1. fáza
2. fáza
PO
07.00 – 08.00
Silová a kondičná príprava
18.30 – 20.00
Džudo – TTP a RS
UT
-
18.30 – 20.00
Džudo – RŠV
STR
-
18.00 – 19.00
Cvičenie s fyzioterapeutom
ŠTVR
07.00 – 08.00
Silová a kondičnápríprava
18.30 – 20.00
Džudo – TTP a RS
PIA
-
18.30 – 20.00
Džudo – RŠV
SO
AR
-
NE
-
-
Legenda: TTP – technicko-taktická príprava; RS – rýchlostné schopnosti; RŠV – rozvoj
špeciálnej vytrvalosti; AR – aktívna regenerácia (bicyklovanie, beh, plávanie, turistika –
všetko nízka intenzita do 140 pf/min)
PONDELOK 7.00 – 8.00 h
Cieľ TJ: Silová a kondičný príprava – „škola premiestnenia
do polodrepu“ (predpokladáme, že športovci už ovládajú korektný
drep a pozdvih).
Rozohriatie a rozcvičenie: Rolovanie na myofasciálnom
valci, mobilizácia a dynamický strečing so zameraním na mobilitu
113
členkového a bedrového kĺbu, hrudnej chrbtice a ramenného kĺbu.
Stabilizačné cvičenie na driekovú chrbticu a kolenný kĺb.
Trvanie do 10 min.
Hlavná časť:
Cvičenie č. 1: Drep vpredu – goblet drepy (drep
s jednoručkou alebo kettlebellom na hrudníku), drep s medballom
na hrudníku s limitáciou pohybu hornej časti trupu.
Cvičenie č. 2: Výťah činky (palice) nadhodovým úchopom
– aktívny hip hinge, glute most, kettlebell swingy, dynamické hody
plnou loptou o stenu.
Cvičenie č. 3: Aktívne trojité vystierarnie – nácvik triády
(záverečnej fázy výťahu činky), alternatívy výskokov na vyvýšenú
podložku.
Cvičenie č. 4: Nácvik pozície činky na ramenách v rôznych
hĺbkach drepu (v stojane),
Cvičenie č. 5: Premiestnenie činky (palice) ťahom
do výponu – „zakrývanie sa paplónom“.
Záverečná časť: Strečing a uvoľnenie 10 min.
PONDELOK 18.30 – 20.00 h
Cieľ TJ: Džudo – technicko-taktická príprava (boj o úchop + hod)
a rozvoj špeciálnej rýchlosti.
Rozohriatie a rozcvičenie: Rozmiestniť sa po tatami,
každý bojuje za seba, každý proti každému, cieľom je dotknúť
sa súperovho pravého (ľavého) ramena. Po dotyku útočím
na ďalšieho súpera, bráni sa pohybom po tatami a pomocou rúk
(ruky). Trvanie 2 – 3 min. Rozcvičenie na mieste – dynamický
strečing, mobilita a stabilita, trvanie do 10 min.
Špeciálne rozcvičenie: Ortodoxná pádová technika +
akrobacia a neortodoxné pády (pád z ogoshi cez premet bokom, pád
z tai-otoshi rotáciou na brucho, pád z Ippon-seoi-nage otočením sa
114
chrbtami k sebe a saltom vzad, z každého pádu po 3 opakovania
na obe strany). Trvanie do 10 min.
Hlavné časť:
Technická príprava:
Cvičenie č. 1: Technika chytania úchopu P vs P cez podanie
rukávu s cieľom dosiahnuť situáciu výhody 2 ruky Tori vs 1 ruka
Uke-ho, cvičiť striedavo po 1 min, trvanie 2 min. IZ: nízka.
Cvičenie č. 2: Technika vytrhávania úchopu P vs P cez
vytrhnutie lýmca a následne rukáva, cvičiť striedavo po 1 min.
Trvanie: 2 min. IZ: nízka.
Cvičenie č. 3: Osobná technika hodu po získani úchopu
spôsobom z cvičenia č. 1, počet hodov 6-krát Tori, 6-krát Uke.
Trvanie: 2 – 3 min. IZ: stredná.
Cvičenie č. 4: Osobná technika hodu, resp. možné varianty
hodov po vytrhnutí si rukávovej ruky, 6 x Tori, 6 x Uke.
Trvanie: 2 – 3 min. IZ: stredná.
Cvičenie č. 5: Osobná technika hodu, resp. možné varianty
po vytrhnutí si lýmcového úchopu, 6-krát Tori, 6-krát Uke.
Trvanie: 2 – 3 min. IZ: stredná.
Rozvoj špeciálnej rýchlosti:
Cvičenie č. 6: Uchi-komi vo dvojiciach 6-krát 6 s + hod
na záver, IZ: maximálna, IO: aktívny, s trvaním 4 – 5 min. Počas
prestávok výklus okolo tatami a voľná konverzácia.
Počet sérií: 1 – 2.
Cvičenie č. 7: Nage-komi vo štvoriciach 3- až 4-krát 6 s,
sparingpartneri nabiehajú na Toriho, ten hádže rôzne techniky
podľa vlastného uváženia, IZ: maximálna. IO: pasívny, s trvaním
4 – 5 min. Počet sérií: 1.
Rozvoj vytrvalosti v rýchlosti:
Cvičenie č. 8: Reťazenie boja o úchop s nasledovným
hodom, cvičí sa vo dvojiciach. Vzdialenosť medzi Tori-m a Uke-m
115
je 6 m ako v reálnom zápase. Počet opakovaní 6- až 8-krát. Cvičí
sa striedavo. Interval zaťaženia vs. interval odpočinku je 1:1.
IZ: maximálna. Priebeh cvičenia: Tori pribehne k Uke-mu,
nasleduje Kumi-kata randori cca do 5 s, Tori tento súboj vyhráva
a z vybojovaného úchopu sa snaží vykonať osobnú techniku hodu.
Potom sa vráti na východziu pozíciu a cvičí jeho partner.
Záverečná časť: Strečingové a uvoľňovacie cvičenia,
trvanie 10 min, vizualizácia reťazenia boj o úchop + hod (aj ako
domáca úloha), trvanie 2 min.
UTOROK 18.30 – 20.00 h
Cieľ TJ: Džudo – rozvoj špeciálnej vytrvalosti
Rozohriatie a rozcvičenie: Cvičenie v trojiciach – Uke je
v strede medzi Tori-m 1 a Tori-m 2, pohybuje sa po tatami
cez tsugi-ashi a ayumi-ashi do rôznych smerov. Tori 1 a Tori 2 majú
za úlohu udržať Ukeho medzi sebou, v strede v jednej línii. Musia
neustále reagovať na zmenu smeru Ukeho, 3-krát 30 s, s výmenou
úloh po každom opakovaní. Dynamický strečing, mobilita
a stabilita, trvanie do 10 min.
Špeciálne rozcvičenie: Ortodoxná pádová technika
+ akrobacia a neortodoxné pády (pád zo stoja na hlave, pád
s otočením na brucho – Uke pridržiava Toriho oporou o ramená
a potom úchopom za límce judogi, počet opakovaní 3- až 5-krát
z každého pádu.
Hlavná časť:
Cvičenie č. 1: 2-krát Uchi-komi + 1 h v zápasovom pohybe,
cvičiť striedavo, po každom hode výmena sparingpartnerov,
interval zaťaženia 6 min. Cvičí sa neprerušovane, Tori sa sústredí
vždy na kvalitné a rýchle vykonanie techník, počas cvičenia
je možné púšťať hudbu. IZ: stredná.
Cvičenie č. 2: 12 úsekov x 20 s Kumi-kata randori s cieľom
mať úchop skôr ako súper. Ak sa to podarí, zápas sa v tom momente
116
preruší a Tori môže vykonať techniku hodu. Počet zápasov: 2.
IO medzi úsekmi je 10 s, medzi zápasmi a po zápase 5 min.
Cvičenie č. 3: 10 úsekov x 30 s randori v postoji, počet
zápasov: 3, IO medzi úsekmi 10 s, medzi zápasmi 5 min.
Záverečná časť: Strečingové a uvoľňovacie cvičenia,
trvanie 10 – 15 min.
STREDA 18.00 – 19.00 h
Cieľ TJ: Cvičenie s fyzioterapeutom – kompenzačné cvičenia
a úrazová prevencia. Masáž a cvičenia na posilnenie hlbokého
stabilizačného systému, mobilitu ramien, hrudnej časti chrbtice,
stabilizáciu kolenného kĺbu a uvoľnenie hamstringov.
ŠTVRTOK 7.00 – 8.00 h
Cieľ TJ: Silová a kondičný príprava – „škola trhu do polodrepu“.
Rozohriatie a rozcvičenie: Rolovanie na myofasciálnom
valci, mobilizácia a dynamický strečing so zameraním na mobilitu
členkového a bedrového kĺbu, hrudnej chrbtice a ramenného kĺbu.
Stabilizačné cvičenie na driekovú chrbticu a kolenný kĺb. Trvanie
do 10-15 min.
Hlavná časť:
Cvičenie č. 1: Drep vzadu a drep s činkou (palicou)
vo vzpažení – drep s činkou vo vzpažení s modifikáciou šírky
úchopu, preferujeme skôr atrapu činky alebo expander
a kombinujeme drep vo vzpažení s tlakmi.
Cvičenie č. 2: Výťah činky trhovým úchopom – aktívny hip
hinge, glute most, kettlebell swingy, dynamické hody loptou
o stenu.
Cvičenie č. 3: Aktívne trojité vystieranie – nácvik triády
(záverečnej fázy výťahu činky), alternatívy výskokov na vyvýšenú
podložku.
117
Cvičenie č. 4: Trh unilaterálne s jednoručkou alebo
kettlebellom.
Cvičenie č. 5: Trh činky ťahom do výponu.
Cvičenie č. 6: Trh činky do stoja – trhové spády
v kombinácii s drepom s činkou vo vzpažení. Pozor dávame
na hĺbku drepu a potrebu „rozhadzovania“ nôh do podrepu.
Záverečná časť: Strečing a uvoľňovacie cvičenia, trvanie
do 10 min.
ŠTVRTOK 18.30 – 20.00 h
Cieľ TJ: Džudo – technicko-taktická príprava (ne-waza a prechod
do ne-waza) a rozvoj špeciálnej rýchlosti.
Rozohriatie a rozcvičenie: Rozbehanie okolo tatami
vo dvojiciach, zadný dáva prednému cvičencovi povely cez dotyky
na rôzne časti tela, pričom každá časť na tele, znamená plnenie inej
úlohy (rozvoj taktilnej reakcie). Trvanie 1 – 2 min, potom výmena
úloh. Rozcvičenie so zameraním na ne-waza: mostovanie, stoje
na hlave, mobilita bedrového kĺbu, príťahy, plazenie, ebi a pod.
Trvanie do 15 min.
Špeciálne rozcvičenie: Pádová technika – ortodoxné
i neortodoxné pády (pád do strany zo súperovho chrbta s cieľom
dopadnúť na nohy, pád vzad cez súperov chrbát do stoja na rukách,
pád na brucho po technike Kouchi-gari, z každého pádu po 3 – 4
opakovania na obe strany).
Hlavná časť:
Technická príprava:
Cvičenie č. 1: Drilovanie osobnej techniky z určenej pozície
na bruchu, v parteri alebo medzi nohami, trvanie 1 min Tori,
následne Uke, 3-krát výmena súpera. IZ: nízka až stredná.
Cvičenie č. 2: Drilovanie ďalších variantov osobnej
techniky z cvičenia č. 1 podľa obrannej reakcie súpera
118
(napr. prechod z páčenia do Uki-gatame, uvoľnenie ruky
pri Ude-hisigi-juji-gatame s následným dokončením páčenia,
Sankaku-waza na druhú stranu a pod.), 3 min Tori, následne Uke.
IZ: nízka až stredná.
Cvičenie č. 3: Drilovanie obrany a únikov z techniky
nacvičovanej pri cvičení č. 1 a 2, trvanie 3 min Tori, následne Uke.
IZ: nízka až stredná.
Cvičenie č. 4: Drilovanie techniky úchopu P vs. P (ako
je uvedené v tréningu džuda pondelok) + osobná technika hodu +
prechod do techniky na zemi z cvičenia č. 1 a 2. Trvanie cvičenia
1 min Tori, následne cvičí Uke, 3 výmeny sparingpartnerov.
IZ: stredná.
Pri cvičení č. 1 až 4 sa sústreďujeme na kvalitu vykonania
techník.
Rozvoj špeciálnej rýchlosti:
Cvičenie č. 5: Tori a Uke sú chrbtom k sebe na vzdialenosť
2 m. Tori vykonáva poklus na mieste (tap-tap s nohami). Na signál
trénera sa obaja otočia tvárou k sebe, Tori priskočí k Uke-mu
a vykoná buď Uchi-komi alebo Nage-komi podľa aktuálneho
strehového postavenia Ukeho (pravá alebo ľavá noha vpredu, Uke
v predklone a pod.). Následne sa Tori bez prerušenia vracia
na štartovú pozíciu a obaja sa otočia znovu k sebe chrbtom. Tori
opäť klusá na mieste a čaká na pokyn trénera vykonať ďalšie
opakovanie, spolu 6- až 8-krát, potom nasleduje výmena úloh,
počet sérií: 1, IZ: maximálna. Dôležité je, aby Uke menil rôzne
postavenie nôh a pozície, načo musí Tori okamžite reagovať.
Cvičenie č. 6: Tori vedie Ukeho, na povel trénera vykoná
osobnú techniku hodu a prechádza do osobnej techniky na zemi.
Dôraz je kladený na rýchlosť a kvalitu vykonania, počet opakovaní
6-krát Tori, následne cvičí Uke. Medzi každým opakovaním
je aktívny odpočinok: 2 – 3 min. Počet sérií: 1, IZ: maximálna.
Cvičenie č. 7: Tori stojí od Ukeho na vzdialenosť 6 m,
na znamenie trénera beží Tori k súperovi, bojuje krátko
119
(do cca 5 s) o úchop, zvíťazí a vedie Ukeho do pohybu, vykoná hod
a následne prechod do techniky na zemi, ktorá bola obsahom
technickej časti tréningu. Počet opakovaní 6 – 8, cvičiť striedavo,
IO (pasívny): 2 – 3 min, Počet sérií: 1, IZ: maximálna.
Záverečná časť: Strečingové a uvoľňovacie cvičenia,
trvanie do 10 min, vizualizácia reťazenia boj o úchop + hod +
prechod do techniky na zemi, trvanie 2 – 3 min (alebo ako domáca
úloha).
PIATOK 18.30 – 20.30 h
Cieľ TJ: Džudo – rozvoj špeciálnej vytrvalosti.
Rozohriatie a rozcvičenie: individuálne súťažné rituály
(rozohriatie, rozcvičenie, špeciálne cvičenia), trvanie do 15 – 20
min.
Špeciálne rozcvičenie: 3-krát Uchi-komi + hod + prechod
do techniky na zemi, potom cvičí Uke, po každom opakovaní hneď
zmena sparingpartnerov. Cvičí sa neprerušovane, pri hudbe, trvanie
do 6 min. IZ: stredná.
Hlavná časť: 4- až 5-krát modelovaný zápas s čistým
časom trvania jedného zápasu 4 min. Medzi zápasmi je pasívny
odpočinok min. 10 min. Organizácia zápasov: vytvoriť pätice, kde
dvaja džudisti zápasia, tretí je hlavný rozhodca, štvrtý je postranný
rozhodca a piaty robí časomerača. Potom nasleduje výmena úloh,
tak aby bol dodržaný interval odpočinku minimálne 10 min medzi
zápasmi.
Záverečná časť: strečing vo dvojiciach (PNF metóda),
trvanie 10 – 15 min. Zameranie na mobilitu hrudnej chrbtice,
ramenného kĺbu a flexibiltu hamstringov.
120
Príklad týždenného mikrocyklu v etape vrcholovej športovej
prípravy (+19 rokov)
Tab. 11 Obsahové zameranie mikrocyklu džudistov +19 rokov
Obsahové zameranie týždenného mikrocyklu
1. fáza
2. fáza
PO
07.00 – 08.15
Silová a kondičná príprava –
MAS
18.30 – 20.00
Džudo – TTP a RS
UT
18.00-18.30
Džudo – TEP 1 vs 1
18.30-20.30
Džudo – ŠV
STR
Voľno
18.00–19.00
Cvičenie s fyzioterapeutom
ŠTVR
07.00-08.15
Silová a kondičná príprava –
MAS + VS
18.30-20.00
Džudo – TTP a RS
PIA
18.00-18.30
Džudo – TEP 1 vs 1
18.30-20.00
Džudo – ŠV
SO
AR
-
NE
-
-
Legenda: MAS – maximálna sila; VS – výbušná sila; ŠV – špeciálna vytrvalosť;
RS – rýchlostné schopnosti; TEP – technická príprava; 1 vs 1 – individuálna práca tréner
a športovec; TTP – technicko-taktická príprava; AR – aktívna regenerácia (bicykel,
strečing, plávanie – všetko nízka intenzita do 140 pf/min)
PONDELOK 7.00 – 8.15 h
Cieľ TJ: Maximálna sila – metóda maximálneho zaťaženia.
Východiská: Zaťaženie na úrovni 90 % 1RM, 5 hlavných
a 2 doplnkové cvičenia, Počet sérií pri hlavných cvičeniach: 5 – 6,
pri doplnkových: 3. Počet opakovaní pri hlavných cvičeniach: 2,
121
pri doplnkových: 8 – 10. Interval odpočinku pri hlavných
cvičeniach: 3 min, pri doplnkových cvičeniach: 1 min. TEMPO:
3022 alebo 3121.
Rozohriatie a rozcvičenie: Rolovanie na myofasciálnom
valci, dynamický strečing a tonizácia, trvanie do 10 min.
Hlavné cvičenia v nasledovnom poradí: 1. premiestnenie
od kolien, 2. príťahy na hrazde so závažím (neutrálny úchop),
3. mŕtvy ťah – hexagon, 4. tlak činky v ľahu na lavičke, 5. drep
s činkou na ramenách. Doplnkové cvičenia: 1. dotyk ramien
vo vzpore ležmo, 2. turecké vstávanie.
Záverečná časť: Statický strečing do 10 min.
PONDELOK 18.30 – 20.00
Cieľ TJ: Džudo – technicko-taktická príprava (situácia na okraji
tatami), rozvoj rýchlostných a reakčných schopností.
Rozohriatie a rozcvičenie: Beh v kruhu + dynamický
strečing, mobilita a stabilita, trvanie do 15 min.
Špeciálne rozcvičenie:
Cvičenie č. 1: Ortodoxné a neortodoxné pády (pád z nízkej
Seoi-nage s pretočením na brucho, premet bokom z Ippon-Seoi-
nage, prerotovanie na brucho z Harai-goshi, z každého pádu
3 opakovania na obe strany), trvanie do 5 – 6 min.
Cvičenie č. 2: 2-krát Uchi-komi v pohybe + hod, zmena
sparingpartnera, opakovať súvisle bez prerušenia 5 min. Možnosť
cvičiť pri hudbe. IZ: nízka a stredná.
Hlavná časť:
Technicko-taktická príprava:
Cvičenie č. 1: Tori stojí chrbtom pri okraji zápasovej
plochy. Uke má za úlohu Tori-ho vytlačiť alebo ho donútiť vystúpiť
mimo plochy. Trvanie zaťaženia do 10 s, potom výmena úloh,
počet opakovaní: 2- až 3-krát. IZ: stredná.
122
Cvičenie č. 2: Tori stojí chrbtom pri okraji zápasovej
plochy. Uke vyvíja tlak a snaží sa donútiť Toriho vystúpiť mimo
tatami. Tori využíva tlak a nasadí osobnú techniku hodu
v rovnakom smere pôsobenia sily Uke-ho (princíp skladania síl,
hod sa tak realizuje von zo žinenky). Počet opakovaní: 6, potom
nasleduje výmena úloh. Počet sérií: 1 – 2. IZ: stredná.
Cvičenie č. 3: Tori stojí chrbtom pri okraji zápasovej
plochy. Uke vyvíja tlak a snaží sa donútiť Toriho vystúpiť mimo
tatami. Tori manévruje a potiahne Uke-ho v kruhovom pohybe tak,
aby došlo k náhlej zmene postavenia a Uke sa ocitol chrbtom
k okraju tatami. Uke zatlačí späť do Tori-ho, čo Tori využíva
a nasadí techniku v smere pôsobiacich síl Uke-ho (hod sa realizuje
do stredu žinenky). Počet opakovaní: 6, potom nasleduje výmena
úloh. Počet sérií: 1 – 2. IZ: stredná.
Rozvoj rýchlostných a reakčných schopností:
Cvičenie č. 4: Tori a Uke sú od seba vzdialení na 2 m. Tori
je v rôznych pozíciách (ľah, seiza, vzpor ležmo, sed-ľah a pod).
Na povel trénera sa Tori čo najrýchlejšie postaví, priskočí
k Uke-mu a vykoná hod (osobná technika). Po hode sa vracia
na východiskovú pozíciu a čaká na signál trénera. Počet opakovaní:
4, IO: 30 s, potom cvičí sparingpartner. Počet sérií: 3, IO medzi
sériami: 2 min. IZ: maximálna.
Cvičenie č. 5: Tori a Uke sú v úchope a pohybujú sa
po tatami, pričom Tori vedie pohyb. Úlohou Toriho je reagovať
na zmenu úchopu Ukeho. Vždy, keď dôjde k zmene (k prechyteniu
jednej ruky) je nutné čo najrýchlejšie realizovať hod zo strany
Tori-ho. Počet opakovaní: 6 – 8, IO: 1 min, potom cvičí
sparingpartner. Počet sérií: 1 – 2, IO medzi sériami: 2 min.
IZ: maximálna. Cvičenie rozvíja taktilnú a vizuálnu reakciu.
123
Rozvoj vytrvalosti v rýchlosti:
Cvičenie č. 6: Tori a Uke sú v úchope na mieste. Na signál
trénera vykoná Tori osobnú techniku hodu. Po páde na zem začína
krátky súboj na zemi s trvaním zaťaženia do 15 s. Počet opakovaní:
3, IO: 2 – 3 min, Počet sérií: 2 – 3, IO medzi sériami: 5 min.
IZ: maximálna.
Záverečná časť: Statický strečing a uvoľnenie do 10 min.
Vizualizácia taktickej situácie boja na okraji zápasovej plochy,
trvanie 2 – 3 min.
UTOROK 18.00 – 18.30 h
Cieľ TJ: Džudo – individuálny technický tréning tréner
vs. športovec. Tréning osobnej techniky, ostraňovanie nedostatkov
a chýb, zdokonaľovanie osobnej techniky v rýchlosti, práca
na individuálnych technicko-taktických potrebách. IZ: nízka
a stredná.
UTOROK 18.30 – 20.30
Cieľ TJ: Džudo – špeciálna vytrvalosť.
Rozohriatie a rozcvičenie: Atletická abeceda + dynamický
strečing, mobilita a stabilita, trvanie do 15 min.
Špeciálne rozcvičenie: Pádová technika + Uchi-komi
a Nage-komi, trvanie do 10 min. IZ: stredná.
Hlavná časť:
Cvičenie č.1: Tréningový boj (randori) so zameraním
na situáciu „okraj tatami“. Randori začína na okraji tatami
a je rozdelené na 12 úsekov, s trvaním úseku 20 sekúnd a IO medzi
úsekmi 10 s. Počet zápasov: 2. IO medzi zápasmi je 6 – 8 min. Prvú
polovicu úsekov má Uke za úlohu vyvíjať tlak na Toriho a donútiť
ho buď vystúpiť von z tatami, alebo profitovať z chyby Toriho
a realizovať hod. V druhej polovici úsekov dochádza k výmene
úloh. Po každom boji je zmena sparingpartnera. IZ: maximálna.
124
Cvičenie č. 2: Tréningový boj (randori) s inštrukciami
od trénera. Vybraný džudista absolvuje randori, rozdelené na 20 s
úseky s 10 s intervalom odpočinku, počet úsekov je 10 – 12.
V prestávkach medzi úsekmi športovec sleduje/počúva inštrukcie
trénera a tieto sa snaží v ďalších úsekoch realizovať. Trénuje sa tým
okrem iného komunikácia a dohodnuté signály. Počet zápasov: 2.
Interval odpočinku medzi zápasmi je 6 – 8 min.
Cvičenie č. 3: „Chalenge“ randori. Tréner vyberie 2 až 3
najlepších športovcov a pridelí im do skupiny 5 a viac
sparingpartnerov (v závislosti od počtu trénujúcich). Randori trvá
5 – 10 min a cieľom je „udržať sa na nohách“ čo najdlhšie
a nespadnúť. Ak džudista skóruje ostáva na tatami a porazený
džudista je nahradený ďalším zo skupiny. Počet opakovaní: 1.
IZ: maximálna (ide o veľmi náročnú tréningovú formu).
Záverečná časť: Statický strečing a uvoľnenie do 10 min.
STREDA 18.00 – 19.00 h
Cieľ TJ: Cvičenie s fyzioterapeutom – kompenzačné cvičenia
a úrazová prevencia. Masáž a cvičenia na posilnenie hlbokého
stabilizačného systému, mobilitu ramien, hrudnej časti chrbtice,
stabilizáciu kolenného kĺbu a uvoľnenie hamstringov.
ŠTVRTOK 7.00 – 8.15 h
Cieľ TJ: Maximálna sila a výbušná sila – kontrastná metóda.
Rozohriatie a rozcvičenie: Rolovanie na myofasciálnom
valci, dynamický strečing a tonizácia, trvanie do 10 min.
Východiská: Zaťaženie na úrovni 90 % 1RM + 0 % – 30 %
1RM, 4 dvojice hlavné a 2 doplnkové cvičenia, Počet opakovaní
pri hlavných cvičeniach: 2 + 6 a pri doplnkových: 8 – 10. Počet
sérií pri hlavných cvičeniach: 3 – 4, pri doplnkových: 3. IO: 3 min.
125
Hlavné cvičenia v nasledovnom poradí: 1. dvojica mŕtvy
ťah + horizontálne preskoky prekážok, 2. tlak činky na lavičke
+ odhody medicimbalu trčením od pŕs s následným výkrokom,
3. príťahy na hrazde + obojručný hod slamballu o zem,
4. premiestnenie + hádzanie sandbagu za seba (imitácia techniky
Ura-nage). Doplnkové cvičenia: 1. bočný izometrický most
na predlaktí alebo dlani, 2. mobilita ramien s palicou.
Záverečná časť: Statický strečing do 10 min.
ŠTVRTOK 18.30 – 20.00 h
Cieľ TJ: Džudo – technicko-taktická príprava (Tori vedie pohyb,
Uke vedie pohyb), rozvoj rýchlostných schopností.
Rozohriatie a rozcvičenie: Beh v kruhu + dynamický
strečing, mobilita a stabilita, trvanie do 15 min.
Špeciálne rozcvičenie:
Cvičenie č. 1: Ortodoxné pády, z každého pádu po 3 – 4
opakovania na obe strany.
Cvičenie č. 2: Uchi-komi v pohybe na 3 osobné techniky,
počet opakovaní 8 – 10, počet sérií: 3.
Hlavná časť:
Technicko-taktická príprava:
Cvičenie č. 1: Tori vedie Uke-ho po tatami v dominantnom
úchope. Po 3 – 5 sekundách pohybu sa snaží vykonať osobnú
techniku hodu, počet opakovaní: 6, počet sérií: 3. IZ: stupňovaná
do maxima, prvé opakovania sústrediť na techniku hodu
a postupne pridávať rýchlosť pohybu. IO: 2 – 3 min medzi sériami.
Cvičenie č. 2: Uke vedie Tori-ho po tatami v dominantnom
úchope. Aj napriek nevýhodnému úchopu sa snaží Tori po 3 – 5 s
pohybu vykonať osobnú techniku hodu, počet opakovaní: 6, počet
sérií: 3. IZ: stupňovaná do maxima, prvé opakovania sústrediť sa
na techniku hodu a postupne pridávať rýchlosť pohybu.
126
IO: 2 – 3 min medzi sériami.
Cvičenie č. 3: Ranodri s trvaním 10 sekúnd, Tori si
na začiatku súboja chytí dominantný úchop a po zahájení je jeho
cieľom viesť pohyb a skórovať do stanoveného limitu. Uke sa
aktívne bráni a snaží sa uvoľniť z nevýhodného úchopu. Počet
opakovaní: 3, potom dochádza k výmene úloh. Počet sérií: 3,
IO: 2 – 3 min.
Rozvoj rýchlostných a reakčných schopností:
Cvičenie č. 4: Prebieha v trojiciach. Určená osoba stojí
za Tori-m a dáva mu štyri rôzne signály na určené časti tela. Dotyk
pravého ramena znamená útok vpred, dotyk pravého bedra útok
vzad, ľavé rameno značí kombináciu smerov vpred a vzad, ľavé
bedro útočiť na nedominantnú stranu (pravák sa točí vľavo
a opačne). Počet opakovaní: 6 – 8, potom nasleduje výmena úloh.
Počet sérií: 2 – 3, IZ: maximálna. IO: 1:2, resp. minimálne
3 – 4 min.
Cvičenie č. 5: Tori preskakuje kotúľom letmo cez Uke-ho,
ktorý je v parteri. Na signál trénera sa Tori musí rýchlo zorientovať,
priskočiť k Uke-mu a vykonať osobný prechod do techniky
na zemi. Počet opakovaní: 6, cvičí sa striedavo. Počet sérií: 2.
IO medzi opakovaniami je 30 – 60 s a medzi sériami 3 – 4 min.
Záverečná časť: Statický strečing a uvoľnenie do 10 min.
Vizualizácia taktickej situácie Tori vedie pohyb a Uke vedie pohyb
(2 – 3 min).
PIATOK 18.00 – 18.30 h
Cieľ TJ: Džudo – individuálny technický tréning tréner
vs. športovec. Tréning osobnej techniky, odstraňovanie
nedostatkov a chýb, zdokonaľovanie osobnej techniky v rýchlosti,
práca na individuálnych technických potrebách. IZ: nízka a stredná.
127
PIATOK 18.30 – 20.00 h
Cieľ TJ: Džudo – rozvoj špeciálnej vytrvalosti. Tréningový
prostriedok – „superrandori“ (Tits 2002).
Rozohriatie a rozcvičenie: Individuálne súťažné rituály
(rozohriatie, rozcvičenie, špeciálne cvičenia), trvanie do 15 – 20
min.
Špeciálne rozcvičenie: 3-krát Uchi-komi + hod + prechod
do techniky na zemi, potom cvičí Uke, po každom opakovaní hneď
zmena súperov. Cvičí sa neprerušovane, pri hudbe, trvanie
do 6 min. IZ: stredná.
Hlavná časť: 5- až 6-krát randori, s rôznou dĺžkou trvania
úsekov od 10 do 30 s, s intervalom odpočinku medzi úsekmi
od 8 do 15 s, avšak s celkovým časom zaťaženia nie dlhším ako
4 min. Tréner má pre každý zápas pripravený scenár, podľa ktorého
sa zápasí. Tento scénar spoznajú džudisti až priamo počas súboja
a cieľom je modelovať okrem iného rôzne prekvapivé situácie.
Športovci sa označia pripravenými farebnými opaskami
na začiatku každého súboja ako Tori a Uke. Medzi každým
zápasom je IO 6 – 10 min. IZ: maximálna.
Záverečná časť: Strečing vo dvojiciach (PNF metóda),
trvanie 10 – 15 min. Zameranie na mobilitu chrbtice, ramenného
kĺbu a flexibilitu hamstringov.
128
Zoznam bibliografických odkazov
1. ADAM, M., P. KLIMOWICZ a R. PUJSZO, 2016. Judoists'
tactical and technical efficiency during the World
Championships in 2014 and 2015. In: Baltic Journal
of Health and Physical Activity. 8(2), 19-28. eISSN 2080-
9999.
2. AGOSTINHO, M. F., J. A. OLIVIO JUNIOR, N.
STANKOVIC, R. ESCOBAR-MOLINA a E. FRANCHINI,
2018. Comparison of special judo fitness test and dynamic
and isometric judo chin-up tests’ performance and
classificatory tables’ development for cadet and junior
athletes. In: Journal of Exercise Rehabilitation. 14(2), 244-
252. ISSN 2288-176X; eISSN 2288-1778.
3. ALTER, M., 1998. Strečing: 311 protahovacích cviků
pro 41 sportů. Preložili Tibor ALFÖLDI a Vratislav JANDA.
Praha: Grada. ISBN 978-80-7169-763-3.
4. ARENDÁČOVÁ, Z., 2019. Rozdiely vo výskyte funkčných
svalových porúch mladých džudistov z hľadiska športového
veku = Differences in the occurrence of functional muscle
disorders of young judokas in sports age. Bratislava.
Bakalárska práca. Univerzita Komenského v Bratislave,
Fakulta telesnej výchovy a športu, Katedra športovej
edukológie a športovej humanistiky.
5. ARTIOLI, G. G., B. SAUNDERS, R. T. IGLESIAS
a E. FRANCHINI, 2016. It is time to ban rapid weight loss
from combat sports. In: Sports Medicine. 46(11), 1579-1584.
ISSN 0112-1642; eISSN 1179-2035.
6. ARUGA, S., T. ONDA, K. ASO, H. SHIRASE, Y.
YAMASHITA, H. NAKANISHI a UBUKATA, 2003.
Measurement of barbell lifting capacity and making strength
standards in judo players. In: Tokai Journal of Sports
129
Medicical Science. 2003(15), 7-17. ISSN 2434-8651; eISSN
0915-3659.
7. BALYI, I., 2001. Sport system building and long-term athlete
development in British Columbia. In: Coaches Report. 8(1),
22-28. ISSN 1198-5720.
8. BALYI, I., R. WAY a C. HIGGS, 2013. Long-term athlete
development. Champaign: Human Kinetics. ISBN 978-1-
4925-8215-1.
9. BARRETO, L. B. M., E. A. AEDO-MUNOZ, D. A. S.
SOTO, B. MIARKA a C. J. BRITO, 2021. Road to Tokyo
Olympic Games: do new judo rules change the technical-
tactical behaviour of elite male athletes? In: International
Journal of Performance Analysis in Sport. 21(6), 1140-1148.
ISSN 2474-8668; eISSN 1474-8185.
10. BERKOVICH, B. E., A. ELIAKIM, D. NEMET, A. H.
STARK a T. SINAI, 2016. Rapid weight loss among
adolescents participating in competitive judo. In:
International Journal of Sports Nutrition and Exercise
Metabolism. 26(3), 276-284. ISSN 1526-484X; eISSN 1543-
2742.
11. BILLAT, L. V., 2001a. Interval training for performance:
a scientific and empirical practice. Special recommendations
for middle- and long-distance running. Part 1: Aerobic
interval training. In: Sports Medicine. 31(1), 13-31. ISSN
0112-1642; eISSN 1179-2035.
12. BILLAT, L. V., 2001b. Interval training for performance:
a scientific and empirical practice. Special recommendations
for middle- and long-distance running. Part 2: Anaerobic
interval training. In: Sports Medicine. 31(2), 75-90. ISSN
0112-1642; eISSN 1179-2035.
130
13. BISHOP, D., O. GIRARD a A. MENDEZ-VILLANUEVA,
2011. Repeated-sprint ability – Part 2: Recommendations
for training. In: Sports Medicine. 41(9), 741-756. ISSN 0112-
1642; eISSN 1179-2035.
14. BLAIS, L. a F. TRILLES, 2004. Analyse mécanique
comparative d'une meme projection de judo: Seoi Nage,
réalisée par cinq experts de la Fédération Francaise de Judo =
Comparative mechanical analyzis of the same judo throwing:
Seoi Nage, realized by five experts of the Judo French
Federation. In: Movement Sport Sciences. 2004/1(51), 49-68.
ISSN 1378-1863.
15. BLAIS, L., F. TRILLES a P. LACOUTURE, 2007.
Validation of a specific machine to the strength training
of judokas. In: Journal of Strength and Conditioning
Research. 21(2), 409-412. ISSN 1064-8011; eISSN 1533-
4287.
16. BOGUSZEWSKI, D., M. BUDA, J. G. ADAMCZYK a D.
BIALOSZEWSKI, 2017. Relationship between functional
limitations of the locomotor system and performance in judo.
In: Polish Journal of Sport and Tourism. 24(3), 145-149.
eISSN 2082-8799.
17. BOMPA, T. O. a G. G. HAFF, 2009. Periodization: theory
and methodology of training. 5. vydanie.Champaign: Human
Kinetics. ISBN 978-0-7360-8547-2.
18. BOMPA, T. O. a C. A. BUZZICHELLI, 2015. Periodization
training for sport. 3. ilustrované, prepracované vydanie.
Champaign: Human Kinetics. ISBN 978-1-4504-6943-2.
19. BOMPA, T. O. a C. A. BUZZICHELLI, 2018. Periodization:
theory and methodology of training. 6. ilustrované vydanie.
Champaign: Human Kinetics. ISBN 978-1-4925-4480-7.
131
20. BOMPA, T. O., 1995. From childhood to champion athlete.
Toronto: Veritas. ISBN 978-0-9697-5571-5.
21. BRITO, C. J., K. GATTI, J. A. NATALI, N. M. B. COSTA,
C. H. O. SILVA, a J. C. B. MARINS, 2005. Study
on the influence of different hydration types in force
and potency of arms and legs of judocas = Estudio sobre
la influenza de diferentes tipos de hidratación en la fuerza
e potencia de brazos e piernas de yudocas. In: Fitness
and Performance Journal. 4(5), 274-279. ISSN 1519-9088.
22. BROWN, L. E. a J. P. WEIR, 2001. ASEP procedures
recommendation 1: Accurate assessment of muscular
strength and power. In: Journal of Exercise Physiology
Online. 4(3), 1-21. ISSN 1097-9751.
23. BUCHHEIT, M. a P. B. LAURSEN, 2013. High-intensity
interval training, solutions to the programming puzzle.
Part 1: Cardiopulmonary emphasis. In: Sports Medicine.
43(5), 313-338. ISSN 0112-1642; eISSN 1179-2035.
24. CASTARLENAS, J. L. a J. SOLÉ, 1997. El entrenamiento
de la resistencia en los deportes de lucha con agarre: una
propuesta integradora. In: Apunts. Educación Física
y Deportes. 1997(47, 1st Quarter [January-March]), 81-86.
ISSN 2014-0983.
25. CHIODO, S., A. TESSITORE, C. CORTIS, C. LUPO, A.
AMMENDOLIA, T. IONA a L. CAPRANICA, 2011. Effects
of official Taekwondo competitions on all-out performances
of elite athletes. In: Journal of Strength and Condition
Research. 25(2), 334-339. ISSN 1064-8011; eISSN 1533-
4287.
26. CHORBA, R. S., D. J. CHORBA, L. E. BOUILLON, C. A.
OVERMYER a J. A. LANDIS, 2010. Use of a functional
movement screening tool to determine injury risk in female
collegiate athletes. In: North American Journal of Sports
132
Therapy (NAJSPT). 5(2), 47-54. ISSN 1558-6162; eISSN
1558-6170.
27. CHOUTKA, M. a J. DOVALIL, 1991. Sportovní tréning.
2. rozšírené vydanie. Praha: Olympia. ISBN 80-7033-099-6.
28. ČÍŽ, I., M. ŠTEFANOVSKÝ, L. MATEJOVÁ a P. LOPATA,
2017. Functional movement screening of elite judokas =
Funkčná pohybová diagnostika elitných džudistov.
In: M. CHREN, K. PÉLIOVÁ, a E. SULOVSKÁ (eds.). Nové
vedecké poznatky v gymnastike, tancoch, úpoloch, fitnes
a silových športoch: zborník z vedeckej konferencie.
Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, Fakulta
telesnej výchovy, s. 13-19. ISBN 978-80-89075-63-8.
29. ČÍŽ, I., 2010. Ako na BOSU: metodická príručka cvičenia
na BOSU. Bratislava: Športujeme. ISBN 978-80-970-523-5-5.
30. CORMIE, P., M. R. McGUIGAN a R. U. NEWTON, 2011.
Developing maximal neuromuscular power. In: Sport
Medicine. 41(1), 17-38. ISSN 0112-1642; eISSN 1179-2035.
31. DEL VECCHIO, F. B., D. F. GONDIM a A. C. P. ARRUDA,
2016. Functional movement screening performance
of Brazilian jiu-jitsu athletes from Brazil: differences
considering practice time and combat style. In: Journal
of Strength and Conditioning Research. 30(8), 2341-2347.
ISSN 1064-8011; eISSN 1533-4287.
32. DETANICO, D., J. DAL PUPO, E. FRANCHINI a S. G. DOS
SANTOS, 2012. Relationship of aerobic and neuromuscular
indexes with specific actions in judo. In: Science and Sports.
27(1), 16-22. ISSN 0765-1597.
33. DIFIORI, J. P., 2002. Overuse injuries in young athletes:
an overview. In: Athletic Therapy Today in International
Journal of Athletic Therapy and Training (IJATT). 7(6),
25-29. ISSN 2157-7277; eISSN 2157-7285.
133
34. DORADO, C., J. SANCHIS-MOYSI a J. A. CALBET, 2004.
Effects of recovery mode on performance, O2 uptake, and
O2 deficit during high-intensity intermittent exercise.
In: Canadian Journal of Applied Physiology. 29(3), 227-244.
ISSN 1715-5312; eISSN 1715-5320.
35. DOVALIL, J., M. CHOUTKA, B. SVOBODA, V. HOŠEK,
T. PERIČ, J. POTMEŠIL, J. VRÁNOVÁ a V. BUNC, 2002.
Výkon a trénink ve sportu. Praha: Olympia. ISBN 80-7033-
760-5.
36. DRID, P., S. VAJNBERGER-MIHELCIC, S. OBADOV,
I. TODOROV, M. DRAPSIN a I. RADJO, 2013.
Physiological profiles of cadet Serbian judokas.
In: HealthMED. 7(1), 265-272. ISSN 1840-2291; eISSN
1986-8103.
37. DUBA, M., 2017. Rozvoj výbušnej sily dolných končatín detí
trénujúcich džudo a zápasenie = The development of lover
limbs explosive power in children training judo and wrestlin.
Bratislava. Diplomová práca. Univerzita Komenského
v Bratislave, Fakulta telesnej výchovy a športu, Katedra
gymnastiky, tancov, fitnes a úpolov.
38. ĎURECH, M., 2000. Úpoly. 2. doplnené vydanie. Bratislava:
Univerzita Komenského. ISBN 80-223-1381-5.
39. FEČ, R., 2004. Hodnotenie pohybových schopností
a športovej výkonnosti v džude. Prešov. Dizertačná práca.
Prešovská univerzita v Prešove, Fakulta humanitných
a prírodných vied.
40. FLECK, S. J., 1999. Periodized strength training: a critical
review. In: Journal of Strength and Conditioning Research.
13(1), 82-89. ISSN 1064-8011; eISSN 1533-4287.
134
41. FRANCHINI E, U. F. JULIO, V. L. G. PANISSA, F. S.
LIRA, J. GEROSA-NET a B. H. MAGNANI BRANCO,
2016. High-intensity intermittent training positively affects
aerobic and anaerobic performance in judo athletes
independently of exercise mode. In: Frontiers in Physiology.
7(June 28), 1-12, art. no. 268. eISSN 1664-042X.
42. FRANCHINI, E. a T. HERRERA-VALENZUELA, 2021.
Strength and conditioning for combat sports athletes: Preface.
In: Revista de Artes Marciales Asiáticas (RAMA). 16(1
special issue/Strength and conditioning for combat sports
athletes), 6-7. eISSN 2174-0747.
43. FRANCHINI, E., 2019. Upper-body Wingate test
classificatory table for adult judo athletes. In: Journal
of Exercise Rehabilitation. 15(1), 55-59. ISSN 2288-176X;
eISSN 2288-1778.
44. FRANCHINI, E., A. V. NUNES, J. M. MORAES a F. B.
DEL VECCHIO, 2007. Physical fitness and anthropometrical
profile of the Brazilian male judo team. In: Journal
of physiological anthropology. 26(2), 59-67. ISSN 1880-
6791; eISSN 1880-6805.
45. FRANCHINI, E., F. B. DEL VECCHIO, K. A.
MATSUSHIGUE a G. G. ARTIOLI, 2011. Physiological
profiles of elite judo athletes. In: Sports medicine. 41(2),
147-166. ISSN 0112-1642; eISSN 1179-2035.
46. FRANCHINI, E., F. Y. NAKAMURA, M. Y. TAKITO,
M. A. P. D. M. KISS a S. STERKOWICZ, 1999. Análise
de um teste específico para o judo = Analysis of a specific
judo test. In: Revista Kinesis. 21(Jul./Dez.), 91-108. ISSN
2316-5464; eISSN 0102-8308.
135
47. FRANCHINI, E., G. G. ARTIOLI a C. J. BRITO, 2013.
Judo combat: time-motion analysis and physiology.
In: International Journal of Performance Analysis in Sport.
13(3), 624-641. ISSN 2474-8668; eISSN 1474-8185.
48. FRANCHINI, E., J. R. HUERTAS, S. STERKOWICZ, V.
CARRATALÁ, C. GUTIÉRREZ-GARCÍA a R. ESCOBAR-
MOLINA, 2011. Anthropometrical profile of elite Spanish
judoka: comparative analysis among ages. In: Archives
of Budo. 7(4), 239-245. eISSN 1643-8698.
49. FRANCHINI, E., M. Y. TAKITO a M. A. P. D. M. KISS,
2000. Somatotipo, composicao corporal e forca isométrica
em diferentes períodos do treinamento em atletas de judo
juvenis. In: Treinamento Desportivo/Revista Treinamento
Desportivo. 5(2), 4-10. ISSN 1414-1639.
50. FRANCHINI, E., K. A. MATSUSHIGUE, M. A. P. D. M.
KISS a S. STERKOWICZ, 2001. Estudo de caso das
mudancas fisiológicas e de desempenho de judocas do sexo
feminino em preparacäo para os Jogos Pan-Americanos =
A case study of physiological and perfomance changes
in female judo players preparing for the Pan-American
Games. In: Revista Brasileira de Ciencia and
Movimento/Brazilian Journal of Sciences and Movement.
9(2), 21-27. ISSN 0103-1716; eISSN 2237-9002.
51. FRANCHINI, E., S. STERKOWICZ, U. SZMATLAN-
GABRYS, T. GABRYS a M. GARNYS, 2011. Energy
system contributions to the special judo fitness test.
International journal of sports physiology and performance.
In: International Journal of Sports Physiology and
Performance. 6(3), 334-343. ISSN 1555-0265; eISSN 1555-
0273.
136
52. FUKUDA, D., 2019. Assessments for sport and athletic
performance: features 50 comprehensive tests for athletes
and clients. Champaign: Human Kinetics. ISBN 978-1-4925-
5988-7.
53. GASTIN, P. B., 2001. Energy system interaction and relative
contribution during maximal exercise. In: Sports medicine.
31(10), 725-741. ISSN 0112-1642; eISSN 1179-2035.
54. GILBERT, W., 2017. Coaching better every season: a year-
round system for athlete development and program success.
Champaign: Human Kinetics. ISBN 978-1-4925-0766-6.
55. GLAISTER, M., 2005. Multiple sprint work: physiological
responses, mechanisms of fatigue and the influence
of aerobic fitness. In: Sports Medicine. 35(9), 757-777.
ISSN 0112-1642; eISSN 1179-2035.
56. GOULD, D., S. TUFFEY, E. UDRY a J. LOEHR, 1996.
Burnout in competitive junior tennis players: a quantitative
psychological assessment. In: The Sport Psychologist. 10(4),
322-340. ISSN 0888-4781; eISSN 1543-2793.
57. GREGOR, T., 2013. Psychológia športu. Bratislava: Mauro.
ISBN 978-80-968092-7-1.
58. GURSKÝ, T., 2005. Psychológia športu. Bratislava:
Telovýchovná škola SZTK.
59. HAMAR, D. a T. KAMPMILLER, 2009. Mýty a fakty
o silovom tréningu detí a adolescentov. In: Telesná výchova
& šport. 19(2), 2-6. ISSN 1335-2245.
60. HARBER, V., 2008. The female athlete perspective.
Coach/Parent/ Administrator guide. Viktória: Sport for Life
Society, s. 1-15. Canadian sport for life (CS4L). ISBN 978-
0-9783891-6-1.
137
61. HAVLÍČEK, I., 1980. Genéza determinovanosti atletického
výkonu telesným rozvojom u chlapcov a dievčat vo veku
11 – 15 rokov. In: A. KUCHEN et al. Niektoré faktory
podmieňujúce športový výkon : zborník VMR SÚV ČSZTV, 7.
Bratislava: Šport, s. 56-84.
62. HAVLÍČEK, I., 1998. Metodologické prístupy k skúmaniu
štruktúry športového výkonu. In: Telesná výchova & šport.
8(1), 5-8. ISSN 1335-2245.
63. HAVLÍČEK, I., 2004. Model empirického výskumu.
In: Telesná výchova & šport. 14(3-4), 21-25. ISSN 1335-
2245.
64. HAVLÍČKOVÁ, L., 2008. Fyziologie tělesné zátěže 1.:
obecná část. Praha: Karolinum. Séria Fyziologie tělesné
zátěže. ISBN 978-80-7184-875-2.
65. HELM, N., O. PRIESKE, T. MUEHLBAUER, T. KRÜGER,
H. CHAABENE a U. GRANACHER, 2018. Validation
of a new judo-specific ergometer system in male elite and
sub-elite athletes. In: Journal of Sports Science and
Medicine. 17(3), 465-474. eISSN 1303-2968.
66. IREDALE, F., 2003. Determining reliability in a judo
specific fitness test. In: 3rd International Judo Federation
(IJF) conference. Osaka: International Judo Federation (IJF).
67. ITEYA, M., H. YANAGISAWA, R. WATANABE,
M. KIMURA, T. DEGUCHI, K. KANEKO, S. SAITO
a Y. TAKEUCHI, 2005. Characteristics of hikite power
in elite women judo players. In: Bulletin of the Association
for the Scientific Studies on Judo, 10. Tokio: Association
for the Scientific Studies on Judo, Kodokan, s. 57-64.
138
68. JAKUBIAK, N. a D. H. SAUNDERS, 2008. The feasibility
and efficacy of elastic resistance training for improving
the velocity of the Olympic Taekwondo turning kick.
In: Journal of Strength and Condition Research. 22(4),
1194-1197. ISSN 1064-8011; eISSN 1533-4287.
69. JUDOINSIDE.COM, 2021. Olympic games Tokyo: age stats
[online]. July 2021 [cit. 2022-01-21]. Dostupné z:
https://lnk.sk/b579
70. JULIO, U. F. a E. FRANCHINI, 2021. Developing aerobic
power and capacity for combat sports athletes: Chapter 1.
In. Revista de Artes Marciales Asiáticas (RAMA). 16(1
special issue/Strength and conditioning for combat sports
athletes), 10-59. eISSN 2174-0747.
71. JULIO, U. F., V. L. PANISSA, J. V. ESTEVES, R. L. CURY,
M. F. AGOSTINHO a E. FRANCHINI, 2017. Energy-
system contributions to simulated judo matches.
In: International Journal of Sports and Physiological
Performance. 12(5), 676-683. ISSN 1555-0265; eISSN 1555-
0273.
72. KAMPMILLER, T., 1980. Optimalizácia motorických
faktorov limitujúcich výkonnosť v šprintérskych disciplínach
v tréningovom procese. Bratislava. Kandidátska dizertačná
práca. Univerzita Komenského v Bratislave, Fakulta telesnej
výchovy a športu, Katedra teórie a metodiky ľahkej atletiky.
73. KANO, J., 2013. Kodokan judo: the essential guide to judo
by its founder Jigoro Kano. Dotlač. New York: Kodansha
America. ISBN 978-1-56836-539-8.
74. KASA, J., 2001. Športová kinantropológia: terminologický
a výkladový slovník. Bratislava: Fakulta telesnej výchovy
a športu UK. ISBN 80-968252-8-3.
139
75. KENNEY, W. L., J. H. WILMORE a D. L. COSTILL, 2012.
Physiology of sport and exercise. 5. vydanie. Champaign:
Human Kinetics. ISBN 978-0-7360-9409-2.
76. KOMADEL, Ľ., D. HAMAR a T. MARČEK, 1985.
Diagnostika trénovanosti: učebné texty pre školenie trénerov.
Bratislava: Šport. Učebné texty.
77. KOŠTIAL, J., 1980. Určujúce faktory výkonnosti v behu
mužov na 110 m prekážok. In: A. KUCHEN et al. Niektoré
faktory podmieňujúce športový výkon: zborník VMR SÚV
ČSZTV, 7. Bratislava: Šport, s. 150-169.
78. KOVÁČ, I., 2021. Prvé výsledky testovania pohybových
schopností detí v rámci projektu OLOV odhalili zhoršenie
v takmer všetkých ukazovateľoch. In: Slovenský olympijský
a športový výbor. Šport a olympizmus [online]. Publikované
19.04.2021 [cit. 2022-02-11]. Dostupné z: https://lnk.sk/djnc
79. KRAUS, K., E. SCHÜTZ, W. R. TAYLOR a R. DOYSCHER,
2014. Efficacy of the functional movement screen: a review.
In: Journal of Strength and Conditioning Research. 28(12),
3571-3584. ISSN 1064-8011; eISSN 1533-4287.
80. KRIŠTOFIČ, J., 2006. Pohybová příprava dětí. Praha:
Grada. Děti a sport. ISBN 80-247-1636-4.
81. LACZO, E., 1980. Štruktúra a možnosti predikcie športového
výkonu v behu na 100 m prekážok žien z hľadiska
pohybových schopností. In: A. KUCHEN et al. Niektoré
faktory podmieňujúce športový výkon: zborník VMR SÚV
ČSZTV, 7. Bratislava: Šport, s. 126-149.
82. LACZO, E., 2016. Východiská na tvorbu periodizácie
obsahovej štruktúry zaťaženia z hľadiska adaptácie
organizmu. In: E. LACZO et al. Monitorovanie a regulovanie
adaptačného efektu v rozličných obdobiach prípravy
140
vrcholových športovcov a talentovanej mládeže. Bratislava:
ICM Agency, s. 6-40. ISBN 978-80-89257-74-4.
83. LACZO, E., G. BUZGÓ, I. CIHOVÁ, J. CVEČKA,
M. KALINKOVÁ a Ľ. RUPČÍK, 2014. Rozvoj a diagnostika
pohybových schopností detí a mládeže. Bratislava: Národné
športové centrum; Fakulta telesnej výchovy a športu UK.
ISBN 978-80-971466-0-3.
84. LECH, G., T. PALKA, S. STERKOWICZ, A. TYKA
a R. KRAWCZYK, 2010. Effect of physical capacity on the
course of fight and level of sports performance in cadet
judokas. In: Archives of Budo. 6(3), 123-128. eISSN 1643-
8698.
85. LEE, B. a McGILL, 2017. The effect of core training on distal
limb performance during ballistic strike manoeuvres.
In: Journal of Sports Science. 35(18), 1768-1780. ISSN
0264-0414; eISSN 1466-447X.
86. LEŠKO, L. a I. SEGEDI, 2015. Average age of the medalists
at major sporting events in judo. In: Applicable research
in judo: book of abstracts. 1st Scientific and professional
conference on judo. Záhreb: Faculty of Kinesiology,
University of Zagreb, s. 38-39. ISBN 978-953-317-035-0.
87. LISMAN, P., F. G. O’CONNOR, P. A. DEUSTER a J. J.
KNAPIK, 2013. Functional movement screen and aerobic
fitness predict injuries in military training. In: Medicine and
Science in Sports and Exercise. 45(4), 636-643. ISSN 0195-
9131; eISSN 1530-0315.
88. LITTLE, N. G., 1991. Physical performance attributes
of junior and senior women, juvenile, junior, and senior men
judokas. In: Journal of Sports Medicine and Physical Fitnes.
4(31), 510-520. ISSN 0022-4707; eISSN 1827-1928.
141
89. LOPES-SILVA, J. P. a E. FRANCHINI, 2021. Developing
anaerobic power and capacity for combat sports athletes:
Chapter 2. In. Revista de Artes Marciales Asiáticas (RAMA).
16(1 special issue/Strength and conditioning for combat
sports athletes), 60-85. eISSN 2174-0747.
90. LOTURCO, I., L. A. PEREIRA, C. WINCKLER, J. R.
BRAGANCA, R. A. DA FONSECA, R. KOBAL, C. C. CAL
ABAD, K. KITAMURA, F. Y. NAKAMURA a E.
FRANCHINI, 2017. Performance changes of elite
paralympic judo athletes during a Paralympic games cycle:
a case study with the Brazilian National Team. In: Journal
of Human Kinetics. 60(1), 217-224. eISSN 1899-7562.
91. MÁČEK, M. a J. RADVANSKÝ, 2011. Fyziologie a klinické
aspekty pohybové aktivity. Praha: Galén. ISBN 978-80-7262-
695-3.
92. MAGNANI BRANCO, B. H. a E. FRANCHINI, 2021.
Developing maximal strength for combat sports athletes:
Chapter 3. In: Revista de Artes Marciales Asiáticas (RAMA).
16(1 special issue/Strength and conditioning for combat
sports athletes), 86-132. eISSN 2174-0747.
93. MAGNANI BRANCO, B. H., 2012. Avaliacao da selecao
maringaense de judo participante dos jogos abertos de 2012
– datos nao publicados.
94. MARCON, G., E. FRANCHINI, J. R. JARDIM a T. L. B.
NETO, 2010. Structural analysis of action and time in sports:
Judo. In: Journal of Quantitative Analysis in Sports. 6(4),
1-15. ISSN 1559-0410.
95. MARQUES, L., E. FRANCHINI, G. DRAGO, M. S. AOKI
a A. MOREIRA, 2017. Physiological and performance
changes in national and international judo athletes during
block periodization training. In: Biology of Sport. 34(4), 371-
378. ISSN 0860-021X; eISSN 2083-1862.
142
96. MARSHALL, J., 2011. Training young athletes: work
on fitness with your young players. London: P2P. ISBN 978-
1-908389-11-4.
97. MATSUSHIGUE, K. A., E. FRANCHINI a M. A. P. D. M.
KISS, 2003. Potencia e capacidade anaeróbias. In: Esporte
e exercício: avaliacao e prescricao. Sao Paulo: Roca, s. 165-
198. ISBN 978-85-7241-462-3.
98. McGUIGAN, M. R., G. A. WRIGHT a S. J. FLECK, 2012.
Strength training for athletes: does it really help sports
performance? In: International Journal of Sports Physiology
and Performance. 7(1), 2-5. ISSN 1555-0265; eISSN 1555-
0273.
99. McMAHON, S. a D. JENKINS, 2002. Factors affecting
the rate of phosphocreatine resynthesis following intense
exercise. In: Sports Medicine. 32(12), 761-784. ISSN 0112-
1642; eISSN 1179-2035.
100. MEDBO, J. I., A. C. MOHN, I. TABATA, R. BAHR,
O. VAAGE a O. M. SEJERSTED, 1988. Anaerobic capacity
determined by maximal accumulated O2 deficit. In: Journal
of Applied Physiology. 64(1), 50-60. ISSN 8750-7587; eISSN
1522-1601.
101. MIARKA, B., F. B. DEL VECCHIO a E. FRANCHINI,
2011. Acute effects and postactivation potentiation
in the special judo fitness test. In: Journal of Strength and
Conditioning Research. 25(2), 427-431. ISSN 1064-8011;
eISSN 1533-4287.
102. MONTEIRO, L. F., 1995. Estrutura e custo energético
do combate de judo. In: Proceedings of 4. Congresso
de educacao fisica e ciencia do desporto dos paises de lingua
Portuguesa, 4. Coimbra: Universidade de Coimbra.
143
103. MORAVEC, R., 1996. Telesný rozvoj a pohybová
výkonnosť slovenskej školskej populácie v porovnaní
s vybranými štátmi Európy. In: Nové smery orientácie
pohybovej a športovej činnosti detí a mládeže. Nitra:
Spoločnosť pre telesnú výchovu a šport, s. 312-316. ISBN
80-8050-051-7.
104. MORAVEC R., T. KAMPMILLER, J. SEDLÁČEK,
H. MEDEKOVÁ, L. RAMACSAY, M. SLAMKA,
M. ŠELINGEROVÁ, J. ŠIMONEK st. a L. DOLEŽAJOVÁ,
2002. EUROFIT telesný rozvoj a pohybová výkonnosť
školskej populácie na Slovensku. 2. vydanie. Bratislava:
Slovenská vedecká spoločnosť pre telesnú výchovu a šport.
ISBN 80-89075-11-8.
105. MORAVEC, R., T. KAMPMILLER, M. VANDERKA
a E. LACZO, 2007. Teória a didaktika výkonnostného
a vrcholového športu. Bratislava: Fakulta telesnej výchovy
a športu UK. ISBN 978-80-89075-31-7.
106. MOSS, B. M., P. E. REFSNES, A. ABILDGAARD,
K. NICOLAYSEN a J. JENSEN, 1997. Effects of maximal
effort strength training with different loads on dynamic
strength, cross-sectional area, load-power and load-velocity
relationships. In: European Journal of Applied Physiology
and Occupational Physiology. 75(3), 193-199. ISSN 1439-
6319; eISSN 1439-6327.
107. NESHODA, D., 2022. Vplyv úpravy telesnej hmotnosti
na športový výkon v džude. Bratislava. Diplomová práca.
Univerzita Komenského v Bratislave, Fakulta telesnej
výchovy a športu, Katedra gymnastika.
108. NEWTON, R. U., W. J. KRAEMER, K. HÄKKINEN,
B. J. HUMPHRIES a A. J. MURPHY, 1996. Kinematics,
kinetics, and muscle activation during explosive upper body
movements. In: Journal of Applied Biomechanics. 12(1),
31-43. ISSN 1065-8483; eISSN 1543-2688.
144
109. NISHIOKA, H., 2010. Training for competition: Judo.
Coaching, strategy and the science for success. Chicago:
Black Belt Communications. Softcover. ISBN 978-0-89750-
194-1.
110. NOORDHOF, D. A., J. J. DE KONING a C. FOSTER, 2010.
The maximal accumulated oxygen deficit method. A valid
and reliable measure of anaerobic capacity? In: Sports
Medicine. 40(4), 285-302. ISSN 0112-1642; eISSN 1179-
2035.
111. PANISSA, V. L. G., U. F. JULIO, C. M. PINTO E SILVA,
L. V. ANDREATO, J. SCHWARTZ a E. FRANCHINI,
2014. Influence of the aerobic fitness on time spent at high
percentage of maximal oxygen uptake during a high-intensity
intermittent running. In: Journal of Sports Medicine
and Physical Fitness. 54(6), 708-714. ISSN 0022-4707;
eISSN 1827-1928.
112. PERIČ, T., 2008. Sportovní příprava dětí. 2. doplnené
vydanie. Praha: Grada. ISBN 978-80-247-2643-4.
113. POCECCO, E., G. RUEDL, N. STANKOVIC, S.
STERKOWICZ, F. B. DEL VECCHIO, C. GUTIÉRREZ-
GARCÍA, R. ROUSSEAU, M. WOLF, M. KOPP,
B. MIARKA, V. MENZ, P. KRÜSMANN, M. CALMET,
N. MALLIAROPOULOS a M. BURTSCHER, 2013. Injuries
in judo: a systematic literature review including suggestions
for prevention. In: British Journal of Sports Medicine.
47(18), 1139-1143. ISSN 0306-3674; eISSN 1473-0480.
114. PULKKINEN, W. J., 2001. The sport science of elite judo
athletes: a review and application for training. Guelph:
Pulkinetics. ISBN 978-0-9688693-0-7.
145
115. RADOVANOVIC, D., M. BRATIC, M. NURKIC, T.
CVETKOVIC, A. IGNJATOVIC a M. ALEKSANDROVIC,
2009. Oxidative stress biomarker response to concurrent
strength and endurance training. In: General Physiology and
Biophysics. 28(Special Issue), 205-211. ISSN 0231-5882;
eISSN 1338-4325.
116. RATAMESS, N. A., J. R. HOFFMAN, W. J. KRAEMER,
R. E. ROSS, C. P. TRANCHINA, S. L. RASHTI, N. A.
KELLY, J. L. VINGREN, J. KANG a A. D. FAIGENBAUM,
2013. Effects of a competitive wrestling season on body
composition, endocrine markers, and anaerobic exercise
performance in NCAA collegiate wrestlers. In: European
Journal of Applied Physiology. 113(5), 1157-1168. ISSN
1439-6319; eISSN 1439-6327.
117. REN, H., W. H. XING, L. G. WANG, L. CHAI a X. X. MA,
2000. Research on somatotype characteristics of female
judokas. In: Journal of Beijing Sport University of Physical
Education. 23(2), 215-217, art. no. 220. ISSN 1007-3612.
118. ROKLICER, R., D. ATANASOV, F. SADRI, D. JAHIC,
D. BOJANIC, M. LJUBOJEVIC, T. TRIVIC a P. DRID,
2020. Somatotype of male and female judokas according
to weight categories. In: Biomedical Human Kinetics. 12(1),
34-40. eISSN 2080-2234.
119. RONNESTAD, B. R. a I. MUJIKA, 2014. Optimizing
strength training for running and cycling endurance
performance: a review. In: Scandinavian Journal of Medicine
and Science in Sports. 24(4), 603-612. eISSN 1600-0838.
120. SACRIPANTI, A., 2010. Advances in judo biomechanics
research "Modern evolution on ancient roots". IJf archive
by courtesy of IJf president. Saarbrücken: VDM Verlag
Dr. Müller. ISBN 978-3-6391-0547-6.
146
121. SALANNE, S., B. ZELMAT, H. REKHROUKH a I.
CLAUDET, 2009. Judo injuries in children. In: Archives
de Pediatrie. 17(3), 211-218. ISSN 0929-693X.
122. SALE, D. G., 2008. Neural adaptation to strength training.
In: Strength and power in sport. 20(5 Suppl.), 135-145. ISSN
0195-9131; eISSN 1530-0315.
123. SANTANA, J. C. a D. H. FUKUDA, 2011. Unconventional
methods, techniques, and equipment for strength and
conditioning in combat sports. In: Strength and conditioning
journal. 33(6), 64-70. ISSN 1524-1602; eISSN 1533-4295.
124. SANTOS, J. F. D. S. a E. FRANCHINI, 2021. Developing
muscle power for combat sports athlete: Chapter 4.
In: Revista de Artes Marciales Asiáticas (RAMA).
16(1 special issue/Strength and conditioning for combat
sports athletes), 133-173. eISSN 2174-0747.
125. SCHICK, M. G., L. E. BROWN a E. E. SCHICK, 2012.
Strength and conditioning considerations for female mixed
martial artists. In: Journal of strength and condition. 34(1),
66-75. ISSN 1524-1602; eISSN 1533-4295.
126. SCHWARTZ, J., 2011. Aptidao física relacionada a saúde
e qualidade de vida de praticantes de lutas, artes marciais
e modalidades de combate da cidade de Sao Paulo = Health-
related physical fitness and quality of life in practitioners
of martial arts and combat sports in the city of Sao Paulo,
Brazil. Sao Paulo. Dizertačná práca. Universidade de Sao
Paulo, Escola de Educacao Física e Esporte.
127. SEDLÁČEK. J. a A. LEDNICKÝ, 2010. Kondičná atletická
príprava: vybrané kapitoly. Bratislava: Slovenská vedecká
spoločnosť pre telesnú výchovu a šport. ISBN 978-80-89075-
34-8.
147
128. SEO, K. a T. B. SEO, 2021. A comparative study on changes
in physical fitness characteristics of judo athletes according
to their careers. In: International journal of aplied sports
science. 33(2), 167-175. ISSN 1598-2939; eISSN 2233-7946.
129. SILVA, B. V. C., M. MAROCOLO JÚNIOR, F. C.
ROGÉRIO, I. S. DIAS, M. A. D. M. SIMIM a G. R. MOTA,
2014. Testes físicos discriminam praticantes de Brazilian
Jiu-Jitsu? = Physical tests discriminate Brazilian Jiu-Jitsu
practioners? In: Revista Brasileira de Ciencia e Movimento.
22(1), 90-96. ISSN 0103-1716.
130. SIMENKO, J., 2019. The benefits of functional movement
screen in judo. In: Revista de Artes Marciales Asiáticas
(RAMA). 14(2 Suplemento), 18-20. eISSN 2174-0747.
131. ŠTEFANOVSKÝ, M., J. DURMIS a S. KRAČEK, 2018.
Sila stisku ruky mladých úpolových športovcov. In: Úpoly
v minulosti a v súčasnosti. Zborník z medzinárodnej vedeckej
konferencie 2018. Bratislava: Fakulta telesnej výchovy
a športu, s. 4-12. ISBN 978-80-89257-79-9.
132. ŠTEFANOVSKÝ, M. a T. MIHALÍK, 2012. Primjena core
treninga u prevenciji bolova u donjem dijelu leda
u borilačkim sportovima. In: Kondicijska priprema sportaša
2012. Zagreb: Kineziološki fakultet Sveučilišta u Zagrebu,
s. 386-389. ISSN 1847-3792.
133. ŠTEFANOVSKÝ, M., 2008. Hierarchia motorických
faktorov v štruktúre športového výkonu v džude dorastencov.
Bratislava. Dizertačná práca. Univerzita Komenského
v Bratislave, Fakulta telesnej výchovy a športu, Katedra
atletiky.
134. ŠTEFANOVSKÝ, M., 2009. Džudo 1: teória a didaktika.
Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave. Fakulta
telesnej výchovy a športu UK. ISBN 978-80-8113-009-0.
148
135. ŠTEFANOVSKÝ, M., 2015. Fyziologické, motorické
a somatické charakteristiky džudistov z hľadiska veku
a úrovne trénovanosti: vedecká monografia grantovej úlohy
VEGA 1/0556/14. Bratislava: Slovenská vedecká spoločnosť
pre telesnú výchovu a šport. ISBN 978-80-89075-45-4.
136. ŠTEFANOVSKÝ, M., 2019. Úprava telesnej hmotnosti
a úroveň hydratácie úpolových športovcov. Bratislava:
Slovenská vedecká spoločnosť pre telesnú výchovu a šport.
ISBN 978-80-89075-88-1.
137. ŠTEFANOVSKÝ, M., M. VANDERKA, I. ČÍŽ,
T. MIHALÍK a M. BENEŠ, 2012. Judo: warmup, tréning,
randori, sila a rýchlosť, strava a úprava hmotnosti, zranenia,
strečing. Bratislava: ICM Agency. ISBN 978-80-89257-55-3.
138. ŠTEFANOVSKÝ, M., S. KRAČEK, I. ČÍŽ a K.
CZIBULOVÁ, 2017. Differences in morphological
parameters of judo athletes of different age groups and
performance level. In: Acta Gymnica, 47(4), 187-192. ISSN
2336-4912; eISSN 2336-4920.
139. ŠTEFANOVSKÝ, M., M. POLIAK, D. AUGUSTOVIČOVÁ,
S. KRAČEK a R. HADŽA, 2021. Test and re-test reliability
of the special judo fitness test. In: Acta Facultatis Educationis
Physicae Universitatis Comenianae. 61(1), 97-106. ISSN
2585-8777; eISSN 0520-7371.
140. STERKOWICZ, S., 1995. Test specjalnej sprawności
ruchowej w judo. In: Antropomotoryka. 7(12-13), 29-44.
ISSN 0860-9853.
141. STEWARD, T., 1988. Wrestling: strength training for
wrestling. In: Strength and conditioning journal. 10(4),
32-35. ISSN 1524-1602; eISSN 1533-4295.
149
142. TAKEUCHI, H., S. MIURA a H. Z. HA, 1996. A study
of Nage-waza in judo. In: Research journal of physical
education Chukyo university. 37(2), 27-44. ISSN 0288-7339.
143. TAVARES, L. D., F. ZANCHETTA, T. LASEVICIUS,
A. ANORATO, A., E. O. DE SOUZA, G. C. LAURENTINO
a E. FRANCHINI, 2018. Optimal load for the muscle power
profile of prone bench pull in Brazilian Jiu-Jitsu athletes.
In: Sport Sciences for Health. 14(1), 143-149. ISSN 1825-
1234.
144. TITS, R., 2002. Periodisation of randori types. In: Judo Info.
Series: Ideas for the youth judo coach [online]. March 2002
[cit. 2021-03-23]. Dostupné z: https://lnk.sk/pm79
145. TITS, R., 2003. The puzzle of judo development. In: Judo
Info. Series: Ideas for the youth judo coach [online]. March
2003 [cit. 2022-07-28]. Dostupné z:
https://judoinfo.com/research18/
146. TRICOLI, V., 2013. Papel das acoes musculares excentricas
nos ganhos de forca e de massa muscular = The role
of eccentric muscle actions in the increase of strength and
muscle mass. In: Revista da Biologica. 11(1), 38-42. ISSN
1984-5154.
147. TURAC, D., 2022. Vzťah úrovne flexibility a kvality
vykonania techniky Uchi-mata = The relationship between
the level of flexibility and the execution quality of the Uchi-
mata technique. Bratislava. Bakalárska práca. Univerzita
Komenského v Bratislave, Fakulta telesnej výchovy a športu,
Katedra gymnastiky, tancov, fitnes a úpolov.
148. VACCA, L., V. ROSSO a L. GASTALDI, 2020. Risk
assessment in different Judo techniques for children and
adolescent athletes. Proceedings of the Institution
of mechanical engineers, Part H. In: Journal of Engineering
in Medicine. 234(7), 686-696.
150
149. VANDERKA, M., 2016. Silový tréning pre výkon.
2. rozšírené, doplnené vydanie. Bratislava: Slovenská
vedecká spoločnosť pre telesnú výchovu a šport. ISBN
978-80-89075-54-6.
150. VIITASALO, J. T., P. ERA, K. NORVAPALO,
H. MONONEN, K. MONONEN a M. SALONEN, 1997.
Posture control in running target shooting.
In: M. MIYASHITA a T. FUKUNAGA (eds.). Proceedings
of the 16th Congress of the International society
of biomechanics, Tokyo, August 25-29. Tokyo: University
of Tokyo, s. 132.
151. WOLSKA, B., V. SMULSKIJ a W. JAGIELLO, 2009.
The level of aerobic and anaerobic capacity and the results
of a special mobility fitness test of female judo contestants.
In: Baltic Journal of Health and Physical Activity. 1(2),
124-131. eISSN 2080-9999.
152. WRIGHT R., C. CARDINAL, L. JANI, J. KENDRICK,
A. LANDRY, K. MORGAN, A. SADEJ a P. VESIN, 2006.
Long-term athlete development: Judo. Montreal: Judo
Canada.
153. ZAGGELIDIS, G., S. N. LAZARIDIS, A. MALKOGIORGOS
a F. MAVROVOUNIOTIS, 2012. Differences in vertical
jumping performance between untrained males and advanced
Greek judokas. In: Archives of Budo. 8(2), 87-90. eISSN
1643-8698.
154. ZAGOROV, M., 2014. Rozvoj flexibility detí trénujúcich
džudo. Ratislava = Flexibility development of childrens who
train judo. Bratislava. Diplomová práca. Univerzita
Komenského v Bratislave, Fakulta telesnej výchovy a športu,
Katedra gymnastiky.
151
155. ZEMKOVÁ, E., 1998. Štruktúra športového výkonu v karate.
Bratislava. Dizertačná práca. Univerzita Komenského
v Bratislave, Fakulta telesnej výchovy a športu, Katedra
gymnastiky.
156. ZEMKOVÁ, E., P. MIKLOVIČ, D. DZURENKOVÁ,
S. GAZDÍKOVÁ, J. LONGA a M. SLIŽIK, 2006. Teória
a didaktika karate. Bratislava: Univerzita Komenského
v Bratislave. ISBN 80-223-2041-2.
152
Miloš Štefanovský
Rozvoj a diagnostika
pohybových schopností
a technických zručností
v džude
Vydala Univerzita Komenského v Bratislave, 2022
Grafická úprava, návrh obálky: Mgr. Miloš Štefanovský, PhD.
Korigoval autor
Rozsah 152 strán, 7,15AH, prvé vydanie
vyšlo ako elektronická publikácia
ISBN 978-80-223-5529-2 (online)
153
