Apofatické myslenie a anihilácia u Benedikta z Canfieldu

Abstract

The study deals with apophatic theology, which in today's secular philosophical world, but also in theology, is experiencing something of a renaissance because it allows us to criticize our inadequacy in understanding God and, at the same time, brings us to the limits of the possibilities of knowledge. It is particularly concerned with the analysis of apophatic moments and the idea of annihilation, as discussed by the Capuchin Benedict of Canfield (1562 – 1611) in his Regula perfectionis, pointing out the affinities of thought with the works of Bonaventure, to whom the Capuchin reform returned in a special way, as its primary theological and philosophical authority. It also seeks to trace these apophatic moments in medieval and Renaissance Franciscan discourse.

Full text


studia capuccinorum boziniensia vii∙ 8 ﹙2022﹚
Apofatické myslenie aanihilácia uBenedikta zCanfieldu
Ladislav Tkáčik
Významný dominikánsky teológ  storočia Claude Geffré napísal
že teológia by sa mala usilovať prekonať dve slepé uličky uličku teo-
logického objektivizmu iuličku teologického existencializmu avydať
sa cestou neobjektivizujúcej špekulatívnej teológie ak sa chce vyhnúť
osudu metafyziky ako ju chápal Heidegger Podľa neho by teológia
mala aj „naďalej myslieť Boha ako bytie no už nie vrovine predstavy
podstaty prirodzenosti“ Ponechajme úsudku poučeného čitateľa či
sa tak stalo či sa tak deje ateda či mimobežnosť mnohej „súčasnej“
teológie adnešného myslenia nestvrdzuje skôr opak Myslíme že teo-
lógia ifilozofia vtomto kontexte nikdy nemôžu dostatočne zdôrazniť
význam apofatického myslenia ktoré vitálne dekonštruuje suverenitu
jazyka opojeného svojimi manipulatívnymi možnosťami vyplývajúci-
mi zformulovania propozícií akošatenia atribútov Ako dostáť Levina-
sovej požiadavke myslieť viac než myslieť?
Bohu vďaka, zamnohých, ktorí ohlasujú jeho smrť! Koľké karika-
túry „boha“ bolo aje potrebné aspoň rozrušiť, či až bezozbytku zboriť?
Negatívne, apofatické myslenie však neznamená zanechať za sebou
ruiny pozitívneho, afirmatívneho. Áno, „otec“ negatívneho myslenia,
Pseudo-Dionýz Areopagita, postupne opúšťa všetky atribúty pripi-
sované Bohu či zamieňajúceho jeho meno, vrátane jeho pomenova-
nia Dobrom. Akeďže nám naša kontingentná skúsenosť neposkytuje
)
Cf. Claude Geffré. Un nouvel age de la théologie. Paris: Les Editions du Cerf, ,
s. .
) Ibid., s. .
) Cf. Emmanuel Levinas. L’au-delà du verset: Lectures et discours talmudiques. Pa-
ris: Les Editions du Minuit, , s.  – .

 studia capuccinorum boziniensia vii∙ 8 ﹙2022﹚
dostatočnú oporu ani pre konštatovanie jestvovania toho, ktorý ak
jestvuje, jestvuje neporovnateľne iným spôsobom než čokoľvek jestvu-
júce, sjestvovaním čoho sme sa stretli, nemožno pod ťarchou tejto
hranice adekvátne vysloviť ani len, že „je“. Pseudo-Dionýzove texty
však zotrvávajú vedľa seba. Ich význam nespočíva len vnich samot-
ných, ale aj vich zovretí dojediného zväzku Corpus Dionysiacum.
Adriaan Peperzak píše: „Hoci sa zdá, že dobro anie-dobro si na-
vzájom odporujú, oboje je potrebné zachovať. Dobré sa musí uchovať
spolu snie-dobrým vjeho subsumovaní, ktoré však nemožno chápať
ani ako druh rodu, ani ako účasť nacelku. Negácia sa nevracia späť
zaafirmáciu, akoby sa snažila znovunastoliť neurčitosť, ktorá pred-
chádza všetkým určeniam. Nabáda mysliaceho myslieť ďalej, poza to,
čo poznáme ako dobro: Ide ourčenie, ktorého obrysy nám síce unika-
jú, no presahuje ho, apreto vyžaduje, aby sme vyjadrili jeho nesúlad
aakýmkoľvek dobrom. Boha nemožno identifikovať ako dobro, keďže
je nad-dobrom (hyper-agathos). Dionýz ho dokonca nazýva nadbož-
ským, hypertheos.“ Prekonanie, ktoré však zároveň uchováva preko-
nané, predpokladá túto vyššiu rovinu, ktorú Pseudo-Dionýz príznačne
označuje ako hyper-rovinu. Takéto prekonanie azároveň udržanie aj
už prekonaného je možné len vďaka nahliadnutiu kognitívnych mož-
ností ľudskej mysle, ktoré nie je vonkoncom obvyklé. Paperzak, snáď aj
ako Levinasov znalec aprekladateľ, si všíma, že aj podľa Bonaventúru
zatýmto neodbytným aurčujúcim pohybom stojí túžba. Áno, túžba,
ktorá je podľa Levinasa opozitom voči potrebe; túžba, ktorú nemožno
saturovať, narozdiel odpotreby. Túžba, ktorá má vlastnú intenciona-
litu aprekračuje adekvačné možnosti poznateľného. Myslenie vychá-
dzajúce ztúžby je totiž katarzným vzostupom, ktorý nezastaví kolaps
astroskotanie vlastných afirmatívnych pokusov. Ono totiž chápe tieto
) Pseudo-Dionýz Areopagita. Corpus Dionysiacum I-II (eds. B. R. Suchla – G. Heil
– A. M. Rier). Berlin – New York: De Gruyter,  – . PTS , . Versio Operum
Sancti Dionysii Areopagite (prel. J. S. Eriugena) PL .
) Adriaan T. Peperzak. e Quest for Meaning. Friends of Wisdom from Plato to Le-
vinas. New York: Fordham University Press, , s. ; cf. Pseudo-Dionýz Areopagita.
Omystickej teológii I, ; Obožských menách I, .
) Cf. Bonaventúra zBagnoregio. Itinerarium mentis in Deum VII,  (In: S. Bona-
venturae Opera omnia, Tom. V. Quaracchi: Collegii S. Bonaventurae, , s. .).


studia capuccinorum boziniensia vii∙ 8 ﹙2022﹚
negácie len ako predbežné keďže žiadnu afirmáciu nepovažuje zasvo-
ju konečnú, finálnu pozíciu.
Čitateľovi pri zmienke ofrantiškánskej filozofii ateológii určite
samovoľne povstanú pred očami skôr „pozitívne“ čiaž akési „slnečné“
momenty. Určite nie mnohí okamžite asociujú františkánov sapofatic-
kým myslením či dokonca annihiláciou, zničotnením. My však chceme
uvažovať práve otakýchto momentoch vdiele Pravidlo dokonalosti ka-
pucína Benedikta zCanfieldu. Ide orenesančné, precízne koncipova-
né dielo, ktoré je založené nadôslednom klasickom vzdelaní aprenika-
vej autorskej inteligencii. Zakých myšlienkových zdrojov teda čerpalo,
naakom pozadí sa zrodilo?
Vieme, že Benediktova noviciátna formácia bola založená hlavne
naspisoch Bonaventúru, Pseudo-Dionýza Areopagitu, kartuziána Huga
zBalmy čifrantiškána Rudolfa zBiberachu. Dielo posledne menova-
ného De septem itineribus aeternitatis () sprístupnilo Benediktovi
esenciu kontemplatívnych doktrín Origena, Augustína, Tomáša Gal-
la, Huga zo Svätého Viktora, Roberta Grosseteste či Rajmonda Lulla.
Som presvedčený, že aj on – podobne ako francúzski kapucíni – bol vý-
znamne ovplyvnený flámskym mystikom Jánom van Ruysbroeckom
aholandským františkánom Hendrikom Herpom aj preto, že jeho no-
vicmajster Julián zCamerina bol ich veľkým obdivovateľom. Benedikt
teda profitoval zbohatého registra stredovekých arenesančných teo-
logických, filozofických amystických textov, ktoré boli súčasťou kon-
tinentálnej renesancie. Ajeho štúdium teológie vBenátkach
odroku
) Cf. Adriaan T. Peperzak. e Quest for Meaning. Friends of Wisdom from Plato to
Levinas, s. .
) Benedikt z Canfieldu. Pravidlo dokonalosti 3 (prel. avydali L. Tkáčik – E. Jurí-
ková). Gelnica: G-Ateliér, ; id. Pravidlo dokonalosti 1, 2 (prel. avydali L. Tkáčik – E.
Juríková). Bratislava: Minor, .
)
Ladislav Tkáčik. Benedikt zCanfieldu ajeho dielo, In: Benedikt zCanfieldu, Pra-
vidlo dokonalosti 3, s.  – ; Jacques Brousse. La vie, co nversion, et conversation miraculeuse
du révérend père Benoist de Canfield Angloïs. Paris: Louis Boulenger, ; Ea Gullick. e
Life of Father Benet of Canfield, In: Collectanea Franciscana  (), s. – ; Paul
Renaudin. Un Maître de la mystique française: Benoît de Canfeld. Paris: ; Optat de Veg-
hel. Benoît de Canfeld (1562 – 1610): Sa vie, sa doctrine et son influence. Roma: Institutum
Historicum, .
) Benedikt zCanfieldu dôverne poznal texty, ktoré citoval alebo parafrázoval.
Okrem Pseudo-Dionýzových diel išlo oviacero pseudo-bonaventúrovských spisov, ktoré

 studia capuccinorum boziniensia vii∙ 8 ﹙2022﹚
 doroku , kde bol referenčnou autoritou práve Bonaventúra
so svojím dielom De reductione artium ad theologiam, tieto základy len
posilnilo. Kapucíni narozdiel odnaturalistického aristotelizmu, ktorý
prevládal naneďalekej padovskej univerzite, sa orientovali skôr nano-
voplatonizmus. Táto preferencia bola zrejmá vo francúzskych klášto-
roch apresvitá aj zBenediktovho diela. Rovnako pomôže spomenúť,
že Benedikt vlastnil kópiu spisu e Cloud of Unknowing, poznal diela
rekluzy Juliány zNorwich či Waltera Hiltona aže udržiaval kontakty
srehoľnými komunitami, ktoré uchovávali britskú mystickú tradíciu
vLisabone, Leuvene, Bruseli či Antverpách.
Kapucíni akoby spätne prekročili mladších františkánskych maj-
strov avrátili sa kBonaventúrovi ateda aj kjeho graduálnemu exem-
plarizmu, či mystickej doktríne, ako sú zachytené vspise Itinerarium
mentis in Deum či vCollationes in Hexaemeron. Chápanie kognitív-
nych možností, imaginácie ajej významu však od Bonaventúrových
čias prešlo medzi františkánmi významnou metamorfózou. Môžeme
uviesť napríklad úvahy apolemiky františkánskych autorov . storo-
čia ozmyslovom, estetickom avôbec ofascinácii empirickým vníma-
ním uPetra Aureola, Williama Ockhama, Adama zWodehamu či Wal-
tera Chaona, ktorí vychádzali zdiel Jána Petra Oliviho či Jána Duns
Scota. Aj Benedikt zCanfieldu, pravý Benaventúrov „žiak“, uvažuje
oimaginácii, jej sile amožnostiach aj vo svetle už prekonanej myšlien-
kovej cesty anapozadí vlastného renesančného prostredia. Vjeho far-
bistých textoch je mnohorako prítomný úžas ifascinácia obrazmi ajeho
jazyk nane vedome odkazuje. Neostáva výlučne pri ich symbolicko-te-
ologickom význame ale považuje ich až zakontemplatívne prostriedky,
predmety nazerania adokonca uvažuje oich nezastupiteľnosti, či až
boli zhromaždené vsiedmom zväzku Sancti Bonaventurae Opera omnia (Rím:  –
): De septem itineribus aeternitatis odRudolfa zBiberachu, Stimulus divini amoris
odJakuba zMilána, korigovanú edíciu Mystica theologia odHuga zBalmu (Rím: )
apravdepodobne používal aj Suriusov preklad van Ruysbroeckovho Opera omnia (Kolín:
).
) Cf. Bonaventúra zBagnoregio. Collationes in Hexaemeron , .
)
Cf. Oleg Bychkov. „He Who Sees Does Not Desire to Imagine“: e Shiing Role
of Art and Aesthetic Observation in Medieval Franciscan eological Discourse in the
Fourteenth Century, In: Religions  (), . hps://doi.org/./rel.


studia capuccinorum boziniensia vii∙ 8 ﹙2022﹚
o„mechanizme“ ich zrodu, no aj oichzániku, či deštrukcii významu
vzhľadom kľudskej spirituálnej ceste.
Pristavme sa však ešte nachvíľu pri jeho „majstrovi“. Významný
františkánsky znalec Bonaventúrovho diela Jacques-Guy Bougerol ho
považoval za najdionýzovskejšieho mysliteľa stredoveku, napriek
tomu, že odkazov naPseudo-Dionýza vkorpuse Tomášovho diela náj-
deme násobne viacej nežuBonaventúru, kde ich je len . VCollatio-
nes in Hexaemeron je zaznamenaná táto Bonaventúrova úvaha: „Múd-
rosť je ukrytá vtajomstve, ale ako? Ak nevstúpila dosrdca človeka, ako ju
možno pochopiť, keď je bez formy? Všimnime si, že toto je najvyšší stav
dosiahnutej kresťanskej múdrosti. Hoci Dionýz napísal mnoho kníh,
práve tu, teda vMystickej teológii, sa zastavil (hic consummavit). Preto
je potrebné, aby bol človek poučený omnohých veciach avšetkom, čo
tomu predchádza. Pokiaľ ide omystickú teológiu, Dionýz píše: ,Ty teda,
milý Timotej, čo sa týka mystických vízií, zanietene a cieľavedome
opusť zmysly, atď.‘ Tým chce povedať, že človek sa musí oslobodiť
odvšetkých vecí, ktoré vymenúva, aže ich má všetky odmietnuť, sťaby
hovoriac: Ten, ktorého chcem milovať, presahuje každú substanciu či
poznanie. Ide ooperáciu, ktorá presahuje každý intelekt, onajtajnej-
šiu činnosť, ktorú nepozná nik, kým ju nezažije.“ Apokračuje: „Kon-
templácia sa uskutočňuje prostredníctvom milosti, apredsa je osobné
úsilie užitočné, pretože samého seba oddeľuje odvšetkého, čo nie je
Bohom, aak je to možné, aj odseba samotného. Ato je najvyššie spoje-
nie lásky... dochádza knemu výlučne prostredníctvom lásky... [ktorá]
prevyšuje každý intelekt akaždú vedu.“
) Cf. Jacques-Guy Bourgerol. Saint Bonaventure. Études sur les sources de sa pen-
sée. Northampton: Variorum Reprints, , predhovor, s.  – .
)
Pravdepodobne ide ozáznam citovania latinského prekladu spamäti: „Ty teda,
milý Timotej, vo svojom rozhodnom úsilí omystické nazeranie opusť ako vnímanie, tak
aj intelektívnu činnosť, všetko zmyslovo vnímateľné apoznateľné intelektom, všetko, čo
je aj nie je. Avnevedení sa – nakoľko to je možné –, pozdvihni kzjednoteniu stým, ktorý
prevyšuje všetko bytie apoznanie.“ (Pseudo-Dionýz Areopagita. Omystickej teológii I, ).
Cf. Bonaventúra zBagnoregio. Itinerarium mentis in Deum VII,  (In: S. Bonaventurae Ope-
ra omnia, Tom. V, s.  – .).
) Bonaventúra zBagnoregio. Collationes in Hexaemeron II,  (s.  ); cf. id. Iti-
nerarium mentis in Deum VII,  (In: S. Bonaventurae Opera omnia, Tom. V, s. ).
) Ibid., II,  (s. ).

 studia capuccinorum boziniensia vii∙ 8 ﹙2022﹚
Mimoriadne koncentrovane vyjadruje vlastnú epistemologickú
apofatickú doktrínu Bonaventúra v záverečných kapitolách Itinerá-
ria, kde sa však vo viacerých momentoch odPseudo-Dionýza odkláňa,
prekračuje ho av tom ho bude neskôr nasledovať aj Benedikt zCan-
fieldu. Nepredmetné, nepredstaviteľné vo finále invertuje knajteles-
nejšiemu, najkonkrétnejšiemu, k najobraznejšiemu, najubolenejšie-
mu – kSynovi človeka! Očistená myseľ konečne získava „sviatostný“
charakter. Všiestej kapitole píše: „... žasneš, že božské bytie je zároveň
prvé aj posledné, večné iplne prítomné, najjednoduchšie, no aj naj-
väčšie anezmerné, všade celé apredsa nikde neobsiahnuté... žasni, že
je vňom prvý Počiatok spojený sposledným, Boh sčlovekom,... Večný
spojený sčlovekom podliehajúcim času, narodeným zPanny..., plne
uskutočnený je spojený snajviac trpiacim azomrelým,... teda sčlo-
vekom Ježišom Kristom.“ „... žasni, že vKristovi je osobná jednota
spolu strojicou podstát advoma prirodzenosťami, mnohotvárny sú-
lad...“ Aspeje kfinále: „Vtomto konečnom nazeraní spočíva doko-
nale osvietenie mysle, keďže myseľ akoby videla človeka stvoreného...
kBožiemu obrazu. Ak teda obraz vyjadruje podobnosť, potom naša
myseľ nazerá vKristovi, Božom Synovi, ktorého prirodzenosť je byť
obrazom neviditeľného Boha...“ Oddelenie totiž završuje integrácia,
výstup je stvrdzovaný zostupom, avčistom, bezobraznom spojivom
nazeraní exploduje obraz Prvorodeného, Prvého Živého! Koniec sa re-
alizuje vo svojom počiatku!
Benediktov text je zbudovaný okolo myšlienky tzv supereminentné-
ho či všetkoprevyšujúceho poznania Boha jeho nazerania oktorom
hovorili aj učenci neskorej scholastiky Odlíšili ho odafirmatívneho
ktoré spočíva napripisovaní pozitívnych tvrdení oBohu atvorí priestor
tzv katafatickej teológie ajodteológie tzv apofatickej ktorá vychá-
dza zpopierania pozitívnych tvrdení oBohu kvôli ich nedostatočnosti
oktorej sme sa zmienili vyššie Išlo teda otretí spôsob poznávania Boha
ktorý prekračoval ako prvý tak aj druhý išlo ocestu supereminencie
) Bonaventúra zBagnoregio. Itinerarium mentis in Deum VI,  (s. ).
) Ibid., VI,  (s. ).
) Ibid., VI,  (s. ).


studia capuccinorum boziniensia vii∙ 8 ﹙2022﹚
opopieranie popierania Spôsob akým sa poznávacie avyjadrovacie
schopnosti dostávajú zahranicu vyjadriteľného keďže tu už nie je mož-
né naplno pochopiť význam nazeraného auž vôbec nie ho aj adekvát-
ne vyjadriť Ide ospôsob vyjadrovania naktorý je odkázaná mystická
teológia kde zlyháva formálna logika akde protiklady nielen môžu ale
skôr musia stáť vedľa seba (napr „žiarivá temnota“) keďže už len pou-
kazujú knevyjadriteľnému radikálne inému kviac než viac Natomto
pozadí je potrebné rozumieť aj sémantike Benediktovho výrazu vita su-
pereminens ktorého význam sa vonkoncom nevyčerpáva vjednoduchej
predstave maximalizácie atribútu a ktorý sme práve preto prekladali
ako „všetkoprevyšujúci život“
Katafatickú teológiu možno určite chápať ako teológiu osvetľu-
júcu, nasvecujúcu, objasňujúcu, uvádzajúcu dosvetla. Benedikt vla-
tinskom texte Pravidla osvetle pojednáva -krát. Metafora svetla
zohrávala kvôli platónskemu konceptu iluminácie prominentnú úlo-
hu už uAugustína. Pojem „svetla“ bol vo františkánskom myslení
vždy prítomný mimoriadnym spôsobom. Stačí uviesť referenčný Bo-
naventúrov traktát De reductione artium ad theologiam, ktorý rozvíja
metafyziku svetla. Rovnako možno spomenúť slávny traktát Roberta
Groseeste De luce, práce Alexandra Haleského, Matúša zAquaspar-
ty, Richarda zMiddletonu, Rogera Marstona, Jána Duns Scota, Rogera
Bacona či Jána Peckhama. No nemali by sme opomenúť ani aktuálne
renesančné zdroje, ku ktorým mal Benedikt prístup aktoré metafo-
ru svetla saturovali. Určite išlo napríklad opojednanie Marsilia Ficina
De lumine či odiela kardinála Mikuláša Kuzánskeho De visione Dei, De
quarendo Dei, De coniecturis. Zavšetkými variáciami Benediktovho
) Ku kognitívnym možnostiam osvecovaného rozumu vaugustínovskej tradí-
cii a uBonaventúru bližšie Lydia Schumacher. Divine illumination. e History and Fu-
ture of Augustine’s eory of Knowledge. Wiley-Blackwell, , ff.
)
Cf. Denys Turner. e Darkness of God. Negativity in Christian Mysticism. Cam-
bridge: Cambridge University Press, ; cf. Rik Van Nieuwenhove. An Introduction to
Medieval eology. Cambridge: Cambridge University Press, , s.  – .
) Cf. Augustín. De Trinitate XII...
)
Cf. Clyde L. Miller. e Metaphor of Light and the Light of Metaphor in Nicho-
las of Cusa, In: omas M. Izbicki – Jason Alexander – Donald Duclow. Nicholas of Cusa
and Times of Transition. Brill, , s.  – .

 studia capuccinorum boziniensia vii∙ 8 ﹙2022﹚
použitia tohto dôležitého pojmu je teda potrebné vidieť celé jeho sú-
dobé sémantické intelektuálne bohatstvo.
Párovým pojmom kpojmu svetlo je pojem temnota. V Bene-
diktovom texte sa onej pojednáva -krát ato vdvojakom sémantic-
kom chápaní podobne ako uPseudo-Dionýza Areopagitu (γνόφος vs.
σκότος). Prvým významom, ktorý prevažuje, je chápanie temnoty ako
protipólu svetla. Temnota je teda výlučne priváciou svetla, význam-
nou metaforou nevedomosti anedostatočnosti. Vtomto kontexte je
svetlo samozrejme temnote nadradené. Druhým významom je však
temnota nadradená svetlu, temnota porozumená ako nadbytok osle-
pujúceho jasu, ako nadintelektívne nazretie, ktoré prekročilo katego-
rizáciu obrazného/nezobraziteľného, predstaviteľného/nepredstavi-
teľného smerom kpseudo-dionýzovskému nad-nepoznateľnému.
Pripomeňme tu krásny text zBonaventúrovho Itinerária: „Možno sa
čudovať nad slepotou rozumu, ktorý nepostrehne to, čo napĺňa zrak
skôr než všetko ostatné abez čoho nemožno vôbec poznávať. Podob-
ne ako zrak zaujatý všakovakými farbami nevidí samotné svetlo, skrze
ktoré vidí všetko ostatné, podobne ako zrak rozumu, ktorý je zaujatý
jednotlivými či obecnými súcnami nepostrehne samotné bytie, kto-
ré prevyšuje každý rod, hoci sa mysli zjavuje ako prvé aaž skrze neho
všetko ďalšie. Je teda hlbokou pravdou, že podobne ako sa správa zrak
netopiera ožiarený denným svetlom, sa správa aj zrak našej mysle vo
vzťahu ktomu, čo je najzrejmejšie. To preto, že je navyknutý natem-
notu stvorených súcien azmyslových obrazov a keď hľadí do svetla
najvyššieho bytia, zdá sa mu, akoby nič nevidel. Pritom len nechápe,
že táto temnota je najjasnejším osvietením našej mysle, rovnako, ako
zraku hľadiacemu doplného svetla pripadá, že nič nevidí.“
)
Cf. Bonaventúra zBagnoregio. Questiones disputate de scientia Christi III; IV.
Cf. Wendy Peersen Boring. St. Bonaventure’s „Doctrine of Illumination“: An Artifact of
Modernity, In: Nancy van Deuse (ed.). Dream and Visions. An Interdisciplinary Enquiry.
Leiden – Boston: Brill, , s.  – ; Lydia Schumacher. Divine illumination. e
History and Future of Augustine’s eory of Knowledge. Wiley-Blackwell, , s.  – .
) Cf. Pseudo-Dionysius Areopagita. De coelesti hierarchia, De ecclesiastica hierar-
chia, De mystica theologia, Epistulae (eds. G. Heil – A. M. Rier). PTS . Berlin – Boston:
De Gruyter, .
) Bonaventúra zBagnoregio. Itinerarium mentis in Deum V,  (s. ).


studia capuccinorum boziniensia vii∙ 8 ﹙2022﹚
Citujúc Pseudo-Dionýza Areopagitu, Benedikt odkazuje vzhľa-
dom kchápaniu imaginácie skôr natakýto pojem temnoty, než naten,
ktorý vprvých dvoch častiach svojho diela používa častejšie skôr vne-
gatívnom zmysle, teda ako niečo zastierajúce, čo by malo svetlu ustúpiť.
Ide mu oasociáciu tzv. všetkoprevyšujúceho nazerania snadnepozna-
teľnosťou Boha. Motív takéhoto chápania temnoty vo františkánskej
tradícii možno stopovať až kdielu františkánskej mystičky . storočia
Angely zFoligna.
UBenedikta však zohráva mimoriadne kľúčovú rolu pojem anihi-
lácie, ktorému sa Benedikt venuje vtexte až -krát. Vlatinčine bolo
annihilare (vstredovekej latinčine adnichilare) výrazom pre zničenie,
deštrukciu. Vteologickom zmysle viažucom sa keucharistii ho možno
nájsť uBernarda zClairvaux, uBonaventúru aj uTomáša Akvinské-
ho. Bonaventúra tento výraz použil vzmysle kenózy, seba-vyprázd-
nenia pri obhajobe menších bratov naParížskej univerzite (Questio-
nes de perfectione evangelica). Mnohorako ho používal Peter Ján Olivi
ačastejšie ho nájdeme aj vumbrijskom dialekte uJacoponeho zTodi
v jeho Chválach. Podľa databázy Brepolis možno najskôr natento
výraz vmystickom význame naraziť ufrantiškánskeho terciára Ray-
monda Lulla aneskôr až vlatinských prekladoch Jana van Ruysbroecka
zo . storočia či uKataríny Janovskej. VPatrologia latina možno nájsť
anonymnú Meditatio in orationem Dominicam, ktorá bola integrova-
ná dotextu, ktorý Benedikt častejšie cituje vtretej časti svojho diela.
Ide ospis Stimulus amoris odJakuba zMilána, ktorého autorstvo sa až
do. storočia pripisovalo Bonaventúrovi. Výraz annihilatio vo význa-
me mystickej únie aeucharistickej transformácie použila Mechtilda
zHackebornu vdiele Liber specialis gratiae. Markéta Porete vo svo-
jom diele Mirouer des simples ames anienties používala analogický fran-
cúzsky termín anientissement. Zapríbuzný pojem možno považovať
aj Eckhartovu odlúčenosť (abegescheidenheit). Vslovenskom preklade
) Cf. Angela zFoligna. Memoriale IX, , -.
) Bonaventúra zBagnoregio. Commentaria in quauor libros Sententiarum Ma-
gistri Petri Lombardi. IV, Comm. d., p.. a. unic. q..
) Tomáš Akvinský. In IV Sententiarum d., q., a. ad con. .
) Cf. Jacopone zTodi. Laudi ; .
) Cf. PL , s. b.
) Cf. Mechtilda zHackebornu. Liber specialis gratiae , .

 studia capuccinorum boziniensia vii∙ 8 ﹙2022﹚
sa prekladatelia rozhodli latinský výraz annihilatio vkenoticko-mys-
tickom afenomenologickom zmysle prekladať ako zničotnenie, berúc
do úvahy nielen historickú sémantiku, ale aj interpretáciu Michela
Henryho vjeho diele Esencia zjavnosti.
Potýchto sémantických poznámka môžeme prejsť ksamotnému
Benediktovmu textu Pravidla. Hneď vprvej kapitole . časti píše: „Atak
čitateľa najskôr upozorňujem, aby sa pri skúmaní akontemplácii... ne-
uchyľoval kžiadnym obrazom, formám alebo podobnostiam, nech sú
akokoľvek jemné aduchovné. Nech všetky odmieta... Náš rozum totiž
obvykle robí chybu, že podľa svojho zvyku... nazerá pomocou určitej
formy.“ Benedikt sa tu čitateľovi postupne snaží ukázať ako môže pre-
biehať vymanenie sa ľudského poznávania zo zovretia formou, obraz-
mi aako môže byť obdarované schopnosťou nazerať bez pomoci foriem
obrazotvornosti. Nazýva to božským, keďže tomu upiera ľudskú po-
vahu „pretože ľudská činnosť aani úkony nášho rozumu nemôžu byť
úplne bez tvarov aobrazov. Skôr než vzniknú, sa musia odieť dotva-
rov aobrazov. Všetko vyvíja činnosť vsúlade so svojou prirodzenosťou
akaždá ľudská činnosť je nejako spojená sobrazmi. Ztoho vyplýva,
že nie je súca realizovať takéto obnaženie aabstrakciu. Vzájomne pro-
tikladné veci nemôžu spôsobiť svoj opak; napríklad tma svetlo, mráz
teplo, smrť život, kyslosť sladkosť, atak ani obrazotvornosť nemôže
spôsobiť žiadnu neobraznú činnosť. Je to pravdou dotej miery, že čím
viacej by sa niekto oto pokúšal, tým viac by sa vzďaľoval odcieľa svojho
úsilia.“ Apokračuje: „Ktomuto momentu som už vúvode povedal,
že Boh dušu celkom očistí ataktodokonale obnaženú ajednoduchú ju
urobí schopnou nazerať bez pomoci obrazotvornosti. Tieto slová zahŕ-
ňajú dvojaký účinok tohto obnaženia. Totiž očistenie aosvietenie. Očis-
tenie, pretože dušu zbaví všetkých obrazov, aosvietenie, pretože jej dá
schopnosť vidieť veci duchovne, bez pomoci obrazov.“
Benedikt pojednáva oobraze a obraznosti vPravidle dokonalosti
na miestach. Obrazu ateda aj imaginácii vonkoncom neupiera zmy-
sel, ato včo najširšom význame, no meandre myslenia ho vedú kich
) Cf. Michel Henry. L’essence de la manifestation. Par is: Presses Universitaires de
France, , s.  – .
) Benedikt zCanfieldu. Pravidlo dokonalosti 3, s. , .
) Ibid., s. , 


studia capuccinorum boziniensia vii∙ 8 ﹙2022﹚
relativizácii aodvodenosti, nepôvodnosti: „V telesnom videní pred-
mety... vysielajú svoje tvary azmysly vysielajú zmyslový obraz dooka
avzraku vyvolávajú odlesk. Zraková schopnosť je zasiahnutá tvarmi
vecí, spája sa snimi, pripútava sa knim aspolu snimi smeruje kpred-
metom, zktorých vzišli, atýmto spôsobom môže predmety vnímať.
Sduchovným zrakom je to podobné. Boh vysiela božské svetlo asvoj-
ho ducha. Duša pocíti ich sladký dotyk, spojí sa snimi akeď sa vracajú
ksvojmu pôvodu, dá sa spolu snimi nacestu...“
Autorovo antropologické presvedčenie je teda také, že hoci človek
väzí vtiesnivých hraniciach obrazotvornosti, vhraniciach empirické-
ho, nejde obezvýchodiskovú situáciu, ktorá by mu fatálne znemožňo-
vala prístup kčíremu životu. Farbisto píše: „Aj keď sa duch niekedy po-
kúsi oveľkomyseľný krok mimo seba, bránia mu zmysly, ktoré sa od-
mietajú odtrhnúť odpŕs pociťovanej útechy. Bľačia ako ovečky túžiace
popastve, vzpierajú sa ako kôň poovse aneprestanú dovtedy, dokiaľ sa
im nepodarí ducha, ktorý sa usiluje dospieť kvýšinám, stiahnuť svojou
bezohľadnosťou späť dolu.“ Acitujúc Rudolfa zBiberachu dopĺňa:
„Činnosti atvary vnašom rozume sú škvrnou aprekážkou.“ Napriek
tomu však explicitne uznáva, že aj ústup odobraznosti, jej anihilácia,
nepozbaví každodenný život nutnosti jej využívania. Anihiláciu teda
rozumie dvojako – ako pasívnu, ktorá „sa deje vtedy, keď vduši nie je
žiaden obraz“ aako aktívnu, „keď obrazy... zostávajú, ale... sú chápa-
né ako nič.“ Ide mu teda opasívne vystavenie sa uvedenému proce-
su iaktívnu účasť naňom. Benedikt píše: „Pokiaľ niekto niečím je, má
osebe určitú predstavu, obraz. Pokiaľ niekto žije, potom aj koná akaž-
dé konanie je poznamenané určitou predstavou, obrazom. Ničotu ne-
možno dosiahnuť vlastnou silou. Môžeme len dovoliť, aby sa udiala.“
Náš autor nalieha na opustenie a zničotnenie aj tých najsub-
tílnejších obrazných predstáv. Hovorí dokonca oobrazoch tak jem-
ných, že ich človek rozpoznáva až spätne, teda až poich ústupe, poich
) Ibid., s. , .
) Ibid., s. , .
) Rudolf zBiberachu. De septem itineribus aeternitatis, Prol. , In: Benedikt zCan-
fieldu. Pravidlo dokonalosti 3, s. , .
) Cf. ibid., s.  – .
) Ibid., s. , .
) Ibid., s. , .

 studia capuccinorum boziniensia vii∙ 8 ﹙2022﹚
opustení. Hovorí oobrazoch, ktoré by človek nikdy nerozpoznal, po-
kiaľ by od nich nebol oslobodený: „Nikto nemôže považovať niečo
za nedokonalé, pokiaľ nespoznal nič dokonalejšie. Duša však vtedy
ešte nepoznala nič dokonalejšie, pretože obraz, ktorý mala..., bol zo
všetkých, ktoré doposiaľ videla, najvznešenejší anajčistejší. Nemohla
ho teda považovať zanedokonalý, aj keď bol. Uvedomila si to, až keď
bola odneho očistená. Ako je možné, že duša môže tento obraz od-
strániť, keď ho nedokáže rozpoznať?“ pýta sa v. kapitole Pravidla.
Kakým obrazom náš autor teda napriek tejto radikálnej stratégii
anihilácie obraznosti smeruje? Uvádza dve výnimky. Voboch prípa-
doch ide oobrazy umučenia Ježiša Krista, vktorých sa dostáva kslovu
celé sémantické iteologické bohatstvo kresťanskej myšlienky inkarná-
cie aobod konvergencie azásadnej zhody sBonaventúrom. Vprvom
prípade ide teda oakýkoľvek obraz Ježišovho umučenia. V druhom
oobrazy, ktoré nazýva „živými zrkadlami“, pomocou ktorých možno
toto umučenie nazerať. Zatakéto zrkadlá považuje vlastné ľudské utr-
penie, bolesť astrádanie kohokoľvek, pátos individuálneho života Mi-
chela Henryho. Benedikt si však aj vtomto druhom prípade uvedomu-
je, že ide oakýsi obraz/neobraz, pretože subjektívny prežitok bolesti,
jej nazeranie vo vlastných prežitkoch bolesti, nevyžaduje úsilie vlast-
nej predstavivosti ale skôr prosté vnímanie skutočne pociťovaného.
Otakomto obraze/neobraze však môžeme hovoriť aj vprípade prvého
spomínaného. Benedikt totiž dôrazne tvrdí: „Kristus je dokonalým...
obrazom, ktorý je svojou podstatou neviditeľný.“
V. kapitole tretej knihy Benedikt tento obraz rozvíja: „Ak má
maliar namaľovať obraz podľa modelu, musí mať model stále pred
očami ato isté platí aj oKristovom umučení. On je... vzorom imode-
lom... Naše ruky aprsty sú štetce, rôzne čnosti adobré skutky sú far-
bami. Afarby máme nanášať jednu nadruhú... dokiaľ nebude obraz
hotový. Ak má byť obraz dobrý, musíme mať vzor Umučeného stále
pred očami. Podobne ako maliar pri každom ťahu štetcom, máme aj
my pri každom cvičení čností, pri každom dobrom diele... obracať zrak
kvzoru anepokúšať sa maľovať, pokiaľ naň vopred nepohliadneme,
) Benedikt z Canfieldu. Pravidlo dokonalosti 3, s. , .
) Cf. ibid., s.  – .
) Ibid., s. , .


studia capuccinorum boziniensia vii∙ 8 ﹙2022﹚
aby náš obraz nebol nakoniec obrazom niečoho iného. Pretože touto
maľbou by sa mal premieňať celý náš život amal by získavať stále viacej
dokonalosti, nemožno obraz umučenia ani naokamih stratiť zočí.“
Dostávame sa teda kmomentu, ktorý je práve unášho autora unikátny
aktorý nenájdeme užiadneho iného autora.
Zdôrazňuje, že je potrebné opustiť perspektívu komparácie obra-
zov vzhľadom kich „vznešenosti“, vydarenosti, či snáď napríklad aj
„prílišnej telesnosti“. Aj takto metodicky dekonštruuje onú tradičnú
stratégiu via eminentia. „Čím sú obraz apodoba, vktorých nazerá-
me... nižšie ahodnejšie pohŕdania, tým podivuhodnejšie je [ich] ta-
jomstvo...“ Vhre teda ostáva radikálna anihilácia obraznosti so sú-
bežným naliehaním naudržanie spomínaných obrazov. Benedikt si je
vedomý ťažkosti udržania tohto formálneho logického rozporu. V.
kapitole poznamenáva: „Ťažkosť spočíva [aj] vrozpore, ktorý, ako sa
zdá, bráni ľudskému rozumu, aby jediným prostým pohľadom naze-
ral Boha aj človeka, ducha itelo. Ak má duša vidieť človeka, potrebuje
obraz, pretože človek je telesný. Ak má hľadieť nabožstvo, musí sa ob-
razov zbaviť, abstrahovať odnich. Vidieť oboje súbežne je ako povedať:
Budeš vnímať obrazy, ale pritom ich vôbec nebudeš vidieť.“
Deštrukcia imaginácie, vktorej sa ona samotná opätovne rodí, ob-
raz/neobraz, obraz rozrušený, deštruovaný, imaginácia sústavne aktív-
ne ničená popieraním aprekračovaním, oscilácia medzi svetlom atem-
notou, radikálne prekročenie adekvačných kognitívnych možností...
Benediktovým riešením je premyslenie, prekročenie, či skôr vbudova-
nie kognitívnych možností doširších možností viery, ktorá neprestá-
va túžiť ažasnúť. Hovorí: „Hoci predstavivosť vytvára ľudskú podobu,
viera všetky vnemy prekračuje anenazerá žiadnu podobu, keď upiera
zrak kBohu. Pohľad naumučenie nám síce kladie pred oči predstavu
Ukrižovaného, ale nesmiernosť viery ju vstrebá aurobí ničím... svetlo
viery transformuje obrazy doničoho.“
—
) Ibid., s. ,  – , .
) Ibid., s. , .
) Ibid., s. ,  – , .
) Ibid., s. , .

 studia capuccinorum boziniensia vii∙ 8 ﹙2022﹚

Apophatic thought and annihilation in Benedict of Canfield
e study deals with apophatic theology, which in today's secular philosophical world,
but also in theology, is experiencing something of a renaissance because it allows us to
criticize our inadequacy in understanding God and, at the same time, brings us to the
limits of the possibilities of knowledge. It is particularly concerned with the analysis of
apophatic moments and the idea of annihilation, as discussed by the Capuchin Benedict
of Canfield ( – ) in his Regula perfectionis, pointing out the affinities of thought
with the works of Bonaventure, to whom the Capuchin reform returned in a special way,
as its primary theological and philosophical authority. It also seeks to trace these apo-
phatic moments in medieval and Renaissance Franciscan discourse.
—

Akvinský, Tomáš. Corpus omisticum. Universitas Studiorum Navarrensis, © –
. Dostupné z: hps://www.corpusthomisticum.org/.
Angela zFoligna. Memoriale, In: La leeratura francescana. Vol. V. La mistica (ed. F. San-
ti). Mondadori, , s.  – .
Areopagita, Pseudo-Dionýz. De coelesti hierarchia, De ecclesiastica hierachia, De mystica
theologia, Epistulae (eds. Günther Heil – Adolf M. Rier). PTS . Berlin – Boston:
De Gruyter, .
—
Corpus Dionysiacum I-II (eds. B. R. Suchla – G. Heil – A. M. Rier). Berlin – New
York: De Gruyter,  – . PTS , .
—
Versio Operum Sancti Dionysii Areopagite (prel. J. S. Eriugena) PL .
Augustín. De Trinitate (ed. W. J. Mountain). Turnhout: Brepols, . CCSL  – A.
Benedikt zCanfieldu, Pravidlo dokonalosti 1, 2 (prel. avydali L. Tkáčik – E. Juríková).
Bratislava: Minor, .
—
Pravidlo dokonalosti 3 (prel. avydali L. Tkáčik – E. Juríková). Gelnica: G-Ateliér,
.
Bonaventúra zBagnoregio. Itinerarium mentis in Deum, In: S. Bonaventurae Opera om-
nia, Tom. V. Quaracchi: Collegii S. Bonaventurae, , s.  – .
—
Collationes in Hexaemeron, In: S. Bonaventurae Opera omnia, Tom. V. Quaracchi:
Collegii S. Bonaventurae, , s.  – .
—
Questiones disputate de scientia Christi, In: S. Bonaventurae Opera omnia, Tom. V.
Quaracchi: Collegii S. Bonaventurae, , s.  – .
—
Opera omnia, Tom. I-IV Commentaria in Quatuor libros Sententiarum magistri Petri
Lombardi. In primum librum Sententiarum. Quaracchi: Collegii S. Bonaventurae,
 – .


studia capuccinorum boziniensia vii∙ 8 ﹙2022﹚
Boring, Wendy Peersen. St. Bonaventure’s „Doctrine of Illumination“: An Artifact of Mo-
dernity, In: van Deuse, Nancy (ed.). Dream and Visions. An Interdisciplinary Enquiry.
Leiden – Boston: Brill, , s.  – .
Bourgerol, Jacques Guy. Saint Bonaventure. Études sur les sources de sa pensée. Northamp-
ton: Variorum Reprints, .
Brousse, Jacques. La vie, conversion, et conversation miraculeuse du révérend père Benoist de
Canfield Angloïs. Paris: Louis Boulenger, 
Bychkov, Oleg. „He Who Sees Does Not Desire to Imagine“: e Shiing Role of Art and
Aesthetic Observation in Medieval Franciscan eological Discourse in the Four-
teenth Century, In: Religions  (), . hps://doi.org/./rel.
de Veghel, Optat. Benoît de Canfeld (1562 – 1610): Sa vie, sa doctrine et son influence.
Roma: Institutum Historicum, .
Geffré, Claude. Un nouvel age de la théologie. Paris: Les Editions du Cerf, .
Gullick, Ea. e Life of Father Benet of Canfield, In: Collectanea Franciscana  (),
s.– .
Henry, Michel. L’essence de la manifestation. Paris: Presses Universitaires de France, .
Jacopone zTodi. Laude (ed. F. Mancini). Roma – Bari: Laterza, .
Levinas, Emmanuel. L’au-delà du verset: Lectures et discours talmudiques. Paris: Les Edi-
tions du Minuit, .
Mechtilda zHackebornu. Liber specialis gratiae, In: Revelationes Gertrudianae ac Mechtil-
dianae, Vol 2. (Benediktíni zo Solesmes, Louis Paquelin [ed.]). Poitiers – Paris: Hen-
ricum Oudin, .
Miller, Clyde Lee. e Metaphor of Light and the Light of Metaphor in Nicholas of Cusa,
In: Izbicki, omas M. – Alexander, Jason – Duclow, Donald. Nicholas of Cusa and
Times of Transition. Brill, .
Peperzak, Adriaan T. e Quest for Meaning. Friends of Wisdom from Plato to Levinas.
New York: Fordham University Press, .
Renaudin, Paul. Un Maître de la mystique française: Benoît de Canfeld. Paris: .
Rudolf zBiberachu. De septem itineribus aeternitatis, In: S. Bonaventurae Opera Omnia.
Tom. VIII (ed. A. C. Peltier). Parisiis: Ludovicus Vivès, , s.  – .
Schumacher, Lydia. Divine illumination. e History and Future of Augustine’s eory of
Knowledge. Wiley-Blackwell, .
Tkáčik, Ladislav. Benedikt zCanfieldu ajeho dielo, In: Benedikt zCanfieldu. Pravidlo doko-
nalosti 3 (prel. avydali L. Tkáčik – E. Juríková). Gelnica: G-Ateliér, , s.  – .
Turner, Denys. e Darkness of God. Negativity in Christian Mysticism. Cambridge: Cam-
bridge University Press, 
Van Nieuwenhove, Rik. An Introduction to Medieval eology. Cambridge: Cambridge
University Press, .