BookPDF Available

Konšpiračné teórie: témy, historické kontexty a argumentačné stratégie

Zuzana Panczová
KONŠPIRAČNÉ TEÓRIE:
témy, historické kontexty
a argumentačné stratégie
Konšpiračné teórie sa týkajú dôležitých a citlivých sfér spoločenského
života, ktoré zároveň predstavujú zdroj skupinového napätia (otázky
morálky, náboženstva, politiky, životného prostredia, prírodných
katastrof, vojen a pod.). Do tohto napätia a neistoty prinášajú jed -
no značné odhalenia ich príčiny (vinníkov) a budúcich následkov, pô-
sobia fundovane, a v neposlednej miere väčšinou vytvárajú z reality,
na prvý pohľad fádnej a chaotickej, vzrušujúce príbehy.
Sú prostriedkom šírenia a obhajovania konkrétnych ideológií. Ako
stabilná súčasť ideologických diskurzov sa ich zdieľanie či odmietanie
v danej komunite môže stať významným kritériom členstva. Podobne
ako mnohé zo súčasných povestí i konšpiračné teórie môžu byť vý-
znamným indikátorom množstva úzkostí a konfliktov zdieľaných
v širších či užších sociálnych skupinách, dajú sa z nich pomerne plas-
ticky extrahovať konkrétne auto- a heterostereotypy, predstavy
o skupinových cieľoch a hodnotových orientáciách. Ich výskum je
teda zdrojom interdisciplinárne využiteľných informácií o časnej
spoločnosti.
ISBN 978-80-224-1546-0
Zuzana Panczová
KONŠPIRAČNÉ TEÓRIE:
témy, historické kontexty
a argumentačné stratégie
Vedecký redaktor:
PhDr. Peter SALNER, DrSc., Ústav etnológie SAV v Bratislave, 2017
Vedecké recenzentky:
Doc. PhDr. Anna HLÔŠKOVÁ, CSc.,
Filozofická fakulta, Univerzita Komenského v Bratislave, 2017
Doc. PhDr. Eva KREKOVIČOVÁ, DrSc., Ústav etnológie SAV v Bratislave, 2017
Mgr. Marína ZAVACKÁ, M.A., PhD., Historický ústav SAV v Bratislave, 2017
Bratislava 2017
ETNOLOGICKÉ ŠTÚDIE 29
Kniha vznikla s podporou:
projektu VEGA 2/0126/14 Kontinuita a diskontinuita v etnologickom bádaní
s ohľadom na nehmotné kultúrne dedičstvo, riešeného v Ústave etnológie SAV
v Bratislave v rokoch 2014 – 2016
projektu VEGA 2/0022/17 Vojnový slovenský štát a holokaust v aktuálnom
spoločenskom diskurze. (Etnologický pohľad), riešeného v Ústave etnológie SAV
v Bratislave v rokoch 2017 – 2020
projektu Sociálna analýza Slovenska, riešeného v rámci Slovenskej akadémie vied
v roku 2017
Autorka:
© Mgr. Zuzana PANCZOVÁ, PhD., Ústav etnológie SAV v Bratislave, 2017
Vydal:
© Ústav etnológie SAV v Bratislave, 2017
© VEDA, vydavateľstvo SAV, 2017
Grafická úprava a návrh obálky:
© Eva KOVAČEVIČOVÁ-FUDALA
Anglický preklad:
© Mgr. Judita TAKÁČOVÁ
Jazyková korektúra:
PhDr. Ingrid KOSTOVSKÁ
Obrázok na obálke, titulnom liste a na zadnej tiráži: Masonic sculpture,
Hill Street cc-by-sa/2.0 – © kim traynor – geograph.org.uk/p/3150652.
ISBN 978-80-224-1546-0
OBSAH
ÚVOD r7
Základné pojmy: fáma, konšpiračná teória r13
Fámy ako objekty vedeckého výskumu r17
Fámy v situáciách ohrozenia r20
VÝSKUM KONŠPIRAČNÝCH TEÓRIÍ r24
Snahy o reflexívny prístup r30
HISTORICKÉ KONTEXTY ŠÍRENIA KONŠPIRAČNÝCH TEÓRIÍ
S DOSAHMI NA ÚZEMIE SLOVENSKA r36
Epidémie ako zdroj obáv v minulosti r42
KONŠPIRAČNÉ TEÓRIE VO FOLKLORISTICKOM BÁDANÍ r49
Konšpiračné teórie ako komunikačný fenomén a žáner r54
KONŠPIRAČNÉ TEÓRIE AKO FORMY IDEOLOGICKÝCH DISKURZOV r58
KONŠPIRAČNÉ TEÓRIE A INTERNET r62
Šírenie politického extrémizmu prostredníctvom konšpiračných
webových stránok r64
IDEOLOGICKÉ A TEMATICKÉ RÁMCE KONŠPIRATIVISTICKÉHO
UNIVERZALIZMU r71
Sprisahania proti spoločenskému poriadku: minority a elitné
spolky r72
Židia r72
Slobodomurári a iné tajné spoločnosti r79
USA a Západ r82
Záplava cudzincov: migračná kríza vo svetle internetových konšpiračných
teórií a hoaxov r90
Konšpirativizmus v niektorých typoch náboženského diskurzu
a jeho interpolácie s politickými ideológiami r99
Konšpiračné teórie v oblasti vedy r104
STRATÉGIE PRESVIEDČANIA A LEGITIMIZÁCIE V KONŠPIRAČNÝCH
TEÓRIÁCH r114
Nástroje legitimizácie negatívnych etnických stereotypov r117
Stratégie riešenia nesúladu v konšpirativistických systémoch r125
ZÁVERY r132
LITERATÚRA r138
SUMMARY r147
ÚVOD
Výskum, ktorý tvorí základ tejto práce, som realizovala priebežne už od roku
2003. V tomto období som sa v rámci slovesnej folkloristiky sústredila pre-
dovšetkým na súčasné povesti a fámy šírené nielen ústne a na internete. Už
vtedy som však ako osobitnú kategóriu začala vymedzovať fámy, ktoré mali
za cieľ popísať skrytú hrozbu spočívajúcu v sprisahaniach vplyvných skupín
ľudí. V tom čase patrila téma konšpiračných teórií na Slovensku ešte k po-
merne okrajovým sféram vedeckého záujmu. Postupom času sa stále viac
ukazovala potreba jej vedeckej reflexie vzhľadom na význam, aký postupne
nadobudla vo verejnej debate. Napokon som si práve konšpiračné teórie zvo-
lila za predmet dizertačnej práce (Panczová 2009). Táto publikácia nadväzuje
na uvedenú dizertačnú prácu s tým, že ju v podstatnej miere aktualizuje
a dopĺňa o nové vedecké zistenia z domácich a zahraničných výskumov. Jej
zámerom je predstaviť prehľad doterajšieho vedeckého bádania, jazykom,
ktorý je prístupný aj záujemcom mimo vedeckej obce.
Výskum fám má v spoločenských vedách tradíciu, ktorá siaha prinajmen-
šom do 40. rokov 20. storočia. Záujem o oblasť konšpiračných teórií však na-
stal až o niekoľko desaťročí neskôr, a jeho súčasné vzopätie je pravdepodobne
odrazom dramatického nárastu tzv. „alternatívneho spravodajstva“1spro-
stredkovaného internetom. Dnes sa konšpiračné teórie stali bežnou súčasťou
verejnej debaty. Majú vymedzené pozície v príslušných vrstvách verejného
diskurzu, pričom sa na ne zároveň „nabaľujú“ rôznorodé atribúty vytvárajúce
tiež podmienky na vznik stereotypov o šíritoch či odporcoch tohto typu
informácií. V každom prípade možno hovoriť o ich výraznom prieniku do
povedomia verejnosti. Deje sa to nielen prostredníctvom spontánne šírených
informácií, ale aj zakomponovaním do príbehov v rámci profesionálneho
umenia (film a televízia, knižná produkcia), či ako nástroj ideologickej argu-
mentácie vo verejných vyhláseniach predstaviteľov znych záujmových sku-
pín (politických, náboženských či šíriacich alternatívne presvedčenia v oblasti
vedy a životného štýlu). Konšpiračné teórie sa týkajú dôležitých a citlivých
sfér spoločenského života, ktoré zároveň predstavujú zdroj skupinového na-
pätia (otázky morálky, náboženstva, politiky, životného prostredia, prírod-
ných katastrof, vojen a pod.). Do tohto napätia a neistoty prinášajú viac či
7
1 V zmysle tejto práce označujem výrazom „alternatívne médiá“ tie, ktoré sa explicitne
vymedzujú voči mediálnemu „hlavnému prúdu“ (mainstreamu). Podrobnejšie sa to-
muto pojmu venujem v kapitole Konšpiračné teórie a internet.
Fama nihil est celerius.
Nič nie je rýchlejšie ako fáma.
Latinské príslovie
podobná niekdajším tajným spolkom (dokonca aj agenti FBI či CIA
môžu patriť nielen do skupiny zasvätených, ale i zneužívaných);
c. scientifikácia príbehov – vedecké či pavedecké prvky nájdeme v kulisách
(tajomné vedecké laboratóriá a geniálni vedci ako prostriedky tvoriace
aj odhaľujúce „magično“ sujetu), v používanom diskurze a v hlavných
zápletkách. Obaja hlavní hrdinovia sú erudovaní v mnohých vedných
disciplínach, čo im dáva do ruky zbraň pri sledovaní a odhaľovaní kon -
špirácií. Informovanosť a vedecká kompetencia sa stávajú novodobými
„magickými prostriedkami“ v temer stabilnom obraze kladných i zápor-
ných hrdinov konšpiračného boja.
Na formovanie verejného diskurzu dnes vplýva nielen profesionálne umenie
a žurnalistika v rámci hlavného mediálneho prúdu, ale aj „alternatívne spra-
vodajstvo“, ktoré sa snaží prinášať odlišné témy alebo interpretácie udalostí
ako mainstream.
Narastajúci vplyv „alternatívneho spravodajstva“, a tým aj konšpiračnej
kultúry jednoznačne súvisí s rozmachom ľahko dostupných nízkonáklado-
vých nástrojov globálnej komunikácie, aké prináša predovšetkým svetová in-
ternetová sieť. Internet ako médium mení nielen rýchlosť, s akou sa infor-
mácie šíria. Ovplyvňuje aj počet oslovených a ďalšie parametre spojené
napríklad so schopnosťou rôznych módov interaktivity, synchronizácie, ľah-
kej editácie textových, obrazových a zvukových obsahov, interkonektivity uží-
vateľov a pod. Zahŕňa širokú škálu komunikačných nástrojov, ktoré sa líšia
v spôsobe sieťovania a technických možnostiach diseminácie rôznych typov
obsahov: webové stránky, elektronická pošta, videohovory, chat, sociálne siete
atď. Relatívna sloboda internetovej komunikácie prekračuje nielen hranice
geografické, ale demokratizuje komunikáciu dostupnú všetkým bez rozdielu
postavenia v spoločnosti. Prináša aj stieranie hraníc medzi expertmi a laikmi,
medzi inštitúciami a jednotlivcami. Oblasti s tradične hierarchicky vymedze-
nými kompetenciami považované za expertné, resp. autoritatívne, akými sú
veda či náboženstvo, vytvárajú svoje alternatívy o to ľahšie, že majú vlastný
komunikačný nástroj v podobe internetových stránok. Je to teda ideálny ka-
nál pre tých, ktorých názory sú prehliadané alebo aj nechcené.
V posledných rokoch sa fámy šírené „alternatívnymi médiami“ (ale aj ak-
tivitami „oficiálnych“ inštitúcií) začínajú aj na Slovensku vnímať ako zásadný
spoločenský problém, a to z veľkej miery i kvôli šíreniu konšpiračných teórií.
Webových stránok v slovenskom jazyku, ktoré si často s okamžitou reakciou
posúvajú sprisahanecké témy, zvyčajne ako preklady textov podobne orien-
tovaných informačných zdrojov zo zahraničia, je niekoľko desiatok.
Mnohé z nich sú registrované mimo Slovenska, a to aj z dôvodu, že niektoré
z nich sa orientujú na informácie idúce mimo zákona (šírenie rasizmu, neo -
nacizmu, xenofóbie, hlásanie násilia a pod.).
Diskusie na tému bezpečnostných rizík konšpiračných teórií začali v Eu-
rópe prudko narastať v súvislosti s viacerými reálnymi udalosťami, ktoré boli
9
menej jednoznačné odhalenia domnelých vinníkov a vízie predpokladaných
budúcich následkov.
Okrem spontánneho neprofesionálneho šírenia však konšpiračné teórie
zaznamenávajú veľký úspech i v rámci profesionálneho umenia a populárnej
kultúry, ale aj vedomej ekonomickej či politickej dezinformácie. Znepokoju-
júca vízia všemocných skupín konšpirátorov, ktorí vedome deformujú infor-
mácie a cez ne aj realitu okolo nás, nepozorovane ovládajú mysle a konanie
ľudí, to zvádza k úvahám, či to predsa len nie je možné a ak áno, ako, kedy
a kde sa to asi prejavuje v skutočnosti. Je to dostatočne príťažlivá téma, aby
pravidelne zožínala úspech aj v oblasti populárnych televíznych seriálov
a filmov. Tieto patria žánrovo buď do oblasti fantastiky (najmä tzv. „horror
fiction“ alebo „science fiction“), alebo sú zasadené v reálnom, dokumentárne
ladenom kontexte. Napríklad dej filmovej trilógie Matrix2sa veľmi zaujímavo
pohráva s myšlienkou absolútneho globálneho sprisahania. Vyvoláva po-
chybnosti: čo ak je všetko úplne inak a realitu nám vnucuje niekto iný. Dá sa
povedať, že v istom zmysle predstavuje konšpirativistický model platónskeho
mýtu o jaskyni a zároveň v nadnesenej forme azda odráža obavy niektorých
ľudí z postmodernej kultúry, ktorá je postavená na ilúziách.
V konšpiratívne ladených sci-fi filmoch sa stretávame s motívom obáv zo
zneužitia modernej technológie, najmä počítačov, mocnými sprisahancami,
ktorí chcú ovládnuť svet, alebo naopak veria, že takýmto spôsobom ho môžu
zlepšiť či dokonca zachrániť. S narastajúcou úlohou vedeckých poznatkov
a informatiky v každej sfére života spoločnosti i jednotlivcov sa bude zvyšovať
aj závislosť celosvetovej bezpečnosti od morálky „strážcov informácií“, teda
vedcov, resp. počítačových expertov. Jedným z príkladov je akčný sci-fi film
Sliediči.3V ňom reálnu hrozbu budúcej spoločnosti nepredstavujú ani tak
zbrane hromadného ničenia, ako prístup k tajným informáciám. Prostried-
kom totálneho ovládnutia sveta sa tu stáva fiktívny prístroj na univerzálne
dešifrovanie kódov a hlavnými postavami (kladnými aj tými zápornými) sú
počítačoví experti spolu s tajnými službami (CIA a sprisahanci z radov jej
konkurencie). V 90. rokoch zaznamenal medzinárodný úspech napríklad
„mysteriózny“ seriál Akty X, ktorý si vytvoril kluby svojich fanúšikov po celom
svete. Tematicky sa sústreďoval napríklad na úvahy o utajovaných ilegálnych,
resp. neetických štátnych vedecko-vojenských projektoch, o dôkazoch exis-
tencie mimozemských civilizácií skrývaných štátnymi tajnými službami
a pod., teda na narativizované podozrenia o temnej stránke establišmentu.
Dominovalo v ňom niekoľko motívov, typických pre konšpiratívne schémy:
a. vládni činitelia sa snažia utajovať dôležité skutočnosti a operácie (náv -
števy z vesmíru, ilegálne genetické výskumy, programy na ovládanie ľud-
skej mysle a i.);
b. komplikovaná hierarchizovaná informačná sieť medzi sprisahancami,
8
2Matrix / orig. The Matrix [film], režisér: L. a A. Wachowski, USA 1999.
3Sliediči / orig. Sneakers [film], režisér: P. A. Robinson, USA 1992.
antimoc, ktorá má oproti oficiálnym vyhláseniam množstvo výhod vrátane
nízkej nákladnosti, širokého dosahu, nevyžaduje si dôkazy a nemusí brať
ohľad na etickú stránku svojho obsahu (Kapferer 1987/1992: 185).
V súvislosti s markantným nárastom záujmu o konšpiračné teórie začala
vedecká obec na Slovensku reflektovať konšpiračné teórie ako spoločenský
fenomén hodný pozornosti. Keďže vo svete prebieha ich výskum už niekoľko
desiatok rokov, môžeme sa oprieť o bohaté zahraničné skúsenosti. Zaujíma-
vým momentom vo výskume konšpiračných teórií sa ukazuje napríklad
otázka hodnotiacich postojov, ktoré voči nim verejnosť, ako aj vedecká obec
často zaujíma. Skúsenosť s využívaním dezinformácií o domnelých sprisa-
haniach, ktoré stáli na počiatku konfliktov rôzneho druhu (protižidovských
pogromov, štátnych prevratov, medzinárodných vojenských konfliktov, jus-
tičných vrážd a pod.) alebo podporujú konanie ohrozujúce zdravie a životy
ľudí (alternatívna medicína, antivakcinačné hnutia), je často hlavným dôvo-
dom, prečo sa spoločenské a humanitné vedy zaujímajú o tento fenomén.
Rozmach popularity konšpiračného myslenia býva vnímaný ako epidémia
iracionálneho myslenia a maladaptívneho správania, ktorú treba diagnosti-
kovať a hľadať nástroje na jej zastavenie. Niektoré štúdie vidia príčiny prí-
klonu ku týmto teóriám v pretrvávajúcich patologických črtách osobností
ich šíriteľov, v nedostatku kritického myslenia či v nedostatočnej úrovni do-
siahnutého vzdelania. Kritické analýzy týchto výsledkov však zároveň vedú
k spresňovaniu pojmov a definícií, k pochopeniu toho, čo sa pod pojmom
konšpiračné teórie môže skrývať a aké rôzne a často kontextovo podmienené
dôvody môžu viesť k ich šíreniu. Táto téma v súčasnosti rezonuje v prostredí
viacerých vedeckých disciplín zameraných na kultúrne, historické, sociálne,
psychologické, politické, antropologické a iné kontexty vzniku, šírenia a do-
padov tohto javu.4
Na druhej strane sa však ukazuje potreba spoznať ich lokálny kontext, či
pri snahe adaptovať metodiku zahraničných prieskumov verejnej mienky na
domáce podmienky, ale aj pri snahe pochopiť príťažlivosť niektorých obrazov
či postojov, ktorá môže okrem iného súvisieť s ich „predporozumením“ ako
známych a osvedčených obsahov. Práve na témach, ktoré vyplynuli z lokálnych
udalostí, táto kniha sleduje niektoré zaujímavé diskurzívne, resp. argumen-
tačné postupy demonštrujúce stratégie presviedčania, ako aj vytvárania zdan-
11
spúšťačom, alebo naopak dôsledkom šírenia neoficiálnych informácií. Tieto
správy okrem šírenia skupinovej nenávisti podkopávajú dôveru v oficiálne
verejné inštitúcie reprezentujúce strategické rezorty na národnej a nadná-
rodnej úrovni (ekonomika, zdravotníctvo, vojenská bezpečnosť, veda, škol-
stvo atď.), resp. v jestvujúci globálny systém liberálnej demokracie ako taký.
Takými udalosťami boli najmä závažné teroristické útoky v USA a v Európe
po roku 2001, hospodárska kríza po roku 2007, medzinárodná bezpečnostná
kríza súvisiaca s vojnami v Iraku, Sýrii a konfliktom na východnej Ukrajine,
migračná kríza po roku 2015, ale napríklad aj problém medzinárodnej anti-
vakcinačnej kampane, v dôsledku ktorej poklesla zaočkovanosť populácie vo
viacerých krajinách pod bezpečnú hranicu. Konšpiračné teórie boli identifi-
kované ako nástroje informačnej vojny, čo spôsobilo, že do boja proti nim
okrem aktivistov, angažovaných vedcov či novinárov nastúpili aj najvyšší po-
litickí predstavitelia a inštitúcie. V tomto duchu boli prijaté príslušné stra-
tégie, ako verejnosť pred podobnou hrozbou varovať a ako prípadné následky
predvídať a zvrátiť.
Je zaujímavé, ako sa dokonca aj na prvý pohľad sociálne a politické témy
v niektorých typoch konšpirativistických diskurzov posúvajú do kvázi-ná-
boženského, mystického typu vysvetlení. Niektoré fámy vidia dokonca i v pro -
imigračnej politike naplnenia apokalyptických vízií údajných mariánskych
zjavení – podobne ako to bolo v prípade slobodomurárskych tém, liberalizá-
cie spoločnosti a pod. Dnešný sprisahanecký diskurz vytvára voľne kombi-
novateľné systémy presvedčení, obrazov a naratívov, ktoré podľa potreby
(a fantázie tvorcu) vytvárajú synkretické brikoláže zo zdrojov rôzneho geo-
grafického, historického prípadne svetonázorového pôvodu, či recyklujú
a aktualizujú staršie verzie. Internetový priestor sa, podobne ako je to v prí-
pade iných fám a senzácií, stáva typickým prostredím života sprisahaneckých
teórií. Svojou anonymitou zbavuje zodpovednosti, jeho rýchlosť zaručuje ak-
tuálnosť, dostupnosť a interaktivita vytvárajú zas podmienky pre spontánnu
diskusiu širokej verejnosti. Sociálne siete, ktoré umožňujú jediným „kliknu-
tím“ pohodlné zdieľanie informácií medzi „priateľmi“, znásobujú dostup-
nosť týchto správ pre ľudí, ktorí by ich sami aktívne nevyhľadávali.
Význam štúdia sprisahaneckých teórií má viacero aspektov. Ako podotýka
Jean-Noël Kapferer, „fáma je slobodná, a je preto ideálnym nástrojom ku sle-
dovaniu hlbinných procesov tvorby verejnej mienky“ (Kapferer 1987/1992:
131). Sprisahanecké teórie možno vnímať nielen ako patologický jav ľudskej
kognície, ale aj ako viac alebo menej symbolickú reflexiu reality populárnu
u nezanedbateľnej časti verejnosti. Vypovedajú o kolektívne zdieľaných
úzkostiach a túžbach, ale aj prostriedkoch na ceste k vytýčeným cieľom, pri-
čom o nich môžeme uvažovať aj ako o inverzných projekciách seba samých
(resp. svojej skupiny). Platí to, samozrejme, s výhradou, že fámy môžu byť ší-
rené i zámerne – vtedy sú odrazom želanej podoby verejnej mienky vychádza-
júcej napríklad z politickej, ekonomickej či inej propagandy. Ako Kapferer
ďalej konštatuje, politika sa bez fám nerobí – predstavujú neoficiálny hlas,
10
4 Jednou z platforiem, ktorá sa v ostatných rokoch pokúša vytvoriť širokú medziná-
rodnú a interdisciplinárnu sieť na výskum konšpiračných teórií, je akcia európskeho
programu COST nazvaná Comparative Analysis of Conspiracy Theories (COMPACT),
ktorá prebieha v rokoch 2016 až 2020 organizuje vedecké konferencie a diseminačné
výstupy. V rámci nej je priestor na diskusiu nielen v rámci interpretácií výsledkov vy-
chádzajúcich z odlišných metodologických prístupov, ale i z rôznych hodnotiacich
pozícií voči tomuto predmetu výskumu. Kým v tradíciách psychologicky orientova-
ných výskumov je výrazná tendencia ku odhaľovaniu spätosti medzi šírením konš-
piračných teórií a iracionálnymi či psychopatologickými črtami osobností, u kultu-
rologicky orientovaných disciplín badať snahy o kritickú analýzu týchto postojov.
bila som tento semester výskumný projekt o MK-Ultra pre moju triedu,
dostala som A, ale ľudia v mojej triede si mysleli, že som blázon. Prečo ľudia
nemôžu akceptovať pravdu?“
(Príspevok z 3. 11. 2006 [cit. 7. 1. 2007], pô-
vodne dostupné na: http://alienhub.com/website/forum5/432.html. Interne-
tové fórum venované téme mimozemských civilizácií, UFO a paranormálnych
javov. Vzniklo v roku 2002, uzavrelo sa v roku 2017. Malo približne tridsaťtisíc
prispievateľov.)
S tým súvisí aj ďalší problém, ako si pri štúdiu konšpiračných teórií zachovať
nestranný prístup. Publicisti a esejisti venujúci sa tejto téme zväčša sami po-
merne zreteľne vyjadrujú svoj ideologický postoj. Alasdair Spark v tejto sú-
vislosti vysvetľuje, že vedecký výskum konšpiračných teórií by sa mal zame-
riavať na pochopenie značnej popularity konšpiračných teórií, ktoré nazýva
snahou o narativizáciu pocitov zmätenosti a zložitosti sveta v živote ľudí
konca 20. storočia. Až pri uvedomení si internalizovanej logiky konšpirač-
ného myslenia – konšpirativizmu – môžu vedci uvažovať o príčinách nárastu
popularity, ako aj slobodného šírenia konšpiračných teórií od konca 80. ro-
kov 20. storočia (Spark).
Základné pojmy: fáma, konšpiračná teória
Fáma a konšpiračná teória pojmy, ktoré v jazyku označujú širokú škálu javov
a často nadobúdajú negatívne konotácie (podobne ako „výmysel“ alebo
„lož“). Je preto potrebné ujasniť si, čo pod nimi rozumieme v tomto texte
a aké ďalšie otázky sú spojené s ich použitím v snahe vhodne vystihnúť roz-
manitosť ich obsahov, ale aj spôsobov šírenia.
Pri úvodnej definícii konšpiračných teórií je podľa môjho názoru potrebné
vychádzať z pojmu fáma, ktorý rámcuje i základné znaky konšpiračných teó-
rií. Pojem fáma bol definovaný už v súvislosti s prvými experimentálnymi vý-
skumami fám v polovici 20. storočia. Frekventovaná je najmä charakteristika
Allporta a Postmana, podľa ktorých je to „tvrdenie, týkajúce sa aktuálnych
udalostí, ktorému sa má veriť a ktoré sa šíri od osoby k osobe obyčajne ústne.
Neobsahuje údaje, podľa ktorých by sa dala posúdiť ich pravdivosť“ (Allport,
Postman 1947: ix). Podobné sú aj definície iných autorov: „informácia pred-
kladaná na uverenie. Súvisí s aktuálnym dianím a je rozširovaná bez oficiál-
neho overenia“ (Knapp 1944: 22), či „neoverená správa alebo vysvetlenie roz-
šírené medzi ľuďmi. Týka sa predmetu, udalosti alebo otázky verejného
záujmu“ (Peterson, Gist 1951: 159-167). Zatiaľ čo v prvých dvoch prípadoch
13
livo koherentných modelov konšpirativistického videnia sveta. Východiskom
sú niektoré charakteristiky konceptov ideológie a diskurzu, ktoré pomáhajú
pochopiť spôsoby, akými sa konšpiračné teórie presadzujú vo verejných deba-
tách. Chcem sa na ne totiž zamerať ako na diskurzívny nástroj v argumentácii,
resp. v legitimizácii určitých ideologických postojov. Zároveň sa pri vybraných
témach usilujem priblížiť historické kontexty, v akých sa utvárali, kým dosiahli
súčasnú podobu. Moje pozorovania sú viazané na písomné pramene a na sle-
dovanie internetových zdrojov. Výber metódy nezúčastneného pozorovania ve-
rejných informácií šírených internetom má opodstatnenie z viacerých dôvo-
dov: jednak je internet v súčasnosti vnímaný ako mimoriadne funkčný, možno
primárny kanál šírenia, jednak sa s ohľadom na výskumnú etiku a na zámer
nezasahovať do procesu spontánneho šírenia sa pri internetovom výskume sle-
dovali výlučne voľne dostupné texty – spravodajské webové stránky, verejné
diskusné fóra a verejné komunity na sociálnych sieťach.
Z hľadiska etických zásad je potrebné upozorniť na dôležitosť ochrany
dobrého mena aj v prípade verejných diskusných fór.5Aj napriek verejnej prí-
stupnosti sledovaných diskusných fór nie sú zverejnené tie mená autorov ci-
tátov, pod ktorými by sa dali odhaliť skutočné identity účastníkov diskusie.
To znamená, že aj pokiaľ títo účastníci verejne deklarovali, že sa prihlasujú
pod vlastným menom a priezviskom, alebo pokiaľ použitý nickname len na-
vodzoval tento dojem, údaj je anonymizovaný.
Pri štúdiu a popise konšpiračných teórií je potrebné si navyše uvedomiť
istú kontroverznosť tohto pojmu. Jeho používanie má v bežnom jazyku ne-
gatívne konotácie spájané s paranoidným a stereotypným myslením a so ší-
rením ideologickej propagandy. Práve kritérium dôveryhodnosti, či už zdroja
alebo obsahu informácie, je svojou subjektivitou kritickým miestom pri iden-
tifikácii konšpiračných teórií. Tí, ktorí označujú isté tvrdenia „len“ za kon -
špiračné teórie, sa takto sami neraz stávajú objektom obvinení z naivity alebo
podozrenia, že vedome manipulujú ľudí a prekrúcajú či zastierajú pravdu.
Na niektorých diskusných fórach o konšpiračných teóriách ľudia diskutujú
aj na túto tému – napríklad na internetovej stránke www.alienhub.com sa
v roku 2006 rozprúdila debata na tému „why do people think we’re crazy?“
(Prečo si ľudia myslia, že sme blázni?) V preklade znie text takto:
„Prečo je to tak, že väčšina konšpiračných teoretikov a tých, ktorí sa zaují-
majú o konšpiračné teórie, sú považovaní za „paranoikov“ alebo „bláz-
nov“? Viem, že sa nájdu aj čierne ovce, ktoré so svojimi teóriami zachádzajú
príliš ďaleko, ale aj keď ide o tému ako Montauk alebo MK-Ultra6a my sa
pokúšame vysvetliť to, ľudia na nás zazerajú a hovoria, že sme strelení! Ro-
12
5 Na túto zásadu v súvislosti s folkloristickými výskumami verejných internetových
diskusií upozorňoval už v roku 1996 rakúsky odborník na naratívny folklór I. Schnei -
der (Schneider 1996).
6 Projekt Montauk mal byť v zmysle konšpiračných teórií sériou tajných pokusov vyko-
návaných armádou USA v 70. a 80. rokoch 20. storočia na opustenej leteckej základni.
Pokusy boli údajne zamerané na teleportácie objektov, cestovanie v čase či ovládanie
ľudskej mysle. Aj projekt MK-Ultra patrí do skupiny teórií o riadenej „kontrole mysle“
(v angl. Mind-Control). Agenti CIA v rámci výskumu zameraného na plánované ovlád-
nutie mysle nepriateľov štátu mali testovať účinky LSD na nič netušiacich obetiach –
väzňoch, psychiatrických pacientoch či mentálne retardovaných deťoch.
Charakterizoval ho ako spôsob interpretovania okolitého sveta silne ovplyv-
nený „vierou v prvoradú úlohu konšpirácií pri odhaľovaní histórie“, a podobne
ako Pipes ho prisudzoval určitému životnému postoju (Mintz 1985: 4; pozri
i Pipes 2003: 35). I keď pojmy konšpirativizmus a konšpiračná teória v popu-
lárnych aj odborných textoch neraz nachádzame ako synonymá, v tejto práci
používané v odlišných významoch. Konšpiračnými teóriami budú označo-
vané konkrétne texty, resp. naratívne prejavy, zatičo konšpirativizmus pred-
stavuje postoj (ktorý môže byť i situačný a nemusí sa ako v prípade Mintza
a Pipesa nevyhnutne vzťahovať na celkový svetonázor či životnú optiku) vyplý-
vajúci z presvedčenia v jestvovanie sprisahania.
Základným znakom konšpiračných teórií (rovnako ako fám) je, že sú ne-
overené (napr. očitými svedkami), resp. nepodložené zo strany oprávnených
autorít,7často (ale nie výlučne) sú šírené médiami, ktoré nerešpektujú štan-
dardy etického a korektného spravodajstva.8Nedôvera voči štátnej moci a jej
nástrojom (vrátane formálnych autorít a médií) môže byť dôvodom, prečo
ľudia participujú na spravodajstve, ktoré neakceptuje informácie šírené mé-
diami patriacimi do hlavného prúdu.
Tu sa dostávame k pojmu „alternatívne médiá“, ktorého definovanie nie je
jednoznačné. Jeho používanie sa v súčasnosti stalo bežnou žurnalistickou pra-
xou na Slovensku práve v súvislosti s médiami, ktoré sú označované za „kon -
špiračné“ alebo „dezinformačné“.9Oba tieto prívlastky majú negatívne kono-
tácie, zato pojem „alternatívny“ ostáva pomerne neutrálny a stotožňujú sa
s ním obvykle aj ním označované médiá. Objavuje sa však vo viacerých odliš-
ných významoch. Niekedy sa toto označenie vzťahuje na nízkonákladové
15
je zjavný dôraz na spätosť fám s aktuálnym dianím, Warren A. Peterson a Noel
Gist vo svojej základnej definícii toto kritérium nespomínajú. Naopak,
priamo poukazujú na odlišnosti vo fámach týkajúcich sa súčasnosti, minu-
losti a tých, ktoré predpovedajú budúce udalosti. Berú do úvahy to, že kým
niektoré fámy stavajú na štýle racionálneho uvažovania, iné sú hravými fan-
táziami. Okrem toho sa už v základných definíciách objavujú pojmy „overe-
nie“, resp. „oficiálne overenie“, ktoré sú práve tou hranicou, ktorá delí fámu
(a teda aj konšpiračnú teóriu) od faktu. Pri hľadaní odpovede na otázku, kto
alebo čo je zdrojom „overovania“ informácií, je teda nutné hovoriť o inštitú-
ciách a médiách, ktoré sú v spoločnosti uznávané ako hodnoverné. Zároveň
je diskusia o fámach spojená aj s otázkami postupov pri šírení a overovaní
informácií, ktoré sú považované za korektné.
Konšpiračné teórie (synonymum je i sprisahanecké teórie) možno definovať
ako nepodložené, neoverené, resp. oficiálne neakceptované informácie, ktoré
varujú pred nebezpečným sprisahaním. V súvislosti s významnými historic-
kými udalosťami vyzdvihujú úlohu sprisahania (resp. sprisahaní) a neveria ofi-
ciálnym zdôvodneniam. Aktérmi týchto sprisahaní môžu byť členovia minorít,
rôzni zástupcovia kategórie „cudzích“, reprezentanti spoločenských elít alebo
bezmenní členovia štátneho aparátu („systém“). Spoločným menovateľom
býva ich nekontrolovateľný skrytý vplyv a z toho prípadne vyplývajúca poten-
ciálna všadeprítomnosť a všemocnosť. Okrem samotných riadiacich centier
im v ich činnosti pomáha sieť vedomých alebo nevedomých pomáhačov. Aj
veľmi komplikované sprisahanecké teórie bývajú v otázke konečných cieľov
domnelých sprisahaní neisté. S ohľadom na proklamované ciele a sieťovanie
sprisahancov sa konšpiračné teórie zvyknú deliť na lokálne (z hľadiska ich vý-
znamu niekedy označované aj ako „triviálne“ – Pipes 2003: 34), globálne a ope-
ratívne. Lokálne konšpiračné teórie hovoria o sprisahaniach, ktoré neohrozujú
svetový mier či poriadok. V toku ďalších diskusií však neraz vznikajú aj inter-
pretácie, ktoré nadväznosť na globálne témy nájdu (napríklad otázka domne-
lého atentátu na Milana Rastislava Štefánika, ktorá spočiatku reflektovala ri-
valitu medzi Štefánikom a ministrom zahraničných vecí Edvardom Benešom,
no zakrátko absorbovala aj motív pomsty medzinárodného slobodomurár-
stva). Globálne konšpiračné teórie hovoria o sprisahaní, ktoré už pôsobí alebo ak-
tívne pripravuje pozície pre vytvorenie, resp. ovládnutie globálnej ekonomiky
a politiky. Konšpirativistický diskurz globálneho typu sa zjednotil na pojmoch
„svetovláda“ či „nový svetový poriadok“, ktoré nielen v náboženskom, ale tiež
v politickom či environmentálnom diskurze môžu nadobúdať silne apokalyp-
tický rozmer. Ako operatívne konšpiračné teórie niektorí autori (napr. Hellinger
2003: 209-210) označujú tie, ktoré sa zameriavajú na kritiku zväčša skrytých
predstaviteľov verejných orgánov (napr. riadiaci dôstojníci tajných služieb),
ktorí svoje postavenie zneužívajú na ilegálne činnosti ovplyvňujúce politické
dianie v štáte i na medzinárodnom poli.
V súvislosti s konšpiračnými teóriami sa ujal aj termín conspiracism (konšpi-
rativizmus), ktorý v 80. rokoch 20. storočia spopularizoval Frank P. Mintz.
14
7 Autorita je pojmom, ktorý súvisí s rozdelením spoločenskej moci. Autoritu predsta-
vuje osoba alebo inštitúcia, ktorej je dané právo užívať za určitých podmienok nejaký
typ spoločenskej moci. Formálnymi podmienkami môže byť zastávanie príslušného
úradu, dosiahnutá odbornosť (expert) a pod. Okrem formálnych autorít však možno
hovoriť aj o neformálnych autoritách, ktorým ľudia dôverujú na základe ich výni-
močných osobnostných vlastností. Pojmom autority sa zaoberal napríklad filozof
Thomas Hobbes, sociológovia Max Weber, Anthony Giddens ai.
8 Spravodajské štandardy bývajú explicitne vyjadrené vo forme záväzných dokumen-
tov. Mediálne prostredie na Slovensku reprezentuje Slovenský syndikát novinárov,
ktorý na svojej webovej stránke ssn.sk zverejnil Etický kódex novinára spolu so zozna-
mom inštitúcií, ktoré ho akceptovali (kódex je dostupný na http://www.ssn.sk/eticky-
kodex-novinara/). Uvedený kódex v bode 2 uvádza hlavné zásady práce novinára, kto-
rými sú nestrannosť, vyváženosť, objektivita, poctivosť, čestnosť, pravdivosť,
zodpovednosť a dôsledné overovanie faktov.
9 Napríklad: „Zhruba 17 percent Slovákov dôveruje takzvaným alternatívnym médiám,
ktoré šíria konšpiračné teórie, anti-západnú propagandu a pôsobia hlavne na inter-
nete.“ (Kosno, L.: Alternatívne médiá na webe priťahujú Slovákov čoraz viac. Najmä
mladých. Živé [online] 8. 9. 2016 [cit. 28. 11. 2017], dostupné na: https://www.zive.
sk/clanok/117810/alternativne-media-na-webe-pritahuju-slovakov-coraz-viac-najma-
mladych/.);
„Konšpiračné alebo, ak chcete, alternatívne weby pôsobia profesionálne. […] Nepri-
pravený čitateľ môže ľahko získať dojem, že ide o seriózne médiá, ktoré pracujú po-
ktoré propagovali ideály slobody Západu a do istej miery aj kapitalizmu. Mám
na mysli médiá otvorene kritické voči vtedajšiemu totalitárnemu režimu a
ktorých produkcia a percepcia bola prísne sankcionovaná (napríklad rozhla-
sové stanice Slobodná Európa či Hlas Ameriky).
Pojem konšpiračná teória evokuje presvedčenia o fiktívnom sprisahaní, ktoré
šíria ľudia buď v dôsledku nedostatku vzdelania, kritického myslenia, alebo
účelovo, kvôli vyvolaniu negatívnych postojov. Ako uvidíme v ďalšej kapitole,
i viacero autorov z radov spoločenských vedcov si osvojilo tento prístup. Ná-
mietky proti škodlivosti konšpiračných teórií preto často nadobúdajú osve-
tový alebo ideologický ráz boja proti klamlivým a neželaným názorom a po-
stojom. Viaceré definície sa pokúšajú o axiologicky neutrálnejšie rozlíšenie
medzi teóriami, ktoré sú opodstatnené a tými, ktoré sú vysoko nepravdepo-
dobné. O stanovenie kritéria tohto typu sa pokúsil napríklad britský žurna-
lista David Aaronovitch, ktorý sa nechal inšpirovať princípom z oblasti eko-
nómie myslenia známej ako Occamova britva.12 Podľa jedného z populárnych
výkladov tejto teórie by sa pri viacerých možných vysvetleniach nejakého javu
malo uprednostniť to najjednoduchšie. Aaronovitch teda jednoducho tvrdí,
že „konšpiračné teórie sú teóriami, ktoré okrem iného narušujú moje chápa-
nie toho, ako sa veci dejú, tým, že ako normu postulujú to, ako sa nedejú“
(Aaronovitch 2010: 8). Definuje konšpiračné teórie ako „pripisovanie zámer-
ného konania niečomu, čo je oveľa pravdepodobnejšie náhodné a alebo ne-
úmyselné“ (Aaronovitch 2010: 6). Tento výklad je postavený na pravdepodob-
nosti interpretácií, ako aj na intuitívnom porozumení „normálneho“ behu
histórie. Nie je to exaktné kritérium, no vystihuje prístup, ktorý je v disku-
siách na túto tému veľmi frekventovaný.
Záverom je možné zhrnúť, že snahy o jednoznačné prisúdenie nepravdivosti
alebo nepravdepodobnosti konšpiračným teóriám ako ich imanentnej vlast-
nosti majú svoje úskalia a sú neustále predmetom verejnej aj odbornej debaty.
Fámy ako objekty vedeckého výskumu
Význam fám v sociálnej komunikácii bol zrejmý už v antike. Antická myto-
lógia prináša viacero pozoruhodných charakteristík, ktoré vystihujú ich po-
doby, funkcie a dôsledky na život spoločnosti. V rímskej mytológii bola Fáma
bohyňou dobrých aj zlých chýrov, správ šíriacich tak slávu, ako aj klebety.
Ovidius prostredníctvom výstižnej alegórie umiestnil Fámu do stredu sveta.
Pat rila medzi nebo a zem, medzi more a pevninu, zároveň blízko i ďaleko, na
miesto, odkiaľ možno všetko vidieť a sledovať, počuť všetky hlasy a zazna-
17
médiá orientované na malé občianske (aktivistické) komunity,10 na sieť médií
prepájajúcich menšie či väčšie protestné komunity a hnutia, prípadne i na
všetky médiá, ktoré nespadajú pod označenie „hlavný prúd“ (mainstream).
Definovanie tohto pojmu býva aj vo vedeckých štúdiách ovplyvnené spôso-
bom nazerania na spoločenskú a mocenskú štruktúru. Christian Fuchs vo
svojej štúdii „Alternative Media as Critical Media“ (Fuchs 2010) upozorňuje,
že „alternatívnosť“ môže byť chápaná tak vo vzťahu ku spôsobu tvorby, ako
aj k obsahu médií. V prvom prípade je nutné z pojmu „alternatívne médiá“
vylúčiť opozičné médiá, ktoré vznikajú na profesionálnej báze. (V kontexte
slovenského mediálneho prostredia by sme takto medzi „alternatívne médiá“
nemohli zaradiť napríklad magazín Zem a vek.) Patrili by tam nízkonákladové,
amatérsky tvorené diá šírené v rámci určitých komunít. Tieto však zároveň
obvykle nemajú veľký dopad na verejnú mienku. Prístupy sústreďujúce sa na
obsah vnímajú ako „alternatívne médiá“ teda tie, ktoré ponúkajú alternatívne
politické vízie. Fuchs ponúka teóriu prepájajúcu obsahovú stránku médií s
procesom ich tvorby, „alternatívne médiá“ vníma ako „kritické“, pričom vy-
chádza z marxistického výkladu pojmu „kritika“. Alternatívne médiá v jeho
ponímaní kritizujú a „spochybňujú dominantné kapitalistické formy mediál-
nej produkcie, mediálnej štruktúry, obsahov, distribúcie a recepcie“ (Fuchs
2010: 178).11 Naopak, v mediálnom prostredí, ktoré ponúkal komunistický
režim v ČSSR pred rokom 1989, by boli ako „alternatívne médiá“ vnímané tie,
16
dobne ako bežné spravodajské portály s tým rozdielom, že píšu pravdu, ktorú
ostatní zamlčujú.“ (Šnídl, V.: Päť príkladov, ako si konšpiračné weby vymýšľajú. Den-
níkN [online], 2. 6. 2016 [cit. 28. 11. 2017] dostupné na: https://dennikn.sk/476132/
pat-prikladov-alternativne-weby-ohybaju-pravdu/.);
„Alternatívne médiá ponúkajú väčšie vzrušenie. Ľudia hľadajú politikov, ktorí sľu-
bujú šou. Demokracia a sloboda nás nudia. Podľa Ondřeja Kundru z Respektu boli
fake news na Ukrajine aj v prezidentských voľbách USA vypúšťané zámerne.“
(Kundra: Parlamentné listy? Dezinformácie vytvárajú múdro, mixujú pravdu s klam-
stvami. .týždeň [online] 24. 3. 2017 [cit. 28. 11. 2017] dostupné na: https://www.tyz-
den.sk/spolocnost/38101/kundra-parlamentne-listy-dezinformacie-vytvaraju-
mudro-mixuju-pravdu-s-klamstvami/).
10 V Slovníku vybraných pojmov z mediálnych štúdií (2016) je „alternatívne novinárstvo“
charakterizované ako: Súhrnné označenie pre selekciu a spracovanie novinárskych
informácií, ktoré nie sú súčasťou bežnej agendy žurnalistickej produkcie pre „väčši-
nové“ publikum. Typicky sa uplatňuje v relatívne otvorených, deprofesionalizovaných
a (aspoň zdanlivo) nekomerčne zameraných mediálnych organizáciách“ (Slovník vy-
braných pojmov…: 16).
11 Pojem „tradičné médiá“ spája s „kapitalistickými“ a „alternatívne“ s „kritickými“. Alter-
natívne (čiže kritické) médiá chápe ako tie, ktoré ponúkajú kritiku, resp. alternatívu voči
„dominantným represívnym heteronómnym pohľadom, ktoré odrážajú vládu kapitálu,
patriarchátu, rasizmu, sexizmu, nacionalizmu a atď.“ (Fuchs 2010: 179). Tradičné (ka-
pitalistické) médiá charakterizuje cez atribúty „elitného žurnalizmu“, ideologickej
formy a obsahu, hierarchickej mediálnej organizácie, marketingu a manipulatívneho
typu recepcie. Oproti tomu kritické alternatívne médiá sa vyznačujú „občianskym žur-
nalizmom“, kritickou formou a obsahom, spontánnou mediálnou organizáciou, alter-
natívnymi spôsobmi distribúcie a kritickou recepciou (Fuchs 2010: 178).
12 Tento princíp je nazvaný podľa františkánskeho mnícha a teológa Wiliama z Ock -
hamu, ktorý túto teóriu s obľubou používal. Jedna z jeho podôb znela: Pluralitas non
est ponenda sine neccesitae“, čo možno preložiť ako „mnohosť by nemala byť predpo-
kladaná bez nevyhnutnosti“.
voj predstavovali už výskumy Jurija Sokolova, ktorý zbieral biografické roz-
právania zo všedného života (Sokolov 1941). Podobne v Nemecku od 30. ro-
koch 20. storočia začali vedci sledovať tzv. “Zeitungssagen”. Sú to povesti,
ktoré mali pôvod v novinových článkoch, senzáciách a následne sa šírili
ústnym podaním v mestskom prostredí (Šrámková 1995, 2002). Už v tomto
období zaujala problematika šírenia fám aj psychológov. Frederic C. Barlett,
profesor experimentálnej psychológie na Cambridge Univerzity v práci na-
zvanej Remembering (1932) svojimi pozorovaniami procesov spomínania,
predstavivosti a vnímania významne prispel k spoznaniu všeobecných pravi-
diel ovplyvňujúcich okrem iného i ústne šírené informácie, a teda aj fámy.
Významným impulzom pre vzrast záujmu o šírenie fám, senzácií a propa-
gandistických informácií bolo obdobie druhej svetovej vojny, keď vznikla po-
treba sledovať, spoznať a podľa možnosti aj účinnejšie kontrolovať šírené
informácie. K novým výskumom F. C. Barletta (1940) sa pridávajú aj psycho-
lógovia Robert H. Knapp (1944), Gordon Allport a Leo Postman (Allport,
Postman 1947). Napríklad R. H. Knapp (1944: 31) prirovnával fámy z hľa-
diska ich funkcie ku snom, lebo v oboch videl racionalizované vyjadrenia
prchavých ľudských motivácií. Základnou funkciou fám je podľa neho inter-
pretovať svet zmysluplne, a zároveň uspokojiť alebo vyjadriť ľudské emócie.
Inými slovami, je pre ne podstatná kombinácia funkcie kognitívneho vysvet-
lenia a emocionálneho vyjadrenia. V 60. rokoch dôležité poznatky ku štúdiu
fám priniesol aj výskum sociológa Tamotsu Shibutaniho. Vo svojej práci
Improvised News (1966) sa zameral na správanie ľudí v krízových situáciách,
keď sú fámy výsledkom kolektívnej diskusie, spoločného úsilia nájsť nejaký
uspokojivý výklad udalostí. Práve táto kolektívna diskusia sa podpisuje aj
pod zmeny v šírení fám – nie je to len záležitosť zlej pamäti, ale najmä ko-
mentárov diskutujúcich (Shibutani 1966).
Veľký záujem o štúdium súčasných naratívov a fám nastal v západnej Európe
a Zámorí v 80. rokoch 20. storočia v súvislosti s výskumom súčasných povestí.13
Fámy a súčasné povesti totiž od seba nemožno oddeliť. Okrem toho, že aj v bež-
nom jazyku často vystupujú ako synonymá, vykazujú vzájomné genetické, ob-
sahové a konceptuálne presahy i ako folkloristické pojmy. Medzi priekopníkov
a popularizátorov výskumu súčasných povestí patrili americkí a britskí báda-
telia Alan Dundes (1979, 1991), Linda Dégh (1979), Jan H. Brunvand (1981,
1984, 1986 a i.) či Sandy Hobbs (1987). Postupne na prácu týchto odborníkov
na slovesný folklór nadväzujú aj vedci v strednej a východnej Európe. Medzi
prvými sa súčasným povestiam začali venovať poľskí folkloristi (aj vďaka star-
ším výskumom príbuzných tém už zo 60. rokov (Ligęza 1966, Simonides 1969),
pričom Dionizjusz Czubala napísal vôbec prvú komplexnú syntetickú prácu
19
menať každé slovo. Fáma tam má na vysokom kopci postavený hrad, strážnu
vežu bez dverí, no s tisíckami otvorov zo zuniaceho kovu, ktoré znovu
a znovu násobia každý zvuk. Vnútri síce nie je nikdy ticho, ale nepočuť ani
zreteľné slovo, len mrmlanie a polozreteľné šuškanie.
„Dvorany hmýria sa davom, dnu i von stále sa vrázdi
mátožná luza, čo roznáša tisíce falošných chýrov
zmiešaných s pravdou a šíri navôkol bezhlavé reči.
Niektorý s klebetou nájde si cestu k ochotným ušiam,
niektorý počuté zanesie ďalej a výmyslu miera
rastie, keď každý vždy čosi pridáva k počutým chýrom.
Tuná zrieť Ľahkovernosť, popri nej pochabý Omyl,
márnomyseľnú Radosť, údesom pnucu Hrôzu,
najnovšiu Vzburu a Šepkanie, neznámych pôvodcov výplod.“
(Ovidius 2012/ 43 pr. Kr. - 17 po Kr.: 12.53-62).
Tento opis vystihuje ľahkosť s akou sa fámy šíria a zároveň menia svoj obsah,
približuje ich všadeprítomnosť no zároveň neuchopiteľnosť, ako aj obavy
z následkov. U iných antických autorov Fámu nachádzame v hodnotovo am-
bivalentnejších podobách. Patrí do sféry Nebies i Podsvetia, a okrem šírenia
klebiet a falošných správ dokáže rovnako sprostredkovať aj pravdu a slúžiť
na oslavu pamätných činov.
Vo Vergiliovej Aeneide vystupuje Fáma ako nikdy neusínajúca okrídlená
dcéra bohyne Gaie, ktorá pod každým pierkom skrýva roztvorené oko, tára-
júce ústa a ostré ucho.
„Povesť, to zlo, nad ktoré iné rýchlejšie nieto.
Živí sa ľahkosťou pohybu, sily získava chôdzou.
Sprvoti malá a plachá, prudko sa do výšav dvíha,
po zemi kráča, no hlavu medzi oblaky skrýva.
Za noci medzi nebom a zemou v temnotách lieta,
syčí a zrak svoj nikdy neschýli k sladkému spánku.
Za dňa sedí na postriežke na strechách domov
alebo vysoko na vežiach, mestám naháňa hrôzu,
lož aj výmysly chytá, no rovnako zvestuje pravdu.“
(Vergilius 1969/ 70-19 pr. Kr.: 4.174-188.)
Šírenie neoverených informácií o aktuálnych udalostiach sa stalo predmetom
novodobého vedeckého záujmu už v 20. rokoch 20. storočia v poprevratovom
Rusku. Práve zložité obdobie poznačené nejasnou situáciou po prvej svetovej
vojne, revolúcii a občianskej vojne spôsobilo, že do pozornosti vtedajších
folk loristov začínajú prenikať pohnuté osudy bežných ľudí, ale aj rôzne
chýry, fámy, pútavé historky zo všedného života (Czubala 1993: 9). Istý pred-
18
13 Zvyšuje sa záujem o povesti ako také – Gilian Bennett napríklad uvádza, že kým na
1. stretnutí ISFNR (International Society for Folk Narrative Research) v roku 1959
sa povesťami zaoberalo len 5 z 59 príspevkov, na 5. zasadnutí v roku 1984 to bolo už
48 % (Bennett 1989: 289).
nepriateľom, stáva sa nástrojom šírenia vlasteneckej propagandy a nádeje vo
víťazstvo, no rovnako tak môže byť prameňom revolty voči predstaviteľom
moci, resp. ich nariadeniam. A to je moment, keď sa fámy stávajú otázkou
strategických záujmov štátu a jeho mocenských orgánov.
Vojenská propaganda ako nástroj vedenia informačnej vojny je veľmi starý
fenomén. Rôzne typy úmyselne šírených dezinformácií a úskokov využívali
už starovekí vojvodcovia typu Hannibala či Gaia Julia Caezara. Súčasťou mo-
dernej propagandy, ktorej počiatky sa zvyčajne uvádzajú v súvislosti s prvou
svetovou vojnou,14býva profesionálne, inštitucionálne vedená dezinformačná
kampaň za účelom ovplyvňovania verejnej mienky. Využíva premys lené tech-
niky psychologickej manipulácie, počíta so slabinami ľudí vo sfére kritického
myslenia a jej účinok znásobuje využívanie širokej palety masových médií
(pozri Bittman 2000: 45-82).
Americký psychológ Robert H. Knapp písal svoju známu štúdiu A Psychology
of Rumor (1944) v období druhej svetovej vojny, čo v úvode komentoval nasle-
dovne: „V období medzi dvoma svetovými vojnami venovali spoločenskí vedci
fáme málo pozornosti. Bolo to pochopiteľné. Fáme sa darí len v dobe spolo-
čenského ohrozenia. V pokojných mierových časoch je veľa iných, zaujímavej-
ších tém na výskum. S nástupom druhej svetovej vojny bola však opäť pozor-
nosť násilne obrátená k tomuto predmetu; je čoraz zjavnejšie, že vojnové fámy
nielen narušujú verejnú morálku a dôveru, ale v mnohých prípadoch úmy-
selným nástrojom nepriateľskej propagandy“ (Knapp 1944: 22). Knapp na zá-
klade svojich zistení rozčlenil aktuálne šírené vojnové fámy podľa ich psycho-
logických funkcií do troch základných skupín: 1.„The Pipe-dream Rumor“
alebo fáma túžby (vyjadruje želania a nádeje šíriteľov), 2. „The Bogie Rumor“
– fáma odrážajúca strach a úzkosť a 3. „The Wedge-driving Rumor“ – fáma
slúžiaca na vyvolanie rozkolu. Podľa neho bola práve posledná skupina v ob-
dobí druhej svetovej vojny najpočetnejšia, pričom najčastejšie šlo o fámy na-
mierené proti Židom, Britom a vláde USA ( (Knapp 1944: 23-24).
Na rôzne typy spontánne či účelovo šírených fám bolo bohaté i obdobie
prvej svetovej vojny. Ako vo svojej prehľadovej štúdii sumarizuje český folklo-
rista P. Janeček (2014), v porovnaní s fámami z obdobia druhej svetovej vojny,
v rokoch 1914 – 1918 boli výraznejšie zastúpené témy, motívy, schémy a po-
stavy spojené s tradičnými náboženskými a folklórnymi predstavami (tamže:
296). David Clarke, ktorý báda na pomedzí slovesného folklóru a žurnalis-
tiky, sa dlhodobo sústreďuje na výskum vojnových naratívov s paranormál-
nymi motívmi, ktoré sa šírili v období prvej svetovej vojny. Zaujímavý je cyk -
21
o súčasných povestiach z prostredia Poľska (Czubala 1993). Práve táto práca
patrila k hlavným impulzom, ktoré ma doviedli k výskumu fámických podaní
previazaných s ideologickou propagandou. Autor sa v nej síce nedotýkal konš-
piračných teórií ako osobitnej naratívnej kategórie, sú však v práci zahrnuté
a zaujímavo interpretované ako „politické mestské legendy“.
Americký sociológ Gary A. Fine aktuálne pôsobí na pomedzí sociológie,
sociálnej psychológie a etnografie. Popri iných témach spolupracuje aj na in-
terdisciplinárnom výskume fám, klebiet a súčasných povestí v prostredí rôz-
nych profesijných skupín, minorít a pod. (Fine – Turner 2001; Fine, Cam-
pion-Vincent, Heath 2005 a i.). Sústreďuje sa najmä na kontext sociálnych
vzťahov a kultúrnych podmienok v konkrétnych (obzvlášť malých) sociál-
nych skupinách. Za zaujímavý pokus o teoretické uchopenie dynamiky šíre-
nia súčasných povestí a fám v konkrétnych sociálnych skupinách, možno po-
važovať predovšetkým jeho monografiu Manufacturing Tales. Sex and Money
in Contemporary Legends (1992).
V Čechách patrí k najznámejším odborníkom na tému fám a súčasných po-
vestí etnológ a folklorista Petr Janeček (napr. 2014a, 2014b). Okrem vedeckej
tvorby je úspešný aj ako popularizátor tejto témy (Janeček 2006, 2007, 2008).
V slovenskej etnológii patria fámy dodnes do málo prebádanej oblasti so-
ciálnej (či folklórnej) komunikácie. Zmienky o súčasných povestiach nájdeme
až koncom 80. rokov (napríklad Hlôšková 1987: 69, 72). Ako aktuálna téma
slovenskej folkloristiky sa však fáma objavuje vo väčšom počte publikačných
výstupov až po roku 2001 (Hlôšková 2001, Galiová 2003a, 2003b, Vanovičo
2005, Panczová 2005). Na jednej strane možno súhlasiť s názorom, že tento
časový posun súvisí o. i. s efemérnosťou ich trvania v individuálnej pamäti
(Hlôšková 2001: 175). Tento fakt nepochybne sťažuje výskum, no príčinu
možno vidieť aj v istých tematických obmedzeniach slovenskej folkloristiky
predošlého obdobia.
Fámy v situáciách ohrozenia
Fámy plnia predovšetkým funkciu sprostredkovateľa informácií. Nie je to
však samoúčelné a v situáciách ohrozenia môžu pomôcť vyrovnať sa so stra-
chom alebo úzkosťou. Práve vtedy dochádza k rýchlemu tvoreniu i šíreniu
fám a neskôr i povesťových príbehov, vďaka čomu tieto správy nadobúdajú
výraznú psychohygienickú funkciu. Výskumy skupinového správania v stave
núdze potvrdzujú, že počas katastrof patria správy medzi prvé vecí, ktoré ľu-
dia hľadajú, keď sa ocitnú mimo bezprostredného ohrozenia života. V tejto
situácii bývajú zvyčajne ľahostajnejší voči ich zdrojom ako „v normálnych“
dobách (Shibutani 1966: 31). Oficiálne politické orgány sa v krízovom čase
vojenských nepokojov zo strategických dôvodov snažia regulovať a tajiť šíre-
nie niektorých informácií, čo stupňuje atmosféru nedôvery medzi civilistami
a vojakmi. Fáma vtedy môže slúžiť ako rozbuška pri roznecovaní odporu voči
20
14 Téme propagandy v 20. storočí venovali slovenskí historici osobitnú publikáciu (Sto-
ročie propagandy 2005).O propagande počas prvej svetovej vojny v Rakúsko-Uhorsku
v nej píše napríklad Gabriela Dudeková (Dudeková 2005).
Ladislav Bittman vo svojej publikácii o pôsobení tajných služieb (Bittman 2000) upo-
zorňuje na úmyselne šírené dezinformácie o neľudských činnoch príslušníkov ne-
priateľskej armády, ktoré počas prvej svetovej vojny šírila tak Veľká Británia ako aj
Nemecko (Bittman 2000: 80).
rého údajne ukrižovali ukrajinskí nacionalisti, odvysielaná 12. 4. 2014 ruskou
televíziou stanicou Pervyj kanal. Fáma bola síce neskôr vyvrátená, no toto
dementi už podľa pozorovateľov nezaznamenalo taký záujem verejnosti, aký
mala pôvodná informácia.16) Vplyv internetových dezinformácií na uvedený
konflikt viedol k vytvoreniu viacerých platforiem na ich analýzu a informo-
vanie verejnosti, ako napríklad projekt StopFake.org, ktorý vznikol už v roku
2014. Súčasný spôsob vedenia medzinárodných konfliktov sa totiž odohráva
v čoraz väčšej miere aj v kybernetickom priestore. Propagandu, ktorá využíva
dezinformácie so silným emočným nábojom identifikovali ako jedno z hlav-
ných bezpečnostných rizík medzinárodnej politiky. Problematika informač-
nej vojny sa preto začala riešiť aj ako súčasť oficiálnej agendy Európskej únie.
V súvislosti s identifikáciou šírenia ruskej dezinformačnej propagandy vzni-
kol na základe uznesení stretnutia Európskej rady zo dňa 19. a 20. 3. 2015
Akčný plán o strategickej komunikácii (prijatý v júni 2015). Obsahoval tri
hlavné ciele:
1. Efektívnu komunikáciu a propagáciu politiky EÚ so štátmi východného
susedstva.
2. Posilnenie celkového mediálneho prostredia v krajinách východného su-
sedstva a v členských štátoch EÚ, vrátane podpory mediálnej slobody
a posilnenia nezávislých médií.
3. Zlepšiť schopnosť EÚ predpovedať, identifikovať a odpovedať na dezin-
formačné aktivity vonkajších aktérov.
Na základe tohto akčného plánu vznikol napríklad tím East Strat Com
Task Force, ktorý plní uvedené ciele akčného plánu, ako aj niekoľko moni-
torovacích internetových domén, ktoré majú sledovať a odhaľovať dezinfor-
mácie majúce pôvod v ruských informačných zdrojov, ako napríklad EU vs
disinfo (euvsdisinfo.eu). Ďalším z krokov tejto iniciatívy bolo uznesenie Eu-
rópskeho parlamentu o strategickej komunikácii EÚ s cieľom bojovať s pro-
pagandou tretích strán zameranou proti Únii (2016/2030(INI)) dňa 10.
októbra 2016,17 ktoré sa týka dezinformačných útokov tak zo strany Ruska,
ako i teroristických organizácií ISIL/Dá’iš.
23
lus o „anjeloch v Mons“, ktorý sa týka príbehov o záchrane britských vojakov
z obkľúčenia presilou nemeckých jednotiek pri belgickom meste Mons dňa
23. 8. 1914 (Clarke 2002, 2004). Príbehy zachované v dobovej tlači hovoria
o tom, ako vojakov, ktorí v beznádejnej situácii bojovali o život, nečakane za-
chránili bytosti v podobe anjelov. Podrobná analýza dostupných prameňov
ukazuje, ako sa spojenie faktov, vojnovej propagandy a jestvujúcej folklórnej
tradície dokáže pretaviť do populárneho príbehu, ktorý oslovuje širokú ve-
rejnosť a podporuje vlastenectvo, nádej vo víťazstvo i vieru v jestvovanie „vyš-
šej sily“ ovplyvňujúcej priebeh konfliktov.
Ďalšie známe výskumy povestí založených na vojnových fámach sa týkajú
napríklad studenej vojny (Czubala 1993: 93), vojny vo Vietname (Barden –
Provo 1995) či izraelsko-palestínskeho konfliktu (Shenhar 1985). Odborníci
na výskum fám sa opäť sústredili predovšetkým na motívy, ktoré spájali reálny
kontext s tradičnou narativitou (zjavujúci sa revenanti, teda mŕtvi vracajúci
sa zo záhrobia), zásahy nadprirodzených síl, tajomná bytosť predpovedajúca
vojnu, víťazstvo alebo prehru) a ktoré zvyčajne zaradili medzi súčasné povesti.
Príkladom stavu pocitov akútneho kolektívneho ohrozenia v medzinárod-
nom meradle bolo aj obdobie po teroristických útokoch v USA dňa 11. 9.
2001. Šok z únosov 4 lietadiel, ktoré únoscovia nasmerovali na budovy Sve-
tového obchodného centra v New Yorku a budovu Ministerstva obrany USA
(Pentagónu) v štáte Virgínia, pri čom zahynulo takmer 3 000 ľudí, okamžite
vystriedala snaha zistiť, kto a prečo túto udalosť spôsobil. Oficiálne infor-
mačné zdroje potvrdili podozrenia, že vinníkom je Al-Káida a jej vodca
Usáma bin Ládin. Paralelne s tým však začali pribúdať rôzne fámy, profetické
posolstvá, internetové hoaxy i viac či menej profesionálne spracované publi-
kácie a filmové dokumenty, ktoré oficiálnu verziu spochybňovali a prinášali
domnelé dôkazy o tom, že celá akcia bola naplánovaná „zvnútra“.15
Rovnako to platí pre súčasné konflikty na Ukrajine či v Sýrii, pričom vý-
znam fám ako súčasti propagandy vzrástol s využívaním internetových so-
ciálnych sietí, ktoré sa stávajú užitočným kanálom aj pri nábore a riadení bo-
jovníkov. Silný vplyv na radikalizáciu majú predovšetkým informácie o násilí
páchanom na nevinných civilistoch. (V súvislosti s konfliktom na východnej
Ukrajine rozvírila hladinu verejnej mienky fáma o trojročnom chlapcovi, kto-
22
15 Populárne sú rôzne videoanalýzy, ktoré spochybňujú oficiálne verzie udalostí a pre-
zentujú útok na Svetové obchodné centrum ako „inside job“ (teda čin vykonaný do-
mácimi aktérmi) – napr. „WTC – World Trade Center – an inside job.“ YouTube [on-
line] 27. 7. 2007 [cit. 8. 9. 2017] dostupné na: https://www.youtube.com/watch?v=
y3U0MBRMrAU.
Sú aj súčasťou populárnej antisystémovo zameranej filmovej série Zeitgeist: The Movie
[film, USA, 2007, režisér: Peter Joseph]. Druhý diel tejto série podáva konšpirati -
vistický výklad útoku na Svetové obchodné centrum viniac vládu USA z jeho zosno-
vania. Motívmi pre toto sprisahanie malo byť vytvorenie atmosféry všeobecného
ohrozenia a ospravedlnenie vojny proti terorizmu, obmedzenie občianskych práv
a ekonomické záujmy.
16 Viac informácií o informačnej vojne v súvislosťou s krízou na Ukrajine je možno
nájsť napríklad v príspevku Khaldarova, Pannti 2016.
17 Text dokumentu je dostupný na http://www.europarl.europa.eu/sides/getDoc.
do?pubRef=-//EP//TEXT+REPORT+A8-2016-0290+0+DOC+XML+V0//SK.
kolektívne zdieľaných úzkostí súvisiacich s globalizáciou (medzinárodný te-
rorizmus, obchod a migrácia), ktoré sa šíria vo forme fám, ale aj konšpirač-
ných teórií, sa zameralo dielo spoluautorov G. A. Finea a Billa Ellisa The Glo-
bal Grapevine: Why Rumors of Terrorism, Immigration and Trade Matter (2010).
Jednou z hlavných myšlienok je úvaha, že fámy ovplyvňujú spôsob, akým ľu-
dia uvažujú a reagujú na dianie vo svete – a to aj utvrdzovaním sa vo svojich
predsudkoch, ale niekedy i motivovaním ku sociálnym reformám. „Šírenie
fám a povestí je v zásade politickým aktom, ktorý má silu meniť sociálne
štruktúry – k lepšiemu, ale aj k horšiemu“ (Fine – Ellis 2010: xvii-xviii).
Vo všeobecnosti však konšpiračné teórie možno vnímať ako prierezové ob-
jekty záujmu viacerých spoločenských vied, pričom dominujú prístupy psy-
chologické, politologické a kulturologické.
Jedným z prvých autorov, ktorí sa pokúsili charakterizovať sprisahanecké
teórie ako osobitný kultúrny fenomén, bol historik Richard Hofstadter.
V úvode svojej priekopníckej štúdie The Paranoid Style of American Politics (Hof-
stadter 1964) vysvetľuje, že tento termín nechápe ako niečo doslova patolo-
gické a ani ako niečo, čo sa zrodilo v novodobej americkej kultúre. Podľa neho
ide o „starý a opakujúci sa fenomén nášho verejného života, ktorý býva často
spojený s hnutiami podozrievavej nespokojnosti“ (Hofstadter 1964: 77). Uka-
zuje, ako sa obavy zo sprisahania iluminátov a slobodomurárov šírili v Sever-
nej Amerike už od prelomu 18. a 19. storočia. Všíma si tiež, ako sa európske
motívy príbehov o komplotoch tajných spoločností transformovali do réto-
riky rôznych amerických politických a náboženských prúdov. Zasiahli do
ideologického boja medzi republikánmi a demokratmi, katolíkmi a protes-
tantmi, mali svoj podiel na presvedčeniach radikálnych protestantských
cirkví. Plynule sa prispôsobili i atmosfére strachu a propagandy v období stu-
denej vojny, predovšetkým v jej ranej fáze 50. rokov, keď vrcholila panika
z ohrozenia vírusmi, mikróbmi, chemickými zbraňami, mimozemšťanmi atď.
v dôsledku činnosti vnútorných a vonkajších nepriateľov (Knight 2000: 169).
Hofstadter vníma paranoidný štýl ako typ mentality disponovanej vidieť
svet istým spôsobom, ktorá môže byť pretrvávajúcim psychickým javom, viac
alebo menej stabilne ovplyvňujúcim iba malú časť populácie. Avšak určité
náboženské tradície, spoločenské štruktúry a národné tradície, isté typy his-
torických katastrof a frustrácií môžu byť kanálmi pre uvoľnenie takýchto
„psychických energií“. Môžu teda nastať situácie, v ktorých sa paranoidný
typ myslenia ľahko stane súčasťou masových hnutí alebo politických strán.
Typickou situáciou vedúcou k šíreniu paranoidných tendencií je podľa neho
konfrontácia protichodných záujmov, ktoré sú (alebo sú pociťované ako)
úplne nezmieriteľné, a teda prirodzene nie sú náchylné k normálnym poli-
tickým procesom dohody a kompromisu. Hofstadter tvrdí, že situácia sa
zhoršuje vtedy, keď predstaviteľov určitých politických záujmov vylúčia z po-
litických procesov úplne (napríklad pre nereálnosť alebo nerealizovateľnosť
ich požiadaviek). Ak nemajú prístup k tvorbe dohôd a kompromisov, utvrdzu -
25
VÝSKUM KONŠPIRAČNÝCH
TEÓRIÍ
História výskumu konšpiračných teórií ako osobitného naratívneho žánru
v rámci fámických podaní je azda najnovšieho dáta. Napriek tomu, že nie -
ktoré zdroje uvádzajú použitie tohto termínu už v roku 1909,18 výraz „kon -
špiračná teória“ (conspiracy theory) sa začal uplatňovať v každodennom ja-
zyku pravdepodobne v 60. rokoch 20. storočia. V USA vtedy vzrástol
záujem verejnosti o konšpiračné teórie do istej miery aj v súvislosti s atentá-
tom na Johna F. Kennedyho, ktorý dodnes patrí medzi najobľúbenejšie témy
tohto žánru.
Téma konšpiračných teórií je na poli folkloristiky reflektovaná predovšet-
kým v prácach venovaných súčasným povestiam alebo fámam všeobecne. Sú-
časné povesti sú žánrom, ktorý má viacero podobných znakov ako konšpi-
račné teórie a neraz sa ich formy a funkcie prelínajú. V oboch prípadoch sa
prejavuje snaha priniesť vzrušujúcu informáciu o aktuálnych udalostiach
a presvedčiť publikum o ich pravdivosti. Základom povestí je však uzavretý
príbeh rozvíjajúci určitú epizódu, zatiaľ čo konšpiračná teória je vo všeobec-
nosti presvedčenie o jestvovaní sprisahania ovplyvňujúceho dianie v skupine
či v spoločnosti. Hoci i konšpiračné teórie v sebe často nesú naratívny prvok,
jednotlivé epizódy zvyčajne slúžia len ako exemplá pri rozvíjaní úvah o iden-
tite či pôsobení sprisahancov.
Medzi najznámejších a najplodnejších odborníkov z radov folkloristov
orientovaných na aktuálne fámy sprisahaneckého typu sa radí nepochybne
Véronique Campion-Vincent. K tejto problematike publikovala množstvo
originálnych štúdií (1990a, 1990b, 1993, 2005, 2015) a spolueditovala viacero
významných publikácií.19 Zamerala sa na témy súvisiace s nedôverou voči eli-
tám a strachu z cudzincov. Veľkú odozvu mala aj publikácia autorov Garyho
A. Finea a Patricie A. Turner o fámach šíriacich rôzne typy podozrení sociálne
znevýhodnených afroamerických komunít voči predstaviteľom majoritnej
moci Whispers on the Color Line. Rumor and Race in America (2001); Na tematiku
24
18 Podľa slovníka Oxford English Dictionary, ktorý v roku 1997 vytvoril heslo „conspiracy
theory“, sa tento termín po prvýkrát objavil v roku 1909 v článku Johnson, A. 1909.
Reviewed Work: The Repeal of the Missouri Compromise: Its Origin and Authorship
by P. Orman Ray. The American Historical Review, 14 (4): 836. (Heslo „conspiracy
theory“ v Oxford English Dictionary 2009)
19 Napríklad Rumor Mills. The Social Impact of Rumor and Legend (Fine, Campion-Vincent,
Heath 2005), Dioge`ne, N° 249-250, janvier-juin 2015: Les théories du complot aujourd’hui
(Campion-Vincent, Renard 2015)
hanie môže byť chápané ako figuratívne alebo imaginárne jadro sociálnej re-
prezentácie. Konšpiračná mentalita podľa neho zahŕňa to, čo sa nazýva dog -
matickým alebo etnocentrickým myslením. Rozdeľuje ľudí, veci a konanie do
dvoch tried jedna je čistá, druhá nečistá. Radikálny dualizmus medzi dvoma
skupinami bráni akémukoľvek vzájomnému kontaktu. Takýto kontakt by bol
totiž nevyhnutne zhubný spôsobujúc znečistenie, zneuctenie, dokonca infek-
ciu. Sprisahanci strácajú svoju individualitu, jednotlivci obvinení zo sprisa-
hania sú len reprezentantmi svojej skupiny. Konšpiračná mentalita zároveň
predpokladá, že dokážu byť niekým, a zároveň niekým úplne iným. Že v reál-
nom živote je možné všetko, podobne ako na divadelnej scéne. A že hlavnou
hybnou silou sprisahaní je niečí úmysel. Konšpiračné teórie podľa neho v sku-
točnosti nechcú vysvetľovať príčiny nejakého javu, ale zodpovedajú potrebe
integrovať niečiu predstavu o spoločnosti do jednej príčiny. Inými slovami,
zjednocujú spôsob myslenia ľudí a bránia akémukoľvek rozkolu v ich menta-
lite. Konšpiračná mentalita pritom nie je vôbec závislá na jestvovaní skutoč-
ného sprisahania. Naopak, už samotné jestvovanie minority podľa Moscovi-
ciho sa stáva sprisahaním. Tým, že narúša konsenzus spoločnosti, ktorý nie
je dovolené spochybňovať. Konšpiračné teórie menia sociálne rozdiely na ba-
riéry oddeľujúce domácich od cudzincov, ľudí od neľudí, vedú k dehumani-
zácii a démonizácii minorít. Moscovici záverom priznáva, že tieto jeho úvahy
sú poznačené jeho osobnou skúsenosťou. Tá mu umožňuje hovoriť o „kon -
špiračnej mentalite“, pričom sa obáva viac jej „normálnych“ ako „patologic-
kých“ aspektov: „Vedie ma to k presvedčeniu, že to mentalita je prototypom
alebo matricou kolektívneho myslenia našej epochy“ (tamže: 168).
Súčasné psychologické výskumy sa orientujú na hľadanie osobnostných
čŕt šíriteľov konšpiračných teórií. Marina Abalakina-Paap so spolupracov-
níkmi vo svojej štúdii Beliefs in Conspiracies (1994) napríklad na základe do-
tazníkových prieskumov upozornili na zvýšený podiel negatívnych spoločen-
ských faktorov medzi stúpencami konšpiračných teórií (sklony k sociálnej
anómii, autoritarizmu, pocitu bezmocnosti, zníženej sebaúcte a pod.). Po-
dobné výsledky o niekoľko rokov skôr zaznamenal aj Ted Goertzel v štúdii
Belief in Conspiracy Theories. Jeho dotazníkový výskum v New Jersey potvrdil
i predpoklad, že ľudia, ktorí veria jednej konšpiračnej teórii sú náchylní uveriť
aj ďalším. Zároveň naznačil zvýšenú tendenciu ku konšpirativizmu u členov
afroamerických a hispánskych komunít (1994). Medzi ďalšie známe prí-
spevky ku psychologickým aspektom šírenia konšpiračných teórií patria
i Swami et al. 2010, 2014, Grzesiak-Feldman 2013, Jolley 2013. Jedna z najak-
tuálnejších štúdií britských autorov Karen Douglasovej, Robbieho M. Sut-
tona a Aleksandry Cichockej pod názvom The Psychology of Conspiracy Theories
(2017) hľadá odpovede na otázku, prečo ľudí priťahujú konšpirativistické in-
terpretácie významných udalostí. Vychádza pritom z predpokladu, že sa nimi
snažia uspokojovať dôležité psychologické potreby. Patrí medzi ne snaha po-
chopiť dianie okolo, mať svoj život pod kontrolou a zdôrazniť pozitívny ob-
raz seba a svojej skupiny.
27
jú sa v predstavách o hrozivosti a podlosti sveta. Vidia totiž len dôsledky moci
– aj to len pokrivenou optikou – a nemajú možnosť pozorovať reálny mecha-
nizmus jej fungovania (Hofstadter 1964: 86).
„Konšpiračnými teóriami o spoločnosti“ sa zaoberal aj filozof Karl R.
Popper. Podľa neho konšpiračná teória spoločnosti je „názor, že všetko, čo
sa v spoločnosti deje – vrátane vecí, ktoré ľudia nemajú radi ako vojny, neza-
mestnanosť, chudoba, nedostatok – sú vnímané ako priamy plán určitých
mocných jednotlivcov alebo skupín“ (Popper 1963/1948: 341, 342). Vnímal
ich ako bežnú chybu v prisudzovaní neželaných spoločenských javov machi-
náciám mocných skupín a jednotlivcov (Popper 1971: 95, 100), čo videl aj ako
dôsledok odklonu od kresťanskej viery a nahrádzanie Boha inými všemoc-
nými silami. Podľa neho teoretici na jednej strane s obľubou obviňujú tých,
ktorí majú reálnu moc v štáte, avšak ak sa dostanú k moci, „táto nadobudne
podobu teórie opisujúcej skutočné udalosti. Napríklad keď Hitler uchvátil
moc, uveriac v mýtus konšpirácie sionských mudrcov, usiloval sa nezaostať
svojou protikonšpiráciou“ (Popper 1963/1948: 123).
Konšpiračné teórie sa stávajú relevantnou témou aj v rámci psychologic-
kých úvah a výskumov.
Tejto téme sa venoval i sociálny psychológ Serge Moscovici, ktorý do spo-
ločenských vied zaviedol pojem sociálnej reprezentácie (Moscovici 1961).20 Vo
svojej eseji „The Conspiracy Mentality“ (1984) vychádza z predpokladu, že
sprisahanie je už z definície záležitosťou minority (Moscovici 1984: 151).
K najvýraznejším aspektom obvinení totiž patrí, že menšina je cudzia – buď
ju tvoria priamo cudzinci, alebo je financovaná a spolčená s cudzími silami.
Pri pohľade na históriu sprisahaní Moscovici vyslovil presvedčenie, že iné sto-
ročia len „fušovali“ do sprisahaní ako amatéri. Až 20. storočie vytvorilo spri-
sahanie ako systém uvažovania a ako metódu konania. Akonáhle niekto ob-
viní menšinu zo sprisahania alebo, čo je ešte dôležitejšie, zo spolčenia sa
s cudzincami, je táto ihneď odsúdená. Spomenutý mechanizmus je podľa
Moscoviciho zároveň nástrojom na odmietanie jestvovania sociálneho kon -
fliktu. Ak je etnická menšina v opozícii voči väčšine, mohlo by to poukázať
na antagonizmy. Ak je však obvinená z toho, že je manipulovaná niekým
zvonku, príčiny jej protestov alebo konania nebudú už vyplývať zo situácie,
v akej sa nachádza alebo zo vzťahov v skupine. Moscovici usudzuje, že sprisa-
26
20 Sociálne reprezentácie chápal ako „systém hodnôt, ideí a praktík s dvojakou funk-
ciou; po prvé, stanovovať poriadok ktorý umožňuje jednotlivcom orientovať sa v ich
materiálnom a sociálnom svete a ovládať ich; po druhé, umožňovať komunikáciu
medzi členmi komunity tým, že im poskytuje kľúč pre sociálnu výmenu a úč pre
pomenovanie a jednoznačné klasifikovanie rozličných aspektov ich sveta a ich indi-
viduálnej a skupinovej histórie“ (Moscovici 1973: ix-xiv). Pri tvorbe sociálnych repre-
zentácií identifikoval dva procesy: ukotvovanie (anchoring) – proces, pri ktorom sa
nové poznatky začleňujú do známych kontextov a názorov tak, aby mohli byť v rámci
nich interpretované a porovnávané; a objektifikáciu (objectification) proces, v ktorom
sa abstraktné poznatky menia na konkrétne.
bádajúce k politickému extrémizmu, násiliu, anarchii, ale aj ohrozovaniu
zdravia jednotlivcov či celej spoločnosti.
Kritici Pipesovi vyčítajú, že neskrýva negativistický až opovržlivý postoj ku
konšpiračným teóriám, ktoré jednoznačne považuje za paranoidný jav, bez-
pečnostnú hrozbu. Z hľadiska ich zdanlivej racionality napodobňujúcej vedu
ich prirovnáva ku astrológii či alchýmii (Pipes 2003: 45). Dejiny konšpirač-
ného myslenia vníma ako štúdium racionálnych dejín naruby. „Nezabývám
se kulturní elitou, ale jejím zadním vojem, nezajímám se o nejlepší plody du-
cha, nýbrž o bezcenný odpad… Znalci bádající nad konspirativistickými fan-
taziemi se nacházejí přibližně ve stejném rozpoložení, jako když rozebírají
fantazie sexuální“ (Pipes 2003: 68).
Medzi kritikov Daniela Pipesa patrí napríklad politológ Daniel Hellinger.
V štúdii Paranoia, Conspiracy, and Hegemony in American Politics (Hellinger
2003) sa snažil prekonať obraz konšpiračných teórií ako patologických, vý-
lučne klamných tvrdení, ktoré zvádzajú reálne problémy spoločnosti na ilu-
zórne obetné baránky, a teda v skutočnosti oslabujú schopnosť svojich stú-
pencov ovplyvňovať spoločnosť želaným smerom. Hellinger naopak na
príkladoch kauzy Watergate či Irán-contra (pozri kapitolu „Podozrenia voči
systému – USA, EÚ, ,deep state‘“) poukázal, že v niektorých prípadoch sa po-
dozrenia o sprisahaniach ukázali racionálne. Konšpiračné teórie teda môžu
za istých okolností posilniť spoločenský vplyv komunít, ktoré sa cítia byť dis -
kriminované alebo ignorované. Navyše, škandály spojené s vyšetrovaním spo-
mínaných preukázaných sprisahaní posilnili dôveryhodnosť teórií, ktoré by
spoločenskí vedci a „establišmentoví“ novinári s veľkou pravdepodobnosťou
odmietli (Hellinger 2003: 226-227).
Politológ Michael Barkun vo svojej knihe z roku 2013 nazvanej A Culture of
Conspiracy: Apocalyptic Visions in Contemporary America (Comparative Studies
in Religion and Society) viacero pozoruhodných úvah o súvislostiach medzi
niektorými typmi sprisahaneckých teórií a predstavami prameniacimi v ná-
boženských, ale aj sekulárnych milenaristických eschatológiách.23 Viaceré sú-
časné formy sprisahaneckých teórií totiž vníma ako produkt novodobého
ideologického štýlu, ktorý nazýva improvizačným milenarizmom: Štýl impro-
vizačného milenarizmu je odlišný kvôli svojej nezávislosti na nejakej jednotnej
ideologickej tradícii. Jeho predchodcovia náboženské a sekulárne štýly – po-
zostávali z variácií alebo odchýlok nejakého dobre definovaného súboru ideí,
založeného buď na posvätných textoch, politických ideológiách, alebo filo-
zofických náukach… Oproti tomu improvizačný štýl je charakterizovaný sús -
tavným a zdanlivo náhodným vypožičiavaním… Príťažlivosť týchto koláží spo-
číva v domnienke, že poskytujú holistické a zrozumiteľné obrazy sveta.
Rozličnosť ich prvkov vytvára predpoklad, že systém presvedčení môže vysvet-
liť porovnateľne širokú škálu fenoménov, od spirituálneho po vedecký a po-
29
Medzi slovenskými psychológmi sa téme venujú najmä odborníci v oblasti
experimentálnej psychológie (Čavojová, Ballová, Mikušková, Majerník, 2015;
Jurkovič 2015 a i.). Svoje výskumy zamerali na potenciálne hrozby vyplývajúce
z narastajúcej popularity konšpiračných teórií. Kognitívny a evolučný aspekt
konšpiračného uvažovania je v centre pozornosti etnológa Vladimíra Bahnu
(pozri napr. Bahna 2015). Iné štúdie sa sústreďujú na odhaľovanie argumen-
tačných chýb a kognitívnych skreslení v konšpirativistickej rétorike (Brother-
ton – French 2014, 2015). Na Slovensku sa tejto téme venoval vo svojej eseji
Imrich Ruisel (Ruisel 2015).
Problematika konšpirativizmu ako súčasti politických presvedčení uvažo-
vania sa na Slovensku objavila už v 90. rokoch v štúdii Františka Šebeja, Mi-
chala Vašečku a Mariána Niča (Šebej, Vašečka, Nič 1998). Autori sa v nej venujú
kauzálnym atribúciám, ktoré v ankete používali politici rôznych politických
strán vo svojich hodnoteniach nezaradenia Slovenska do prvej skupiny kan-
didátov na členstvo v NATO. Interpretácia výsledkov výskumu potvrdila kon -
špirativizmus ako rozhodujúcu súčasť tzv. externých kauzálnych atribúcií –
teda takých, ktoré nachádzajú príčinu neúspechu nie vo vlastnom konaní, ale
prevažne (či dokonca výlučne) vo vonkajšom nepriateľovi.
Vo sfére politológie je veľmi diskutovaným autorom už zmieňovaný ame-
rický univerzitný pedagóg, politický analytik a spisovateľ Daniel Pipes, ktorý
sleduje politické kontexty konšpiračných teórií v rôznych obdobiach a geo-
grafických oblastiach sveta. Patrí k autorom, ktorí vnímajú konšpiračné teó-
rie ako prejav strachu z neexistujúceho sprisahania (Pipes 2003: 11). Na roz-
diel od Richarda Hofstadtera, ktorý sa sústredil na teórie šírené pravicovými
politickými prúdmi, Pipes vo svojej knihe Conspiracy: How the Paranoid Style
Flourishes and Where It Comes From (1999)21 uvádza príklady toho, že ľavicové
ideológie sú rovnako náchylné veriť konšpiračným teóriám zameraným proti
pravicovo orientovaným vládam, globálnym monopolom, ako aj tradičným
náboženstvám. Rozdiel medzi pravicou a ľavicou je podľa neho iba v tom, že
„pravica s ľavicou zdieľajú rovnako hlboký sklon ku konšpirativizmu, ale ve-
rejnosť zvyčajne oveľa častejšie hľadá vinu v pravici.“22 D. Pipes o konšpirač-
ných teóriách šírených alternatívnymi internetovými stránkami konštatuje:
„Sú to tiež ideálne zadné vrátka pre ľudí vylúčených z mediálneho hlavného
prúdu. Štandardné konšpirativistické témy… majú v tomto kybernetickom
svete svoje vyhriate miesto“ (Pipes 2003: 243-244). Upozorňuje na nebez-
pečne silný nárast popularity konšpiračných teórií, ktoré šíria informácie na-
28
21 V tejto práci citujem jej český preklad Spiknutí. Názory a teorie (2003).
22 Veľmi výstižný je i tento postreh autora: „Přizpůsobit si konspirativní teorie od krajní
pravice ke krajní levici zase tolik práce nedá. Prostě jenom nahradíte jméno jednoho
nepřítele jiným, obrátíte ideologický vektor směru, zatímco způsob myšlení může
zůstat tak, jak byl. Stačí zaměnit pravicové strašáky (ilumináty, Rothschildův klan,
Trockij) za strašáky levicové (jezuité, Rothschildův klan a Disraeli) a konspirativis-
mus má hned dvě tváře“ (Pipes 2003: 190).
23 Teda takých, ktoré vnímajú svet ako bojisko síl dobra a zla a sústreďujú sa na ich fi-
nálny súboj, z ktorého vzíde úplne nová podoba reality.
riom schopnosti „kritického myslenia“. Uvedená skutočnosť v súčasnosti vy-
voláva potrebu vedeckej reflexie tohto stavu.
Príkladom podobného prístupu sú štúdie, ktoré sa odkláňajú od morali-
zovania a usilujú sa vnímať konšpiračné teórie v neutrálnom móde. Skúmajú
ich ako kultúrny fenomén vyplývajúci z nedôvery v oficiálne politické, eko-
nomické, medicínske, náboženské a iné inštitúcie (Dean 1998, Fenster 1999,
tiež už spomínaný Knight 2000 a i.).
Príkladom z posledného obdobia je štúdia Jarona Harambama a Stefa Au-
persa z prostredia holandských konšpirativistických komunít, ktorá sa usi-
luje o empirický výskum sebaidentifikácie ich členov (Harambam – Aupers
2017). Autori sa pokúšajú prekonať stále prevažujúci obraz konšpiračného
teoretika ako paranoidného a militatného extrémistu, keďže tento obraz
údajne má znaky sociálnej stigmy a skupinovej stereotypizácie.
V rámci emického prístupu nechali ľuďom aktívnym v konšpiračnom pros -
tredí priestor na to, aby sami vyjadrili postoj voči svojej skupine i jej oponen-
tom. Výsledky výskumu ukázali, že ľudia z komunít šíriacich konšpiračné
teórie boli náchylní identifikovať sa ako tí, ktorí uplatňujú kritické myslenie
na rozdiel od „sheeple“ (tvar spájajúci slová „sheep“ a „people“, teda prívržen-
cov mainstreamového stádovitého typu myslenia, tamže, s. 118.). Vyjadrujú
svoj nesúhlas s modernými inštitúciami a s „propagandou“, ktorú iní ľudia
považujú za pravdu. Zároveň sa však dištancujú od tých členov konšpirati-
vistického prostredia, ktorých vnímajú ako „skutočne“ iracionálnych.
Z hľadiska sebaidentifikácie delia autori respondentov do 3 skupín. Prvou
sú aktivisti predstavujúci istú formu občianskych subpolitík a aktívne sa sna-
žiaci o reformu „systému“ prostredníctvom verejných akcií a vytvárania al-
ternatívnych politických strán. Druhá skupina sa ostro vymedzuje voči radi-
kalizmu a konfrontačnému pôsobeniu niektorých aktivistov. V tejto skupine
možno podľa autorov sledovať ďalšie dve tendencie: ľudí, ktorí proklamujú
potrebu sebazdokonaľovania namiesto snahy meniť tých druhých, čo samo
osebe prinesie pozitívnu zmenu, a tých, ktorí sa vidia v pozícii mediátorov
stavajúcich mosty medzi súperiacimi tábormi. Obe tieto skupiny odmietajú
zneužívať hnev ľudí voči systému, lebo to podľa nich neprináša skutočné rie-
šenia spoločenských problémov.
Paralely voči uvedeným typom skupinovej identifikácie možno nájsť aj na
slovenských alternatívnych webstránkach. Do diskusií sa zapájajú prevažne
konfrontačné typy účastníkov, pasívnych nespokojencov s jestvujúcim „sys-
témom“ alebo i aktívnych členov alternatívnych hnutí. Mediátori prakticky
chýbajú, rovnako ako diskusie, v ktorých by bola viditeľná snaha pozitívne
vnímať postoje názorového oponenta. Chýba úsilie diskusiou dospieť ku rie-
šeniu nejasností či dokonca zmeniť názor pod vplyvom pádneho argumentu.
Zväčša vyjadrujú radikálne výhrady voči systému, ktorý podľa nich zámerne
škodí obyvateľom krajiny a je v rukách nepriateľov. Predstavitelia systému
prezentovaní ako zločinci, a preto je potrebná radikálna zmena. V diskusiách
31
litický. Kombinácie taktiež tvrdia, že zjavné protiklady a protirečenia môžu
byť vyriešené a že základná jednota presahuje zdanlivé rozdielnosti. Takéto
presvedčenia môžu prekvitať len v prostredí, v ktorom sú prítomné dve pod-
mienky. Prvou požiadavkou je ľahko dostupné veľké množstvo potenciálneho
materiálu – motívov, ktoré môžu byť zahrnuté do systému presvedčení (túto
podmienku v súčasnosti nesmierne uľahčuje jestvovanie internetu – pozn. au-
torky). Druhou je, že štruktúry jestvujúcich autorít sú dostatočne oslabené
tak, aby nové kombinácie ideí mohli byť predkladané a považované za se -
riózne“ (Barkun 2013: 19). Konšpiračné teórie zároveň radí ku typu „stigma-
tizovaných vedomostí“, vylučovaných z legitímnych štruktúr poznania.
Tendenciu apriórne negativistického prístupu ku konšpiračným teóriám
sa snažia vo svojich prácach kriticky zhodnotiť viacerí súčasní autori. Kultu-
rológovia Peter Knight, Mark Fenster, Michael Butter alebo Clare Birchall,
ale aj kultúrny sociológ Stef Aupers a iní sa snažia spochybniť tendenciu vní-
mať konšpiračné teórie ako výsostne politický, ohrozujúci, minoritný jav. Od-
mietajú ich nositeľov vnímať ako iracionálne, patologické osobnosti so sklo-
nom k paranoji, ktorých viera v konšpiračné teórie je stabilným prvkom ich
vnímania sveta. P. Knight vidí v náraste vplyvu konšpiračných teórií v spo-
ločnosti dôsledok ich vnímania ako samozrejmého javu, ako každodenného
vysvetlenia fungovania sveta. Navyše ich šírenie nemusí vždy značiť nejaký
protest proti systému. Môžu sa len s danými predstavami pohrávať bez toho,
že by o nich museli byť pevne presvedčení. Tvrdí, že „i keď môžu jestvovať
subkultúry tvrdého jadra ľudí veriacich v sprisahania, pre mnohých v rámci
mainstreamu figuruje v pozadí možnosť konšpiračného myslenia, i keď skôr
ako proces nekonečného sebaironického podozrievania ako pevného ideolo-
gického produktu“ (Knight 2000: 243-244).
Snahy o reflexívny a emický prístup pri výskume
konšpiračných teórií
Ďalšou vývojovou tendenciou štúdia konšpiračných teórií je snaha pochopiť
ich účel a vnútornú logiku z hľadiska ich šíriteľov. Spôsob, akým sa snažia
autori týchto interpretácií zodpovedať otázku, kto sú „oni“, teda šíritelia
sprisahaneckých teórií, sa niesol prevažne v etickej, nie v emickej rovine. Ob-
jekt výskumu – „konšpiračný teoretik“ – predstavuje pojem, ktorý v súčas-
nosti vyvoláva jednoznačne negatívne konotácie. Vo verejných diskusiách je
v konfrontačnom tóne používaný ako nálepka pre fanúšikov alternatívnych
spravodajských zdrojov; protipól tejto skupiny je okrem „ovcí“ označovaný
aj za naivných „slniečkárov“ dôverujúcich mainstreamu (táto terminológia
sa ustálila najmä počas veľmi vyhrotených diskusií o migračnej kríze v ro-
koch 2015 a 2016, pozri aj Panczová 2017). Ako uvádzam vyššie, konšpiračné
teórie sú spájané so šírením nebezpečných ideológií, voči čomu sa objekty
tohto diskurzu ostro vyhraňujú. Obe strany pritom zhodne operujú krité-
30
v protichodných svetonázorových táboroch (čím sa myslí súperenie Vý-
chod/Západ, resp. paralelne tomu slobodný trh/riadené hospodárstvo a mé-
diá typu Zem a vek/mainstream). Hlavným predmetom sporu ostáva otázka,
či je za osudy ľudí viac zodpovedný „systém“ alebo človek sám:
diskutujúci A: 09. 02. 2015
Rusko vs USA/EU – kto je „lepší“.
Základnou chybou podľa môjho názoru je, že ľudia stále podvedome hľa-
dajú akýchsi spasiteľov. Vidieť to bolo po revolúcii v 1989 – ľudia si mysleli,
že sa už konečne budeme mať všetci lepšie. Tak to ale nie je. Niekto sa má
horšie a niekto lepšie v každom systéme. Ale čo je podstatné – žijeme vo
viac slobodnej a udržateľnej spoločnosti, kde viac rozhodujeme o svojich
životoch my sami. Aj keď niekedy ťažko odolávame zvodom komerčného
sveta, alebo viac trpíme, ak sa o seba nevieme postarať sami – ale taký je
už život a musíme to akceptovať. [online] Na druhej strane aj chápem ar-
gumenty pre využívanie možnosti zadĺžiť sa – sám mám hypotéku, zvolil
som si ju sám a nie som z toho nadšený. Nenapadlo by ma však z tohoto
viniť systém – ja som sa tak rozhodol slobodne.
diskutujúci B: 11. 02. 2015
V tom poslednom odseku je vidieť, aký je medzi nami dvoma rozdiel.
Ty systém akceptuješ taký aký je, ale premýšľaš, hľadáš možnosti a snažíš
sa z nich vybrať vždy tú najvýhodnejšiu. Za svoju voľbu neviníš systém,
veď si sa rozhodol slobodne. Čítal si knihu alebo videl film Sofiina voľba?
Aj ona sa rozhodla slobodne… Ja takisto ako ty premýšľam, hľadám mož-
nosti a snažímm sa z nich vybrať vždy tú najvýhodnejšiu. […] Na rozdiel
od teba nie som ochotný akceptovať očividné chyby systému. Samozrejme,
dalo by sa namietať, že ten systém nie je až taký zlý, veď pozrime sa okolo
seba, vo väčšine sveta je to ešte horšie. No ale to nie je predsa argument na
to, aby sme akceptovali chyby. Tu zas môžeš namietnuť: no ale čo ja s tým
ako obyčajný človek môžem urobiť? Prvým krokom je si tieto chyby uve-
domiť a vidieť, že existujú riešenia. A zároveň pochopiť, komu daný stav
vyhovuje. Druhým krokom je šíriť osvetu medzi ľuďmi. No a keď danú vec
pochopí veľká časť ľudí, potom je nádej na zmenu. Je úplne pochopiteľné,
že tí, ktorým daný stav vyhovuje a profitujú z neho, sa chcú zmenám zu-
bami-nechtami brániť. Preto sa tých, ktorí na tieto chyby upozorňujú, sna-
žia zosmiešniť, očierniť, onálepkovať, vyhlásiť za konšpirátorov, fašistov,
rasistov, zastrašiť či zlikvidovať. Čo však je pre mňa ťažšie pochopiteľné,
že sa nájdu ľudia ako ty, ktorí, hoc inteligentní a rozhľadení, sadnú na lep
tejto propagande a začnú sa vydávať za hrdých „antikonšpirátorov“. […]
diskutujúci A: 15. 02. 2015
Porovnávať Sofiinu voľbu s mojou možnosťou voľby, či si vezmem hypo-
téku, alebo budem bývať u rodičov, alebo vycestujem a zarobím viac peňazí
33
s názorovými oponentmi sú agresívni, prevažujú útoky ad hominem a na prí-
padné protiargumenty veľmi často reagujú zmenou témy.
Sledovanie slovenských internetových diskusií potvrdzuje, že označenie
„konšpirátor“ je vnímané ako dehonestujúca nálepka. Indikuje človeka s ne-
dostatkom vedomostí, bez schopnosti kritického myslenia, prípadne i člo-
veka inklinujúceho k politickému radikalizmu. Stúpenci rôznych foriem
konšpiračných teórií sa identifikujú skôr s pojmom „alternatíva“ voči jestvu-
júcemu systému. Vo všeobecnosti však z hľadiska sebaidentifikácie v disku-
siách nachádzame paralely ku všetkým skupinám výskumnej vzorky štúdie
Harambama a Aupersa.
V diskusiách na stránke „alternatívneho“ časopisu Zem a vek tiež prí-
tomné diskusné príspevky, ktoré sa priamo sústreďujú na tému sebaidenti-
fikácie v zmysle stotožnenia sa alebo vymedzenia sa proti tomu, čo sa ozna-
čuje za „systém“ (tu na príklade ekonomického fungovania štátu) a čo ako
„alternatíva“.24 Jeden z aktérov vysvetľuje svoju rezignáciu na vzájomnú dis -
kusiu medzi stúpencami a odporcami „alternatívy“, pričom sa opisuje ako
človek, ktorý nesúhlasí so systémom, no nechce meniť iných, ale hľadá si
spriaznené osoby. Podľa neho netreba robiť nátlak, na zmenu postačí, ak
bude dostatok ľudí zmýšľajúcich podobne ako on. Zároveň odmieta, že by
bol pod vplyvom niečej ideológie – k svojim názorom dospel sám:
27. 01. 2015
[…] V poslednej dobe ma situácia okolo mňa čoraz viac presviedča, že po-
kiaľ s niečím nesúhlasím, tak začnem hľadať ľudí a možnosti, ako to zme-
niť a zbytočne sa nezaťažovať jedincami, ktorí ma k tomu cieľu nedostanú.
Keď nesúhlasím so systémom v ktorom žijem, skúšam nájsť alternatívu,
ako ho zmeniť k mojej predstave. To nie je niečo, na čo by som potreboval
verbovať ľudí. Pokiaľ nájdem niekoho, kto má podobný názor, už ho do-
kážem ho spoznať medzi ostatnými. A keď nás bude dosť, začnú sa aj me-
niť veci k našej predstave. Asi čaká, že ti tu začnem argumentovať, ale ne-
mám na to najmenší dôvod. Zbytočne by som sa oberal o životnú energiu
ktorú budem potrebovať inde. Tvoj pohľad na svet bol kedysi aj mojím po-
adom ale to je už, chvalabohu, za mnou. Začal som rozmýšľať inak ešte
ďaleko predtým ako som zistil, že nejaký Rostas existuje.
V nasledujúcej diskusii sa stúpenci protikladných postojov snažia viesť vecnú
debatu, sledujú líniu kladených otázok i ponúkaných argumentov. Hľadajú
body, ktoré ich názorovo spájajú a chcú odhaliť dôvody, pre ktoré sa ocitli
32
24 Diskusia prebiehala v rámci online verzie magazínu Zem a vek, ktorý sa sústreďuje
na publikovanie alternatívnych interpretácií verejného diania a vo svojich príspev-
koch variuje mnohé konšpiračné teórie. Diskusia, už žiaľ, nie je dostupná na inter-
nete po zmene redakčného systému v roku 2017. Uvedená diskusia prebiehala od
9. 2. 2015, zaznamenaná bola 4. 5. 2017.
šie okolnosti… Od spoločnosti neočakávam, že ma urobí šťastnou, to by
mi ani nenapadlo. Keďže ale žijeme v dualite, vidím aj nešťastie tohto sveta
(napriek tomu som vnútorne šťasná a keďže som vnútorne šťastná, nevi-
ním nikoho z môjho nešťastia). A niektoré problémy podľa mňa sú spôso-
bené práve systémovými chybami. Problémy v zdravotníctve, školstve, si-
tuácia v poľnohospodárstve, slabá vymožiteľnosť práva. Ako sám píšeš,
zákony, pravidlá podnikania, korupcia. Práve aj kvôli systémovým chybám
a nie temným silám je to tak ako je. A na to tiež treba poukazovať. Ľudia
častokrát nie sú frustrovaní nešťastníci utápajúci sa v zúfalstve vlastnej ne-
schopnosti a viniaci za to systém. Systém je živý organizmus, tvoríme ho
my všetci a preto máme právo ho chváliť aj haniť a tým ho meniť. Všetci
doň svojou mierou prispievame a aj od neho niečo vyžadujeme- to je rov-
nica. Ak máme pocit, že táto rovnica nefunguje, treba niečo spraviť – pre-
tvoriť hmotu, prejaviť sa v nej. […]
V tejto argumentačnej výmene sa takpovediac „vylaďujú“ dôvody, pre ktoré
sa človek identifikuje ako prívrženec alebo odporca „alternatívy“. Zvyčajné
vylučovanie názorového oponenta implikujúc neschopnosť vlastného
úsudku, napodobňovanie iných (často označením za zmanipulované „ovce“,
„stádo“), tu je oslabené, oponenti sa, naopak snažia vyhýbať „nálepkovaniu“
a chcú presne popísať vnímanie vlastných postojov i postojov svojich opo-
nentov. Pre všetkých zúčastnených však stále ostáva základnou axiómou slo-
boda v ich uvažovaní. Pokúšajú sa dôvodiť, prečo oni – na rozdiel od svojich
oponentov – nie sú nikým manipulovaní. V tejto ukážke, rovnako ako vo
zvyšku diskusie, nedošlo ku očividným zmenám presvedčení. Kým diskutu-
júci B rezignuje na snahu pochopiť dôvody diskutujúceho A (ako je možné,
že vzdelaní a rozhľadení ľudia nezdieľajú rovnaké postoje vo vzťahu voči sys-
tému a v otázke akceptácie konšpirativistických interpretácií). Obe názorové
strany uznávajú nedostatky vo fungovaní spoločnosti. Ukazuje sa, že to, čo
ich názorovo rozdeľuje, je vnímanie systému v zmysle „deep state“, teda celku,
ktorý v rozpore s demokratickým systémom neriadia tí, ktorí nesú oficiálnu
zodpovednosť, ale niekto v pozadí, na koho „bežní ľudia“ nemajú dosah. Zly-
hávanie mnohých inštitúcií (i keby sa dialo na úrovni jednotlivca, oddelenia)
je pre niekoho len dôkazom nefunkčnosti častí systému, no pre iných je dô-
kazom skrytej intencionality tých, ktorí celý systém ovládajú.
35
je scestné. […] Píšeš „Prvým krokom je si tieto chyby uvedomiť a vidieť, že
existujú riešenia. A zároveň pochopiť, komu daný stav vyhovuje.“ Ten stav
vyhovuje obom stranám – aj mne, aj banke. Ak pripustíš, že to nie je nijaká
Sofiina voľba, spadne z toho ten akýsi závoj zla v pozadí, ktoré na teba po-
ľuje a snaží sa ti zničiť život. Je to len ľudské rozhodnutie, v prípade HU,
celkom vážne, ktorých robíme v živote tisíce. Ale môžem kedykoľvek od-
mietnuť, byt predať vrátiť dlh a ísť bývať do lesa do chaty preč od civilizá-
cie. Nerozumiem akej propagande som sadol na lep podľa teba. Vzal som
si HU dobrovoľne ako tisíce ľudí v tomto štáte a na celom svete. Odmietam
zvaľovať zodpovednosť za to na „systém“. Ak nenadávam na zlé banky
a nevidím za všetkým lakomého žida, tak som niekommu sadol na lep? Čo
je toto za diskusiu? Bez argumentov ma očierňuješ. […]
diskutujúca C: 15. 02. 2015
Rozmýšľam nad tvojimi názormi a snažím sa pochopiť tvoje myslenie. Ob-
hajuješ súčasný systém, si podľa všetkého spokojný človek a to je v podstate
super. Ale niečo musí vadiť aj tebe, každému z nás niečo vadí. Úprimne by
ma zaujímalo, či je niečo, čo ti na súčasnom systéme prekáža, čo podľa teba
nefunguje tak, ako by podľa teba malo.
diskutujúci A: 15. 02. 2015
[…] Nemyslím si, že zmenou okolia dosiahnem svoje vlastné šťastie. Vo von-
kajšom svete je až priveľa prvkov na ktoré nemám žiadny vplyv. Prvý krok
je začať od seba a to môže (ale nemusí) spôsobiť pozitívnu zmenu vo svete
okolo mňa. Zo svetského hľadiska mi „vadí“ samozrejme veľa vecí, vidím
toho veľa čo sa dá zlepšiť a robím, čo je v mojich silách, aby sa to zlepšilo.
Zákony, pravidlá podnikania, korupcia a všetko to, čo každého nnormál-
neho človeka rozčuľuje. Ale nevidím za tým systémové chyby, alebo nejaké
temné zlo, ktoré šibnutím čarovného prútika zmiznú, ak zvolím inú vládu,
alebo sa nebodaj prikloním inému názorovému hnutiu, rozumej, propa-
gande. Verím tomu, že spoločnosť sa môže zlepšovať postupnými krokmi.
To sa dá len v slobodnej (relatívne) spoločnosti, kde sa do nás štát stará čo
najmenej. Ale očakávať od spoločnosti že ma urobí šťastným, to je rojčenie
a ilúzia. Človek má hľadať šťastie nie v spoločenskom zriadení, ktoré ich
urobí šťastnými, ale v sebe samom a iných hodnotách. […]
Ako vidíme, do diskusie medzitým vstupuje ďalší účastník (diskutujúca C),
ktorá sa názorovo ocitá v strede medzi skupinami. Naznačuje čiastočné zdie-
ľanie oboch postojov, teda i snahy nedémonizovať systém a neviniť ho za
vlastné zlyhania a rozhodnutia, no zároveň vníma spoločnosť ako dualitu
(„keďže ale žijeme v dualite“) a snaží sa vysvetliť oprávnenosť úsilia o zmenu.
diskutujúca C: 16. 02. 2015
Súhlasím s tým, že šťastie je vnútorný pocit človeka bez ohľadu na vonkaj-
34
stavy o nadpriemerných ľudských schopnostiach sprisahancov s vykonáva-
ním okultizmu a násilia. Ich reálna história bola spojená s rozvíjaním osvie-
tenstva a racionalizmu a toto volanie po spoločenských zmenách sa krvavo
naplnilo v udalostiach Francúzskej revolúcie, ktorá otriasla základmi dovte-
dajšieho európskeho poriadku. Témy tajných spolkov sa rýchlo previazali
s témami židovských komplotov i s údajne nelegálnou činnosťou nábožen-
ských rádov. Okrem rádu templárov (drasticky ho zlikvidovali v 14. storočí)
boli predovšetkým v protestantských kruhoch zo sprisahaní často obviňo-
vaní jezuiti.26V súvislosti s udalosťami a atmosférou Francúzskej revolúcie
v roku 1789 sa Európou od konca 18. storočia začali šíriť fámy o sprisahaní
šľachty, resp. predstaviteľov politických elít voči poddaným (čo bývalo zdro-
jom lokálnych poddanských vzbúr, najmä v súvislosti s hladomormi či epi-
démiami moru) i tajných „bezbožných“ spoločností voči kresťanom a tradič-
nému poriadku. J.-N. Kapferer (1987/1992) vo svojej známej publikácii
venovanej fáme uvádza, že téma tajných spoločností patrí ku konštantám
francúzskej politickej predstavivosti. Porevolučná atmosféra sa spočiatku
zameriavala na sprisahania jezuitov a až neskôr sa preorientovala na Židov
a slobodomurárov. Príťažlivosť tajných spoločností, „skrytej ruky“, ktorá
ovláda krajinu bez ohľadu na aktuálnu oficiálne vládnucu moc, pripisuje
Kapferer ponímaniu politického života ako určitého bábkového divadla,
v ktorom neviditeľné sily poťahujú za nitky svoje bábky – politikov (Kapferer
1987/1992: 189). Dá sa povedať, že práve obdobie osvietenstva postavilo zá-
klady sprisahaneckej kultúry, zrodilo motívy, ku ktorým sa vracajú konšpi-
rační teoretici aj v súčasnosti.
Ak sa posunieme do obdobia 19. a 20. storočia, vidíme, že v Európe (vrá-
tane Uhorska) zohrávali sprisahanecké teórie dôležitú úlohu. Prejavili sa
v súvislosti s vytváraním občianskej spoločnosti, v súperení medzi liberaliz-
mom a konzervativizmom a reflektovali aj postupnú sekularizáciu verejného
života. Zapadal do toho napríklad i radikalizujúci sa politický antisemitiz-
mus v polovici 19. storočia v Uhorsku. Uhorský poslanec Győző Istóczy, bu-
dúci zakladateľ Krajinskej antisemitskej strany [Országos Antiszemita Párt],
vo svojich prejavoch v 70. rokoch 19. storočia hrozil populačnou explóziou
židovského obyvateľstva krajiny a požadoval ich presídlenie do Palestíny.
Uhorskí antisemiti šírili pesimistické vízie o blízkej budúcnosti krajiny a po-
žadovali radikálne kroky proti židovskej hrozbe (Rybářová 2010: 45, 46). Istó -
zcy navyše šíril teórie o medzinárodnej sieti židovských sprisahancov riadenej
z Paríža (tamže: 77).
Vtedajší politický antisemitizmus sa vo svojej argumentácii proti Židom
na jednej strane odvolával na zistenia modernej vedy, ale zároveň sa utiekal
k ľudovej démonologii. Séria obvinení zo židovských rituálnych vrážd, ktorá
prebehla Európou, nevynechala ani územie dnešného Slovenska a Čiech
(Tisza eszlár 1882, Senica 1894, Šalov 1895, Námestovo 1899, Polná 1899 –
37
HISTORICKÉ KONTEXTY
ŠÍRENIA KONŠPIRAČNÝCH
TEÓRIÍ S DOSAHMI
NA ÚZEMIE SLOVENSKA
Už od staroveku jestvujú doklady o šírení fám odhaľujúcich príčiny spolo-
čenských kríz a katastrof. Môžeme ich vnímať ako paralely ku dnešným spri-
sahaneckým teóriám v tom, že za prítomné krízy a nešťastia i apokalyptické
vízie blízkej budúcnosti obviňovali konkrétnych vinníkov – vnútorných i von-
kajších, fyzických i duchovných nepriateľov.
Kolektívnu vinu museli znášať napríklad členovia skupín, ktoré narúšali
jednotu štátneho kultu. V antickom Ríme to boli okrem Židov napríklad
i kresťania,25 v stredoveku k nim patrili členovia etnických minorít, tuláci,
čarodejníci a heretici neraz v spolupráci s nehmotnými démonickými bytos-
ťami. Pripisovali im obvinenia z rôznych zločinov a amorálností, rituálnych
vrážd, otráv či zámerného šírenia epidémií. Keď sledujeme fenomén kolek-
tívne zdieľaného strachu v západnej Európe v období 14. – 18. storočia (De-
lumeau 1997, 1999), vidíme, ako fámy, ktoré sa o týchto nepriateľoch oficiál-
nymi či neoficiálnymi kanálmi šírili (alebo naopak tie, ktoré o oficiálnych
inštitúciách šírili rôzne skupiny samozvaných reformátorov), prichádzali
a odchádzali vo vlnách zodpovedajúcich obdobiam vojen, hladomorov a epi-
démií. „Prvou a najprirodzenejšou odozvou bolo obžalovať blížneho. […] Po-
tenciálni vinníci, proti ktorým možno kolektívnu agresivitu obrátiť, sú naj-
prv cudzinci, ľudia na ceste, ľudia na okraji spoločnosti a vôbec všetci, ktorí
nie sú pevne začlenení do pospolitosti buď preto, že nechcú prijať jej vieru,
čo je prípad Židov, alebo pretože z pochopiteľných dôvodov musia byť vyká-
zaní na perifériu, ako je to u malomocných, alebo len preto, že prichádzajú
odinakiaľ, a sú teda do určitej miery podozriví“ (Delumeau 1997: 163). Neraz
však predstavy o príčinách nešťastí presahovali kontext lokálnych vzťahov
vťahujúc aktérov do širších apokalyptických vízií, čo bolo typické najmä pre
rôzne verzie chiliastických hnutí ako aj pre Lutherovu reformáciu (Delumeau
1999: 14-27).
Od 18. storočia sa rozvíjajú sprisahanecké teórie o vtedajších tajných spo-
ločnostiach. Týkalo sa to predovšetkým slobodomurárov a iluminátov. Čin-
nosť tajných spolkov bola totiž tiež zdrojom príbehov, kde sa prelínali pred-
36
25 Americký folklorista Bill Ellis sledoval tému rituálnych vrážd v antickom Ríme. Ter-
čom obvinení boli zvyčajne konkurenčné nábožesnké skupiny. Ako ukazujú zacho-
vané pramene – texty pochádzajúce od účastníkovrímskych súdnych sporov Minucia
Felixa a Tertulliána z prelomu 2. a 3. storočia po Kristovi – kresťania boli v antickom
Ríme obeťami obvinení z rituálov, pri ktorých sa prelievala nevinná krv (Ellis 1983). 26 Fámy tohto typu sa šíria dodnes, pozri napr. Novotný, Polák 1998.
komploty proti národu sa stalo súčasťou oficiálnej štátnej propagandy i ideo-
logickej indoktrinácie. Okrem téz, že jednotne riadené svetové židovstvo bolo
príčinou boľševickej revolúcie, hospodárskej krízy aj rozpútania druhej sve-
tovej vojny, sa rozvíjali i témy lokálnej politiky. Patrí k nim napríklad inter-
pretácia Štefánikovej tragickej smrti ako vraždy na popud Veľkého orientu,
slobodomurárskeho centra, ktoré riadilo činnosť Edvarda Beneša i Tomáša
G. Masaryka.28 Rovnako zdôvodňovanie nevyhnutnosti potreby dôsledne eli-
minovať Židov a posilňovať spojenectvo Slovenska s Nemeckom interpreto-
vali ako súčasť nevyhnutného boja proti židoboľševizmu. Súčasťou obrazu
nepriateľa sa stali v súlade s nacistickou i sovietskou propagandou aj Spojené
štáty americké a ich spojenci. Okrem atribútov bezohľadných imperialistic-
kých obchodníkov, gangstrov, krvavých otrokárov a kolonialistov (ktoré ply-
nule prešli do propagandy komunistického režimu) čelili krajiny Západu ob-
vineniam, že vykonávajú vôľu Židov či slobodomurárov. V prostredí širokých
vrstiev sa tieto postoje utvrdzovali napríklad prostredníctvom oficiálnej po-
litickej satiry, ktorej úlohu plnili texty a ilustrácie časopisu Kocúr počas dru-
hej svetovej vojny (Panczová 2016).
Zaujímavá je otázka šírenia sprisahaneckých teórií v Československu počas
komunistického režimu. Táto téma je doposiaľ málo prebádaná, no možno
v nej nadviazať napríklad na práce historičky Maríny Zavackej, ktorá sa ve-
novala problematike dobovej propagandy a sledovala tak štátom šírené
a kontrolované informácie, ako i neoficálne fámy živelne kolujúce vo verej-
nosti (Zavacká 2005, Zavacká 2003 a i.). Je pravda, že režim úzkostlivo sledo-
val a riadil šírenie informácií a práve neoficiálne zdroje („šuškanda“, samiz-
daty, ale aj občasné informácie zo zahraničných zdrojov) ľudia pochopiteľne
vnímali ako často jediný spôsob úniku pred straníckou propagandou. Verej-
nosť bola vystavená neistote aj počas hrozieb otvorených konfliktov (naprík-
lad počas Maďarskej revolúcie v roku 1956, v období kubánskej krízy 1962
či v súvislosti s inváziou spojeneckých vojsk Varšavskej zmluvy do Českoslo-
venska v roku 1968). Marína Zavacká v súvislosti s maďarským povstaním
na jeseň v roku 1956 konštatuje, že „informačné vákuum a všeobecná nedô-
vera verejnosti voči oficiálnym médiám doháňali ľudí k podliehaniu fámam
a snahe čítať najrozličnejšie „znamenia“ (Zavacká 2005: 102). Ľudia hľadali
skrytý význam oficiálnych vyhlásení či úkonov.
Spôsob vykresľovania obrazu nepriateľa v tej dobe silne oplyvnila politická
indoktrinácia zo Sovietskeho zväzu. Okrem cenzúry tlače režim reguloval vy-
tváranie verejnej mienky a postojov voči Západu aj prostredníctvom aktívnej
siete tajných agentov. Aj vďaka ich hláseniam je možné sledovať i konkrétny
obsah fám z tohto obdobia, ktoré dokladajú život sprisahaneckej kultúry vo
39
bližšie sa téme venovali Szabó 2014 a Rybářová 2010). Tieto obvinenia, pod-
porované a politizované uhorskými anisemitmi, odrážali atmosféru strachu
a neistoty z prudkých zmien v spoločenskom systéme, ekonomike, morálke.
Predovšetkým tradicionalistické spoločenské prúdy hľadali vinníka pociťo-
vaných kríz a nachádzali ho v osvedčenom obraze Žida, nebezpečnejšieho
ako kedykoľvek predtým v dôsledku emancipácie v liberalizujúcej sa spoloč-
nosti.
Židia sa stávali v očiach konzervatívnych kruhov často súčasťou širšieho spri-
sahania vedúceho k rozpadu tradičnej spoločnosti, a to predovšetkým v súvi-
slosti s pôsobením slobodomurárskych lóží. Tie boli v 2. polovici 19. storočia
opäť súčasťou kultúrneho života európskej spoločnosti. (Bližšie o téme slobo-
domurárov pojednáva podkapitola Slobodomurári a iné tajné spoločnosti.)
Celoeurópsku debatu o postavení Židov ovplyvnila aj Dreyfusova aféra
(1897), ktorá vyburcovala tak antisemitské, ako i antiklerikálne hnutia vo
Francúzsku. Aj táto aféra prispela k rozvinutiu myšlienok sionizmu, čo opäť
podnietilo podozrenia zo silnejúcich politických ambícií Židov. Vytúženým
dôkazom o jestvovaní židovského sprisahania mali byť Protokoly sionských mu-
drcov, zverejnené v roku 1903 v Petrohrade. Rýchlo sa stali konšpirativistic-
kým „manuálom“ akceptovaným bez rozdielu politického presvedčenia, ná-
rodnej totožnosti či náboženského vyznania.
V atmosfére boja proti ohrozeniu postavenia tradičných hodnôt a cirkvi
v spoločnosti sa vyvíjal i diskurz politických strán prvorepublikového Česko-
slovenska. Národnostné, sociálne i náboženské napätia v spolužití Čechov,
Slovákov a iných etník viedli k novým typom podozrievaní. Boj proti „nepria-
teľom národa“ sa spolu s autonomizmom stal súčasťou programu Slovenskej
ľudovej strany. Radikalizoval sa v prostredí Rodobrany, ktorá sa netajila s túž-
bou vyrovnať sa s nepriateľmi aj za cenu násilia.27 Tieto tendencie sa naplno
rozvinuli v ovzduší vojnového slovenského štátu. Šírenie sprisahaneckých
teórií spájajúcich navzájom židovské, slobodomurárske, americké a české
38
27 Rodobrana bola polovojenská organizácia Slovenskej ľudovej strany pôsobiaca v ro-
koch 1923 – 1929, ktorá vznikla podľa vzoru zahraničných fašistických organizácií
na popud Vojtecha Tuku. Zúčastňovala sa verejných zhromaždení strany, kde udržia-
vala „poriadok“ a zároveň zastrašovala politických oponentov až do doby, keď bola
po Tukovom uväznení v roku 1929 rozpustená. Svoje ciele, prostriedky i podmienky
členstva opísala v Rodobraneckom katechizme (1928), kde je zdôraznená nedôvera voči
„cudzím“ a potreba boja proti vonkajšiemu aj vnútornému nepriateľovi, ktorí ohro-
zujú existenciu národa: „2. Prečo vznikla Rodobrana? Lebo v svetovom zápase náro-
dov každému malému národu hrozí utlačovanie a vykorisťovanie väčšími národami,
menovite hrozí to nášmu Slovenskému Národu, obkľúčenému vonkajšími a vnútor-
nými nepriateľmi. Títo na nás nanútili sebaobranný boj a pre tento obranný boj bolo
treba sa organizovať. […] 5. Proti komu treba brániť Národ? Proti verejným a tajným
nepriateľom, ktorí zjavne alebo kryte siahajú na naše národné práva, ktorí nám kriv-
dia, nás do biedy vrhajú, utlačujú, berú nám chlieb, klamú, terorizujú, vyžierajú, ko-
rumpujú. […] 9. Prečo je Rodobrana potrebná? História aj nás upozorňuje: neveriť
cudziemu, ani keď dary nesie. Nemožno dôverovať v bratských frázach iného národa.
Jedine na vlastné sily smieme sa opierať, lebo aj jednotlivci, aj národy len toľko práv,
chleba, cti majú, koľko si sami vydobyjú“ (Rodobranecký katechizmus 1928: 1-2).
28 Bližšie sa tejto téme venuje podkapitola Stratégie riešenia nesúladu v konšpirativis-
tických systémoch.
smrť Klementa Gottwalda v roku 1953, ktorý zomrel len 9 dní po návrate
z pohrebu J. V. Stalina, čo spustilo fámy o jeho zámernej otrave. Tie sa odvo-
lávali buď na indíciu staršieho dáta – zatknutie jeho osobného lekára v roku
1952 –, alebo špekulovali o možnom atentáte zo strany sovietskych tajných
služieb počas Gottwaldovej účasti na Stalinovom pohrebe v Moskve. Odra-
zom týchto fám je aj nasledujúca anekdota:
Na druhom svete sa stretli Jozef Tiso, Jan Masaryk a Klement Gottwald.
Masaryk a Gottwald vyzvedajú od Tisu:
– Jak jsi se sem dostal?
– Pomocou povrazu.
– A ty? – pýtajú sa zvyšní dvaja Masaryka.
– Já voknem.
– A ty? – napokon sa obrátia na Gottwalda.
– Já jsem tady na lékařský předpis z Moskvy…32
Samozrejme, podobné špekulácie o politických vraždách v komunistickom
Československu nebolo možné šíriť verejne. O to viac sa československá tlač
snažila propagandisticky profitovať z konšpiračných teórií v súvislosti so
smrťou J. F. Kennedyho v roku 1963. Noviny v reakciách na túto udalosť
svorne zdôrazňovali nezdravú násilnícku atmosféru americkej spoločnosti,
v ktorej je zakorenená „ješitnosť a povýšeneckosť“, 33 a zároveň podsúvala in-
dície o „skutočných“ páchateľoch atentátu z radov ultrapravicových organi-
zácií a iných politických odporcov Kennedyho politiky zdôrazňujúc úlohu
polície a FBI na údajnom zatajovaní dôkazov.34
Po páde komunistického režimu sa v krajinách bývalého „východného
bloku“ zrazu dokorán otvorili dvere necenzurovaným senzáciám. Verejnosť
v eufórii zo znovuobjavovania dovtedy nepovolených alternatívnych diskur-
zov a v dôsledku nedostatku skúsenosti s jestvujúcimi zahraničnými nábo-
ženskými, medicínskymi a politickými subkultúrami, bola obzvlášť ľahko
ovplyvniteľná. Sprisahaneckú kultúru 90. rokov však neurčovali len témy
voľne prúdiace zo zahraničia , ale i skepsa voči novému režimu (či už v pros -
tredí prívržencov komunistického režimu alebo ľudí s nenaplnenými očaká-
vaniami).
41
verejnom diskurze. Ladislav Bittman ako bývalý agent československej tajnej
služby vo svojej knihe Mezinárodní dezinformace, černá propaganda, aktivní opat-
ření a tajné akce potvrdzuje, že českoslovensrozviedka pôsobila pod pria-
mym dohľadom sovietskej KGB. Každá jej akcia musela byť schválená nielen
príslušným náčelníkom operatívneho odboru, ale aj prejednaná so soviet-
skym poradcom. V roku 1964 československá rozviedka vytvorila odbor „ak-
tívnych opatrení“, teda politických, vojenských a hospodárskych dezinfor-
mácií a tajných akcií, ktoré mali za cieľ ovplyvňovať verejnú mienku, vplyvné
inštitúcie a osobnosti (Bittman 2000: 17).
Pod dohľadom sovietskych poradcov prebehla aj séria monsterprocesov,
ktoré mali odhaliť domnelé siete vnútorných nepriateľov sprisahaných so
sionistami, imperialistami, titovcami a pod. (Pozri napr. process s Rudolfom
Slánskym v podkapitole Židia.) Obraz Západu najmä v 50. a 60. rokoch vzni-
kal v atmosfére strachu z tretej svetovej vojny, pričom „Amerika“ ju mala plá-
novať v spolupráci s bývalými Hitlerovými dôstojníkmi.29 Najmä 50. roky boli
silne poznačené atmosférou pátrania po agentoch západného imperializmu,
čo vykresľuje groteskná kauza ich invázie prostredníctvom „amerického chro-
báka“, mandelinky zemiakovej, na polia stredovýchodnej Európy. Dňa 28.
júna 1950 dokonca československá vláda vydala oficiálne vyhlásenie, kde sa
písalo: „Byly také nalezeny krabičky a lahvičky naplněné tímto broukem. To všechno
je nezvratným důkazem, že nynější mandelinkové nebezpečí nemohlo vzniknout při-
rozeným a obvyklým způsobem, ale že nebezpečný škůdce byl k nám dopraven uměle,
záměrně a hromadně pomocí mraků a větrů západními imperialisty, jakož i pomocí
jejich záškodnických agentů k nám vyslaných.Tento bezpříkladný útok na existenci
našich rolníků a všeho našeho mírumilovného lidu je otřásající obžalobou imperialistů
ohrožujících svět atomovou pumou a používajících v míru stejně podlých a zločinných
zbraní, jakých použili nacističtí útočníci ve válce, v otravných plynech a japonští fašisté
v epidemických bakteriích…“30
V období komunizmu sa témou fám a teoretizovania stali úmrtia význam-
ných osobností, ktoré kvôli cenzúre správ o ich zhoršujúcom sa zdravotnom
stave vyznievali ako „náhle“. Takýmito sprisahaneckými teóriami bola opra-
dená napríklad smrť Josifa V. Stalina, kde ich šíreniu napomohla i súdobá
kauza údajných sprisahaní židovských lekárov.31 Podobne verejnosť vnímala
40
29 V tomto duchu vyznel napríklad článok „Biela kniha o obrodení nemeckého impe-
rializmu. Proti americkej vojne v Európe“ v týždenníku Týždeň. Článok informoval
o dokumentoch zverejnených Národnou radou Národného frontu demokratického
Nemecka, ktoré mali potvrdzovať, že vláda USA, Veľkej Británie a Francúzska plá-
nujú obnoviť nemeckú brannú moc. Ich cieľom mala byť príprava vojenských útokov
na ZSSR a ostatné krajiny východného bloku. „Znovu ako v 20. rokoch, zlatý dážď
amerických dolárov zveľaďuje ťažký priemysel Poruhria a západného Nemecka,
najmä vojnový priemysel“ (Biela kniha o obrodení nemeckého imperializmu. Proti
americkej vojne v Európe, Týždeň, 8. 9. 1951, s. 3).
30 Provolání vlády k boji proti mandelince bramborové. Rudé právo, 29. 6. 1950, s. 1.
31 Táto fáma z rokov 1952 – 1953 obviňovala prominentným kremeľských lekárov, pre-
važne Židov, že sa pokúsili o atentát na vodcov sovietskeho komunistického režimu.
Antisemitský rozmer tejto propagandy bol navyše doplnený o sériu článkov v tlači
o medzinárodných hrozbách sionizmu. Obvinení lekári boli uväznení a mučení, ale
po Stalinovej smrti boli prepustení pre nedostatok dôkazov. Neskôr sa ukázalo, že
celá aféra bola umelo vyvolaná. Bližšie sa tejto kauze venovala Zavacká 2000 a 2010,
ale napríklad i Bent, Naumov 2003.
32 O zlatú mrežu alebo s cestovnou kanceláriou ŠtB do Jáchymova. (Eds. K. Dašková, A. Sla-
mová, J. Steinová), Q 111: Bratislava 1991, s. 157.
33 Atentát v ovzduší teroru a násilí. Rudé právo. 5. 12. 1963, roč. 44, č. 335, s. 6.
34 Otazník nad Dallasem. Lidová demokracie. 27. 11. 1963, roč. 19, č. 283, s. 2; O realismu
v mezinárodní politice. Mladá fronta. 3. 12. 1963,roč. 19, č. 288, s. 2.
dnešnej Ukrajiny a Poľska ruskí vojaci povolaní kvôli potlačeniu novembro-
vého povstania v Poľsku (1830 – 1831). Okrem týchto vnútorných príčin bola
atmosféra v habsburskej monarchii ovplyvnená revolučnou vlnou šíriacou
sa v Európe v roku 1830 (tzv. júnová revolúcia vo Francúzsku, revolúcia v Bel-
gicku, ako aj už spomínané povstanie v Poľsku).36
Chýry o epidémii podnietili prijatie preventívnych opatrení aj v habsbur-
skej monarchii, no šíreniu nákazy sa nepodarilo zabrániť (Rapant 1953a: 33,
Liška 2012: 14). Do oblastí postihnutých nákazou boli vysielaní choleroví ko-
misári, ktorí mali v spolupráci s vojskom a lekármi riadiť preventívne opat-
renia. Patrila k nim predovšetkým prísna kontrola a obmedzenie pohybu
osôb (predovšetkým tulákov, Rómov a Židov), zvierat i tovarov.37 Zákazy
trhov a jarmokov či dochádzanie za sezónnymi prácami pochopiteľne vyvo-
lávali medzi obyvateľmi nevôľu (Tajták 1984: 18). Situácia bola napätá v mes-
tách aj na vidieku. Verejná mienka naprieč rôznymi spoločenskými vrstvami
si nepopulárne preventívne opatrenia vysvetľovala ako zámienku, ktorou
chce vláda zamedziť šíreniu revolučných myšlienok. Množiace sa prípady
protestných výtržností v mestách spôsobili ústupky v prijatých protichole-
rových opatreniach, to však len utvrdzovali názory o ich neopodstatnenosti.38
Medzi poddanými sa šírili názory, že nákazlivosť cholery je dezinformácia
šírená ako ďalší spôsob týrania ľudu zo strany panstva (Rapant 1953a: 42).
Situácia sa zhoršila po objavení sa nákazy a vystupňovaní opatrení spojených
s izoláciou, liečbou a pochovávaním nakazených osôb. Obzvášť ťažko ľudia
niesli zákaz náboženských obradov. Týkal sa nielen pri pochovávaní obetí
cholery (tým nebolo poskytované ani posledné pomazanie), ale aj bohoslu-
žieb a vysluhovania sviatostí. V neposlednom rade obyvatelia nedôverovali
používaným liečebným prostriedkom, ktoré neboli veľmi účinné a ich pre-
ventívne užívanie vraj viedlo k ochoreniam a úmrtiam zdravých ľudí (tamže:
48). Fakt, že uvedené opatrenia vynucovala štátna moc a zároveň obeťami ná-
kazy boli prevažne chudobné sociálne vrstvy, vytvorilo ideálnu atmosféru pre
šírenie fám o sprisahaní pánov voči poddaným. K podobným výkladom pri-
spieval aj spôsob, akým sa karanténa a liečba vykonávali: „Prílišná horlivosť
43
Pri pohľade na súčasný stav sprisahaneckej kultúry možno konštatovať,
že veľká časť jej dedičstva z minulých desaťročí a storočí sa naďalej traduje.
Namiesto Židov a tajných spoločnosti však dnes čoraz viac vystupujú do po-
predia démonizované obrazy aktuálnych mocenských centier: USA (Bieleho
domu, CIA a pod.), Európskej únie a nimi riadených oficiálnych politických,
vedeckých, zdravotných, ale aj humanitárnych, neziskových či iných organi-
zácií. Do (internetovej) siete sprisahaneckých tém sa zachytávajú najrôznejšie
kauzy domácej i zahraničnej politiky. Svoje sprisahanecké interpretácie mala
na pozadí slovensko-maďarského antagonizmu napríklad spolitizovaná
kauza Hedvigy Malinovej trvajúca od roku 2006, v kontexte odporu voči ofi-
ciálnej medicíne a zahraničným „farmafirmám“ sa šíri antivakcinačná kam-
paň, zo strachu z „homolobby“ ťažila kampaň referenda na ochranu rodiny
v roku 2015 (a zo strachu z vatikánskeho sprisahania zase jej odporcovia).
USA, NATO a Západ sa stávajú univerzálnym nepriateľom v konšpirativis-
tických interpretáciách vojny na Ukrajine, v Sýrii a v súvislosti s krvavou po-
litikou Islamského štátu.
Epidémie ako zdroj obáv v minulosti
Okrem pocitov ohrozenia spôsobených vojenskými konfliktami či teroris-
tickými útokmi je typickou situáciou, v ktorej ľudia šíria nepodložené infor-
mácie, stres vyvolaný epidémiami. Masové ochorenia rôzneho druhu si vy-
žiadali množstvo obetí nielen v dôsledku nakazenia, ale aj v snahe potrestať
domnelých vinníkov. Obvinenými boli pritom často práve tí, ktorí sa usilovali
nákazám zabrániť úradníci alebo lekári, uplatňujúci napr. dezinfekcie
studní, izoláciu nakazených ľudí a neraz riskantné či neznáme liečebné prak-
tiky. V dôsledku toho ľudia ich konanie v atmosfére všeobecného ohrozenia
a podozrievavosti začali vnímať ako súčasť sprisahania.
Na našom území je príkladom kolektívneho strachu a represálií východo-
slovenské roľnícke povstanie z roku 1831.35 Podľa dostupných prameňov ho
rozpútalo viac príčin. Jednou z nich bola zhoršujúca sa sociálna situácia spô-
sobená neúmerným zaťažovaním poddaných ako aj neúrodou v roku 1830.
Ďalším spúšťačom nepokojov bola cielená agitácia sprisahancov z radov ze-
manov, ktorí chceli dosiahnuť radikálne rovnostárske zmeny v spoločnosti.
Jeden z nich – Peter Tasnády z Malých Raškoviec – chcel údajne vstúpiť do
slobodomurárskej lóže v Poľsku (Rapant 1953a: 27). Tretím mocným činite-
ľom, ktorý fatálne ovplyvnil charakter povstania a v agitácii ho využili i spo-
mínaní sprisahanci, však bola epidémia cholery. Preniesli ju z Ázie na územie
42
35 Témou tohto povstania sa zaoberalo viac slovenských historikov, napr. Vojtech Baláž
(Sedliacke povstanie na východnom Slovensku roku 1831, Košice 1948), Alexander Markuš
(Sedliacke povstanie v Zemplíne roku 1831, Bratislava 1951) a doposiaľ najobsiahlejšie
dielo spolu s edíciou pramenných dokumentov pripravil Daniel Rapant (Sedliacke
povstanie na východnom Slovensku roku 1831, Bratislava 1953).
36 Júnová revolúcia vo Francúzsku priniesla zvrhnutie bourbonovského panovníka Ka-
rola X. a zvolenie liberálnejšie zmýšľajúceho Ľudovíta Filipa Orleánskeho. V Belgicku
priniesla revolúcia vymanenie sa spod nadvlády holandského panovníka a vyhlásenie
liberálnej ústavy. Poľské novembrové povstanie bolo pokusom o získanie nezávislosti
na Rusku, a to aj kvôli nedodržiavaniu ústavy vyhlásenej v roku 1815. Povstanie bolo
ruskou armádou potlačené a politická sloboda značne oklieštená.
37 ŠA Levoča, f. SM, odd. KP, kr. 640, inv. č. 411, sign. 1697/1831. Poučeni, podle kterého
se zpráwcowé krajů a osad w tom připadě chowati maji, kdyby wýchodni úplawice (Cholera)
chwistoblita, aneb jiná nákazliwá nemoc w blizkosti panowala, anebo i w jejich mistě přebý-
wáni znikla, s. 3, ods. II., § 7. Cit. podľa Liška 2012: 20-21.
38 D. Rapant v tomto zmysle opisuje vzburu iniciovanú študentmi v Pešti 17. 7. 1831.
Tí protestovali proti karanténnemu uzavretiu komunikácií, ktoré im znemožnilo od-
chod na prázdniny. Nepokoje prepukli aj v iných mestách (Budín, Jáger, Miškovec
a i.) – Pozri Rapant 1953a: 44-46.
obrazmi tradičných nepriateľov (Židia). Šírenie sprisahaneckých teórií cielene
využívajú tí, ktorí v skutočnosti sami manipulujú verejnou mienkou v záujme
svojich cieľov. Hľadanie interpretácií v stave spoločenskej krízy sa neuspoko-
juje s jedným vysvetlením, ale nachádza stále nové možné alternatívy a pre-
pája ich s už jestvujúcimi podozreniami a naratívmi (v tomto prípade sa ob-
javujú jednak politické motívy spojené s poľským povstaním a prítomnosťou
ruského vojska v oblasti Haliče, ale aj staršie naratívy spojené s kuruckými
povstaniami).41 Pocit bezmocnosti voči úradnej moci, ktorá z dôvodu verej-
ného záujmu pácha násilie na jednotlivcoch, vzbudzuje podozrenie, že cieľom
opatrení je v skutočnosti likvidácia obyvateľov.
Tu sa zároveň dostávame k otázke očkovania, ktoré je aj v súčasnosti kon-
troverznou témou verejných diskusií. Okrem porovnávania rizík a benefitov
vstupujú do argumentácie i tvrdenia o sprisahaniach. Problematika je pre
širokú verejnosť neobyčajne citlivá, keďže očkovanie napriek vysvetleniam
o jeho význame v prevencii proti epidémiám je niektorými ľuďmi vnímané
ako systémom nanútený riskantný zásah do tela zdravého dieťaťa. Odmie-
tavý postoj v súčasnosti podporuje i nulová osobná skúsenosť s epidémiami,
za ktorú podľa epidemiológov vďačíme práve dostatočnej preočkovanosti
populácie v uplynulých desaťročiach. Podľa stúpencov antivakcinačných
kampaní je však skutočným dôvodom zvýšenie sociálnej úrovne a hygienic-
kých štandardov. Očkovanie je nielen zbytočné, ale aj škodlivé – či už údaj-
nými vedľajšími účinkami alebo zámerným prenosom neliečiteľných ocho-
rení.42
Bez ohľadu na opodstatnenosť presvedčení jednej alebo druhej strany je
zaujímavé sledovať, že podobné dilemy sa riešili v čase, keď bolo očkovanie
úplnou novinkou. Odozvu týchto sporov na území Slovenska nachádzame
v osvetových prácach, akou je napríklad text uverejnený v časopise Dom a škola.
Časopis pre rodičov a učiteľov v roku 1887. Autor opísal podstatu účinnosti a prie-
beh očkovania proti osýpkam a pridal opis polemiky, ktoré očkovanie v spo-
ločnosti rozpútalo:
„No ako žiadna nová theoria, tak ani theoria štepenia neostala bez protiv-
níkov; našlo sa veľmi mnoho odborníkov, ktorí ju napadli. Tí povedali: či
45
vo vnucovaní liekov (i hajdúchmi), v odvážaní čo i len najmenej podozrivých
ľudí (napr. bolenie hlavy) z rodinného kruhu do nemocníc a lazaretov, vyba-
vených len málokedy náležito (na dedinách),39 osihocovanie domov, kde bol
nejaký chorý na choleru alebo len z nej podozrivý, uvádzal ľud do zúfalosti.
Zmocňuje sa ho presvedčenie, že všetko a všetci sa sprisahali na jeho vyničenie
a vykynoženie“ (tamže: 49-50).
Navyše sa do aktívneho šírenia fám o zámerných otravách účelovo zapájali
agitátori, ktorí síce pôvodne zamýšľali vyvolať vzburu prostredníctvom so-
ciálnych a politických hesiel, no paniku z nákazy vedome využívali na svoje
ciele (tamže: 27-28, 32).
Snaha po pomste si postupne nachádzala čoraz širšiu škálu obetí z radov
vrchnosti i kohokoľvek, kto sa stal terčom podozrení vzbúreného davu. Ob-
javujú sa prípady absurdných obvinení, že jed podávajú i kňazi prostredníc-
tvom sviatosti oltárnej a úradníci vraj namiesto dezinfekcie v skutočnosti do
studní sypú otravu. Údajnými dôkazmi sprisahania malo byť šírenie nákazy
v blízkostí riek a iných zdrojov vody, fámy o dôkazoch otravy počas pitvy
mŕtvol, štatistické odhady predpokladaného počtu obetí kvôli príprave ma-
sových hrobov, ako aj objavenie sa nákazy po vykonaní preventívnych sani-
tárnych opatrení (Rapant 1953a: 48, Liška 2012: 27).
Atmosféra strachu a podozrievania prebudila i tradičnú animozitu voči Ži-
dom. Príkladom antisemitských násilností je vzbura v obci Žipov. Rozpútala
ich jednak intenzívna niekoľkodňová agitácia zo strany miestneho richtára
Pavuka, ako aj účelová fáma, že starý Žid otrávil studňu.40 Židia boli obviňo-
vaní, že roznášali jed i v predávaných potravinách, na čo dedinčania pochytali,
zbili a dali uväzniť dvanástich Židov. Na druhý deň chytili a mučili i zdravot-
ného komisára, ktorého nútili k priznaniu, že bol tiež podplateným travi-
čom.
Chýry o trávení studní pánmi a vojskom sa rýchlo rozšírili na Šariš a Spiš.
Vzbúrenci útočili na podozrivých komisárov, hajdúchov a zemepánov, nešet -
rili ani ženy a deti, pričom sa okrem vyhrážok, väznenia a fyzických útokov
nezastavili ani pred brutálnymi vraždami. Počet povstalcov sa odhaduje na
40 tisíc, povstanie napokon ukončil až vojenský zásah.
Tento prípad poukazuje na viacero momentov, kde sa ukázala účinnosť ší-
renia fám a konšpiračných teórií. Ideálnou živnou pôdou je nárast nespokoj-
nosti širokej verejnosti, ktorá ju naďalej stupňuje a poskytuje jej konkrétne
zdôvodnenia a nepriateľov; týchto škodcov dávajú do súvisu s už jestvujúcimi
44
39 „Chorí tu trpeli nečistotou, neopaterou, hladom, smädom i zimou“ [pozn. Daniel
Rapant].
40 Zakladala sa na výpovedi dievčatka z 31. 7. 1831, ktoré ho vraj videlo niečo hádzať
do studne. Pod vplyvom fám o trávení studní Židmi jej otec okamžite inicioval čis-
tenie vody. Medzi ľuďmi sa začali šíriť fámy, že voda v studni od otravy vrela až z nej
takmer šľahali ohne a chrobač v doskách studne vydochla. Šíreniu fám nepomohli
ani námietky jednotlivcov, že voda bola spenená lojom zo sviečok počas konrolovania
vody a že ani chrobač v doskách nezdochla (Rapant 1953a: 70).
41 D. Rapant to charakterizuje nasledovne: „V súvislosti s touto travičskou legendou
ožívajú i staršie politicko-vojenské vysvetľovačky, prerobené, pravda, v smysle nových
daností“ (tamže: 43-44).
42 Vakcíny sú (podobne ako napríklad chemtrails, chemoterapia na liečbu rakoviny či
potrat vyvolávajúce tabletky financované rockefellerovskou dynastiou) v príspevku
uverejnenom v časopise Zem a vek identifikované ako jeden z prostriedkov slúžiacich
na riadené zníženie populácie ľudstva. Očkovaním sa totiž do tela údajne vstrekujú
„DNA ničiace a latentné imunosupresívne chemické agenty (vtáčia chrípka a AIDS)“.
Zdroj: Codex Alimentarius – populačná genocída ľudstva v réžii človeka? (2. časť).
Zem a vek [online] 29. 4. 2016 [cit. 9. 11. 2017] dostupné z: http://zemavek.sk/codex-
alimentarius-populacna-genocida-ludstva-v-rezii-cloveka-2-cast-2/.
356. Můželi se předce i to přidati, aby i u štěpených sypanicách zemřelo
dítě?
– Nemůže se to přidati, jen kdyby některau velmi tajnau vlikau chybu ne-
byl mohl lékař při něm vyzvěděti, a od ní napředek dítě očistiti. Již je to
prokázané, že mezy 400-500 zaštěpenými dítkami, sotva jedno jediné
zemře.
357. Nenili to tedy rodičům na svědomí, když oni to zanedbávají, aby kun-
štovným spůsobem sypanice dostaly jejich dítky, a radši je do nebezpečen-
ství přirozených sypanic pauštějí?
To jistě nepokoj svědomi při všech rodičech může spůsobiti. Byloby
potřeby, aby to v kostelích duchovní pastýřové svým poslucháčům na srdce
kládli. Pěkná je to věc, tým spůsobem tak mnoho lidí zachrániti před
smrtí.“44
Oba uvedené pramene prinášajú praktické informácie o samotnej chorobe,
o spôsoboch starostlivosti o chorých, ako aj o benefitoch a prípadných rizi-
kách očkovania. Ďalšou rovinou sú ale otázky stretu oficiálneho (názory au-
torít) a neoficiálneho (ľudového) diskurzu. Vidíme, že koncom 18. storočia
považovali za nevyhnutné zaštítiť potrebu očkovania nielen štatistikou, ale
i cirkevnými autoritami. O storočie neskôr autor prenecháva zodpovednosť
za prípadné následky očkovania vedeckým a lekárskym autoritám, resp. štát-
nej moci.
Tlak na rodičov, aby v záujme prevencie nechali svoje zdravé dieťa očkovať,
a tým ho vystavili síce minimálnej, ale možnej hrozbe, je úspešný len vtedy,
ak je autorita moci dostatočná. Akonáhle ju však oslabia pochybnosti o jej
kompetencii alebo dobrých úmysloch, stretávame sa s prejavmi radikálneho
odmietania očkovania, ktoré sú neraz spojené s revoltou voči autoritám a ich
reprezentantom. V 19. storočí boli navyše vakcinácie interpretované ako pod-
vod vymyslený a praktikovaný židovskými sprisahancami (vedcami a lekármi)
na zabíjanie kresťanských detí.45 Bola to moderná varianta fám o rituálnych
židovských vraždách, ktoré koncom 19. storočia zaznamenali novú vlnu po-
pularity.
Dôkazom tuhého života týchto fám boli aj protižidovské násilnosti v To-
poľčanoch 24. 9. 1945. Súviseli so závisťou a strachom majority voči Židom,
ktorí sa vrátili do mesta po skončení vojny. V osudný deň dali ľudí do pohybu
fámy, podľa ktorých mali rehoľné sestry v kláštornej škole nahradiť židovskí
učitelia. Nahnevané matky vpadli do školy práve vo chvíli, keď tam židovský
lekár očkoval deti. Matky ho obvinili, že deťom vpichuje jed. Obyvatelia ho
47
je štepenie skutočne istá ochrana proti osýpkam? To dokázané na žiaden
pád nie je; osýpky napadly a v nich umreli aj zaštepení; isté je ale, že skrz
štepenie prenesie sa do krve zdravých detí mnohá látka chorobná a tým
smrteľnosť detí rastie; vštepia sa i škrofle, suchoty, hlavne ale syphilis
a mnohé druhé chytlavé nemoce; ďalej skrz ránku povstalú pri štepení po-
vstane často všeobecná ruža, nezahojiteľné rany, rozdielne napuchliny atď.
Že osýpky napadnú i zaštepených, dokazovali štatistickými dátami; na to ale
tvrdenie – že keď osýpky aj vypuknú, pri zaštepených ich priebeh je omnoho
ľahší, nie nebezpečný, vôbec že od uvedenia štepenia sú epidemie omnoho
zriedkavejšie, a keď aj vypuknú, nie sú také smrtonosné – odpovedali: „Áno,
isté je, že teraz epidémie sú zriedkavejšie, a že v nich ani tak mnoho nemrú,
len že to možno pripísať i zlepšeniu samitärných pomerov, – a máme i druhé
epidemie, ktoré predtým, grassovaly a teraz miznú.“43
Ako autor-lekár ďalej píše, nechce byť zásadne proti očkovaniu, ale chápe
obavy, lebo sám má skúsenosti s neúčinnosťou alebo dokonca infekčnosťou
niektorých podaných vakcín. Na druhej strane uznáva, že v prospech očko-
vania hovorí autorita odborníkov, ako aj štatistika poklesu úmrtnosti v ob-
lastiach, kde sa očkovanie vykonáva.
O potrebe osvety v boji proti infekčným ochoreniam svedčí i slovenský pre-
klad Katechismu o zdraví pro obecný lid a školskou mládež z uherského jazyku na
slovenský přeložený (1795). V časti venovanej téme „O nemocech zvláště a jme-
novitě“ sa nachádzajú i state „O sypanicách (Drobnicách)“, „O Osypkách
(Ryglách)“ a „O vyplenení a vykořenění mezi lidmi Sypanic“. Niekoľko otá-
zok je tu venovaných i prvým pokusom o očkovanie:
„353. Či by tomu mohl nějaký spůsob býti, aby děti, když jsau nejzdravši,
tehdy dostáti mohly, a to sýce tý nejlepší sypanice?
– Za to lékařům má svět co děkovati, že takový spůsob již jest vynalezený,
aby beze všeho nebezpečenství a velmi šťastně děti sypanice vystáti mohly.
354. Jakový je to spůsob?
– Takový spůsob, vedle kterého z dítěte takového, které velmi dobré má sy-
panice, vezmauc jednu sypanicu, tomu hu zaštěpi, ktereby sme rádi , aby
dostalo sypanice.“
355. To je tehdy dobrý nálezek štepiti sypanice?
– Požehnaný je to nálezek. Nebo, když dítěti něco chybí, to napředek vy-
hojiti může Doktor, a nejlepší sypanicu mu může přilepiti. Potom ale za
celý svůj život zbavené již bude sypanic.
46
43 Dom a škola. Časopis pre rodičov a učiteľov, 1887, č. 11 a 12, s. 336.
44 Katechismus…, s. 101.
45 Theodor Herzl spomína, ako počas debaty v dolnej snemovni rakúskeho Landtagu
v septembri roku 1892 vystúpili kresťanskí socialisti proti očkovaniu, pričom ho
označili za podvod židovských lekárov (Kornberg 1993: 95).
KONŠPIRAČNÉ TEÓRIE
VO FOLKLORISTICKOM
BÁDANÍ
Keďže jedným z cieľov tejto práce je upriamiť pozornosť na konšpiračné teó-
rie a posunúť tak hranice výskumu súčasnej folkloristiky, chcem tu objasniť,
ako vnímam možnú pozíciu konšpiračných teórií v systéme bádania tejto
vednej disciplíny. Inými slovami, nakoľko je legitímne, aby sa folkloristi za-
oberali touto problematikou.
Z hľadiska folkloristického bádania, ústredným pojmom (a zároveň problé-
mom) je samotný pojem folklór. Termín „folklore“ pôvodne znamenal širokú
škálu „vedomostí ľudu“ (Thoms 1846: 862, 863; pozri aj Dundes 1965). Neskôr
sa takéto chápanie rozvetvilo do množstva vzájomne si často protirečiacich vý-
znamov a definícií.46 Spojenie štúdia folklóru s ideológiou romantického na-
cionalizmu malo zásadný vplyv na formovanie folkloristiky. Prejavovalo sa to
najmä preferovaním výskumu národne príznačných javov, spájaných s vidie-
kom, s malými sociálnymi skupinami a s čo najarchaickejšími javmi šírenými
ústne. Presvedčenie, že čím staršie látky, tým sú cennejšie, sa stalo kánonom.
Folkloristi sa sami označovali za „archeológov ľudovej pamäti“ (Simonides
1990: 279). Poldruha storočia sa folkloristika venovala v oblasti výskumu roz-
právania najmä tomu, čo sa považovalo za „vymierajúce“ formy. Zameriavala
sa pritom na vyhľadávanie prejavov národného ducha (najmä v 19. storočí)
a kolektívnych estetických a morálnych hodnôt. Dôležité boli najmä estetické
kritériá, to znamená, že folklór sa vyprofiloval ako umelecká zložka „ľudovej
kultúry“. Za hodné zberu považovali najmä rozsiahlejšie epické celky, v prvom
rade rozprávky a historické povesti. Získaný materiál však postupne v čoraz
menšej miere reprezentoval aktuálny repertoár, lebo respondenti patrili k naj-
starším obyvateľom a ich podania boli z veľkej časti len spomienkami na re-
pertoár už nežijúcich generácií. Prevládajúcou tendenciou bolo vyhľadávanie
odľahlých, modernizáciou a urbanizmom nedotknutých lokalít, ktoré pova-
žovali za akési „konzervy“ inde už zaniknutých látok. Príbehy z mesta v značnej
miere ignorovali, lebo ich vnímali ako pre folklór priam zhubné.47 Veď aj u Her-
49
fyzicky napadli a následne bili všetkých Židov, ktorých sa im podarilo chytiť.
Bližšie sa tejto téme venoval historik Ivan Kamenec (1998).
Odpor voči očkovaniu v súvislosti s násilnosťami voči židovským lekárom
po druhej svetovej vojne sú známe aj z mnohých iných incidentov. Okrem
spomínanej kauzy lekárskeho sprisahania v stalinskom Sovietskom zväze
z rokov 1952 – 1953 možno spomenúť napríklad aj šírenie poplašných správ,
povestí a konšpiračných teórií v kontexte epidémií AIDS v 90. rokoch. Nie -
ktoré ich varianty šírené medzi Afroameričanmi boli namierené špeciálne
proti židovským lekárom, ktorí boli obvinení, že zámerne očkovali afroame-
rické bábätká krvou nakazenou HIV. Tieto fámy pritom vykazovali znaky,
ktoré folkloristi identifikovali ako aktualizáciu starších naratívov o židov-
ských rituálnych vraždách (De Vos 1996: 241).
48
46 Už v roku 1946 dokázala M. Leach vo svojom slovníku folklóru a mytológie napočí-
tať 21 rozdielnych definícií folklóru (Leach 1946).
47 V USA sa výskumy mestského folklóru zamerali na „pôvodnú“ tradičnú kultúru pri-
sťahovalcov, ktorá istú dobu bola schopná odolávať tlaku vonkajšieho prostredia. Aj
jeden z prvých folkloristických výskumov vo veľkomeste, ktorý vykonal William
Wells Newell v roku 1883 v mestách New York, Philadelphia a Boston, bol zameraný
na zachytenie pozostatkov anglickej ľudovej kultúry, ktorá mala v prostredí veľko-
mesta skôr či neskôr zaniknúť (Bendix 1995: 144).
toho pojem folklór na niektorých univerzitách nahradil termín „expresívna
kultúra“ („expressive culture“),52 a kategória „folklórnych žánrov“ bola často
nahrádzaná obsahovo širším pomenovaním „rečové žánre“ či „naratívne
žánre“.
V Československu v druhej polovici 20. storočia taktiež vznikla potreba
opätovne definovať folklór a prehodnotiť oblasť výskumu folkloristiky.
V podstate však nedochádzalo k pokusom o také radikálne zmeny ako na-
príklad v USA. V 80. rokoch Milan Leščák spolu s Oldřichom Sirovátkom
v známej publikácii Folklór a folkloristika vymedzujú ako folklórne všetky:
1. javy viazané na aktivitu nositeľa, na konkrétne lokálne spoločenstvo
alebo malú sociálnu skupinu;
2. tieto javy sa uchovávajú v kolektívnej pamäti;
3. šíria sa formami kontaktnej (medziosobnej) komunikácie;
4. podliehajú kolektívnym normám (tradičnosť);
5. realizujú sa v rade variantov (variatívnosť);
6. odrážajú sociálne a kultúrne vzťahy svojho prostredia
(Leščák – Sirovátka 1982: 30).
Týchto šesť kritérií má v konkrétnych prípadoch rôznu váhu, v zásade ale zod-
povedajú všeobecne zdieľaným charakteristikám tradičnej folklórnej komu-
nikácie (treba však poznamenať, že autori vychádzali predovšetkým z úvah
o slovesnom folklóre, oblasť hudobného či tanečného folklóru majú svoje ďal-
šie špecifiká). Bohuslav Beneš vo svojej definícii zdôrazňuje charakter folklóru
ako „otvorenej štruktúry tvorivých procesov“, ale aj jeho premenlivosť. Záro-
veň ostávajú kritériami aj estetickosť a tradičnosť. Beneš vymedzuje aj pojem
„súčasného folklóru“: vníma ho ako pokračovanie starších rozprávačských
žánrov (napríklad rozprávkové či povesťové stvárnenie nezvyčajných javov),
51
dera môžeme nájsť pomerne jasné stanovisko: ľudom nie je „tá luza na ulici,
tá nikdy nespieva a tvorí len krik a skomoleniny“ (Herder 1807: 67, cit. podľa
Bendix 1997: 47).
Nastupujúca industrializácia a modernizácia spoločnosti priniesla po-
stupné zmeny v spôsoboch komunikácie. V oblasti narativity to boli nielen
zmeny tematiky, ale i estetických kritérií, rozprávačských príležitostí, žánro-
vého zloženia repertoárov atď. Podobne ako história či etnológia, aj folklo-
ristika sa postupne začínala orientovať na výskum súčasnosti a každoden-
nosti.48Folkloristi sa ocitli pred dilemou, či vnímať folklór ako miznúcu
súčasť predindustriálneho vidieckeho spôsobu života, ako „žijúcu fosíliu,
ktorá sa bráni umrieť“,49 alebo ide o termín, ktorého obsah možno flexibilne
prispôsobovať meniacim sa spoločenským a kultúrnym podmienkam.50 Kým
v tomto druhom prípade sa osvedčili inovácie kritérií folklórnosti v rámci
termínu „súčasný“, resp. „moderný“ folklór, mnohí odborníci napokon za-
mietli používať pojmy „folklór“ (a následne i „folkloristika“) pre výskum sú-
časných moderných javov.
Pre ďalší vývoj boli významné diskusie o nových teoretických a metodolo-
gických prístupoch vo svetovej folkloristike. Napríklad v USA v 2. pol. 20. sto -
ročia sa do nich z rôznych názorových pozícií zapojili významné osobnosti
tejto vedy ako Dan Ben Amos (1971), Linda Dégh a Andrew Vázsonyi (Dégh
– Vázsonyi 1976, Dégh 1979), A. Dundes (1976, 1980) a i. Tieto, ako aj ná-
sledné diskusie boli významne poznačené modernými trendmi v príbuzných
vedeckých disciplínach (predovšetkým v lingvistike, filozofii jazyka, socioló-
gii a psychológii). Príkladom tejto inšpirácie a interdisciplinárnej spolupráce
boli nielen pokusy o teoretické využitie vtedy populárnej psychoanalýzy
a štrukturálnej analýzy (Dundes 1964, 1976), ale aj vznik tzv. „Performance
Studies“, o ktorý sa zaslúžil Richard Bauman.51 Rozmach interdisciplinárnej
spolupráce priniesol rozšírenie výskumného poľa folkloristiky. V dôsledku
50
48 Pojem „každodennosť“ sa pritom v rámci sociálnej komunikácie chápe ako „súhrn
všedných, pravidelne sa opakujúcich (tzv. repetitívnych), a preto predvídateľných ľud-
ských činností, ktoré sú základom sociálnej reprodukcie indivídua, malej skupiny
a takto sprostredkovane celej spoločnosti, činností, ktoré sa riadia známymi, väčšinou
však nepísanými normami a pravidlami, sú špecificky časovo a priestorovo usporia-
dané a ich vykonávateľ predpokladá určitý objem vedomostí fixovaný v tzv. bežnom
vedomí (zdravom rozume, common sense) a vyjadrovaný bežným jazykom“ (Heslo
„Každodennost. In: Velký sociologický slovník. Praha: Karolinum 1996, s. 483-484).
49 Je to výrok F. Pottera, cit. v Leach1949: 401.
50 V konfrontácii s novými typmi sociálnej komunikácie hlavnými kritériami „pravého“
slovesného folklóru zvyčajne ostávali najmä ústnosť a proces tradovania v rámci ma-
lých sociálnych skupín (v súvislosti so súčasnými povesťami pozri napr. Brunvand
1981: 3).
51 Tento prístup sa sústreďoval na podrobnú analýzu prejavov priamej fyzickej, resp.
kontaktnej komunikácie. Pojem „performance“ (z angl. v zmysle predvádzania, „to
perform“ – hrať, predvádzať) sa vo folkloristike vzťahuje na rôzne javy sociálnej ko-
munikácie od malých segmentov každodennej teatraliky (divadelnosti) po najväčšie
divadlá rituálnych inscenácií. Pod vplyvom modernej lingvistiky sa totiž i vo folklo-
ristike objavuje termín „kompetencia“ (prevzatý od lingvistu N. Chomského), čo zna-
mená oboznámenosť rozprávača so systémom pravidiel sociálnej komunikácie. Jej
konkrétnym situačným predvedením je potom „performance“.(Bendix1995: 24; Bau-
man 1986: 3.) Konkrétny význam v súvislosti s kontextuálnym výskumom „expresív-
nej kultúry“ vo sfére rozprávaní dal tomuto pojmu R. Bauman vo svojej práci Verbal
Art as Perfomance. Inšpirovaný sociológiou E. Goffmana, lingvistickou filozofiou
K. Burkea a tzv. „etnography of speaking“ ho charakterizuje nasledovne: „Performance
ako modus hovorenej verbálnej komunikácie spočíva predovšetkým v tom, že účinkujúci (per-
former) preberá zodpovednosť za stvárnenie komunikačnej kompetencie pred publikom. Táto
kompetencia spočíva v schopnosti hovoriť spoločensky primeraným spôsobom a z pohľadu účin-
kujúceho znamená predstavenie („performance“) […] prijatie zodpovednosti voči publiku za
spôsob, akým je komunikácia uskutočnená popri obsahu, ktorý sa má vypovedať. Publikum mô -
že zo svojho pohľadu hodnotiť akt vyjadrenia s ohľadom na majstrovstvo a pôsobivosť… V tom -
to zmysle je „performance“ modus použitia reči, spôsob hovorenia (Bauman 1977: 11).
52 Je to pojem blízky „symbolickej kultúre“ (zahŕňa sa do nej napríklad i umenie, ná-
boženstvo, jazyk a pod.)
vami: „Nazdávam sa, že tak ako sme sa v etnológii odpútali od pojmu ľudová
kultúra, zaoberáme sa ňou ako tradičnou kultúrou, spojenou s istým histo-
rickým obdobím, tak aj pod folklórom by sme mohli chápať jednu skupinu
kultúrnych prejavov z istého historického obdobia, ktoré sa v podmienkach
strednej Európy stali viac-menej minulosťou. Termín je v súčasnosti v tejto
oblasti anachronizmus“ (Kiliánová 2006: 284).
Na pozadí týchto skutočností je možno diskutabilné považovať konšpi-
račné teórie za folklórny žáner. Nie preto, že by bol výlučne moderným javom
(i keď sa základné tematické motívy globálnych konšpiračných teórií rozvi-
nuli v období po Francúzskej revolúcii v 18. storočí, na príklade príbehov
o židovských (príp. i kresťanských) rituálnych vraždách ho môžeme sledovať
nielen počas stredoveku, ale až do antických čias). Konšpiračné teórie však
nedisponujú poetikou blízkou príbehom zo sféry tradičných folklórnych
žán rov, niekedy ich nemožno vôbec vnímať ako ucelené naratívy s uzavretou
zápletkou, bývajú to informácie postavené predovšetkým na faktickej báze.
Dôvod, prečo sa stali konšpiračné teórie aj predmetom záujmu slovenských
folkloristov je, že táto disciplína už dávno prekročila hranice štúdia folklór-
nych prejavov ako súčasti tradičnej kultúry. Ako zhodnotila aj G. Kiliánová,
okrem sféry folklórnych prejavov sa jej záujem rozširuje do dvoch základných
línií: prvou je výskum sociálnej reality v súčasnosti a nedávnej minulosti,
ktorú folkloristika sleduje prostredníctvom vybraných kultúrnych prejavov,
pričom skúma i procesy vedúce ku konštrukciám obrazov sociálnej reality
a druhou je „štúdium skupín, komunít i jednotlivcov cez kultúrne javy, ktoré
ako znaky pomáhajú konštruovať skupinové identity a (sociokultúrne) dife-
rencie (Kiliánová 2006: 285). Ako som už naznačila v úvode, konšpiračné teó-
rie predstavujú kultúrny fenomén, ktorý prostredníctvom príbehov vytvára
a sprostredkúva skupinovo a ideologicky príznačné konštrukcie sociálnej rea-
lity, čo demonštrujem na diskurzívnych sférach vedy, politiky a náboženstva.
V zahraničí sa konšpiračné teórie stali predmetom folkloristického bádania
pomerne dávno. Z folkloristických a etnologických, resp. sociálno-antropo-
logických prác sa konšpiračných teórií týka (hoci tento pojem explicitne nespo-
mína) napríklad štúdia A. Dundesa venovaná židovským rituálnym vraždám
(Dundes 1991). Ilustruje snahy o interdisciplinárnu analýzu, ktorá sa pokúšala
o aplikáciu psychoanalytických teórií. Z pohľadu mojej témy je zaujímavá najmä
v súvislosti s teóriou „inverznej projekcie“, podľa ktorej príbeh legitimizuje ná-
silie prostredníctvom výmeny rolí obete a agresora. Autor poukazuje na mož-
nosť, že prostredníctvom naratívov o údajných židovských rituálnych vraždách
sa ich šíritelia vysporadúvali so svojimi agresívnymi postojmi voči Židom.
V strednej Európe sa konšpiračnými teóriami folkloristi zaoberali opäť
najmä v súvislosti so súčasnými povesťami. V Čechách sa objavujú niektoré ta-
kéto témy v popularizačných prácach P. Janečka.53 Ako príklad z Poľska možno
53
pričom k jeho šíreniu prispieva i rozhlas a televízia. Nositeľmi sú najrôznejšie
skupiny obyvateľstva vrátane intelektuálov. Vyznačuje sa kolektívnosťou, va-
riabilitou a všeobecnou známosťou námetov, avšak aj časovo obmedzeným
trvaním a „informatívne utilitárnou formou“ (Beneš 1989: 4).
V Encyklopédii ľudovej kultúry Slovenska sa pri hesle „folklór“ stretneme
s kritériami ako kontaktná komunikácia a etnická príznačnosť, pričom autor
poznamenáva: „V súčasnom ponímaní sa za potencionálneho nositeľa folk -
lóru považuje akékoľvek lokálne spoločenstvo a sociálna skupina… pri uplat-
ňovaní užšieho chápania folklóru sa zohľadňujú kritériá ústnosti, kolektív-
nosti, synkretizmu a procesuálnosti tradície. Nepoužívajú sa schematicky,
ale ako operatívne a relatívne kritériá. Z nových aspektov sa chápe kolektív-
nosť vo vzťahu k individuálnej tvorbe, ústnosť vo vzťahu k jej asimilácii
s inými formami komunikácie a tradičnosť sa neohraničuje dĺžkou existencie
v kolektívnej pamäti najmenej troma generáciami a pod. Tým sa pojem folk -
lór rozširuje a obohacuje o doteraz nepovšimnuté oblasti každodennej kul-
túry v oblasti slovesno-dramatického, hudobného a tanečného prejavu… Zú-
žene sa folklór chápe ako synonymum pojmov orálna literatúra, orálna
kultúra“ (Leščák 1995). Problém definovania a klasifikácie súčasného slo-
vesného folklóru ostáva rovnako nevyriešený. Vo svojom „memoárovom“ prí-
spevku M. Leščák pripomína, že „je možné a žiaduce inovovať žánrovú štruk-
túru, a to v súvislosti so staronovou otázkou: čo ešte folklór je a čo ešte
folklór nie je (Leščák 2006).
Značné váhanie ohľadom „folklórnosti“ sa objavilo práve v súvislosti s fá-
mami. Tieto sa vzhľadom na (i keď neraz len zdanlivú) efemérnosť svojho
bytia, ako aj spomínanú epickú nerozvinutosť niekedy radia do skupiny tzv.
protofolkórnych žánrov (Beneš 1990). Vyjadruje sa tým predpoklad, že
mnohé z nich sa po čase stanú súčasťou kolektívnej pamäti a stabilného lo-
kálneho rozprávačského repertoáru – a teda toho, čo už možno (s ohľadom
na vyššie uvedené kritériá) chápať ako folklór. Navyše sa tu uplatňuje pohľad
na folklór ako na neprofesionálne umenie, resp. „umeleckú komunikáciu
v malých skupinách“ (Ben Amos 1971: 12), ktorá má mať isté estetické kva-
lity, a tie možno hľadať až v rozvinutom príbehu, a nie v stručnej informácii.
Na druhej strane sa argumentácia pre ich zaradenie medzi folklórne žánre
opierala o fakt, že sú rozšírené v spoločnosti a tematicky majú úzky vzťah
k povestiam, ľudovej viere a memorátom (Fine 1987: 1102-1103, Bird 1979:
56). Dokonca sa k fámam niekedy pristupuje aj ako k „esenciálnemu folk -
lóru“, „žánru moderného sveta“, pretože je v ňom zachytená „nenávisť, hek-
tika a obavy moderného života“ (Fine 1987: 1107).
Avšak vzhľadom na nejasnosti používania termínu folklór v súvislosti
s výskumom javov poznačených modernizáciou a komunikačnou globalizá-
ciou spoločnosti, sa aj v slovenskej folkloristickej obci často objavujú návrhy
vyhradiť pojem folklór výlučne javom spadajúcim do sféry tradičnej kultúry.
Jasne to vo svojom príspevku „Tendencie súčasného výskumu v etnológii (so
zvláštnym zreteľom na výskum folklóru)“ vyjadruje Gabriela Kiliánová slo-
52
53 Knihy Černá sanitka a jiné děsivé příběhy, Černá sanitka: Druhá žeň a Černá sanitka: Třikrát
a dost. Pozri Janeček 2006, 2007, 2008.
dzi fámy len stručné výroky bez naratívnej zložky.55 Zora Vanovičová v tejto sú-
vislosti tiež videla ako tému budúcich diskusií „špecifikovanie, čo je folklórnou
fámou“, pričom podľa nej „pre folkloristiku by mohol byť určujúci základ epic-
kej formy, príbehu zakotveného užšie či širšie v konkrétnom prostredí, obsa-
hujúceho informáciu o skutočnosti, ktorá sa môže týkať každého človeka“.
Z tejto skupiny vylučuje to, čo má „prvky škandálu, aféry, ekonomickej mani-
pulácie, reklamných stratégií a politických bublín“ (Vanovičová 2005: 79).
Ako som už uviedla, konšpiračné teórie môžu disponovať epickou formou,
viaceré témy a motívy majú svoju naratívnu tradíciu, bývajú viazané na kon-
krétne viac-menej stabilné skupiny šíriteľov. K folklórnemu typu komuniká-
cie ich v rámci mnou sledovaných internetových diskusií môže približovať aj
šírenie v rámci neprofesionálnej tvorby, spontánna variabilita, ako aj ref lexia
určitého sociálneho prostredia. Ich forma je však veľmi premenlivá. Situačný
kontext informácie, najmä jeho funkcia a pozícia v konkrétnom prehovore,
vzájomné postoje a očakávania medzi jeho účastníkmi, ako aj individuálne
dispozície a štýl každého z nich – to všetko môže vplývať napríklad na to, či
má daná informácia charakter informatívno-popisný alebo skôr regestový.
Je totiž rozdiel, či sa daná informácia šíri v rámci živého dialógu alebo mo-
nológu bez spätnej väzby (napríklad ako kolujúci pamflet), či je táto tematika
medzi účastníkmi konverzácie nová alebo sú im jej kľúčové tézy a symboly
dôverne známe. Ak sa konšpiračné teórie objavujú v kompletnej forme,to
pomerne rozsiahle texty, ktoré poskytunielen strohé dôkazy, ale aj jasnú
epickú zložku. V jej centre často stoja príbehy osudového boja medzi aktérmi
strany dobra a zla. Niekedy nadobúda ich posolstvo priam eschatologický
význam, dej ústi v apokalyptickej budúcnosti, čo ich približuje k mýtom či
legendám, no nikdy nechýbajú odvolania na aktuálne javy, postavy a udalosti.
Vo všeobecnosti v ich naratívnej výstavbe prevláda nasledujúca štruktúra:
1. vykreslenie bezútešného, ba priam katastrofického obrazu prítomnosti
a blízkej budúcnosti;
2. odhalenie príčin tohto stavu (obraz nepriateľa a popis jeho zločinov, od-
halenie jeho nástrojov a prisluhovačov);
3. výzva na odpor a boj voči nemu.
Skrátené, regestoa hodnotiace výroky týchto podaní rovnako dôležitým ma-
teriálom pri ich komplexnom výskume, ktorý zohľadňuje aj ich reálny kontext.
Z hľadiska variability, resp. dynamiky56 sú fámy (podobne aj klebety alebo
napríklad slovné hračky) menej stabilné ako mýty, príslovia či balady, ktoré
55
uviesť už spomínanú prácu D. Czubalu. V kategórii „legendy politiczne“ uvá-
dza napríklad podozrenia voči ZSSR, ktoré sa v Poľsku šírili v súvislosti s ne-
výhodnými obchodnými výmenami medzi oboma krajinami, alebo i utajova-
nými zločinmi sovietskych predstaviteľov voči poľskému obyvateľstvu (od
tradičného námetu zneužívania detí a žien na získavanie orgánov a liečebných
surovín pre sovietskych komunistických pohlavárov až po atentát na Jána Pav -
la II.). Na druhej strane autor uvádza i fámy „protizápadné“, ktoré boli šírené
s výdatnou podporou predstaviteľov komunistického režimu (Czubala 1993:
89-90). Táto práca je dôležitá pre uvedomenie si špecifík konšpirativizmu
ovplyvneného konkrétnymi politickými podmienkami v strednej Európe.
Konšpiračné teórie ako komunikačný fenomén a žáner
Ako som už naznačila, konšpiračné teórie sa stali predmetom folkloristic-
kého bádania pomerne nedávno. V novších žánrových klasifikáciách, ale
i v populárnych textoch, ich spolu so súčasnými povesťami a fámami zara-
ďujú do tzv. „moderného“ alebo „súčasného folklóru“.54 Pri vymedzovaní
„folklórnosti“ javov možno čiastočne vychádzať z už zmieňovaných kritérií
(Leščák – Sirovátka 1982: 30), s výnimkou kritéria viazanosti na lokálne spo-
ločenstvo či malú sociálnu skupinu. Ako som však skonštatovala vyššie, kon -
špiračné teórie sa nejavia ako typický folklórny žáner. Prejavujú totiž výraz-
nejšiu absenciu umeleckých výrazových prostriedkov v porovnaní s inými
príbuznými žánrami, napríklad súčasnými povesťami. Sú (z hľadiska štýlu)
realistickým vyjadrením subjektívneho videnia sveta, svetonázoru či ideoló-
gie, prezentovaným v podobe bipolárneho hodnotového systému. Niekedy
sú vnímané aj ako prejavy laickej sociológie či politológie, ktoré sa usilujú
dať verejnému dianiu zmysel prostredníctvom pútavého príbehu.
Azda najčastejšie sa s konšpiračnými teóriami vo folkloristickom bádaní
stretneme práve v súvislosti s výskumom fám. Nie vždy bývajú vyčlenené ako
osobitná kategória a neraz sa s týmto pojmom ani menovite nepracuje – sú jed-
noducho radené medzi fámy ako také (napr. Fine – Ellis 2010). Vzhľadom na
nevyjasnenosť terminológie týkajúcej sa fám a im blízkych typov podaní (po-
vesti, súčasné povesti, klebety a aj konšpiračné teórie), niekedy vznikajú otázky,
či ich považovať za podskupinu fám (existuje i termín „conspiracy rumor“),
povestí alebo predstavujú osobitný žáner. Ďalšou otázkou je, čo z týchto po-
daní má folklórny charakter a čo nie. Pojem fáma zastrešuje niekedy rôzne ka-
tegórie neoficiálnych správ vrátane klebiet, domnienok, afér, škandálov atď.
Niektoré klasifikácií sa snažia o ich odlíšenie napríklad od povestí, a radia me-
54
54 Napriek tomu sa o ňom ako o celku nemožno vyjadrovať ako o jave výlučne moder-
nom. Aj v tomto prípade je vhodnejšie použiť termín súčasnosť, čo by poukázalo na
tú skutočnosť, že dôležitým prvkom v jeho šírení je aktuálnosť textu, resp. informá-
cie pre súčasníkov.
55 Pozri napríklad prácu Patricie A. Turner, ktorá rozlišuje medzi termínmi rumor
(fáma) – „short, nonnarrative expressions of belief“, legend (povesť) – „more traditio-
nally grounded narratives of belief“, a contemporary legend (súčasná povesť) – items
contatining particularly modern motifs (Turner 1993: 5).
56 Pozri model amerického folkloristu B. Toelkena (Toelken 1996: 40-41).
folklór, môže byť v skutočnosti len univerzálna ľudská nenávisť a úzkosť v sú-
časnom háve. Dnes sa už nebojíme skutočných ľudských obetí alebo pitia krvi
v synagógach, ale symbolická moc kastrácie „na oslabenie majority“ a obavy,
že „oni“ už vytvorili tajné spoločenstvo, aby na nás zaútočili na najslabšom
mieste, stále tvorí rovnaký výsledok… Konštantná je podozrievavosť voči novým
myšlienkam, túžba udržať, „čo je staré a zaužívané“ a projektovať naše vlastné
neistoty do nových rastúcich minorít. … inak povedané, ten žáner nie je „nová
vec“, ale externalizácia vrodených nutkaní, čoho dôkazy môžeme nepochybne
sledovať až do roku 167 pred Kr. Nie, nemali by sme hovoriť o moderných po-
vestiach, len o moderných textoch“ (Ellis 1983: 206-207).
Dôležitou oporou pri analyzovaní konšpiračných teórií, resp. procesov
tvorby je doterajší výskum mentálnych obrazov a stereotypov ako súčasti so-
ciálnej, resp. kolektívnej pamäti, ktorý sa uplatňuje aj na poli folkloristiky
(Krekovičo2005). V slovenskom prostredí sa konšpiračné teórie odvíjajú
od „tradičných“ i novodobých obrazov nepriateľa. Súvisí to s typickou črtou
stereotypov, ktorou je ich značná stabilita. Súvisí to aj s ich iracionalitou
a tým, že sa viac ako o prežité skúsenosti opierajú o skúsenosti sprostredko-
vané (Holý 2001: 76). Je pritom zaujímavé sledovať, ako sa v rámci konšpirač-
ných teórií dokážu etablovať nové stereotypy a obrazy do starých schém.
V tejto súvislosti E. Krekovičouvažuje o probléme manipulácie naciona-
listických populistov so sociálnou pamäťou, za čím podľa nej možno vidieť
slabé povedomie vlastnej národnej identity: „Je to napríklad historický ste-
reotyp „Maďara-utláčateľa slovenského národa“, spätý s „mýtom kultúrnej
priority“ …nepriateľský obraz „neprajných Čechov“, „čechoslovakistov“, Ró-
mov (umocnený v posledných rokoch zavádzaním víz voči Slovenskej repu-
blike zo strany viacerých krajín Európskej únie v dôsledku vysokého počtu
rómskych žiadateľov o azyl) či Židov. Dnes sa – ako dôsledok komunistickej
ideológie – objavuje na scéne tiež obraz nepriateľského „západného kapita-
listu“, najmä v súvise s nevyhnutnou privatizáciou… Nepriateľmi Slovákov
či „protislovenským živlom“ sa však bežne stávajú aj konkrétni slovenskí po-
litici, politické strany alebo sociálne vrstvy (napr. inteligencia) – stačí na to
často iba odlišný názor…“ (Krekovičová 2005: 110). V konšpirativistickej reči
a logike je možné tieto obrazy nepriateľa voľne zamieňať a poprepájať (k vyš-
šie menovaným môžeme pridať v nacionalisticky ladenom diskurze ešte i slo-
bodomurárov, liberálov, kozmopolitov a pod.)
Okrem naratívnych vyjadrení týchto skupinových obrazov však netreba
brať zo zreteľa ani ich emocionálne pôsobivú a pamäťovo ľahko vnímateľnú
obrazovú formu. Stereotypné obrazy vnútorného zradcu sprisahaného s cu-
dzími nepriateľskými silami šírenými prostredníctvom tlače boli vyjadrením
spoločenských kríz a skupinových napätí prinajmenšom od 19. storočia. Ka-
rikatúry sú tiež príkladom snahy o vpečatenie negatívnych postojov verej-
nosti voči reprezentantom nechcených, vylučovaných a perzekuovaných sku-
pín a názorov (pozri Krekovičová – Panczová 2013a, 2013b, Panczová 2015,
Panczová 2016).
57
môžeme naopak vnímať ako pomerne konzervatívne prejavy. V prípade kon -
špiračných teórií je však istá stabilita obsahu násobená tým, že sa obyčajne
odvolávajú na externé pamäťové zdroje: rozsiahlejšie písomné pramene, ktoré
sa „kopírujú“ knižnou alebo dnes i elektronickou formou. Na druhej strane
však priam detektívne nadšenie z adania nových súvislostí pod vplyvom
nových informácií či samotnej fantázie vedie ich šíriteľov k neutíchajúcej
tvorbe inovácií. V rámci diskusie je tak základný text obohatený o diskusné
príspevky (súhlasné alebo nesúhlasné). Môžu vyjadrovať postoje voči tomuto
textu alebo jeho autorovi, prípadne prichádzajú s rozšírením či s inými ver-
ziami teórií o nastolenom probléme.
Nové varianty sa pritom neustále odvolávajú na svoje pôvodné zdroje,
akými sú staršie pramene (napríklad Protokoly sionských mudrcov), alebo na
rôzne iné knižné či internetové zdroje (kam patria aj rôzne špecializované
webstránky). Dôležitou súčasťou argumentácie sú vyjadrenia autorít uzná-
vaných v rôznych typoch skupín. Pre ľavicovo a anarchisticky orientované
skupiny je takouto autoritou napríklad Noam Chomsky, uznávaný inova-
tívny lingvista a zároveň pomerne radikálny ľavicový kritik zahraničnej poli-
tiky USA a kapitalizmu, narábajúci s kategóriou Nového svetového poriadku.
Pre slovenských antisemitsky orientovaných radikálov má podobný význam
slovenský autor palestínskeho pôvodu Nidal Saleh, ktorý svoju radikálnu kri-
tiku politiky Izraela opiera aj o teórie o celosvetovom židovskom sprisahaní.
V každom prípade však tento typ príbehov tvorí z hľadiska ich štruktúry,
funkcií a naratívnych stratégií výrazný kompaktný celok s relatívne obmedze-
nými a vzájomne prepojenými tematickými okruhmi, čím ho možno vymedziť
ako osobitný naratívny žáner. Viaceré motívy aktuálne sa šíriacich konšpirač-
ných teórií nachádzame vo vzdialených geografických i časových kontextoch.
Okrem globálnych motívov typu teórií o židovských rituálnych vraždách to
platí aj pri naoko náhodných interpretáciách udalostí zo všedného života. Na-
príklad v televíznom spravodajstve z 18. júla 2006 sa objavila informácia, že
zvýšený výskyt vreteníc v okolí Terchovej, ktoré spôsobili úhyn niekoľkých ku-
sov dobytka, miestni ľudia pripisujú zámernej tajnej akcii ochrancov prírody.
Tí ich vraj majú vypúšťať aj pomocou vrtuľníkov.57 Takmer identické fámy sa
šírili vo Francúzsku v 70. rokoch za podobných okolností – opäť bez toho, aby
sa našli akékoľvek dôkazy (Campion-Vincent 1990: 31).
B. Ellis sledoval obvinenia proti černochom v USA, ktorých podnetom sa
stalo rozšírenie už zmienenej povesti „The Castrated Boy“ (vykastrovaný chla-
pec) o tom, ako černošskí chlapci vykastrujú malého belocha, aby tak zložili
iniciačnú skúšku pre vstup do miestneho gangu. I keď sa B. Ellis explicitne vy-
jadruje o „moderných povestiach“, jeho zovšeobecnenie rovnako platí i pre
konšpiračné teórie, ktoré sa práve v tomto bode so súčasnými povesťami zjavne
prelínajú ako ich priame genetické pramene: „To, čo dnes vidíme ako moderný
56
57 Správa sa objavila v júli 2006 v reportáži televíznej stanice TA3. TA3 [online], 18. 7.
2006. Dostupné na internete: http://www.ta3.com/?&sprava=9977.
Dôležitým (i keď nie jediným) prostriedkom pre komunikáciu ideológií
sú však nástroje jazyka, čoho výsledkom sú príslušné ústne prehovory, resp.
textové výstupy. I vyššie zmienené kognitívne procesy dekontextualizácie
osobných poznatkov a modelov môžu prebiehať predovšetkým vďaka prí-
slušnej pojmovej výbave reči. Vzhľadom na to a na vyššie menované otázky
a ciele práce je pri snahe pochopiť ideologické koncepty, spôsoby ich šírenia,
propagácie a súperenia s inými konceptami, dôležitým nástrojom pojem dis -
kurzu.
Pojem diskurzu má veľa rôznych definícií. Lingvistika ho chápe ako kon-
krétne prejavy používania reči, pričom jednotlivé odlišnosti v ich definíciách
sú určené aj zameraním príslušnej vedeckej disciplíny a vymedzením pro-
blému. Rozdielne chápanie diskurzu sa niekedy prejavuje v rozpore, či ide
o celý komunikačný akt, alebo len o jeho výsledný rečový produkt (prehovor,
text). V staršej lingvistike sa naopak diskurz chápal ako „aktuálny, sociálne
zobrazený text alebo prehovor, teda ako protiklad textu ako abstraktnej
štruktúry (v zmysle opozície langue/parole, či „competence I performance“) (Dijk
1998: 123-124).
Pri analýze ideolgických diskurzov sa často zdôrazňujú nástroje uplatňo-
vania spoločenskej moci, procesy ovplyvňovania verejnej či individuálnej
mienky, sledujú a analyzujú sa napríklad formy a nástroje presviedčania. Kon-
cepcia diskurzu sa totiž stala populárnou aj vďaka originálnym filozofickým
úvahám Jürgena Habermasa či Michela P. Foucaulta, kde má tento pojem
trochu iný význam a charakter. Na základe Foucaultovej práce Archeology of
Knowledge (Foucault 1972) sa niekedy diskurzy chápu aj ako „systémy mys -
lenia tvorené ideami, postojmi, postupmi konania, presvedčeniami a úkonmi,
ktoré systematicky vytvárajú subjekty a svety, o ktorých vypovedajú“ (Less
2006: 283-298). Diskurz v tomto ponímaní nepredstavuje pasívny nástroj ko-
munikácie, ktorý zohráva úlohu len pri samotnej verbalizácii sformulovaných
myšlienok (teda to, čo inak predstavuje pojem jazyk, text, prehovor a pod.),
ale naopak, je to vždy prítomný faktor utvárajúci a štrukturujúci naše mysle-
nie, čo tvorí hranice mysliteľného, poznateľného a akceptovateľného v danom
epistematickom priestore.
Foucaultom inšpirovaní autori teda diskurz vnímajú ako inštitucionali-
zovaný spôsob myslenia, ktorý zároveň určuje limity pre akceptovateľnosť
istých názorov. Kým Habermas ho vnímal ako prejav ľudskej snahy a túžby
po porozumení (racionálny diskurz ako rozhodujúci komunikačný i morálny
prostriedok, ktorý vytvára „na porozumenie orientované jednanie“), Fou-
cault v ňom videl predovšetkým významný prostriedok moci a nadvlády (Ka-
schuba 1999: 238-239), pričom najmä faktor prístupu do diskurzu je rele-
vantným ukazovateľom participácie na spoločenskej moci. Foucault vo svojej
nástupnej prednáške L` Ordre du discourse (Poriadok diskurzu) z roku 1970
ponúka hypotézu, že „v každé společnosti je produkce diskursu současně
kontrolována, vybírána, organizována a předělována určitým počtem proce-
dur, jež mají za úkol odvrátit jeho moc a nebezpečí, zvládnout jeho nahodilý
59
KONŠPIRAČNÉ TEÓRIE AKO
FORMY IDEOLOGICKÝCH
DISKURZOV
Dôležitý koncept pri sledovaní konšpiračných teórií ako argumentačno-na-
ratívneho žánru predstavuje pojem ideológie. Ako som už naznačila, konš-
piračné teórie nie sú len naratívom, ktorý sleduje estetické a emocionálne na-
plnenie z dobre vystavaného príbehu. Okrem využitia v umeleckej fantastike
sa konšpiračné teórie uplatňujú v oblasti reálnych politík, ktoré sa usilujú
podporiť určitú skupinovo zdieľanú víziu sveta, ktorá je v konkurencii
s inými presvedčeniami. Dostávame sa teda na úroveň presvedčení, ktoré
možno označiť za ideologické.
Zjednodušene, ale v podstate výstižne sa ideológia zvykne označovať aj ako
určitý filter, ktorý formuje obraz sveta vo vnímaní ľudí. Lingvista T. van Dijk
vníma ideológie „ako to, čo utvára axiomatický základ sociálnych presvedčení
skupiny“, pričom sociálne presvedčenia delí na „faktické“ a „hodnotiace“ –
teda názory a postoje (Dijk 1998: 108). Pojem ideológie možno konkretizovať
ako istú viac či menej koherentnú sústavu presvedčení o principiálnych zá-
konitostiach fungovania ľudskej spoločnosti, o tom, aké v nej existuje rozde-
lenie moci, stanovené skupinové hodnoty, ciele a prostriedky konania na ich
dosiahnutie, pričom v tejto oblasti obyčajne zreteľne vymedzujú morálne pri-
jateľné a neprijateľné sféry, sféru skupiny „my“ a „oni“. Ich funkciou je záro-
veň legitimizácia týchto presvedčení, a to najčastejšie v konkurencii s inými
ideológiami. Ide tak o súbor sociálnych presvedčení, pričom aj kritériá prav-
divosti či správnosti týchto presvedčení sú skupinovo špecifické. Hlavnou
funkciou ideológií je teda organizovanie sociálnych reprezentácií skupiny.
Prípadné zmeny v prijímaní tohto typu presvedčení bývajú predovšetkým dô-
sledkom konfrontácie viacerých ideológií alebo osobných skúseností. Van
Dijk v tejto súvislosti zdôrazňuje významnú úlohu fázy socializácie predo-
všetkým (i keď nie výlučne) v období dospievania, keď prijatie ideológie je
spojené s procesom spoznávania kritérií členstva v skupine (Dijk 1998: 78-
98, 312-320).
Ideológia je preto istým typom abstraktného konštruktu, ktorý má svoj
individuálny i spoločenský rozmer. Súčasťou týchto procesov je predovšet-
kým generalizácia a abstrakcia, v rámci ktorých dochádza ku transformácii
osobných poznatkov a presvedčení na sociálne a konkrétnych predstáv na
všeobecné a abstraktné. Príkladom je atribúcia „typického“ správania členov
istej skupiny prostredníctvom opakovaných skúseností s niekoľkými jej prí-
slušníkmi (podrobnejšie o tom píše Dijk 1998: 248-253).
58
ných dôkazov, na druhej strane obyčajne tvrdí, že väčšina (v konšpirativistic-
kom vnímaní zmanipulovaná masa) realitu nevidí. Spája napríklad na pr
pohľad navzájom nezlučiteľné alebo nesúvisiace javy tvrdiac, že skutočnú
realitu nepriatelia zmenili (napríklad tvrdenia, podľa ktorých holokaust je
dôsledkom židovského sprisahania alebo že fluoridové zubné pasty či mi-
krovlnky sú dômyselnými nástrojmi likvidácie súčasnej civilizácie). Odvolá-
vajú sa na domnelé vedecké autority, ktoré však nie sú v danom odbore reš-
pektované. Práve tieto paradoxy spôsobujú, že konšpiračné teórie sú vnímané
ako stigmatizované typy vedomostí (Barkun 2013: 19-20) a vytesňované do
„alternatívnych“ komunít. Procedúry diskurzívneho vylučovania sú teda na
príklade konšpiračných teórií obzvlášť zreteľné. Platia pritom obojstranne
oficiálne, resp. expertné diskurzy jednotlivých disciplín či inštitúcií ich vy-
lučujú, pretože nerešpektujú pravidlá, ktoré sú pre danú oblasť záväzné. Zá-
stancovia konšpiračných teórií však postupujú rovnako a snažia sa delegiti-
mizovať oficiálne diskurzy spochybňovaním oficiálnych autorít, praktík,
kompetentnosti atď., no navyše i tým, že poukazujú na ich zapredanosť spri-
sahaniu. 
61
výskyt, uklidit z cesty jeho těžkou, obavu vzbuzující hmotnost“ (Foucault
1970: 9). Sú to procedúry vylučovania, kam patrí:
1. zákaz (tabu predmetu, rituál okolnosti, privilegované alebo výhradné
právo subjektu, ktorý hovorí);
2. podiel a zavrhnutie (protiklad rozumu a šialenstva) a
3. vôľa po pravde (stanovujúca protiklad pravdivého a falošného).
Okrem týchto, akoby vzhľadom na diskurz zvonka pôsobiacich kontrol-
ných procedúr, pôsobia i vnútorné procedúry, ktoré fungujú ako zásady kla-
sifikácie, usporadúvania a distribúcie, ktoré akoby mali za úlohu vysporiadať
sa s tým rozmerom diskurzu, ktorým je udalosť a náhoda (tam Foucault radí
obmedzenia plynúce z komentára, autora ako princípu zoskupenia diskurzu,
jeho jednoty a pôvodu) a disciplín (princíp disciplíny umožňuje novo kon-
štruovať, ale v rámci uzavretej hry – teda napríklad na to, aby bola určitá vý-
poveď hodnotená ako vedecká, musí pristupovať k určitému predmetu urči-
tou metódou).
Z tohto širšieho filozofického pohľadu vychádza i výklad nemeckého et-
nológa W. Kaschubu, ktorý zhustene no vcelku komplexne zhrnul proble-
matiku používania tejto kategórie komunikačnej a kultúrnej analýzy. Podľa
jeho slov bol termín diskurz do spoločenských vied zavedený kvôli výskumu
„otázok pevných rámcov a pravidiel verejného myslenia, argumentácie a zmys -
luplného správania ako základných princípov spoločenskosti“ (Kaschuba
1999: 235), v čom našiel svoje uplatnenie v širokom spektre vedeckých discip -
lín a prístupov. Pre etnológiu a jej príbuzné vedy o spoločnosti je diskurz dô-
ležitý ako jav, v ktorom ide o výmenu a jednanie v rámci vedomostných pra-
vidiel, rozhodujúcich o tom, čo je dôležité a nedôležité, správne a nesprávne,
ako aj o hodnotových horizontoch, v rámci ktorých sa vytvárajú spoločné
alebo odlišné ciele a záujmy. Predmetom záujmu diskurzívnych analýz sa stá-
vajú napríklad spôsoby argumentácie, ktoré môžu zdôvodniť nejaký cieľ
alebo cestu k nemu tak, aby boli pre zúčastnených zrejmé a prijateľné. Sú-
časťou charakteristiky diskurzu sú aj vymedzené kompetencie, ktoré rozho-
dujú o tom, kto a akým spôsobom sa smie na diskurze zúčastniť. Na základe
toho Kaschuba vymedzuje funkciu diskurzov ako prostriedkov riadenia
a upravovania spoločenských vedomostných systémov a vedomostných prí-
stupov, v ktorých sú stanovené verejne dostupné formy expertných i každo-
denných vedomostí. Diskurzy zároveň „zdôvodňujú tieto vedomostné sys-
témy morálnymi a etickými argumentmi, ktoré zamerané na nejaký
spoločenský konsenzus, poza ktorý nemožno zájsť; riadia aj možnosti zmien
a nových interpretácií v týchto systémoch; a napokon stanovujú hierarchiu
medzi rôznymi vedomostnými systémami v zmysle nejakého presahujúceho
vedomostného systému“ (tamže).
Konšpiračné teórie predstavujú v tomto smere veľmi zaujímavý diskurzívny
fenomén. Istý paradox konšpirativistickej argumentácie tkvie v tom, že na
jednej strane zdôrazňuje logickosť svojich úsudkov a očividnosť predklada-
60
obsahu. Keďže niektoré výpovede a názory prispievateľov idú za hranicu le-
gálnosti (napr. v súvislosti s rôznymi formami rasizmu), prevádzkovatelia
webstránok sa hrozbu trestnoprávnej zodpovednosti snažili riešiť snahou
o čo najväčšiu anonymitu alebo sa verbálne dištancovali od ich obsahu spô-
sobom, ktorý niekedy vyznieval priam absurdne. Napríklad na dnes už ne -
jestvujúcej konšpirativistickej stránke Svetovláda (svetovlada.host.sk) sa uvá-
dzalo: „V tomto spise hovoríme to čo si myslíme. Nebudeme hovoriť, čo
oficiálne prehlasujeme, pretože sa nechceme s nikým dostať do súdnych
alebo iných sporov. Oficiálne prehlasujeme, že to čo je napísané v tomto
spise, si len myslíme.“ Dnes bežnejšou možnosťou je využívanie serverov
v zahraničí. Touto cestou šiel i internetový magazín Prop, ktorý musel kvôli
porušovaniu zákona zrušiť doménu na Slovensku, no obnovil ju na zahra-
ničnom serveri.
Internet predstavuje priam ideálny priestor práve pre stúpencov konšpi-
račných teórií. Títo totiž veľmi často vynášajú relevantnými dôkazmi nepod-
ložené súdy a obvinenia, ktoré nie sú akceptované nielen masmediálnym
„mainstreamom“, ale často odporujú aj zákonom (šírenie poplašných správ
a skupinovej neznášanlivosti, nactiutŕhanie atď.). Nájdeme tu elektronické
vydania rôznych konšpiračných „samizdatov“, spravodajské magazíny, tema-
tické databázy, diskusné fóra, no v súčasnosti čoraz väčší podiel na šírení
konšpiračných teórií majú sociálne siete.