Content uploaded by Katarina Sklutova Marcincinova
Author content
All content in this area was uploaded by Katarina Sklutova Marcincinova on Nov 29, 2021
Content may be subject to copyright.
674
DOI: https://doi.org/10.31577/filozofia.2021.76.9.3
DENNETTOVA NATURALISTICKÁ KONCEPCIA
VEDOMEJ SKÚSENOSTI
KATARÍNA SKLUTOVÁ, Univerzita Komenského v Bratislave, Filozofická fakulta, Katedra
filozofie a dejín filozofie, Bratislava, SR
SKLUTOVÁ, K.: Dennett’s Naturalistic Conception of Conscious Experience
FILOZOFIA, 76, 2021, No 9, pp. 674 – 687
The main aim of the study is to analyze key features of Dennett’s naturalistic
conception of conscious experience. The paper proceeds from the assumption
that Dennett’s primary intention is the naturalization of consciousness through
the so-called “Hard Question”: And then what happens? The structure of the text
consists of two main levels of Dennett's naturalistic program: a) negative level
– rejection of the Cartesian model of consciousness, b) positive level – formula-
tion of the Multiple drafts model. I assume that examining these levels will jus-
tify the importance of the Hard Question, thus contributing to a better under-
standing of Dennett's naturalization of conscious experience.
Keywords: Dennett – Phenomenal character – Naturalism – Hard question –
Consciousness
Úvod
Od deväťdesiatych rokov dvadsiateho storočia sa vedomie stalo predmetom rozsiah-
leho interdisciplinárneho výskumu, na ktorom sa v súčasnosti podieľajú tak vedci, ako
aj filozofi. Vzhľadom na narastajúci vedecký výskum v posledných dekádach sa tak
mnohí filozofi snažia o naturalistické vysvetlenie vedomia a do veľkej miery sa opie-
rajú o empirické poznatky z vied o vedomí.
1
Napriek prevládajúcej naturalistickej paradigme sa však nájdu teoretici (Levine
1994; Block 1995; Strawson 2018 a i.), ktorí dospeli k názoru, že vedomie nie je vy-
svetliteľné štandardným výskumom kognitívnych vied a neurovied. Väčšina z nich sa
pritom odvoláva na takzvaný „ťažký problém vedomia“ – problém vysvetlenia vzťahu
medzi kognitívnymi procesmi a funkciami a „fenomenálnym charakterom“ vedomej
1
Na tento fakt poukázali viacerí autori (Horst 2009; Marvan, Polák 2015; Hříbek 2017; Jorgensen
2018). Horst (2009) rozlíšil medzi dvoma typmi „naturalizmu“ v súčasnej filozofii mysle – filozo-
fickým (metafyzický postoj vychádzajúci z tézy, že vedomie je prirodzený fenomén) a empirickým
(metodologický postoj, ktorý sa týka vzťahu medzi filozofickým a vedeckým poznávaním vedo-
mia). Napriek tomu, že týmto sa chápanie naturalizmu nevyčerpáva, zastávam názor, že obe vyme-
dzenia – metafyzické aj metodologické – tvoria v súčasnosti jadro „naturalizovanej filozofie mysle“.
FILOZOFIA
Roč. 76, 2021, č. 9
Filozofia 76, 9 675
skúsenosti (Chalmers 1995; Chalmers 1996).
2
Aj keď voči ťažkému problému exis-
tujú rôzne stanoviská, vo filozofii mysle panuje všeobecná zhoda, že tento fenome-
nálny aspekt je najproblematickejší, pretože predstavuje výzvu pre vedecké teórie
vedomia (porov. Seager 2007; Blackmore, Troscianko 2018; Chalmers 2018).
Daniel Dennett patrí v súčasnosti medzi popredných predstaviteľov filozofie
mysle. Jeho práce však presahujú medze tejto disciplíny a svojimi myšlienkami o ve-
domí ovplyvnil viaceré vedné oblasti vrátane kognitívnych vied (napr. kognitívna psy-
chológia), neurovied a prírodných vied (napr. evolučná biológia).
3
Dennettove práce
sú tak príkladom aktívneho prepájania filozofického a vedeckého poznávania vedo-
mia, teda sú príkladom „naturalizovanej filozofie mysle“.
Cieľom tejto štúdie je preskúmať kľúčové znaky Dennettovej naturalistickej
koncepcie vedomej skúsenosti. V štúdii vychádzam z predpokladu, že Dennettovým
primárnym zámerom je naturalizácia skúsenosti prostredníctvom takzvanej „ťažkej
otázky“: A čo sa stane potom? (Hard question: And then what happens?) Na rozdiel
od iných Dennettových interpretátorov (Zawidzki 2007; Hříbek 2017; Schneider
2017; Huebner 2018 a i.), ktorí sa ťažkou otázkou takmer vôbec nezaoberajú, sa na-
zdávam, že práve táto otázka tvorí jadro jeho naturalistickej koncepcie.
4
Rámcovú
štruktúru textu budú tvoriť dve hlavné roviny Dennettovho naturalistického pro-
gramu: a) negatívna – odmietnutie karteziánskeho modelu, b) pozitívna – sformulo-
vanie kognitívneho modelu mnohonásobných náčrtov (Multiple drafts model). Pred-
pokladám, že preskúmaním uvedených rovín zdôvodním význam ťažkej otázky,
a tým prispejem ku komplexnejšiemu pochopeniu Dennettovej naturalizácie vedomej
skúsenosti.
1. Pretrvávajúca sila „karteziánskej gravitácie“ (negatívna rovina)
Dennett vo svojej známej práci Consciousness Explained (1991) sformuloval natura-
listickú koncepciu vedomej skúsenosti ako alternatívu k takzvanému „karteziánskemu
divadlu“ (Cartesian theater). Karteziánske divadlo je metaforická predstava miesta
v mozgu, kde sú obsahy skúsenosti prezentované pre subjekt v určitom priestore
2
Pod „fenomenálnym charakterom“ možno rozumieť aspekty skúsenosti, ktoré sa vyznačujú tým, že
je tu niečo také, „aké je to“ pre niekoho niečo zakúšať z jeho subjektívnej perspektívy.
3
Dennettove práce o problematike vedomia sú rozsiahle, v jednej štúdii preto nemožno zachytiť
všetky aspekty jeho celkovej teórie vedomia.
4
Väčšina interpretácií sa zameriava na predstavenie a analýzu ranej verzie Dennettovej koncepcie
(Dennett 1991), v dôsledku čoho absentuje bližšia analýza niektorých jej kľúčových prvkov z jeho
neskorších prác (Dennett 2005; 2018a) – pričom okrem iných chýba najmä analýza ťažkej otázky.
Na ťažkú otázku bližšie upozornil až Frankish (2020) vo vzťahu k iluzionistickým pozíciám. Den-
nett pritom ustavične zdôrazňuje jej dôležitosť (pozri Dennett 2016; 2018a; 2018b; 2019).
676
a čase. Dennett nazval takýto pretrvávajúci názor na vedomie
5
„karteziánsky materia-
lizmus“ (Cartesian materialism, ďalej KM; porov. Dennett 1991, 107).
6
V súčasnosti sa ku KM síce nikto nehlási, ale podľa Dennetta mnohí teoretici
stále vychádzajú z jeho predpokladov a intuícií: „O tvrdení, že v mozgu neexistuje
miesto, kde sa to všetko spája, je v skutočnosti veľmi málo kontroverzií. To, čo ľudia
ťažko rozpoznávajú [...] sú dôsledky pre ďalšie aspekty tradičného spôsobu myslenia“
(Dennett 1996b, 160). Z toho vyplýva, že aj keď je karteziánske divadlo skôr metafo-
rickým obrazom, môže nás viesť k zlému spôsobu uvažovania a odvádzať nás od sku-
točných problémov, ktoré sú prítomné vo vedách o vedomí.
7
Bližšie tento bod rozve-
diem.
Dennett KM odmieta a tvrdí, že v naturalistickej teórii neexistuje miesto, kde sa
vedomie odohráva, rovnako ako neexistuje niekto (subjekt), kto by dané stavy zakúšal
v určitom priestore a čase (Dennett 1991; 2005; 2018a).
8
Ak sa vo finálnej teórii stále
nachádza „niečo“ alebo „niekto“ v mozgu, tak nemáme teóriu vedomia, pretože ako-
náhle začneme vysvetľovať proces zodpovedný za vedomie, vedomie a subjekt zmiz-
nú, pretože to je to, čo máme vysvetliť. Takže na to, aby sme mali naturalistickú teóriu
vedomia, musíme ho vysvetliť na základe nevedomých procesov mozgu:
Všetko, čo urobí predpokladaný homunkulus v karteziánskom divadle, je po-
trebné rozdeliť medzi rôzne menšie agendy v mozgu, pričom žiadna z nich nie
je vedomá. Kedykoľvek sa vykoná tento krok, subjekt zmizne a nahradia ho
bezmyšlienkovité časti zložitej sústavy nevedome vykonávaných úloh. [...]
V dobrej teórii vedomia by mala vedomá myseľ vyzerať ako opustená továreň
[...], plná bzučiacich strojov a nikto nie je doma, kto by na ňu dohliadal, alebo
si ju užíval alebo bol jej svedkom (Dennett 2005, 69 – 70).
Ak však takýto nevedomý proces vysvetlíme, a teda „rozpustíme“ vedomie a sub-
jekt v štruktúrach mozgu, veľa teoretikov má tendenciu položiť si dodatočnú otázku
Kde je vedomie? Napríklad zástancovia ťažkého problému (Levine 1994; Chalmers
1995; Chalmers 1996; Block 1995; Strawson 2018 a i.) inklinujú k názoru, že
5
V štúdii budem používať pojem vedomie a vedomá skúsenosť synonymne, ak nebude uvedené inak.
6
Dennett používa termín karteziánsky materializmus zámerne, pretože poukazuje na to, že nielen
dualistické, ale aj materialistické teórie môžu vychádzať z karteziánskych predpokladov a intuícií.
Odvolávky na materialistické teórie tiež vychádzajú z toho, že v súčasnosti prevažuje skôr materia-
lizmus ako dualizmus (Dennett 1991, 37).
7
Dennett tvrdí, že nielen filozofi, ale aj vedci sa dopúšťajú KM. Ako jeden z príkladov uvádza
výskum neurónových korelátov vedomia (pozri Dennett 1991, 255 – 256; Dennett, Cohen 2011;
Dennett 2019, 52 – 53).
8
Problematika vedomia je úzko prepojená s problematikou osobnej identity. Pozri bližšie o osobnej
identite: Dennett (1991, trinásta kapitola; 1992; 2005, šiesta kapitola).
Filozofia 76, 9 677
funkcionalistické vysvetlenie vedomia, teda vysvetlenie na základe kognitívnych pro-
cesov a funkcií, vynecháva fenomenálny charakter vedomej skúsenosti.
Práve tieto a podobné intuície Dennett považuje za prejav KM, pretože otázka
Kde je vedomie? navádza teoretikov ku karteziánskemu tvrdeniu, že vedomá skúse-
nosť je niečím „pod“ alebo „nad“ kognitívnymi procesmi a funkciami. To ich ná-
sledne vedie k nesprávnemu predpokladu, že funkcionalistické, respektíve naturalis-
tické modely niečo vynechávajú.
9
Otázkou zostáva, prečo podľa Dennetta KM stále pretrváva, a to aj napriek veľ-
kému nárastu empirického výskumu v kognitívnych vedách a neurovedách.
Z Dennettovych prác je viditeľné, že za hlavnú príčinu pokladá základnú intuí-
ciu, ktorú máme o vedomí: „kdekoľvek existuje vedomá myseľ, existuje uhol po-
hľadu“ (Dennett 1991, 101). To znamená, že vždy je to subjekt, kto premýšľa o ve-
domí. Vychádzajúc z tohto pohľadu sa introspekcia, a teda pohľad prvej osoby, po-
kladá za jedinú metódu, ktorou priamo poznávame „aké je to“ pre niekoho niečo
zakúšať. To potom vedie k záveru, že štandardná vedecká metodológia, ktorá je za-
ložená na pohľade tretej osoby, bude a priori niečo vynechávať, teda nepostihne ve-
domú skúsenosť ako takú. Vzniká tak „explanačná priepasť“ medzi pohľadom prvej
a tretej osoby.
10
Dennett pomenoval intuíciu tejto priepasti „karteziánskou gravitáciou“ (Carte-
sian gravity; Dennett 2018a, 16). Avšak tvrdí, že ak budeme pri výskume vychádzať
z tohto karteziánskeho pohľadu, vopred sa vzdávame jeho vedeckého vysvetlenia.
Jedným z hlavných dôvodov je, že Dennett nepovažuje introspektívnu metódu za au-
toritatívnu pri empirickom výskume, a v jeho prácach možno identifikovať niekoľko
problémov, ktoré sa pri danej metóde vyskytujú.
11
V štúdii sa zameriam na ten, ktorý
považujem z hľadiska riešenej problematiky za najdôležitejší.
Hlavný problém, na ktorý Dennett poukazuje, je ten, že introspekcia nám nedá
všetky odpovede o fungovaní vedomia, teda nevysvetlí nevedomý proces, ktorý je za
vedomie zodpovedný. Toto tvrdenie vychádza z Dennettovho rozdelenia medzi tak-
zvanou „personálnou“ a „subpersonálnou“ úrovňou vysvetlení (personal and
9
Dennett považuje funkcionalistické vysvetlenia za ekvivalentné k naturalistickým. Dôvod je, že
podľa Dennetta sa v širšom zmysle slova funkcionalizmom vyznačuje celá oblasť vied. Toto stano-
visko sa opiera o tvrdenie, že vedci sa vždy snažia čo najvšeobecnejšie vysvetliť mechanizmus fun-
govania nejakého fenoménu, respektíve pokúšajú sa vysvetliť, na základe akých procesov funguje
nejaký fenomén. Ide teda o štandardnú vedeckú metodológiu, ktorá je prítomná tak v prírodných
vedách, ako aj v kognitívnych vedách a neurovedách (porov. Dennett 2005, prvá kapitola).
10
Ako prvý poukázal na explanačnú priepasť Levine (1983).
11
To neznamená, že Dennett introspekciu úplne odmieta. Naopak, výpovede subjektov v experi-
mente sú kľúčové pre vedcov na to, aby mohli zaznamenať, čo subjekty zakúšajú z ich perspektívy.
Aby Dennett tento bod demonštroval, navrhol tzv. „heterofenomenologickú metódu“ (heteropheno-
menological method). Pozri bližšie Dennett (1991, štvrtá kapitola; 2003; 2007).
678
subpersonal level of explanation).
12
Ľudia môžu hovoriť o vedomej skúsenosti len na
personálnej úrovni, čo značí, že môžu na základe introspekcie hovoriť o tom, čo sa
nachádza v ich obsahoch skúsenosti. Napríklad počas experimentu so „slepotou
k zmenám“
13
môžete povedať, že vidíte po niekoľkých sekundách zmenu na obrázku,
respektíve môžete verbálne vyjadriť kedy a akú zmenu ste pozorovali na jednom z ob-
rázkov, ale tu sa personálna úroveň zastaví. Keby sa vás vedec ďalej pýtal, prečo ju
nemôžete identifikovať, neviete povedať presnú príčinu: „Keď sa nám pokúsite pove-
dať, čo sa deje vo vašej skúsenosti, nevyhnutne skĺznete do metaforického idiómu
jednoducho preto, že nemáte hlbšie, pravdivejšie a presnejšie poznanie toho, čo sa vo
vás deje“ (Dennett 2018a, 348). To znamená, že mozog vám nie je transparentný,
respektíve nemáte priamy prístup k subpersonálnym procesom, ktoré sú za vedomú
skúsenosť zodpovedné.
Pokladám za potrebné zdôrazniť, že Dennett netvrdí, že tieto úrovne sú ontolo-
gicky odlišné. Práve v tomto bode robia mnohí teoretici chybu, pretože sa nazdávajú,
že stavy na personálnej úrovni sú stavmi sui generis, vychádzajú tak z predpokladu,
že vedomú skúsenosť vysvetlíme len na základe tejto úrovne: „[...] čo sa stalo vo fan-
tázii mnohých teoretikov, [...] je to, že umožnili nevedomým subpersonálnym výpoč-
tovým procesom generovať reprezentácie, ktoré sú potom rýchlo a bleskovo povýšené
na personálny prístup, ale ako sa to stane a čo sa potom stane, zostáva nepreskúmané“
(Dennett 2019, 49). Inými slovami, chybou mnohých teoretikov je ignorovanie „ťaž-
kej otázky“. Zlyhanie odpovedať na ťažkú otázku je teda prejavom KM, čo bližšie
rozvediem v poslednej časti štúdie.
Z doterajšej analýzy vyplýva, že ak chceme dospieť k naturalistickej teórii vedo-
mia, musíme sa podľa Dennetta odpútať od pohľadu prvej osoby, ktorý navádza teo-
retikov ku KM – až keď tento krok urobíme, môžeme prejsť k empirickému výskumu
vedomej skúsenosti.
2. Model mnohonásobných náčrtov a „sláva v mozgu“ (pozitívna rovina)
Ako som uviedla v prvej časti, Dennett nahradil KM alternatívnym modelom mnoho-
násobných náčrtov (ďalej MMN), ktorý tvorí pozitívnu rovinu jeho naturalistického
12
Dennett predstavil rozdelenie medzi týmito úrovňami v Content and Consciousness (1969) v kon-
texte tzv. „intencionálneho postoja“ (intentional stance) na základe ktorého zaobchádzame s objek-
tom (napr. človekom, zvieraťom alebo strojom), ako s racionálnym agentom, ktorý disponuje men-
tálnymi stavmi, akými sú presvedčenia či túžby. Pozri bližšie Dennett (1969; 2018a, 346 – 354)
a Huebner 2018, xv – xix.
13
Slepota k zmenám je percepčný jav, pri ktorom pozorovateľ neuvidí veľkú zmenu na obrázku, ak
je zmena sprevádzaná vizuálnym prerušením, napr. čiernym pozadím. Pre demonštrovanie tohto
javu pozri: http://nivea.psycho.univ-paris5.fr/#CB (Navštívené: 4. 5. 2021).
Filozofia 76, 9 679
programu.
14
V tejto časti analyzujem znaky, ktoré sú kľúčové pre pochopenie tohto
modelu, a všeobecne pre Dennettovu naturalizáciu vedomej skúsenosti.
Hlavným východiskom MMN je, že v mozgu je masívny paralelný proces,
v ktorom sa vyskytuje naraz niekoľko paralelných prúdov takzvaných „informač-
ných obsahov“ (porov. Dennett 1991, 111; Dennett, Akins 2008).
15
V mozgu tak ne-
existuje jediný, definitívny prúd vedomej skúsenosti, ale len paralelný prúd ustavične
revidovaného obsahu, ktorý sa tvorí na mnohých miestach v mozgu. Z tohto dôvodu
Dennett tvrdí, že skúsenosti nie sú založené len na priamych zmyslových stimulá-
ciách, ale sú výsledkom mnohých „redakčných procesov“ mozgu (Dennett 1991).
16
Tieto redakčné procesy sa pritom vyskytujú vo veľkých zlomkoch sekundy, po-
čas ktorých sa môžu urobiť rôzne začlenenia alebo prepisy obsahov v rôznom poradí
a na rôznych miestach v mozgu.
17
Dôležitý bod MMN, ktorým sa líši od iných kogni-
tívnych modelov, je v tom, že tieto diskriminácie obsahov sa robia iba raz, teda ne-
musia sa ešte poslať do špeciálneho média v mozgu na to, aby sa stali vedomými:
[...] v momente, keď dôjde k ,pozorovaniu‘ určitej črty špecializovanou lokali-
zovanou časťou mozgu, nemusí sa takto fixovaný informačný obsah poslať
niekde inde, aby bol znova rozlíšený nejakým ,hlavným‘ rozlišovateľom. Inými
slovami, diskriminácia nevedie k opätovnému uvedeniu už diskriminovaného
prvku v prospech publika v karteziánskom divadle – keďže žiadne karteziánske
divadlo neexistuje (Dennett 1991, 113).
14
MMN je založený na odmietnutí karteziánskeho modelu, preto nie je viazaný na špecifiká neuro-
anatómie, ktoré sa majú ešte len určiť (Dennett, Akins 2008). Z tohto pohľadu by sa viacero teórií
mohlo kvalifikovať ako MMN, keby dodržali jeho kľúčové prvky. Na druhej strane MMN je po-
dobný kognitívnemu modelu globálneho neurónového pracovného priestoru Dehaena, Naccachae
a spol. (pozri Dennett 2005; Dennett, Cohen 2011; Dennett 2019). Schneiderová (2017) však po-
dobnosť medzi týmito modelmi spochybnila.
15
V súčasnosti sa všeobecne uznáva, že procesy v mozgu sú masívne paralelné, niektorí interpretá-
tori (Schneider 2017) preto považujú MMN za neoriginálny. Na jednej strane s týmto názorom sú-
hlasím, pretože Dennett sám priznáva, že MMN je inšpirovaný inými kognitívnymi modelmi, napr.
konekcionistickým modelom pandémónia Selfridga (pozri Dennett 2005, 135 – 136). Na druhej
strane pri MMN sa Dennett primárne usiluje poukázať na pretrvávajúci karteziánsky spôsob uvažo-
vania o vedomí, na čo predtým nikto nepoukázal.
16
Dennett tento proces prirovnáva k rozprávaniu, pretože v priebehu času diskriminácie obsahov
vytvárajú takzvaný „naratívny prúd“, ktorý je predmetom neustálych revízií a úprav. Ako analógiu
uvádza rôzne verzie vedeckého článku, ktoré prechádzajú „redakčnou revíziou“ (pozri Dennett
1991, 125 – 126, 135; Dennett, Kinsbourne 1992, 185).
17
Dennettova raná formulácia MMN sa primárne opiera o problémy s načasovaním stavov vo ve-
domí, a to konkrétne o takzvané „časové anomálie“ vedomia, napríklad phi fenomén, kožný králik
alebo Libetove experimenty o zjavných časových oneskoreniach pri vedomom pocite a intencionál-
nom konaní. Pozri bližšie Dennett (1991), Dennett, Kinsbourne (1992).
680
Na základe MMN je tak „práca“, ktorú by mal vykonať subjekt v karteziánskom
divadle, distribuovaná v priestore a čase medzi „špecializované, menšie agentúry“
v mozgu (porov. Dennett, Akins 2008). Ani jedna z týchto agentúr nevie, čo robí celý
systém, keďže každá z nich má obmedzený prístup k tomu, čo robia ostatné.
18
Tento
nevedomý proces je zároveň konkurenčnej povahy, pretože v ňom jednotlivé procesy
informačných obsahov súperia o nepretržitú kontrolu nad telom.
To vyvoláva otázku Ako dochádza k fixácii jedného informačného obsahu,
a teda aký je rozdiel medzi nevedomými a vedomými stavmi? Dennett vo svojich ne-
skorších prácach nahradil MMN metaforou „slávy v mozgu“ (fame in the brain), aby
lepšie poukázal na to, ako a kedy sa určitý kognitívny stav stáva vedomým.
Dennett vychádza z predpokladu, že „vedomie je skôr sláva než televízia“ (Den-
nett 2005, 136 a 160). Túto analógiu považujem za dôležitú, lebo to znamená, že
v MMN sa vedomie nepokladá za „médium“ reprezentácie v mozgu, do ktorého sa mu-
sia prenášať udalosti na to, aby sa stali vedomé. Namiesto toho obsah v nevedomí
môže dosiahnuť „slávu“ v súťaži s iným obsahom, na základe čoho sa stáva vedo-
mým. Podľa môjho názoru možno túto analógiu chápať dvojakým spôsobom.
Na jednej strane, rovnako ako sa stať sa slávnym nie je presne načasovanou uda-
losťou, tak dosiahnutie slávy v mozgu nie je presne načasovaným prechodom
v mozgu (porov. Dennett 2005, 162 – 164; Dennett, Akins 2008). To znamená, že
sláva je fenomén, ktorý postupne stúpa. Napríklad ak sa niekto objaví v televízii a vi-
dia ho milióny divákov, ešte to neznamená, že je slávny. Sláva musí trvať dostatočne
dlhý čas na to, aby mohla stúpať a pokladať sa za slávu. Vedomie, podobne ako sláva,
nie je presne načasovanou udalosťou. To znamená, že na to, aby sa nejaký obsah stal
slávnym, nemusí prísť do špeciálneho média v mozgu, aby sa určila presná hranica
medzi nevedomým a vedomým (porov. Dennett, Akins 2008). Teda vedomie prichá-
dza v stupňoch, respektíve nejaký obsah sa stáva vedomým postupne, čím získava do-
časný „vplyv“ nad inými kognitívnymi procesmi a funkciami.
Na druhej strane vedomie, podobne ako sláva, nie je príčinou, ale účinkom pro-
cesov mozgu (pozri Dennett 2005, 141 – 142, 162). Ak sa vrátim k vyššie uvedenému
príkladu, tak niekoho by sme mohli označiť za slávneho vtedy, keď bude mať jeho
televízne vystúpenie účinky, ktoré spájame so slávou, napríklad reakcie divákov na
dané vystúpenie, pozvanie do ďalších televíznych relácií, zdieľanie vystúpenia na in-
ternete atď. Analogicky sa určitý obsah stáva vedomým až na základe účinkov, ktoré
bude mať na následné konanie, verbálne výpovede, pamäť a pod. Viacero obsahov tak
môže byť potenciálne vedomých, ale nejaký obsah sa stáva vedomým vtedy, keď je
k dispozícií pre ďalšie kognitívne procesy a funkcie.
18
Ak by boli títo agenti, resp. nevedomé procesy, samy osebe vedomé, išlo by o „malých homunku-
lov“, čo by viedlo k nekonečnému regresu (Dennett 2005, 161).
Filozofia 76, 9 681
Nazdávam sa, že Dennett pomocou analógie so slávou demonštruje fakt, že ve-
domá skúsenosť nie je nezávislá od iných kognitívnych procesov a funkcií. To však
neznamená, že podľa Dennetta je skúsenosť identická s konkrétnymi kognitívnymi
procesmi a funkciami, ale skôr že skúsenosť sa nemôže objaviť nezávisle od nich.
19
Tento predpoklad potvrdzuje aj Dennettova téza, že to, ako sa nejaký obsah stane
vplyvným, závisí od takzvaných „sond“ (probes). Pod „sondami“ možno rozumieť
nové stimuly, ktorý upriamujú pozornosť na každú udalosť v mozgu, ktorá sa stane
príležitosťou na zvýšenie súčasných aspektov fixácií obsahu (Dennett, Akins 2008).
Inými slovami, sondy dočasne zvýšia aktivitu určitého informačného obsahu, robia
ho tak potenciálne vypovedateľným a zapamätateľným.
20
Tento bod bližšie rozve-
diem.
Najvplyvnejšími nástrojmi na iniciovanie sond sú jazyk a verbálna komuniká-
cia.
21
V tom najjednoduchšom ponímaní môže ísť o rôzne typy otázok, ako napríklad
Čoho som si bola vedomá práve teraz, pri určitom experimente, alebo pri každodennej
automatickej činnosti, akou je šoférovanie auta? Napríklad ak vedec položí v experi-
mente subjektu otázku, subjekt na ňu odpovedá pomocou sondy, na základe ktorej
dôjde k fixácii obsahu, teda určitý obsah sa stane vplyvným, čo sa potom ďalej prejaví
vo verbálnej výpovedi alebo správaní subjektu. Inými slovami, keby som sa snažila
odpovedať napríklad na otázku Som si vedomá práve teraz?, odpoveď by bola vždy
áno, pretože v momente, keď danú otázku položím, už retrospektívne skúmam, teda
sondujem, čoho som si bola pred malou chvíľou vedomá. Na základe doterajšej ana-
lýzy teda Dennett definuje vedomú skúsenosť takto:
Vedomie [...] je rozdielny vplyv rôznych obsahov na procesy ovládajúce telo
agenta zloženého z týchto procesov, ktoré nám retrospektívne dokážu povedať
o niektorých z nich. To, o čom nám neskôr môžu povedať, je do značnej miery
záležitosťou toho, ako sme sondovaní – alebo ako sa sami sondujeme – pri chr-
lení mnohonásobných náčrtov (Dennett, Akins 2008).
19
Uvedený predpoklad naráža na diskusiu o tom, či sa môže „fenomenálne vedomie“ objaviť nezá-
visle od takzvaného „prístupového vedomia“ – tento koncept referuje na tie vedomé stavy, ktoré sú
prístupné, a teda vyjadriteľné kognitívnymi funkciami. Dennett s Cohenom sa týmto problémom
bližšie zaoberajú a argumentujú, že v súčasnosti žiadne experimentálne výsledky nepodporujú exis-
tenciu fenomenálneho vedomia nezávislého od vyšších kognitívnych funkcií, akými sú pozornosť,
pracovná pamäť, jazyk a i. Pozri bližšie Dennett, Cohen (2011).
20
Z toho vyplýva, že sondy síce podporujú vplyv jedného obsahu nad druhým, ale to neznamená,
že sa vedomým nakoniec stane – všetko závisí od toho, či vplyv bude trvať dostatočne dlhý čas na
to, aby zanechal „stopy v pamäti“ (porov. Dennett, Akins 2008).
21
Jazyk zohráva kľúčovú úlohu v Dennettovej filozofii vedomia. Osobitne je to viditeľné v jeho
evolučnej teórii ľudského vedomia. Pozri bližšie Dennett (1991, siedma kapitola; 2018a, štrnásta
kapitola).
682
Vo všeobecnosti tak z MMN vyplýva, že Dennett vysvetľuje vedomú skúsenosť
na základe reprezentačného obsahu a jej dostupnosti k iným kognitívnym procesom
a funkciám mozgu (porov. Hříbek 2017, 269).
22
Na jednej strane Dennett vysvetľuje
vedomú skúsenosť na základe reprezentačného obsahu, ktorý je výsledkom spracová-
vania informácií viacerými subpersonálnymi systémami mozgu. Redakčné revízie
mnohonásobných náčrtov sa tak odohrávajú na subpersonálnej úrovni nervovej repre-
zentácie, pod ktorými Dennett rozumie vzorce nervovej aktivity alebo váhy synapsií,
ktoré korelujú s konkrétnymi informačnými výstupmi (Blackmore, Troscianko 2018,
125; Dennett 2018b). Na druhej strane sa určitý obsah stáva vedomým vtedy, keď je
k dispozícií a má vplyv na ďalšie kognitívne procesy a funkcie, čo sa ďalej prejaví na-
príklad vo verbálnej výpovedi subjektu. To potvrdzuje Dennettova téza, že „neexistuje
realita vedomej skúsenosti, nezávislá od účinkov rôznych nosičov obsahu na následné
konanie (a teda samozrejme na pamäť)“ (Dennett 1991, 132). Takéto vymedzenie ve-
domej skúsenosti priamo nadväzuje na ťažkú otázku, ktorej sa budem venovať
v ďalšej časti štúdie.
3. „Ťažká otázka“ ako cesta k naturalistickému vysvetleniu vedomej skúsenosti
Z predošlých častí vyplýva, že Dennett na základe svojho cieľa, ktorým je naturalizo-
vanie vedomej skúsenosti, spochybnil KM a navrhol MMN, ktorý neskôr pomenoval
„slávou v mozgu“. Za jadro Dennettovej naturalizácie však považujem navrhnutie
„ťažkej otázky“: A čo sa stane potom?
23
V neskorších prácach ju definuje presnejšie:
„[…] akonáhle nejaký [...] obsah ‚vstúpi do vedomia‘, čo to spôsobuje alebo umožňuje
alebo modifikuje?“ (Dennett 2018b, 1). Túto formuláciu možno interpretovať tak, že
ak teoretik postuluje aktivitu v neurónovej štruktúre, ktorá je nevyhnutnou a dostatoč-
nou podmienkou vedomia, musí vysvetliť, ako v tejto neurónovej štruktúre k vedomiu
dochádza, respektíve k akým účinkom a zmenám dochádza v mozgu, keď sa nejaký
obsah stáva vedomým. V tejto časti bližšie rozvediem tento krok, teda formuláciu ťaž-
kej otázky, sústreďujúc sa na jej nadväznosť na vyššie analyzované roviny.
Dennett na viacerých miestach nabáda k tomu, aby sme pozmenili tradičnú filo-
zofickú otázku Čo vedomie je? na funkcionálnu otázku Čo vedomie robí? (pozri Den-
nett 1991; 2005; 2007; 2018a). To podľa môjho názoru vyplýva nielen z Dennettovej
formulácie ťažkej otázky, ale aj z tvrdenia, že vedomá skúsenosť je účinkom kogni-
tívnych procesov a funkcií mozgu. Dennett tento krok prirovnáva k takzvanému
22
Vyplýva to z toho, že Dennett v Consciousness Explained (1991) rozvíja svoje myšlienky, ktoré
predstavil v práci Content and Consciousness (1969), pričom v nej predostrel teóriu mentálneho
obsahu.
23
Dennett sformuloval „ťažkú otázku“ skôr ako Chalmers sformuloval „ťažký problém“. Prvá
zmienka o ťažkej otázke je prítomná v Consciousness Explained (1991, 255), zatiaľ čo ťažký prob-
lém Chalmers sformuloval v článku Facing Up to the Problem of Consciousness (1995).
Filozofia 76, 9 683
„newtonovskému pohľadu“, ktorý predstavil Kaplan (2000).
24
Kaplan (2000, 141)
tvrdí, že Newton sa pri práci na gravitácii prestal pýtať, čo gravitácia je, ale začal sa
zaujímať o to, ako sa správa, respektíve aký je jej účinok. Tým, že Newton sa posunul
ďalej od tejto stredovekej otázky (čo je x samo osebe) na oveľa abstraktnejšiu a dy-
namickejšiu otázku, dokázal zistiť, že telesá sa navzájom priťahujú nepriamo úmerne
druhej mocnine vzdialenosti medzi nimi (Kaplan 2000). Teda napriek tomu, že gravi-
tácia nie je úplne vysvetlená, vďaka Newtonovi je do veľkej miery naturalizovaná.
Dennett zastáva názor, že skúmanie vedomia si vyžaduje podobný pohľad: „Tým, že
sa pýtame, ako sa [vedomie] správa, skúmaním jeho nesporných príčin a účinkov
,vonku v objektívnom svete‘, môžeme uniknúť nášmu stredovekému mŕtvemu bodu
o tom, ,v čom spočíva vedomie samo osebe‘, a skutočne vysvetliť vedomie“ (Dennett
2007, 267). Podľa Dennetta je tak možné vedomú skúsenosť funkcionálne vysvetliť,
a to tak, že si položíme ťažkú otázku.
25
Aby som lepšie zdôraznila dôležitosť ťažkej otázky pri Dennettovej naturalizácii
vedomej skúsenosti, predstavím príklad s paobrazom americkej vlajky (porov. Den-
nett 2016; 2018a, 358 – 363; 2019). Ide o typ optickej ilúzie, ktorá je vyvolaná tým,
že sa niekoľko sekúnd pozeráte na zeleno-čierne pruhy, ktoré majú tvar americkej
vlajky.
26
Po niekoľkých sekundách pruhy zmiznú a vy uvidíte americkú vlajku v jej
korektných, červeno-pruhovaných farbách. Ako som povedala v prvej časti, prirodze-
nou reakciou je otázka Kde sa červené pruhy nachádzajú? Nenachádzajú sa ani na
obrazovke počítača, ani na vašej sietnici alebo vo vašom mozgu. Napriek tomu sa zdá,
že ich vidíte, a to môže viesť k nesprávnemu predpokladu – ak sa nenachádzajú nikde,
tak sa musia nachádzať v mysli. Slovom, zdá sa, že vo vašej mysli sa nachádza „sub-
jektívny“ červený pruh. Keď niekto uvažuje podobným spôsobom, tak inklinuje ku
KM. Keby ste však napriek tomu zvážili túto možnosť, vynára sa nasledujúca otázka:
Keď prijmete tvrdenie, že existuje subjektívny červený pruh, nachádzajúci sa niekde
vo vašej mysli, vysvetlili ste, ako k ilúzii červeného pruhu dochádza, respektíve ako
váš mozog spôsobuje, že na obrazovke vidíte červený pruh? Dennett tvrdí, že nie,
pretože týmto spôsobom daný fenomén nevysvetlíte:
Veľa teoretikov vedomia sa zastaví v polovici teórie. Ak chcete mať celú teóriu
vedomia, toto je [ťažká] otázka, ktorú si musíte položiť a odpovedať na ňu po
tom, čo ste dodali nejaký predmet ,do vedomia‘ [...] Ak sa namiesto toho iba
24
Dennett síce nepoukazuje na ťažkú otázku v súvislosti s newtonovským pohľadom priamo, z textu
je však viditeľné, že na ňu referuje (pozri Dennett 2007, 267 – 268).
25
Dennett tiež vo svojich prácach dospieva k záveru, že sú to práve kognitívne teórie a modely,
ktoré dokážu zodpovedať ťažkú otázku (pozri Dennett 2005; 2018b; 2019).
26
Predtým, ako prejdem k vysvetleniu tohto fenoménu, pozri: https://faculty.washington.edu/chud-
ler/afterflag.html (Navštívené: 1. 5. 2021).
684
zastavíte a vyhlásite víťazstvo, zaťažili ste Subjekt alebo Ja úlohou reagovať
[...], a nechali ste úlohu neanalyzovanú (Dennett 2018a, 363).
Inými slovami, na to, aby ste vysvetlili vedomú skúsenosť, musíte na jednej
strane vysvetliť nevedomý proces, ktorý ju tvorí, na strane druhej musíte vysvetliť, čo
vedomá skúsenosť robí, teda musíte vysvetliť jej vplyv na ďalšie kognitívne procesy
a funkcie. Ak toto vysvetlíte, zodpovedali ste ťažkú otázku, a tým prechádzate k na-
turalistickému vysvetleniu vedomej skúsenosti. Na základe týchto predpokladov tak
Dennett navrhuje alternatívne vysvetlenie bez toho, aby ste takéto miesto v mozgu
predpokladali:
Váš mozog ,premietne‘ neexistujúci červený pruh do sveta [...]. Fenomén vo
vás, ktorý je za toto zodpovedný, nie je červeným pruhom. Je to reprezentácia
červeného pruhu v nejakom nervovom systéme reprezentácie, ktorý sme zatiaľ
nelokalizovali a zatiaľ nevieme, ako ho dekódovať, ale môžeme si byť celkom
istí, že to nie je ani červená, ani pruh. Neviete, čo zapríčiňuje, že sa vám zdá,
že vidíte červený pruh vonku vo svete, a na základe toho ste v pokušení pre-
padnúť [...] nesprávnemu uvedeniu zdroja: nesprávne vysvetlite vaše zmysly
(úsudky, presvedčenia, viery, inklinácie) tak, že vidíte červený pruh ako vzni-
kajúci zo subjektívnej vlastnosti [...], ktorá je zdrojom vášho úsudku, aj keď
v skutočnosti ide len o krok späť. Ide o vašu schopnosť opísať ,červený pruh‘,
váš úsudok, vašu ochotu robiť tvrdenia, ktoré ste práve urobili, a vašu emocio-
nálnu reakciu (ak nejakú) k ,červenému pruhu‘, ktorý je zdrojom vášho pre-
svedčenia, že je tu subjektívny červený pruh (Dennett 2018a, 358 – 359).
Teda to, že vidíte iluzórny červený pruh, nie je dané existenciou subjektívnych
či fenomenálnych vlastností, ktoré sa nachádzajú niekde v mozgu, ale ide o reprezen-
táciu červeného pruhu, ktorá je výsledkom určitej aktivity v nervovom systéme.
Z tohto hľadiska sa červený pruh javí len ako intencionálny objekt vášho presvedče-
nia, podobne ako môže byť intencionálnym objektom vášho presvedčenia literárna
postava. A podobne ako pri fiktívnej postave nemusíte postulovať „fiktoplazmu“, teda
fiktívnu látku na to, aby ste mysleli na Sherlocka Holmesa, tak pri ilúzii červeného
pruhu nemusíte postulovať niečo navyše, teda fenomenálny charakter (porov. Dennett
2018a, 361). To, čo spôsobuje vaše presvedčenie, že vidíte červený pruh, je „zeleno-
čierny pruhovaný obrázok a mnoho nervových udalostí vo vašej vizuálnej kôre, pri-
čom žiadna z nich nie je červená, ani sa nezdá byť červená“ (Dennett 2018a, 360). To
znamená, že na to, aby nervové udalosti reprezentovali červenú farbu, nemusia mať
tie isté vlastnosti, ktoré reprezentujú, teda nemusia byť červené.
Filozofia 76, 9 685
Vnímanie červeného pruhu je zároveň k dispozícií pre ďalšie kognitívne pro-
cesy a funkcie, čo má ďalej vplyv na vašu výpoveď, napríklad môžete povedať, že
vnímate červený pruh môže to mať vplyv na vaše emócie, povedzme že vykríknete
od prekvapenia atď. Tieto dispozície na vykonávanie funkcií sú tak všetkým, čo je
potrebné vysvetliť na to, aby sme pochopili, čo vedomá skúsenosť je, respektíve čo
robí (porov. Dennett 1996a, 5).
Z doterajšej analýzy teda vyplýva, že teórie a koncepcie vedomia, ktoré majú
tendencie inklinovať ku KM, sa vyznačujú tým, že zlyhávajú v úsilí odpovedať na
ťažkú otázku a odkláňajú sa od nej. Pokúšajú sa odpovedať na ťažký problém na-
miesto toho, aby sa snažili odpovedať na to, ako neurofyziologické procesy a kog-
nitívne funkcie mozgu produkujú vedomú skúsenosť, respektíve k akým následným
účinkom dochádza v mozgu, keď sa nejaký obsah stane vedomým. Naopak, ak sa
namiesto toho budeme zaoberať ťažkou otázkou, budeme môcť lepšie vysvetliť „aké
je to“ pre niekoho niečo zakúšať, napríklad započúvať sa do Bachových Goldber-
gových variácií.
Záver
V štúdii som identifikovala kľúčové znaky Dennettovej naturalistickej koncepcie ve-
domej skúsenosti. Vychádzala som z predpokladu, že Dennettovym primárnym zá-
merom je naturalizácia skúsenosti prostredníctvom „ťažkej otázky“: A čo sa stane
potom? Dennettov naturalistický program som pritom rozdelila do dvoch rovín – ne-
gatívnej a pozitívnej.
Na základe analýzy uvedených rovín som dospela k záveru, že ťažká otázka zo-
hráva kľúčovú úlohu v rámci Dennettovho naturalistického programu, pretože a) jej
ignorovanie vedie ku KM, b) MMN je priamou odpoveďou na ťažkú otázku. Na jed-
nej strane ignorovanie ťažkej otázky vedie ku KM, pretože teoretici, ktorí sa touto
otázkou nezaoberajú, uvažujú o vedomej skúsenosti, respektíve o jej fenomenálnom
charaktere, ako o neredukovateľnom fenoméne nachádzajúcom sa na konkrétnom
mieste v mozgu. Ako sa však v prvej časti ukázalo, na to, aby sme podľa Dennetta
mali naturalistickú teóriu vedomej skúsenosti, musíme ju vysvetliť na základe neve-
domých procesov mozgu, a to znamená položiť si ťažkú otázku. Na druhej strane Den-
nettov MMN, ktorý neskôr pomenoval metaforou „slávy v mozgu“, je odpoveďou na
ťažkú otázku, pretože vysvetľuje, k akým zmenám a účinkom dochádza v mozgu, keď
sa nejaký kognitívny stav stal vedomým, čo som bližšie demonštrovala pri príklade
s paobrazom americkej vlajky.
Podľa môjho názoru je tak tento krok, to jest formulácia ťažkej otázky, Dennet-
tovou metodologickou stratégiou vychádzajúcou z jeho presvedčenia, že vedomie
možno vysvetliť nerevolučnými štandardnými vedeckými metódami, podobne ako
686
sme vysvetlili iné, predtým nevysvetliteľné prírodné fenomény, ako napríklad život
organizmov. Takáto stratégia je tak nekontroverzným rozšírením vedeckého výsku-
mu, z ktorého Dennett vyvodzuje dôsledky, ktoré sú výzvou pre pretrvávajúce karte-
ziánske spôsoby myslenia, akým je ťažký problém vedomia.
Z vyššie uvedených dôvodov sa preto nazdávam, že tie interpretácie Dennettovej
koncepcie, ktoré sa ťažkou otázkou nezaoberajú, sú neúplné a vynechávajú ústrednú
črtu jeho naturalizácie vedomej skúsenosti. Podľa môjho názoru by sme sa tak ťažkou
otázkou mali ďalej zaoberať, a to nielen v rámci Dennettovej koncepcie, ale aj v rámci
súčasného filozofického a vedeckého výskumu vedomia.
Literatúra
BLACKMORE, S., TROSCIANKO, E. T. (2018): Consciousness: An Introduction. Abingdon:
Routledge, Taylor & Francis Group.
BLOCK, N. (1995): On a confusion about a function of consciousness. Behavioral and Brain
Sciences, 18, 227 – 287.
DENNETT, D. C. (1969): Content and Consciousness. London: Routledge.
DENNETT, D. C. (1991): Consciousness explained. Boston (MA): Little, Brown and Co.
DENNETT, D. C. (1992): The Self as a Center of Narrative Gravity. In: Kessel, F. – Cole, P. –
Johnson, D. (eds).: Self and Consciousness: Multiple Perspectives, Hillsdale (NJ): Erlbaum.
DENNETT, D. C. (1996a): Commentary on Chalmers “Facing Backwards on the Problem of Con-
sciousness”. Journal of Consciousness Studies, 3 (1), 4 – 6.
DENNETT, D. C. (1996b): Seeing is Believing: Or Is It? In: Akins, K. (ed): Perception. Vancouver
Studies in Cognitive Science, vol. 5. Oxford: Oxford University Press, 158 – 172.
DENNETT, D. C. (2003): Who’s on first? Heterophenomenology explained. Journal of Conscious-
ness Studies, 10 (9 – 10), 19 – 30.
DENNETT, D. C. (2005): Sweet dreams: Philosophical Obstacles to a Science of Consciousness.
Cambridge (MA): MIT Press.
DENNETT, D. C. (2007): Heterophenomenology reconsidered. Phenomenology and Cognitive Sci-
ence, 6 (1 – 2), 247 – 270.
DENNETT, D. C. (2016): Illusionism as the Obvious Default Theory of Consciousness. Journal of
Consciousness Studies, 23 (11 – 12), 65 – 70.
DENNETT, D. C. (2018a): From Bacteria to Bach and Back: The Evolution of Minds. London:
Penguin Books.
DENNETT, D. C. (2018b): Facing Up to the Hard Question of Consciousness. Philosophical Trans-
actions of the Royal Society B 373: 20170342. [online]. Dostupné na: https://dx.doi.org/
10.1098/rstb.2017.0342 (Navštívené: 11. 5. 2021).
DENNETT, D. C. (2019): Welcome to Strong Illusionism. Journal of Consciousness Studies, 26 (9
– 10), 48 – 58.
DENNETT, D. C., AKINS, K. (2008): Multiple Drafts Model. Scholarpedia, 3 (4): 4321 [online].
Dostupné na: http://www.scholarpedia.org/article/Multiple_drafts_model (Navštívené: 11. 5.
2021).
DENNETT, D. C., COHEN, M. A. (2011): Consciousness Cannot be Separated from Function.
Trends in Cognitive Sciences, 15 (18), 358 – 364.
DENNETT, D. C., KINSBOURNE, M. (1992): Time and the Observer: The Where and When of
Consciousness in the Brain. Behavioral and Brain Sciences, 15 (2), 183 – 247.
Filozofia 76, 9 687
FRANKISH, K. (2020): The Case Against Consciousness. PL2: Reality/Illusion, The Science of
Consciousness [online]. Dostupné na: https://www.youtube.com/watch?v=UvNnnU1GnNM
(Navštívené: 17. 5. 2021).
HORST, S. (2009): Naturalisms in Philosophy of Mind. Philosophy Compass (4), 219 – 254.
HŘÍBEK, T. (2017): Jaké to je, nebo o čem to je? Místo vědomí v materiálním světe. Praha: Filosofia.
HUEBNER, B. (eds) (2018): The Philosophy of Daniel Dennett. New York: Cambridge University
Press.
CHALMERS, D. (1995): Facing Up to the Problem of Consciousness. Journal of Consciousness
Studies, 2 (3), 200 – 219.
CHALMERS, D. (1996): The Conscious Mind. New York: Oxford University Press.
CHALMERS, D. (2018): The Meta-Problem of Consciousness. Journal of Consciousness Studies,
25 (9 – 10), 6 – 61.
JORGENSEN, L. M. (2018): Consciousness in Western Philosophy. In: Gennaro, R. J. (ed.): The
Routledge Handbook of Consciousness. New York: Routledge, Taylor & Francis Group, 24 – 37.
KAPLAN, R. (2000): The nothing that is: A natural history of zero. Oxford: Oxford University
Press.
LEVINE, J. (1983): Materialism and Qualia: The Explanatory Gap. Pacific Philosophical Quarter,
64, 354 – 361.
LEVINE, J. (1994): Out of the Closet: A Qualophile Confronts Qualophobia. Philosophical Topics,
22 (1 – 2), 107 – 126.
MARVAN, T., POLÁK, M. (2015): Vědomí a jeho teorie. Plzeň: Pavel Mervart.
SEAGER, W. (2007): A Brief History of the Philosophical Problem of Consciousness. In: Zelazo,
P. D. – Moscovitch, M. – Thompson, E. (eds.): The Cambridge Handbook of Consciousness.
New York: Cambridge University Press, 9 – 33.
SCHNEIDER, S. (2017): Daniel Dennett on the Nature of Consciousness. In: Schneider, S. –
Velmans, M. (eds.): The Blackwell Companion to Consciousness. West Sussex: Wiley-Black-
well, 314 – 326.
STRAWSON, G. (2018): The Consciousness Deniers. The New York Daily [online]. Dostupné na:
https://www.nybooks.com/daily/2018/03/13/the-consciousness-deniers/ (Navštívené: 15. 6.
2021).
ZAWIDZKI, T. W. (2007): Dennett. Oxford: Oneworld Publications.
Internetové zdroje
Paobraz americkej vlajky [animácia]: https://faculty.washington.edu/chudler/afterflag.html (Navští-
vené: 1. 5. 2021)
Slepota ku zmenám [online]: http://nivea.psycho.univ-paris5.fr/#CB (Navštívené: 4. 5. 2021).
____________________________
Táto práca bola podporená Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe Zmluvy č. APVV-
18-0178.
___________________________
Katarína Sklutová
Univerzita Komenského v Bratislave
Filozofická fakulta
Katedra filozofie a dejín filozofie
Gondova 2
811 02 Bratislava
Slovenská republika
e-mail: sklutova2@uniba.sk
ORCID ID: https://orcid.org/0000-0001-9272-2091
