Content uploaded by Slávka Karkošková
Author content
All content in this area was uploaded by Slávka Karkošková on Feb 01, 2022
Content may be subject to copyright.
SEXUÁLNE
ZNEUŽÍVANIE DETÍ
vo svetle výskumných poznatkov
Slávka Karkošková
Sexuálne zneužívanie detí
vo svetle výskumných poznatkov
doc. ThDr. Mgr. Slávka Karkošková, PhD.
Justičná akadémia Slovenskej republiky
2021
Táto práca bola podporovaná Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe zmluvy
č. APVV-16-0471. / This work was supported by the Slovak Research and Development
Agency under the contract No. APVV-16-0471.
Názov publikácie:
Sexuálne zneužívanie detí vo svetle výskumných poznatkov
Autorka:
doc. ThDr. Mgr. Slávka Karkošková, PhD.
Recenzenti:
JUDr. František Mozner
JUDr. Tomáš Balogh
Mgr. Lenka Lipanová
Mgr. Barbora Burajová
Vydavateľ:
Justičná akadémia Slovenskej republiky
Vydanie:
Prvé
Miesto vydania:
Pezinok
Rok vydania:
2021
ISBN
978-80-973526-2-2
Vzor citácie:
Karkošková, Slávka. Sexuálne zneužívanie detí vo svetle výskumných poznatkov.
Pezinok: Justičná akadémia Slovenskej republiky, 2021, 232 s.
Venujem
s láskou všetkým
deťom, ženám a mužom,
ktorí trpeli a trpia v dôsledku sexuálneho zneužívania
a s vďakou tým,
ktorí pomohli, pomáhajú alebo chcú pomôcť
k zotaveniu obetí a k náprave páchateľov
S.K.
~
Ďakujem
recenzentom a recenzentkám tejto publikácie, menovite
JUDr. Františkovi Moznerovi,
JUDr. Tomášovi Baloghovi,
Mgr. Lenke Lipanovej
a Mgr. Barbore Burajovej
za ich cenné pripomienky a námety,
ktoré prispeli k skvalitneniu konečnej podoby tejto publikácie.
Taktiež ďakujem
JUDr. Anne Gašpercovej
za spracovanie právneho predhovoru k tejto publikácii.
S.K.
4
RECENZIE
Ambíciou predloženej publikácie, podľa vlastných slov jej autorky, nie je priniesť
komplexnú právnu analýzu problematiky CSA. A hoci treba oceniť jej snahu
zohľadniť špecifiká slovenskej právnej úpravy, k čomu nesporne pomáha aj právny
predhovor, hlavný prínos tohto diela vidím v tom, že zrozumiteľne a fundovane
sumarizuje aktuálne medzinárodné vedecké poznatky týkajúce sa CSA. Praktické
skúsenosti totiž opakovane potvrdzujú, že pri objasňovaní sexuálne motivovanej
trestnej činnosti páchanej na deťoch je väčším problémom nedostatočná odborná
pripravenosť osôb participujúcich na tomto procese, než aktuálna (zďaleka nie
ideálna) právna úprava. Z tohto pohľadu je táto monografia cenným zdrojom
moderných poznatkov najmä o obetiach CSA, špecifických vzorcoch ich správania,
faktoroch ovplyvňujúcich ich sekundárnu viktimizáciu, metódach ich výsluchu
a spôsoboch ich vyhodnocovania. Zvlášť podnetná je tiež časť zaoberajúca sa
predsudkami a rizikami kognitívneho skreslenia u profesionálov. Osvojenie si
týchto poznatkov a ich následné uplatňovanie v praxi vyšetrovateľmi, prokurá-
tormi, sudcami, ale i ďalšími profesionálmi zúčastňujúcimi sa na vyšetrovaní CSA,
predstavuje základ nevyhnutný pre zlepšenie kvality vyšetrovania tohto druhu
trestnej činnosti tak, aby aj tieto trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia
boli spravodlivo podľa zákona potrestaní, a to pri súčasnom rešpekte nielen
k základným právam a slobodám obvinených ale i obetí, včítane minimalizácie
rizika ich druhotnej viktimizácie. Preto môžem toto vedecké dielo vrelo odporučiť
každému, kto prichádza do kontaktu s obeťami CSA, dúfajúc, že nezapadne
prachom v knižnici, ale stane sa každodenným pracovným nástrojom.
JUDr. František Mozner
sudca Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, predseda trestnoprávneho kolégia
~
„Niet nádeje pre kameň byť niečím iným než kameňom. Ale spoluprácou sa zoskupí
a stane sa chrámom.“, napísal Antoine de Saint Exupéry. Tento citát hojne použí-
vaný pri rôznych životných situáciách, je priliehavý aj na problematiku sexuálneho
zneužívania detí (CSA). Oným chrámom, bezpečným útočiskom pre všetky detské
obete sexuálneho násilia, môže byť aj zákonné, včasne a spravodlivo vykonané
trestné konanie, v rámci ktorého sa komplexne, nielen z pohľadu trestnoprávneho
vyrieši situácia dieťaťa, spôsobená spáchaným trestným činom na ňom. Jednotlivý-
mi kameňmi sú potom inštitúcie, disponujúce oprávneniami a povinnosťami
uplatňovanými v rámci trestného konania, bez spolupráce ktorých však požadovaný
efekt takéhoto konania nebude možné dosiahnuť. Každá fungujúca spolupráca však
predpokladá adekvátnu úroveň participujúcich subjektov, pokiaľ ide o teoretické
vedomosti, ale aj praktické skúsenosti, pretože kvalita každej stavby rastie
v priamej úmere so zručnosťami jej tvorcov.
Úroveň ochrany práv detských obetí sexuálneho zneužívania v podmienkach
slovenského trestného konania určite nemôžeme prirovnať k chrámu, a to z rôznych
5
dôvodov. Popri absentujúcej legislatívnej úprave jasne definujúcej pravidlá
systémovej spolupráce medzi zúčastnenými subjektmi, majúcej základ v identifiko-
vaní ochrany detských obetí ako jedného z kľúčových cieľov slovenskej trestnej
politiky je to častokrát nedostatočná miera zručností subjektov aktívne participujú-
cich na trestnom konaní, najmä policajtov, prokurátorov a sudcov prameniaca aj
v ich chýbajúcom cieľavedomom vzdelávaní. Kritickým v tomto smere je najmä
nedostatok kvalitnej odbornej literatúry zrozumiteľne a prehľadne objasňujúcej
všetky kľúčové aspekty vyšetrovania trestných činov súvisiacich so sexuálnym
zneužívaním detí. Veľmi vítanú výnimku v tomto smere predstavuje predkladaná
publikácia, v ktorej renomovaná autorka, pracujúc s veľkým množstvom prameňov,
využívajúc svoje bohaté pedagogické skúsenosti, pútavým spôsobom približuje
problematiku CSA a to z pohľadu v podstate všetkých dotknutých subjektov.
Autorka sa veľmi vhodne, opúšťajúc pole zložitých právnických analýz voľne
dostupných napríklad v rámci komentárov k príslušným predpisom, sústredí skôr
na praktické aspekty kľúčových dôkazných prostriedkov využívaných v trestnom
konaní vedenom ohľadom CSA (znalecké posudky, svedecké výpovede atď.), na
ktoré ponúka svieži pohľad korešpondujúci s jej odborným zameraním.
Táto publikácia prichádza na trh v tom najvhodnejšom období, reprezentovanom
nielen prudkým nástupom podielu sexuálnych trestných činov na celkovej krimina-
lite v dôsledku pandémie COVID-19 v podmienkach Slovenskej republiky, ale aj
osobitným dôrazom na zvyšovanie úrovne špecializácie na všetkých úsekoch
trestného konania. Odbornosť dotknutých subjektov však nesmie byť charakteri-
zovaná iba ich formálnym nastavením, ale naopak musí sa vyznačovať vysokým
stupňom ich vzdelanosti a praktickej skúsenosti. Práve dôsledné oboznámenie sa
s obsahom predkladanej publikácie môže byť významným krokom k naplneniu tohto
cieľa. Publikáciu preto odporúčam širokej odbornej verejnosti, s osobitným
dôrazom na policajtov, prokurátorov, právnych čakateľov prokuratúry, a tiež
sudcov a vyšších súdnych úradníkov.
JUDr. Tomáš Balogh
prokurátor, námestník krajskej prokurátorky v Žiline
~
Mimoriadne užitočná publikácia pre všetkých, ktorí profesionálne prichádzajú do
styku s problematikou CSA. Zrozumiteľnosť textov a šírka zabranej problema-
tiky umožňuje nájsť potrebné informácie pre vyšetrovateľa, advokáta, psychológa,
sudcu, znalca. Navyše - umožňuje reflektovať svoje postupy v optike najnovších
poznatkov, a to v každej fáze práce či s obeťami, alebo aj páchateľmi CSA.
Nesmierne oceňujem kapitolu o groomingu, aj protokol k výsluchu dieťaťa -
nástroje pre prax.
Psychológ v aplikačnej praxi často naráža na to, že klinický obraz dieťaťa nemá
jasné kontúry potrebné pre právnu argumentáciu. Často obsahuje symbolický
slovník dieťaťa, jeho hry, kresby, s nadstavbou kontraintuitívnych reakcií. To sa
logicky premieta do spochybňovania vierohodnosti obete, ale často aj do
spochybňovania odborníka, ktorý podozrenie na CSA vyslovil.
6
Teším sa z tejto monografie a verím, že prispeje k ďalšiemu odtabuizovaniu citlivej
témy a uchopeniu problematiky tak, aby sa zlepšovala práca naprieč profesiami,
ktoré s problematikou CSA prichádzajú do styku. U tejto tematiky je potrebné
odkryť "závoj" tabu, vzdelávať sa, zlepšovať svoje zručnosti, čím prispejeme k mini-
malizovaniu vyslovovania názorov na základe "dojmológie".
Mgr. Lenka Lipanová
klinická psychologička, psychoterapeutka, súdna znalkyňa
~
Napriek všeobecne deklarovanej zhode o potrebe ochrany pred sexuálnym
zneužívaním a podpory detí, ktoré ho zažili, väčšina tohto sociálno-patologického
fenoménu zostáva skrytá a preživší bez potrebnej pomoci. V prehľadne zostavenej
monografii autorka na podklade aktuálnych teoretických východísk predkladá
nielen zistenia rôznych vedných odborov, ale aj overené empirické poznatky inter-
disciplinárnej praxe. Ponúka tak širšiemu okruhu odborných zamestnancov
a zamestnankýň možnosť, aby reflektovali svoje postoje, obohatili si poznatky
a zlepšovali vlastné aj inštitucionálne postupy. Účinnosť intervencií v prípadoch
sexuálneho zneužívania detí však závisí nielen na individuálnej odpovedi ale aj na
spolupráci odborníkov a odborníčok z oblasti zdravotníctva, sociálnej starostli-
vosti, školstva, polície aj spravodlivosti. Práve v tomto ohľade interdisciplinárny
charakter monografie môže významne prispieť k jednotnému na vedeckých dôka-
zoch založenému pochopeniu problematiky a účinnejšiemu využívaniu nástrojov
a postupov pri predchádzaní tomuto závažnému sociálno-patologické javu, pri jeho
postihovaní a pri podpore tých, ktorí s ním majú skúsenosť. Monografia tak je
nielen pútavým čítaním, ale predstavuje aj silný aktualizačný moment či impulz
k tomu, aby sa intervencie a vstupy rôznych profesií skladali do ochranného kruhu,
v ktorom strede budú stáť potreby primárnej obete a jej blízkych.
Mgr. Barbora Burajová
právnička, vedúca Koordinačno-metodického centra pre prevenciu násilia na
ženách Inštitútu pre výskum práce a rodiny
7
OBSAH
Úvod .......................................................................................................... 9
Právny predhovor ................................................................................. 12
1 Sexuálne zneužívanie detí ............................................................... 27
1.1 Kritéria sexuálneho zneužívania detí vo vedeckej literatúre .... 29
1.2 Prevalencia a latencia sexuálneho zneužívania detí ................. 33
1.3 Výskyt krivých obvinení .......................................................... 37
1.4 Obvinenia zo sexuálneho zneužívania detí v kontexte
poručenských sporov ................................................................ 41
2 Páchatelia sexuálneho zneužívania detí ....................................... 43
2.1 Profil páchateľov ...................................................................... 43
2.2 Teórie vysvetľujúce sexuálne delikventné správanie ............... 53
2.3 Grooming (manipulácia) ako súčasť konania a uvažovania
páchateľov ................................................................................ 58
2.4 Intervencie voči páchateľom .................................................... 71
3 Obete sexuálneho zneužívania ....................................................... 85
3.1 Následky primárnej viktimizácie .............................................. 86
3.2 Kontraintuitívne reakcie obetí .................................................. 90
3.3 Sekundárna viktimizácia obetí .................................................. 95
3.4 Vierohodnosť obetí ................................................................... 99
4 Forenzný výsluch detí – suspektných obetí sexuálneho
zneužívania ..................................................................................... 109
4.1 Vedecké poznatky o pamäti a výpovedi obetí sexuálneho
zneužívania ............................................................................. 112
4.2 Základné podmienky výsluchu detskej obete ......................... 122
4.3 Postup výsluchu detskej obete ................................................ 130
4.4 Ak detské obete pri výsluchu (ne)odhaľujú svoje zážitky ...... 143
5 Intervenujúci profesionáli ............................................................ 152
5.1 Riziko predsudkov a kognitívnych skreslení u profesionálov 152
5.2 Výcvik profesionálov zameraný na vedenie výsluchu ........... 158
5.3 Sprostredkovaná traumatizácia profesionálov ........................ 162
8
Príloha 1: NICHD protokol výsluchu dieťaťa ............................. 166
Príloha 2: NICHD-R ......................................................................... 185
Príloha 3: Prílohy k NICHD-R ........................................................ 199
Doplnok kreslenia k budovaniu raportu ....................................... 199
Keď potrebujete uskutočniť dodatočný výsluch ........................... 200
Podporné nenavádzajúce techniky ................................................ 201
Zoznam literatúry ............................................................................... 206
Vecný register ...................................................................................... 228
O autorke ............................................................................................. 231
9
Úvod
Sexuálne zneužívanie detí (ďalej len CSA, z angl. child sexual abuse) patrí
medzi najzávažnejšie sociálno-patologické javy, s potenciálom celého
spektra dlhodobých negatívnych následkov na kvalitu života obetí. Do
značnej miery o podobe a rozsahu následkov rozhoduje aj to, či sa
v jednotlivých prípadoch CSA vôbec intervenuje, a ak áno, nakoľko sú
tieto intervencie primerané, správne a efektívne. V tejto súvislosti sa
naliehavou etickou požiadavkou stáva prax založená na výskumne
overených poznatkoch
1
, nie na intuícii, osobných presvedčeniach
2
profesionálov alebo tradovaných prístupoch k problematike CSA v tej či
onej pomáhajúcej profesii.
Fenomén CSA je predmetom multidisciplinárneho vedeckého záujmu.
Výsledky vedeckého úsilia na celom svete prinášajú množstvo poznatkov,
ktoré majú pre aplikačnú prax značný význam. Oboznámenie sa s nimi
môže prispieť k zlepšeniu kvality vyšetrovania, vyvodzovaniu správnych
záverov zo zhromaždených dôkazov, zníženiu rizika druhotnej
viktimizácie obetí, stanoveniu primeraných trestov, ochranných opatrení,
resp. povinností a obmedzení pre páchateľov.
Lanzarotský dohovor stanovuje zmluvným stranám povinnosť prijať
„potrebné opatrenia na zabezpečenie toho, aby sa osoby, jednotky alebo
služby poverené vyšetrovaním špecializovali na oblasť boja proti sexuál-
nemu vykorisťovaniu a sexuálnemu zneužívaniu detí, alebo aby tieto osoby
1
BUTTERS, R. P., & VAUGHAN-EDEN, V. (2011). The ethics of practicing forensic social
work. Journal of Forensic Social Work, 1(1), 61-72.; CHAFFIN, M., & FRIEDRICH, B.
(2004). Evidence-based treatments in child abuse and neglect. Children and youth services
review, 26(11), 1097-1113.
2
Zdôrazňovanie významu výskumne overených poznatkov neodporuje zásade obsiahnutej
v § 2 ods. 12 Trestného poriadku v zmysle ktorej “orgány činné v trestnom konaní a súd
hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia
založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne
(...).” Ako bližšie objasní kapitola 5.1 tejto publikácie, osobné presvedčenia profesionálov
môžu byť skreslené predsudkami a kognitívnymi skresleniami, preto si vyžadujú kultiváciu
prostredníctvom kontinuálneho vzdelávania.
10
boli školené na tento účel.“
3
Smernica Európskeho parlamentu a Rady
2011/93/EÚ apeluje na to, aby si poznatky o špecifickej problematike
sexuálneho zneužívania detí prehĺbil širší okruh pomáhajúcich profesií:
„Odborným pracovníkom, ktorí môžu prísť do kontaktu s obeťami sexuál-
neho zneužívania a sexuálneho vykorisťovania v detskom veku, by mala byť
poskytnutá príslušná odborná príprava zameraná na identifikáciu a
zaobchádzanie s takýmito obeťami. Táto odborná príprava by sa mala
podporiť u príslušníkov týchto kategórií, ktorí majú možnosť prísť do
kontaktu s obeťami v detskom veku: príslušníci polície, prokurátori, práv-
nici, sudcovia a súdni zamestnanci, zdravotnícky personál, personál venu-
júci sa starostlivosti o deti, ale mohol by sa týkať aj iných skupín ľudí, u
ktorých je pravdepodobnosť, že sa v práci stretnú s obeťami sexuálneho
zneužívania a sexuálneho vykorisťovania v detskom veku.“
4
Možnosti inštitucionálne zastrešeného kontinuálneho vzdelávania sa v tejto
špecifickej problematike nie sú zatiaľ v slovenských podmienkach
dostupné v postačujúcej miere. Predkladaná publikácia teda ponúka
príležitosť na prehĺbenie si poznatkov formou samoštúdia.
Ambíciou tejto publikácie nie je priniesť právnu analýzu problematiky
CSA (hoci na viacerých miestach odkazuje na relevantné legislatívne
aspekty a ponúka tiež stručný právny predhovor), ale sprístupniť aktuálne
vedecké poznatky, bez zohľadnenia ktorých môže byť aj právne uchopenie
problematiky náchylnejšie na omyly. V piatich kapitolách publikácia
sumarizuje kľúčové výskumné poznatky týkajúce sa fenoménu CSA, osôb
dopúšťajúcich sa sexuálnych deliktov na deťoch, obetí CSA a problematiky
ich výsluchu a napokon i rizík, ktorým pri výkone profesie čelia profe-
sionáli prichádzajúci do kontaktu s prípadmi CSA. V prílohe publikácie
zároveň čitatelia a čitateľky nájdu prehľadne štruktúrovaný návod na
vedenie výsluchu u detí, u ktorých je podozrenie že sa stali obeťami CSA.
Ide o slovenský preklad tzv. NICHD protokolu, ktorý je považovaný za
zlatý štandard vo vedení takéhoto výsluchu. Medzinárodný vedecký tím ho
začal vyvíjať v 90-tych rokoch minulého storočia. Z výskumov vyplýva, že
NICHD protokol zlepšuje kvalitu výsluchu, množstvo získaných forenzne
3
Článok 34 Dohovoru Rady Európy o ochrane detí pred sexuálnym vykorisťovaním a
sexuálnym zneužívaním. Lanzarote 25. 10. 2007. Pre Slovenskú republiku nadobudol
platnosť 1. júla 2016. https://www.slov-lex.sk/static/pdf/2016/164/ZZ_2016_164.pdf
4
Bod 36 preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/93/EÚ z 13. decembra
2011 o boji proti sexuálnemu zneužívaniu a sexuálnemu vykorisťovaniu detí a proti detskej
pornografii, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2004/68/SVV. Dostupné na:
https://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/TXT/?uri=celex%3A32011L0093
11
významných informácií, zlepšuje vyhodnocovanie špecifickej vierohod-
nosti obetí, a taktiež zvyšuje počet priznaní pred súdom, pravdepodobnosť
stíhania a usvedčenia páchateľov. Originálna verzia protokolu (v angličti-
ne) bola dosiaľ preložená do viac než 20 jazykov a úspešne aplikovaná
v rôznych krajinách, vrátane viacerých Európskych krajín. Jeho slovenský
preklad ponúkame v nádeji, že prispeje k skvalitneniu vedenia výsluchov
v slovenskej aplikačnej praxi.
Verím, že si publikácia nájde čitateľov a čitateľky, ktorí a ktoré nájdu
spôsob ako v každodennej praxi aplikovať získané poznatky a prispievať
k znižovaniu druhotnej viktimizácie obetí CSA a k väčšej vymožiteľnosti
práva.
12
Právny predhovor
JUDr. Anna Gašpercová, advokátka
Ochrana detských obetí CSA v trestnom procese v SR
Ambíciou tejto publikácie je zhrnutie výskumných poznatkov týkajúcich
sa fenoménu CSA. Veríme, že jej čitateľmi sa stanú aj slovenskí vyšetro-
vatelia, prokurátori, sudcovia a advokáti, zaoberajúci sa prípadmi CSA.
Vyšetrovatelia, prokurátori a sudcovia preto, aby ich vnútorné presvedče-
nie založené na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu, podľa
ktorého hodnotia dôkazy v zmysle §-u 2 ods. 12/ Trestného poriadku, bolo
formované so znalosťou výskumných poznatkov v tejto oblasti, ktoré sú
obsiahnuté v kapitolách 1 až 3. Advokáti preto, lebo sú jednak obhajcami
práv osôb, ktoré sa CSA dopúšťajú (podľa §§ 36 a nasl. Trestného poriad-
ku), ale rovnako by mali obhajovať aj práva obetí CSA (či už v postavení
splnomocnencov poškodených podľa §§ 53 a 54 Trestného poriadku alebo
ako ich opatrovníci podľa § 48 ods. 2/ Trestného poriadku).
Zároveň prípady CSA sú špecifické ich náročnosťou z procesnoprávneho
hľadiska. V rukách vyššie uvedených profesií je zdanlivo neriešiteľná
situácia, a to zachovať právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„DoOĽPaZS“) zároveň osobám, ktoré sa CSA dopúšťajú, ako aj osobám,
ktoré sa stali obeťami CSA.
Ochrana obetí všeobecne
Ochrana práv osôb proti ktorým sa trestné konanie vedie a právo na obha-
jobu sú v odbornej literatúre rozpracovávané už dlhodobo. Aj podľa prof.
Záhoru
5
obetiam trestných činov spočiatku ani medzinárodné dokumenty
nepriznávali žiadne osobitné práva. Na európskej úrovni bolo v roku 2001
Radou EÚ prijaté rámcové rozhodnutie o postavení obetí v trestnom konaní
a v roku 2004 Smernica Rady EÚ 2004/80/ES o odškodňovaní obetí
5
ZÁHORA, J. (2018). Zákon o obetiach trestných činov: Komentár. Bratislava: Wolters
Kluwer.
13
trestných činov v iných krajinách EÚ (ďalej len „Smernica 2004/80/ES“).
V primárnom práve EÚ sa problematika obetí upravila v roku 2007 prijatím
Lisabonskej zmluvy.
6
Až smernica EP a Rady 2012/29/EÚ (ďalej len
„Smernica 2012/29/EÚ“) stanovila minimálne normy v oblasti
práv, podpory a ochrany obetí trestných činov. Na úplnú transpozíciu
smerníc 2012/29/EÚ a 2004/80/ES do slovenského právneho poriadku bol
v SR prijatý zákon č. 237/2017 Z.z. o obetiach trestných činov (ďalej len
„ZoO“). ZoO poskytuje ochranu širokému spektru obetí trestných činov,
s čím sú spojené nové, dovtedy neznáme povinnosti pre orgány činné
v trestnom konaní, súdy, ale aj pre subjekty poskytujúce obetiam pomoc.
Prirodzene sa teda voči nemu stavajú kriticky viacerí dotknutí a majú
tendenciu ukladané povinnosti odmietať ako nezmyselné, ťažko realizova-
teľné, komplikované a časovo náročné. Ak majú byť práva obetí rešpekto-
vané komplexne, je potrebné v prvom rade pochopiť princípy a východiská
na ktorých ZoO spočíva. V praxi musí byť ZoO vykladaný so zreteľom na
hodnoty, ktoré sú ním vyjadrené a chránené, v súlade s Ústavou Slovenskej
republiky, s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky,
ktoré majú prednosť pred zákonom a s judikatúrou Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).
Odborníci z oblasti trestného práva konštatujú, že obetiam trestných činov
sa v Slovenskej republike nevenovala zaslúžená pozornosť, pretože v cen-
tre záujmu vedy trestného práva a kriminológie bol páchateľ trestného činu,
čo vyplýva zo samotnej podstaty retributívnej justície, ktorou je sústredenie
sa na odsúdenie páchateľa, viac ako na odškodnenie obete.
7
Z uvedeného
dôvodu dlhodobo absentovala aj právna úprava, ktorá by osobitne bola
zameraná na práva a záujmy obetí trestných činov. Určité čiastočné riešenie
v podobe právnej úpravy poškodeného obsiahnuté v Trestnom poriadku a
tiež v zákone č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilný-
mi trestnými činmi existovalo, ale neposkytovalo dostatočnú a komplexnú
právnu úpravu, o ktorú by sa mohli obete oprieť a ktorej by mohli
dôverovať.
8
Aj JUDr. Srholec, ktorý sa v roku 2018 k prijatiu ZoO staval
kriticky, uvádzal, že stav ochrany osôb poškodených trestným činom, resp.
obetí trestných činov je z hľadiska trestného práva naozaj žalostný.
9
6
Kapitola 4, článok 82, bod 2 Zmluvy o fungovaní EÚ
7
STRÉMY, T. et al. (2020). Trestná politika v Slovenskej republike (Minulosť, súčasnosť,
budúcnosť). Bratislava : C. H. Beck, s.26
8
Tamtiež, s. 27
9
SRHOLEC, M. (2018). Pár poznámok k zákonu o obetiach trestných činov. Právne listy
9.1.2018. Dostupné na: http://www.pravnelisty.sk/clanky/a624-par-poznamok-k-zakonu-o-
obetiachtrestnych-cinov.
14
Podľa prof. Strémyho et al. sa slovenská trestná politika v prvom rade musí
preorientovať z často až nenáležitého favorizovania práv obvineného na
čo najširšiu možnú garanciu zabezpečenia práv poškodených v trestnom
konaní. Poškodenému musí byť venovaná minimálne taká pozornosť ako
obvinenému, a to počnúc prvým kontaktom, pokračujúc vykonávaním
úkonov prípravného konania zameraných v dostatočnej miere aj na
uspokojenie nároku poškodeného na náhradu škody spôsobenej trestným
činom, končiac rýchlym a spravodlivým súdnym konaním, výsledkom
ktorého bude náhrada škody poškodenému, či už zo strany páchateľa
trestného činu, alebo štátu. Aktuálne je stredobodom slovenského trestného
konania najmä obvinený, pričom prioritou je náležité vyšetrenie
skutkového stavu, zistenie páchateľa a jeho spravodlivé a zákonné
potrestanie pri rešpektovaní všetkých jeho práv.
10
Slovenské trestné právo nepozná za porušenie práv poškodeného v podstate
žiadne sankcie, ako je to napríklad u obvinených v ustanoveniach § 241
ods. 1/ písm. f) Trestného poriadku (odmietnutie obžaloby) alebo § 331
ods. 1/ písm. b) Trestného poriadku (odmietnutie návrhu na schválenie
dohody o vine a treste).
11
Za úvahu preto podľa prof. Strémyho et al. stojí
aj možnosť zavedenia určitých sankčných inštitútov do trestnoprávnych
noriem, ku ktorých využitiu by došlo v prípade porušenia práv poškode-
ných.
12
Aktuálne porušenie povinností zo strany orgánov verejnej moci za-
kladá poškodeným len právo na náhradu škody za ich nesprávny úradný
postup podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci v z.n.p.
V slovenskom právnom poriadku sa stretávame s nejednotnosťou pojmov,
označujúcich osoby, ktoré sa stali obeťami trestných činov - § 46 Trestného
poriadku
13
definuje pojem poškodený a § 2 ods. 1/ písm. b/ bod 1. a 2.
ZoO
14
definuje pojem obeť. Je nepochybné, že detské obete CSA je možné
10
STRÉMY, T. et al. (2020). Trestná politika v Slovenskej republike (Minulosť, súčasnosť,
budúcnosť). Bratislava : C. H. Beck, s. 157.
11
Tamtiež, s. 115
12
Tamtiež, s. 157
13
Podľa § 46 ods. 1/ Trestného poriadku poškodený je osoba, ktorej bolo trestným činom
ublížené na zdraví, spôsobená majetková, morálna alebo iná škoda alebo boli porušené či
ohrozené jej iné zákonom chránené práva alebo slobody.
14
Podľa § 2 ods. 1/ písm. b/ ZoO na účely tohto zákona sa rozumie obeťou 1.fyzická osoba,
ktorej bolo alebo malo byť trestným činom ublížené na zdraví, spôsobená majetková škoda,
nemajetková alebo iná škoda alebo boli porušené, či ohrozené jej zákonom chránené práva
alebo slobody, 2. príbuzný v priamom rade, osvojiteľ, osvojenec, súrodenec, manžel a
osoba, ktorá žila v čase smrti v spoločnej domácnosti s osobou, ktorej bola trestným činom
spôsobená smrť, ako aj osoba závislá od osoby, ktorej bola trestným činom spôsobená smrť,
15
subsumovať pod ktorúkoľvek z týchto legálnych definícií. Pri riešení
problematiky CSA je preto nevyhnutné, aby boli plne zachované ich práva
tak podľa Trestného poriadku, ako aj podľa ZoO. Trestné činy sexuálneho
zneužívania patria totiž dlhodobo k najčastejšie páchaným trestným činom
v rámci mravnostnej kriminality.
15
Právne východiská procesnoprávnej ochrany obetí CSA
Smernica 2012/29/EÚ vo svojom úvodnom článku 14 zdôrazňuje osobitný
zreteľ na najlepší záujem dieťaťa v súlade s Chartou základných práv
Európskej únie a Dohovorom Organizácie Spojených národov o právach
dieťaťa.
Podľa kapitoly 1 článok 1 bod 2 Smernice 2012/29/EÚ členské štáty
zabezpečia, aby sa pri uplatňovaní tejto smernice v prípade, že je obeťou
dieťa, bral hlavný zreteľ na najlepší záujem dieťaťa, ktorý sa posudzuje
individuálne.
Aj podľa Čl. 5 zákona č. 36/2005 Z.z. v z.n.p. o rodine (ďalej len „ZOR“)
je záujem maloletého dieťaťa prvoradým hľadiskom pri rozhodovaní vo
všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú.
Detské obete CSA majú podľa § 2 ods. 1/ písm. c/ bod 1., 4., 5. a 6. písm.
d/ bod 2. ZoO priznané postavenie obzvlášť zraniteľných obetí.
Detské obete CSA vyžadujú osobitnú podporu a ochranu z dôvodu
vysokého rizika druhotnej a opakovanej viktimizácie, zastrašovania a
pomsty (body 17, 18, 38, 52, 53, 54, 57, 58 úvodných ustanovení Smernice
2012/29/EÚ).
Nakoľko druhotnou viktimizáciou je podľa § 2 ods. 1/ písm. f/ ZoO ujma,
ktorá obeti vznikla v dôsledku konania alebo nekonania orgánu verejnej
moci, subjektu poskytujúceho pomoc obetiam, poskytovateľa zdravotnej
starostlivosti, znalca, tlmočníka, obhajcu alebo oznamovacích prostried-
kov, mali by dotknuté subjekty pristupovať k svojej práci vo vzťahu
k obetiam CSA obzvlášť zodpovedne.
ak utrpeli v dôsledku smrti tejto osoby škodu a ak odsek 2 neustanovuje inak; ak je týchto
osôb viac, považuje sa za obeť každá z nich
15
STRÉMY, T. et al. (2020). Trestná politika v Slovenskej republike (Minulosť, súčasnosť,
budúcnosť). Bratislava : C. H. Beck, s. 64.
16
Detské obete CSA majú podľa § 8 ZoO priznané právo na ochranu pred
druhotnou a opakovanou viktimizáciou.
Rozsah opatrení na ochranu detských obetí CSA, ktoré sú obzvlášť zrani-
teľné voči druhotnej a opakovanej viktimizácii, zastrašovaniu a pomste by
sa mal určovať bez toho, aby boli dotknuté práva na obhajobu (úvodné
ustanovenie 58, kapitola 3 články 18, 20 a 23 Smernice 2012/29/EÚ).
Kolízia práv osôb podozrivých zo spáchania CSA s právami
detských obetí CSA
V tejto súvislosti sa zameriame na poznatky, ktoré by mali pomôcť zaručiť
spravodlivý proces tak osobám podozrivým z páchania CSA (ktorým §-u
2 ods. 4/ Trestného poriadku priznáva prezumpciu neviny) ako aj osobám,
ktoré sa stali obeťami CSA (ktorým § 3 ods. 1/ ZoO priznáva prezumpciu
statusu obete). V domácej právnickej literatúre sa problematika kolízie
práv obetí trestných činov a práva na obhajobu vyskytla len vo všeobecnej
rovine. Pokúsime sa preto na kolíziu práv detských obetí CSA a obhajoby
osôb podozrivých zo spáchania CSA pozrieť konkrétnejšie:
Právna pomoc obetiam CSA vs. obhajoba osôb podozrivých zo
spáchania CSA
V zmysle príslušných ustanovení Trestného poriadku má každý, proti
komu sa vedie trestné konanie, právo na obhajobu (§ 2 ods. 9), mladistvý
musí mať obhajcu po vznesení obvinenia (§ 336). Ak obvinený preukáže,
že nemá dostatočné prostriedky na úhradu trov obhajoby a požiada o
ustanovenie obhajcu, súd je povinný obhajcu mu ustanoviť aj v prípade, ak
neexistujú dôvody povinnej obhajoby (§ 40 ods. 2 Trestného poriadku).
Ustanovený aj zvolený obhajca majú právo na advokátsku odmenu vo
výške advokátskej tarify za každý úkon právnej služby.
16
Detská obeť CSA vykonáva práva poškodeného v trestnom konaní zastú-
pená zákonným zástupcom (§ 48 ods. 1 Trestného poriadku), ktorý jej
môže zvoliť splnomocnenca. Ak poškodený, ktorý uplatňuje nárok na
náhradu škody preukáže, že nemá dostatočné prostriedky, súd mu môže
ustanoviť zástupcu z radov advokátov, ak to považuje za potrebné na
ochranu záujmov poškodeného (§ 47 ods. 6 Trestného poriadku). Až dosiaľ
16
§ 12 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb
17
možno konštatovať porovnateľnú právnu úpravu. V prípadoch CSA sa však
nezriedka stáva, že zákonní zástupcovia nemôžu vykonávať v trestnom
konaní práva poškodenej obete CSA z dôvodu kolízie ich záujmov so
záujmami dieťaťa. V takom prípade súdy ustanovujú obetiam CSA
opatrovníkov z radov advokátov podľa § 48 ods. 2 Trestného poriadku.
Advokátom ako ustanoveným opatrovníkom patrí odmena za celé trestné
konanie vyčíslená celkovou jednorazovou sumou vo výške cca jedného-
dvoch úkonov právnej služby, v porovnaní s ustanovenými obhajcami.
17
Opatrovník pritom v mene detskej obete CSA podľa Trestného poriadku
môže najmä robiť návrhy na vykonanie alebo doplnenie dôkazov,
predkladať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, obstarať
dôkazy, vykonať dôkazy, uplatniť nárok na náhradu škody, navrhnúť
zaistenie nároku na náhradu škody, nazerať do spisu, vzniesť námietku
zaujatosti, zúčastniť sa na hlavnom pojednávaní a verejnom zasadnutí
o odvolaní, predniesť záverečnú reč, podávať opravné prostriedky, žiadať
o odstránenie prieťahov v konaní. Opatrovník by sa mal v prospech detskej
obete CSA domáhať plného uplatnenia jej práv aj podľa ZoO (najmä
právo na informácie zrozumiteľným spôsobom, prihliadanie na najlepší
záujem dieťaťa, ochrana pred druhotnou viktimizáciou používaním vhodne
prispôsobených úradných miestností alebo inými opatreniami na
zabránenie styku páchateľa s obeťou alebo jej rodinnými príslušníkmi).
Prečo sa zákonodarca rozhodol priznať tak výrazne rozdielnu odmenu
ustanoveným obhajcom oproti opatrovníkom nie je známe. Zostáva nám
však veriť, že aj napriek nepomeru medzi odmeňovaním povinnej obhajoby
a opatrovníctva, nebudú ustanovovaní advokáti zastávať svoje povinnosti
opatrovníkov len formálne, ale budú dohliadať na riadne uplatnenie
všetkých práv detských obetí CSA v trestných konaniach.
Právo obvineného vyslúchať svedkov proti sebe vs. právo detských
obetí CSA na rešpektovanie súkromného a rodinného života
Výsluchom detských obetí CSA je venovaná kapitola č. 4 tejto monografie.
Výsluch detskej obete CSA býva v praxi dôležitým, rozhodujúcim či
jediným dôkazom o spáchaní skutku. Je vykonávaný v štádiu prípravného
konania orgánmi činnými v trestnom konaní.
Podľa čl. 6 ods. 3/ písm. d/ DoOĽPaZS súčasťou práva na spravodlivé
súdne konanie je aj právo na kontradiktórny postup v konaní pred súdom,
17
§ 12 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb
18
podľa ktorého každý, kto je obvinený z trestného činu má právo vyslúchať
alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch
svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti
sebe.
Slovenská právna úprava, judikatúra NS SR aj judikatúra ESĽP však
z pravidla podľa tohto článku pripúšťajú výnimky. Práve právo detskej
obete CSA na rešpektovanie jej súkromného a rodinného života podľa
čl. 8 ods. 1/ DoOĽPaZS je dôvodom na uskutočnenie takejto výnimky. Za
predpokladu, že obvinenému zostane zachovaný riadny a účinný výkon
jeho obhajobných práv, je prípustné, aby detská obeť CSA nemusela už
pred súdom vypovedať. V každom prípade výsluch detskej obete CSA je
potrebné vykonať podľa § 134 ods. 4, ods. 5 a § 135 ods. 3 Trestného
poriadku
18
, t.j. obzvlášť ohľaduplne, po obsahovej stránke tak, aby sa už
18
§ 134 ods. 4 Trestného poriadku: Ak je ako svedok v trestnom konaní vypočúvaná osoba,
ktorá je obzvlášť zraniteľnou obeťou podľa osobitného predpisu alebo rodinným
príslušníkom takejto obete, treba vykonať výsluch ohľaduplne a po obsahovej stránke tak,
aby sa výsluch v ďalšom konaní už nemusel opakovať; ustanovenie § 135 ods. 1 tým nie je
dotknuté. Výsluch sa vykoná s využitím technických zariadení určených na záznam zvuku a
obrazu alebo s využitím technických zariadení určených na prenos a záznam zvuku a
obrazu; ustanovenie § 270 ods. 2 tým nie je dotknuté. Orgán činný v trestnom konaní
zabezpečí, aby výsluchy v prípravnom konaní viedla tá istá osoba, ak sa tým nenaruší
priebeh trestného konania. Ak je ako svedok vypočúvaná obzvlášť zraniteľná obeť podľa
osobitného predpisu, o veciach, ktorých oživovanie v pamäti by vzhľadom na jej osobné
vlastnosti, vzťah k páchateľovi alebo závislosť od páchateľa, povahu a okolnosti spáchania
trestného činu mohlo nepriaznivo ovplyvniť jej telesnú integritu alebo duševnú integritu
alebo vystaviť ju riziku druhotnej viktimizácie, k výsluchu sa priberie psychológ alebo
znalec, ktorý so zreteľom na predmet výsluchu vypočúvanej osoby prispeje k správnemu
vedeniu výsluchu; ustanovenie § 135 ods. 1 tým nie je dotknuté. Pred vypočutím svedka
podľa štvrtej vety orgán činný v trestnom konaní prekonzultuje spôsob vedenia výsluchu so
psychológom alebo znalcom, ktorý bude pribraný k výsluchu, aby sa zabezpečilo správne
vykonanie výsluchu a predišlo sa druhotnej viktimizácii.
§ 134 ods. 5 Trestného poriadku: Ak je ako svedok v trestnom konaní vedenom pre trestný čin
proti ľudskej dôstojnosti, trestný čin obchodovania s ľuďmi alebo trestný čin týrania blízkej
osoby a zverenej osoby vypočúvaná osoba, ktorá je obzvlášť zraniteľnou obeťou podľa
osobitného zákona, výsluch v prípravnom konaní spravidla vedie osoba rovnakého pohlavia
ako vypočúvaná osoba, ak tomu nebránia závažné dôvody, ktoré je orgán činný v trestnom
konaní povinný uviesť v zápisnici.
§ 135 ods. 5 Trestného poriadku: Ak je ako svedok vypočúvaná osoba mladšia ako 18 rokov a
ak ide o trestný čin spáchaný voči blízkej osobe alebo zverenej osobe alebo je zrejmé z
okolností prípadu, že opätovná výpoveď osoby mladšej ako 18 rokov môže byť ovplyvnená,
alebo je odôvodnený predpoklad, že výsluch by mohol nepriaznivo ovplyvňovať duševný a
mravný vývoj osoby mladšej ako 18 rokov, výsluch sa vykoná tak, aby osoba mladšia ako
18 rokov mohla byť v ďalšom konaní vypočutá len výnimočne. Ďalší výsluch osoby mladšej
ako 18 rokov sa v prípravnom konaní môže vykonať len so súhlasom jej zákonného zástupcu
a v prípadoch podľa § 48 ods. 2 so súhlasom opatrovníka.
19
v ďalšom konaní nemusel opakovať, s využitím technických zariadení na
záznam zvuku a obrazu, pribrať psychológa.
K použiteľnosti výsluchu, uskutočnenému pred vznesením obvinenia v ko-
naní pred súdom bolo dňa 7.12.2009 prijaté stanovisko trestnoprávneho
kolégia NS SR pod sp. zn. Tpj 63/2009, podľa ktorého obžaloba môže byť
opretá o výpovede svedkov vykonané pred vydaním, príp. oznámením
uznesenia o vznesení obvinenia, ak k ich vykonaniu došlo po začatí trest-
ného stíhania „vo veci". Ak je ale výpoveď svedka jediným usvedčujúcim
dôkazom alebo vo významnej miere rozhodujúcim dôkazom, o ktorý chce
prokurátor v konaní pred súdom, oprieť obžalobu, je nevyhnutné takého
svedka vypočuť až po vznesení obvinenia (alebo svedka vypočutého pred
týmto úkonom znovu vypočuť), a tak zachovať právo obvineného na obha-
jobu. Výnimku z kontradiktórneho postupu predstavujú výpovede svedkov,
ktoré majú v zmysle § 263 ods. 3 písm. b) Trestného poriadku charakter
neodkladného alebo neopakovateľného úkonu; taký charakter majú aj
výpovede svedkov mladších ako 18 rokov (§ 135 ods. 1, ods. 2 veta druhá
Trestného poriadku – v čase prijatia stanoviska podľa vtedy platného § 135
ods. 1 Trestného poriadku - svedkov mladších ako 15 rokov). Na druhej
strane, ak ide o výsluch svedka, ktorý sa po vznesení obvinenia dostáva do
postavenia blízkej osoby vo vzťahu k obvinenému v zmysle § 127 ods. 4,
resp. ods. 5 Trestného zákona, v dôsledku čoho nadobúda práva uvedené z
§ 130 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku, je výsluch takého svedka – podľa
citovaného stanoviska TK NS SR - vykonaný pred vznesením obvinenia
pre ďalšie trestné konanie právne neúčinný (§ 263 ods. 4 Trestného
poriadku).
19
V tejto súvislosti je prelomovým Rozsudok ESĽP zo dňa 22.6.2021
v prípade č. 22597/16 R.B. proti Estónsku. V trestnej veci sexuálneho
zneužívania 4-ročnej dcéry otcom došlo pred príslušnými estónskymi
súdmi k oslobodeniu páchateľa pre procesnú nepoužiteľnosť jej výsluchu z
dôvodu, že maloletá nebola pri svojom vypočutí v predsúdnom konaní
poučená o povinnosti vypovedať pravdu a o práve odoprieť výpoveď proti
svojmu otcovi. ESĽP konštatoval, že trestnoprávne mechanizmy by sa mali
implementovať tak, aby sa riešila osobitná zraniteľnosť detskej obete CSA,
aby sa v prvom rade zohľadnili jej najlepšie záujmy a aby bola poskytnutá
ochrana jej právam obete. Podľa ESĽP pre účinnú ochranu práv detí v
súlade s medzinárodnými normami je nevyhnutné chrániť ich svedectvo
19
Stanovisko trestnoprávneho kolégia NS SR sp.zn. Tpj 63/2009 zo dňa 7.12.2009, uverejnené
v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR 4/2010 pod por.č. 30
20
počas predsúdneho vyšetrovania aj súdneho konania. Tak prísne uplatňo-
vanie procesných pravidiel považoval ESĽP za závažný nedostatok trest-
ného procesu, ktorý dostatočne nezohľadnil osobitnú zraniteľnosť a zodpo-
vedajúce potreby detskej obete CSA, čím jej nebola poskytnutá účinná
ochrana.
20
Podľa JUDr. Moznera a JUDr. Kyjac v zmysle vyššie uvedeného je veľmi
dôležité, aby v záujme riadneho a účinného výkonu práv obvineného bola
obhajobe poskytnutá príležitosť položiť svedkovi otázky už v príprav-
nom konaní. V opačnom prípade bude použitie takejto výpovede ako
základu pre odsúdenie obžalovaného problematické a bude možné iba
vtedy, pokiaľ boli obmedzenia, ktorým bola obhajoba v dôsledku pripuste-
nia takého dôkazu vystavená, inak dostatočne vyvážené. Napríklad ak bol
výsluch zachytený prostredníctvom technických zariadení na zazname-
nanie zvuku a obrazu, takýto záznam bol na hlavnom pojednávaní prehraný
a obžalovaný mal možnosť dodatočne sledovať správanie a reakcie svedka
a tieto spochybniť, pokiaľ zároveň takúto výpoveď podporujú aj ďalšie dô-
kazy, najmä výpovede svedkov, ktoré boli na hlavnom pojednávaní overe-
né krížovým výsluchom.
21
Autori preto zdôrazňujú povinnosť orgánov
činných v trestnom konaní pri výsluchu detskej obete CSA postupovať
podľa § 134 ods. 4, ods. 5 a § 135 ods. 3 Trestného poriadku, a teda s ve-
domím, že svedok nebude v konaní pred súdom vypočutý. V tejto súvislosti
je preto mimoriadne dôležitá znalosť nielen slovenskej právnej úpravy
a súvisiacej judikatúry, ale aj judikatúry ESĽP.
V Bulletine oddelenia dokumentácie, analytiky a komparatistiky Najvyš-
šieho súdu SR č. 2/2017 je zverejnený Preklad Príručky judikatúry Európ-
skeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 DoOĽPaZS, kde sa vyčerpávajúco
pomenúva, za akých okolností je možné uplatniť výnimky z kontradik-
tórneho postupu v konaní pred súdom.
22
Najmä ESĽP konštantne
judikuje, že v trestných konaniach týkajúcich sa CSA je možné prijať určité
opatrenia na ochranu obete za predpokladu, že tieto opatrenia možno
zosúladiť s primeraným a účinným uplatňovaním práv na obhajobu.
V prípade č. 28328/03 Aigner proti Rakúsku ESĽP konštatoval, že trestné
konania týkajúce sa sexuálnych trestných činov obete často vnímajú ako
utrpenie, najmä, ak sú nedobrovoľne konfrontované s obvineným. Tieto
črty sú ešte výraznejšie v prípade maloletých. Pri posudzovaní otázky, či v
20
č. 22597/16 R.B. vs. Estonia, ods. 87, 99, 102, 103 dostupné na: https://hudoc.echr.coe.int/
21
MOZNER, F. & KYJAC, Z. (2018). Právo obvineného na obhajobu versus práva detských
obetí sexuálneho násilia. Trestní právo 22(3), 36-40.
22
dostupné na: https://www.nsud.sk/data/files/1829_bulletin_odak_2_2017.pdf
21
takomto konaní bolo zachované právo obvineného na spravodlivý súdny
proces, sa musí vziať do úvahy právo na rešpektovanie súkromného a
rodinného života obete podľa čl. 8 ods. 1/ DoOĽPaZS.
23
Aj článok
5 slovenského Zákona o rodine hovorí, že záujem maloletého dieťaťa je
prvoradým hľadiskom pri rozhodovaní vo všetkých veciach, ktoré sa ho
týkajú. Pri určovaní a posudzovaní záujmu maloletého dieťaťa sa
zohľadňuje o.i. najmä bezpečie prostredia, ochrana dôstojnosti, zachovanie
identity a názor dieťaťa.
Podľa rozsudku ESĽP v prípade č. 41107/10 Y. proti Slovinsku v prípa-
doch CSA je potrebné dosiahnuť správnu rovnováhu medzi osobnou
integritou obete a obhajobou. Obhajobe síce musí byť poskytnutý priestor
na spochybnenie spoľahlivosti a dôveryhodnosti obete a na odhalenie
možných nezrovnalostí vo výpovedi svedka, ale výsluch obete CSA by
nemal byť používaný ako prostriedok zastrašovania alebo ponižovania.
24
Zároveň v prípade č. 34209/96 S.N. proti Švédsku ESĽP konštatoval, že
v prípadoch CSA článok 6 odsek 3 písm. d) DoĽPaZS nemožno interpreto-
vať ako bezvýnimočnú požiadavku, podľa ktorej by vždy otázky svedkovi
musel klásť priamo obvinený alebo jeho obhajca. Je potrebné chápať ho
skôr tak, že obvinenému musí byť poskytnutá adekvátna a náležitá príle-
žitosť spochybniť a vypočuť svedka, ktorý svedčí proti nemu, a to buď pri
svojich výpovediach, alebo v neskoršej fáze trestného konania.
25
Z hľadiska posúdenia zachovania práva na kontradiktórny proces v kona-
niach týkajúcich sa CSA, v ktorých nebola obeť CSA vypočutá na hlavnom
pojednávaní, sú významnými rozhodnutia ESĽP č. 26766/05 a 22228/06
Al-Kawaja a Tahery proti UK.
26
Súd musí v troch krokoch skúmať:
1. Či existoval závažný dôvod neprítomnosti svedka v konaní pred
súdom, ospravedlňujúci pripustenie jeho skoršej výpovede. Ochranu
detskej obete CSA ako závažný dôvod ESĽP pripúšťa.
23
č. 28328/03 Aigner proti Rakúsku ESĽP, ods.37; obdobne č. 30542/04 D. proti Fínsku,
ods.43; č. 22508/02 F. a M. proti Fínsku, ods.58; č. 34209/96 S. N proti Švédsku, ods.47;
č. 59632/09 Vronchenko proti Estónsku, ods.56 – všetky rozhodnutia dostupné na:
https://hudoc.echr.coe.int/
24
č. 41107/10 Y. proti Slovinsku, ods. 108 - dostupné na: https://hudoc.echr.coe.int/
25
č.34209/96 S.N. proti Švédsku, ods.52, obdobne č.21508/02 W.S. proti Poľsku; dostupné
na: https://hudoc.echr.coe.int/
26
č. 26766/05 a 22228/06 Al-Kawaja a Tahery proti UK; obdobne č. 46203/08 Tseber proti
ČR; č. 23789/09 Brzuszczynski proti Poľsku; č. 26540/08 Rosin proti Estónsku; č. 9154/10
Schatschaschwili proti Nemecku - dostupné na: https://hudoc.echr.coe.int/
22
2. Či bola výpoveď neprítomného svedka výlučným alebo rozhodujúcim
dôkazom pre odsúdenie páchateľa. Čím rozhodujúcejšia sila výsluchu
neprítomného svedka, tým sú potrebné zásadnejšie vyvažujúce faktory
v prospech obhajoby.
3. Či existovali dostatočne vyvažujúce faktory, vrátane silných proces-
ných záruk, ktoré kompenzovali ťažkosti spôsobené obhajobe v dôs-
ledku pripustenia skoršej výpovede neprítomného svedka a zaistili tak,
že konanie ako celok bolo spoľahlivé. Za vyvažujúce záruky
považuje ESĽP:
- skutočnosť, že súd pristupoval k výpovedi neprítomného svedka
opatrne, najmä na ňu prihliadal ako na dôkaz nižšej dôkaznej váhy
a zároveň prihliadol aj na ostatné dostupné dôkazy a tiež že
zdôvodnil, prečo považoval tento dôkaz za spoľahlivý,
- prehratie záznamu výsluchu neprítomného svedka pred súdom
- ďalšie dôkazy odôvodňujúce vinu,
- popis skutku neprítomným svedkom sa do značnej miery podobá
popisu skutku inými svedkami,
- možnosť klásť neprítomnému svedkovi otázky počas hlavného
pojednávania aspoň nepriamo,
- možnosť klásť otázky obeti už v prípravnom konaní,
27
- možnosť obžalovaného predložiť vlastnú verziu udalosti.
Poznanie vyššie uvedených skutočností napomôže k ich správnej aplikácii
konajúcimi autoritami v praxi, čím je možné dosiahnuť elimináciu čo
možno najviac chýb, ktoré sa v minulosti v trestných konaniach
v prípadoch CSA vyskytli. Autori JUDr. Mozner a JUDr. Kyjac
najčastejšie chyby zhrnuli nasledujúco:
• liknavý prístup orgánov činných v trestnom konaní po podaní trest-
ného oznámenia o CSA nevznesením obvinenia súčasne so začatím
trestného stíhania, čo má za následok zbytočné opakovanie výsluchu
detskej obete,
27
Táto možnosť nemusí byť nutne realizovaná priamo, stačí v písomnej podobe
(McDERMOTT, Y. (2017). Absent Witnesses and the Right to Confrontation: The
Influence of the Jurisprudence of the European Court of Human Rights on International
Criminal Law. In P. Lobba & T. Mariniello (Eds.). Judicial dialogue on human rights: the
practice of international criminal tribunals (s. 225-242). Leiden, The Netherlands: Brill.
23
• prvý výsluch po začatí trestného stíhania (pred vznesením obvinenia)
sa nevykoná s využitím technických zariadení určených na prenos
zvuku a obrazu,
• opakované vypočúvanie detských obetí CSA bez súhlasu zákonného
zástupcu, resp. opatrovníka,
• súd trvá na výsluchu detskej obete na hlavnom pojednávaní napriek
tomu, že výsluch bol už v prípravnom konaní vykonaný s umožnením
účasti obhajcu,
• súd nezabezpečí, aby pred hlavným pojednávaním nedošlo ku kontaktu
obžalovaného s detskou obeťou, prípadne jej vypočutie v jeho
prítomnosti,
• napriek prítomnosti psychológa nepristupujú vypočúvajúci k výsluchu
detských obetí CSA profesionálne, individuálne a citlivo; používajú
jazyk, ktorý je pre detskú obeť nezrozumiteľný,
• nesprávne posudzovanie prípadov CSA spôsobené neznalosťou špeci-
fických vzorcov správania sa detských obetí CSA (viď kapitola 3.2.),
najmä kontraintuitívne reakcie, pasivita obete, oneskorené oznámenia,
nekonzistentné výpovede, odvolanie výpovede, pozitívne postoje
k páchateľovi).
28
Právo na obhajobu vs. zákaz konfrontácie s detskou obeťou CSA
S účinnosťou od 1.1.2018 došlo k zákonnej limitácii výkonu konfrontácie
v prípadoch uvedených v § 125 ods. 4/
29
a 5/
30
Trestného poriadku.
28
MOZNER, F. & KYJAC, Z. (2018). Právo obvineného na obhajobu versus práva detských
obetí sexuálneho násilia. Trestní právo 22(3), 36-40.
29
podľa § 125 ods. 4/ Trestného poriadku použitie ustanovení odsekov 1 (ak výpoveď
obvineného v závažných okolnostiach nesúhlasí s výpoveďou spoluobvineného alebo
svedka a rozpor nemožno vyjasniť inak, môže byť obvinený postavený tejto osobe tvárou
v tvár) a 2 (osoby postavené tvárou v tvár si môžu klásť navzájom otázky len so súhlasom
vypočúvajúceho) nie je možné, ak ide o svedka mladšieho ako 18 rokov.
30
podľa § 125 ods. 5/ Trestného poriadku v trestnom konaní o trestných činoch proti ľudskej
dôstojnosti, o trestnom čine týrania blízkej osoby a zverenej osoby alebo o trestnom čine
obchodovania s ľuďmi sa ustanovenia odsekov 1 a 2 nepoužijú, ak ide o svedka, na ktorom
bol takýto trestný čin spáchaný. Ustanovenie odsekov 1 a 2 sa nepoužijú ani v prípade
svedka, na ktorom bol spáchaný trestný čin násilím alebo hrozbou násilia, ak hrozí
nebezpečenstvo spôsobenia druhotnej viktimizácie alebo opakovanej viktimizácie, najmä s
ohľadom na vek, pohlavie, sexuálnu orientáciu, rasu, národnosť, náboženské vyznanie,
rozumovú vyspelosť alebo na vzťah k páchateľovi trestného činu alebo závislosti na ňom.
24
K uvedenému zaujali svoj postoj viacerí autori, reprezentujúci rôzne
právnické profesie.
Z pohľadu JUDr. Srholca - vyšetrovateľa zákonodarca zakázal konfron-
táciu medzi svedkom, ktorým je dieťa a dospelým obvineným, v domnení,
že pomáha obeti trestného činu. Podľa jeho názoru sa jedná skôr o zmen-
šenie manévrovacieho priestoru pre orgány činné v trestnom konaní, či skôr
o zväzovanie rúk v podobe bránenia vykonávania konfrontácií, keď sa ich
obeť dožaduje. Autor sa pýta, či je tak rigidná výluka pri inštitúte
konfrontácie nevyhnutná, resp. či je v záujme obeti, či skôr páchateľa.
31
Naopak prof. Prokeinová – vysokoškolská pedagogička a doc. Laciak -
vysokoškolský pedagóg a advokát so zameraním na trestné právo uvádzajú,
že znemožnenie vykonania konfrontácie podľa § 125 Trestného poriadku
môže byť v niektorých prípadoch obmedzením práva na obhajobu
obvineného.
32
Ich prezentovaný právny názor podnietil diskusiu, v ktorej JUDr. Repa –
prokurátor oponoval tým, že vykonávanie konfrontácie nemôže byť v trest-
nom konaní paušálne (mechanické), že inštitút konfrontácie prioritne
neslúži na realizáciu práva na obhajobu a zákonnou limitáciou výkonu
konfrontácie podľa neho nie je obmedzené právo obvineného na vykonanie
kontradiktórneho výsluchu.
33
Vyššie prezentované právne názory autori zverejnili bez osobitného
zamerania sa na detské obete CSA. Z pohľadu ochrany detských obetí CSA
pred druhotnou ale i opakovanou viktimizáciou považovali zákaz ich
konfrontácie s obvineným za dôležitý autori JUDr. Mozner – sudca a JUDr.
Kyjac – asistentka sudcu NS SR.
34
31
SRHOLEC, M. (2018). Pár poznámok k zákonu o obetiach trestných činov. Právne listy
9.1.2018. Dostupné na: http://www.pravnelisty.sk/clanky/a624-par-poznamok-k-zakonu-o-
obetiachtrestnych-cinov.
32
PROKEINOVÁ, M., & LACIAK, O. (2018). Niektoré aspekty nového zákona o obetiach
trestných činov. Bulletin slovenskej advokácie 24(3), 15-19.; PROKEINOVÁ, M., &
LACIAK, O. (2018). Niektoré aspekty nového zákona o obetiach trestných činov Ad: Ešte
niekoľko poznámok k obmedzeniu práv obhajoby v súvislosti so zmenou inštitútu
konfrontácie. Bulletin slovenskej advokácie 24(11), 4-5.
33
REPA, O. (2018). Ad. Niektoré aspekty nového zákona o obetiach trestných činov Ešte
niekoľko poznámok k obmedzeniu práv obhajoby v súvislosti so zmenou inštitútu
konfrontácie. Bulletin slovenskej advokácie, 24(9), 6-9.
34
MOZNER, F. & KYJAC, Z. (2018). Právo obvineného na obhajobu versus práva detských
obetí sexuálneho násilia. Trestní právo 22(3), 36-40.
25
Priama konfrontácia medzi obvinenými z trestných činov sexuálneho
násilia a ich obeťami zahŕňa riziko ďalšej traumatizácie aj podľa ESĽP.
35
Smernica 2012/29/EÚ vo svojom úvodnom článku 11 umožňuje členským
štátom rozšíriť práva obetí stanovené v tejto smernici s cieľom poskytnúť
im vyššiu úroveň ochrany. Konfrontácia je osobitnou formou výsluchu
a spočíva v postavení konfrontovaných osôb tvárou v tvár. Detské obete
CSA sú obzvlášť zraniteľné voči druhotnej a opakovanej viktimizácii,
zastrašovaniu a pomste, a preto sú v ich prípadoch prípustné osobitné
ochranné opatrenia,
36
ktoré sme bližšie rozoberali v predchádzajúcej časti.
V prípadoch detských obetí CSA je potrebné tiež zohľadniť, že súčasťou
konfrontácie môže byť aj možnosť konfrontovaných osôb klásť si
navzájom otázky. Detské obete CSA nie sú procesne spôsobilé vykonávať
svoje práva, vyplývajúce im z Trestného poriadku. Formuláciu a kladenie
otázok by v jej mene mali teda vykonávať zákonný zástupca, či opatrovník,
čím by sa vykonanie samotnej konfrontácie míňalo účinku. Postavením
detskej obete CSA tvárou v tvár obvinenému by bola opätovne vystavená
rozdielu moci a poznania, čo sú kľúčové faktory odlišujúce zneužívajúce
sexuálne konanie od nezneužívajúceho.
37
38
JUDr. Repa, ktorý pôsobí ako orgán činný v trestnom konaní, uvádza, že
vykonanie alebo nevykonanie každého dôkazného prostriedku je počas
prípravného konania ponechané výlučne na úvahe orgánov činných v trest-
nom konaní. Pokiaľ ide o zisťovanie skutkového stavu veci, dokazovanie
nie je ovládané požiadavkami obhajoby, ale orgány prípravného konania sú
limitované predovšetkým § 2 ods. 10 a § 119 ods. 1 Trestného poriadku, čo
znamená že tieto orgány nie sú povinné vykonávať všetky dôkazné prost-
riedky navrhované osobami na to oprávnenými, ale dokazovanie zameria-
vajú a vykonávajú na účely zistenia skutkového stavu veci, o ktorom nie sú
35
č. 41107/10 Y. proti Slovinsku, ods. 106 - dostupné na: https://hudoc.echr.coe.int/
36
Pri posudzovaní toho, či sú takéto obete ohrozené takouto viktimizáciou, by sa malo
„vychádzať z pevnej domnienky, že osobitné ochranné opatrenia budú pre tieto obete
užitočné“ (bod 57 preambuly Smernice Európskeho parlamentu a rady 2012/29/EÚ z 25.
októbra 2012, ktorou sa stanovujú minimálne normy v oblasti práv, podpory a ochrany obetí
trestných činov a ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2001/220/SVV).
37
KARKOŠKOVÁ, S. (2014). Obete sexuálneho zneužívania detí medzi nami. Veľký Šariš –
Kanaš : Ascend, s.16
38
Vytváral by sa tak priestor pre verbálny súboj, v ktorom oproti sebe nestoja strany s
rovnocennou výbavou na takýto súboj. Dospelý môže otázky zámerne formulovať tak, aby
dieťa zmiatol a rozrušil agresívnym či autoritatívnym tónom. V dieťati to ľahko navodí
psychický stav (najmä pocity bezmocnosti), v ktorom sú jeho možnosti podať kvalitnú
výpoveď radikálne narušené (COSSINS, A. (2020). Closing the Justice Gap for Adult and
Child Sexual Assault : Rethinking the Adversarial Trial. London: Palgrave Macmillan, s.
341-405, 539-568).
26
dôvodné (rozumné) pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich
rozhodnutie. Samozrejme JUDr. Repa dodal, že právu obhajoby navrhovať
dôkazy zodpovedá potom povinnosť orgánov činných v trestnom konaní
alebo súdu týmto návrhom sa zaoberať a rozhodnúť.
39
Pokiaľ by k zákon-
nej limitácii konfrontácii nebolo nedošlo, orgán činný v trestnom konaní by
sa musel vždy návrhmi obhajoby, ale aj poškodených na vykonanie
konfrontácie medzi nimi zaoberať a rozhodnúť o nich. Podľa § 3 ods. 7 a 8;
§ 8 ods. 1 a 2 ZoO musia orgány činné v trestnom konaní uskutočňovať
s ohľadom na závažnosť spáchaného trestného činu individuálne posúdenie
obete na účely zabránenia opakovanej viktimizácie, prihliadať na najlepší
záujem dieťaťa, postupovať tak, aby ich činnosť nespôsobovala obeti
druhotnú viktimizáciu. Vzhľadom na to, že detské obete CSA sú obzvlášť
zraniteľné z dôvodu vysokého rizika druhotnej a opakovanej viktimizácie,
zastrašovania a pomsty bol by vždy dôvod na odmietnutie návrhu na
vykonanie konfrontácie. Pokiaľ autori prof. Prokeinová, doc. Laciak
a JUDr. Srholec dôvodili, že vykonanie konfrontácie by mohol chcieť
navrhnúť aj poškodený, u detskej obete CSA je potrebné prihliadať najmä
na jej najlepší záujem a vzhľadom na vyššie uvedené by bolo dôvodné
pochybovať o tom, či by takýto návrh zo strany obete CSA (vykonaný
zásadne jej zákonným zástupcom, resp. opatrovníkom) bol v najlepšom
záujme dieťaťa.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti považujeme zákonnú limitáciu
konfrontácie vo vzťahu k detským obetiam CSA za správnu, nakoľko
pôvodný text zákona bol z dôvodu nevyhnutných osobitných ochranných
opatrení voči nim obsolétny.
39
REPA, O. (2018). Ad. Niektoré aspekty nového zákona o obetiach trestných činov Ešte
niekoľko poznámok k obmedzeniu práv obhajoby v súvislosti so zmenou inštitútu
konfrontácie. Bulletin slovenskej advokácie, 24(9), 6-9.
27
1 Sexuálne zneužívanie detí
Slovné spojenie „sexuálne zneužívanie detí“ je v celej tejto publikácii
ponímané v širokom zmysle slova, presahujúcom štyri skutkové podstaty
trestných činov (§201, § 201a, § 201b, § 202), pre ktoré Trestný zákon
v osobitnej časti používa spoločné označenie „sexuálne zneužívanie“.
Publikácia vydaná spoločne Svetovou zdravotníckou organizáciou a Me-
dzinárodnou spoločnosťou pre prevenciu zneužívania a zanedbávania detí
definuje CSA ako zahrnutie dieťaťa do sexuálnej aktivity, či už zo strany
dospelých alebo iných detí, majúcich pozíciu zodpovednosti, dôvery a mo-
ci nad dieťaťom, ktorej dieťa plne nerozumie, nemôže k nej dať infor-
movaný súhlas, alebo na ktorú dieťa nie je vývinovo pripravené, alebo
ktorá inak porušuje zákony či sociálne zákazy spoločnosti.
40
CSA zahŕňa širokú škálu aktivít sexuálnej povahy, ktoré sa môžu odohrá-
vať jednorazovo ale aj opakovane – dlhodobo, neraz aj v časovom rozpätí
niekoľkých rokov. V odbornej literatúre sa zvyčajne vyskytuje delenie
foriem CSA na bezdotykové a dotykové (v rámci nich sa ďalej rozlišujú
aktivity penetratívne a nepenetratívne), intrafamiliárne a extrafamiliárne
(v rámci ktorých je špecifickým subtypom inštitucionálne CSA
41
),
komerčné a nekomerčné.
42
43
44
40
BUTCHART, A. et al. (2006). Preventing child maltreatment: A guide to taking action and
generating evidence. Geneva : World Health Organisation and International Society for
Prevention of Child Abuse and Neglect, s. 10.
41
Je príznačné tým, že sa ho dopúšťa osoba, ktorá zneužije moc plynúcu z jej postavenia
v inštitúcii alebo organizácii, pre ktorú pôsobí.
42
VANÍČKOVÁ, E. et al. (1999). Sexuální násilí na dětech: výskyt, podoby, diagnostika,
terapie, prevence. Praha : Portál, s. 39.; VÁGNEROVÁ, M. (2004). Psychopatologie pro
pomáhajíci profese. Praha : Portál, s. 618-619.; GOODYEAR-BROWN, P. et al. (2012).
Child Sexual Abuse: The Scope ot the Problem. In Goodyear-Brown, P. (ed). Handbook of
Child sexual Abuse: Identification, Assessment and Treatment (s. 3-28). Hoboken, New
Jersey: John Wiley & Sons, Inc.
43
OSN v oficiálnom komentári k právu dieťaťa na ochranu pred všetkými formami násilia
zahŕňa medzi formy sexuálneho zneužívania a vykorisťovania aj nútené manželstvá (OSN
(2011). Dohovor o právach dieťaťa: Všeobecný Komentár č. 13 (2011) – Právo dieťaťa na
ochranu pred všetkými formami násilia, čl. 25, písm. d).
44
Invázia do sexuálnej sféry osoby môže mať aj podobu mrzačenia ženských vonkajších
pohlavných orgánov v kontexte náboženských či kultových zvykov. Existuje tiež rituálne
zneužívanie detí, pri ktorom sa používajú nejaké symboly majúce náboženskú, magickú či
28
Dohovor Rady Európy o ochrane detí pred sexuálnym vykorisťovaním a
sexuálnym zneužívaním (tzv. Lanzarotský dohovor) je prvým medzi-
národným dokumentom, ktorý „zakotvuje skutkové podstaty všetkých
trestných činov, ktoré sú spojené s rôznymi formami sexuálneho
zneužívania detí“
45
. Podľa uvedeného dokumentu treba postihovať ako
trestný čin také úmyselné konanie, ktoré zahŕňa:
• sexuálne aktivity s dieťaťom, ktoré podľa príslušných ustanovení
vnútroštátneho právneho poriadku nedosiahlo právom stanovený vek
pre sexuálne konanie
46
;
• sexuálne aktivity s dieťaťom, ak sa: používa nátlak, sila alebo hrozby;
alebo zneužíva uznávaná pozícia dôvery, autorita alebo vplyv na dieťa
vrátane rodiny; alebo zneužíva osobitne zraniteľná situácia dieťaťa,
predovšetkým z dôvodu mentálneho alebo fyzického postihnutia alebo
z dôvodu jeho odkázanosti,
• detskú prostitúciu
47
: (a) získavanie dieťaťa na prostitúciu alebo spô-
sobenie, že dieťa sa prostitúcie zúčastní; (b) nútenie dieťaťa do prosti-
túcie alebo získavanie prospechu z prostitúcie alebo iné spôsoby vyko-
risťovania dieťaťa na takéto účely; (c) využívanie detskej prostitúcie,
• detskú pornografiu
48
: (a) výroba detskej pornografie; (b) poskytova-
nie alebo sprístupňovanie detskej pornografie; (c) distribúcia alebo
prenos detskej pornografie; (d) obstaranie detskej pornografie pre seba
alebo pre inú osobu; (e) držba detskej pornografie; (f) vedomé získava-
nie prístupu, cez informačné alebo komunikačné technológie k detskej
pornografii, (g) získavanie dieťaťa na účasť v pornografických
vystúpeniach alebo spôsobenie, že dieťa sa na takýchto vystúpeniach
zúčastní; (h) nútenie dieťaťa na účasť v pornografických vystúpeniach
nadprirodzenú charakteristiku. Takéhoto zneužívania sa dopúšťa jednotlivec alebo skupina
vždy v rámci nejakého organizovaného spoločenstva, väčšinou okultného charakteru
(VANÍČKOVÁ, E. et al. (1999). Sexuální násilí na dětech: výskyt, podoby, diagnostika,
terapie, prevence. Praha : Portál, s. 13, 89-90).
45
ČENTÉŠ, J., & KOLCUNOVÁ, M. (2010). Maloletý ako obeť sexuálneho deliktu. In Obete
kriminality – Victims of Crime (s. 85-97). Bratislava : Eurokódex.
46
Nevzťahuje sa na dobrovoľné sexuálne konanie medzi maloletými.
47
V citovanom dohovore (v článku 19) sa detská prostitúcia definuje ako „skutočnosť, že
dieťa sa využíva na sexuálne konanie za peňažnú alebo inú formu odmeny alebo protiplne-
nia alebo ich prísľub, bez ohľadu na to, či sa táto platba, sľub alebo zvýhodnenie poskytuje
dieťaťu alebo tretej osobe“.
48
V citovanom dokumente (v článku 20) sa za detskú pornografiu považuje „každý materiál,
ktorý vizuálne zobrazuje dieťa zúčastňujúce sa na skutočnom alebo simulovanom zreteľne
sexuálnom konaní alebo iné zobrazenie detských pohlavných orgánov primárne pre
sexuálne účely“.
29
alebo získavanie prospechu z nich, či iné vykorisťovanie dieťaťa na ta-
kéto účely; (i) vedomé navštevovanie pornografických vystúpení
zahrňujúcich účasť detí,
• ohrozovanie mravnosti detí prostredníctvom toho, že dieťa je učinené
svedkom sexuálneho zneužívania alebo sexuálneho konania, a to aj
vtedy, ak sa ho nezúčastnilo,
• navádzanie dieťaťa na sexuálne aktivity prostredníctvom informač-
ných a komunikačných technológií, spojené s úkonmi vedúcimi k spá-
chaniu trestného činu na dieťati,
• napomáhanie a navádzanie k spáchaniu, alebo pokus spáchať aký-
koľvek z vyššie uvedených trestných činov.
49
50
Na problematiku CSA sa podľa slovenskej legislatívy môže vzťahovať
viacero ustanovení Trestného zákona: § 179 (2) Obchodovanie s ľuďmi, §
199 Znásilnenie, § 200 Sexuálne násilie, § 201-202 Sexuálne zneužívanie,
§ 203 Súlož medzi príbuznými, § 211 Ohrozovanie mravnej výchovy
mládeže, § 364 ods. (1) písm. e) Výtržníctvo, § 367 Kupliarstvo, § 368
Výroba detskej pornografie, § 369 (3 a 4) Rozširovanie detskej pornografie,
§ 370, ods. 1 Prechovávanie detskej pornografie, § 370, ods. 12 Účasť na
detskom pornografickom predstavení, § 371–372, 372a Ohrozovanie
mravnosti, § 372a Podpora a propagácia sexuálnych patologických
praktík. Ich právny výklad nie je predmetom tejto publikácie.
V nasledujúcej podkapitole zhrnieme kľúčové kritéria CSA, tak ako ich
identifikuje aktuálna vedecká literatúra.
1.1 Kritéria sexuálneho zneužívania detí vo vedeckej
literatúre
Definície a chápanie CSA v epidemiologických štúdiách, politických
a právnych dokumentoch sa rôznia. Analyzujúc tieto rozdiely a opierajúc
sa o poznatky zo sociálnych vied, práva, vývinovej psychológie a etymoló-
gie, sa vedci pokúsili vytvoriť konceptuálny model CSA, v ktorom
identifikovali kľúčové komponenty tohto fenoménu. Zdôraznili štyri
49
Dohovor Rady Európy o ochrane detí pred sexuálnym vykorisťovaním a sexuálnym
zneužívaním. Lanzarote 25. 10. 2007, čl. 18-24.
50
Smernica Európskeho Parlamentu a Rady 2011/92/ EÚ z 13. decembra 2011 o boji proti
sexuálnemu zneužívaniu a sexuálnemu vykorisťovaniu detí a proti detskej pornografii
okrem konkretizácie trestných činov súvisiacich s CSA stanovuje aj minimálnu hornú
hranicu trestnej sadzby.
30
podmienky, ktoré musia byť splnené, aby bolo možné určité konanie
považovať za CSA:
51
Podmienka 1: Osoba musí byť dieťaťom.
To znamená, že daná osoba musí byť buď: (1) z vývinového hľadiska
dieťaťom alebo (2) pod právne vymedzenou hranicou dospelosti. Podľa
Dohovoru o právach dieťaťa je osoba dieťaťom do dovŕšenia 18-teho roku
veku. CSA sa môže vyskytnúť kedykoľvek v uvedenom vekovom rozpätí,
a to aj napriek tomu, že dieťa dosiahlo legislatívne stanovený vekový limit
na konsenzuálne sexuálne aktivity. V tejto súvislosti treba podotknúť, že
v praxi sa vyskytujú prípady, kedy profesionáli podceňujú podozrenia
z CSA u „starších“ detí. Výskumy zamerané na prevalenciu CSA pritom
odhalili, že postpubertálne obdobie je mimoriadne rizikové z hľadiska
možnej sexuálnej viktimizácie.
52
Podmienka 2: Osoba je nespôsobilá poskytnúť skutočný súhlas alebo
napriek spôsobilosti, skutočný súhlas neudelila.
Vo všeobecnosti by sa osoby mladšie ako 18 rokov mali chápať ako osoby,
ktoré buď nemajú žiadnu alebo majú obmedzenú schopnosť poskytnúť
skutočný súhlas so sexuálnou aktivitou. Táto znížená kapacita začína na
nule od narodenia, pokračuje na tejto úrovni počas raného detstva
a s narastajúcim vekom a vývinovou zrelosťou sa len postupne zvyšuje,
pričom je však stále závislá od okolností každej jednotlivej interakcie.
Dokonca aj v prípadoch, keď je dieťa teoreticky schopné poskytnúť súhlas,
a možno ho aj navonok prejavilo, musí sa v každom konkrétnom prípade
posúdiť, či išlo o skutočný súhlas.
Skutočný súhlas musí byť plne informovaný (teda osoba musí plne
rozumieť povahe a významu danej aktivity), slobodný a dobrovoľný.
Fyzický, emocionálny, psychologický, kognitívny alebo ekonomický
nátlak je nezlučiteľný s pravým súhlasom. Súhlas nemôže byť platný,
pokiaľ bol získaný prostredníctvom hrozby, zastrašovania alebo zneužitia
pozície autority.
51
MATHEWS, B., & COLLIN-VÉZINA, D. (2019). Child sexual abuse: Toward a conceptual
model and definition. Trauma, Violence, & Abuse, 20(2), 131-148.; MATHEWS, B. (2019)
The Context of Child Sexual Abuse, and Points of Departure. In: New International
Frontiers in Child Sexual Abuse: Theory, Problems and Progress (s. 3-40). Cham :
Springer.
52
FINKELHOR, D. et al. (2014). The lifetime prevalence of child sexual abuse and sexual
assault assessed in late adolescence. Journal of adolescent Health, 55(3), 329-333.;
KARKOSKOVA, S., & ROPOVIK, I. (2019). The prevalence of child sexual abuse among
Slovak late adolescents. Journal of child sexual abuse, 28(4), 452-471.
31
V nadväznosti na vyššie uvedené treba zdôrazniť, že sexuálne zážitky po
15-tom roku veku, nemožno automaticky považovať za konsenzuálne.
Najmä s ohľadom na kognitívne a psychosociálne aspekty vývinu sú deti
v adolescentnom veku stále v značnej miere zraniteľné voči pokusom
o manipuláciu zo strany osôb, ktoré by mali záujem ich sexuálne zneužívať.
Vedecká literatúra ukazuje, že adolescenti vo veku 15-16 rokov sú vo
všeobecnosti schopní kognitívneho spracovávania ako dospelí, ale ich
psychosociálna kapacita chápať dlhodobé dôsledky rozhodnutí a regulovať
správanie je stále v raných štádiách vývinu.
53
Obzvlášť schopnosť
adolescentov znášať sociálne a emocionálne tlaky sa stále vyvíja.
54
Podmienka 3: Skutok je sexuálnej povahy.
To znamená, že musí ísť o čin vykonaný buď za účelom hľadať
akéhokoľvek telesné alebo duševné sexuálne uspokojenie pre
zneužívajúceho alebo inú osobu (či už okamžité uspokojenie alebo
z hľadiska času a priestoru odložené), alebo je čin inak oprávnene
dieťaťom prežívaný ako sexuálny čin.
55
Hoci vo väčšine prípadov bude dieťa vnímať čin ako sexuálny, nie je to
podmienka k tomu, aby bol čin takto kvalifikovaný (napr. dieťa môže spať;
môže byť v predverbálnom období; môže byť navyknuté k tomu, aby
zneužívanie považovalo za niečo normálne).
Na to aby čin predstavoval CSA, nemusí zahŕňať fyzický kontakt medzi
páchateľom a dieťaťom.
56
Aj nedotykové činy môžu byť jasne sexuálnej
povahy – vrátane fotografovania, filmovania, exhibicionizmu, voyerizmu,
vystavenia dieťaťa sexuálne explicitným materiálom, verbálnym návrhom
53
ALBERT, D., & STEINBERG, L. (2011). Judgment and decision making in adolescence.
Journal of research on Adolescence, 21(1), 211-224.
54
STEINBERG, L. et al. (2018). Around the world, adolescence is a time of heightened
sensation seeking and immature self-regulation. Developmental science, 21(2), 1-13.;
CASEY, B. et al. (2008). The adolescent brain. Annals of the New York Academy of Science,
1124(1), 111-126.
55
Niektoré činy nemusia jasne súvisieť so získaním sexuálneho uspokojenia, ale môžu vo
svojej podstate súvisieť so sexualitou a môžu byť legitímne vnímané dieťaťom ako sexuálne
činy, či už v danom čase alebo retrospektívne (napr. ženská genitálna obriezka).
56
Fyzickým kontaktom sa okrem súlože, rozumejú aj iné intenzívnejšie zásahy do
pohlavnej sféry poškodených – ako napr. orálny styk (felácia či cunilinctus), análny styk
(coitus analys), zasúvanie prstov alebo iných predmetov do ženského pohlavného
ústrojenstva, vsúvanie pohlavného údu medzi prsia dievčaťa (coitus inter femora),
ohmatávanie genitálií dievčaťa alebo chlapca, pŕs dievčaťa, vysávanie prsných bradaviek
(sactustupratio), bozkávanie erotogénnych zón – ktoré smerujú k vzrušeniu páchateľa, tzv.
erotické masáže, ktoré páchateľ vykonáva druhej osobe alebo naopak (KOLCÚNOVÁ, M.
(2020). Poznámky k sexuálnemu zneužívaniu. Omšenie: Justičná akadémia, 4.2.2020).
32
alebo požiadavkám a iným formám koercitívnej manipulácie jedinca
k sexu. Mnoho aktov groomingu taktiež spadá do tejto kategórie.
Podmienka 4: Čin je zneužívajúci.
Pojem „zneužívanie“ (angl. abuse) poukazuje na vyššiu mieru neprávosti,
než k akej dochádza pri fyzickom napadnutí. K indíciám tejto zvýšenej
neprávosti patrí to, že: (1) čin sa objavuje v rámci vzťahovej dynamiky
moci, (2) dieťa je v nerovnom postavení; (3) páchateľ využíva zraniteľnosť
dieťaťa; a (4) k činu dochádza bez skutočného súhlasu dieťaťa.
Vzťahová dynamika moci môže existovať a byť využitá, tam kde páchateľ
je v pozícii moci prostredníctvom rodinného vzťahu (napr. rodič, dospelý
člen rodiny a súrodenec), inštitucionálneho vzťahu (napr. učiteľ, športový
tréner a člen duchovenstva), ekonomického vzťahu (napr. zamestnávateľ)
a psychologického vzťahu (napr. rovesník alebo romantický partner s
vyššou psychologickou silou). Okrem toho existujú dve ďalšie,
všeobecnejšie dynamiky moci: (1) dynamika medzi väčšinou dospelých a
väčšinou detí, založená na rozdieloch vo veku, psychosociálnom vývoji a
sociálnej sile; a (2) dynamika medzi deťmi ženského pohlavia a mužmi, či
už dospievajúcimi alebo dospelými, založená na hlbokých a dlhodobých
sociokultúrnych praktikách a dispozíciách týkajúcich sa rodových rolí a
sexizmu. Aj keď CSA zažívajú dievčatá aj chlapci a niekedy sú
páchateľkami ženy, rodovú dynamiku nemožno pri CSA ignorovať.
Znak nerovného postavenia je prítomný, ak zneužívané dieťa má vo vzťahu
k osobe, ktorá zneužíva, zásadnú nevýhodu. Táto nevýhoda sa môže týkať
veku; fyzickej, kognitívnej či psychologickej kapacity; môže ísť tiež o
kultúrnu nerovnosť (napr. kasta) a rodovú nerovnosť. Ak je páchateľom
dospelá osoba, nerovnováha vo vzťahu k dieťaťu je zrejmá. O zneužívaní
medzi deťmi možno hovoriť, ak je prítomná veková, fyzická, psychická
alebo kognitívna nerovnováha. Páchateľom zneužívania môže byť aj dieťa
vekovo rovnaké alebo dokonca mladšie ako obeť, ak je splnená iná
podmienka nerovnosti a mocenského vzťahu.
57
57
Keď je jedno dieťa staršie alebo vývinovo zrelšie ako druhé dieťa zúčastňujúce sa na
sexuálnej aktivite, prvé dieťa môže donútiť to druhé k sexuálnej aktivite jednoducho z
povahy jeho pozičnej autority. Keď je jedno dieťa fyzicky väčšie, aj keď je vekový rozdiel
minimálny, menšie dieťa sa môže cítiť ohrozené a podvoliť sa nevhodnej sexuálnej aktivite.
Ak staršie dieťa kontroluje zdroje, ku ktorým chce mať prístup mladšie dieťa, môže
fungovať nevyslovená forma psychického nátlaku. Dokonca aj hierarchické rozdiely v
sociálnom postavení v rámci skupiny rovesníkov môžu prispieť ku koercitívnej povahe
sexuálnej interakcie. Bez ohľadu na to, či osoba, ktorá sa dopúšťa zneužívajúceho sexuál-
neho konania, dosiahla vek trestnej zodpovednosti, skúsenosť druhej strany môže byť
traumatizujúca (GOODYEAR-BROWN, P. et al. (2012). Child Sexual Abuse: The Scope
33
Pri zneužívaní, osoba využíva zraniteľnosť dieťaťa, teda využíva
nadradenú pozíciu vo svoj prospech, na úkor dieťaťa, ktorého ľudskú
dôstojnosť týmto degraduje. Zneužívanie zahŕňa taktiež absenciu
skutočného súhlasu, v zmysle diskutovanom vyššie.
Kombináciou týchto znakov vzniká nesmierna nespravodlivosť, ktorá z
hľadiska následkov presahuje fyzickú povahu skutkov. Výskumy dokazujú
zvýšenú psychickú ujmu spôsobenú zneužívaním, spáchaným osobami
v pozícii moci, zodpovednosti a nadradenosti.
58
Avšak spôsobenie
poškodenia nie je podmienkou, aby mohol byť čin vnímaný ako
zneužívajúci. Zážitky sexuálneho zneužívania nie vždy zahŕňajú
poškodenie. Negatívne dôsledky môžu mať rôznu podobu a trvanie
alebo môžu byť latentné.
V komplexných prípadoch je potrebná senzitivita voči individuálnym
charakteristikám prípadu, keďže rovnaké činy môžu byť sexuálnym
zneužívaním v určitom súbore okolností ale nie v inom.
1.2 Prevalencia a latencia sexuálneho zneužívania detí
Vedecká literatúra ponúka veľmi odlišné údaje o miere výsky-
tu (prevalencii) CSA. Táto skutočnosť je podmienená metodologickými
odlišnosťami relevantných výskumov, najmä pokiaľ ide:
59
a) definíciu CSA, pričom v rámci nej je dôležité najmä to, čo sa v danom
výskume chápe ako horná veková hranica detstva (v rôznych štúdiách
sa pohybuje od 15 do 18 rokov); či je alebo nie je stanovený minimálny
vekový rozdiel medzi obeťou a páchateľom (niektoré štúdie nestano-
vujú žiadne obmedzenie, iné za páchateľa považujú iba osobu od obete
staršiu minimálne o 3-5 rokov, a ďalšie štúdie reflektujú CSA iba ak
páchateľ bol dospelý); aká úroveň kontaktu medzi obeťou a páchate-
ľom sa považuje za kvalifikujúci znak CSA (niektoré štúdie berú do
úvahy iba penetratívne formy CSA, iné zohľadňujú aj široké spektrum
dotykových a bezdotykových foriem CSA, čo sa premieta aj v počte
ot the Problem. In Goodyear-Brown, P. (ed). Handbook of Child sexual Abuse: Identifica-
tion, Assessment and Treatment (s. 3-28). Hoboken, NJ: John Wiley & Sons, Inc).
58
EDWARDS, V. J. et al. (2012). Health outcomes by closeness of sexual abuse perpetrator:
A test of betrayal trauma theory. Journal of Aggression, Maltreatment & Trauma, 21(2),
133-148.
59
KARKOSKOVA, S., & ROPOVIK, I. (2019). The prevalence of child sexual abuse among
Slovak late adolescents. Journal of child sexual abuse, 28(4), 452-471.
34
a špecifickosti otázok, ktorými sa výskumníci pýtajú respondentov na
CSA);
b) metódu výberu vzorky respondentov (napr. náhodný výber zo
všeobecnej populácie verzus výskumy realizované na klinickej
populácii, teda medzi jedincami, ktorí pre rôzne ťažkosti vyhľadávajú
pomoc odborníkov),
c) vek respondentov (pubescenti, adolescenti, dospelí)
d) dizajn výskumu (v rámci ktorého je kľúčové predovšetkým to, aká
miera súkromia je respondentom pri dopytovaní poskytnutá).
Podľa jednej z najnovších metaanalýz
60
sa globálny výskyt CSA pohybuje
v rozmedzí od 8 do 31% u žien a od 3 do 17% u mužov.
61
Výsledky vybra-
ných štúdií pochádzajúcich z 11 krajín Európy ukazujú, že penetratívne for-
my CSA zažilo 2,9 – 10,5 % dievčat a 0,6 – 5,5 % chlapcov; zatiaľ čo pri
použití širšej definície kontaktných foriem CSA sa ich výskyt pohyboval
v rozpätí 10 – 39,8 % u dievčat a 6 – 16,2 % u chlapcov.
62
Podľa najnov-
šieho Slovenského výskumu do dovŕšenia 18-roku veku sa penetratívne
formy CSA vyskytli u 5,6 % dievčat a 1,3% chlapcov, dotykové formy
CSA zažilo až 30,2% dievčat a 11,6% chlapcov a skúsenosť s nedoty-
kovými formami CSA
63
priznalo 40,6% dievčat a 17,7% chlapcov. Viac
ako polovica „incidentov“ CSA sa odohrala v postpubescentnom období.
64
60
Metaanalýza je vedecká metóda, ktorá spočíva v sumarizácii a syntéze výsledkov
rozličných štúdií zaoberajúcich sa rovnakou problematikou. Má omnoho vyšší stupeň
vierohodnosti než jednotlivé štúdie.
61
BARTH, J. et al. (2013). The current prevalence of child sexual abuse worldwide: a syste-
matic review and meta-analysis. International journal of public health, 58(3), 469–483.
62
LALOR, K. & McELVANEY, R. (2011). Overview of the nature and extent of child sexual
abuse in Europe. Protecting children from sexual violence - A comprehensive approach (s.
13-43). Strasbourg: Council of Europe.
63
Súbor otázok zameraných na nedotykové formy CSA zahŕňal: 1) nútenie pozerať sa na
genitálie inej osoby, 2) nútenie vyzliecť sa a ukazovať svoje genitálie inej osobe, 3) nútenie
pozerať sa na masturbujúcu osobu, 4) nútenie pozerať porno, 5) nútenie k foteniu nahého
tela, 6) nedobrovoľné šírenie intímnych záberov tela iným ľuďom alebo ich zverejnenie na
internete, 7) sexuálne obťažovanie verbálne tvárou v tvár alebo cez email či SMS, 8)
sexuálne obťažovanie cez internet. Internet pritom zodpovedal za cca 23-29% of
nedotykových foriem CSA.
64
KARKOSKOVA, S., & ROPOVIK, I. (2019). The prevalence of child sexual abuse among
Slovak late adolescents. Journal of child sexual abuse, 28(4), 452-471.
35
Hoci sa možno stretnúť s tvrdeniami, že prevalencia CSA sa preháňa kvôli
zbytočne širokým definíciám CSA, treba zdôrazniť, že longitudinálne
65
výskumy týkajúce sa zdravotných dôsledkov odôvodňujú používanie
širokých definícii CSA. Vysoká prevalencia zdanlivo menej závažných
foriem CSA by sa nemala trivializovať. Aj nedotykové formy CSA totiž
môžu mať negatívne následky na zdravie obetí
66
, najmä ak k nim dochádza
opakovane
67
.
Hoci výskumy retrospektívneho charakteru poukazujú na značnú
prevalenciu CSA, väčšina prípadov zostáva skrytá. Možnosti identifikácie
CSA sú veľmi limitované, pretože tento druh trestnej činnosti sa zriedka
odohráva za prítomnosti nejakých svedkov a páchatelia zvyčajne dokážu
svoje konanie dobre maskovať a účinne ovplyvňovať obete vo svoj
prospech (pozri kapitolu 2.3). K latencii CSA prispieva viacero faktorov,
najmä:
• Mlčanie na strane obetí. – Je skôr výnimkou než pravidlom, že obete
CSA odhalia svoje zážitky v čase, kým sú relatívne čerstvé.
Z výskumov vyplýva, že iba približne tretina obetí sa so svojou
skúsenosťou niekomu zdôverí ešte počas detstva.
68
Ďalšia tretina sa
zdôveruje so značným časovým odstupom, ktorý sa v priemere
pohybuje v rozpätí 8-15 rokov od pôvodných udalostí zneužívania.
69
Zvyšná tretina zachováva mlčanie o CSA aj v dospelosti a zdôveruje
sa len v kontexte, v ktorom sa cíti dostatočne bezpečne (napr.
v kontexte výskumu).
70
Hoci sa mlčanie obetí a prípadné oneskorené
oznámenia javia ako nepochopiteľné, sú podmienené celým spektrom
65
Pri longitudinálnom výskume sa tá istá skupina subjektov skúma opakovane, obyčajne
v priebehu dlhšieho obdobia (niekoľko mesiacov, rokov aj desaťročí).
66
LANDOLT, M. A. et al. (2016). The Harm of Contact and Non-Contact Sexual Abuse:
Health-Related Quality of Life and Mental Health in a Population Sample of Swiss
Adolescents. Psychotherapy and psychosomatics, 85(5), 320-322.; PAOLUCCI, E. O. et al.
(2001). A meta-analysis of the published research on the effects of child sexual abuse. The
Journal of psychology, 135(1), 17-36.
67
PÉREZ-FUENTES, G. et al. (2013). Prevalence and correlates of child sexual abuse: a
national study. Comprehensive psychiatry, 54(1), 16-27.
68
LONDON, K. et al. (2007). Disclosure of child sexual abuse: A review of the contemporary
empirical literature. In: M. E. Pipe et al. (Eds.). Child Sexual Abuse: Disclosure, Delay and
Denial (s. 11-39). New York : Routledge, Psychology Press, Taylor & Francis Group..
69
SOMER, E., & SZWARCBERG, S. (2001). Variables in delayed disclosure of childhood
sexual abuse. American Journal of Orthopsychiatry, 71(3), 332-341.
70
FINKELHOR, D. et al. (1990). Sexual abuse in a national survey of adult men and women:
Prevalence, characteristics, and risk factors. Child abuse & neglect, 14(1), 19-28.; SMITH,
D. W. et al. (2000). Delay in disclosure of childhood rape: Results from a national survey.
Child abuse & neglect, 24(2), 273-287.
36
logických príčin (bližšie opísaných v kapitole 3.2).
71
Podľa zahranič-
ných zdrojov je z celej množiny prípadov CSA oficiálne oznámených
autoritám (vrátane orgánov sociálnoprávnej ochrany, orgánov činných
v trestnom konaní) menej než 10 % prípadov.
72
Väčšina obetí nevie,
že má právo riešiť záležitosť trestnoprávnou cestou, alebo toto svoje
právo využiť nechce, najmä kvôli obavám z možnej sekundárnej
viktimizácie,
73
alebo preto, že berie ohľad na osobu páchateľa.
• Neplnenie si oznamovacej povinnosti u ľudí, ktorí sa hodnoverným
spôsobom dozvedia o trestnom čine. – K zanedbaniu oznamovacej
povinnosti často dochádza pre nepochopenie jej spoločenského
významu; alebo napr. kvôli strachu z možného omylu a poškodenia
dobrého mena podozrivej osoby; pre nízku mieru povedomia o
problematike CSA (vrátane nedostatočných poznatkov o profile
a taktike páchateľov a o riziku dlhodobých následkov pre obete); pre
citovú väzbu k páchateľovi, pod vplyvom ktorej jedinci uprednostnia
záujmy páchateľa pred potrebami obetí.
74
• Riziko mylne negatívneho záveru (false negative) intervenujúcich
profesionálov (teda riziko, že sa pri prešetrovaní reálneho prípadu
CSA dospeje k nesprávnemu záveru, že dieťa nebolo zneužívané). –
Takéto riziko je v mnohých prípadoch CSA podmienené nedostatkom
dôkazov, ktorými by sa bez rozumných a dôvodných pochybností
preukázalo, že skutok sa stal, že je trestným činom a že ho spáchala
71
V tejto súvislosti je významné, že aj slovenská legislatíva reflektuje opodstatnenosť
predĺženej premlčacej lehoty, pri niektorých špecifických trestných činoch. Podľa § 87,
ods. 5 Trestného zákona „Trestné stíhanie sa premlčí najskôr pätnásť rokov potom, čo
osoba, na ktorej bol spáchaný (...) trestný čin obchodovania s ľuďmi podľa § 179, trestný
čin znásilnenia podľa § 199, trestný čin sexuálneho násilia podľa § 200, trestný čin
sexuálneho zneužívania podľa § 201 až 202, trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej
osoby podľa § 208 a trestný čin výroby detskej pornografie podľa § 368, dovŕšila osemnásty
rok svojho veku.“
72
PIPE, M. E. et al. (Eds.). (2007). Child sexual abuse: Disclosure, delay, and denial. New
York: Routledge, Psychology Press, Taylor & Francis Group. – Niektoré zdroje uvádzajú,
že polícii je oznámených iba 3 – 6 % prípadov CSA (SULLIVAN, J. (2017) Child Sexual
Abuse and Molestation: The Spiral of Sexual Abuse. In: V. B. Van Hasselt & M. Bourke
(eds) Handbook of Behavioral Criminology (s. 257-277). Cham : Springer.).
73
TEMKIN, J. & KRAHÉ, B. (2008). Sexual assault and the justice gap: A question of
attitude. Oxford: Hart Publishing.
74
Determinujúcim činiteľom neplnenia si oznamovacej činnosti môže byť aj „nízky stupeň
informovanosti potenciálnych oznamovateľov (...) o procese oznamovania trestnej činnosti
a možnostiach orgánov činných v trestnom konaní zabezpečiť ochranu oznamovateľov,
akcentujúc najmä oprávnenia súvisiace s utajením ich totožnosti“ (STRÉMY, T. et al.
(2020). Trestná politika v Slovenskej republike (Minulosť, súčasnosť, budúcnosť).
Bratislava : C. H. Beck, s. 124).
37
konkrétna osoba.
75
Významnú rolu tu môže zohrávať aj nedostatočná
úroveň vedomostnej výbavy zainteresovaných profesionálov, ich
prípadné predsudky a kognitívne skreslenia (pozri kapitolu 5.1).
76
V nadväznosti na vyššie uvedené je potrebné reflektovať význam tzv.
princípu prezumpcie statusu obete
77
, v zmysle ktorého „každá osoba, ktorá
tvrdí, že je obeťou, sa považuje za obeť, kým sa nepreukáže opak, alebo ak
nejde o zjavné zneužitie postavenia obete (...), a to bez ohľadu na to, či bol
páchateľ trestného činu zistený, trestne stíhaný alebo odsúdený”.
78
“Ak
vznikne pochybnosť o statuse obete, je potrebné sa prikloniť k záveru, že
táto osoba je obeťou trestného činu. K preukázaniu opaku môže dôjsť
v priebehu trestného konania, keď je celkom zrejmé, že sa nestal trestný
čin, resp. skutok nie je trestným činom. (...) Na druhej strane, samotné
prehlásenie osoby, že sa necíti byť obeťou trestného činu, nemôže bez
ďalšieho viesť k ignorovaniu statusu obete zo strany príslušných
subjektov.“
79
1.3 Výskyt krivých obvinení
V právnom zmysle
80
je krivé obvinenie vymedzené ako lživé obvinenie
iného z trestného činu v úmysle privodiť jeho trestné stíhanie. Vo výklade
tohto paragrafu trestného zákona sa uvádza, že „lživé obvinenie je vedomé
75
Uvedené súvisí so zásadou in dubio pro reo (v pochybnostiach v prospech obvineného). V
neistých prípadoch právny systém preferuje, aby radšej vinný odišiel slobodný než by mal
byť nevinný pozbavený slobody (STALLER, K. M. & Vandervort, F. E. (2010). Child
sexual abuse: legal burdens and scientific methods. In: K. M. Staller & K. C. Faller (Eds.).
Seeking Justice in Child Sexual Abuse: Shifting Burdens and Sharing Responsibilities (s. 1-
32). New York: Columbia University Press, s. 2).
76
O’DONOHUE W.T. et al. (2016) Psychological and Investigative Pathways to Untrue
Allegations of Child Sexual Abuse. In: O'Donohue W. & Fanetti M. (eds) Forensic
Interviews Regarding Child Sexual Abuse (s. 257-273). Cham, Switzerland: Springer
International Publishing.
77
JELÍNEK, J., & GŘIVNA, T. et al. (2012). Poškozený a oběť trestného činu z
trestněprávního a kriminologického pohledu. Praha: Leges, s. 26.; ZÁHORA, J. (2018).
Zákon o obetiach trestných činov: Komentár. Bratislava: Wolters Kluwer, s. 109–110.
78
Zákon č. 274/ 2017 Z.z. Zákon o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, § 3, ods. 1; Pozri tiež: Deklarácia OSN o základných princípoch spravodlivosti
pre obete trestných činov a zneužitia právomoci A/RES/40/34; Smernica Európskeho parla-
mentu a rady 2012/29/ EÚ z 25. októbra 2012, ktorou sa stanovujú minimálne normy
v oblasti práv, podpory a ochrany obetí trestných činov, bod 19 preambuly.
79
ZÁHORA, J. (2018). Zákon o obetiach trestných činov: Komentár. Bratislava: Wolters
Kluwer, s. 109–110.
80
Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon, § 345.
38
nepravdivé oznámenie skutkových okolností, najmä kedy, ako a kde mal
byť trestný čin spáchaný a kto je jeho páchateľom. Objektívna stránka
tohto trestného činu spočíva v nepravdivom obvinení konkrétnej nevinnej
osoby (…) zo spáchania určitého trestného činu. Spravidla bude také
obvinenie vo forme trestného oznámenia smerovaného orgánu činnému
v trestnom konaní (...). Pre vyvodenie trestnej zodpovednosti páchateľa sa
pri subjektívnej stránke vyžaduje úmyselné zavinenie. Z hľadiska
subjektívnej stránky musí páchateľ chcieť alebo si byť aspoň vedomý toho,
že iného lživo obviňuje z trestného činu, a byť s tým uzrozumený a súčasne
chcieť alebo byť aspoň uzrozumený s tým, že v dôsledku jeho obvinenia
bude táto osoba trestne stíhaná“
81
.
Z relevantnej judikatúry (napr. R 44/1965) vyplýva, že ak niekto iného
lživo obvinil z konania, ktoré nezakladá zákonné znaky niektorého
trestného činu, nespácha trestný čin krivého obvinenia; rovnako aj
vyslovenie iba podozrenia, že niekto spáchal trestný čin, nemožno
považovať za vedome lživé, a teda krivé obvinenie.
82
Je v kompetencii
orgánov činných v trestnom konaní, aby podozrenie preverili.
Oznamovateľ nezodpovedá za to, ak sa aj neskôr pôvodné podozrenie
nepreukáže.
V tejto súvislosti treba dodať, že nepodložené (unsubstantiated) prípady
nie sú ekvivalentom úmyselných krivých obvinení.
83
Prípady môžu byť
nepodložené z dvoch odlišných dôvodov: (1) skutok sa síce stal, ale niet o
ňom dostatok dôkazov alebo sú dôkazy nesprávne interpretované
84
; (2)
81
BURDA, E. et al. (2011). Trestný zákon. Osobitná časť. Komentár. II. diel. 1. vydanie.
Praha: C. H. Beck.
82
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) vyplýva, že upozornenie na
zneužívanie dieťaťa, ktoré bolo bona fide, by nemalo byť kvalifikované ako trestný čin. V
tomto ohľade pokiaľ ide o protichodné záujmy, ktoré boli v hre, ESĽP zdôraznil význam,
aký má predchádzanie zneužívaniu dieťaťa (prípad Juppala proti Fínsku, rozsudok ESĽP z
2. decembra 2008).
83
FALLER, K.C. (2007). Interviewing Children about Sexual Abuse: Controversies and Best
Practice. New York : Oxford University Press, s. 193.; BOLEN, R.M. (2001). Child Sexual
Abuse: Its Scope and Our Failure. New York: Springer, s. 229.; BLACK, F. A. et al. (2012).
Allegations of child sexual abuse in family court cases: A qualitative analysis of psychiatric
evidence. Psychiatry, Psychology and Law, 19(4), 482-496.; WEISER, D. A. (2017).
Confronting myths about sexual assault: A feminist analysis of the false report literature.
Family Relations, 66(1), 46-60..
84
HUSSEY, J. M. et al. (2005). Defining maltreatment according to substantiation: Distinction
without a difference?. Child abuse & neglect, 29(5), 479-492.; GOODMAN-
DELAHUNTY, J. et al. (2016). Programmatic pretest-posttest research to reduce jury bias
in child sexual abuse cases. Oñati Socio-legal Series, 6(2), 283-314.; LYON, T. D. et al.
(2017). Wrongful Acquittals of Sexual Abuse. Journal of Interpersonal Violence, 32(6),
805–825.; STALLER, K. M. & Vandervort, F. E. (2010). Child sexual abuse: legal burdens
39
skutok sa nestal, a teda ide o nepravdivé obvinenie (untrue allegation).
Avšak aj keď sa oznámenie podozrenia z CSA nezakladá na skutočnosti,
nemožno ho automaticky považovať za zlovoľné, krivé obvinenie. Situácie,
kedy sa kvôli podozreniu z CSA do pozornosti úradov dostanú deti, ktoré
reálne nie sú obeťami CSA, môžu vzniknúť z rôznych dôvodov, pričom
vedomé klamstvo je len jedným z nich (a nie je nutne spojené s úmyslom
privodiť inej osobe trestné stíhanie).
85
Presná miera prevalencie (výskytu) krivých obvinení z CSA nie je
známa, pretože doterajšie vedecké výskumy v tejto oblasti mali závažné
metodologické nedostatky. Predovšetkým sa značne líšili v kritériách,
ktoré používali na rozlíšenie opodstatnenosti podozrení a vyselektovanie
krivých obvinení. Niektoré štúdie sa opierali o profesionálny úsudok
a zvyčajne neuvádzali detaily týkajúce sa kritérií, na základe ktorých bol
úsudok sformovaný; navyše nepreukázali do akej miery sa závery
viacerých posudzovateľov zhodovali (interrater reliability). Iné štúdie
používali varietu kritérií, z ktorých mnohé neboli empiricky potvrdené ako
valídne indikátory krivých obvinení a navyše zvyčajne neuvádzali aká
kombinácia kritérií viedla k výsledným záverom posúdenia. Žiadna štúdia
neskúmala jednotlivé subkomponenty výpovede dieťaťa a dospelého, aby
určila ktoré boli pravdivé a ktoré nie; všetky štúdie posudzovali tvrdenia
o CSA ako celok. Avšak principiálnym metodologickým obmedzením
doterajších výskumov je nedostatok valídnych metód na determinovanie či
dieťa alebo dospelý uvádza nepravdu zámerne. Intencionalita je notoricky
náročný konštrukt na to, aby ho správne posúdil vonkajší pozorovateľ,
preto vo vzťahu k oznamovaným podozreniam z CSA zostáva hádankou.
86
Je zjavné, že deti a dospelí niekedy o CSA vedome klamú. Avšak
neexistujú žiadne vedecké dôkazy nasvedčujúce tomu, žeby krivé
(zlovoľné) obvinenia z CSA boli frekventovaným fenoménom, žeby
and scientific methods. In: K. M. Staller & K. C. Faller (Eds.). Seeking Justice in Child
Sexual Abuse: Shifting Burdens and Sharing Responsibilities (s. 1-32). New York:
Columbia University Press.
85
Pre bližší popis potenciálnych ciest k nepravdivým obvineniam z CSA pozri štúdiu:
KARKOŠKOVÁ, S., & MIKULÁŠKOVÁ, G. (2018). Rámce a roviny krivých obvinení zo
sexuálneho zneužívania detí. Časopis pro právní vědu a praxi / Journal of Jurisprudence
and Legal Practice, 26(3), 419-452.
86
O’DONOHUE W.T., & CIRLUGEA O. (2016) How Often Do Children Lie About Being
Sexually Abused?. In: O'Donohue W. & Fanetti M. (eds) Forensic Interviews Regarding
Child Sexual Abuse (s. 275-292). Cham, Switzerland: Springer, s. 280-291; O’DONOHUE
W.T. et al. (2016) Psychological and Investigative Pathways to Untrue Allegations of Child
Sexual Abuse. In: O'Donohue W. & Fanetti M. (eds) Forensic Interviews Regarding Child
Sexual Abuse (s. 257-273). Cham, Switzerland: Springer, s. 260-261.
40
tvorili väčšinu alebo čo i len značnú menšinu (sizable minority) spomedzi
všetkých oznámených prípadov.
87
Nízku mieru krivých obvinení z CSA (0-
5% krivých obvinení zo strany detí a 4-9% to strany dospelých) uvádzajú
viacerí experti zaoberajúci sa problematikou CSA.
88
Na získanie presnej-
šieho obrazu o výskyte krivých obvinení z CSA je potrebný ďalší výskum,
s výskumnou metodológiu prekonávajúcu limity doterajších výskumov
v tejto oblasti.
89
Úsudok profesionálov opierajúci sa o profesionálnu skúsenosť, intuíciu či
„sedliacky rozum“ nie je pri detekovaní klamstva – resp. posudzovaní
vierohodnosti výpovede, vierohodnosti celého prípadu suspektného CSA
a pri odhadoch prevalencie krivých obvinení z CSA – nijako významne
spoľahlivejší než úsudok laikov. Preto treba zaujať skeptický postoj voči
sebaistým úsudkom, ktoré sa v tomto ohľade neraz objavujú tak
v laických ako i odborných kruhoch.
90
87
Tamže..
88
SCHUMAN, T. (1999). Allegations of sexual abuse. In P. Stahl (ed.) Complex issues in
child custody evaluations (s. 43-68). Thousand Oaks, CA: Sage.; BOLEN, R.M. (2001).
Child Sexual Abuse: Its Scope and Our Failure. New York: Springer, s. 109, 221; FALLER,
K.C. (2007b). Interviewing Children about Sexual Abuse: Controversies and Best Practice.
New York : Oxford University Press, s. 206.; BROWNE, K.D. (2017). Assessing the
Sexually Abused Child as a Witness. In K.D. Browne et al. (Eds.) Assessments in Forensic
Practice: A Handbook. Chichester (s. 333-353). West Sussex, UK; Malden, MA, USA: John
Wiley & Sons Ltd.; MELKMAN, E. P. et al. (2017). Credibility assessment in child sexual
abuse investigations: A descriptive analysis. Child abuse & neglect, 67(5), 76-85.
89
V nedávnej dobe sa objavila na trhu publikácia kolektívu autorov – BURNETT, R. (ed.)
(2016). Wrongful Allegations of Sexual and Child Abuse. Oxford, UK: Oxford University
Press – venovaná problematike krivých obvinení z CSA. Kým na jednej strane podotýka,
že akékoľvek pokusy posúdiť prevalenciu krivých obvinení by boli značne špekulatívne, na
druhej strane tvrdí, že je pravdepodobné, že skutočná prevalencia krivých obvinení je
omnoho vyššia než sa typicky objavuje v diškurze o problematike zneužívania detí a zná-
silnenia. Kritické recenzie na túto publikáciu (napr. SCORER, R. (2017). Book review:
Wrongful allegations of sexual and child abuse. New Law Journal. March 10, 2017.;
PHOENIX, J. (2017). Wronfgful Allegations of Sexual and Child Abuse. By Ros Burnett
(Oxford University Press, 2016). The British Journal of Criminology. 57(6), 1527-1530)
konštatujú, že ide o zbierku esejí z radov právnikov, vedcov, akademikov a žurnalistov,
pričom niektoré z nich sú síce dôležitým príspevkom k debate, ale v zásade zlyhávajú
v ukotvení svojich argumentov v literatúre a vedeckých dôkazoch a dokonca sa v nich obja-
vujú aj nesprávne údaje. Najväčším prekvapením je, že publikácia nevenuje žiadnu
pozornosť základnej akademickej otázke: „Ako vieme, že obvinenia sú nepravdivé?“
(Tamže, s. 1527–1530).
90
O’DONOHUE W.T., & CIRLUGEA O. (2016) How Often Do Children Lie About Being
Sexually Abused?. In: O'Donohue W. & Fanetti M. (eds) Forensic Interviews Regarding
Child Sexual Abuse (s. 275-292). Cham, Switzerland: Springer International Publishing, s.
291.; O’DONOHUE W.T. et al. (2016) Psychological and Investigative Pathways to Untrue
Allegations of Child Sexual Abuse. In: O'Donohue W. & Fanetti M. (eds) Forensic
41
1.4 Obvinenia zo sexuálneho zneužívania detí v kontexte
poručenských sporov
Niektorí laici i profesionáli sa domnievajú, že väčšina obvinení z CSA,
ktoré sú vznesené v priebehu civilného procesu o úpravu styku rodičov
a maloletých detí, sú obvinenia vykonštruované, účelové, slúžiace ako
zbraň v boji o dieťa.
91
V odbornej literatúre bola takéto téza v nejednom
prípade propagovaná autormi s propedofilnými názormi.
92
Predmetná téza
patrí aj medzi základné východiská kontroverznej teórie o tzv. syndróme
zavrhnutého rodiča, ktorej nekritické osvojenie u profesionálov prichá-
dzajúcich do kontaktu so suspektnými prípadmi CSA, môže viesť k mylne
negatívnym záverom pri ich posudzovaní.
93
Výskumné štúdie, ktoré uvádzali vysoký výskyt krivých obvinení z CSA
v kontexte poručenských sporov boli väčšinou kazuistického charakteru
(teda prinášali popis pozorovaní prípadov z praxe autorov)
94
, vychádzali z
Interviews Regarding Child Sexual Abuse (s. 257-273). Cham, Switzerland: Springer
International Publishing, s. 261.; MELKMAN, E. P. et al. (2017). Credibility assessment in
child sexual abuse investigations: A descriptive analysis. Child abuse & neglect, 67(5), 76-
85. – Bližšie k tejto problematike pozri: KARKOŠKOVÁ, S., & MIKULÁŠKOVÁ, G.
(2018). Rámce a roviny krivých obvinení zo sexuálneho zneužívania detí. Časopis pro
právní vědu a praxi / Journal of Jurisprudence and Legal Practice, 26(3), 419-452.
91
Na Slovensku sme sa stretli dokonca s uznesením vyšetrovateľky o zastavení trestného
stíhania, kde evidentne svoju rolu v narábaní s dostupnými informáciami zohralo aj to, že
podozrivá osoba sa odvolávala na tzv. SAID syndróm (z angl. Sexual Allegations In
Divorce). Pritom ide o zastaralý koncept pochádzajúci z 80-tych rokov minulého storočia.
Aktuálna odborná a vedecká literatúra zdôrazňuje riziká plynúce z predsudkov, že obvinenie
z CSA v kontexte rozchodu/rozvodu rodičovského páru je krivé.
92
V tomto ohľade pozri napr. informácie o autorovi Ralph Underwager, ktoré vo svojej
kritickej štúdii uvádza: McDONALD, M. (1998). The myth of epidemic false allegations of
sexual abuse in divorce cases. Court review, 35(1), 12-19. Za pozornosť stoja aj ideové
piliere kontroverznej teórie Richarda Gardnera o tzv. syndróme zavrhnutého rodiča,
sumarizované v štúdii: KARKOŠKOVÁ, S. (2016). Používanie konceptu „syndróm
zavrhnutého rodiča“ v právnej praxi – 1. časť. Justičná revue, 68(6-7), 690-709.
93
FALLER, K. C. (2007a). Coaching children about sexual abuse: A pilot study of
professionals’ perceptions. Child Abuse & Neglect, 31(9), 947-959. – Bližšie o teórii tzv.
syndrómu zavrhnutého rodiča (angl. parental alienation syndrome), jej historickom
kontexte a vplyve, metódach propagácie a najmä príčinách jej zamietnutia vo vedeckej obci
a relevantných profesných organizáciách podrobne pojednáva dvojdielna štúdia:
KARKOŠKOVÁ, S. (2016). Používanie konceptu „syndróm zavrhnutého rodiča“ v právnej
praxi – 1. časť. Justičná revue, 68(6-7), 690-709; KARKOŠKOVÁ, S. (2016). Používanie
konceptu „syndróm zavrhnutého rodiča“ v právnej praxi – 2. časť. Justičná revue, 68(8-9),
857-877. – O pretrvávajúcej kontroverzii vo vzťahu k predmetnej teórii svedčí napr. aj
obsah tematického čísla 04/2020 časopisu Family Court Review či čísla 01/2020 časopisu
Journal of Social Welfare and Family Law.
94
Je potrebné podotknúť, že štúdie tohto typu nespĺňajú kritéria solídneho vedeckého
42
malých a nereprezentatívnych vzoriek prípadov, a pre determinovanie, či
bolo CSA fiktívne, väčšinou použili kritéria, ktoré neboli potvrdené výsku-
mom. Naproti takýmto kontroverzným štúdiám, metodologicky precíznej-
šie výskumy dospeli k záverom, že výskyt krivých obvinení v kontexte
rozvodu/rozchodu rodičovského páru nie je nijako významne vyšší než
v iných kontextoch
95
a že za podozreniami/obvineniami z CSA v tomto
kontexte väčšinou stojí úprimná obava o blaho dieťaťa.
96
Existuje viacero vysvetlení skutočnosti, prečo sa reálne prípady incestu
môžu začať odhaľovať až v kontexte rozchodu/rozvodu rodičovského páru.
Vzhľadom na silne ambivalentné pocity, ktoré môže mať dieťa k rodičovi,
ktorý ho sexuálne zneužíva, ako aj vzhľadom na masívnu manipuláciu, kto-
rej je obeť incestu zvyčajne vystavená, je celkom bežné, že obeť sa so svo-
jimi skúsenosťami dlho nezveruje, a dokonca ani nemusí vysielať žiadne
varovné signály, ktoré by poukazovali na možnú traumatizáciu. Navyše,
manipulácii zo strany páchateľa je vystavené nielen dieťa, ale i rodič,
v dôsledku čoho môže dlho prechovávať k podozrivému jedincovi dôveru,
a nepripúšťať si nepríjemnú realitu. Pokiaľ je nezneužívajúci rodič na pá-
chateľa incestu emočne naviazaný, udržuje s ním sexuálny kontakt, je na
ňom existenčne závislý a nevie si predstaviť ukončenie vzťahu, je pravde-
podobnejšie, že aj na zjavné indície o CSA bude reagovať psychickým
obranným mechanizmom popierania. Ak by aj uveril, že jeho partner sa
dopustil CSA, nemusí sa (hneď alebo ani vôbec) odhodlať k tomu, aby
v tejto veci podal trestné oznámenie. CSA je natoľko chúlostivý a sociálne
stigmatizujúci trestný čin, že sa nemožno diviť tomu, že v mnohých prípa-
doch nezneužívajúci rodič nechcel, resp. nechce kriminalizovať správanie
druhého rodiča. Môže však dospieť k momentu, kedy pocíti potrebu a
povinnosť chrániť dieťa. Takýto moment môže nastať práve v kontexte
rozchodu rodičovského páru.
97
výskumu (hard science), hoci môžu vzbudzovať dojem vedeckosti tým, že sú často citova-
né (McDONALD, M. (1998). The myth of epidemic false allegations of sexual abuse in
divorce cases. Court review, 35(1), 12-19).
95
DALLAM, S. J., & SILBERG, J. L. (2014). Six myths that place children at risk during
custody disputes. Family & Intimate Partner Violence Quarterly, 7(1), 65-88.
96
BLACK, F. A. et al. (2012). Allegations of child sexual abuse in family court cases: A
qualitative analysis of psychiatric evidence. Psychiatry, Psychology and Law, 19(4), 482-
496.
97
Bližšie o predmetnej problematike pojednáva štúdia: KARKOŠKOVÁ, S. (2014).
Problematika podozrení / obvinení zo sexuálneho zneužívania detí v kontexte rozhodovania
o úprave styku rodičov a maloletých detí. Justičná revue, 66(8-9), 957-979.
43
2 Páchatelia sexuálneho zneužívania detí
2.1 Profil páchateľov
Muži ako páchatelia CSA
Väčšina páchateľov CSA sú muži.
98
Jednou z mylných domnienok, ktorej
sa je potrebné zbaviť hneď na začiatku zaoberania sa témou páchateľov
CSA, je že osoby, ktoré sa dopustili CSA sú si veľmi podobné. Vskutku
neexistuje všeobecný alebo typický psychosociálny profil mužov, ktorí
sa dopustili sexuálnych deliktov na deťoch. Skôr je pre túto skupinu delik-
ventov príznačná diverzita.
99
Hoci sa v odbornej literatúre vyskytujú
a v praxi používajú viaceré klasifikačné systémy páchateľov CSA (pokú-
šajúce sa nájsť nejaké spoločné črty jednotlivých subkategórií páchateľov),
experti ich kritizujú ako zavádzajúce a potenciálne limitujúce efektivitu
liečby a hodnotenia rizikovosti.
100
Páchateľom CSA môže byť ktokoľvek: bez ohľadu na vek, pohlavie,
rasový a etnický pôvod, vierovyznanie, úroveň vzdelania, povolanie,
socioekonomický status či úroveň mentálneho zdravia. Z diagnostického
hľadiska je najviac znepokojivou charakteristikou páchateľov ich zjavná
normalita. Výskumy potvrdzujú, že mnoho páchateľov nemá žiadnu
patológiu rozlíšiteľnú na základe psychologických testov alebo klinického
interview. Pokiaľ máme skreslenú predstavu o páchateľovi a zároveň
tendenciu miešať charakterové črty so sexuálnymi záujmami či praktikami
jedinca, mylne predpokladáme, že môžeme rozlíšiť či niekto je alebo nie je
98
SETO, M. C. (2018). Pedophilia and sexual offending against children: Theory, assessment,
and intervention (2nd ed.). Washington, DC: American Psychological Association.
99
KIRSCH, L. G. & FANNIFF, A. M. (2018) Treatment of Sexual Offenders. In: J. Bart Klika
& J. R. Conte (Eds.) The APSAC Handbook on Child Maltreatment (4th Edition) (s. 348-
365). Thousand Oaks, USA: SAGE Publications, Inc..; SALTER, A.C. (1995).
Transforming Trauma: A Guide to Understanding and Treating Adult Survivors of Child
Sexual Abuse. Thousand Oaks : Sage Publications, Inc.; VAN DAM, C. (2002). Identifying
Child Molesters: Preventing Child Sexual Abuse by Recognizing the Patterns of the
Offenders. Binghamton, NY: The Haworth Maltreatment and Trauma Press..; WEBB. R.,
& MITCHELL, J. (2019). A Profile of the Child Molester. Child Lures® Prevention.
Dostupné na: https://childluresprevention.com/resources/molester-profile/
100
MARSHALL, W. L. et al. (2015). A critique of current child molester subcategories: A
proposal for an alternative approach. Psychology, Crime & Law, 21(3), 205-218.
44
páchateľom CSA. Teda môže sa stať, že páchateľom je niekto, kto sa
ním v našich očiach vôbec nezdá byť.
101
Forenzná psychologička a výskumníčka A. Salter uvádza, že sa stretla
s mnohými znaleckými posudkami, ktoré tvrdili, že je nepravdepodobné,
aby obvinený spáchal zločin, pretože mu chýbajú určité charakteristiky.
Autorka konštatuje, že títo forenzní odborníci hľadali nejaký profil pácha-
teľa. Problémom však je, že páchatelia nezdieľajú žiadnu definovateľnú
osobnostnú črtu, ktorá by ich odlišovala a identifikovala.
102
V porovnaní s páchateľmi nesexuálnych deliktov majú páchatelia sexuál-
nych deliktov voči deťom s väčšou pravdepodobnosťou atypické sexuálne
záujmy, vysoký sexuálny drajv, sexualizovaný coping (t.j. zvládanie psy-
chickej záťaže), a kognície podporujúce delikventné správanie (offense-
supportive cognitions). S väčšou pravdepodobnosťou majú tiež interperso-
nálne problémy, napr. deficity v sociálnych zručnostiach, osamelosť,
úzkosť, a ťažkosti v intímnych vzťahoch. Naopak s menšou pravdepodob-
nosťou sa u nich vyskytujú externalizujúce problémy (napr. násilie,
delikvencia, závislosti).
103
Ľudia mylne predpokladajú, že ak sa niekto dopúšťa sexuálnych deliktov
na deťoch, musí trpieť nejakou sexuálnou deviáciou (parafíliou). Vo verej-
nom a mediálnom diskurze sa sexuálne delikty voči deťom často auto-
maticky a nesprávne spájajú s pedofíliou. Pedofília je jednou z foriem
chronofílie (chronophilia), termínu označujúceho variácie v sexuálnom
zameraní na jedincov určitého veku:
104
• nepiofília – sexuálny záujem o dojčatá a batoľatá do veku 2 rokov,
101
SALTER, A.C. (1995). Transforming Trauma: A Guide to Understanding and Treating
Adult Survivors of Child Sexual Abuse. Thousand Oaks : Sage.; BECKER, J. V., &
QUINSEY, V. L. (1993). Assessing suspected child molesters. Child Abuse & Neglect,
17(1), 169-174.; VAN DAM, C. (2002). Identifying Child Molesters: Preventing Child
Sexual Abuse by Recognizing the Patterns of the Offenders. Binghamton, NY: The Haworth
Maltreatment and Trauma Press..
102
SALTER, A.C. (1995). Transforming Trauma: A Guide to Understanding and Treating
Adult Survivors of Child Sexual Abuse. Thousand Oaks : Sage; VAN DAM, C. (2002).
Identifying Child Molesters: Preventing Child Sexual Abuse by Recognizing the Patterns of
the Offenders. Binghamton, NY: The Haworth Maltreatment and Trauma Press..;
MALETZKY, B. M. (1991). Treating the sexual offender. Newbury Park, CA : Sage.
103
WHITAKER, D. J. et al. (2008). Risk factors for the perpetration of child sexual abuse: A
review and meta-analysis. Child abuse & neglect, 32(5), 529-548.
104
SETO, M. C. (2018). Pedophilia and sexual offending against children. Washington, DC:
American Psychological Association., s. 11.
45
• pedofília – sexuálny záujem o predpubertálne deti, približne vo veku 3
– 10,
• hebefília – sexuálny záujem o o pubescentov, vo veku približne 11–14
rokov,
• efebofília – sexuálny záujem o postpubescentov, ktorí ešte nie sú
sexuálne zrelí, približne vo veku 15–17 rokov,
• teleiofília – sexuálny záujem o mladých dospelých vo veku od 18 do
konca 30 rokov,
• mesofília – sexuálny záujem o dospelých stredného veku, od 40 do 50
rokov,
• gerontofília – sexuálny záujem o starších ľudí (od 60 rokov).
Pedofília je klinicky definovaná ako opakujúca sa, intenzívna sexuálna
príťažlivosť voči predpubertálnym deťom. Táto príťažlivosť voči deťom sa
môže prejavovať rôznymi spôsobmi, vrátane sexuálnych myšlienok alebo
nutkaní, fantázií, sexuálneho vzrušenia, alebo správania. V najsilnejšej,
výhradnej (exclusive) podobe, sú ľudia s pedofíliou sexuálne zaujímajú iba
o predpubertálne deti a nemajú žiadny záujem o dospelých. Iní sa v rôz-
nych stupňoch zaujímajú o deti aj o dospelých. Aký je výskyt exkluzívnej
a neexkluzívnej formy pedofílie, výskumníci zatiaľ presne nevedia.
V nedávnom online prieskume na vzorke 1189 respondentov, ktorí
pociťovali príťažlivosť voči deťom, uvádzalo exkluzívnu príťažlivosť 44%
pedofilných mužov, preferujúcich chlapcov, a 59% pedofilných mužov,
preferujúcich dievčatá.
105
Odborná literatúra rozlišuje medzi zistením pedofílie a diagnostikovaním
pedofilnej poruchy. Kritéria pedofilnej poruchy zahŕňajú:
• najmenej 6 mesiacov trvajúce, opakujúce sa, intenzívne sexuálne
vzrušujúce fantázie, sexuálne nutkania alebo správanie zahŕňajúce
sexuálnu aktivitu s predpubertálnym dieťaťom alebo deťmi;
106
• osoba konala podľa týchto naliehavých nutkaní alebo sexuálne
nutkania alebo fantázie spôsobujú značné úzkosti alebo
interpersonálne ťažkosti;
105
BAILEY, J. M. et al. (2016). An Internet study of men sexually attracted to children:
Correlates of sexual offending against children. Journal of Abnormal Psychology, 125(7),
989-1000.
106
Samotná história sexuálneho správania voči deťom nepostačuje pre stanovenie
diagnózy, nakoľko pre takéto správanie existujú aj nesexuálne a iné vysvetlenia. Sexuálne
správanie voči deťom musí byť výrazom trvalého, zameraného (focused) a intenzívneho
vzorca sexuálneho vzrušenia voči predpubertálnym deťom.
46
• osoba je vo veku najmenej 16 rokov a najmenej o 5 rokov staršia ako
dieťa/deti, ktoré je/sú objektom jej sexuálneho záujmu.
107
Nakoľko nikto nie je definovaný jedným psychologickým znakom alebo
charakteristikou, bez ohľadu na to, akou dôležitou, je potrebné používať
pojmy ako osoba s pedofíliou alebo pedofilní jedinci namiesto označenia
pedofil.
108
Hoci existuje reálny rozdiel medzi pedofíliou a hebefíliou, niekedy sa
používa aj súhrnné označenie pedohebefília. Dôvodom je, že pre účely
diagnostiky a liečby nie sú rozdiely medzi nimi až tak podstatné. Pri
výskumoch taktiež často nie sú dostupné dáta o pubertálnom statuse
detských obetí.
Pedofília ani hebefília nie sú synonymom páchania sexuálnych
trestných činov voči deťom. Niektorí pedofilní alebo efebofilní jedinci
nikdy nespáchajú sexuálne delikty voči deťom. A u podstatnej časti
identifikovaných páchateľov sexuálnych deliktov voči deťom nie je
motivačným činiteľom pedofília alebo hebefília (nespĺňajú diagnostické
kritéria).
Výskyt pedofílie vo všeobecnej mužskej populácii je stále nejasný. Prvotné
odhady týkajúce sa výskytu pedofílie v mužskej populácii sa pohybovali na
úrovni 5%. Novšie odhady uvádzajú 1% výskyt. Väčšina poznatkov
o pedofílii a hebefílii pochádza z výskumov, ktoré sa realizovali na mu-
žoch, majúcich sexuálny kontakt s prebupescentnými alebo pubescentnými
deťmi, zvlášť tých, ktorí sa dostali do kontaktu s políciou, súdmi,
väznicami alebo probačným úradom. Medzi oficiálne identifikovanými
páchateľmi sexuálnych deliktov na deťoch, sa výskyt pedofílie líši
v závislosti od prostredia, typu deliktu a použitých metód merania.
Priemerný výskyt pedofílie sa tu pohybuje na úrovni približne 50%. Táto
prevalencia môže zahŕňať hebefilných páchateľov, pretože medzi
indikátormi pedofílie a hebefílie je značný prekryv. Prevalencia je vyššia
medzi užívateľmi detskej pornografie (2/3 v porovnaní s ½ páchateľov
kontaktných foriem CSA). Vysvetľuje sa to tým, že konzumenti detskej
pornografie hľadajú takýto obsah preto, že korešponduje s ich sexuálnymi
záujmami (hoci dospelá pornografia je dostupnejšia). Naproti tomu,
107
Takto nastavené diagnostické kritéria vylučujú sexuálne správanie medzi deťmi
podobného veku (rovesníkmi).
108
SETO, M. C. (2018). Pedophilia and sexual offending against children. Washington, DC:
American Psychological Association., s. 11.
47
niektorí kontaktní páchatelia konajú na základe pedofilnej motivácie, kým
iní skôr na základe príležitosti.
109
S ohľadom na vyššie uvedené je potrebné spomenúť, že otázka: „Či
podozrivá osoba trpí sexuálnou deviáciou?“ býva v prípadoch suspekt-
ného CSA štandardnou súčasťou otázok adresovaných súdnym
znalcom. Kľúčové v tomto ohľade je, čo zadávatelia znaleckého
posudku očakávajú od odpovede na túto otázku a ako interpretujú
nálezy uvedené v znaleckom posudku.
110
Diagnostikovanie pedofílie iba na základe psychodiagnostických metód
bežne užívaných a štandardizovaných na väčšinovej populácii je v podstate
nemožné. Tieto testové metódy môžu prispieť skôr k charakteristike inteli-
gencie, osobnosti, motivácie, vhodnosti k liečbe či možnosti resocializácie
deviantných jedincov než k určeniu ich sexuálnej anomálie. Pri klinickom
anamnestickom rozhovore býva komplikáciou diagnostiky sexuálnych
deviácií poskytovanie skreslených údajov zo strany vyšetrovanej osoby.
Tendencia popierať je pochopiteľná obzvlášť vtedy, ak jedinec čelí hrozbe
trestnoprávneho postihu za sexuálne zneužitie dieťaťa. Dôležitým zdrojom
informácií o sexuálnom správaní dotyčnej osoby sú preto aj vyjadrenia
partnerky, príbuzných, výpovede svedkov či poškodených.
111
V rámci diagnostiky pedofílie sa bežne využívajú psychofyziologické
metódy, najmä falometria (falopletyzmografia, PPG). Tá spočíva
109
Tamže, s. 11.
110
Sexuologický znalecký posudok môžu vypracovať psychiater, resp. psychiater – sexuológ
a psychológ so špecializáciou na psychológiu sexuality. Posudok má obsahovať štyri časti:
1. Sexodiagnostika: telesné a somatosexuálne vyšetrenie, psychosexuálny vývin,
masturbačné praktiky, preferované prekoitálne a koitálne správanie, počet a striedanie
partnerov, erotické fantázie a sny, schopnosť zamilovať sa, aktuálna sexuálna apetencia,
známky sexuálnej dysfunkcie, znaky deviácie v identifikácii.
2. Psychodiagnostika: osobnostná štruktúra, kognitívne schopnosti, diferenciálna
diagnostika (známky porúch osobnosti, mentálna retardácia, neurotická a psychotická
symptomatológia) a aktuálny somatický stav.
3. Analýza rozpoznávacích a ovládacích schopností zohľadňuje okrem zistenej
psychopatológie priebehové charakteristiky, intenzitu sexuálnej potreby a uvoľňovania
napätia, náhľad na parafilné zameranie, komorbiditu so závislosťami.
4. Stanovenie zdravotníckych opatrení a návrh ochrannej liečby.
V sexuologickom vyšetrení majú osobitné postavenie psychofyziologické metódy (najmä
falometria). (HERETIK, A. (2020). Forenzná psychológia – e-kniha. Bratislava: Lindeni,
s. 353-354.)
111
WEISS, P. (2002). Sexuální deviace: Klasifikace, diagnostika, léčba. Praha: Portál. s. 179-
205.; SETO, M. C. (2018). Pedophilia and sexual offending against children. Washington,
DC: American Psychological Association, s. 31-56.
48
v prístrojovej registrácii objemových zmien penisu
112
ako reakcie na
prezentáciu vizuálnych alebo auditívnych sexuálnych podnetov rôzneho
charakteru. Porovnanie reakcií klienta na deviantné a nedeviantné podnety
potom poskytuje údaje o jeho sexuálnych preferenciách i eventuálnych
zábranách. Sexuálne správanie konkrétneho jedinca je však závislé na
mnohých ďalších osobnostných i situačných faktoroch, a nemožno ho teda
predvídať len na základe zistenej sexuálnej preferencie.
113
Výsledok
falometrie naznačujúci možnú prítomnosť pedofílie (alebo hebefílie)
nemožno použiť ako dôkaz toho, že skúmaná osoba delikt skutočne
spáchala. Avšak ani z opačného výsledku nemožno vyvodiť, že by
delikt spáchať nemohla. Iba niektorí páchatelia CSA totiž konajú na
základe pedofilnej motivácie, zatiaľ čo iní páchajú CSA z nepedofilnej
motivácie (bližšie pozri motivačno-facilitačný model sexuálneho útočenia
opísaný v kapitole 2.2). Výsledky falometrie sú využiteľné pri odhade
rizika recidívy, pri identifikovaní cieľov terapie a pri zisťovaní ako jedinec
reaguje na použitú liečbu.
114
112
Alebo zmien prekrvenia vulvy u žien (vulvopletysmografia).
113
Hoci sú výsledky falometrie považované za pomerne spoľahlivé, je nimi možné (hoci nie
ľahko) manipulovať. Výsledky môžu byť úmyselne manipulované napr. odvrátením
pozornosti, autosugesciou (myslením na niečo odporné pri prezentácii preferovaných
sexuálnych podnetov), masturbáciou tesne pred testovaním. Platí pritom, že vyšetrované
osoby sú úspešnejšie v úmyselnom potlačovaní sexuálneho vzrušenia na preferované
podnety, než v predstieraní vzrušenia na podnety nepreferované alebo neutrálne.
Treba tiež podotknúť, že procedúra falometrie, vrátane výberu podnetového materiálu,
medzných hodnôt merania, testovacích miestností, postupov analýzy a interpretácie
výsledkov nie je zatiaľ vo svete jednotná. V súčasnosti sa vyvíja medzinárodné úsilie
o vytvorenie štandardizovaných protokolov pre falometrické laboratória.
114
WEISS, P. (2002). Sexuální deviace: Klasifikace, diagnostika, léčba. Praha: Portál. s. 179-
205.; WEISS, P. et al. (2005). Sexuální zneužívaní dětí. Praha: Grada, s. 189.; SETO, M. C.
(2018). Pedophilia and sexual offending against children: Theory, assessment, and
intervention (2nd ed.). Washington, DC: American Psychological Association, s. 31-56.;
BICKLE, A. et al. (2021). International overview of phallometric testing for sexual
offending behaviour and sexual risk. BJPsych International, 18(4), 1-4.; MURPHY, L. et
al. (2020). Use of penile plethysmography in the court: A review of practices in Canada, the
United Kingdom and the United States. Behavioral sciences & the law, 38(2), 79-99.;
CARVALHO, J. et al. (2020). Measuring pedophilic sexual interest. The journal of sexual
medicine, 17(3), 378-392.; PERKINS, D. et al. (2020). The role of PPG in sexological
assessment and treatment of sexual offenders: A comparison of British and Czech practice.
In G. Akerman et al. (Eds.) Assessing and Managing Problematic Sexual Interests (s. 41-
55). Abingdon: Routledge.; MURPHY, L. et al. (2021). Laboratory measurement of penile
response in the assessment of sexual interests. In: F. M. Saleh et al. (eds). Sex Offenders:
Identification, Risk Assessment, Treatment, and Legal Issues (2nd Edition), (s. 159-182).
New York: Oxford University Press.
49
Ženy páchateľky
Hoci je nespochybniteľné, že väčšina prípadov CSA je spáchaná mužmi,
prípady CSA spáchané ženami sa vyskytujú častejšie, než sa kedysi
predpokladalo. Kým pôvodné odhady uvádzali, že ženy zodpovedajú za
približne 5% všetkých prípadov CSA, nedávna metaanalýza viktimizač-
ných prieskumov z dvanástich krajín ukázala, že v skutočnosti je to okolo
12%. V policajných štatistikách je pritom podiel žien v skupine páchateľov
CSA len okolo 2%.
115
Miera latencie (skrytosti, utajenosti) je v týchto prípadoch ešte vyššia než
v prípadoch, kde páchateľom je osoba mužského pohlavia. Skutočnosť, že
by žena mohla sexuálne zneužiť dieťa, je pre väčšinu ľudí ešte väčšmi
nepredstaviteľná a neuveriteľná, než v prípade, že podozrivým páchateľom
je muž.
116
Odhaľovanie prípadov CSA, kde páchateľkami sú ženy, je
sťažené aj pre silné rodové stereotypy o ženách ako starostlivých osobách,
ktorým nie je vlastné agresívne či ubližujúce správanie, zvlášť nie voči
deťom.
117
V skutočnosti sú ale ženy-páchateľky lepšie vybavené k tomu,
aby mohli maskovať zneužívanie ako konanie súvisiace so starostlivosťou
o dieťa, ako je napr. kúpanie, prebaľovanie, atď.
118
Latenciu týchto trest-
ných činov podporuje aj to, že chlapci ako obete majú ťažkosti vnímať se-
xuálny kontakt ako zneužívanie.
119
Rodové stereotypy môžu zohrávať rolu aj v ochote rôznych profesionálov
pripustiť CSA spáchané ženou. Podľa výsledkov zahraničných výskumov,
predpojatosť, že iba muži sú páchateľmi tohto typu trestnej činnosti, viedla
policajtov k tomu, že na udania reagovali nedôverčivo, minimalizovali váž-
nosť oznámení, vnímali podozrivé ženy ako menej nebezpečné, a boli ná-
chylní označovať prípady ako nepodložené (nedôvodné). Obdobné tenden-
cie boli identifikované u zdravotníkov a pracovníkov v oblasti duševného
115
CORTONI, F. et al. (2017). The Proportion of Sexual Offenders Who Are Female Is Higher
Than Thought: A Meta-Analysis. Criminal Justice and Behavior, 44(2), 145–162.
116
GANNON, T. A., & CORTONI, F. (Eds). (2010). Female Sexual Offenders: Theory,
Assessment, and Treatment. Chichester: Wiley-Blackwell.; GANNON, T. A., & ROSE, M.
R. (2008). Female child sexual offenders: Towards integrating theory and practice.
Aggression and Violent Behavior, 13(6), 442-461.
117
Center for sex offender management – A project of the Office of Justice Programs, U.S.
Department of Justice (2007). Female Sex Offenders. Dostupné na:
http://forensiccounselor.org/images/file/Female%20Sex%20Offenders.pdf.
118
HETHERTON, J. (1999). The idealization of women: Its role in the minimization of child
sexual abuse by females. Child abuse & neglect, 23(2), 161-174.
119
GIBBS, K. et al. (2012) Child Welfare Practices for Cases with Child Sexual Abuse. Salem,
Oregon : Oregon Department of Human Services, s. 47.
50
zdravia. Napr. psychiatri a iní klinickí pracovníci reagovali na tieto prípady
so skepticizmom, marginalizáciou, a ženy-páchateľky považovali za menej
vinné a škodiace.
120
Medzi základné zistenia vyplývajúce z realizovaných výskumov patrí
(okrem iného aj to), že:
• priemerný vek žien-páchateliek sa pohybuje v rozpätí 26-36 rokov;
• vo vzťahu k obeti sú často v roli rodiča alebo opatrovateľa, pričom vo
viac než 50% prípadov ide o matky;
• asi 1/3 žien páchateliek sexuálne útočí v spoločnosti iných, najčastejšie
spolu s mužským partnerom; pričom asi ½ z týchto žien
spolupáchateliek je k útočeniu donútená, zatiaľ čo ostatné útočia
z vlastnej vôle popri ich mužskom partnerovi;
• ak ženy útočia sólovo, ich obeťami sú zvyčajne chlapci;
• priemerný vek obetí ani škála foriem CSA sa u žien páchateliek
(v porovnaní s mužmi páchateľmi) nijako významne nelíši;
• diagnóza pedofílie je u žien málo pravdepodobná, resp. menej pravde-
podobná než u mužov-páchateľov;
• kým v niektorých prípadoch je konanie žien plánované, v iných
prípadoch je skôr impulzívne a je dôsledkom straty sebakontroly;
• sexuálne zneužívajúce konanie môže byť u žien motivované rôznymi
cieľmi, napr. sexuálnym uspokojením, vytvorením vzťahovej intimity
s obeťou, strachom z partnera, finančným ziskom, hostilitou (v zmysle
vybíjania si hnevu a frustrácie na obetiach).
121
120
DENOV, M. (2004). Perspectives on female sex offending : A culture of denial. Hampshire,
England : Ashgate Publishing.; HISLOP, J. (2001). Female sex offenders: What therapists,
law enforcement and child protective services need to know. Ravensdale, WA: Issues
Press/Idyll Arbor.; BECKER, J. D. V. et al. (2001). Female sexual offenders: Clinical, legal
and policy issues. Journal of forensic psychology practice, 1(3), 31-53.
121
GANNON, T. A., & ROSE, M. R. (2008). Female child sexual offenders: Towards
integrating theory and practice. Aggression and Violent Behavior, 13(6), 442-461.;
CORTONI, F. & GANNON, T.A. (2011). Female Sexual Offenders. In D.P. Boer et. al.
(Eds.) International Perspectives on the Assessment and Treatment of Sexual Offenders:
Theory, Practice, and Research (s. 35-49). Chichester: Wiley-Blackwell.; CORTONI, F.,
& STEFANOV, G. (2020). Female sexual offenders. In: J. Proulx et. al. (eds.) The Wiley
Handbook of What Works with Sexual Offenders: Contemporary Perspectives in Theory,
Assessment, Treatment, and Prevention (s. 279-293). Hoboken, NJ: John Wiley & Sons
Ltd.; DARLING, A. J., & CHRISTENSEN, L. S. (2020). Female child sexual offenders. In
I. Bryce & W. Petherick (eds.) Child Sexual Abuse: Forensic Issues in Evidence, Impact,
and Management (s. 119-136). London: Academic Press.
51
Pokiaľ ide o prípady CSA, ktoré sa vyskytujú v kontexte organizácií,
výskum ukázal, že ženy-páchateľky spadali do niektorej z piatich kategórií:
(1) Nezrelé regresné – išlo o mladé ženy, dvadsiatničky, nové vo svojej
profesii, ktoré si vytvorili príliš priateľské vzťahy s deťmi stredného
tínedžerského veku pre potreby intimity alebo sexuálneho
uspokojenia.
(2) Sexuálne a rizikové – išlo o ženy tridsiatničky, ktoré boli vo vzťahu
s dospelou osobou, ale popritom sa zapájali sa do vysoko rizikového
sexuálneho správania s adolescentmi.
(3) Spasiteľský syndróm – išlo o ženy vo veku 35-45 rokov, ktoré
zažívali problémy a stresory vo svojich vzťahoch s dospelými a začali
sa nadmerne angažovať v pomáhaní obetiam, aby tak napĺňali svoje
vlastné emocionálne a intímne potreby.
(4) Neopätovaná zamilovanosť – išlo o ženy tridsiatničky,
štyridsiatničky, ktoré mali problémy s duševným zdravím a boli
zaľúbené do chlapcov stredného tínedžerského veku, považovali ich
za potenciálnych romantických partnerov a vyznávali im lásku.
(5) Psychicky utrápené – išlo o ženy s d