Benedikt z Canfieldu, Pravidlo dokonalosti / 3

Abstract

The masterwork The Rule of Perfection by Benedict of Canfield (1562 – 1611), a Capuchin friar, is one of the peaks of Western Christian mysticism. Subtitled as “A Brief and Perspicuous Abridgement of All the whole Spiritual Life,” it fulfils the qualities of discourse required by the Renaissance dialectic: it is clear, direct, open, and concise. And although his outline of thought follows the usual doctrine of the development of spiritual life or of the three degrees of perfection, as we know it from the works of other Christian mystics, he builds a work of exceptional originality and insight that the reader will not find in other authors. As it is a difficult text, Benedict’s work was often misinterpreted as a defence of spiritual Quietism, and due to some formulations, in 1689 it was even included in the Index of prohibited books. In this case, the reader receives a bilingual Latin-Slovak edition of the third and most extensive part of The Rule of Perfection, which Benedict authorized and prepared for publication in Latin before his death in Paris. Its third part subtly describes the path that can lead a person to an unimaginable intensity of life, to a life that the author adequately calls the all exceeding. The experience that Benedict shares with the reader in his work is markedly Capuchin and substantially Franciscan. The Slovak translation is based on the Latin edition published in Nuremberg in 1741. The book is introduced by a study which outlines Benedict’s life and interprets his work within its historical and cultural context. — Le chef-d’œuvre La règle de la perfection du capucin Benoît de Canfield (1562 – 1611) est l’un des sommets du mysticisme chrétien occidental. Sous-titré « Un bref et lucide abrégé de toute la vie spirituelle », il remplit les qualités de discours requises par la dialectique de la Renaissance : Il est clair, direct, ouvert et concis. Et bien que ses grandes lignes de pensée suivent la doctrine habituelle du développement de la vie spirituelle ou des trois degrés de la perfection, telle que nous la connaissons des œuvres d’autres mystiques chrétiens, il construit une œuvre d’une originalité et perspicacité exceptionnelle que le lecteur ne va pas trouver chez d’autres auteurs. Comme il s’agit d’un texte difficile, l’œuvre de Benoît a souvent été mal interprétée comme une défense du quiétisme spirituel, et en raison de certaines formulations, elle était même incluse en 1689 dans l’Index des livres interdits. Dans ce cas, le lecteur reçoit une édition bilingue latino-slovaque de la troisième et la plus grande partie de La Règle de la perfection, que Benoît a autorisée et préparée pour publication en latin avant sa mort à Paris. Sa troisième partie décrit subtilement le chemin qui peut conduire une personne à une intensité de vie inimaginable, à une vie que l’auteur appelle adéquatement la vie tout dépassant. L’expérience que Benoît partage avec le lecteur dans son œuvre est nettement capucine et essentiellement franciscaine. La traduction slovaque est basée sur l’édition latine publiée à Nuremberg en 1741. Le livre est introduit par une étude qui décrit la vie de Benoît et interprète son œuvre dans le contexte historique et culturel.

Full text

benedikt z canfieldu
Pravidlo dokonalosti Regulæ perfectionis
tertia pars. De voluntate essentiali,
quæ circa vitam supereminentem versatur
Preložili a vydali ladislav tkáčik
erika juríková

Recenzovali
Prof. PhDr. Rastislav Nemec, PhD.
Doc. Mgr. Erika Brodňanská, PhD.
© Ladislav Tkáčik – Erika Juríková / 2020
© Vydavateľstvo G-Ateliér / 2020
ISBN 978-80-89739-18-9


Kapucín Benedikt zCaneldu (1562 – 1610) nie je vnašom
prostredí príliš známy, napriek tomu, že ho Henri Brémond
vdruhom zväzku svojej impozantnej jedenásťzväzkovej His-
toire liéraire du sentiment religieux en France depuis la n des
guerres de religion jusqu’à nos jours oprávnene nazval „maj-
strom samotných majstrov“ zlatého veku francúzskej mys-
tiky 17. storočia amôžeme ho radiť vedľa veľkých španiel-
skych mystikov. Sjeho menom sa stretli pravdepodobne len
čitatelia knihy Aldousa Huxleyho Šedá eminencia. Život vná-
boženstve avpolitike, ktorej český preklad bol publikovaný
už vroku 1948 avroku 1998 sa dočkal opätovného vydania.
Ide oosobitý pokus oživotopisný prol kapucína Françoisa
Leclerca zTremblay (1577 – 163), známeho tiež ako Pére
Joseph, dôverníka aporadcu kardinála Richelieua. Huxley
sa vnej napomerne rozsiahlej ploche venuje aj dielu kapu-
cína Benedikta zCaneldu, ktorý bol novicmajstrom pátra
Jozefa. Žiaľ, súčasťou textu je aj nevydarený pokus oanalýzu
 Cf. Lexicon Capuccinum. Promptuarium historico-bibliographicum
Ordinis fratrum minorum capuccinorum (1525 – 1950). Romae: Bibliotheca
Collegii internationalis s.Laurentii Brundusini, 1951, col. 192 – 193.
 « Maître des maîtres eux-mêmes, de Bérulle, de Mme Acarie, de
Marie de Beauvillier, de tant d’autres, c’est lui, je le crois du moins, qui,
plus que personne, adonné à notre renaissance religieuse le caractère net-
tement mystique que ce mouvement va prendre sous nos yeux et qu’il gar-
dera pendant toute la première moitié du XVII siècle. » Henri Brémond,
Histoire liéraire du sentiment religieux en France. Tome II. L’invasion mystique
(1590 – 1620). Paris: Librairie Armand Colin, 1916, s.156.
 Aldous Huxley, Šedá eminence. Život vnáboženství avpolitice (prel.
Zdeněk Urbánek). Praha: Avatar, 199 (Grey Eminence. AStudy in Religion
and Politics. New York: Harper & Bros, 1941).
 Cf. Lexicon Capuccinum, col. 70 – 73.
benedikt zcanfieldu ajeho dielo


Benediktovej náuky, ako ju podal vo svojom diele Pravidlo
dokonalosti.
Benedikt zCaneldu sa narodil vroku 1562 vEssexe
vobci Lile Caneld dorodiny nižšej šľachty ako tretie dieťa
Williama Fitcha ajeho druhej manželky Anny, rodenej Wise-
manovej. Bol pokrstený ako William. Ojeho detstve nemáme
dostupné informácie. Ani jeho životopisec Jacques Brousee sa
ojeho detstve príliš nezmieňuje. Vieme, že jeho matka po-
chádzala zprominentnej katolíckej rodiny, no jeho rodinné
prostredie bolo protestantské ainklinovalo kpuritanizmu.
 Benedikt z Caneldu, Regula perfectionis, continens Breve & luci-
dum compendium totius vitae spiritualis, redactae ad unicum punctum Volun-
tatis divinae & in tres partes divisae. Prima tractat de Voluntate Dei exteriori,
complectens vitam Activam. Secunda de Voluntate interior, continens vitam
Contemplativam. Tertia de Voluntate essenciali, agens de vita supereminente.
Norimberg: Lochnerum & Mayerum Bibliopol, 1741. Ide ovydanie zís-
kané zUniverzitnej knižnice vTübingene, ktoré je základom tejto edície
ijednotlivých citácií.
 Informácie oživote Benedikta zCaneldu možno nájsť predo-
všetkým vdiele Jacqua Broussa La vie, conversion, et conversation miracu-
leuse du révérend père Benoist de Caneld Angloïs (Paris: Louis Boulenger,
1621), ktoré zahŕňa aj jeho vlastnú duchovnú autobiograu, ktorú napísal
pravdepodobne včase svojho noviciátu vrokoch 1587 – 1588 abola uve-
rejnená vParíži vroku 1608 pod titulom Soliloque pieux et grave. Prípadne
vOxford Dictionary of National Biography [online] alebo vtýchto dielach:
Kent Emery, Jr., Renaissance Dialectic and Renaissance Piety. Benet of Can-
feld’s Rule of Perfection. Binghamton – New York: 1987, s.11 – 21; Cassian
J. Reel, Benet Caneld (William Fitch) Capuchin: The Man and his Writings
(BLi. Diss.). Oxford: Oxford University, 1948; Ea Gullick, The Life of
Father Benet of Caneld, In: Collectanea Franciscana 42 (1972), s.39– 67;
Paul Renaudin, Un Maître de la mystique française: Benoît de Canfeld. Paris:
1955; Charles Mazouner, La Veritable et miraculeuse conversion de Benoît
de Caneld, In: Revue d’histoire ecclésiastique 80 (1985), s.100 – 114; Optat
de Veghel, Benoît de Canfeld (1562 – 1610): Sa vie, sa doctrine et son inuence.
Roma: Institutum Historicum, 1949.

Jacques Brousse, The Lives of Ange de Joyeuse and Benet Caneld (prel.
R. Rookwood, ed. A. Birrell). London: Sheed & Ward, 1959, s. 87 – 175.


On sám opísal náboženskú situáciu svojho detstva ibudúc-
nosť kresťanstva vBritánii veľmi nelichotivo.
Univerzitný záznam prezrádza, že William bolako se-
demnásťročný v roku 1579 imatrikulovaný v Cambridge.
Išlo opochopiteľnú voľbu, keďže puritáni uprednostňova-
li vtom čase Cambridge pred Oxfordom. Vroku 1580 začal
študovať všeobecné obyčajové právo (common law) naMiddle
Temple vLondýne, kde zotrval až doroku 1586. Vtom čase
to bolo miesto, kde sa okrem práva študovali aj slobodné
umenia aetiketa akde sa združovala azda najkultúrnejšia
mužská vrstva Londýnčanov. Práve počas pobytu vMiddle
Temple sa William stretol skatolicizmom, keďže tieto advo-
kátske inštitúcie (Inns) poskytovali isté útočište akrytie pre
katolíkov. Zároveň boli miestami relatívne slobodnej nábo-
ženskej polemiky atam sa odohrala aj Williamova nábožen-
ská konverzia. Benediktov životopisec píše, že jeho život sa
vtomto období neodlišoval odživota jeho rovesníkov aspo-
ločníkov. Okrem štúdia sa zúčastňoval našermiarskych zá-
pasoch avenoval sa poľovníctvu.
William bol nadšeným lovcom analov podľa vlastných
slov nešiel nikdy bez toho, aby si so sebou nevzal dovrecka
nejakú knihu. Mimochodom, metafora lovu hrala vjeho
 Cf. ibid., s.95.
 Ea Gullick, The Life of Father Benet of Caneld, In: Collectanea
Franciscana, s.40.
 Jeden zo štyroch Inns of Court, „súdnych hostincov“ vLondýne,
ktoré boli spoločenstvami advokátov („barristers“). Ďalšími boli Inner
Temple, Gray Inn aLincoln Inn. Ich budovy sa nachádzali nazápadnej
hranici dnešného City vblízkosti Kráľovského súdneho dvora. Tieto in-
štitúcie prestali byť zodpovedné zavýučbu práva až vroku 1852.
 Cf. Wilfrid R. Prest, The Inns of Court under Elizabeth Iand the Ear-
ly Stuarts, 1590 – 1640. London: Rowman and Lileeld, 1972.
 Jacques Brousse, The Lives of Ange de Joyeuse and Benet Caneld,
s.89.


textoch vždy dôležitú rolu. Počas jedného prázdninového
loveckého výletu spriateľmi zmenil povahu svojho životné-
ho „honu“. Vďakaprotestantskej verzii knihy jezuitu Roberta
Personsa The First Book of Christian Exercise zroku 1582, kto-
rú vroku 1584 zrevidoval avydal anglikánsky kňaz Edmund
Bunny, William dospel kpresvedčeniu opotrebe osobné-
ho obrátenia. Kent Emery ml. hovorí, že uBenedikta išlo
osúčasť metodického obratu, ktorý postupoval odobjave-
nia rodovej identity ceznáboženskú identitu ku katolíckej,
ažnapokon dospel kvoľbe identity rehoľnej akapucínskej.
Jeho logické založenie ho viedlo kštúdiu akprecíznemu dia-
lektickému skúmaniu protirečení v rôznych kresťanských
dielach, no tým rozhodujúcim momentom sa stala až neča-
kaná vízia pravej viery, ktorej by sa mohol skutočne bytost-
ne odovzdať: Prechádzajúc cez polia narazil nastádo koní,
ktoré však čoskoro vystriedali dve skupiny chudobných mu-
žov. Jedna skupina bola oblečená vhnedých odevoch adruhá
vsivobielych. Zamýšľal sa knim pripojiť, no oni mu unikali.
Len jeden znich zaostával apokynul mu, aby ho nasledoval
kďalšiemu plotu vpoli. Táto vízia anticipovala jeho povo-
lanie. 1.augusta 1585, len jeden deň potejto mimoriadnej
skúsenosti, ktorej sa mu dostalo, bol prijatý dokatolíckej
Cirkvi kňazom väzneným vNewgate Robertom Darbyshi-
rom, ktorý sa neskôr stal priorom anglických kartuziánov
 Snáď to súvisí sobľubou metafory „lovu“ a„lovca“ uMikuláša
Kuzánskeho, ktorý Benedikta zCaneldu výrazne ovplyvnil. Môžeme sa
sňou hojne stretnúť najmä vKuzánskeho textoch Apologia doctae igno-
rantiae (1449), De ludo globi (1463/64) aDe venadone sapientiae (1463).
 Robert Persons, The Christian Directory (1582): The First Book of
the Christian Exercise, Appertayning to Resolution. Leiden: Brill, 1998.
 Cf. Kent Emery, Renaissance Dialectic and Renaissance Piety, s.14.
 Jacques Brousse, The Lives of Ange de Joyeuse and Benet Caneld,
s.114.


v Antverpách. Onedlho po tomto kroku William opúš-
ťa Britániu aprichádza dofrancúzskeho Douai, ktoré bolo
exilovým centrom britských katolíkov. Tu zistil, že skupiny
mužov zjeho vízie boli podľa odevu kapucínmi afrancúz-
skymi františkánmi, ktorých nazývali Les Cordeliers, aku
ktorým sa chcel sprvu vo svojej vízii pripojiť. Jeden znich,
ktorý sa odtejto skupiny odpojil aWilliamovi pokynul, aby
ho nasledoval, ho však viedol ku kapucínom. Atak odkrý-
vajúc významy svojej vízie aočarený majestátom francúzskej
Cirkvi, ktorá tak kontrastovala so znivočenými anglikán-
skymi zbormi, pokračuje doParíža, kde sa 23. marca 1587
v kláštore na ulici Saint-Honoré stáva kapucínskym novi-
com aprijíma rehoľné meno Benedikt.
Kapucínska noviciátna formácia Benedikta zCaneldu
bola založená na Bonaventúrových spisoch, no aj na spi-
soch Pseudo-Dionýza Areopagitu, kartuziána Huga zBalmy
čifrantiškána Rudolfa zBiberachu. Vdiele De septem itine-
ribus aeternitatis (1596) posledného menovaného mohol Be-
nedikt objaviť esenciu kontemplatívnych doktrín Origena,
Augustína, Tomáša Galla, Huga zo Svätého Viktora, Rober-
ta Grosseteste či Rajmonda Lulla. Aj on musel byť podobne
ako francúzski kapucíni významne ovplyvnený ámskym
mystikom Jánom van Ruisbroeckom aholandským fran-
tiškánom Hendrikom Herpom, prezývaným Harpius. Vie-
me, že jeho novicmajster Julián zCamerina bol ich veľkým
 Robert Darbyshire vstúpil ku kartuziánom v Sheen Anglorum
vroku 1592, kde bol vroku 1596 zvolený zapriora. Cf. Lawrence Hen-
driks, The London Charterhouse: Its Monks and its Martyrs. London: Paul
Kegan, Trench & Co., 1889, s.313 – 314.
 Jacques Brousse, The Lives of Ange de Joyeuse and Benet Caneld,
s.123 – 124.
 Benedikt však Jána van Ruisbroecka vtexte Pravidla dokonalosti
explicitne neuvádza pravdepodobne kvôli jeho súvekej kontroverznosti.


obdivovateľom. Vroku 1588 bol Benedikt poslaný študovať
teológiu doBenátok, kde sa zdržal až doroku 1592. Určite sa tu
oboznámil sdielami pripisovanými Kataríne Janovskej aje-
zuitovi Achillovi Gagliardimu, duchovnému vodcovi mys-
tičky Izabely Kristíny Berinzaga. Vieme, že Benedikt vlastnil
kópiu významného mystického anonymného spisu The Cloud
of Unknowing a poznal diela rekluzy Juliány zNorwich,
augustiniánskeho mystika Waltera Hiltona ainých. Rov-
nako vieme,že udržiaval kontakty sanglickými mužskými
iženskými rehoľnými komunitami, ktoré uchovávali britskú
mystickú tradíciu, či už vLisabone, Leuvene, Bruseli alebo
Antverpách.
 Cf. Ea Gullick, op. cit., s.55.
 Katarínine diela Traato del Purgatorio aDialoghi dell’anima e del
corpo získali svoju nálnu podobu až pojej smrti aboli vydané ako sú-
časť diela Libro de la vita mirabile et dorina santa de la Beata Caterinea de
Genoa (Firenze: 1551).
 Achille Gagliardi, Breve compendio intorno alla perfeione christia-
na dove si vede una praica mirabile per unire l’anima con Dio, aggiuntavi l’al-
tra parte con le sue meditationi. Brescia: Francesco Marchei, 1611.
 Benediktov exemplár Oblaku nevedenia zdedil anglický benedik-
tínsky mystik Augustín Baker (1575 – 1641), ktorého sBenediktom spá-
jal aj podobný osud. Cf. Victoria Van Hyning, Augustine Baker: Discer-
ning the „Call“ and Fashioning Dead Disciples, In: Clare Copeland– Jan
Machielsen (eds.), Angels of Light? Sanctity and the Discernment of Spirits
in the Early Modern Period. Leiden – Boston: Brill, 2013, s.151 – 152; Cf.
Placid Spearri, The Survival of Mediaeval Spirituality amnog the Exiled
English Black Monks, In: The American Benedictine Review XXV:3 (1974),
s. 287 – 316 (súčasťou je aj súpis kníh vlastnených Bakerom).

Cf. Juliana zNorwich, Kniha zjevení (prel. J. Koláček), In: Studijní
texty ze spirituálni teologie X. Slunce nekonečné laskavosti. Olomouc: Cent-
rum Alei, 2018, s.194 – 329.

Walter Hilton, Scala perfectionis. London: Wynkyn de Worde,
1533. Cf. Kent Emery, Renaissance Dialectic and Renaissance Piety, s.16–
17. Cf. Henry-Jean Martin, Livre, pouvoirs et société à Paris au XVII siècle,
1598 – 1701. Vol. 1. Geneva: Droz, 1999, s.135n.


Benediktovo štúdium vBenátkach predpokladalo znalosť
artes liberales, jazykov alozoe abolo koncipované pomerne
veľkoryso. Určujúcou autoritou tu bol Bonaventúra so svo-
jím dielom De reductione artium ad theologiam. Kapucíni sa
tak narozdiel odnaturalistického aristotelizmu, ktorý pre-
vládal nablízkej univerzite vPadove, orientovali skôr nano-
voplatonizmus, ako to možno vidieť nacelom korpuse diela
prominentného benátskeho kapucínskeho teológa Vavrinca
zBrindisi (1559 – 1619). Táto preferencia bola zrejmá aj me-
dzi francúzskymi kapucínmi apresvitá aj zBenediktovho die-
la, rovnako ako zdiela Benediktovho rovesníka, brata Vavrin-
ca zParíža (1563 – 1631), ktorý bol obdivovateľom Marsilia
Ficina, autora, ktorého celé dielo je obhajobou nadradenosti
lásky voči intelektu. Jednoducho povedané, aj Benedikt pro-
toval zveľmi bohatého registra stredovekých arenesančných
teologických, lozockých amystických textov, ktoré boli sú-
časťou kontinentálnej katolíckej renesancie.
 Cf. Arturo z Carmignano, San Lorenzo da Brindisi: Doore della
chiesa universale 1559 – 1615, vol. I. Venice: 1960, s.181 – 187 a521 – 535.

Bonaventúra zBagnoregio, De reductione artium ad theologiam,
In: S. Bonaventurae Opera omnia, Tom. 5. Quaracchi: Collegii S. Bonaven-
turae, 1891, s. 319 – 325
(Jak přivést umění zpět ktheologii. Váš učitel je jeden,
Kristus [prel. T. Nejeschleba]. Praha: Oikúmené, 2003.).
 Cf. Lexicon Capuccinum, col. 925 – 930.
 Cf. ibid., col. 932. Vavrinec zParíža, Le Palais de l’amour divin
sous-titré. De Jésus et de l’âme chrétienne où toute personne religieuse ou sé-
culière apprend à aimer Dieu en vérité (1602, 1626). Id., Les Tapisseries du
divin amour. La Passion et mort de Jésus Fils de Dieu, vivant Rédempteur des
humains selon la vérité de l’histoire. Contenant les douleurs internes du Sau-
veur du monde, en cent et quatre contemplations (1631).
 Benedikt z Caneldu dôverne poznal texty, ktoré citoval alebo
parafrázoval. Okrem Pseudo-Dionýzových diel išlo oviacero pseudo-bo-
naventúrovských spisov, ktoré boli zhromaždené v siedmom zväzku
Sancti Bonaventurae Opera omnia (Romae: 1586 – 1596): De septem itineri-
bus aeternitatis odRudolfa zBiberachu, Stimulus divini amoris odJakuba


Benedikt bol vysvätený nakňaza pravdepodobne vroku
1591 avroku 1592 sa vrátil doFrancúzska. Bol menovaný za
novicmajstra vOrleáns, kde sa vroku 1594 stal aj gvardiánom.
Vroku 1597 sa už ako provinčný denítor vrátil doParíža.
Vobdobí rokov 1592 – 1599 môžeme Benedikta spájať stzv.
„duchovným salónom“ Madam Acarie (1566 – 1618), neskôr
známej pod rehoľným menom Mária odVtelenia. Dotohto úz-
keho spoločenstva patrili v tom čase teológovia André Duval a
Philippe de Gamache, Taulerov prekladateľ Antoine Estienne,
Pierre de Bérulle, jezuita Pierre Coton, známi kazatelia Jacques
Gallemant a Philippe de Cospeau, kartuzián z Vauvert aprekla-
dateľ Ruisbroeckových Spiritual Espousals Richard Beaucousin,
Benediktovi spolubratia kapucíni Pacik zo Souzy (1555 –
1625), Honórius z Paríža (1566 – 1624) a Archangel z Pembro-
ke (1568 – 1632), viacero laikov a žien šľachtického pôvodu.
Vroku 1597 Benedikt prijal duchovné vedenie mladej
abatyše benediktínskeho opátstva naMontmartri Marie de
Beauvillier, ktorej pomáhal sreformou kláštora. Vieme tak-
tiež, že bol duchovným vodcom kapucína Jozefa zTremblay.
Vroku 1599 sa Benedikt spolu sPierrom de Bérulle za-
plietli dosporu orozsah sekulárnej acirkevnej jurisdikcie.
V dôsledku následného politického tlaku, ktorý bol vyví-
janý nakapucínov, musel Benedikt opustiť Paríž. Spolu so
spolubratom Jánom Chryzostomom Campbellom (†1627),
zMilána, korigovanú edíciu Mystica theologia odHuga zBalmu (Romae:
1586) apravdepodobne nepriznane používal aj Suriusov preklad van Ruis-
broeckovho Opera omnia (Kolín: 1552).
 Cf. Patricia Ran, A Woman’s Way: The Forgoen History of Women
Spiritual Directors. New York: Palgrave, 2000, s. 141n; Barbara B. Diefen-
dorf, From Penitence to Charity: Prious Women and the Catholic Reformation
in Paris. Oxford University Press, 2004, s. 79 – 80.
 Cf. ibid., s. 81.
 Cf. Lexicon Capuccinum, col. 850. Cf. Stephen Innes, Father John
Chrysostom Campbell „Scotch Capuchin“ in search of an identity, In:


pôvodom Škótom, sa ešte vtom istom roku pokúsil onávrat
do Británie. Podobne ako boli apoštoli vysielaní Kristom
podvoch, sa chcel pokúsiť omisijné pôsobenie aj zacenu prí-
padného mučeníctva. Vylodiac sa niekde medzi Sandwichom
aDoverom hľadali obaja bratia omylom ubytovanie vo väz-
nici, ktorú považovali zahostinec. Napriek maskovaniu ci-
vilným vrchným odevom boli odhalení aokamžite zadržaní.
Povyšetrovaní vlondýnskom Toweri bol Ján Chryzostom pre-
sunutý doMarshalsea aBenedikt doClinku. Vjanuári 1600
boli obaja prevezení nahrad Wisbech, kde Benedikt napísal
svoje druhé dielo Le Chevalier chrestien, rozsiahlejšiu teo-
logickú alegóriu kresťanského života. Vdecembri 1600 boli
opäť spolu premiestnení doFramlinghamu. Vďaka priamemu
zásahu francúzskeho kráľa Henricha IV. bol Benedikt potroch
rokoch väznenia prepustený anaprelome rokov 1602 a1603
sa vrátil dosvojej domovskej Parížskej provincie, kde sa ve-
noval obvyklým prácam. Prijal službu novicmajstra vRouen
i gvardiána v Meudon pri Paríži a venoval sa duchovnému
sprevádzaniu. Tesne pred smrťou pripravil navydanie aauto-
rizoval obe svoje diela, Le Chevalier chrestien iRègle de Perfection
contenant un abrégé de toute la vie spirituelle rèduite à ce seul point
de la volonté de Dieu. Zomrel 21. novembra 1611 vkláštore
Saint-Honoré vParíži vo veku štyridsaťosem rokov.
Collectanea Franciscana 68 (1998), s. 521 – 553; Id., Father John Chrys-
ostom Campbell. „Scotch Capuchin“ missioner extraordinary, In: Colle-
ctanea Franciscana 72 (2002), s.145 – 229.
 Benoist de Canfeld, Le Chevalier chrestien contenant un dialogue
entre un chrestien & un payen, divisé en deux parties. Rouen: Iean Osmont,
1609. Dielo má povahu dialógu medzi pohanom a kresťanským rytie-
rom, ktorý rozvíja ideu duchovného zápasu pomocou rytierskej symboli-
ky. Napríklad čnosti predstavuje ako jednotlivé časti rytierskej výzbroje.
 „Ego Frater Benedictus Anglus de Canfeld in Essexia, Concio-
nator indignus Fratrum Capucinorum, hunc Librum, caeterosque quos
unquam scripturus sum; censurae et iudicio sanctae Romanae Ecclesiae,


Viaceré edície Pravidla dokonalosti už odpočiatku spre-
vádzali ťažkosti, ktoré sa týkali ich autenticity aautorizácie.
Jean Orcibal vo svojom kritickom vydaní porovnáva jedi-
ný známy francúzsky manuskript, pravdepodobne zkon-
ca 16. storočia, súbežne sdvoma ďalšími edíciami zrokov
1608 a 1610, pričom ich komparácia jasne preukazuje vý-
znamnejšie terminologické odchýlky anezrovnalosti, aj čo
dorozsahu. Vieme, že základnú podobu získal rukopis ešte
niekedy pred rokom 1593, keď sa začínajú jeho prvé dve časti
objavovať vo Francúzsku. Schvaľujúce listy parížskeho pro-
vinciála Rafaela zOrleáns zroku 1597 aprofesora Parížskej
univerzity PierraPoulleta zroku 1596, ktoré sa stali súčas-
ťou edície zroku 1609, však naznačujú, že známou bola aj
tretia časť rukopisu. Prvé francúzske edície Pravidla dokona-
losti sú datované rokmi 1608 a1609. Autorizované fran-
cúzske vydanie kompletného textu bolo uverejnené vParíži
vroku 1610. Vtom istom roku bol vydaný vParíži avKo-
líne autorizovaný Benediktov ociálny latinský preklad.
Ako miesta jeho vydania sú uvedené Paríž aArras. Čo sa týka
et universalis inqvisitionis omnino subiicio: haec enim Ecclesia est colu-
mna, I. Tim. 3 et rmamentum veritatis, quam qui non audit, aethnicus
et publicanus ab ipsomet Christo declaratur. F. Benedictus qui supra.“
In: Benedikt zCaneldu, Regula perfectionis, approbatio, 1610.
 Jean Orcibal (ed.), Benoît de Caneld: La Règle de Perfection. The
Rule of Perfection. Paris: PUF, 1982.
 Exercice compose par le R.P. Benoist Cappucin, Abrege de toue la vye
spirituelle en trois parties. Angers: Bibliotheque Municipale.

Benoist de Canfeld, Reigle de perfection. Paris: Charles Chastellain,
1608 (I. aII.)
 Benoist de Canfeld, Reigle de perfection. Arras: G. de La Rivière,
1609 (I. aII.)

Benoist de Canfeld, Reigle de perfection. Paris: Charles Chastellain,
1610.
 Benedicti Angli deCanfeld, Regula perfectionis. Coloniae: Ioan-
nem Crithium, 1610.


anglického prekladu, samotný autor spomína vo venovaní
svojho textu uršulínkam vLeuvene, že jeho anglický preklad
zfrancúzštiny dvakrát zadržali vBritánii jeho väznitelia.
Teda anglický preklad prvých dvoch častí Pravidla dokonalosti
vznikal počas jeho väznenia vrokoch 1599 – 1602 abol pub-
likovaný vRouen až vrokoch 1608 a1609. Toto pomerne
dlhé časové rozmedzie – odroku 1593 doroku 1610 – nazna-
čuje, že samotný Benedikt spublikovaním svojho diela vá-
hal. Vniektorých francúzskych vydaniach dokonca on sám
upozorňuje čitateľa, že text bol poškodený mnohonásobným
kopírovaním. Vidíme, že text bol mnohokrát publikovaný aj
bez jeho autorizácie, čo niekedy vrokoch 1609 – 1610 viedlo
dokonca kjeho predvolaniu pred teologickú komisiu doPa-
ríža. Vúvode ktretej časti sám Benedikt poznamenáva: „Vo
Francúzsku, vBelgicku avLotrinsku kolovalo mnoho opisov
ahrozilo, že nedokonalé vydanie plné chýb opäť niekto uve-
rejní ku škode duší isamotnej knihy. Podobne ako mnohí
iní však aj predstavení nakoniec uznali zapotrebné zabrániť
tomuto zlu vydaním opraveného textu.“
Benediktovo dielo, ktoré je nepochybne jedným zvrcho-
lov západnej kresťanskej mystiky, sa stalo v17. storočí veľmi
žiadaným. Vo francúzštine bolo vydané 18-krát, 8-krát vyšla
 Cf. Benet ofCanfeld, To the devout religious English women of
the Covent of s.Ursula at Louayn, and of s.Benet at Bruxells, amd par-
ticulary to his devout Cosins Wisemans in both houses, and to all other
Religious of our Nation in Flanders, In: The Rule of Perfection. Rouen: Car-
din Hamillion, 1609.
 Benedict of Caneld, The Rule of Perfection. Rouen: John Coustu-
rier, 1608.

„... quod iam in Gallia, Belgio et Lotharingia manibus multorum
terebatur, et verisimile esse iterum excudendam fore sic mendosam, et im-
perfectam cum praeiudicio animarum, et detrimento librorum. Necessa-
rium omnino duxerunt, sicut et multi alli, tanto malo, emendata impres-
sione, occurrere.“ Benedikt zCaneldu, Regula perfectionis, s.270 – 272.


jeho autorizovaná latinská edícia, 5-krát vyšlo vnemčine ivo
ámčine, doktorej ho preložil už vroku 1622 kapucín Marce-
lín zBrúg, 4-krát vyšlo vtaliančine a2-krát všpanielčine.
Pravidlo dokonalosti je nepochybne veľmi ťažkým textom
ajeho nesprávne pochopenie sa nevyhlo ani kapucínom, kto-
rí ho často interpretovali ako obhajobu duchovného kvietiz-
mu. Dokonca bolo 24. marca 1689 zaradené naIndex za-
kázaných kníh, kvôli niekoľkým nejasným formuláciám.
Tento vývoj spätne potvrdil autorove pochyby aostražitosť,
ktoré sa dostali kslovu aj vzávere tretej časti: „Presne ur-
čiť a rozhodnúť, kedy niekto bude schopný tohto zácviku
ajeho jednotlivých fáz, je skutočne nesmierne ťažké. Musím
sa priznať, že takmer nemožné. Ide tu súbežne otoľko vecí,
naktoré treba brať ohľad aktoré môžu prípadnú spôsobilosť
narúšať, znižovať či zmeniť. Ako prvé treba zvažovať, či už
učloveka ubehol dostatočne dlhý čas odobrátenia aako dlho
sa venuje duchovnému životu. Ako druhé treba zvážiť, či bol
spôsob jeho obrátenia obvyklý azrozumových dôvodov, ale-
bo neobvyklý amimoriadny. Ako tretie sa treba pýtať, či ide
očloveka prirodzene stáleho alebo ľahkovážneho, so sklonmi
kunáhlenosti aroztržitosti. Ako štvrté treba vziať doúva-
hy, či je dotyčný vduchovnom živote horlivý alebo vlažný.
Ako piate, či má prostého ducha alebo je bystrý adôvtipný.
Šiestou otázkou je, či je odkázaný sám naseba alebo má du-
chovného vodcu aučiteľa.“
 Benedictus de Canfeldia, Den regel der volmaecktheyt inhoudende
een cort begrijp van het gheheel gheestelijck leuen: besloten in dit punt alleen
Van den wille Godts. Antwerpen: Guilliam Lesteens, 1622.

Kent Emery, Renaissance Dialectic and Renaissance Piety, s.24 – 25.
 Cf. Lexicon Capuccinum, col. 193.
 „Caeterum, ut praecise determinemus, ac in particulari, quando
quispiam ad hoc exercitium, et quando ad singulas eius tres partes sit
idoneus; id sane dicillimum est, ne dicam omnino eri non posse, ob
plurima quae concurrunt, quibus talis aptitudo tolli potest, minui aut


Posledným vydaním Pravidla dokonalosti je jeho francúz-
ska edícia samostatnej tretej časti, ktorá vyšla vroku 2008.
Kompletná kritická anglická edícia Kenta Emeryho bola pub-
likovaná vroku 1987 anemecký preklad kapucína Wernera-
-Egona Grossa vroku 1989. Vroku 1995 preložil zlatinčiny
dočeštiny vďaka zachovanému exempláru vkláštore vPrahe
naHradčanoch as prihliadnutím k nemeckému Grossovmu
prekladu čiastočne Pravidlo dokonalosti kapucín Juvenál Anto-
nín Valíček (1919– 2001). Preklad však nebol nikdy publiko-
vaný azachoval sa len vstrojopisnej kópii.
Nazáklade výskumu vNárodnej knižnici vMartine sa
zdá, že exemplár Pravidla dokonalosti sa nachádzal aj vhisto-
rickej knižnici bratislavského kláštora (1676). Ten bol spolu
sostatnými slovenskými kláštormi vPezinku (1674) avHo-
líči (1750) súčasťou rakúsko-uhorskej kapucínskej provincie.
Vkatalógu viedenského kláštora ho však nenájdeme. Latin-
ské edície možno nájsť vkláštoroch vInnsbrucku (Lochner &
Mayer, 1741) či vLeibnitzi (Kolín: Crithius, 1610). Rovnaký vý-
tlačok Pravidla dokonalosti bol prevezený doprovinčnej kniž-
nice vInnsbrucku aj zbývalého kláštora vGmundene amož-
no ho nájsť aj vkláštoroch južného Tirolska, vNeumarkte
immutari. 1. Perpendendum enim est, multumne, an parum temporis
euxerit aconversione, et ex quo vitae spirituali sese addixerit: 2. An
modus conversionis vulgaris fuerit, et pura ratione subnixus, an vero
non vulgaris, et insuetus. 3. An 3. ipsemet ex natura sua animo constan-
ti sit, an vero levi, subito, nec bene sedato. 4. Fervidusne, an tepidus. 5.
Simplexne, an subtilis sit. 6. Solusne, an cum praeceptore ac directore
versetur.“ Benedikt zCaneldu, Regula perfectionis, s.547 – 548.
 Benoît de Caneld, La règle de perfection. Texte établi et présenté par
Dominique et Murielle Tronc. Arfuyen, 2008.
 Benedikt von Caneld, Regel der Vollkommenheit. Dietrich Coel-
de Verlag, 1989.
 Cf. Pavol Miklovič, Ku knižnici bratislavských kapucínov. hp://
www.projektpezinok.com/userdata/Image/miklovic_kniznica.pdf.


avBrixene. Vkláštore vBozen sa nachádza výťah zdiela pod
titulom Regula Perfectionis Rev. P.Benedicti de Canfeld Capuci-
ni Abbreviata Totius vitae spiritualis compendium continens, Nec
non cuivis hominum, sed maxime Religiosorum statui conveniens
(Lucernae: Hau, 1649). Istú znalosť Benediktovho diela teda
vrakúsko-uhorských kláštoroch môžeme predpokladať. Ak
nie priamo, tak prinajmenšom skrz rozšírenejšie dielo Sum-
ma practica theologiae mysticae: in omnes ab inmis usque ad
supremos divini animi status, operationes, et dispositiones magis
notabiles, ordine consecutivo digesta, in duas partes (Kolín: 1646)
kolínskeho kapucína Viktora Galena, ktorý bol Pravidlom do-
konalosti výrazne ovplyvnený.
Určite by sme dnes Benediktovmu textu porozumeli priamej-
šie, pokiaľ by sme prešli školením vrenesančnej dialektike
Lorenza Vallu, Rudolfa Agricolu, Martina Dorpa, Jána
Ecka čiPetra Rama. Kent Emery vštúdii, ktorá sprevádza
anglický preklad Pravidla dokonalosti, jej venuje pomerne
veľký priestor. Snaží sa odôsledné preskúmanie formál-
nej podoby Benediktovho textu, ktorý dnešným čitateľom
 Cf. Lorenzo Valla, Repastinatio dialecticae et philosophiae. 1439 (1,
2 [ed. G. Zippel]. Padova: 1982); Lorenzo Valla, Elegantiarum latinae lin-
guae libri VI. Venetiis: 1499.
 Cf. Rudolf Agricola, De inventione dialectica tres libri. Paris: Chré-
tien Wechel, 1529.
 Cf. Martin Dorp, Introductio facilis... ad Aristotelis libros logice in-
telligendos utilissima. Paris: Henri I.Estienne, 1512.
 Cf. Ján Eck, In primum librum sententiarum annotatiunculae (ed.
W. L. Moore). Leiden: Brill, 1976.
 Cf. Peter Ramus, Dialecticae institutiones Aristotelicae animadver-
siones. Paris: 1543. Cf. Peter Mack, Renaissance Argument. Valla and Agri-
cola in the Traditions of Rhetoric and Dialectic. Leiden – New York – Köln:
Brill, 1993.
 Cf. Kent Emery, Renaissance Dialectic and Renaissance Piety, s.26
– 44.


navyknutým na„mäkký“ štýl písania oduchovnom živote
sa určite zdá byť nezrozumiteľným či až neuchopiteľným.
Dnešný čitateľ len sťažkosťami nachádza pochopenie pre
písanie tohto typu, teda písanie o„neopísateľnom“, „nepre-
nosnom“ a„afektívnom“ pod prísnym diktátom scholastic-
kej čirenesančnej logiky.
Sám Benedikt doplnil titul Pravidla dokonalosti o prí-
značný podtitul „Breve et lucidum totius vitae spiritualis
compendium“ (stručné ajasné zhrnutie celého duchovného
života). Už ten môžeme čítať ako snahu onaplnenie kvalít
diskurzu, ktoré súveká dialektika požadovala odkultivova-
ného textu, ktorý mal byť jasný, priamy, otvorený astruč-
ný.  Čo sa týka metodológie, Benedikt najhojnejšie využíva
popri syntéze aanalýze tradičnú metódu diairesis. Samo-
zrejme, text Pravidla dokonalosti je plný metafor, keďže inak
oopisovaných mystických skutočnostiach ani písať nemož-
no. Práve osile expresívnej metafory sa Benedikt zCanel-
du určite najviac naučil odkardinála Mikuláša Kuzánskeho,
ktorý obhajoval proporčnú mieru medzi konečnými kon-
cepciami nášho rozumu anekonečnou mierou pravdy. Išlo
oobdobie, vktorom parížsky profesor ateológ, komentátor
diela Pseudo-Dionýza Areopagitu a Kuzánskeho vydavateľ
Jacques Lefèvre d’Étaples podobne ako matematik ajeho

„in artibus instituendis viam certam brevem rectam et quasi com-
pendiariam.“ Johann Sturm, In partiones oratorias Ciceronis dialogi duo. Stra-
sbourg: 1539, Al-3.
 Cf. Platón, Phaedr. 229d5.

Cf. Kent Emery, Renaissance Dialectic and Renaissance Piety, s.35 –
38; Cf. id., Mysticism and the Coincidence of Opposities in Sixteenth- and
Seventeenth-Century France, In: Journal of the History of Ideas 45 (1984),
s.9 – 12.
 Jeho bibliograu možno nájsť vEugene F. Rice (ed.), The Prefato-
ry Epistles of Jacques Lefèvre d’Étaples and Related Texts. New York: Colum-
bia University Press, 1972.


žiak Charles de Bovelles príhodne rozlišovali medzi bež-
nou aristotelovskou logikou vhodnou pre „racionálnu lo-
zou“ čidiskusie oprirodzenom svete aKuzánskeho logikou
tzv. koincidencie opozít, vhodnou pre vyššiu „intelektuálnu
lozou“ amystickú teológiu.
VBenediktovom texte nás môže výrazne zaujať aj jeho
hermeneutika, jeho spôsob zaobchádzania stextami Písma,
ktorý čitateľovi poučenému historicko-kritickou metódou in-
terpretácie bude pripadať príliš kreatívny. Je zrejmé, že Bene-
dikt disponuje dôkladnou znalosťou Písma avjeho textoch
sa pohybuje sveľkou suverenitou. Zároveň však je aj vtomto
Bonaventúrovým žiakom, ktorý vdiele Breviloquium, píšuc
o hĺbke a mnohotvárnosti Písma, hovorí, že jeho vykladač
má „skryté veci privádzať nasvetlo“ ajeho čítanie prirov-
náva kpredieraniu sa (incidendo) lesom či húštinou textu.
 Cf. Charles de Bovelles, In artem oppositorum introductio (ed. J.
Lefèvre d’Étaples). Paris: Wolfgang Hopyl, . Cf. id., Quae in hoc vo-
lumine continentur: Liber de intellectu. Liber de sensibus. Liber de generatio-
ne. Libellus de nihilo. Ars oppositorum. Liber de sapiente. Liber de duodecim
numeris. Philosophicae epistulae. Liber de perfectis numeris. Libellus de ma-
thematicis rosis. Liber de mathematicis corporibus. Libellus de mathematicis
supplementis. Paris: Henrici Stephani, .
 Cf. Kent Emery, Mysticism and the Coincidence of Opposities in
Sixteenth– and Seventeenth-Century France, s.20 – 21. Cf. Maurice de
Gandillac, Lefèvre d’Étaples et Charles de Bovelles, Lecteurs de Nicolas
de Cues, In: L’Humanisme Français au début de La Renaissance. Paríž: Vrin,
1973, s.115 – 171. Cf. Neal W. Gilbert, Renaissance Concepts of Method.
New York: Columbia University Press, 1960. Cf. Jean-Claude Margolin,
Le rationalisme mystique de Charles de Bovelles professeur au Collège
du
cardinal Lemoine, In: Nouvelle revue du seizième siècle 13 (1995), s.87–
103.
Cf. Ann Moss, Renaissance Truth and Latin Language Turn. Oxford: Oxford
University Press, 2003.
 Bonaventúra zBagnoregio, Breviloquium (prel. R. Jáchym). Bra-
tislava: Seran, 2006, I,6,1, (s. 28).
 Cf. ibid., I,6,4 (s. 30).


Architektúra stavby Pravidla dokonalosti sleduje obvyklú
náuku orozvoji duchovného života či otroch stupňoch do-
konalosti, ako ju poznáme zdiela Pseudo-Dionýza Areopa-
gitu alebo z diel iných kresťanských mystikov. Jeho autor
píše vzávere prvej knihy: „Poznáme štyri druhy modlitby
akaždý by si mal voliť ten, ktorý najlepšie zodpovedá jeho
prirodzenej povahe achápavosti. Ústna modlitba, ktorá je
zo všetkých najmenej dokonalá, pretože je vnej najmenej
svetla, je vhodná pre začiatočníkov. Vnútorná modlitba,
hlavne oKristovom umučení, je dokonalejšia než prvá. Je
vnej viac svetla aje vhodná pre tých, ktorí už dosiahli istý
pokrok. Túžobná modlitba, modlitba krátkych a vrúcnych
vzdychov, ktoré tryskajú zo samotného srdca aniekedy sa
ozývajú aj zúst, je dokonalejšia než predchádzajúce. Je vnej
len málo uvažovania aslúži tým, ktorí už dosť pokročili.
Akonečne je tu modlitba, ktorá pozostáva len zBožej vôle,
zpevného priľnutia knej ato bez rozjímania či ústnej mod-
litby. Ide onajlepší spôsob modlitby pre tých, ktorí ho sú
schopní. Ide ospôsob modlitby, ktorý je založený načistom
priľnutí kBohu aláske aje vhodný pre tých, ktorí majú dušu
zapálenú, jednoduchú azbavenú všetkých obrazov apred-
stáv. Je vhodná aj pre tých, ktorí síce ešte nedosiahli túto
dokonalosť, ale tento nedostatok nahrádzajú silou ducha,
trpezlivou ochotou načúvať výzvam Ducha Svätého anieke-
dy túžobne vzdychajú, no omnoho jemnejším, hlbším adu-
chovnejším spôsobom.“ A inde sumarizuje: „... prvá časť

„Ex quatuor ergo his modus sumi debet is, qui cuiusque ingenio,
captuique est maxime accommodatus: nempe oratio vocalis, omnium
imperfectissima, quippe quae minimum habet luminis et tyronibus, ac
inchoantibus congruit. Mentalis maxime de sacratissima Passione Chri-
sti, priore melior, ob maiorem, quam habet, lucem, iisque inservit, qui
progressum aliquem fecerunt. Oratio aspirationum, brevium scilicet, ac
serventium precatiuncularum, ardentiumque suspiriorum seu desiderio-
rum erumpetium, quandoque ex corde solo, nonnunquam etiam ex ore;


nášho Pravidla platí pre tých, ktorí sa venujú činnému živo-
tu, druhá časť je určená tým, ktorí sú schopní viesť kontem-
platívny život, no tretia časť vyžaduje ducha, ktorý je nadaný
apovolaný kvšetkoprevyšujúcemu životu.“
Pravdepodobne prvým momentom, ktorý si môže čita-
teľ Pravidla dokonalosti uvedomiť aktorý je výsledkom rene-
sančnej dialektiky, je základné úsilie jeho autora ozjedno-
dušenie, konvergenciu ajednotu. Hneď vúvode jeho autor
hovorí: „Uvažoval som vážne o tom, koľko veľmi učených
a zbožných mužov hľadalo, nachádzalo apoužívalo rôzne
cesty amnohé cvičenia kvôli dosiahnutiu opravdivej doko-
nalosti. Zistil som, že všetky smerujú ktomu istému cieľu
a medzi sebou sa príliš nelíšia, skôr sú vecne rovnaké, aj
keď sa zdajú odlišnými. Pre väčšiu jasnosť apre prospech
zbožných duší som túžil všetko zhrnúť v jednej príručke
auviesť jediný moment, vktorom by mohli zažiariť abyť
jasne videné všetky ostatné. Zároveň by to mal byť moment
ľahko pochopiteľný a zrozumiteľný anemala by mu vadiť
táto naša stručnosť. Aby som to dosiahol, nepodarilo sa mi
estque ut plurimum praecedentibus perfectior, videlicet quae minus ha-
beat speculationis, qua uti solent ii, qui non parum profecerent. Denique
oratio, quae in sola hac Dei voluntate instituitur, per rmam eidem adha-
esionem absque meditatione aut oratione vocali, quod genus omnium est
longe optimum eis, qui eius sunt capaces, utpote fundatum, ac stabili-
tum supra purum Dei amorem et charitatem; iisque competit, qui animo
sunt inammato, simplicato, atque imaginibus omnibus, et speciebus
denudato; vel illis forsitan, qui esti eo perfectionis necdum aigerint,
robore tamen animi, ac patientia aractum Spiritus sancti praestolandi,
istum suum defectum supplent, aliquando utentes aspirationibus, sed
valde subtilibus profundis, et spiritualibus.“ Benedikt zCaneldu, Regula
perfectionis, s.191 – 192.
 „... videlicet Primam iis competere, qui exercendam habet vi-
tam activam: Secundam iis convenire qui apti sunt ad vitam contempla-
tivam: Tertiam animum requirere, idoneum ad vitam supereminentem.“
Benedikt zCaneldu, Regula perfectionis, s. – .


objaviť nič vhodnejšie nad Božiu vôľu. Hoci dokonalá duša,
ktorej rozum je už osvietený, vidí všetky tie cesty aj cvičenia
vjednotlivých ajednotlivé vo všetkom, obzvlášť jasne vtých
vyšších avznešenejších arozlišuje ich, vtomto cvičení ahľa-
disku Božej vôle sa to uskutočňuje lepšie než včomkoľvek
inom. Tam sa totiž zrkadlí všetko ostatné, atak nielen už
osvietený človek, ale aj nováčik azačiatočník (keď len tro-
chu uvažuje) veľmi ľahko postrehne, že v tom spočíva celá
dokonalosť duchovného života.“ Aplne vsúlade s nárok-
mi renesančnej dialektiky pokračuje: „Pravidlo oBožej vôli
je cieľovou rovinou všetkých ostatných, keďže tie jej slúžia
len ako predchodné stupne či ako prostriedky kjej dosiah-
nutiu, teda kplneniu Božej vôle. Akeďže cieľu treba dávať
prednosť pred prostriedkami, aj tomuto cvičeniu sa vBožej
vôli treba dávať prednosť pred ostatnými. Toto cvičenie je
obecne vhodnejšie apríhodnejšie než iné pre dokonalých aj
 „Perpensa mature diversitate viarum et multitudine exercitio-
rum, aquamplurimis doctrina pariter et pietate praestantibus, ad ve-
ram perfectionem acquirendam inventorum, et in praxim redactorum;
repertoque demum omni aut eundem nem tendere: ita nec inter sese
multum discrepare; potiusque re eadem esse, quantumcunque appare-
ant diversa: desideravi (ad maius lumen et emolumentum piarum ani-
marum) omnia in compendium redigere et ad unicum punctum reduce-
re: in quo elucere, clarissimeque perspici queant caetera, quidque (tali
brevitate nihil obstante) et comprehensu facile et intellectu perspicuum
sit. Ad quod praestandum nullum aliud punctum illo voluntatis divi-
nae magis idoneum, potui reperire: quamvis enim ad anima perfecta, et
intellectu illustrato omnes illae viae et exercitia in singulis, singulaque
in omnibus, maximeque altioribus et sublimioribus clarissime cernatur
et discernantur; id tamen in hoc exercitio et puncto voluntatis divinae
magis quam in quovis alio usu venit, utpote in quo adeo perspicue relu-
cent reliqua omnia, ut non solum aperfecto, et illuminato; verum etiam
a tyrone, et incipiente (dummodo aliquantulum perpendat) facillime
advertantur, qualiterque in eodem omnimodo spiritualis vitae perfectio
insit, ut proximo capite patebit.“ Benedikt zCaneldu, Regula perfectio-
nis, s.1 – 3.


nedokonalých, zodpovedá osvietenému islabšiemu chápa-
niu aje nielen vznešené asubtílne, ale aj ľahké ajednodu-
ché. Niet vňom žiadnej zložitosti, rôznych zvedavých úvah
arozumových špekulácii...“
Podobná stratégia reductio, redukovania mnohého na
jedno, je pointou vyššie spomínaného Bonaventúrovho spisu
De reductione artium ad theologiam. Aj metodologické delenie
života naaktívny, kontemplatívny avšetkoprevyšujúci slúži
jednote, jednému. Ide ovarianty pohybu myslenia odmno-
hého kjednému, mnohého ksvojmu pôvodu, negatívneho
kpozitívnemu, odnedokonalého kdokonalému, meniteľ-
ného knemennému, relatívneho kabsolútnemu. Benedik-
tovi slúži všetko predbežné rozlišovanie kozrejmeniu jedi-
ného, Božej vôle. Hovorí: „Plným právom som preto nazval
túto Božiu vôľu akýmsi duchovným morom, na ktorom
môžu naložené lode napnúť plachty, aby ako člnky slabých
duší začiatočníkov plávali kbrehom vonkajšej vôle, loďky
pokročilých naberali vietor doplachiet ďalej khlbinám vnú-
tornej vôle, akonečne najväčšie anajpriestornejšie plavidlá
dokonalých, vzdialené ďaleko odpevniny, voľné brázdili ne-
smierny oceán bytostnej vôle. Túto Božiu vôľu môžeme teda
 „4. Insuper haec voluntatis divinae regula, verus est reliquarum
nis et scopus; cum illae huic subserviant, ut gradus ad ascendendum
vel ut media ad eam acquirendam, nempe ad voluntatem Dei percien-
dam: adeo ut quantum nis mediis, tantum aliis exercitiis hoc praeferri
debeat. 5. Rursus hoc exercitium cuicunque hominum generi conve-
nientius est, et reliqius magis appositum; perfectis aeque ac imperfectis,
tam illuminato, quam obscuro intellectui accomodatum: quippe quod
non minus est sublime et subtile, quam facile et simplex. 6. Est quoque
denundatum atque exetum omni multiplicitate, diversitate, et curiosi-
tate discursuum et speculationis intellectualis; ...“ Benedikt zCanel-
du, Regula perfectionis, s.5 – 6. Cf. Willibrord-Christian van Dijk, Vůle
Boží ve františkánské spiritualitě, In: Studia Capuccinorum Boziniensia
V(2020), s.103 – 125.


prirovnať kmoru atemnotu vlastnej vôle kpevnine. Ako
ten, kto žije vo vnútrozemí, nemôže vidieť more, tak ten,
kto je ponorený vtemnotách vlastnej vôle, nie je schopný
hľadieť natento nebeský oceán. Čím je pevnina priestran-
nejšia, tým viac je človek vzdialený od výhľadu na more.
Podobne je to aj snašou vôľou: čím je intenzívnejšia, tým
viacej odvádza odpohľadu naBožiu vôľu anaopak, kde more
víťazí nad zemou, tam nemožno vidieť nič než more. Akou
mierou je zaplavovaná zem, takou mierou vidíme more. Kde
dosiahne prvé miesto Božia vôľa, tam je vidieť len ju. Pokiaľ
však zvíťazí tma vlastnej vôle, zaberie jej miesto amy vidí-
me len túto tmu. Ako by však odstránením každej pevniny
zostalo len more, tak rozptýlením všetkých temnôt vlastnej
vôle nemožno vidieť nič iné než Božiu vôľu. Ako ten, kto sa
plaví uprostred širokého oceánu vôbec nevidí pevninu, tak
ten, kto dospel kvrcholu dokonalosti aprenikol do hlbín
tejto vôle, poodstránení všetkých mrakov, vždy avšade avo
všetkom nazerá nalúč skvejúci sa nebeskou žiarou.“
 „... adeo ut non immerito hanc voluntatem Dei pelagus quod-
dam spirituale nuncupaverim; in quo cuique pro navis suae onere vela
dare liceat, ut et lintres debilium animarum inchoantium ad lius vo-
luntatis exterioris uctuent et progredientium phaseli ulterius in altum
interioris voluntatis vela tendant, maximae autem et capacissimae naves
perfectorum ab omni terra procul remotae, in vasto Oceano voluntatis
essentialis spatientur: utque haec Dei voluntas mari, sic propriae volun-
tatis obscuritas terrae potest aequiparari: et velut qui in media terra con-
stitutus est, mare nequit cernere: ita qui in mediis propriae voluntatis
tenebris latet, coelicum hunc Oceanum nullatenus intueri valet: et que-
madmodum quo vastior spatiosiorque est terra, eo quoque ille amari
visu est remotior; sic se habet etiam in hac propria voluntate, quae quo
magis est intensa, eo et a voluntate Dei conspicienda seiungit magis
rursumque velut ubi amari superatur terra, ibi nil nisi mare cernere
est; quaque mensura illa superatur, eadem hoc cernitur; ita ubi primas
obtinet voluntas Dei, illic sola videtur; quatenusque propriae voluntatis
tenebras obruit, eatenus ipsa locum obtinet, clarissimeque conspicitur:


Božia vôľa je pre Benedikta samotným Bohom. Opierajúc
sa o sentencie Petra Lombardského argumentuje, že všetko
vBohu je samotným Bohom, jeho vôľa abytnosť sú zameni-
teľné (convertuntur). Podľa Benedikta: „Nemožno nájsť vzne-
šenejší cieľ, ktorý by prevyšoval Božiu vôľu, apreto nemožno
nájsť ani dielo, ktoré by bolo vznešenejšie aprevyšovalo to,
ktoré ktomuto cieľu smeruje. Ak nemožno porovnávať cieľ
diela sničím iným, nemožno sničím iným porovnávať ani
dielo. Veď napokon je nad slnko jasnejšie, že podobne, ako
nemožno žiaden cieľ porovnávať s cieľom Božej vôle, ten,
koho dielo má zacieľ priamo Božiu vôľu, cieli priamo nasa-
motného Boha, sktorým nemožno nič porovnávať.“ Avzá-
vere 14. kapitoly prvej knihy Benedikt dodáva: „Hoci dielo má
vsebe určitú súcnosť, ak naň hľadíme vBožej vôli, nie je ni-
čím odlišným odtejto vôle, doktorej prechádza. Práve takto
sa zo smrti atmy stávajú život asvetlo; to čo bolo telesné, sa
vBožej vôli stáva duchovným.“
demum veluti sublata penitus omni terra, nil nisi mare remaneret: ita
dissipatis omnino propriae voluntatis tenebris, nil praeter voluntatem
Dei datur intueri: et quemadmodum qui in medio mari et pleno Ocea-
no versatur, nihil terrae videt; sic qui perfectionis apicem adeptus est,
et in profundum huius voluntatis penetravit, abactis procul nubeculis,
semper, ubique et in omnibus hanc coelitus rutilantem lucem contem-
platur.“ Benedikt zCaneldu, Regula perfectionis, s.14 – 16.
 „Atqui nullum illo voluntatis divinae nem sublimiorem prae-
statioremque invenire est. Ergo nec opus illo, quod in hunc nem tendit,
sublimius, praestantiusque reperiri poterit: quinimo, uti non est nis,
qui illi conferatur: sic nec opus erit, quod huic aequiparetur.
Caeterum, quod nullus alius nis possit cum hoc in contentionem
venire, luce meridiana clarius patet, cum quisquis operi faciendo imme-
diate voluntatem Dei praegit, in Deum ipsum immediate praexum
habeat, cui quicquam aequare nefas fuerit.“ Benedikt zCaneldu, Regula
perfectionis, s.39.
 „... quia esti opus in sese entitatis quiddam habeat, nihilominus
in Dei voluntate consideratum, nihil est ab ipsamet voluntate, in quam


Kľúčovému Benediktovmu motívu anihilácie, ktorý
prekladáme ako zničotnenie, treba rozumieť práve vtom-
to zmysle. Aj vtomto prípade rozlíšenie medzi pasívnym
aaktívnym zničotnením slúži konečnému vyústeniu aje len
formálne logické. Pasívne zničotnenie je podľa Benedikta
mimoriadnym okamihom audalosťou, ktorú môžeme chá-
pať vsúlade smystickou tradíciou ako epizodické mystické
zjednotenie, úniu, ktorou je duša uvedená doplnej pasivity.
Naopak, aktívne zničotnenie, ktoré je kľúčové pre kapucín-
sku tradíciu, nie je epizodické, mimoriadne, ale trvalé aob-
vyklé. Ide ocelok života, ktorý je žitý ako trvalý bytostný prí-
klon kBohu, ide oradikálnu nesúmerateľnosť, ktorá všetko
redukuje naničotu. Môžeme povedať, že aj pasívne zničot-
nenie je subsumované pod aktívne, ktoré je úplným atrva-
lým. Epizodické je pohltené trvalým. Rozdiel je prekonaný.
Dochádza ku koincidencii opozít, k prekonaniu protikla-
dov, kprekročeniu protirečení medzi pasívnym aaktívnym
vprospech aktívneho. Neskúsenostné poňalo skúsenostné
auž medzi nimi niet rozdielu. Rozdiel medzi nízkym avyso-
kým, medzi aktívnym akontemplatívnym životom je preko-
naný. „Táto cesta totiž premieňa vonkajšie veci navnútorné,
transit, diversum: qua ratione de morte tenebrisque vita claritasque e-
citur; quodque erat corporale, in voluntate Dei redditur spiritale.“ Bene-
dikt zCaneldu, Regula perfectionis, s.146.
 Latinský výraz annihilatio (n.) možno prekladať ako redukova-
nie nanič, teda zničotnenie. Spomedzi mystických diel hrá idea anihi-
lácie kľúčovú úlohu napríklad vstaršom spise Le mirouer des simples âmes
anienties et qui seulement demourent en vouloir et désir d’amour () Mar-
kéty Porete, ktorá ho používa podobne ako Bernard zClairvaux vo svo-
jom spise De diligendo Deo (X, ). UBenedikta je anihilácia dialektickým
momentom, doktorého sa zbieha celé jeho dielo. Cf. Benedikt zCanel-
du, Regula perfectionis, s.474 – 484. Cf. Giovanni Pozzi, Mlčanie (prel.
P.Prihatný). Bratislava: Minor, 2018, s.39 – 41.


hmotné naduchovné aprirodzené nanadprirodzené.“ Tu
možno spomenúť Eckhartovu kázeň oMárii aMarte, vkto-
rej reviduje obvyklý výklad kontemplatívneho života. Roz-
diel medzi kontemplatívnym a nenazeravým či aktívnym
má byť prekonaný. Človek vidí inevidí, počuje inepočuje,
lebo prekročil väzenie zážitkovej aadekvačnej kognitívnej
perspektívy.
Aktívne zničotnenie sa podľa Benedikta včloveku deje
dvojakým spôsobom: osvietením asprítomnením vpamäti.
„Osvietením sa myslí čisté, jednoduché, číre atrvalé pozna-
nie viery posilňovanej rozumom askúsenosťou. Ide opozna-
nie viery, ktoré je nezávislé navnímaní zmyslov, s ktorými
nemá nič spoločné asktorými je naopak vrozpore. Pozna-
nie viery sídli vsamom vrchole duše abezprostredne na-
zerá Boha.“ Sprítomneniu vpamäti, či rozpomínaniu však
 „... medio hoc exteriora in interiora, corporalia in spiritalia, ac
naturalia in supernaturalia commutante.“ Benedikt zCaneldu, Regula
perfectionis, s.347.
 Mistr Eckhart, Kázaní (prel. J. Quint). Brno: Horus, 2019, s.147
– 158.
 Benedikt pri formulácii „in apice autem animae“ odkazuje na
formulácie Huga zBalmu „apex aectus“ (Hugo zBalmu, De mystica theo-
logia, In: S.Bonaventurae Opera Omnia. Tom. 8. Parisiis: A. C. Peltier, 1866,
ss. 44, 49, 51, 53) či
„in supremo apice“ (Ibid., s.4). Rovnako tu môžme
vidieť odkaz aj na 49. Eckhartovu kázeň, kde vsúlade sAugustínom
aAvicennom hovorí odvoch tvárach duše: „Horná tvár nazerá neustále
naBoha adolná tvár zhliada naniečo dole aobracia sa kzmyslom. Horná
tvár, ktorá predstavuje to najvznešenejšie vduši, však zotrváva vo večnos-
ti, neprebýva včase aočase ani otele nič nevie. Už som viackrát spomínal,
že vduši je ukryté niečo ako prapôvod všetkého dobra, žiarivé svetlo, kto-
ré bez prestania žiari; žeravá žiara, ktorá bez ustania planie; atouto žiarou
nie je nič iné než Duch Svätý.“ Mistr Eckhart, Kázaní, s.264.

„
Ad primum quod ainet, lumen hoc non aliud est quam pura,
simplex, nuda, atque habitualis des, quam ratio iuuat, experientia ra-
tam, et conrmatam reddit, neque sub sensum cadit, nec quicquam habet
cum eo societatis, aut commercii, imo ei aduersatur: in (a) apice autem


nemožno rozumieť ako spomínaniu, to totiž predpokladá
akési obrátenie sa, otočenie sa kniečomu už zakúsenému,
či sťaby oživovanie spomienky. Benedikt aj tu prekračuje
ámskych mystikov, ktorí zdôrazňovali potrebu vytrvalého
prenikania kzákladu duše. Pre Benedikta by tento obrat to-
tiž predpokladal prekonanú dualitu, keďže by rátal sopako-
vaným obracaním sa zvonku dovnútra, počítal by s dualitou
vnútorného avonkajšieho. „... toto sprítomnenie vpamäti
nemožno chápať ako obrátenie zvonkajšku dovnútra. Dô-
vody sú dva: Poprvé by to bolo určitým úkonom, ktorého
tam však vôbec niet. Sprítomnenie vpamäti je totiž niečo
úplne čisté, obnažené ajednoduché. Apo druhé by takýto
obrat dovnútra predpokladal obrat navonok, ateda rozptý-
lenie. Vrozpamätaní sa to však stať nemôže, keďže duša je
vstave, vktorom žiadne rozptýlenie aodvrátenie sa odBoha
neexistuje.“ Život je tu jednoduchou prítomnosťou nazera-
júcou Všetko ničoho.
Uprostred paradoxu prekonania duality ničoho avšet-
kého však uBenedikta ostáva tajomstvo Kristovho utrpenia,
jeho kríž ako paradox paradoxov. Ide tu ounikátny Benedik-
tov vhľad, ktorý nenájdeme podobne rozvinutý užiadneho
iného mystického autora, napriek tomu, že vo františkán-
skej mystickej tradícii bol vždy akosi zavinuto
obsiahnutý.
animae residet, Deumque sine ullo medio interiecto contemplatur.“ Bene-
dikt zCaneldu, Regula perfectionis, s.395.

„Adverte autem recordationem eam non introversionem appella-
ri, duplici de causa: primo, quia introversio actum invehit, qualem haec
recordatio vix habet ullum: ob magnam suam puritatem, nuditatem et
simplicitatem. Secundo, quia talis introversio extroversionem praesup-
ponit, ac distractionem: quod recordationi non contingit, quia haec quic-
quid distractionis esse posset, penitus annihilat. Secundo, eam (recorda-
tionem) voco, quia non tam in actu animae consistit, quam in operatione
divina in illam; nec tam ab ipsamet, aquam a Deo provenit.“ Benedikt
zCaneldu, Regula perfectionis, s.401 – 402.


Ide tu oskutočný kameň úrazu, ktorý môže byť pre mnohých
čitateľov neprekonateľný. Môžeme to pozorovať aj nasúčas-
nom konfúznom diskurze okontemplatívnej modlitbe. Ako
vhodný príklad možno uviesť napríklad cenenú kniha Cyntie
Bourgeault Srdce kontemplatívnej modlitby. Pojej prečítaní si
uvedomíte, ako strategicky aumne sa vyhýba Ukrižovanému,
či snakoľko vypreparovaným obrazom Krista pracuje a ako
výprazdila pojem kenózy. Rozhodne ide oobecnejšiu vlast-
nosť porovnateľných súčasných textov. Benedikt však hovo-
rí: „Nemôžem ... túto vec prejsť mlčaním. Kristovo umuče-
nie autrpenie je totiž podstatnou časťou nášho Pravidla.“
„Skutočná ťažkosť spočíva vtom, že by sme mali byť schopní
jedným prostým pohľadom nazerať zároveň Boha ičloveka
aneopomenúť jedno či druhé. Ak jedno vynecháme, škodí-
me tým druhému. Vznešené tajomstvo spočíva na súbehu
oboch, nie separovane najednom či druhom. Hľadieť najskôr
navšemohúceho Boha aaž následne ho vidieť ako chudob-
ného avo Vtelení poníženého človeka je vlastné rozjímaniu
vduši. Dosiahnuť jedno idruhé súbežne jediným prostým
pohľadom ačistým nazeraním – ako nás učí svätý Bonaven-
túra – môže dušu naplniť takým úžasom, že zostane celkom
mimo seba. Ide tu očistý adokonalý pohľad, ktorý Pán chvá-
li usvojej Snúbenky vo Veľpiesni: ,Tvoje oči sú sťa holubice‘
(Pies 4,1), totiž čisté ako holubičky. Ainde hovorí: ,Ak bude
tvoje oko čisté, bude celé tvoje telo vo svetle‘ (Mt 6,22). Ťaž-
kosť spočíva aj vrozpore, ktorý, ako sa zdá, bráni ľudskému
rozumu, aby jediným prostým pohľadom nazeral Boha aj
človeka, ducha itelo. Ak má duša vidieť človeka, potrebuje
 Cf. Cynthia Bourgeault, Srdce kontemplativní modlitby. Neduální
křesťanství vteorii apraxi (prel. D. Krhutová). Olomouc: Fontána, 2018.
 „... quia tamen Passio ista adeo necessaria est, ut partem etiam
essentialem huiusce Regulae constituat, non debet sub silentio praeteri-
ri.“ Benedikt zCaneldu, Regula perfectionis, s.455.


obraz, pretože človek je telesný. Ak má hľadieť nabožstvo,
musí sa obrazov zbaviť, abstrahovať odnich. Vidieť oboje sú-
bežne je ako povedať: Budeš vnímať obrazy, ale pritom ich
vôbec nebudeš vidieť. Toto je pre mnohých ,kameňom úrazu‘
(1 Pt 2,8). Ak tento rozpor máme vyriešiť, musíme prekročiť
uvažovanie vlastného rozumu avystúpiť až kviere.“
„Nazerať naBoha anačloveka zároveň, vidieť ho jediným
prostým pohľadom...“ Eliminovať obraznosť anapriek
tomu

„Caeterum totius huius dicultatis cardo in eo versatur, ut sim-
plex hic visus rite eliciatur, quo unico aspectu Deus et homo conspiciatur,
neutro omisso. Hic namque si utrumvis omiitur, utrimque par dam-
num incurritur; siquidem in utroque simul et non separatim mysterii
sublimitas fundatur. Etenim hinc Deum omnipotentem contemplari, at-
que inde postmodum hominom miserum atque abiectum, quem sibi per
incarnationem assumpsit, intueri, istud in anima quiddam per modum
consideranis operatur: at vero utrumque simul, (ut dictum est, et sicut
docet Divus Bonaventura [Itin. in Deum c. 6.]) unicoque simplici intuitu,
ac pura contemplatione cernere; id sane animam omni stupore percellit,
suique impotem reddit. Atque hic est simplex ille perfectusque intuitus,
quem in sponsa sua Dominus tot in Canticis laudibus extulit, dum in-
quit: Oculi tui columbarum (Cant. 1. et 3. Bona. dec. 7. Itin. 1.), simplices
utique. Rursusque cum ait: Si oculus tuus simplex fuerit, totum corpus tuum
lucidum erit (Itin. d. 6. Ma. 6.).
Atque omnis illa huiusce intuitus dicultas non aliunde provenit,
quam ex contradictione, quae rationem humanam videtur impedire, quo
minus possit uno simplici conspectu Deum pariter et hominem, corpus
et spiritum cernere. Nam ut humanitatem, quae corporea est, videat,
imagines necesse est admiat: ut vero contempletur divinitatem, opor-
tet iisdem denudari atque in abstractione constitui: adeo ut utramque
simul intueri videatur esse perinde, ac si dicas simul imagines recipere et
non recipere. Atque hic quamplurimis Lapis est oensionis (1. Pet. 2.). Cae-
terum, ut hic nodus disolvatur, oportet rationem omnem transcendere
atque ad dem usque evolare...“ Benedikt zCaneldu, Regula perfectionis,
s.481 – 483.
 „Nam Deum pariter ac hominem eodem visu simplici conspicere
non absimile est cognitioni.“ Benedikt zCaneldu, Regula perfectionis,
s.475.


držať obrazy vmysli. Viera obsiahne oboje jedným prostým
pohľadom. Vidí nevidením. Hľadiac naUkrižovaného, Vte-
leného, hľadíme naobraz-neobraz, ktorý eliminovala viera.
Kríž je paradoxom všetkého iničoho zároveň. Vtomto para-
doxe je pre Benedikta prekonané aj vlastné utrpenie, vkto-
rom je nazerané utrpenie Kristovo. Tu už vonkoncom nejde
len oakúsi nábožnúsúcitnú účasť!
Benedikt vtretej časti Pravidla dokonalosti úctivo asubtílne
naznačuje cestu, ktorá môže človeka priviesť knepredstavi-
teľnej hojnosti aintenzite života, kživotu, ktorý primerane
nazýva všetkoprevyšujúcim. Precízne arozhodne sa vyhýba
akejkoľvek samospasiteľskej či hedonistickej pseudomys
tic-
kej skúsenosti, ktorej podliezavá ponuka výrazne zahlcuje
dnešný pseudospirituálny samoobslužný diskurz. Skúse-
nosť, ktorú sčitateľom Benedikt zdieľa vtretej časti svojho
rukopisu, je vo svojej podstate františkánska. Františkáni
ikapucíni boli totiž rovnako ako Benedikt, napriek neustále-
mu priťahovaniu samotou, vždy ponorení vaktivite, zaplete-
ní dosveta sjeho nesmierným registrom bolestí iradostí. Ni-
kdy nepristúpili nahierarchické vnímanie duchovného voči
 Už Benedikt písal: „... non possum quin putem multos aliquo
modo deceptos, qui ad nuditatem et solam contemplationem divinitatis
aspirant, tanquam ad altiorem et magis perfectam; et multo plures esse
qui pariter decepti illuc anhelant, quamvis incapaces creduntque veram
illam esse abstractionem, quae tamen nihil aliud est quam somnolenta
naturae demissio et in spiritu humano conquiescunt, dum in divino con-
quiescere deberent.
“ = „... musím mnohých považovať zapomýlených,
pokiaľ sa umárajú začírym a výlučným nazeraním božstva, akoby išlo
oniečo vyššie adokonalejšie. No ešte viac sa mýlia tí, ktorí sa oto snažia,
hoci ktomu nemajú schopnosti; to, čo považujú zaskutočné odpútanie –
abstrakciu, je vskutočnosti len ospalým otupením prirodzenosti, atak
podriemkavajú vľudskom duchu namiesto toho, aby spočívali vBohu.“
Benedikt zCaneldu, Regula perfectionis, s.544 – 545.


praktickému, ktoré bolo vlastné antickému istredovekému
chápaniu. Tomáš sa snažil tento problém života riešiť oddele-
ním azosúladením jeho aktívneho akontemplatívneho mo-
mentu bez ich hierarchického usporiadania, teda porozume-
ním dominikánskemu životu ako „vita mixta“. Benedikta
to však nikdy nemohlo uspokojiť. Pomocou dialektiky vylú-
čil ich podstatný rozdiel avolal poich jednoduchej jednote
vcelku zrelého, dokonalého života, ktorý má byť žitý sťaby
jediným pohybom.
Aveci sveta? „Neopúšťame ich, apredsa ich zanechá-
vame. Sme zároveň činní aj nečinní. Existujeme, ale predsa
zároveň nevychádzame zo svojej ničoty. Žijeme, alezároveň
sme mŕtvymi. Takto sa naša činná láska premieňa naodpo-
čívajúcu, náš aktívny život nakontemplatívny avďaka po-
znaniu viery uprostred činnosti a zamestnania zakúšame
Boha. Práve toto je vrchol dokonalosti“ podľa Benedikta
zCaneldu.
 Cf. Tomáš Akvinský, Summa theologiae II-II.q.188.a.6.
 „... quam animae adeo, ut quispiam sine egressu exiens, non
operando operans, existens, nec tamen e nihilo suo egressus, vivens et
nihilominus mortuus; amorem practicum fruitivum convertat; vitamque
activam in contemplativam permutet; aeque Deo perfruatur secundum -
dem in operatione et actione, ac in quiete et otio; quod perfectionis apex
est et cacumen.“ Benedikt zCaneldu, Regula perfectionis, s.417 – 418.
 Táto úvodna štúdia je prepracovanou arozšírenou verziou textu,
ktorý bol publikovaný jedným zautorov vroku 2017 (Ladislav Tkáčik,
Benedikt zCaneldu, zabudnutý učiteľ duchovného života, In: Studia
Capuccinorum Boziniensia III. Bratislava: Minor, s. 86 – 100.). Autori slo-
venského prekladu tretej časti Pravidla dokonalosti publikovali jeho pred-
bežné fragmenty; vroku 2017 predhovor, 1. kapitolu akapitoly 10. – 11.
(In: Studia Capuccinorum Boziniensia III. Bratislava: Minor, s. 172 – 188)
avroku 2018 kapitoly 2. – 8. (Ladislav Tkáčik – Erika Juríková, Benedikt
zCaneldu ajeho Regula perfectionis, In: Kultúrne dejiny 2 [2018], roč. 9,
s. 238 – 260.).


Edícia latinského textu vychádza znorimberského vydania
diela zroku 1741, ktoré vyšlo pod názvom Regula perfectionis,
continens Breve & lucidum compendium totius vitae spiritualis,
redactae ad unicum punctum Voluntatis divinae & in tres partes
divisae. Prima tractat de Voluntate Dei exteriori, complectens
vitam Activam. Secunda de Voluntate interior, continens vitam
Contemplativam. Tertia de Voluntate essenciali, agens de vita
supereminente. A. Fr. Benedicto Anglo de Canfeld in Essexia Pra-
edicatore Capucino, Gallice primum & Anglice composita. Post-
modum de mandato. Adm. R. P.Hieron aCastro Ferreorum eju-
sdem Ord. Generalis, typis ab eodem Latine mandata. Wirceburgi.
Apud Lochnerum & Mayerum Bibliopol. Norimb. 1741.
Latinský text bol upravený podľa nasledujúcich edičných
zásad: a) V/U: grafému voznačujúcu aj samohlásku usme
prepísali nau. b) J bolo ponechané vslovách tak ako vprin-
tovom vydaní. c) Ligatúrne znaky pre dvojhlásky boli rozpí-
sané naae, oe. d) Znaky naznačujúce dĺžku aprízvuk sa neu-
vádzajú. e) Majuskuly boli značne zredukované aponechané
len vtýchto prípadoch: vosobných amiestnych menách aich
odvodeninách; vslovách vzťahujúcich sa kviere asymboli-
zujúcich úctu kBohu, napr. Deus, Passio, Crucixus, Sponsus,
Sponsa; vslovách vzťahujúcich sa nakonkrétnu osobu/oso-
by alebo dielo, napr. Philosophus, Doctor, Regula, Superiores
avslovách označujúcich názvy planét– Sol, Luna. f) Skráte-
né slová boli doplnené svyznačením vhranatých zátvorkách,
napr. s[alutem], p[ater]; ponechali sme len všeobecne známe
skratky ako S. = Sanctus, D. = Dominus, cap. = caput. g) Znak
& bol rozpísaný ako et. h) Interpunkcia prešla najvýraznej-
šou zmenou: Benedikt používa rétorickú interpunkciu, kto-
rú meníme nasyntaktickú, viac sa približujúcu jazykovému
edičná aprekladateľská poznámka


úzu
slovenčiny. Tieto pravidlá sa neuplatňujú v citáciách
ziných diel vpoznámkovom aparáte, tie sa preberajú podľa
pôvodiny. Dobovú interpunkciu ponechávame len vprípade,
ak by jej odstránenie viedlo kvýznamovej nejednoznačnosti.
i) Rozkolísanosť písania slov, charakteristickú pre stredoveké
arenesančné texty, ale uBenedikta nie tak častú, považu-
jeme zasúveký prejav jazykového štýlu aneupravujeme ju.
j) Pri vymenúvaní jednotlivé body označené vorigináli arab-
skou číslicou rozpisujeme slovne. Všetky tieto zmeny boli
vykonané bez záznamu vpoznámkovom aparáte. Pre lepšiu
orientáciu sú vlatinskom texte ponechané čísla strán origi-
nálneho vydania vhranatých zátvorkách.
Jazyk aštýl Benedikta zCaneldu sa vyznačuje výraznou struč-
nosťou až striedmosťou textu, sčastým vynechaním spojok.
Charakteristická je pre neho preferencia spojok quod, ut, quin,
gerundia agerundíva aparticípií aj tam, kde ich klasická latin-
čina nepoužíva. Početné je použitie zložených tvarov zámen
(semetipsum, seipsum), ich význam je však oslabený. Vzhľadom
nato, že ide oteologický text, akcent sa kladie navýznam slov,
nie nagramatickú stránku. Vo výstavbe Benediktovej Reguly
možno vysledovať typické rétorické prvky, ako sú napr. hojne
sa vyskytujúce rečnícke otázky.
Renesančné latinské texty, najmä s lozockým a te-
ologickým obsahom, prinášajú dnešnému čitateľovi okrem
jazykovej bariéry mnoho úskalí. Pojmy, ktoré boli pre stre-
dovekého arenesančného vzdelanca prirodzenými, súradni-
ce, vktorých myslel averil, sú vyjadrené vjazyku odrážajú-
com myslenie tej doby. Niektoré slová avetné konštrukcie
je náročné prekladať doslovenčiny doslovne, ale sohľadom
natzv. funkčnú ekvivalenciu textu treba zvoliť voľnejší pre-
kladateľský prístup. Apreto sa prekladatelia musia uchýliť
skôr kinterpretácii ako ku gramaticky presnému adoslov-
nému prekladu vetných konštrukcií. Neznamená to však, že


by to malo viesť kslovenskému prekladu výraznejšie sa od-
chyľujúcemu odvýznamu latinskej pôvodiny.
Najväčšou výzvou pre prekladateľov Benediktovej Regu-
ly bolo nielen pochopenie asprávna interpretácia náročného
renesančného textu, ale aj pochopenie avyjadrenie význa-
mu lozockých ateologických pojmov. Viaceré znich ešte
nemali svoj slovenský ekvivalent aprekladatelia si neosobu-
jú právo, že musia byť vtakejto podobe odbornou verejnos-
ťou akceptované. Možno ich chápať aj ako istú výzvu dood-
bornej diskusie.
Autori vyjadrujú vďaku za odborné pripomienky profesoro-
vi Rastislavovi Nemcovi z Teologickej fakulty Trnavskej uni-
verzity v Bratislave a docentke Erike Brodňanskej z Filozoc-
kej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove.


The masterwork The Rule of Perfection by Benedict of Caneld
(1562
– 1611), a Capuchin friar, is one of the peaks of Western
Christian mysticism. Subtitled as “A Brief and Perspicuous
Abridgement of All the whole Spiritual Life,” it fulls the
qualities of discourse required by the Renaissance dialectic:
it is clear, direct, open, and concise. And although his out-
line of thought follows the usual doctrine of the develop-
ment of spiritual life or of the three degrees of perfection, as
we know it from the works of other Christian mystics, he
builds a work of exceptional originality and insight that the
reader will not nd in other authors. As it is a dicult text,
Benedict’s work was oen misinterpreted as a defence of
spiritual Quietism, and due to some formulations, in 1689 it
was even included in the Index of prohibited books.
In this case, the reader receives a bilingual Latin-Slo-
vak edition of the third and most extensive part of The Rule
of Perfection, which Benedict authorized and prepared for
publication in Latin before his death in Paris. Its third part
subtly describes the path that can lead a person to an unim-
aginable intensity of life, to a life that the author adequately
calls the all exceeding. The experience that Benedict shares
with the reader in his work is markedly Capuchin and sub-
stantially Franciscan.
The Slovak translation is based on the Latin edition
published in Nuremberg in 1741. The book is introduced by
astudy which outlines Benedict’s life and interprets his work
within its historical and cultural context.
summary


Le chef-d’
œ
uvre La règle de la perfection du capucin Benoît de
Caneld (1562 – 1611) est l’un des sommets du mysticisme
chrétien occidental. Sous-titré « Un bref et lucide abrégé de
toute la vie spirituelle », il remplit les qualités de discours
requises par la dialectique de la Renaissance : Il est clair, di-
rect, ouvert et concis. Et bien que ses grandes lignes de pen-
sée suivent la doctrine habituelle du développement de la vie
spirituelle ou des trois degrés de la perfection, telle que nous
la connaissons des œuvres d’autres mystiques chrétiens, il
construit une œuvre d’une originalité et perspicacité excep-
tionnelle que le lecteur ne va pas trouver chez d’autres au-
teurs. Comme il s’agit d’un texte dicile, l’œuvre de Benoît
a souvent été mal interprétée comme une défense du quié-
tisme spirituel, et en raison de certaines formulations, elle
était même incluse en 1689 dans l’Index des livres interdits.
Dans ce cas, le lecteur reçoit une édition bilingue lati-
no-slovaque de la troisième et la plus grande partie de La
Règle de la perfection, que Benoît a autorisée et préparée pour
publication en latin avant sa mort à Paris. Sa troisième par-
tie décrit subtilement le chemin qui peut conduire une per-
sonne à une intensité de vie inimaginable, à une vie que
l’auteur appelle adéquatement la vie tout dépassant. L’expé-
rience que Benoît partage avec le lecteur dans son œuvre est
neement capucine et essentiellement franciscaine.
La traduction slovaque est basée sur l’édition latine pu-
bliée à Nuremberg en 1741. Le livre est introduit par une étude
qui décrit la vie de Benoît et interprète son œuvre dans le
contexte historique et culturel.
résumé

benedikt z canfieldu
Pravidlo dokonalosti / 3
Preložili a vydali ladislav tkáčik
erika juríková
Vydalo Vydavateľstvo G-Ateliér
v roku 2020, ako svoju 19. publikáciu.
Sadzba a dizajn © Ladislav Tkáčik / www.varstak.sk
Vytlačilo Towarzystwo Słowaków w Polsce
ul. św. Filipa 7, 31-150 Kraków
zg@tsp.org.pl, www.tsp.org.pl
Vydavateľstvo G-Ateliér, s.r.o.
Banícke námes tie č. 10/446, 056 01 Gel nica
+421 (53) 482 11 66, info@g-atelier.sk
vydavatelstvo.g-atelier.sk
© Ladislav Tkáčik – Erika Juríková / 2020
© Vydavateľstvo G-Ateliér / 2020
ISBN 978-80-89739-18-9
Vydanie titulu z verejných zdrojov
podporil ako hlavný partner
Fond na podporu umenia.