ArticlePDF Available

Abstract

Štúdia sa venuje otázke výskytu sexuálneho zneužívania detí (CSA) a problému latencie. Upozorňuje, že pri úsilí o identifikáciu prípadov CSA hrozí dvojaké riziko mylných záverov (mylne pozitívne a mylne negatívne závery). Zdôrazňuje, že nepodložené a nepravdivé obvinenia nie sú synonymom krivých obvinení a ponúka prierez teoretickým modelom ciest k nepravdivým obvineniam z CSA. Sumarizuje výsledky a limity zahraničných výskumov o výskyte krivých obvinení z CSA. Objasňuje prečo profesionálna skúsenosť ani systematické metódy posudzovania vierohodnosti výpovede nie sú spoľahlivými nástrojmi na odhalenie krivých obvinení z CSA. Pobáda k obozretnosti pred trúfalými tvrdeniami o výskyte krivých obvinení z CSA.
2018 III
MASARYKOVA UNIVERZITA
PRÁVNICKÁ FAKULTA
BRNO
Č
A
S
O
P
I
S
P
R
O
P
R
Á
V
N
Í
V
Ě
D
U
A
P
R
A
X
I
Redakční rada
Předseda: prof. JUDr. Jan Filip, CSc.
Šéfredaktor: doc. JUDr. Marek Fryšták, Ph.D.
Externí členové: doc. JUDr. Michal Bartoň, Ph.D.; doc. JUDr. Kristián Csach, PhD.; prof. JUDr. Jozef
Čentéš, PhD.; doc. JUDr. Tomáš Dvořák, Ph.D.; doc. JUDr. Monika Jurčová, PhD.; Mgr. Michal Králík, Ph.D.;
JUDr. Ján Matejka, Ph.D.; prof. JUDr. Mária Patakyová, CSc.; JUDr. František Púry, Ph.D.; JUDr. Michal
Ryška; doc. JUDr. PhDr. Miroslav Slašťan, PhD.; Dr. Gábor Sulyok; JUDr. David Uhlíř
Interní členové: prof. JUDr. Josef Fiala, CSc.; prof. JUDr. Zdeňka Gregorová, CSc.; doc. JUDr. Josef
Kotásek, Ph.D.; JUDr. Pavel Koukal, Ph.D.; prof. JUDr. Petr Průcha, CSc.; doc. JUDr. Ing. Michal Radvan,
Ph.D.; doc. JUDr. Ing. Josef Šilhán, Ph.D.; doc. JUDr. Mgr. Martin Škop, Ph.D.; prof. JUDr. Vladimír Týč,
CSc.; prof. JUDr. PhDr. Miloš Večeřa, CSc.
Vydává: Masarykova univerzita, Brno · Adresa redakce: Masarykova univerzita, Právnická fakulta, Veveří 70,
611 80 Brno, e-mail: redakce.cpvp@law.muni.cz · Odborní asistenti redakce: JUDr. Tereza Kyselovská, Ph.D.,
e-mail: tereza.kyselovska@law.muni.cz; Ing. Mgr. Jaroslav Benák, Ph.D., e-mail: jaroslav.benak@law.muni.cz ·
Administrace: Mgr. Jana Kledusová, tel. 549 495 489, e-mail: jana.kledusova@law.muni.cz · Tisk: Point CZ, s.r.o.,
Milady Horákové 890/20, 602 00 Brno · Objednávky vyřizuje Ekonomické oddělení Právnické fakulty
Masarykovy univerzity, Veveří 70, 611 80 Brno. Formulář je dostupný na adrese: http://cpvp.law.muni.cz/;
vyřizuje Zdeňka Maťašová; e-mailová adresa: zdenka.matasova@law.muni.cz
Předplatné na rok 2018 je 1200 Kč · Cena jednoho čísla 350 Kč · Vychází 4x ročně v češtině s anglickým
summary, příležitostně v anglické mutaci.
Toto číslo bylo dáno do tisku v září 2018.
ISSN 1210-9126 (Print), 1805-2789 (Online)
MK ČR E 6667
Časopis pro právní vědu a praxi je zařazený do Seznamu recenzovaných neimpaktovaných periodik
vydávaných v České republice a je indexován v databázi ERIH PLUS (European Reference Index for the
Humanities).
Texty publikované v ČPVP jsou zpřístupněny se souhlasem autorů v právních informačních systémech
ASPI, Beck-online a CODEXIS.
Články jsou anonymně hodnoceny dvěma recenzenty.
Časopis pro právní vědu a praxi je vydáván jako recenzovaný odborný čtvrtletník. Rukopisy redakce přijímá
v elektronické podobě. Bližší informace jsou uvedeny na adrese http://journals.muni.cz/cpvp/about/
editorialPolicies
ČASOPIS PRO PRÁVNÍ VĚDU A PRAXI
ročník XXVI, číslo 3/2018
419
Časopis pro právní vědu a praxi, XXVI, 3/2018: 419–452; https://doi.org/10.5817/CPVP2018-3-3
4Rámcearovinykrivýchobvinení...
zosexuálnehozneužívaniadetí*
Frames and Levels of False Allegations of Child Sexual Abuse
Slávka Karkošková**, Gabriela Mikulášková***
Abstrakt
Štúdia sa venuje otázke výskytu sexuálneho zneužívania detí (CSA) a problému latencie. Upozorňuje,
že pri úsilí o identikáciu prípadov CSA hrozí dvojaké riziko mylných záverov (mylne pozitívne a mylne
negatívne závery). Zdôrazňuje, že nepodložené a nepravdivé obvinenia nie sú synonymom krivých obvinení
a ponúka prierez teoretickým modelom ciest k nepravdivým obvineniam z CSA. Sumarizuje výsledky a limi-
ty zahraničných výskumov o výskyte krivých obvinení z CSA. Objasňuje prečo profesionálna skúsenosť ani
systematické metódy posudzovania vierohodnosti výpovede nie sú spoľahlivými nástrojmi na odhalenie krivých
obvinení z CSA. Pobáda k obozretnosti pred trúfalými tvrdeniami o výskyte krivých obvinení z CSA.
Kľúčové slová
Sexuálne zneužívanie detí (CSA); krivé obvinenia; nepravdivé obvinenia.
Abstract
The study addresses the question of child sexual abuse (CSA) prevalence and the issue of its latency.
It highlights that an effort to identify CSA cases is exposed to a double risk of false conclusions (false positive
and false negative conclusions). It stresses that unsubstantiated and untrue allegations are not synonymous
to false allegations and it offers an overview of a theoretical model of pathways toward untrue allegations
of CSA. The study summarizes the results and limits of foreign research on prevalence of false accusations
of CSA. It claries why neither experts’ experience nor systematic methods of victim statement credibility
assessment are fully reliable tools for false CSA allegations detection. It encourages prudent attitude toward
condent claims regarding the occurrence of false CSA allegations.
Keywords
Child sexual abuse (CSA); False allegations; Untrue allegations.
* Náčrt obsahu tejto štúdie bol prvotne stručne prezentovaný v sekcii 1 Ústavnoprávne, zákonné a krimi-
nologické atribúty o obetiach trestných činov na konferencii Bratislavské právnické fórum 2018 – Súdnictvo
ako garant hodnôt demokratického a právneho štátu, ktorá sa konala v termíne 22. a 23. februára 2018 na pôde
Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.
Táto práca bola podporovaná Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe zmluvy
č. APVV-16-0471 / This work was supported by the Slovak Research and Development Agency under
the contract No. APVV-16-0471.
** Doc. ThDr. Mgr. Slávka Karkošková, PhD., Justičná akadémia Slovenskej republiky; Vysoká škola zdra-
votníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, n.o. / The Judicial Academy of the Slovak Republic; St. Elizabeth
University of Health and Social Work / E-mail: slavka.karkoskova@gmail.com
*** Doc. PhDr. Gabriela Mikulášková, PhD., Justičná akadémia Slovenskej republiky; Inštitút psychológie,
Filozocká fakulta Prešovskej univerzity v Prešove / The Judicial Academy of the Slovak Republic; Insti-
tute of Psychology, Faculty of Arts at the University of Presov / E-mail: gabriela.mikulaskova@unipo.sk
ČPVP, ročník XXVI, 3/2018
420 Články
Úvod
Pri rôznych príležitostiach (ako sú vzdelávacie semináre či odborné a vedecké konfe-
rencie) sa prvá autorka tejto štúdie opakovane stretla s tým, že časť profesionálov pred-
pokladá alebo konštatuje vysoký výskyt krivých obvinení z CSA na Slovensku, najmä
v kontexte poručenských sporov. Zároveň sa v poslednom období čoraz častejšie obja-
vujú mediálne výstupy pseudo-odborného alebo odborno-populárneho charakteru1,
ktoré takéto názory efektívne distribuujú, ponúkajúc rýchle a jasné odpovede na kom-
plikovaný problém.
Ako členky výskumného tímu v projekte Sexuálne zneužívanie detí a zverených osôb (APVV-
16-0471) sme sa na problematiku krivých obvinení z CSA rozhodli pozrieť dôkladnejšie.
V predkladanej štúdii prinášame prehľad najaktuálnejších vedeckých poznatkov, ktoré
osvetľujú v akých rámcoch a rovinách je predmetná problematika ponímaná.
Štúdia môže byť užitočná tak pre trestných sudcov ako aj pre sudcov, ktorí sa venujú
poručenskej agende. Obe skupiny primárnych adresátov môže pobádať k reexii nad
tým, ako sa pri posudzovaní predmetných prípadov vysporadúvajú s dvoma kľúčovými
princípmi – princípom prezumpcie neviny a princípom prezumpcie statusu obete2. Reexia tohto
1 V tejto súvislosti je potrebné reektovať riziká spojené s tzv. post-pravdivou dobou, v ktorej žijeme.
Termín
post-pravdivý
(post-truth) je denovaný ako „prívlastok týkajúci sa alebo označujúci okolnosti, v kto-
rých sú objektívne fakty menej dôležité pri formovaní verejnej mienky, než apel na emócie a osobné presvedčenia“ (Word
of the Year 2016 is[online]. Oxford University Press, 2017 [cit. 4. 1. 2018]. Dostupné z: https://
en.oxforddictionaries.com/word-of-the-year/word-of-the-year-2016). Žiaľ, tento fenomén pre-
nikol aj do sveta vedy, preto orientácia v odborných a vedeckých výstupoch v súčasnosti kladie zvý-
šené nároky na kritické myslenie (RYDBERG, Jenny Ann. Research and clinical issues in trauma and
dissociation: Ethical and logical fallacies, myths, misreports, and misrepresentations. European Journal
of Trauma & Dissociation, 2017, roč. 1, č. 2, s. 89–99).
2 Princíp prezumpcie statusu obete (JELÍNEK, Jiří, Tomáš GŘIVNA et al. Poškozený a oběť trestného
činu z trestněprávního a kriminologického pohledu. Praha: Leges, 2012, 256 s., s. 26. ISBN 978-80-87576-39-7;
ZÁHORA, Jozef. Zákon o obetiach trestných činov: Komentár. Bratislava: Wolters Kluwer, 2018, 416 s., s. 109–
110. ISBN 978-80-8168-850-8) vyplýva pôvodne z dokumentu OSN z roku 1985 (Deklarácia základných
princípov spravodlivosti pre obete trestných činov a zneužitia právomoci / Declaration of Basic Principles of Justice for
Victims of Crime and Abuse of Power [online]. A/RES/40/34 [cit. 2. 2. 2018]. Dostupné z: http://www.
un.org/documents/ga/res/40/a40r034.htm) a je reektovaný aj v Smernici Európskeho parlamentu a rady
2012/29/ EÚ z 25. októbra 2012, ktorou sa stanovujú minimálne normy v oblasti práv, podpory a ochrany obetí trest-
ných činov, bod 19 preambuly, podľa ktorého „osoba by sa mala považovať za obeť bez ohľadu na skutočnosť, či bol
páchateľ identikovaný, zaistený, stíhaný alebo odsúdený, a bez ohľadu na rodinný vzťah medzi nimi.“ V slovenskej
legislatíve je vymedzený nasledovne: „Každá osoba, ktorá tvrdí, že je obeťou, sa považuje za obeť, kým sa nepreu-
káže opak, alebo ak nejde o zjavné zneužitie postavenia obete podľa tohto zákona, a to bez ohľadu na to, či bol páchateľ
trestného činu zistený, trestne stíhaný alebo odsúdený” (Zákon č. 274/ 2017 Z.z. Zákon o obetiach trestných
činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 3, ods. 1). „Ak vznikne pochybnosť o statuse obete, je potrebné
sa prikloniť k záveru, že táto osoba je obeťou trestného činu. K preukázaniu „opaku“ môže dôjsť v priebehu trestného
konania, keď je celkom zrejmé, že sa nestal trestný čin, resp. skutok nie je trestným činom. (…) Na druhej strane, samotné
prehlásenie osoby, že sa necíti byť obeťou trestného činu, nemôže bez ďalšieho viesť k ignorovaniu statusu obete zo strany
príslušných subjektov. (…) Odopretie statusu obete v dôsledku nesprávneho posúdenia môže mať za následok možnosť
uplatnenia zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci“ (ZÁHORA, op. cit., s. 109–110).
421
Slávka Karkošková, Gabriela Mikulášková – Rámce a roviny krivých obvinení...
druhu môže byť rovnako užitočná aj pre prokurátorov, policajných vyšetrovateľov, súd-
nych znalcov, sociálnych pracovníkov zaoberajúcich sa sociálno-právnou ochranou detí,
advokátov, či iných profesionálov, ktorí sa s prípadmi podozrení z CSA stretávajú a zau-
jímajú k nim postoje.
1 Možnosti a limity identikácie CSA
1.1 Prevalencia CSA
Sexuálne zneužívanie detí (ďalej len CSA, z angl. child sexual abuse) patrí medzi najzávaž-
nejšie sociálno-patologické javy, s potenciálom celého spektra dlhodobých negatívnych
následkov na kvalitu života obetí. Stanovenie presného odhadu výskytu (prevalencie)
CSA je veľmi náročné pretože relevantné výskumy (retrospektívneho charakteru) majú
značné metodologické odlišnosti.3 Hlavné odlišnosti sa týkajú predovšetkým samotnej
denície CSA, ktorá sa v jednotlivých výskumoch môže líšiť v niekoľkých aspektoch:
a) horná veková hranica detstva (v rôznych štúdiách sa pohybuje od 15 do 18 rokov),
b) či je alebo nie je stanovený minimálny vekový rozdiel medzi obeťou a páchate-
ľom (niektoré štúdie nestanovujú žiadne obmedzenie, iné za páchateľa považujú iba
osobu od obete staršiu minimálne o 3–5 rokov, a ďalšie štúdie reektujú CSA iba
ak páchateľ bol dospelý),
c) úroveň kontaktu, ktorá kvalikuje incident ako CSA (niektoré štúdie berú do úvahy
iba penetratívne formy CSA, iné zohľadňujú aj široké spektrum dotykových a bez-
dotykových foriem CSA, čo sa premieta aj v počte a špecickosti otázok, ktorými
sa výskumníci pýtajú respondentov na CSA).
Okrem toho odlišné údaje o prevalencii CSA podmienené aj metodológiou výberu
vzorky respondentov (napr. náhodný výber zo všeobecnej populácie verzus klinická
populácia), vekom respondentov (pubescenti, adolescenti, dospelí) a dizajnom výskumu
(najmä pokiaľ ide o mieru súkromia, ktorá je respondentom pri dopytovaní poskytnutá).
Vzhľadom na uvedené metodologické odlišnosti výskumov nie je prekvapujúce,
že vedecká literatúra ponúka veľmi odlišné údaje o prevalencii CSA. Podľa jednej
z najnovších metaanalýz 4 sa globálny výskyt CSA pohybuje v rozmedzí od 8 do 31 %
u žien a od 3 do 17 % u mužov.5 Výsledky vybraných štúdií pochádzajúcich z 11 kra-
jín Európy ukazujú, že penetratívne formy CSA zažilo 2,9–10,5 % dievčat a 0,6–5,5 %
3 KARKOSKOVA, Slavka a Ivan ROPOVIK. The prevalence of child sexual abuse among Slovak late adolescents.
[online]. 2018, s. 3–4 [cit. 25. 3. 2018]. DOI: 10.17605/OSF.IO/D8BG6. Dostupné z: http://osf.io/
preprints/socarxiv/d8bg6
4 Metaanalýza je vedecká metóda, ktorá spočíva v sumarizácii a syntéze výsledkov rozličných štúdií zaobe-
rajúcich sa rovnakou problematikou. Má omnoho vyšší stupeň vierohodnosti než jednotlivé štúdie.
5 BARTH, Jürgen, Lilian BERMETZ, Eva HEIM, Sven TRELLE a Thomy TONIA. The current preva-
lence of child sexual abuse worldwide: a systematic review and meta-analysis. International Journal of Public
Health, 2013, roč. 58, č. 3, s. 469–483.
ČPVP, ročník XXVI, 3/2018
422 Články
chlapcov; zatiaľ čo pri použití širšej denície kontaktných foriem CSA sa ich výskyt
pohyboval v rozpätí 10–39,8 % u dievčat a 6–16,2 % u chlapcov.6 Podľa najnovšieho
Slovenského výskumu do dovŕšenia 18-roku veku sa penetratívne formy CSA vyskytli
u 5,6 % dievčat a 1,3 % chlapcov, dotykové formy CSA zažilo až 30,2 % dievčat a 11,6 %
chlapcov a skúsenosť s nedotykovými formami CSA7 priznalo 40,6 % dievčat a 17,7 %
chlapcov. Viac ako polovica „incidentov“ CSA sa odohrala v postpubescentnom období.8
Hoci sa možno stretnúť s tvrdeniami, že prevalencia CSA sa preháňa kvôli zbytočne širo-
kým deníciám CSA, treba zdôrazniť, že longitudinálne9 výskumy týkajúce sa zdravotných
dôsledkov odôvodňujú používanie širokých denícii CSA. Vysoká prevalencia zdanlivo
menej závažných foriem CSA by sa nemala trivializovať. Aj nedotykové formy CSA totiž
môžu mať negatívne následky na zdravie obetí10, najmä ak k nim dochádza opakovane11.
1.2 Miera latencie a riziko mylných záverov pri identikácii CSA
Skutočnosť, že o prevalencii CSA nemá verejnosť dostatočné povedomie, je pravdepo-
dobne podmienená vysokou latenciou, ktorá je pre CSA príznačná. Podľa výskumov
sa približne iba tretina obetí CSA v priebehu detstva so svojou skúsenosťou vôbec nie-
komu zdôverí (pričom tie, ktoré sa zdôveria tak zvyčajne činia s istým časovým onesko-
rením) a nejakej autorite, resp. orgánom činným v trestnom konaní je oznámených menej
než 10 % prípadov CSA.12 Súčasťou problematiky latencie je napokon i to, že závery ply-
núce z prešetrovania prípadov podozrení z CSA môžu a nemusia byť správne. Možnosti
6 LALOR, Kevin a Rosaleen McELVANEY. Overview of the nature and extent of child sexual abuse
in Europe. In: Protecting children from sexual violence A comprehensive approach. Strasbourg: Council of Europe,
2011, s. 13–43. ISBN 978-92-871-7114-6.
7 Súbor otázok zameraných na nekontaktné formy CSA zahŕňal: 1) nútenie pozerať sa na genitálie inej osoby,
2) nútenie vyzliecť sa a ukazovať svoje genitálie inej osobe, 3) nútenie pozerať sa na masturbujúcu
osobu, 4) nútenie pozerať porno, 5) nútenie k foteniu nahého tela, 6) nedobrovoľné šírenie intímnych
záberov tela iným ľuďom alebo ich zverejnenie na internete, 7) sexuálne obťažovanie verbálne tvá-
rou v tvár alebo cez email či SMS, 8) sexuálne obťažovanie cez internet. Internet pritom zodpovedal
za cca 23–29 % of nekontaktných foriem CSA.
8 KARKOSKOVA a ROPOVIK, op. cit., s. 2.
9 Pri longitudinálnom výskume sa tá istá skupina subjektov skúma opakovane, obyčajne v priebehu dlhšieho
obdobia (niekoľko mesiacov, rokov aj desaťročí).
10 LANDOLT, Markus A., Ulrich SCHNYDER, Thomas MAIER a Meichun MOHLER-KUO. The
Harm of Contact and Non-Contact Sexual Abuse: Health-Related Quality of Life and Mental Health
in a Population Sample of Swiss Adolescents. Psychotherapy and Psychosomatics, 2016, roč. 85, č. 5,
s. 320–322. DOI: 10.1159/000446810; PAOLUCCI, Elizabeth Oddone, Mark L. GENUIS a Claudio
VIOLATO. A Meta-Analysis of the Published Research on the Effects of Child Sexual Abuse. The Jour-
nal of Psychology, 2001, roč. 135, č. 1, s. 17–36. DOI: 10.1080/00223980109603677
11 PÉREZ-FUENTES, Gabriela, Mark OLFSON, Laura VILLEGAS, Carmen MORCILLO, Shuai
WANG a Carlos BLANCO. Prevalence and Correlates of Child Sexual Abuse: A National Study. Com-
prehensive Psychiatry, 2013, roč. 54, č. 1, s. 16–27. DOI: 10.1016/j.comppsych.2012.05.010
12 PIPE, Margaret-Ellen, Michael E. LAMB, Yael ORBACH a Ann-Christin CEDERBORG. Child Sexual
Abuse: Disclosure, Delay and Denial. New York: Routledge, Psychology Press, Taylor & Francis Group,
2007, 328 s. ISBN 978-0805863178.
423
Slávka Karkošková, Gabriela Mikulášková – Rámce a roviny krivých obvinení...
a limity identikácie prípadov CSA sú načrtnuté v schéme č. 1. Prvá úroveň identikácie
CSA obsahuje potenciál krivých obvinení (v schéme zvýraznené šedým rámčekom).
Schéma 1: Možnosti a limity identikácie obetí CSA13
Berúc do úvahy skutočnosť, že spomedzi prípadov podozrení z CSA, ktoré sa dostanú
do pozornosti kompetentných orgánov,14 môže byť časť prípadov reálna a časť taká, kde
sa podozrenia nezakladajú na skutočnosti, uvedená schéma zachytáva štyri možné závery
pri identikovaní prípadov CSA, pričom dva závery sú správne a dva nesprávne:15
1. mylný negatívny záver (false negative): záver, že dieťa nebolo zneužívané pričom
ale ono obeťou je,
2. validný pozitívny záver (valid positive): záver, že dieťa bolo zneužívané pričom ono
naozaj zneužívané bolo,
3. mylný pozitívny záver (false positive): záver, že dieťa bolo zneužívané hoci v skutoč-
nosti ono obeťou nie je,
4. validný negatívny záver (valid negative): záver, že dieťa nebolo zneužívané pričom ono
vskutku nie je obeťou.
13 Upravené podľa: BRIDGES, Ana J., David FAUST a David C. AHERN. Methods for the Identica-
tion of Sexually Abused Children: Reframing the Clinician’s Task and Recognizing Its Disparity with
Research on Indicators. In: KUEHNLE Kathryn a Mary CONNELL (eds.). The evaluation of child sexual
abuse allegations: a comprehensive guide to assessment and testimony. New Jersey: John Wiley & Sons, Inc., 2009,
s. 21–47. ISBN 978-0470288603.
14 Vôbec prvá štúdia, ktorá sa pokúšala zistiť výskyt nepravdivých podozrení z CSA, je štúdia fínskych
vedcov. Analyzovali dva súbory dát: 1) dáta z reprezentatívnej štúdie na deťoch vo veku 12–15 rokov
a 2) dáta z reprezentatívnej štúdie na dospelých s priemerným vekom 34 rokov. Mylné podozrenia z CSA
(teda, že sa o nich niekto mylne domnieval, že sú obeťami CSA) uviedlo 1,5 % detských respondentov
a 1,9 % dospelých. Spomedzi mylných podozrení 14,5 % (v prvej vzorke) a 9,1 % (v druhej vzorke) bolo
oznámených autoritám (orgánom sociálnoprávnej ochrany detí alebo polícii). (KORKMAN, Julia, Jan
ANTFOLK, Monica FAGERLUND a Pekka SANTTILA. The prevalence of unfounded suspicions
of child sexual abuse in Finland. Nordic Psychology, 2018. DOI: 10.1080/19012276.2018.1470554).
15 Existuje aj ďalší variant a síce, že v niektorých prípadoch vzhľadom na nedostatok dôkazového materiálu,
žiaden záver nie je možný (no judgment possible). Tento variant často implikuje uzavretie prípadu, a poten-
ciálne necháva mnoho zraniteľných detí bez ochrany pred neidentikovanými páchateľmi (MELKMAN,
Eran P., Irit HERSHKOWITZ a Ronit ZUR. Credibility assessment in child sexual abuse investigations:
A descriptive analysis. Child Abuse & Neglect, 2017, roč. 67, č. 5, s. 76–85).
ČPVP, ročník XXVI, 3/2018
424 Články
Ktorýkoľvek chybný záver je vysoko nežiadúci, pretože v stávke je príliš veľa tak
vo vzťahu k obetiam ako i páchateľom. Mylne pozitívne závery ohľadne CSA môžu
viesť k trestnému stíhaniu nevinných osôb; k ich sociálnej stigmatizácii (prejavy nedô-
very a morálneho odsúdenia zo strany sociálneho okolia); k narušeniu rodinných a iných
blízkych vzťahov; k strate zamestnania; k nančným stratám; a/alebo k iným negatív-
nym následkom na kvalitu života dotknutej osoby a jej blízkych.16 Popri negatívnych
následkoch dopadajúcich na údajných páchateľov CSA, môžu mylne pozitívne závery
ohľadne CSA viesť aj k narušeniu psychosociálneho vývoja údajných obetí a k ďalším
negatívnym následkom na strane zainteresovaných inštitúcií (orgány činné v trestnom
konaní, orgány sociálnoprávnej ochrany, súdni znalci, atď.)17 Na druhej strane mylne
negatívne závery môžu narúšať alebo blokovať prístup obetí k primeranej starostli-
vosti a ochrane; môžu aktuálne a potenciálne obete páchateľa vystaviť riziku ďalšieho
zneužívania v budúcnosti; môžu prispieť k rozvoju celého spektra dlhodobých negatív-
nych následkov na život obetí CSA (vrátane narušenia sociálnych vzťahov a sociálnej
stigmatizácie); nevymožiteľnosť práva môže byť sama o sebe zdrojom psychického utr-
penia, atď.18
Z právneho hľadiska možno hovoriť o štyroch možných výsledkoch právneho posú-
denia predmetných prípadov (ktoré sú načrtnuté v schéme č. 2). V rámci nich existuje
riziko dvojakého typu justičného omylu, denovaného ako nedosiahnutie požadova-
ného konečného produktu spravodlivosti.19 Pri jednom type justičného omylu nevinná
osoba môže byť neoprávnené zadržaná, zatknutá, obžalovaná, odsúdená, podrobená
trestnej sankcii, zatiaľ čo pri druhom type justičného omylu u vinnej osoby nedôjde
k zatknutiu, náležitému vyšetrovaniu, vzneseniu obžaloby alebo je vinná osoba oslo-
bodená spod obžaloby čím dochádza k nesmiernym krivdám vo vzťahu k skutočným
obetiam.20
16 BRADLEY, April R., John-Paul LEGERSKI, Katie THOMAS a Kristin E. MATSON. Truth, Lies, and
Recantation. In: O’DONOHUE, William T. a Matthew FANETTI (eds.). Forensic Interviews Regarding Child
Sexual Abuse: A Guide to Evidence-Based Practice. Cham, Switzerland: Springer International Publishing,
2016, s. 293–305. ISBN 978-3-319-21097-1; MELKMAN et al., op. cit., s. 76–85.
17 ČÍRTKOVÁ, Ludmila. Když se zneužívá sexuální zneužívání. Právo a rodina, 2017, roč. 19, č. 1, s. 1–8.
18 BOLEN, Rebecca Morris. Child Sexual Abuse: Its Scope and Our Failure. New York: Kluwer Academic
Publishers, 2001, 306 s., s. 229. ISBN 0-306-46576-0; STALLER, Karen M. a Frank E. VANDERVORT.
Child sexual abuse: legal burdens and scientic methods. In: STALLER, Karen M. a Kathleen COUL-
BORN FALLER (eds.). Seeking Justice in Child Sexual Abuse: Shifting Burdens and Sharing Responsibilities.
New York: Columbia University Press, 2010, s. 1–32. ISBN 978-0231146142; BRADLEY et al., op. cit,
s. 293–305; MELKMAN et al., op. cit., s. 76–85.
19 KASINEC, Rudolf. Alternatívne tresty ako brzda justičných omylov. In: STRÉMY, Tomáš (ed.). Resto-
ratívna justícia a systém alternatívnych trestov. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie. Praha: Leges, 2017,
s. 320–329. ISBN 978-80-7502-224-0.
20 TURVEY, Brent E. a Craig M. COOLEY. Miscarriages of Justice: Actual Innocence, Forensic Evidence, and
the Law. Oxford: Academic Press, 2014, 416 s., s. 6. ISBN 9780124115583; KASINEC, op. cit., s. 325;
STALLER a VANDERVORT, op. cit., s. 1–32.
425
Slávka Karkošková, Gabriela Mikulášková – Rámce a roviny krivých obvinení...
Schéma 2: Právne posúdenie osoby podozrivej zo spáchania CSA21
Riziko mylného trestnoprávneho výsledku (legal outcome) je v mnohých prípadoch CSA pod-
mienené nedostatkom dôkazov, ktorými by sa bez rozumných a dôvodných pochybností
(beyond reasonable doubt) preukázalo, že skutok sa stal, že je trestným činom a že ho spáchala
konkrétna osoba.22 Okrem toho, na spôsob a výsledok vyšetrovania prípadov podozrení
z CSA môže mať vplyv rozličná úroveň vedomostnej výbavy zainteresovaných profesioná-
lov, ich psychologické odlišnosti a také osobnostné premenné, ako sú presvedčenia o frek-
vencii výskytu krivých obvinení alebo dokonca sexizmus.23 Pri identikácii CSA môže
dôjsť k zlyhaniam aj kvôli tomu, ako je CSA denované v trestnom hmotnom práve a ako
sú procesne regulované postupy pri vyšetrovaní (napr. aký profesionál je oprávnený viesť
výsluch; či prípady posudzuje jednotlivec alebo multidisciplinárny tím).24
Kým bude v trestnom konaní prítomný ľudský faktor, nedokážeme možnosť vzniku
omylu celkom vylúčiť.25 Minimalizácia výskytu mylných pozitívnych záverov (false posi-
tives) a mylných negatívnych záverov CSA (false negatives) je predmetom multidisciplinár-
neho vedeckého záujmu. Zatiaľ však veda vie málo o tom, z čoho pozostávajú najlepšie
postupy, ktoré by zabránili týmto chybám.26 V literatúre sa objavujú iba prvotné pokusy
o teoretické rozpracovanie faktorov, ktoré treba preskúmať, aby sme lepšie porozumeli
(potenciálne nepravdivým) obvineniam z CSA.27 (Prierez teoretickým konceptom poten-
ciálne nepravdivých obvinení z CSA ponúka kap. 2.2 tejto štúdie).
21 STALLER a VANDERVORT, op. cit., s. 1–32.
22 Uvedené súvisí so zásadou „in dubio pro reo” (v pochybnostiach v prospech obvineného). V neistých prípa-
doch právny systém preferuje, aby radšej vinný odišiel slobodný než by mal byť nevinný pozbavený slobody
(STALLER a VANDERVORT, op. cit., s. 2).
23 O’DONOHUE, William T., Olga CIRLUGEA, Natalie BENNETT a Lorraine T. BENUTO.
Psychological and Investigative Pathways to Untrue Allegations of Child Sexual Abuse. In: O’DONO-
HUE, William T. a Matthew FANETTI (eds.). Forensic Interviews Regarding Child Sexual Abuse: A Guide
to Evidence-Based Practice. Cham, Switzerland: Springer International Publishing, 2016, s. 257–273.
ISBN 978-3-319-21097-1.
24 Ibid, s. 257.
25 KASINEC, op. cit., s. 320.
26 O’DONOHUE et al., op. cit., s. 258.
27 Ibid, s. 258.
ČPVP, ročník XXVI, 3/2018
426 Články
2 Krivé obvinenia ako predmet záujmu práva
a multidisciplinárneho výskumu
2.1 Nepodložené a nepravdivé obvinenia nie sú synonymom krivých obvinení
V právnom zmysle28 je krivé obvinenie vymedzené ako lživé obvinenie iného z trest-
ného činu v úmysle privodiť jeho trestné stíhanie. Vo výklade tohto paragrafu trestného
zákona sa uvádza, že „lživé obvinenie je vedomé nepravdivé oznámenie skutkových okolností, najmä
kedy, ako a kde mal byť trestný čin spáchaný a kto je jeho páchateľom. Objektívna stránka tohto trest-
ného činu spočíva v nepravdivom obvinení konkrétnej nevinnej osoby (…) zo spáchania určitého trest-
ného činu. Spravidla bude také obvinenie vo forme trestného oznámenia smerovaného orgánu činnému
v trestnom konaní (…). Pre vyvodenie trestnej zodpovednosti páchateľa sa pri subjektívnej stránke
vyžaduje úmyselné zavinenie. Z hľadiska subjektívnej stránky musí páchateľ chcieť alebo si byť aspoň
vedomý toho, že iného lživo obviňuje z trestného činu, a byť s tým uzrozumený a súčasne chcieť alebo byť
aspoň uzrozumený s tým, že v dôsledku jeho obvinenia bude táto osoba trestne stíhaná29.
Z relevantnej judikatúry (napr. R 44/1965) vyplýva, že ak niekto iného lživo obvinil
z konania, ktoré nezakladá zákonné znaky niektorého trestného činu, nespácha trestný čin
krivého obvinenia; rovnako aj vyslovenie iba podozrenia, že niekto spáchal trestný čin,
nemožno považovať za vedome lživé, a teda krivé obvinenie. Z judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva (ESĽP) vyplýva, že upozornenie na zneužívanie dieťaťa, ktoré
bolo bona de, by nemalo byť kvalikované ako trestný čin. V tomto ohľade pokiaľ ide
o protichodné záujmy, ktoré boli v hre, ESĽP zdôraznil význam, aký má predchádzanie
zneužívaniu dieťaťa (rozsudok ESĽP z 2. decembra 2008, Juppala proti Fínsku).30
28 Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon, § 345.
29 BURDA, Eduard, Jozef ČENTÉŠ, Juraj KOLESÁR, Jozef ZÁHORA, J. et al. Trestný zákon. Osobitná
časť. Komentár. II. diel. 1. vyd. Praha: C. H. Beck. 2011, 1616 s. ISBN 9788074003943.
30 Z článku 19 Dohovoru o právach dieťaťa vyplývajú zmluvným štátom pozitívne záväzky prijať
všetky potrebné zákonodarné, správne, sociálne a výchovné opatrenia na ochranu detí pred akýmkoľ-
vek násilím, vrátane sexuálneho zneužívania. Tieto ochranné opatrenia zahŕňajú podľa potreby účinné postupy
na vytvorenie sociálnych programov zameraných na poskytnutie nevyhnutnej podpory dieťaťu a tým, ktorým sa zverilo,
ako aj iné formy prevencie. Na účely zistenia, oznámenia, postúpenia, vyšetrovania, liečenia a následné sledovanie uve-
dených prípadov zlého zaobchádzania s deťmi zahŕňajú takisto podľa potreby postupy pre zásahy súdnych orgánov
(Dohovor o právach dieťaťa. Prijatý Valným zhromaždením OSN v New Yorku, 20 novembra 1989). Česká
a Slovenská Federatívna Republiku Dohovor ratikovala 7. januára 1991, platnosť nadobudol dňom 6.
februára 1991. – Podobné pozitívne záväzky vyvodil ESĽP vo svojej judikatúre z článku 3 (zákaz poni-
žujúceho zaobchádzania) a 8 (právo na súkromie) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Česká a Slovenská Federatívna republika tento Dohovor ratikovala 18. marca 1992, platnosť
nadobudol v ten istý deň. Štát je podľa ESĽP povinný zabezpečiť inter alia ochranu dieťaťa pred zne-
užitím. K porušeniu Dohovoru preto dochádza ak sociálni pracovníci alebo štátne orgány vedeli alebo
mali vedieť o tom, že obeť bola vo vážnom ohrození a neurobili potrebné kroky, aby predišli poru-
šeniu práv (pozri napríklad rozsudok z 23. septembra 1998, A. proti Spojenému Kráľovstvu). V rozsudku
z 26. novembra 2002, E. a ďalší proti Spojenému Kráľovstvu, ESĽP vytvoril štandard pre porušenie práv
dieťaťa z dôvodu zlyhania zabrániť sexuálnemu zneužitiu, ktorý sa aplikuje na sociálnych pracovníkov.
427
Slávka Karkošková, Gabriela Mikulášková – Rámce a roviny krivých obvinení...
V tejto súvislosti treba podotknúť, že Slovenská republika ratikovala tzv. Lanzarotský
dohovor31, ktorý zaväzuje zmluvné strany k prijatiu takých legislatívnych a iných opatrení,
ktoré by povzbudili každú osobu majúcu vedomosť alebo podozrenie, v dobrej viere,
o sexuálnom vykorisťovaní alebo sexuálnom zneužívaní detí, aby oznámila tieto sku-
točnosti príslušným úradom.32 V rovnakom zmysle sa o oznamovaní poznatkov alebo
dôvodných podozrení zo spáchania trestných činov súvisiacich so sexuálnym zneužíva-
ním vyjadruje v článku 16 aj Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/93/EÚ.33
Ak sa niekto hodnoverným spôsobom dozvie, že iný pripravuje, pácha alebo spáchal zlo-
čin, za ktorý trestný zákon ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou najmenej
desať rokov, a nesplní si oznamovaciu povinnosť, takéto počínanie môže byť samo
o sebe trestné.34 Nie je podstatné, akým hodnoverným spôsobom sa niekto o trestnom
čine dozvie, teda či vlastným poznatkom alebo z oznámenia obete či inej osoby.35, 36
Je v kompetencii orgánov činných v trestnom konaní, aby podozrenie preverili. Ozna-
movateľ nezodpovedá za to, ak sa aj neskôr pôvodné podozrenie nepreukáže.
Podľa ESĽP k porušeniu pozitívnych povinností dochádza vtedy, ak daný pracovník neuskutočnil
dostupné primerané opatrenia, ktoré skutočne mohli zmeniť alebo zmierniť spáchanú škodu. V roz-
sudku z 15. septembra 2009, E. S. a ďalší proti Slovenskej republike, ESĽP rozšíril túto zodpovednosť
nielen na nečinnosť individuálnych sociálnych pracovníkov, ale aj na procesy v rámci systému, ktoré
viedli k neúčinnej ochrane. – Bližšie k predmetnej problematike pozri: PIROŠÍKOVÁ, Marica. Najzra-
niteľnejší poškodení z hľadiska judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Zo súdnej praxe, 2015, č. 6,
s. 247–253; ÚRAD KOMISÁRA PRE DETI. Problém: „Syndróm zavrhnutého rodiča“ [online]. 2017 [cit.
21. 3. 2018]. Dostupné z: https://komisarpredeti.sk/problem-syndrom-zavrhnuteho-rodica/
31 Dohovor Rady Európy o ochrane detí pred sexuálnym vykorisťovaním a sexuálnym zneužívaním. Lanzarote
25. 10. 2007 (Dňa 1. marca 2016 bola u generálneho tajomníka Rady Európy uložená ratikačná listina
k tzv. Lanzarotskému dohovoru. Slovenská republika sa tak v poradí ako 40. členská krajina Rady Európy
prihlásila k hodnotám a záväzkom dokumentu posilňujúceho ochranu detí pred týmito formami násilia.
Dohovor pre Slovenskú republiku nadobudol účinnosť 1. júla 2016).
32 Ibid, článok 12.
33 Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/93/EÚ z 13. decembra 2011 o boji proti sexuálnemu
zneužívaniu a sexuálnemu vykorisťovaniu detí a proti detskej pornograi, ktorou sa nahrádza rámcové
rozhodnutie Rady 2004/68/SVV.
34 Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon, § 340 a 341.
35 MITLHNER, Miroslav. Právní aspekty zneužívání dětí. In: Komerční sexuální zneužívání dětí: Násilí
na dětech. Praha: Humanitas-Profes, o. p. s., 2001, s. 22.
36 Pokiaľ ide o poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, títo povinní oznamovať prípady podozrení:
(a) podložené prítomnosťou špecických príznakov, (b) podložené prítomnosťou nejednoznačných
špecických príznakov a anamnestických údajov podporených prítomnosťou nešpecických príznakov
alebo (c) ak skutok oznámi dieťa samé alebo iná osoba v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostli-
vosti dieťaťu (Odborné usmernenie Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky o postupe poskyto-
vateľov zdravotnej starostlivosti pri oznamovaní prípadov podozrenia zo sexuálneho zneužívania osôb
do osemnásť rokov. Vestník MZ SR, 2010, Čiastka 4–6).
ČPVP, ročník XXVI, 3/2018
428 Články
V tejto súvislosti treba dodať, že nepodložené (unsubstantiated) prípady nie sú ekvivalen-
tom úmyselných krivých obvinení.37 Prípady môžu byť nepodložené z dvoch odliš-
ných dôvodov:
a) skutok sa síce stal, ale niet o ňom dostatok dôkazov alebo sú dôkazy nesprávne interpretované38:
„CSA je totiž veľmi privátny, dobre utajovaný zločin, zvyčajne zahŕňajúci iba pácha-
teľa a obeť, bez akýchkoľvek svedkov. Verbálne odhalenie, učinené zo strany dieťaťa
alebo dospelého, je typicky primárnym a často aj jediným dôkazom, že k zneužívaniu
došlo; potvrdzujúce dôkazy, ktoré by indikovali, či dieťa bolo vskutku zneužívané,
sú skôr výnimkou než normou“39.40 Jediným kritériom, ktoré môže s istotou zaručiť,
že k žiadnemu CSA nedošlo, je absencia príležitosti – teda, že páchateľ nemal prístup
k obeti, alebo že obeť nebola vystavená kontaktu s páchateľom.41
b) skutok sa nestal, a teda ide o nepravdivé obvinenie (untrue allegation): Avšak aj keď sa ozná-
menie podozrenia z CSA nezakladá na skutočnosti, nemožno ho automaticky
považovať za zlovoľné, krivé obvinenie. Situácie, kedy sa kvôli podozreniu z CSA
do pozornosti úradov dostanú deti, ktoré reálne nie sú obeťami CSA, môžu vznik-
núť z rôznych dôvodov, pričom vedomé klamstvo je len jedným z nich (a nie je nutne
spojené s úmyslom privodiť inej osobe trestné stíhanie).
37 FALLER, Kathleen Coulborn. Interviewing Children about Sexual Abuse: Controversies and Best Practice. New
York: Oxford University Press, 2007b, 328 s., s. 193. ISBN 978-0195311778; BOLEN, op. cit., s. 229;
BLACK, Fiona A., Robert D. SCHWEITZER a Frank T. VARGHESE. Allegations of child sexual abuse
in family court cases: A qualitative analysis of psychiatric evidence. Psychiatry, Psychology and Law, 2012,
roč. 19, č. 4, s. 482–496. DOI: 10.1080/13218719.2011.613905; WEISER, Dana A. Confronting Myths
about Sexual Assault: A Feminist Analysis of the False Report Literature. Family Relations, 2017, roč. 66,
č. 1, s. 46–60. DOI: 10.1111/fare.12235
38 HUSSEY, Jon M., Jane Marie MARSHALL, Diana J. ENGLISH, Elizabeth Dawes KNIGHT, Anna S.
LAU, Howard DUBOWITZ a Jonathan B. KOTCH. Dening maltreatment according to substantiation:
Distinction without a difference? Child Abuse & Neglect, 2005, roč. 29, č. 5, s. 479–492; GOODMAN-
-DELAHUNTY, Jane, Natalie MARTSCHUK a Annie COSSINS. Programmatic Pretest-posttest
Research to Reduce Jury Bias in Child Sexual Abuse Cases. Oñati Socio-legal Series, 2016, roč. 6, č. 2,
s. 283–314; LYON, Thomas D., Stacia N. STOLZENBERG a Kelly McWILLIAMS. Wrongful acquittals
of Child Sexual Abuse. Journal of Interpersonal Violence, 2017, roč. 32, č. 6, s. 805–825; STALLER a VAN-
DERVORT, op. cit., s. 1–32.
39 PIPE et al., op. cit., s. 5.
40 Napr. medicínske dôkazy o CSA je nájdu približne len v 4 % vyšetrovaných prípadov (BERENSON,
Abbey B., Mariam R. CHACKO a Constance M. WIEMANN. A case-control study of anatomic chan-
ges resulting from sexual abuse. American Journal of Obstetrics and Gynecology, 2000, roč. 182, č. 4, s. 820–
834. DOI: 10.1016/S0002-9378(00)70331-0; HEGER, Astrid, Lynne TICSON, Oralia VELASQUEZ
a Raphael BERNIER. Children referred for possible sexual abuse: Medical ndings in 2384 children.
Child Abuse & Neglect, 2002, roč. 26, č. 6–7, s. 645–659) a to jednak kvôli faktoru času (CSA nebýva ozna-
mované okamžite a teda fyzické dôkazy sa stihnú zahojiť) a rôznorodosti foriem CSA (z ktorých mnohé
nemusia zanechávať žiadne fyzické stopy). Navyše, aj keď sú fyzické dôkazy prítomné, stále ešte môžu
zostávať nezodpovedané otázky typu, kto je páchateľ, kde a koľko krát sa CSA stalo, atď.
41 FALLER, 2007b, op. cit., s. 195–196.
429
Slávka Karkošková, Gabriela Mikulášková – Rámce a roviny krivých obvinení...
2.2 Teoretický model ciest k nepravdivým obvineniam z CSA
Autori O’Donohue et al.42 teoreticky rozpracovali šesť psychologických a investigatív-
nych ciest potenciálne vedúcich k nepravdivým obvineniam (untrue allegation) z CSA:
nesprávna interpretácia nesexuálnych udalostí alebo konfabulácia; problematický výsluch;
patológia dieťaťa; patológia dospelého; sugestívne kontakty a klamstvo dieťaťa. Každá
z týchto hypotéz by pri konkrétnych obvineniach z CSA mala byť preskúmaná.43
2.2.1 Nesprávna interpretácia nesexuálnych udalostí alebo konfabulácia
Tvrdenia o sexuálnom zneužívaní môžu deti produkovať, ak zažili udalosti, ktoré mohli
byť mylne pochopené ako sexuálne zneužívajúce. To ako deti kategorizujú svoju skú-
senosť44 závisí od celého radu faktorov, ale ich kognitívny vývin môže obmedziť alebo
skresliť ich úsudok. Dieťa mohlo mať napr. nočnú moru o zneužívaní a môže sa dom-
nievať, že sa to stalo naozaj. Inou situáciou, ktorá môže viesť k dezinterpretácii neško-
denej udalosti ako zneužívajúcej, je napr. situácia umývania dieťaťa zo strany dospelého,
ktorá je u malých detí primeraná a zvyčajne nemá zneužívajúci charakter. Ale za určitých
okolností môže vzniknúť podozrenie z CSA – napr. ak dieťa uvádza nezvyčajné okol-
nosti umývania (trebárs že dospelý, ktorý dieťa kúpal príliš veľa času strávil umývaním
genitálií). Deti taktiež hrávajú medzi sebou hry, zahŕňajúca dotyky alebo iné prvky, ktoré
môžu ale nemusia indikovať CSA.45
42 O’DONOHUE et al., op. cit., s. 257–273.
43 Burnett uvádza aj ďalší možný dôvod krivých obvinení, vzťahujúci sa na situácie, kedy sú suspektné
obete už dospelé. Tvrdí, že tým dôvodom môže byť terapeutická a kultúrna klíma, ktorá presviedča ľudí,
že príčiny ich problémov v dospelosti tkvejú v potlačených zážitkoch zneužívania z detstva a ktorá
ich povzbudzuje, aby minulosť uzavreli tým, že údajných páchateľov udajú. Okrem toho tvrdí, že tak
pre terapeutov ako aj pre právnikov je výhodné, ak sa verí tomu, že CSA spôsobuje obetiam posttrau-
matickú stresovú poruchu a celoživotné následky. Tvrdenia citovaného autora viac než kontro-
verzné a v našich podmienkach sotva platné. Odborná literatúra zaoberajúca sa následkami CSA totiž
rozoznáva, že následky sú rôznorodé a venuje sa aj fenoménu resiliencie (odolnosti) a posttraumatického
rastu. Okrem toho terapeuti, ktorí sa venujú obetiam CSA, nezvyknú odporúčať dospelým obetiam
právne riešenia sexuálneho zneužívania z dávnej minulosti, z dôvodu vysokého rizika sekundárnej vik-
timizácie obetí. Advokáti preferujú skôr iné oblasti práva, než trestné právo, a len málo z nich sa venuje
zastupovaniu práv obetí. (BURNETT, Ros. Reducing the Incidence and Harms of Wrongful Allegations
of Abuse. In: BURNETT, Ros (ed.). Wrongful Allegations of Sexual and Child Abuse. Oxford, UK: Oxford
University Press, 2016, s. 282–296. ISBN 9780198723301).
44 Jeden z primárnych spôsobov usporiadania skúseností je ich kategorizácia, v rámci ktorej sú zážitkom
s podobnými znakmi priradzované jednotiace pojmové označenia. Pochopenie toho, ako sú položky spo-
jené (how items go together), je základom adaptačného konania a riešenia problémov. Kategorizácia je proces,
ktorý zasahuje celé obdobie vývinu, počnúc najrannejším detstvom, a ktorý sa mení súbežne s tým, ako
sa rozvíjajú poznatky dieťaťa a jeho kognitívne zručnosti (GELMAN, Susan A. a Meredith MEYER.
Child categorization. WIREs Cognitive Science, 2011, roč. 2, č. 1, s. 95–105).
45 O’DONOHUE et al., op. cit., s. 262–263.
ČPVP, ročník XXVI, 3/2018
430 Články
Okrem dezinterpretácie nesexuálnych zážitkov ako sexuálnych, môže dôjsť k inkorpo-
rovaniu udalostí vzťahujúcich sa na CSA do neutrálnych (nesexuálnych) zážitkov. Mylné
obvinenie z CSA môže byť výsledkom konfabulácie46 skúsenosti.47
2.2.2 Problematický výsluch
K produkcii nepravdivých obvinení môžu prispieť najmä štyri problematické techniky
forenzného výsluchu:48
1. Kapciózne otázky. Teda ak osoba, ktorá vedie výsluch vnáša do rozhovoru
a do formulácie otázok nové informácie, ktoré predtým dieťa neuviedlo.
2. Odvolávanie sa na výpoveď iných osôb (“other people” technique). Ak osoba, ktorá
vedie výsluch informuje dieťa o tom, čo iní ľudia o vyšetrovanej veci povedali
(napr. že iné deti sa o zneužívaní zdôverili), môže vytvárať na dieťa tlak, aby
vypovedalo v súlade s očakávaním (tlak na konformitu).
3. Selektívne posilňovanie určitých odpovedí dieťaťa. Posilňovanie je pojem
zo sociálnej psychológie – ak za určitým správaním nasledujú pozitívne alebo nega-
tívne konzekvencie (čiže odmeny a tresty) zvyšuje alebo znižuje to pravdepodob-
nosť výskytu určitého správania v budúcnosti. V kontexte výsluchu môže byť táto
technika použitá k ovplyvňovaniu odpovedí dieťaťa selektívnym odmeňovaním žia-
dúcich odpovedí a inhibovaním nežiadúcich odpovedí. Deje sa tak ak osoba, ktorá
vedie výsluch: (a) pochváli dieťa alebo mu prisľúbi odmenu (napr. si dobré dievča,
na konci výsluchu dostaneš niečo sladké) len vtedy, ak dieťa dáva očakávané odpo-
vede (napr. dieťa menuje osobu páchateľa), a na druhej strane (b) prejavuje smú-
tok, zamračenie, alebo reaguje spochybňujúco (si si istý, že sa to nestalo?) ak dieťa
popiera zneužívanie.
4. Nepriame techniky výsluchu. Používanie rôznych pomôcok, ktoré vytvárajú
priestor pre konštrukciu príbehu, zodpovedajúcu tomu, ako osoba, ktorá vedie
výsluch interpretuje udalosti (za kontroverzné sa v tomto ohľade považuje aj použí-
vanie anatomických bábik pri výsluchu).
46 Konfabulácia je fenomén, pri ktorom je jedinec presvedčený, že určitá udalosť sa stala jemu, napriek tomu,
že sa nikdy nestala, alebo sa stala inej osobe. Konfabulácia sa najčastejšie deje: (1) ak bola myšlienka
na danú udalosť častá; (2) ak predstava konfabulovanej udalosti obsahuje veľa detailov; (3) ak je udalosť
ľahko predstaviteľná; (4) ak je emočná komponenta udalosti výraznejšia než „faktogracká“ (PORUBA-
NOVÁ, Michaela. Neuropsychologické hodnotenie pamäti [online]. 2012 [cit. 3. 3. 2018]. Dostupné z: https://
is.muni.cz/el/1423/podzim2012/PSY105/um/prednaska_RAVLT.pdf). – Deti môžu byť pri rôznych
príležitostiach vystavené sexuálnym obsahom – napr. preventívne programy v škole, informácie na inter-
nete, diskusia medzi deťmi, zdôverenie sa o CSA zo strany priateľa alebo člena rodiny – a spracovanie
takýchto informácií môže byť za určitých okolností narušené a zosobnené (dieťaťom) (O’DONOHUE
et al., op. cit., s. 262–263).
47 O’DONOHUE et al., op. cit., s. 262–263.
48 Ibid, s. 263–264.
431
Slávka Karkošková, Gabriela Mikulášková – Rámce a roviny krivých obvinení...
Medzi ďalšie techniky, ktoré môžu skresľovať výpoveď (biasing techniques) dieťaťa
možno zaradiť najmä to, ak osoba, ktorá vedie výsluch opomenie ubezpečiť dieťa o tom,
že ak na nejakú otázku nebude vedie odpovedať, je v poriadku ak odpovie „neviem“;
neprimerané používanie uzavretých otázok a neprimerané opakovanie otázok.49
K nepravdivým obvineniam môže prispieť aj nesprávna identikácia sexuálneho
groomingu. Grooming možno denovať ako predchádzajúce nevhodné správanie
(antecedent inappropriate behaviour), ktoré zvyšuje pravdepodobnosť budúceho sexuálneho
zneužívania. Posúdenie groomingu by malo zahŕňať dvojstupňový proces: (1) stanove-
nie, že správanie dospelého je samo osebe nevhodné; a (2) že možno oprávnene tvrdiť,
že funkciou tohto nevhodného správania je zvýšiť pravdepodobnosť budúceho zne-
užívajúceho kontaktu. Je možné, že nesprávne závery ohľadne sexuálneho groomingu
môžu viesť k nesprávnym záverom o pravdivosti obvinení z CSA. V kontexte výsluchu,
ak dieťa uvádza, že mu podozrivá dospelá osoba v priebehu minulých mesiacov kupo-
vala darčeky, vyšetrovateľ môže usúdiť, že ide o sexuálny grooming a môže prejaviť
zvýšenú tendenciu klásť dieťaťu otázky opierajúce sa o predpoklad, že k CSA vskutku
došlo. – Obdobne sa môže stať, že rodič si všimne podozrivé správanie dospelého (ako
napr. kupovanie darčekov dieťaťu) a opakovane sa bude dieťaťa predpojato dopytovať,
či nedošlo k CSA.50
2.2.3 Poruchy správania u detí a poruchy psychického vývinu
O’Donohue et al. uvádzajú, že psychiatrické diagnózy u detí sú relatívne nepreskúmané
z hľadiska ich potenciálneho súvisu s nepravdivými obvineniami z CSA. Existujú psy-
chiatrické diagnózy, ktoré sú spojené s náchylnosťou dieťaťa klamať a dokonca klamať
o dôležitých záležitostiach, ktoré môžu ublížiť druhým.51 V tomto ohľade sú relevantné
najmä poruchy správania52. Ak anamnéza dieťaťa ukazuje dlhú históriu klamania a pod-
vádzania, ktorá bola alebo môže byť diagnostikovaná ako porucha správania, a dané
dieťa vyjadruje obvinenie z CSA, je potrebné dôkladne zvážiť, či sa nejedná o klamstvo
49 O’DONOHUE et al., op. cit., s. 263–264.
50 Ibid, s. 264–265.
51 Ibid, s. 266–268.
52 V MKCH-10 (Medzinárodná klasikácia chorôb [online]. [cit. 12. 3. 2018]. Dostupné z: http://www.nczisk.
sk/Standardy-v-zdravotnictve/Pages/Medzinarodna-klasikacia-chorob-MKCH-10.aspx) sú označené
diagnostickým kódom F91 a sú vymedzené nasledovne: „Poruchy správania charakterizuje opakované a pretr-
vávajúce, asociálne, agresívne alebo vyzývavé konanie. Také správanie môže vážne narušiť veku primerané sociálne požia-
davky. Ide teda o horšie počínanie, ako je obyčajné detské huncútstvo alebo pubertálna rebélia a má ráz trvalého správania
(aspoň šesť mesiacov). Poruchy správania môžu byť príznačné aj pre iné psychické choroby. V takých prípadoch treba
uprednostniť základnú diagnózu. Príklady správania, ktoré je podkladom pre diagnózu, zahŕňajú nadmerné bitkárstvo
a tyranizovanie, krutosť voči iným ľuďom a zvieratám, ťažké poškodzovanie majetku, podpaľačstvo, krádeže, opakované
klamanie, záškoláctvo a utekanie z domu, nezvyčajne časté a veľké výbuchy zlosti a neposlušnosť. Spomínané správanie,
ak je dostatočne výrazné, postačuje na diagnózu, ale jednotlivé disociálne činy nestačia.
ČPVP, ročník XXVI, 3/2018
432 Články
a taktiež preskúmať, aký by na klamstve mohlo mať dieťa záujem (teda či by ublí-
žením údajnému páchateľovi mohlo niečo získať). O’Donohue et al. v žiadnom
prípade nechcú tvrdiť, že dieťa, ktoré vykazuje vážne poruchy správania nemohlo byť
obeťou CSA; podotýkajú, že v skutočnosti opak môže byť pravdou, keďže dôsledky
CSA sa môžu manifestovať aj v podobe behaviorálnych problémov. Autori iba upozor-
ňujú na to, že deti s poruchami správania môžu mať vyššiu tendenciu klamať a preto
netreba opomenúť potrebu preskúmať hypotézu, že dieťa klame.53
Isté riziko nepravdivých obvinení z CSA môže byť späté aj poruchami psychického
vývinu suspektných obetí. Existujú nepochybné vedecké dôkazy o zvýšenom výskyte
CSA v populácii duševne zaostalých (mentálne retardovaných)54 jedincov. Avšak
ich problémy v oblasti spracovávania informácií môžu mať dva nežiadúce dôsledky:
(1) môžu mať tendenciu k zvýšenej sugestibilite a (2) môžu mať väčšie ťažkosti správne
interpretovať realitu. Ich chápanie toho, čo je dobrý dotyk alebo zlý dotyk, nemusí byť
tak presné ako u ich duševne nezaostávajúcich rovesníkov. Riziko produkcie nepravdi-
vých obvinení z CSA je spájané aj s používaním nevhodných spôsobov výsluchu detí
trpiacich pervazívnou vývinovou poruchou55, akou je napr. aj detský autizmus.56
2.2.4 Patológia dospelého (rodiča, opatrovateľa)
Možným zdrojom nepravdivých obvinení z CSA môžu byť aj psychózy.57 Psychotik môže
trpieť bludmi a halucináciami aj sexuálneho charakteru, vrátane obavy z toho, že niekto
sexuálne ublížil alebo ubližuje dieťaťu. Hoci je to veľmi nepravdepodobné, za určitých
53 O’DONOHUE et al., op. cit., s. 266–268.
54 Podľa MKCH-10 sa za mentálnu retardáciu (diagnostické kódy F70-F79) pokladá „zastavenie alebo nedo-
končenie vývinu intelektu. Porucha sa prejavuje počas vývinovej periódy a charakterizuje ju najmä poškodenie schopností
patriacich k celkovej úrovni inteligencie, t. j. poznávacích, jazykových, pohybových a sociálnych schopností. Retardácia
sa vyskytuje s inými psychickými či somatickými poruchami alebo bez nich.
55 Podľa MKCH-10 je pervazívna vývinová porucha (s diagnostickým kódom F84) „skupina porúch charakteri-
zovaná kvalitatívnym zhoršením recipročných sociálnych interakcií a spôsobov komunikácie a obmedzeným, stereotypným,
opakujúcim sa repertoárom záujmov a aktivít. Tieto kvalitatívne odchýlky sú prenikavou črtou fungovania jednotlivca
vo všetkých situáciách.“
56 O’DONOHUE et al., op. cit., s. 266–268.
57 Psychóza je všeobecný psychiatrický termín označujúci prejav ťažkého duševného ochorenia, pri ktorom
chorý stráca kontakt s realitou, ktorú inak vníma, inak ju hodnotí a inak sa preto správa. Táto strata
kontaktu s realitou súvisí s bludmi (mylnými a spravidla nevyvrátiteľnými presvedčeniami) a haluciná-
ciami (klamnými vnemami, ktoré vznikajú nezávisle na vonkajšom podnete, ale chorý je nevyvrátiteľne
presvedčený o ich reálnosti). Pod ich vplyvom sa chorý môže dopúšťať pre okolie celkom nepochopi-
teľných činov. Sám nemá na svoje ochorenie náhľad (Velký lékařský slovník [online]. 2018 [cit. 1. 4. 2018].
Dostupné z: http://lekarske.slovniky.cz/pojem/psychoza; VÁGNEROVÁ, Márie. Psychopatologie
pro pomáhajíci profese. Praha: Portál, 2004, 872 s. ISBN 80-7178-802-3). Medzi najvážnejšie psychotické
ochorenia patrí schizofrénia.
433
Slávka Karkošková, Gabriela Mikulášková – Rámce a roviny krivých obvinení...
okolností môže psychotik zdieľaním svojich bludov a halucinácií dieťaťu spôsobiť,
že si ono dezinterpretuje vlastnú skúsenosť.58
O’Donohue et al.59 predpokladajú, že aj niektoré poruchy osobnosti môžu prispieť
k vzniku nepravdivých obvinení z CSA. Napr. pri disociálnej poruche osobnosti60 môžu ľudia
bez ostychu klamať a bezohľadne obviňovať iných. Podobne niektoré črty emočne nesta-
bilnej poruchy osobnosti61 môžu disponovať jedinca k pomstychtivému konaniu a k extrém-
nom v hodnotení druhých v interpersonálnych vzťahoch (striedanie idealizácie a zne-
hodnocovania druhej osoby), ktoré môže potenciálne ovplyvňovať aj deti.
Napokon je pre vznik nepravdivých obvinení z CSA podľa O’Donohue et al. do istej
miery relevantná aj depresívna nálada, pod vplyvom ktorej môže dospelý vystavovať dieťa
svojej beznádeji a negatívnemu vnímania sveta. Vyjadrenia typu „nám sa vždy dejú zlé
veci“ môže dieťa pochopiť tak, že aj jemu niekto ublížil, čím môže dôjsť k vytvoreniu
falošných spomienok. Hoci je takýto scenár málo pravdepodobný, poukazuje na dôleži-
tosť porozumenia kontextu a faktorom, ktoré viedli k počiatočnému vysloveniu podoz-
renia (initial outcry) z CSA.62
2.2.5 Sugestívne kontakty
Okrem toho, že zdrojom sugestívnych vplyvov môžu byť profesionáli, ktorí realizujú
forenzný výsluch dieťaťa, môže sa stať, že rodičia alebo opatrovatelia dieťaťu podsunú
zavádzajúce informácie.63 Za určitých okolností môžu sugestívne kontakty, ktorým bolo
dieťa vystavené, prispieť k nepravdivým obvineniam z CSA. Nie je to však tak jedno-
duché, ako by sa mohlo zdať. Názor, že deti vo väčšej miere podliehajú sugesciám než
58 O’DONOHUE et al., op. cit., 268–270.
59 Ibid, s. 269–270.
60 Charakterizuje ju neuznávanie sociálnych záväzkov, nedostatok citov k iným. Všeobecne sa prejavuje
rozpor medzi správaním a prijatými sociálnymi normami. Skúsenosť vrátane trestu sotva ovplyvňuje
správanie. Nízka tolerancia frustrácie a nízky prah pre výbuchy agresie, vrátane násilia; tendencia obviňo-
vať iných, alebo ponúkať prijateľné vysvetlenie správania, ktoré privádza osobu do rozporu so spoloč-
nosťou. V MKCH-10 je označená diagnostickým kódom F60.2.
61 Charakterizuje ju náchylnosť konať impulzívne a bez ohľadu na následky; nálada je nevypočítateľná
a vrtošivá. Sklon k výbuchom emócií, neschopnosť ovládať citové výbuchy. Náchylnosť k priečnemu
správaniu a ku koniktom s inými, najmä ak sa impulzívne konanie zmarí, alebo ak sa posudzuje. Rozli-
šujú sa dva typy: impulzívny typ charakterizovaný najmä citovou nestálosťou a nedostatočným ovládaním
impulzov a hraničný typ charakterizovaný navyše poruchami sebaobrazu, cieľov a osobných preferencií,
intenzívnymi a nestabilnými medziľudskými vzťahmi a tendenciou k sebadeštruktívnemu správaniu vrá-
tane samovražedných gest a pokusov. V MKCH-10 je označená diagnostickým kódom F60.3).
62 O’DONOHUE et al., op. cit., s. 270.
63 O’DONOHUE et al., op. cit., s. 261–262.
ČPVP, ročník XXVI, 3/2018
434 Články
dospelí je súčasnými výskumníkmi zaoberajúcimi sa problematikou sugestibility, pova-
žovaný za zastaraný.64, 65
Hoci mnoho ľudí si myslí, že je relatívne jednoduché niekomu cielene implantovať
do pamäte spomienky na udalosti, ktoré sa nikdy nestali (false memory), výskumné zistenia
preukazujú, že opak je pravdou, a to aj pokiaľ ide o deti.66 Vo všeobecnosti experimenty
zamerané na falošné spomienky ukázali, že väčšina ľudí (70–85 %) nie je náchylných
na dezinformácie; a že dezinformačné efekty sa väčšinou vzťahujú na detaily, ktoré
nie sú zvlášť zapamätateľné (not particularly memorable).67 Väčšina ľudí odoláva sugesciám,
ktorým sú vystavení, napriek opakovaným pokusom o zapamätanie informácií, používa-
niu riadenej imaginácie, pozmeneným fotograám alebo angažovanosti dôveryhodných
dospelých.68 Deti od troch rokov veku odmietnu nepravdisugescie, že boli zne-
64 BRAINERD, Charles J. Developmental reversals in false memory: A new look at the reliability of children’s evi-
dence. Current Directions in Psychological Science, 2013, roč. 22, č. 5, s. 335–341. DOI: 10.1177/0963721413484468;
BRACKMANN, Nathalie, Henry OTGAAR, Melanie SAUERLAND a Marko JELICIC. When children are
the least vulnerable to false memories: a true report or a case of autosuggestion? Journal of Forensic Sciences,
2016, roč. 61, č. S1, s. S271–S275. DOI: 10.1111/1556-4029.12926; HRITZ, Amelia Courtney, Caisa Elizabeth
ROYER, Rebecca K. HELM, Kayla A. BURD, Karen OJEDA a Stephen J. CECI. Children’s suggestibility
research: Things to know before interviewing a child. Anuario de Psicología Jurídica, 2015, roč. 25, č. 1, s. 3–12;
KIM, InKyeong, Enoch S. KWON a Stephen J. CECI. Developmental Reversals in Report Conformity:
Psycho-legal Implications. Applied Cognitive Psychology, 2017, roč. 31, č. 2, s. 128–138. DOI: 10.1002/acp.3309;
OTGAAR, Henry, Mark L. HOWE, Nathalie BRACKMANN a Daniel H. J. van HELVOORT. Eliminating
Age Differences in Children’s and Adults’ Suggestibility and Memory Conformity Effects. Developmental Psy-
chology, 2017, roč. 53, č. 5, s. 962–970. DOI: 10.1037/dev0000298; PETERSON, Dwight J., Kevin T. JONES,
Jaclyn A. STEPHENS, Filiz GZENMAN a Marian E. BERRYHILL. Childhood Memory: An Update
from the Cognitive Neuroscience Perspective. In: O’DONOHUE, William T. a Matthew FANETTI (eds.).
Forensic Interviews Regarding Child Sexual Abuse: A Guide to Evidence-Based Practice. Cham: Springer, 2016, s. 81–105.
ISBN 978-3-319-21097-1.
65 V tomto ohľade viacerí autori upozorňujú na riziká plynúce z toho, že mnohí odborníci, vrátane súdnych
znalcov, nie zorientovaní v súčasnom stave vedeckého poznania ohľadne pamäte (BRACKMANN
et al., op. cit., s. S271–S275; MELINDER, Annika a Svein MAGNUSSEN. Psychologists and psychi-
atrists serving as expert witnesses in court: what do they know about eyewitness memory? Psychology,
Crime & Law, 2015, roč. 21, č. 1, s. 53–61. DOI: 10.1080/1068316X.2014.915324; ZAJAC, Rachel,
Maryanne GARRY, Kamala LONDON, Felicity GOODYEAR-SMITH a Harlene HAYNE. Miscon-
ceptions about childhood sexual abuse and child witnesses: implications for psychological experts in the
courtroom. Memory, 2013, roč. 21, č. 5, s. 608–617. DOI: 10.1080/09658211.2013.778287).
66 BARLOW, M. Rose, Kathy PEZDEK, K. a Iris BLANDÓN-GITLIN, K. Trauma and Memory. In:
GOLD, Steven N. (Ed.). APA handbooks in psychology. APA handbook of trauma psychology: Foundations
in knowledge. Washington, DC, US: American Psychological Association, 2017, s. 307–331. ISBN 978-1-
4338-2653-5; BREWIN, Chris R. a Bernice ANDREWS, B. Creating Memories for False Autobiogra-
phical Events in Childhood: A Systematic Review. Applied Cognitive Psychology, 2017, roč. 31, č. 1, s. 2–23.
DOI: 10.1002/acp.3220; PEZDEK, Kathy a Iris BLANDON-GITLIN. It Is Just Harder to Construct
Memories for False Autobiographical Events. Applied Cognitive Psychology, 2017, roč. 31, č. 1, s. 42–44.
DOI: 10.1002/acp.3269
67 BREWIN a ANDREWS, op. cit., s. 2–23; GOODMAN-DELAHUNTY, Jane, Mark Andrew NOLAN
a Evianne L. van GIJN-GROSVENOR. Empirical guidance on the effects of child sexual abuse on memory and
complainants’ evidence. Sydney, Australia: Royal Commission into Institutional Responses to Child Sexual
Abuse, 2017, 197 s. ISBN 978-1-925622-18-8.
68 BREWIN a ANDREWS, op. cit., s. 2–23.
435
Slávka Karkošková, Gabriela Mikulášková – Rámce a roviny krivých obvinení...
užívané.69 Ak by aj rodič navádzal dieťa na krivú výpoveď, treba pamätať na to, že dieťa
pozná druhého rodiča. Výskumy preukázali, že deti menej podliehajú sugesciám o ľuďoch,
ktorých dobre poznajú, a že sa zdráhajú obviniť z nemorálnych činov ľudí, ktorých ľúbia.70
Navyše v prípadoch, kde jedinci podľahnú sugesciám, neexistujú vedecké dôkazy, ktoré
by preukázali, že falošné spomienky môžu byť vytvorené s takým stupňom presvedčenia,
aby ich bolo možné udržať v priebehu dlhotrvajúcich súdnych konaní.71
2.2.6 Dieťa klame
V súvislosti s potenciálnym klamstvom u detí vo vzťahu k CSA, je dôležité rozlišovať,
že a) deti môžu klamať pri obviňovaní inej osoby z CSA alebo b) klamať tým, že CSA
popierajú. Vo vedeckej literatúre sa oveľa častejšie objavuje znepokojenie z (frekvento-
vanejšieho výskytu) varianty b) teda fenoménu popierania CSA.72
Za prípadným krivým obvinením môžu byť rôzne motívy:73 pomsta niekomu kto
dieťa nahneval; snaha vyviniť sa z niečoho (napr. dieťa vyrukuje s obvinením vtedy,
ak je potrestané za zlé správanie); snaha získať pozornosť (napr. ak dieťa vypozoro-
valo, že iné dieťa ako obeť CSA bolo zahrnuté pozornosťou a láskou rodičov); snaha
vyhovieť niekomu, kto krivým obvinením nejakej osoby sleduje vlastný záujem (napr.
pomstu, nančný zisk). Preto je dôležité preskúmať okolnosti za akých sa obvinenie
z CSA objavilo.
Pokiaľ ide o klamstvo – musia byť splnené dve kritéria aby sme mohli o klamstve
vôbec hovoriť: 1) dieťa uvádza nepravdu, 2) dieťa tak činí vedome. Uvedené je v pria-
mom kontraste s fenoménom pamäťovej chyby (alebo falošnej spomienky – false
memory), pre ktorú je charakteristické, že dieťa uvádza nepravdu, ale zároveň verí (hoci
nesprávne), že hovorí pravdu.74 Okrem toho treba brať do úvahy, že obvinenie z CSA
je v skutočnosti sériou tvrdení týkajúcich sa toho kto, čo, kde, koľko krát spáchal, či pri
69 GOODMAN, Gail S., Bette L. BOTTOMS, Leslie RUDY, Suzanne L. DAVIS a Beth M. SCHWARTZ-
-KENNEY. Effects of past abuse experiences on childrens eyewitness memory. Law and Human Behavior,
2001, roč. 25, č. 3, s. 269–298. DOI: 10.1023/A:1010797911805
70 LYON, Thomas D. New Wave in Children’s Suggestibility Research: A Critique. Cornell Law Review, 1999,
roč. 84, č. 4, s. 1004–1087; LYON, Thomas D. Let’s not exaggerate the suggestibility of children. Court
Review, 2001, roč. 38, č. 3, s. 12–14.
71 BREWIN a ANDREWS, op. cit., s. 2–23.
72 O’DONOHUE, William T. a Olga CIRLUGEA. How Often Do Children Lie About Being Sexually
Abused? In: O’DONOHUE, William T. a Matthew FANETTI. Forensic Interviews Regarding Child Sexual
Abuse: A Guide to Evidence-Based Practice. Cham, Switzerland: Springer International Publishing, 2016,
s. 275–292. ISBN 978-3-319-21097-1; LYON, 1999, op. cit., s. 1004–1087; LYON, Thomas D. False
Denials: Overcoming Methodological Biases in Abuse Disclosure Research. In: PIPE, Margaret-Ellen,
Michael E. LAMB, Yael ORBACH. a Ann-Christin CEDERBORG (eds). Child Sexual Abuse: Disclosure,
Delay and Denial. New York: Routledge 2007, s. 41–60. ISBN 978-0805852844.
73 O’DONOHUE a CIRLUGEA, op. cit., s. 275–292; O’DONOHUE et al., op. cit., s. 258–261.
74 Ibid.
ČPVP, ročník XXVI, 3/2018
436 Články
tom boli nejakí svedkovia, atď. Niektoré z týchto tvrdení môžu byť pravdivé, niektoré
nie. Teda v konkrétnom prípade môže výpoveď dieťaťa obsahovať kombináciu prav-
divých a nepravdivých tvrdení. Otázka klamstva je teda veľmi komplexnou otázkou.75
Aby profesionáli boli schopní robiť informované rozhodnutia o pravdepodobnosti
pravdovravnosti v konkrétnom prípade podozrenia z CSA, je vhodné poznať nejakú
základnú mieru prevalencie klamstva. Pri hľadaní serióznych údajov o tejto prevalencii
je ale potrebné zohľadňovať vyššie naznačenú komplexnosť problematiky klamstva.
Výskum, ktorý sa pokúša poskytnúť relevantnú odpoveď na otázku ako často deti klamú
o CSA musí spĺňať tri kritéria: (1) musí používať metodológiu, ktorá by odôvodňo-
vala záver, že tvrdenia dieťaťa sú vskutku nepravdivé; (2) musí používať metodológiu,
ktorá by dokázala posúdiť či dieťa klame vedome; 3) tieto dve kritéria by sa za ideálnych
okolností mali uplatniť na každé sub-tvrdenie dieťaťa v jeho výpovedi. Splnenie týchto
troch kritérií nie je ľahké, a doterajší výskum (pozri kap. 2.3) v tomto ohľade má značné
limity.76
2.3 Zahraničné výskumy o výskyte krivých obvinení
Nakoľko podľa nám dostupných informácií, na Slovensku dosiaľ neboli realizované
výskumy, ktoré by sa zameriavali na predmetnú problematiku, opierame sa v obsahu
tejto subkapitoly o výsledky relevantných zahraničných výskumov. Ich prehľad načrtáva
obraz o prevalencii krivých obvinení z CSA, spolu s metodologickými limitmi, príznač-
nými pre výskumy tohto typu.
Odborníci z odboru psychiatria a psychológia z Nového Mexika Goodwin et al.77 analy-
zovali 46 prípadov podozrení z CSA intrafamilárneho typu, s ktorými prišli do kontaktu
pri svojej práci v rámci inštitúcie zameranej na ochranu detí (child abuse agency). Dospeli
z záveru, že v skúmanej vzorke boli 2 prípady (4,3 %) krivých obvinení zo strany psycho-
tických matiek a 1 prípad (2,1 %) krivého obvinenia zo strany dieťaťa (išlo o 13 ročného
chlapca, ktorý začal vykazovať problémové správanie potom, čo sa jeho matka znovu
vydala). Závery z tejto štúdie sú limitované tým, že nešlo o reprezentatívnu vzorku, a štú-
dia neobsahovala žiadnu metodológiu vzťahujúcu sa na posúdenie úmyslu (zlovoľnosti
krivého obvinenia).
Jones a McGraw78 študovali spolu s tímom odborníkov podiel podložených (founded)
a nepodložených prípadov CSA, na vzorke 576 prípadov, ktoré boli ohlásené oddeleniu
sociálnych služieb v Denveri. Zistili, že 53 % prípadov bolo podložených a zostávajúcich
75 O’DONOHUE a CIRLUGEA, op. cit., s. 275–292; O’DONOHUE et al., op. cit., s. 258–261.
76 O’DONOHUE a CIRLUGEA, op. cit., s. 275–292.
77 GOODWIN, Jean, Doris SAHD a Richard T. RADA. Incest hoax: False accusations, false denials. Bulle-
tin of the American Academy of Psychiatry and the Law, 1978, roč. 6, č. 3, s. 269–276.
78 JONES, David P. H. a J. Melbourne McGRAW. Reliable and ctitious accounts of sexual abuse in chil-
dren. Journal of Interpersonal Violence, 1987, roč. 2, č. 1, s. 27–45. DOI: 10.1177/088626087002001002
437
Slávka Karkošková, Gabriela Mikulášková – Rámce a roviny krivých obvinení...
47 % nie. Z toho najväčšia časť (24 %) bola nepodložená kvôli nedostatočným infor-
máciám. Ďalšia veľká kategória prípadov (17 %) boli nepodložené podozrenia (unsub-
stantiated suspicions). Iba 6 % prípadov bolo klasikovaných ako ktívne (falošné). Z nich
krivé obvinenia zo strany dospelých predstavovali 5 % z celkového množstva prípadov,
a krivé obvinenia zo strany detí 1 %.79 Po detailnej analýze ktívnych prípadov CSA usú-
dili, že tieto charakterizujú také črty ako: nedostatok emócií, absencia vzorcov donútenia
(coercion) alebo hrozby vo výpovedi o CSA či absencia detailov. Niektoré deti, ktoré podľa
nich uvádzali ktívne CSA, trpeli v dôsledku skorších skúseností príznakmi postrauma-
tickej stresovej poruchy (a spomienky na skoršie CSA si údajne zamieňali za prítomnú
realitu); v niektorých prípadoch sa ktívne obvinenie objavilo v kontexte poručenského
sporu a niekedy bola za ktívnym obvinením chabá kvalita forenzného výsluchu detí.
Výskumníci zároveň priznali, že závery o krivých obvineniach na základe uvedených
čŕt nemožno považovať za absolútne. Výskumníci neposudzovali úmyselnosť nepravdi-
vých obvinení z CSA a pri kategorizácii prípadov sa spoliehali na úsudok profesionálov.
Výskumníci z University of North Carolina, Everson a Boat80 oslovili 100 pracovní-
kov z oblasti sociálno-právnej ochrany, z ktorých 88 sa do výskumu zapojilo. Títo prišli
do kontaktu s 1249 prípadmi CSA. Podľa ich odhadu boli deti pôvodcami krivých obvi-
není v priemere v 4,7 % prípadoch, pričom výsledky poukazovali na rozdiely v odhade
výskytu v závislosti od veku deti (deti do 3 rokov veku o CSA údaje klamali iba 1,6 % prí-
padov, zatiaľ čo deti nad 12 rokov už v 8 % prípadov). V druhej fáze výskumu sa 24 z 34
profesionálov, ktorí uvádzali skúsenosť s prípadmi krivých obvinení, výskumníci pýtali
na vysvetlenie ich úsudku. Ukázalo sa, že profesionáli svoje závery opierali o také krité-
ria ako: odvolanie výpovede, nedostatočné množstvo detailov vo výpovedi, nezrovna-
losti vo výpovedi, absencia podporného medicínskeho nálezu, nedostatok strachu voči
páchateľovi, alebo fakt, že páchateľ prešiel detektorom lži. Aj tento výskum mal viacero
zásadných slabín. V prvom rade, validita väčšiny z uvádzaných kritérií podľa súčasnej
úrovne vedeckého poznania nepredstavuje spoľahlivé indikátory falošných obvinení
z CSA. Navyše nie je jasné koľko z tých kritérií malo byť splnených ani akým spôsobom
sa kombinovali pri posudzovaní jednotlivých prípadov. Autori opomenuli posudzovanie
úmyslu dieťaťa (teda či išlo vedomé klamstvo) a vo výsledkoch sa spoľahli len na sub-
jektívny úsudok profesionálov.
79 Štúdiu autorov Jones a McGraw neskôr s drobnými metodologickými odlišnosťami replikovali Oates
et al., ktorí vo vzorke 551 Denverských prípadov podozrení z CSA ohlásených úradom sociálnoprávnej
ochrany detí, zistili výskyt krivých obvinení zo strany detí na úrovni 1,5 % (OATES, Kim R., David P. H.
JONES, David DENSON, Andrew SIROTNAK, Nancy GARY a Richard D. KRUGMAN. Erroneous
concerns about child sexual abuse. Child Abuse & Neglect, 2000, roč. 24, č. 1, s. 149–157. DOI: 10.1016/
S0145-2134(99)00108-8).
80 EVERSON, Mark D. a Barbara W. BOAT. False allegations of sexual abuse by children and adolescents.
Journal of the American Academy of Child and Adolescent Psychiatry, 1989, roč. 28, č. 2, s. 230–235. DOI:
10.1097/00004583-198903000-00014.
ČPVP, ročník XXVI, 3/2018
438 Články
Američanka Kendall-Tackett81 oslovením 74 odborníkov s právnickým vzdelaním a 127
odborníkov v oblasti duševného zdravia zistila, že väčšina profesionálov sa domnievala,
že deti o CSA klamú v menej ako 5 % prípadov. Jej výskum mal ale viacero slabín:
úmysel nebol posudzovaný (klamstvo nebolo odlíšené od pamäťových chýb); použitá
denícia klamstva nezahŕňala vedomé popieranie CSA (false denial); jedinou metódou
na posúdenie výskytu krivých obvinení bol názor profesionálov bez uvedenia kritérií ako
k rozhodnutiu dospeli a či použité kritéria boli vôbec správne.
Podľa Kanadskej štúdie82 bolo z 12 468 prípadov CSA 6244 nepodložených (unsubstantia-
ted) pričom z nich 9 % bolo považovaných za zlovoľné (malicious) krivé obvinenia. Z cel-
kového počtu vyšetrovaných prípadov teda krivé obvinenia predstavujú 4,5 %. Štúdia
neuvádza kto bol považovaný za pôvodcu krivého obvinenia ani to, ako bola zlovoľnosť
posúdená. Aj v tejto štúdii sa výsledky opierali len o subjektívny úsudok profesionálov
podieľajúcich sa na vyšetrovaní prípadov.
V národnej Kanadskej štúdii Trocmé a Bala83 zisťovali výskyt krivých obvinení vo vzorke
7672 prípadov (všetkých typov) zlého zaobchádzania s dieťaťom, ktoré sa dostali
do pozornosti úradov pre sociálnoprávnu ochranu detí. Z nich podozrenia z CSA pred-
stavovali 798 prípadov. Výskyt krivých obvinení z rôznych typov zlého zaobchádzania
s dieťaťom dosahoval celkovo úroveň 4 %, a v kontexte poručenských sporov stúpol
na 12 %.84 Krivé obvinenia z CSA sa vyskytli v 6 % prípadov. Zo 43 krivých obvinení
z CSA, žiadne nebolo vyslovené dieťaťom, 8 pochádzalo od rezidenčných rodičov, 7
od nerezidenčných rodičov, 6 zo strany príbuzných, susedov, či z okruhu známych; zvyš-
ných 22 pochádzalo od iných alebo zo zdrojov, ktoré sa nedali identikovať. Výskumníci
však vychádzali priamo z údajov a záverov, ktoré im dodali pracovníci úradov sociálno-
právnej ochrany detí. Títo, na základe vyhodnotenia dôkazov zhromaždených pri ich šet-
rení, kategorizovali prípady na podložené, podozrivé a nepodložené. Kategória nepod-
ložených sa rozčleňovala ešte na prípady vnímané ako oznámenia podozrení s dobrým
úmyslom a oznámenia, ktoré boli zámerne falošné (zlovoľné). Výsledky teda reprezen-
tujú iba názory odborníkov ohľadne úmyslu (intentionality) oznamovateľov.
81 KENDALL-TACKETT, Kathleen A. How many children make false allegations of sexual abuse?:
A survey of mental health and law enforcement professionals. Family Violence Bulletin, 1991, roč. 7, č. 3,
s. 19–21.
82 Public Health Agency of Canada, 2003 In: O’DONOHUE a CIRLUGEA, op. cit., s. 280–281.
83 TROCMÉ, Nico a Nicholas BALA. False allegations of abuse and neglect when parents separate. Child
Abuse & Neglect, 2005, roč. 29, č. 12, s. 1333–1345. DOI: 10.1016/j.chiabu.2004.06.016
84 Austrálski vedci Brown et al. analyzovali záznamy 149 náhodne vybraných prípadov poručenských spo-
rov, v ktorých sa objavili podozrenia z rôznych druhov násilia na deťoch. Celkový výskyt krivých obvi-
není nepresiahol 9 % (výskyt len vo vzťahu k CSA nebol posudzovaný samostatne). Kritéria pre krivé
obvinenia neboli v štúdii špecikované (BROWN, Thea, Margartia FREDERICO, Lesley HEWITT
a Rosemary SHEEHAN. Revealing the Existence of Child Abuse in the Context of Marital Breakdown
and Custody and Access Disputes. Child Abuse & Neglect, 2000, roč. 24, č. 6, s. 849–859. DOI: 10.1016/
S0145-2134(00)00140-X).
439
Slávka Karkošková, Gabriela Mikulášková – Rámce a roviny krivých obvinení...
Niektoré štúdie sa zaoberali výskytom krivých obvinení z CSA špecicky v kontexte
poručenských sporov o deti, nakoľko sa v laických i odborných kruhoch rozmohlo pre-
svedčenie, že ak sa pri súdnych ťahaniach o deti objavujú podozrenia z CSA, väčšinou ide
o krivé obvinenia.85 Štúdie, ktoré uvádzali vysoký výskyt krivých obvinení z CSA v kontexte
poručenských sporov boli väčšinou kazuistického charakteru (teda prinášali popis pozo-
rovaní prípadov z praxe autorov).86 Napr. Američania Benedek a Schetky87 z 18 prípadov
údajného CSA, s ktorými sa stretli v psychiatrickej praxi pri posudzovaní poručenských
otázok, 10 (56 %) považovali za krivé obvinenia. Ich výsledky však musia byť interpre-
tované opatrne, nakoľko išlo o malú a veľmi nereprezentatívnu vzorku prípadov. Navyše
nešpecikovali, či údajné krivé obvinenia pochádzali od detí alebo od dospelého. Napokon
nie je známe či a aké kritéria použili na posúdenie úmyslu (zlovoľnosti krivých obvinení).
Americký psychiater Green88 posudzoval 11 prípadov údajného CSA v kontexte poru-
čenských sporov a usúdil, že 4 z 11 prípadov, t.j. 35 % prípadov boli krivé obvinenia sme-
rované proti otcom detí. Pre determinovanie, či bolo CSA ktívne, použil nasledovné
kritéria: prezradenie (disclosure) CSA je ľahké a spontánne; prezradenie nie je sprevádzané
negatívnymi afektmi; dieťa používa sexuálnu terminológiu dospelých; dieťa hovorí
o CSA keď získa ubezpečenie od matky; dieťa často konfrontuje otca s obvinením v prí-
tomnosti matky; pozitívne interakcie medzi dieťaťom a otcom; paranoidná a hysterická
matka, ktorá dieťa naviedla na krivé obvinenie; dieťa nevykazuje znaky a symptómy
CSA. Nakoľko väčšina Greenom použitých kritérií nebola potvrdená výskumom, jeho
štúdia skvelo ilustruje riziká spoliehania sa na úsudok profesionála. Navyše je zjavné,
že jeho výskumná vzorka nebola reprezentatívna.
Naproti kontroverzným štúdiám kauzistického charakteru, Faller a DeVoe89 z Michi-
ganskej univerzity podrobne študovali 215 prípadov obvinení z CSA v rozvodových
85 Takéto tézy boli v nejednom prípade propagované autormi s propedolnými názormi. V tomto ohľade
pozri napr. informácie o autorovi Ralph Underwager, ktoré vo svojej kritickej štúdii uvádza: McDO-
NALD, Merrilyn. The Myth of Epidemic False Allegations of Sexual Abuse in Divorce Cases. Court
Review, 1998, roč. 35, č. 1, s. 12–19. Pozoruhodné sú aj informácie v kapitole o histórii vzniku a predsta-
viteľoch nadácie tzv. syndrómu falošnej pamäte (False Memory Syndrome Foundation): ORR, Marjorie. False
memory syndrome movements: the origins and the promoters. In: SINASON, Valerie (ed.). Memory
in Dispute. New York: Routledge, 2018, s. 79–94. ISBN 978-1-85575-122-4. Zaujímavé sú aj ideové pili-
ere kontroverznej teórie Richarda Gardnera o tzv. syndróme zavrhnutého rodiča, sumarizované v dvojdielnej
štúdii: KARKOŠKOVÁ, Slávka. Používanie konceptu „syndróm zavrhnutého rodiča“ v právnej praxi –
1. časť. Justičná revue, 2016, roč. 68, č. 6–7, s. 690–709; KARKOŠKOVÁ, Slávka. Používanie konceptu
„syndróm zavrhnutého rodiča“ v právnej praxi – 2. časť. Justičná revue, 2016, roč. 68, č. 8–9, s. 857–877.
86 Ako uvádza McDonald (1998), štúdie tohto typu nespĺňajú kritéria solídneho vedeckého výskumu (hard
science), hoci môžu vzbudzovať dojem vedeckosti tým, že sú často citované.
87 BENEDEK, Elissa P. a Diane H. SCHETKY. Allegations of sexual abuse in child custody and visitation
disputes. In: SCHETKY, Diane H. a Elissa P. BENEDEK (eds.). Emerging issues in child psychiatry and the
law. New York, NY: Brunner/Mazel, 1985, s. 145–156. ISBN 978-0876303931.
88 GREEN, Arthur H. True and false allegations of sexual abuse in child custody disputes. Journal of the
American Academy of Child Psychiatry, 1986, roč. 25, č. 4, s. 449–456. DOI: 10.1016/S0002-7138(10)60001-5
89 FALLER, Kathleen Coulborn a Ellen DeVOE, E. Allegations of sexual abuse in divorce. Journal of Child
Sexual Abuse, 1995, roč. 4, č. 4, s. 1–25. DOI: 10.1300/J070v04n04_01.
ČPVP, ročník XXVI, 3/2018
440 Články
konaniach. Na základe analýzy dát z rozhovoru s dieťaťom, z rozhovoru s rodičom
a klinického úsudku tímu odborníkov konštatovali, že 21 % prípadov sa javilo ako faloš-
ných, ale väčšina neprávom obviňujúcich rodičov naozaj verila, že dieťa bolo viktimi-
zované. Iba 10 prípadov, t.j. 4,7 % bolo takých, kde rodičia vedeli, že podali krivé ozná-
menie (po konfrontácii sa ku krivému oznámeniu priznali). Pritom oných 10 krivých
obvinení pochádzalo iba od 6 rodičov (4 krivé oznámenia podal jeden otec na jeho ex-
manželku, jej priateľa, starú mamu a starého otca).
Aké závery vyplývajú z prehľadu relevantných vedeckých štúdií? Kvôli metodologickým
nedostatkom (limitom) existujúcich štúdií dospejeme k Sokratovskému záveru, že mieru
prevalencie krivých obvinení z CSA nepoznáme.90 Doterajšie výskumy sa značne líšili
v kritériách, ktoré používali na rozlíšenie opodstatnenosti podozrení a vyselektovanie kri-
vých obvinení. Niektoré sa opierali o profesionálny úsudok a zvyčajne neuvádzali detaily
týkajúce sa kritérií, na základe ktorých bol úsudok sformovaný; navyše nepreukázali do akej
miery sa závery viacerých posudzovateľov zhodovali (interrater reliability). Iné štúdie pou-
žívali varietu kritérií, z ktorých mnohé neboli empiricky potvrdené ako valídne indikátory
krivých obvinení a navyše zvyčajne neuvádzali aká kombinácia kritérií viedla k výsledným
záverom posúdenia. Žiadna štúdia neskúmala jednotlivé subkomponenty výpovede die-
ťaťa a dospelého, aby určila ktoré boli pravdivé a ktoré nie; všetky štúdie posudzovali
tvrdenia o CSA ako celok. Avšak principiálnym metodologickým obmedzením doterajších
výskumov je nedostatok valídnych metód na determinovanie či dieťa alebo dospelý uvádza
nepravdu zámerne. Intencionalita je notoricky náročný konštrukt na to, aby ho správne
posúdil vonkajší pozorovateľ, preto vo vzťahu k oznamovaným podozreniam z CSA
zostáva hádankou. Je zjavné, že deti a dospelí niekedy o CSA vedome klamú. Avšak neexis-
tujú žiadne vedecké dôkazy nasvedčujúce tomu, žeby krivé (zlovoľné) obvinenia
z CSA boli frekventovaným fenoménom, žeby tvorili väčšinu alebo čo i len značnú
menšinu (sizable minority) spomedzi všetkých oznámených prípadov.91 Nízku mieru kri-
vých obvinení z CSA uvádzajú viacerí experti zaoberajúci sa problematikou CSA.92 Na zís-
kanie presnejšieho obrazu o výskyte krivých obvinení z CSA je potrebný ďalší výskum,
s výskumnou metodológiu prekonávajúcu limity doterajších výskumov v tejto oblasti.93
90 O’DONOHUE a CIRLUGEA, op. cit., s. 280–291; a O’DONOHUE et al., op. cit., s. 260–261.
91 Ibid.
92 SCHUMAN, Theresa M. Allegations of sexual abuse. In: STAHL, Philip M. (ed.). Complex issues in child
custody evaluations. Thousand Oaks, CA: Sage, 1999, s. 43–68. ISBN 978-0761919094; BOLEN, op. cit.,
s. 109, 221; FALLER, 2007b, op. cit., s. 206; BROWNE, Kevin D. Assessing the Sexually Abused Child
as a Witness. In: BROWNE, Kevin D., Anthony R. BEECH, Leam A. CRAIG a Shihning CHOU
(eds.). Assessments in Forensic Practice: A Handbook. Chichester, West Sussex, UK; Malden, MA, USA: John
Wiley & Sons Ltd., 2017, s. 333–353. ISBN 9781118314531; MELKMAN et al., op. cit. 76–85; Podobne,
vo vzťahu k sexuálnemu násiliu na ženách výskumné štúdie konzistentne uvádzajú mieru krivých obvi-
není pod hranicou 10 % (WEISER, op. cit., s. 46–60).
93 V nedávnej dobe sa objavila na trhu publikácia kolektívu autorov – BURNETT, Ros (ed.). Wron-
gful Allegations of Sexual and Child Abuse. Oxford, UK: Oxford University Press, 2016, 328 s. ISBN
9780198723301 – venovaná problematike krivých obvinení z CSA. Kým na jednej strane podotýka,
441
Slávka Karkošková, Gabriela Mikulášková – Rámce a roviny krivých obvinení...
Kým vedecký svet stále hľadá spôsoby, ako sa čo najviac priblížiť k poznaniu objektívnej
skutočnosti, v každodennom živote tak laici ako i profesionáli vyslovujú svoje (neraz trú-
falé a hrubo zjednodušené) odhady týkajúce sa výskytu krivých obvinení z CSA vo vše-
obecnosti alebo konštatovania vzťahujúce sa na konkrétne kauzy. O čo svoje odhady
a konštatovania opierajú načrtne nasledujúca kapitola.
3 Riziko predsudkov verzus reálne možnosti detekcie klamstva
3.1 Môže skúsenosť odborníkov z praxe prekonať limity výskumu?
Rovnaké problémy, ktoré limitujú výskum sa v ešte väčšej miere vzťahujú na situácie,
kedy sa profesionáli pokúšajú identikovať rozlišujúce a validné indikátory krivých obvi-
není z CSA opierajúc sa o vlastnú skúsenosť z riešenia prípadov podozrení z CSA.94 Spo-
liehanie sa na profesionálnu skúsenosť (či už vlastnú alebo iných odborníkov) je vo vše-
obecnosti riskantné. Metaanalýzy štúdií, ktoré boli zamerané na skúmanie vzťahu medzi
skúsenosťou a správnosťou klinického úsudku dospeli k záveru, že skúsenosť sama
o sebe na správnosť úsudku zanedbateľný vplyv.95 Výskumníci si zároveň všimli
jeden nešťastný dôsledok rozsiahlej praxe (skúsenosti) – a síce, že časom skúsení odbor-
níci nadobúdajú stále väčší pocit istoty ohľadne správnosti svojich úsudkov a deje
sa to bez toho, aby k skutočnému zlepšeniu správnosti úsudku naozaj dochádzalo.96
že akékoľvek pokusy posúdiť prevalenciu krivých obvinení by boli značne špekulatívne, na druhej strane
tvrdí, že je pravdepodobné, že skutočná prevalencia krivých obvinení je omnoho vyššia než sa typicky
objavuje v diškurze o problematike zneužívania detí a znásilnenia. Kritické recenzie na túto publikáciu
(napr. SCORER, Richard. Book review: Wrongful allegations of sexual and child abuse. New Law Journal
[online]. [cit. 10. 3. 2017]. Dostupné z: https://www.newlawjournal.co.uk/content/book-review-wrong-
ful-allegations-sexual-and-child-abuse; PHOENIX, Jo. Wrongful Allegations of Sexual and Child Abuse.
By Ros Burnett (Oxford University Press, 2016). The British Journal of Criminology, 2017, roč. 57, č. 6,
s. 1527–1530) konštatujú, že ide o zbierku esejí z radov právnikov, vedcov, akademikov a žurnalistov,
pričom niektoré z nich sú síce dôležitým príspevkom k debate, ale v zásade zlyhávajú v ukotvení svojich
argumentov v literatúre a vedeckých dôkazoch a dokonca sa v nich objavujú aj nesprávne údaje (ill-infor-
med assertions). Najväčším prekvapením je, že publikácia nevenuje žiadnu pozornosť základnej akademic-
kej otázke: „ako vieme, že obvinenia sú nepravdivé?“ (PHOENIX, op. cit, s. 1527–1530).
94 BRIDGES et al., op. cit., s. 45.
95 SPENGLER, Paul M., Michael J. WHITE, Stefanía ÆGISDÓTTIR, Alan S. MAUGHERMAN, Linda
A. ANDERSON, Robert S. COOK, Cassandra N. NICHOLS, Georgios K. LAMPROPOULOS, Blain
S. WALKER, Genna R. COHEN a Jeffrey D. RUSH. The meta-analysis of clinical judgment project:
Effects of experience on judgment accuracy. The Counseling Psychologist, 2009, roč. 37, č. 3, s. 350–399. DOI:
10.1177/0011000006295149; FAUST, David a Kyle A. FAUST. Experts’ experience and diagnostic and pre-
dictive accuracy. In: FAUST, David (Ed.), Coping with psychiatric and psychological testimony: Based on the original work
by Jay Ziskin (6th ed.). New York, NY: Oxford University Press, 2012, s. 131–146. ISBN 978-0195174113.
96 FAUST a FAUST, op. cit., s. 131–146; KORKMAN, Julia, Jatta SVANBÄCK, Katarina FINNILÄ
a Pekka SANTTILA. Judges’ views of child sexual abuse: Evaluating beliefs against research ndings
in a Finnish sample. Scandinavian Journal of Psychology, 2014, roč. 55, č. 5, s. 497–504. DOI: 10.1111/
sjop.12147; PELISOLI, Catula, Steve HERMAN, Debora Dalbosco DELL’AGLIO. Child sexual abuse
research knowledge among child abuse professionals and laypersons. Child Abuse & Neglect, 2015, roč. 40,
č. 2, s. 36–47. DOI: 10.1016/j.chiabu.2014.08.010
ČPVP, ročník XXVI, 3/2018
442 Články
Profesionálna skúsenosť s prípadmi CSA (dĺžka praxe) nie je sama o sebe zárukou
expertízy, pretože odborníci môžu byť nositeľmi predsudkov a môže im chýbať objek-
tívna spätná väzba.97, 98 Odborná skúsenosť sama o sebe neopraví mylné presvedčenia
a nezvýši odbornosť99, naopak s dĺžkou praxe môže zároveň narastať aj utvrdzovanie
sa v predpojatosti (resp. správnosti vlastného mylného presvedčenia)100.
V zahraničí je téme subjektivity a predpojatosti101 profesionálov vo vzťahu k problema-
tike CSA venovaná značná výskumná pozornosť. Výskumníci preukázali, že profesionáli
podieľajúci sa na riešení prípadov CSA sú nositeľmi mnohých mylných presvedčení,
ktoré môžu ovplyvniť vyšetrovanie a posudzovanie týchto prípadov.102, 103 Napr. aj pred-
sudky o obetiach CSA súvisiace s neznalosťou tzv. kontraintuitívnych (counter-intuitive)
97 Zo skúsenosti je možné sa správne učiť, iba ak jedinec pritom dostáva nepredpojatú a presnú spätnú
väzbu na závery, ku ktorým dospel (DAWES, Robyn M., David FAUST a Paul E. MEEHL. Clinical ver-
sus actuarial judgment. Science, 1989, roč. 243, č. 4899, s. 1668–1674). Zakaždým, keď odborníci urobia
chybu pri posudzovaní prípadov suspektných CSA, pravdepodobne o tom nevedia; a bez jasnej spätnej
väzby o správnosti ich záverov, ako môžu použiť svoju skúsenosť na zdokonalenie svojich rozhodnutí
a metód? Odborník, ktorý tvrdí, že vďaka skúsenostiam z praxe dokáže rozlíšiť medzi sexuálne zneu-
žívanými deťmi a nezneužívanými deťmi, takmer určite zakladá svoje tvrdenie na dôkazoch s vážnymi
nedostatkami a môže trpieť falošnou sebaistotou (BRIDGES et al., op. cit., s. 45).
98 DAWES et al., op. cit., s. 1668–1674; GARB, Howard N. a William M. GROVE. On the merits of clinical judg-
ment. American Psychologist, 2005, roč. 60, č. 6, s. 658–659. DOI: 10.1037/0003-066X.60.6.658; FINNILÄ-TUO-
HIMAA, Katarina, Pekka SANTTILA, Linda BJRNBERG, Niina HAKALA, Pekka NIEMI a Kenneth
SANDNABBA. Attitudes related to child sexual abuse: Scale construction and explorative study among psycho-
logists. Scandinavian Journal of Psychology, 2008, roč. 49, č. 4, s. 311–323. DOI: 10.1111/j.1467-9450.2008.00635.x;
FINNILÄ-TUOHIMAA, Katarina, Pekka SANTTILA, Mikael SAINIO, Pekka NIEMI a Kenneth SAND-
NABBA. Expert judgment in cases of alleged child sexual abuse: Clinicians’ sensitivity to suggestive inuences,
pre-existing beliefs and base rate estimates. Scandinavian Journal of Psychology, 2009, roč. 50, č. 2, s. 129–142. DOI:
10.1111/j.1467-9450.2008.00687.x; SPENGLER et al., op. cit., s. 350–399; BRIDGES et al., op. cit., s. 45;
KORKMAN et al., op. cit., s. 497–504; PELISOLI et al., op. cit. 36–47.
99 FINNILÄ-TUOHIMAA et al., 2008, op. cit., s. 311–323.
100 PELISOLI et al., op. cit., s. 36–47.
101 V tejto súvislosti relevantné viaceré pojmy, často používané ako synonymá: prekoncept – osobný
názor, subjektívna koncepcia či teória opierajúca sa o intuíciu, individuálnu skúsenosť, alebo aj o dezin-
formačné vplyvy (napr. z médií); predsudok – skreslený názor o určitom jave nezohľadňujúci dôkazy
či overené informácie o danom jave; predpojatosť (z ang. bias) určitá tendencia, sklon, preferencia
v uvažovaní, postojoch, zvyčajne založená na prekoncepte alebo neodôvodnená.
102 DAVEY, Robert I. a Jonathan HILL. A study of the variability of training and beliefs among professionals
who interview children to investigate suspected sexual abuse. Child Abuse & Neglect, 1995, roč. 19, č. 8, s. 993–
942; FINNILÄ-TUOHIMAA, Katarina, Pekka SANTTILA, Mikael SAINIO, Pekka NIEMI a Kenneth
SANDNABBA. Connections between experience, beliefs, scientic knowledge, and self-evaluated expertise
among investigators of child sexual abuse in Finland. Scandinavian Journal of Psychology, 2005, roč. 46, č. 1,
s. 1–10. DOI: 10.1111/j.1467-9450.2005.00429.x; FINNILÄ-TUOHIMAA, Katarina. Expertise and decision
making among clinicians in investigations of alleged child sexual abuse. Doctoral dissertation, Helsinki, Finland: Nordprint
Oy, 2009, 120 s. ISBN 978-951-29-3894-0; KORKMAN et al. 2014, op. cit., s. 497–504; PELISOLI et al., op.
cit., s. 36–47.
103 Ak sú nositeľmi predsudkov napr. sudcovia, alebo ak si nevšimnú predpojatosť iných odborníkov, ktorí
sa na objasňovaní prípadov CSA podieľali, aj rozsudky môžu byť náchylné na chyby (KORKMAN et al.
2014, op. cit., s. 497–504).
443
Slávka Karkošková, Gabriela Mikulášková – Rámce a roviny krivých obvinení...
reakcií obetí, môžu viesť k neadekvátnemu spochybňovaniu ich dôveryhodnosti104
a k záverom o tom, že dané prípady sú nepodložené a/alebo že ide o krivé obvinenia.105
Everson a Sandoval106 realizovali výskum predpojatosti na vzorke 1106 profesionálov
pôsobiacich na rôznych pozíciách, v ktorých sa podieľali na foreznom posudzovaní
suspektných prípadov CSA.107 Zistili, že rozpory posudzovateľov ohľadne podozrení
z CSA možno čiastočne vysvetliť individuálnymi rozdielmi vo výške skóre na škálach
merajúcich tri postoje súvisiace s forenzným rozhodovaním:
1. dôraz na senzitivitu (emphasis-on sensitivity) – t.j. sústredenie sa na minimalizáciu
výskytu mylne negatívnych záverov (false negative error), aby nedošlo k tomu, že sku-
točná obeť CSA bude neidentikovaná a neposkytne sa jej starostlivosť;
2. dôraz na špecickosť (emphasis-on-specicity) – sústredenie sa na minimalizáciu mylne
pozitívnych záverov (false positive error), aby nedošlo k tomu, že nevinná osoba bude
odsúdená;
3. skepticizmus voči výpovedi detí – jedinci s vysokou mierou skepticizmu pristupujú
k suspektným prípadom CSA s apriórnym presvedčením, že vysoké percento prípa-
dov CSA je falošných.108
104 COSSINS, Anne. Prosecuting Child Sexual Assault Cases: Are vulnerable witness protections enough?
Current Issues in Criminal Justice, 2006, roč. 18, č. 2, s. 299–317; FANFLIK, Patricia L. Victim Responses
to Sexual Assault: Counterintuitive or Simply Adaptive? Alexandria, Virginia: American Prosecutors Research
Institute, [online]. 2007, 36 s. [cit. 27. 1. 2018]. Dostupné z: http://www.ndaa.org/pdf/pub_victim_
responses_sexual_assault.pdf; Guidelines on Prosecuting Cases of Child Sexual Abuse [online]. London: The
Crown Prosecution Service, 2013, rev. 2017. [cit. 21. 3. 2018]. Dostupné z: http://www.cps.gov.uk/lega-
l/a_to_c/child_sexual_abuse/#content; NATIONAL CRIME VICTIM LAW INSTITUTE. Victims’
Rights Compel Action to Counteract Judges’ and Juries’ Common Misperceptions About Sexual Assault
Victims’ Behaviors. Violence Against Women Bulletin – Legal publications project of The National Crime Victim Law
Institute at Lewis & Clark Law School. [online]. Portland Oregon, USA, 2014 [cit. 12. 3. 2018]. Dostupné z:
https://law.lclark.edu/live/les/17491-countering-common-misperceptions-of-sa-victims; Vysvetlenie
kontraintuitívnych reakcií obetí CSA je v slovenskom jazyku dostupné v štúdii: KARKOŠKOVÁ, Slávka.
Sexuálne zneužívanie detí: vzorce kontraintuitívnych reakcií obetí. In: HULLOVÁ, Monika (ed.). Zborník
vedeckých štúdií a odborných článkov z medzinárodnej virtuálnej vedeckej konferencie na tému Mravnostná kriminalita
ako spoločenský fenomén a možnosti jej kontroly. Bratislava: Akadémia Policajného zboru, 2015, s. 190–205.
ISBN 978-80-8054-647-2.
105 GOODMAN-DELAHUNTY et al., 2016, op. cit., s. 283–314; WEISER, op. cit., s. 46–60.
106 EVERSON, Mark D. a Jose M. SANDOVAL. Forensic child sexual abuse evaluations: Assessing sub-
jectivity and bias in professional judgements. Child Abuse & Neglect, 2011, roč. 35, č. 4, s. 287–298. DOI:
10.1016/j.chiabu.2011.01.001.
107 Vo vzorke respondentov boli odborníci z oblasti sociálnoprávnej ochrany detí, odborníci na duševné
zdravie, príslušníci orgánov činných v trestnom konaní, advokáti.
108 Autori poznamenávajú, že skepticizmus a dôraz na špecickosť spolu súvisia, ale nie to synonymá.
Jedinci, ktorí dosahujú vysoké skóre na škále skepticizmu s väčšou pravdepodobnosťou pri rozhodovaní
kladú dôraz na špecickosť. Avšak opačne to nie vždy platí. Človek môže klásť značný dôraz na špecic-
kosť bez toho, aby bol predpojatý voči výpovedi detí o CSA. Podobne, zdôrazňovanie senzitivity oproti
špecicite nevyžaduje presvedčenie, že všetky, alebo väčšina, prípadov CSA je pravdivá (EVERSON
a SANDOVAL, op. cit., s. 287–298).
ČPVP, ročník XXVI, 3/2018
444 Články
Tieto postoje fungujú ako predsudky alebo predispozície vnímať suspektné prípady
CSA ako skôr pravdivé alebo skôr nepravdivé.109 Určenie toho, či v konkrétnom prípade
dieťa (alebo dospelý) klame o CSA, je dôležitá ale náročná úloha, ktorej zvládnutie nepo-
chybne komplikuje, ak má niekto apriórny postoj k predmetnej veci.110
Neistota (uncertainty) je nevyhnutným prvkom pri vyšetrovaní prípadov CSA a výskum
týkajúci sa úsudkov a robenia rozhodnutí identikoval viaceré problémy ľudského úsud-
ku v situáciách neistoty, vrátane kognitívnych skreslení (cognitive bias),111, 112 ktoré môžu
viesť k selektívnemu zaobchádzaniu s informáciami, nedostatočnému kritickému mys-
leniu a opomenutiu zvážiť alternatívne pohľady. Zatiaľ čo správne by mali profesionáli
pri vyhodnocovaní komplexných a neistých informácii (dôkazov) začínať s úsudkom,
ktorý sa opiera o základný odhad pravdepodobnosti (base rate probabilities) danej udalosti
alebo javu a až následne tieto pravdepodobnosti upraviť na základe nových informácií
(tzv. Bayeziánsky prístup, z angl. Bayesian approach), často sa tak nedeje.113 Jedným z -
vodov je, že profesionáli nepoznajú relevantné výskumné údaje o miere výskytu určitých
javov, napr. relevantné údaje o prevalencii CSA alebo o prevalencii krivých obvinení
z CSA. Výskumy ukazujú, že za rozhodnutiami profesionálov často stoja kognitívne
skreslenia,114 pričom v kontexte podozrení z CSA sú obzvlášť relevantné tieto:
konrmačné skreslenie (conrmatory bias) – tendencia hľadať, interpretovať, upred-
nostňovať a vyvolávať si z pamäti informácie takým spôsobom, ktorý potvrdí naše
existujúce presvedčenie alebo hypotézy, pričom sa venuje nepomerne menšia
pozornosť alternatívnym možnostiam;
heuristika dostupnosti (availability bias) znamená, že pri rozhodovaní uprednostním
informácie, ktoré si ľahko vybavíme; vybavujeme si ich ľahko na základe toho,
že sa o nich často hovorí (pretriasajú sa napr. v médiách) a javia sa byť rozšírenejšie
než v skutočnosti sú.115
Na vytváraní presvedčení o vysokej miere krivých obvinení z CSA sa v nemalej miere
podieľajú média, pre ktorých kauzy údajne krivých obvinení v poslednom období
109 EVERSON a SANDOVAL, op. cit., s. 287–298.
110 O’DONOHUE et al., op. cit., s. 259.
111 Kognitívne skreslenie je systematická, opakovaná chyba v myšlienkových procesoch (uvažovaní, rozhodo-
vaní, odhadoch, spomienkach, zapamätávaní) pričom vyvodené závery o posudzovanej veci môžu byť
mylné.
112 FINNILÄ-TUOHIMAA et al., 2009, op. cit., s. 129–142.
113 FINNILÄ-TUOHIMAA et al., 2009, op. cit., s. 129–142.
114 FINNILÄ-TUOHIMAA et al., 2009, op. cit., s. 129–142; GAMBRILL, Eileen. Decision making in child
welfare: Constraints and potentials. In: LINDSEY, Duncan a Aron SHLONSKY (Eds.), Child welfare
research: Advances for practice and policy. New York: Oxford University Press, 2008, s. 175–193. ISBN
978-0195304961.
115 FINNILÄ-TUOHIMAA et al., 2008, op. cit., s. 311–323; KORKMAN et al., 2014, op. cit., s. 497–504.
445
Slávka Karkošková, Gabriela Mikulášková – Rámce a roviny krivých obvinení...
lákavou témou.116 Salter podotýka, že v súčasnom spoločenskom kontexte, keď vychá-
dzajú na povrch ďalšie a ďalšie škandály týkajúce sa CSA, v niektorých oblastiach
sa zároveň aj rozmáhajú stereotypy o obetiach zneužívania ako o pomstychtivých kla-
mároch a vydieračoch. Dokonca došlo k sformovaniu aliancií medzi niektorými akade-
mikmi a skupinami ľudí presadzujúcimi práva ľudí, ktorí sa stali údajne obeťami krivých
obvinení z CSA; čo vzbudzuje potrebu zvýšenej etickej kontroly (ethical scrutiny) a prezie-
ravosti pri orientovaní sa v odbornej a vedeckej literatúre.117
Predpojatosť je súčasťou ľudskej prirodzenosti a môže preniknúť aj do sveta vedy,
pretože aj vedci len ľudia a môžu mať svoje predsudky a taktiež odlišnú poznat-
kovú základňu118 a motívy.119 Aj keď sa vo vede aplikujú viaceré metódy na redukovanie
rôznych skreslení, k nežiadúcim skresleniam môže dôjsť aj tým, že sú výsledky štúdií
nadmerne zovšeobecňované a aplikované na komplexné situácie, zahŕňajúce faktory,
ktoré je náročné ak nie priam nemožné skúmať v laboratórnych podmienkach.120 Určité
skreslené pohľady (napr. zveličovanie problému sugestibility detí a potenciálu vytvorenia
falošných spomienok) v minulosti ovplyvnili aj značnú časť vedeckej literatúry, ktorá
sa aplikovala aj na posudzovanie prípadov podozrení z CSA121 a sýtila tiež mediálny diš-
kurz o údajne vysokom výskyte krivých obvinení z CSA.122 K tomuto diškurzu v nemalej
miere v poslednom období prispieva aj pseudovedecká teória o tzv. syndróme zavr-
116 KITZINGER, Jenny. Framing abuse: Media inuence and public understanding of sexual violence against children.
London; Ann Arbor, MI: Pluto Press, 2004, 236 s., s. 54. ISBN 0-7453 23-31-6.
117 SALTER, Michael. Child sexual abuse. In: DEKESEREDY, Walter S. a Molly DRAGIEWICZ. Routledge Hand-
book of Critical Criminology. 2. vyd. London a New York: Routledge, 2018, s. 316–333. ISBN 9781138656192.
118 Napr. psychológovia zaoberajúci sa výskumom pamäte u detí ako svedkov (children’s eyewitness memory)
sa vo výskume spočiatku nešpecializovali na také témy ako CSA; emočné a sociálne vplyvy, ktoré prispie-
vajú k mlčaniu detských obetí; alebo vplyv traumy na pamäť. Naproti tomu, výskumníci, ktorí sa v súčas-
nosti venujú výskumu pamäte u detí ako svedkov, sú už v týchto témach zbehlí (GOODMAN, Gail S.,
Olivia JONES a Cynthia McLEOD. Is There Consensus About Children’s Memory and Suggestibility?
Journal of Interpersonal Violence, 2017, roč. 32, č. 6, s. 926–939).
119 GOODMAN et al., 2017, op. cit., s. 926–939; RYDBERG, op. cit., s. 89–99.
120 GOODMAN et al., 2017, op. cit., s. 926–939.
121 SALTER, op. cit., s. 316–333; GOODMAN et al., 2017, op. cit., s. 926–939; ORR, op. cit., s. 79–94;
RYDBERG, op. cit., s. 89–99.
122 V tomto ohľade stoja za zmienku významné prípady údajne krivých obvinení z CSA, z obdobia 80-tych
a 90-tych rokov minulého storočia. Tieto prípady boli laikmi a odborníkmi považované za moderný hon na čaro-
dejnice pretože údajne v nich chýbali dôveryhodné dôkazy o CSA. Príbehy o hone na čarodejnice (Witch-Hunt
Narrative) obsahovali aj extrémne tvrdenia o tom, že stovky prípadov boli vymyslené a stovky nevinných ľudí
bolo odsúdených a uväznených. Dôkladná analýza prípadov ukázala, že v nich existujú dôveryhodné dôkazy
o CSA, ktoré boli minimalizované alebo ignorované zo strany médií aj niektorých akademikov, ktorí zveličo-
vali problém sugestibility detí (CHEIT, Ross E. The Witch-Hunt Narrative: Politics, Psychology, and the Sexual Abuse
of Children. New York, NY: Oxford University Press, 2014, 532 s. ISBN 978-0190465575). To viedlo na jed-
nej strane k mainstreemovej akceptácii presvedčenia o vysokom výskyte krivých obvinení a k spoločenskému
podkopávaniu dôveryhodnosti výpovede detí; na druhej strane to zároveň prispelo k významnému progresu
v postupoch výsluchu suspektných obetí CSA (LAMB, Nancy Beasley. The Witch-Hunt Narrative: Turning
a Blind Eye to the Evidence in the So-Called Name of Justice. Journal of Inter personal Violence, 2017, roč. 32, č. 6,
s. 948–955; FALLER, Kathleen Coulborn. The Witch-Hunt Narrative: Introduction and Overview. Journal
of Interpersonal Violence, 2017, roč. 32, č. 6, s. 784–804).
ČPVP, ročník XXVI, 3/2018
446 Články
hnutého rodiča, ktorá predpokladá, že podozrenia z CSA, ktoré sa objavia v kontexte
rozvodu či rozchodu rodičovského páru sú spravidla účelové, slúžiace len ako nástroj
pomsty a/alebo boja o dieťa.123 Nekritic osvojenie si premís tejto pseudovedeckej
teórie u profesionálov prichádzajúcich do kontaktu so suspektnými prípadmi CSA, môže
viesť k mylne negatívnym záverom pri posudzovaní predmetných prípadov.124
3.2 Intuícia verzus systematické metódy detekcie klamstva,
resp. posudzovania vierohodnosti výpovede
Intuitívne odhaľovanie klamstva je značne nespoľahlivé. Metaanalýza 45 experimen-
tálnych výskumov zameraných na schopnosť ľudí rozlíšiť medzi pravdivými a neprav-
divými výpoveďami detí dospela k záverom, že tak laici ako aj profesionáli dosahujú
v priemere len 54 % mieru úspešnosti, teda úroveň len málo prekračujúcu hranicu náho-
dy.125 Profesionáli sú pri detekovaní klamstva oproti laikom v priemere úspešnejší len
v nepatrnej miere (56 % oproti 53,2 %).126, 127
Za účelom zdokonaliť naše chabé schopnosti odhaliť klamstvo, resp. posúdiť vierohod-
nosť výpovede, boli navrhnuté mnohé vedecké (aj pseudovedecké) techniky hľadajúce
neverbálne, paraverbálne či fyziologické indikátory klamstva, no v posledných rokoch
sa pozornosť sústredí na verbálne správanie, resp. na systematickú analýzu obsahu výpo-
vede.128 Tento prístup je založený na Undeutschovej hypotéze,129 podľa ktorej to, čo sme
skutočne zažili, popisujeme inak ako to, čo si vymýšľame.130
123 KARKOŠKOVÁ, 2016a, op. cit., s. 690–709; KARKOŠKOVÁ, 2016b, op. cit., s. 857–877. K tejto pro-
blematike pozri napr. aj: Stanovisko Koalície pre deti Slovensko k reportáži o “syndróme zavrhnutého rodiča” odvysie-
lanej na Jednotke RTVS v relácii Reportéri [online]. 2017 [cit. 22. 3. 2018]. Dostupné z: http://koaliciapredeti.
sk/press/stanovisko-koalicie-pre-deti-slovensko-k-reportazi-o-syndrome-zavrhnuteho-rodica-odvysie-
lanej-na-jednotke-rtvs-v-relacii-reporteri/
124 FALLER, Kathleen Coulborn. Coaching children about sexual abuse: A pilot study of professionals’
perceptions. Child Abuse & Neglect, 2007a, roč. 31, č. 9, s. 947–959.
125 GONGOLA, Jennifer, Nicholas SCURICH a Jodi A. QUAS. Detecting deception in children: A meta-
-analysis. Law and Human Behavior, 2017, roč. 41, č. 1, s. 44–54. DOI: 10.1037/lhb0000211
126 Ibid.
127 Vrij, ktorý porovnal výsledky 79 štúdií, zistil, že profesionáli sú v porovnaní s laikmi síce viac sebaistí
v detekovaní klamstva, ale iba nepatrne úspešnejší (55,9 % oproti 54,3 %) (VRIJ, Aldert. Detecting Lies and
Deceit: Pitfalls and Opportunities, Chichester: John Wiley & Sons, 2008, 502 s. ISBN 978-0470516256).
128 AMADO, Bárbara G., Ramón ARCE a Francisca FARIÑA. Undeutsch hypothesis and Criteria Based
Content Analysis: A meta-analytic review. The European Journal of Psychology Applied to Legal Context, 2015,
roč. 7, č. 1, s. 3–12. DOI: 10.1016/j.ejpal.2014.11.002
129 UNDEUTSCH, Udo. The development of statement reality analysis. In: YUILLE, John C. (ed) Credibility
assessment. Dordrecht; Boston: Kluwer Academic Publishers, 1989, s. 101–119. ISBN 978-0792301950.
130 Je to spôsobené odlišnosťou psychických procesov, ktoré sa na vzniku výpovede podieľajú. Pri opisovaní
autentických zážitkov hrá dominantnú úlohu epizodická (zážitková) pamäť a ide teda o rekonštrukciu
autentických zážitkov. Pri lživej výpovedi musí svedok aktivovať iné kognitívne procesy (napr. poznatky,
predstavy), pretože ide o konštrukciu ktívnych udalostí či príbehov. Klamár sa zvyčajne musí sústrediť
na hlavný dej, nemá mentálny priestor pre vymýšľanie detailov či zvláštností, ani pre popisovanie vlast-
ných emócií a myšlienok v udalosti, ktorú vykonštruoval (ČÍRTKOVÁ, Ludmila. Problematika posuzo-
vání věrohodnosti. Právo a rodina, 2018, roč. 20, č. 3, s. 12–17).
447
Slávka Karkošková, Gabriela Mikulášková – Rámce a roviny krivých obvinení...
Metóda SVA (Statement Validity Assessment), vyvinutá špeciálne na účely posudzovania
vierohodnosti výpovedí detských obetí CSA (hoci neskôr sa jej používanie rozšírilo
aj na dospelých a na iné kontexty než len CSA), pozostáva zo štyroch krokov: (1) ana-
lýzy spisu; (2) pološtruktúrovaného interview; (3) systematickej obsahovej analýzy výpo-
vede (Criteria-Based Content Analysis CBCA); a (4) hodnotenia výsledkov predošlého
kroku s použitím setu otázok (Validity Checklist). Jadrom tejto metódy je tretí krok, v kto-
rom vyškolený odborník hodnotí v doslovnom prepise výpovede prítomnosť 19 kri-
térií, o ktorých sa predpokladá, že sa častejšie vyskytujú v pravdivých než v lživých
výpovediach.131
Vo všeobecnosti, výpovede, ktoré koherentné a konzistentné (logická štruktúra);
v ktorých nie informácie uvádzané v časovo chronologickom slede (neštruktúro-
vaná rečová produkcia); a ktoré obsahujú značné množstvo detailov (kvantita detailov),
s väčšou pravdepodobnosťou pravdivé. Z hľadiska špecického obsahu možné
indikátory pravdivosti zahŕňajú zasadenie udalosti do časového a priestorového kon-
textu alebo ich prepojenie s inými dennými aktivitami a zvykmi; opis interakcií (čo, kto,
kde na mieste činu robil); uvádzanie úryvkov dialógov, ktoré zazneli v priebehu činu;
uvádzanie neočakávaných komplikácií, dejových zauzlení počas incidentu; uvádzanie
nezvyčajných detailov týkajúcich sa ľudí, objektov alebo udalosti, ktoré jedinečné,
nečakané, prekvapivé a v danom kontexte významné (napr. tetovanie páchateľa); uvá-
dzanie nadbytočných detailov, ktoré sa nevzťahujú k podstatným okolnostiam udalosti,
ale dotvárajú príbeh; zmienka o detailoch, ktorým obeť subjektívne nerozumie; uvádza-
nie detailov, ktoré nie sú súčasťou vyšetrovaného činu ale súvisia s ním (napr. ak sve-
dok popisuje, že páchateľ pred činom hovoril o rôznych svojich sexuálnych zážitkoch);
opis vlastného duševného stavu (emócií a myšlienok) v priebehu udalosti; interpretácia
pocitov, myšlienok a motívov konania páchateľa. Ďalšie kritéria sa s väčšou pravdepo-
dobnosťou objavujú v pravdivých výpovediach z dôvodov motivácie. Osoby hovoriace
pravdu sa až tak nezaoberajú tým, aký dojem robia, zatiaľ čo klamári sa snažia kre-
ovať takú výpoveď, o akej sa domnievajú, že na ostatných pôsobí dôveryhodným doj-
mom, a vynechať to, o čom sa domnievajú, že by mohlo narušiť ich imidž úprimnosti.
V dôsledku toho pravdivá výpoveď s väčšou pravdepodobnou obsahuje informácie,
ktoré sú v rozpore so stereotypmi pravdivosti: spontánne opravy, spresnenia a dopl-
nenia vo výpovedi; pripustenie, že niektoré veci osoba nevie alebo si ich nepamätá;
vyjadrovanie pochybností o vlastnom svedectve (uvádzanie, že niektoré časti môžu
vyznievať zvláštne, nepravdepodobne, neuveriteľne); sebakritika alebo sebaodsudzova-
nie vo vzťahu k niektorým okamihom vlastného počínania; ospravedlňovanie pácha-
teľa. Posledné kritérium sa vzťahuje na špeciká trestného činu, ktorý je predmetom
131 VRIJ, Aldert a Giorgio GANIS. Theories in Deception and Lie Detection. In: RASKIN, David C.,
Charles R. HONTS, a John C. KIRCHER (eds). Credibility Assessment: Scientic Research and Applications,
Kidlington, Oxford: Academic Press, 2014, s. 301–374. ISBN 978-0123944337.
ČPVP, ročník XXVI, 3/2018
448 Články
vyšetrovania – vierohodná výpoveď obsahuje opis prvkov, ktoré sú pre daný trestný čin
typické, hoci sa môžu širokej verejnosti javiť ako kontraintuitívne.132
Pri analýze sa hodnotí prítomnosť alebo neprítomnosť uvedených kritérií, a v prípade
prítomnosti aj ich stupeň. Predpokladá sa, že čím viac kritérií výpoveď dieťaťa spĺ-
ňa (alebo čím sú kritéria výraznejšie prítomné), tým pravdepodobnejšie ide o spomien-
ky, ktoré sú založené na reálne prežitých udalostiach. Avšak absencia kritérií nemôže
byť interpretovaná ako znak toho, že dieťa klame,133 pretože CBCA skóre môže byť
ovplyvnené inými faktormi, než je pravdivosť výpovede, ako sú napr.:134
psychologické charakteristiky dieťaťa – napr. staršie deti produkujú výpo-
vede, ktoré typicky obsahujú viac CBCA kritérií než výpovede mladších detí; dieťa
si nemusí na udalosti v dostatočnej miere pamätať; môže mať narušenú kognitívnu
kapacitu; nemusí byť ochotné spolupracovať;
kvalita výsluchu schopnosti vypočúvajúceho môžu do veľkej miery ovplyvniť
obsah a kvalitu výpovede dieťaťa; napr. ak vypočúvajúci nedal dieťaťu dostatok prí-
ležitosti, aby vypovedalo celý príbeh, potom bude výpoveď pravdepodobne obsaho-
vať menej CBCA kritérií; výpoveď môže byť u vysoko sugestibilných detí skreslená,
ak boli podrobené navádzajúcim otázkam.
V záverečnom kroku metódy SVA sa majú zvážiť rôzne alternatívne hypotézy pre
CBCA skóre v posudzovanej výpovedi a tiež zohľadniť iné zdroje informácií (mimo
výpovede), aby sa dospelo k stanovisku o vierohodnosti výpovede.135 Problémom tohto
kroku je, že je náročné ak nie priam nemožné zistiť či zmerať, aký presný vplyv mnohé
faktory na CBCA skóre mali; a vzniká tak značný priestor pre subjektívne hodnotenia
(závery posudzovateľov sa teda môžu rôzniť).136
Hoci sa SVA, a jej zložka CBCA, považuje za najrozpracovanejšiu a najviac použí-
vanú metódu na posudzovanie vierohodnosti výpovede,137, 138 zároveň je vnímaná ako
132 VRIJ a GANIS, op. cit., s. 301–374; VRIJ, Aldert. Verbal Lie Detection Tools: Statement Validity Ana-
lysis, Reality Monitoring and Scientic Content Analysis. In: GRANHAG, Pär Anders, Aldert VRIJ,
a Bruno VERSCHUERE (eds.). Detecting Deception: Current Challenges and Cognitive Approaches. 1. vyd. Chi-
chester, West Sussex, UK: John Wiley & Sons, Ltd., 2015, s. 3–35. ISBN 978-1118509753.
133 RASKIN, David C. a Phillip W. ESPLIN. Statement Validity Assessment: Interview procedures and con-
tent-analysis of children’s statements of sexual abuse. Behavioral Assessment, 1991, roč. 13, č. 3, s. 265–291;
AMADO et al., op. cit., s. 3–12.
134 VRIJ a GANIS, op. cit., s. 301–374; AMADO et al., op. cit., s. 3–12; CYR, Mireille a Guy BRUNEAU.
False Allegations of Child Sexual Abuse [online]. INSPQ, Centre de expertise et de référence en santé pub-
lique. Gouvernement du Québec, 2012 [cit. 12. 2. 2018]. Dostupné z: https://www.inspq.qc.ca/en/
print/sexual-assault/fact-sheets/false-allegations-child-sexual-abuse
135 RASKIN a ESPLIN, op. cit., s. 265–291.
136 VRIJ a GANIS, op. cit., s. 301–374; AMADO et al., op. cit., s. 3–12.
137 AMADO et al., op. cit., s. 3–12.
138 SVA má pôvod vo Švédsku a Nemecku, a okrem týchto krajín sa používa v niektorých štátoch Sever-
nej Ameriky, a v niektorých západoeurópskych krajinách (napr. Holandsko) (VRIJ a GANIS, op. cit.,
s. 301–374). V Anglicku, Kanade a USA nie je CBCA metóda prípustná ako valídny dôkaz pred súdom
(AMADO et al., op. cit., s. 3–12).
449
Slávka Karkošková, Gabriela Mikulášková – Rámce a roviny krivých obvinení...
kontroverzná,139 nedostatočne validná a reliabilná.140 Z experimentálnych výskumov, ktoré
overovali spoľahlivosť CBCA kritérií v laboratórnych podmienkach vyplýva, že prie-
merná úspešnosť v rozlíšení pravdivých a nepravdivých výpovedí sa pohybuje na úrovni
63 až 71 %.141 Pri výskumoch v teréne – na reálnych prípadoch CSA, ktorých pravdivosť
(ground truth) bola ustálená buď rozsudkom, priznaním páchateľa, medicínskymi nálezmi
alebo detektorom lži – miera správnych rozlíšení pravdivej a nepravdivej výpovede dosiahla
úroveň 90,2 %.142 Správnosť rozlíšení v laboratórnych podmienkach a v časti prípadov
v teréne je síce výrazne nad úrovňou náhody, ale miera chybovosti zostáva stále značne
vysoká, resp. nejasná pretože neexistujú dáta ohľadne spoľahlivosti SVA metódy
v reálnych životných prípadoch.143 Preskúmanie presnosti SVA metódy v prípadoch
z reálneho života by si vyžadovalo vedieť, čo sa v každom jednom prípade skutočne stalo.
Avšak dôkazy, ktoré by bezpochyby spojili alebo s istotou nespojili údajného páchateľa
s trestným činom, často chýbajú.144 Všeobecný problém terénnych výskumov zamera-
ných na odhalenie klamstva je, že výskumníci nevedia, čo sa skutočne v daných prípadoch
stalo.145 Výsledky azda najnovšieho terénneho výskumu opätovne zdôrazňujú, že CBCA
je nástroj na meranie miery vierohodnosti výpovede, avšak neumožňuje identikovať
nepravdivé výpovede; autori štúdie preto apelujú na potrebu zvýšenia validity CBCA.146
Znalcom, ktorí sa zaoberajú posudzovaním vierohodnosti výpovede údajnej obete CSA,
Otgaar et al. adresujú tri odporúčania:147
1. Budovanie scenárov (scenario-building). Na začiatku práce (ešte pred čítaním spisu)
je potrebné postulovať minimálne dva scenáre: (1) že výpoveď sa zakladá na auten-
tických zážitkoch; a (2) že výpoveď je vyfabrikovaná. Takýto prístup môže znížiť
riziko konrmačného skreslenia (pozri subkapitolu 3.1). Po prečítaní celého spisu
možno doplniť ďalšie prieskumné (exploratory) scenáre. Úlohou znalca je posúdiť,
prvky ktorého scenára sa s väčšou pravdepodobnosťou v danom prípade vyskytujú.
139 PAZ-ALONSO, Pedro M., Christin M. OGLE a Gail S. GOODMAN. Children’s Memory in “Scientic
Case Studies” of Child Sexual Abuse: A Review. In: COOPER, Barry S., Dorothee GRIESEL a Margue-
rite TERNES (eds.). Applied Issues in Investigative Interviewing, Eyewitness Memory, and Credibility Assessment.
New York: Springer, 2013, s. 143–171. ISBN 9781461455462.
140 CYR a BRUNEAU, op. cit.
141 AMADO et al., op. cit., s. 3–12; VRIJ a GANIS, op. cit., s. 301–374.
142 AMADO et al., op. cit., s. 3–12.
143 VRIJ, 2015, op. cit., s. 3–35.
144 Ibid.
145 VRIJ, 2015, op. cit., s. 3–35; PAZ-ALONSO et. al., op. cit., s. 143–171.
146 WELLE, Ida, Michel BERCLAZ, Marie-Josee LACASA a Gerard NIVEAU. A call to improve the
validity of criterion-based content analysis (CBCA): Results from a eld-based study including 60
children’s statements of sexual abuse. Journal of Forensic and Legal Medicine, 2016, roč. 43, s. 111–119.
147 OTGAAR, Henry, Corine DE RUITER, Mark L. HOWE, Lisanne HOETMER a Patricia VAN
REEKUM, P. A Case Concerning Children’s False Memories of Abuse: Recommendations Regarding
Expert Witness Work. Psychiatry. Psychology and Law, 2017, roč. 24, č. 3, s. 365–378.
ČPVP, ročník XXVI, 3/2018
450 Články
2. Preskúmanie okolnosti prvého vyhlásenia (statement). Po vytvorení rôznych sce-
nárov by sa znalec mal sústrediť na okolnosti prvého vyhlásenia. Pokiaľ sa objavilo
spontánne, bez navádzajúceho dopytovania, je s väčšou pravdepodobnosťou presné.
3. Podrobenie konceptu (draft) posudku nezávislej recenzii. Koncept znaleckého
posudku by mal prečítať expert, ktorý nebude vedieť, čiu prácu hodnotí a zároveň
ani hodnotený by nemal vedieť, kto je recenzentom. Úlohou recenzenta je preskú-
mať koncept a v prípade potreby uviesť kritické pripomienky. Ide o ďalšiu straté-
giu na minimalizáciu kontaminujúceho vplyvu konrmačného skreslenia. Recenzent
teda kriticky kontroluje, či znalec na podporu svojich scenárov a záverov starostlivo
použil vedeckú literatúru a informácie v spise.148
Otgaar et al.149 konštatujú, že uplatňovanie týchto odporúčaní v praxi môže prispieť
k zvýšeniu objektivity posudkov, aj keď plnú objektivitu zaručiť nedokáže. Iní autori150
podotýkajú, že za účelom poskytovania alternatívnych perspektív a vyvažovania indivi-
duálnych predsudkov v procese posúdenia (assessment) prípadov môže byť užitočný pre-
dovšetkým multidisciplinárny tímový prístup. Chybné závery (mylne pozitívne alebo
mylne negatívne) postavené na subjektivite a predsudkoch hodnotiteľa, môžu zdevasto-
vať životy dotknutých osôb.151
3.3 Výpoveď o minulosti nie je izolovaná od aktuálneho kontextu
Je potrebné reektovať skutočnosť, že spomínanie je sociálno-komunikačný akt, kto-
rého kvalitu ovplyvňuje nielen to, kto, kedy a na čo spomína, ale aj to, akému účelu
spomínanie slúžiť, v akom prostredí k nemu dochádza, a aká sociálna dynamika
v ňom pôsobí.152 Neexistujú žiadne univerzálne kritéria pre hodnotenie pravdivosti
spomienok; ich význam, presnosť a reliabilita závisia na hodnotiacich kritériách, ktoré
sa aplikujú v konkrétnom prostredí (napr. hodnotenie traumatických spomienok na CSA
je v kontexte psychoterapeutického sedenia odlišné než na súde).153 Keďže zvyčajne
nemáme prístup k plnému rozsahu historických dát, na ktorých sa dané spomienky
zakladajú, všetky hodnotenia pravdivosti spomienok sú len provizórne.154
148 Takýto prístup (nezávislé recenzovanie konceptu posudkov) je bežnou praxou medzi holandskými
forenznými psychológmi (OTGAAR et al., op. cit., s. 365–378).
149 Ibid.
150 Napr. EVERSON a SANDOVAL, op. cit., s. 287–298.
151 Ibid.
152 BRESCO DE LUNA, Ignacio. From Mind to Context, from Accuracy to Meaning. Exploring the Gra-
mmar of Remembering as a Socially Situated Act. Integrative Psychological and Behavioral Science, 2016, roč.
50, č. 2, s. 320–332. DOI: 10.1007/s12124-016-9345-7; BROWN, Steven D. a Paula REAVEY. False
memories and real epistemic problems. Culture & Psychology, 2017, roč. 23, č. 2, s. 171–185.
153 Ibid.
154 BROWN a REAVEY, op. cit., s. 171–185.
451
Slávka Karkošková, Gabriela Mikulášková – Rámce a roviny krivých obvinení...
Pri akejkoľvek snahe správne „identikovať“ obete a páchateľov CSA podľa toho, kto
akú verziu príbehu rozpráva, treba tiež zohľadňovať, že spomínanie je rekonštruktívny
proces155, ktorý nemôže byť ani neutrálny ani objektívny. Minulé skúsenosti nemajú
xný význam. Presnosť spomínania je podriadená významu, aký minulé udalosti majú
vo vzťahu k našim cieľom a aktuálnemu konaniu. Pridelenie nového významu minu-
losti neznamená nevyhnutne jej falzikáciu, ale iba jej situovanie do širšej interpretačnej
schémy, ktorá v čase zážitku nemusela byť dostupná. Preto človek môže o minulých skú-
senostiach rozprávať odlišný príbeh v rozličných momentoch a sociálnych kontextoch.156
Odhaľovanie pravdy môže byť chápané ako proces, ktorý sa vyvíja v čase.157 Značná
časť reálnych obetí až s odstupom času dospeje k porozumeniu, že to, čo sa stalo malo
charakter zneužívania a väčšina reálnych páchateľov bude svoje skutky popierať a tvr-
diť, že sú obeťami krivého obvinenia158 dokonca aj vtedy, keď ich súd uzná vinnými.
Aj vo vzťahu k podozreniam z CSA, ktoré sa vynoria v kontexte poručenských sporov,
sa pri poctivej analýze časom ukáže, že vo väčšine prípadov napokon nejde o krivé (zlo-
voľné) obvinenia ale o úprimnú obavu o blaho dieťaťa.159 Ako obavy o dieťa vznikli
a ako sú prežívané môže byť klinicky dôležitejšie než obsah a pravdivosť obvinení; pre
porozumenie podozreniam z CSA sa preto v takýchto prípadoch odporúča skôr dlhodo-
bejšia psychoterapeutická intervencia než právne riešenia.160
Záver
Široká škála faktorov, ktoré ovplyvňujú presnosť pamäte (nielen u detí), činí náročným,
ak nie priam nemožným, predvídať s presnosťou, či je výpoveď konkrétneho svedka
pravdivá alebo nie; veda ešte nedospela do bodu, v ktorom by vedela ponúknuť súdom
155 Teda nie presná reprodukcia, pretože jedinec nie je iba pasívny prijímateľ, uskladňovateľ a reprodukova-
teľ podnetov.
156 BRESCO DE LUNA, op. cit., s. 320–332.
157 BROWN a REAVEY, op. cit., s. 171–185.
158 Najjednoduchšia forma lži u páchateľov je popieranie skutku. Z psychologického uhla pohľadu
nemožno ani vylúčiť, že v dôsledku mechanizmov tzv. kognitívnej disonancie a pôsobenia autosugescie
páchateľ časom sám sebe uverí a bude sa cítiť ako nevinný. To tiež vysvetľuje jeho urputnosť v boji
za očistenie reputácie (ČÍRTKOVÁ, 2018, op. cit., s. 12–17). V tejto súvislosti stojí za to prečítať
si o pozadí vzniku a o kontroverzných reprezentantoch nadácie tzv. syndrómu falošnej pamäte
(False Memory Syndrome Foundation) (ORR, op. cit., s. 79–94; RYDBERG, op. cit., s. 89–99). Samotný ter-
mín falošná pamäť bol konštituovaný skôr ako sociálna a politická kategória, reektujúca záujmy určitej
skupiny, než „vedecká“ kategória, ktorá by sa opierala o vedecké dáta. Výskum zameraný na „falošné
spomienky“ v skutočnosti nepreukázal, že by bolo možné niekomu implantovať falošné spomienky
na zneužívanie v detstve a neponúkol ani žiadne kritéria, pomocou ktorých by bolo možné efektívne
rozlíšiť populáciu „pravých“ obetí od „falošných“ obetí (BROWN a REAVEY, op. cit., s. 171–185).
159 BLACK et al., op. cit., s. 482–496.
160 AWAD, George A. a Hanna McDONOUGH, H. Therapeutic management of sexual abuse allegations
in custody and visitation disputes. American Journal of Psychotherapy, 1991, roč. 45, č. 1, s. 113–123; BLACK
et al., op. cit., s. 482–496. DOI: 10.1176/appi.psychotherapy.1991.45.1.113
ČPVP, ročník XXVI, 3/2018
452 Články
na túto otázku konečnú odpoveď161 opierajúc sa o nejaký spoľahlivý nástroj či metó-
du.162 Na rozpoznanie klamstva neexistuje žiadny „lakmuso test“, žiadne zaručené
triky založené na pozorovaní neverbálneho správania svedka.163 Okrem toho, ani úsudok
profesionálov opierajúci sa o profesionálnu skúsenosť, intuíciu či „sedliacky rozum“164
nie je pri detekovaní klamstva – resp. posudzovaní vierohodnosti výpovede, vierohod-
nosti celého prípadu suspektného CSA a pri odhadoch prevalencie krivých obvinení
z CSA nijako významne spoľahlivejší než úsudok laikov.165 Preto treba zaujať skep-
tický postoj voči sebaistým úsudkom, ktoré sa v tomto ohľade neraz objavujú166 tak
v laických ako i odborných kruhoch.
Na mnohé otázky týkajúce sa problematiky CSA má vedecký svet už jasné odpovede,
kým na iné otázky odpovede ešte stále hľadá. Ale niekedy aj samotná rekapitulácia toho,
čo už vieme a kam naše poznanie ešte nedospelo, pomáha otvárať oči a zbavovať sa trú-
falých domnienok a predsudkov. Dúfame, že táto štúdia prispeje k reexii problematiky
krivých obvinení z CSA a snáď aj k osvojeniu postoja pokory a bázne zoči voči prí-
padom podozrení z CSA, v ktorých chýbajú jasné dôkazy – prípadom, v ktorých prin-
cíp prezumpcie statusu obete nemá o nič menšie opodstatnenie než princíp prezumpcie neviny
vo vzťahu k páchateľovi.
161 Otázka, či vypočúvaná osoba pri svojej konkrétnej výpovedi hovorí pravdu alebo klame, je otázkou práv-
nou, preto ju v konečnom dôsledku musí na podklade hodnotenia dôkazov vyriešiť súd.
162 GOODMAN et al., 2017, op. cit., s. 926–939.; MELKMAN et al., op. cit., s. 76–85; CYR a BRUNEAU,
op. cit.
163 ZAJAC, Rachel a Deirdre A. BROWN. Conducting Successful Memory Interviews with Children,
Child & adolescent social work journal, 2018, roč. 35, č. 3, s. 297–308.
164 Odvolávanie sa na sedliacky rozum sa objavuje napr. v nedávno uverejnenom rozhovore so skúsenou
českou policajnou vyšetrovateľkou, ktorá tvrdí, že v kontexte rozvodov/rozchodov rodičov je drvivá
väčšina obvinení zo zneužívania detí falošná (KOZELKA, Petr. Vyšetřovatelka: Proč jsou rozvádějící se otcové
tak často obviňováni ze zneužívání dětí [online]. 2018 [cit. 26. 4. 2018]. Dostupné z: https://www.novinky.
cz/domaci/469690-vysetrovatelka-proc-jsou-rozvadejici-se-otcove-tak-casto-obvinovani-ze-zneuzivani-
-deti.html).
165 O’DONOHUE a CIRLUGEA, op. cit, s. 291; O’DONOHUE et al., op. cit, s. 261; MELKMAN et al.,
op. cit., s. 76–85.
166 O’DONOHUE a CIRLUGEA, op. cit, s. 291; O’DONOHUE et al., op. cit, s. 261.
... The identification of CSA cases is limited by several factors; including for instance whether the child has symptoms that would raise concerns about the child in the social environment and a consequent interest in finding out if something has happened to him or her; whether the child victim confides his or her experience; how the person trusted by the child reacts; whether the case comes to the attention of the competent authorities (child protective agencies and/or law enforcement authorities); how the case is being investigated; whether sufficient evidence can be gathered on the case; and whether the evidence gathered is properly assessed (Karkošková & Mikulášková, 2018). ...
Article
Full-text available
Background: Child sexual abuse (CSA) is one of the most serious socio-pathological phenomena. However, its identification is challenging and linked to the risk of false positive and false negative conclusions, with far-reaching consequences for the lives of those affected. Incorrect assessments of suspected CSA cases can be made not only by lay people, but also by helping professionals who gather and evaluate information, consider further procedures and make decisions. Aim: The aim of the presented review study is to summarize current scientific knowledge that answers two key questions. (1) what contributes to errors in the assessment of relevant cases; and (2) how these errors can be prevented. Method: Previous research has shown that personal beliefs significantly influence the processes by which individuals search for, store, and interpret relevant information (Kahneman et al., 1982). For the purposes of this study, databases of scientific publications were primarily searched for research papers that mapped the beliefs of helping professionals in relation to CSA, as well as papers on strategies to reduce errors in the assessment processes of relevant cases. Results: We identified three significant groups of beliefs that could lead to misjudgments of suspected CSA cases: (1) Misconceptions about CSA-especially about: (a) the prevalence and nature of CSA (including the assumption that CSA usually involves the use of physical force and sexual intercourse); (b) the CSA perpetrators (e.g., that they are mentally disturbed or sick; that CSA committed by a woman has a less harmful effect on victims than CSA with a male perpetrator; that the victim's peer cannot be the perpetrator); (c) the victims' responses to sexual abuse (including the dynamics of disclosure about CSA experiences; the dynamics of behavior in further contact with the perpetrator); (d) the memory performance of child victims during forensic interview (especially regarding the expected amount of details and consistency of testimony); (e) the way of conducting interrogations with suspected CSA victims (including the sensitivity of professionals to suggestive techniques); (f) the CSA diagnosis method (including the assumption that spontaneous game observation is a good method for assessing suspected CSA); (g) the frequency of false accusations. (2) Beliefs related to the implications of the case assessment-especially: (a) excessive trust in the testimony of children versus skepticism (some professionals may tend to rule out false accusations and thus disregard the rights of the accused person, while others may approach suspected CSA cases with the a priori belief that a high percentage of CSA cases are untrue and therefore do not take great account of the rights and interests of the suspected victim); (b) beliefs about the functioning of the child welfare system (where distrust in this system may encourage professionals to fail to fulfill mandatory reporting regarding suspected CSA cases); (c) an emphasis on sensitivity versus specificity (i.e. either focusing on minimizing the occurrence of false negative conclusions to prevent the actual victim of the CSA from being identified and cared for, or concentrating on minimizing false positive conclusions to prevent the innocent person from being convicted); (d) beliefs regarding the removal of the child from the family. (3) Beliefs about one's own objectivity and expertise-especially the frequent false beliefs of professionals that with the increasing length of practice and the amount of experience with CSA cases, the level of expertise Človek a spoločnosť [Individual and Society], 2020, Vol. 23, No. 3, pp. 1-17. Beliefs of helping professionals within the context of child sexual abuse assessment 2 automatically increases. Experienced professionals can be simultaneously prejudiced and convinced of the correctness of their own erroneous beliefs. At the same time, more experienced professionals tend to have a more intuitive approach to assessing CSA cases. In this respect, various cognitive biases (especially patternicity, confirmatory bias, availability bias, anchoring, representativness heuristic, bias blind spot and the Dunning-Kruger) effect play a negative role. In the conclusion, the review study recommends several strategies in order to improve the practice and reduce errors in the assessment of the cases in question. It emphasizes the important role of the continuing education of relevant professionals in confronting participants with current scientific knowledge on CSA issues; encourages helping professionals to reflect on their own beliefs, which may influence the assessment of the cases in question, and recommends mastering the so-called Bayesian reasoning and effective methods to eliminate cognitive bias. At the same time, the study considers precise work with hypotheses, weighting evidence, supervision, the submission of expert opinions to independent review and slowing down of work strategies as an effective strategy of eliminating various prejudices. In addition, it proposes a multidisciplinary team approach to CSA case assessment-although the study does note that the impact of the group approach on the final outcomes of the case assessment process has not been sufficiently scientifically examined yet. Conclusion and implications: The study emphasizes that the beliefs of helping professionals and decision-making skills play an important role in the CSA case assessment process, and that without the targeted application of effective strategies to eliminate cognitive biases and prejudices, the quality of case assessments is endangered. The members of various helping professions (especially educators, psychologists, psychiatrists, social workers, police officers, prosecutors and judges) who come into contact with suspected CSA cases may find the review study useful. Although the content of the study is based on the results of foreign research, it has application potential in Slovakia, especially in relation to the preparation of content in the continuous education of professionals, the focus of supervision in helping professions, or the designing of Slovak research projects focusing on these issues.
Book
Full-text available
Monografia neprináša právnu analýzu problematiky sexuálneho zneužívania detí (hoci na viacerých miestach odkazuje na relevantné legislatívne aspekty a ponúka tiež stručný právny predhovor), ale kladie si za cieľ sprístupniť aktuálne vedecké poznatky, bez zohľadnenia ktorých môže byť aj právne uchopenie problematiky náchylnejšie na omyly. V prvej kapitole autorka približuje skutočnosť, že definície a chápanie sexuálneho zneužívania detí sa v epidemiologických štúdiách, politických a práv¬nych dokumentoch rôznia. Analyzujúc tieto rozdiely a opierajúc sa o poznatky zo sociálnych vied, práva, vývinovej psychológie a etymológie, ponúka konceptuálny model sexuálneho zneužívania detí, v ktorom sú identifikované kľúčové komponenty tohto fenoménu. Úvodná kapitola prináša aj údaje o prevalencii sexuálneho zneužívania detí a o faktoroch, ktoré sa podieľajú na latencii tohto fenoménu. Dotýka sa tiež problematiky výskytu krivých obvinení ako aj obvinení zo sexuálneho zneužívania detí v kontexte poručenských sporov po rozchode alebo rozvode rodičovského páru. Druhá kapitola sumarizuje kľúčové vedecké poznatky o mužoch, ženách i mladistvých osobách, ktoré sa dopúšťajú sexuálneho zneužívania detí. Zdôrazňuje skutočnosť, že nie všetci páchatelia sexuálneho zneužívania detí sú sexuálne deviantní a teda negatívny nález pri sexuologickom znaleckom vyšetrení nemožno chápať ako dôkaz, že osoba skutok spáchať nemohla. Kapitola prehľadne sumarizuje aj teórie vysvetľujúce sexuálne delikventné správanie a detailne približuje grooming (manipuláciu) ako súčasť konania a uvažovania páchateľov. Pozornosť venuje aj významu a kľúčovým komponentom intervencií voči páchateľom (vrátane terapeutických intervencií, probačného dohľadu a ochranných opatrení). Tretia kapitola monografie je zameraná na obete sexuálneho zneužívania detí. Okrem ich profilu približuje následky primárnej viktimizácie, fenomén tzv. kontraintuitívnych reakcií na primárnu viktimizáciu, poukazuje na riziko a časté podoby sekundárnej viktimizácie obetí a problematiku vyhodnocovania všeobecnej a špecifickej vierohodnosti obetí. Štvrtá kapitola sa sústredí na problematiku výsluchu detí – suspektných obetí sexuálneho zneužívania. Sumarizuje aktuálne vedecké poznatky o pamäti a výpovedi obetí sexuálneho zneužívania, objasňuje základné podmienky výsluchu detskej obete, opisuje postup výsluchu detskej obete a načrtáva stratégie na vysporiadanie sa so situáciami, kedy detské obete pri výsluchu neodhaľujú svoje zážitky. Záverečná, piata kapitola upriamuje pozornosť na ľudský faktor a s ním späté riziká zlyhania v procese zhromažďovania a posudzovania dôkazov v prípadoch podozrení zo sexuálneho zneužívania detí. V tomto ohľade poukazuje na riziko predsudkov a kognitívnych skreslení u profesionálov, na prvky zabezpečujúce efektivitu výcviku profesionálov realizujúcich výsluchy poškodených, a napokon aj na potrebu reflektovania a prevencie sprostredkovanej (sekundárnej) traumatizácie profesionálov. V prílohe publikácie zároveň čitatelia a čitateľky nájdu prehľadne štruktúrovaný návod na vedenie výsluchu u detí, u ktorých je podozrenie že sa stali obeťami sexuálneho zneužívania detí. Ide o slovenský preklad tzv. NICHD protokolu, ktorý je vo svete považovaný za zlatý štandard vo vedení takéhoto výsluchu.
Preprint
Full-text available
The present study aimed to assess the prevalence and characteristics of child sexual abuse (CSA) in a large-scale sample of Slovak late adolescents. Randomized cluster sampling was used to sample 2186 students in their final school year of secondary school with mean age of 18.6 years (SD = .7 years). The study employed the Child Sexual Abuse Questionnaire consisting of multiple behavior-specific questions. The prevalence of CSA was analyzed separately for three clusters of CSA and gender. The prevalence of non-contact forms of CSA was 40.6% among girls and 17.7% among boys. CSA with physical contact without penetration was reported by 30.2% girls and 11.6% boys. The prevalence of CSA with penetration was 5.6% among girls and 1.3% among boys. More than half of CSA occurred between 16 and 18 years of age. The severity of abuse was positively associated with acquaintance to the perpetrator. Roughly 43–56% disclosed the abuse to another person. The majority of disclosed CSA was revealed to peers and partners. A negligible proportion of CSA instances were reported to the police. Prevention activities should consider a broad spectrum of CSA in order to counteract tendencies to associate CSA only with unwanted sexual intercourse.
Article
Full-text available
Practitioners interview children in a range of settings to assess their wellbeing and to make decisions about their care. These interviews often have a significant memory component. Interviewing children about their past experiences, however, is a challenging task. It requires practitioners to be sensitive to children’s developmental capacities and vulnerabilities, to understand how to facilitate effective retrieval and reporting of information, and to set aside the usual dynamics and expectations of how adults and children communicate. Managing these challenges requires constant evaluation, self-reflection, and professional development. Fortunately, several decades of research into children’s memory and narrative development has provided a robust platform on which to base practice. Here, we provide a framework for devising a general approach to memory interviews with children that is both evidence-based and practical.
Article
Scholars and investigators of child sexual abuse (CSA) have long pointed out that some CSA allegations may be unfounded. However, no population-based estimates of the occurrence of false allegations has previously been undertaken. The present study presents the first population-based prevalence estimates of unfounded allegations of CSA. We analyzed two data collections: first, a representative sample of adolescents (N = 11,364; aged 12 or 15 years), and second, a representative sample of adults (N = 2,484, mean age 34 years). Experiences of CSA were reported by 2.4% of adolescents and 8.9% of adults. Unfounded suspicions of CSA (e.g., someone falsely believing CSA had taken place) were reported by 1.5% of adolescents and 1.9% of adults. Of the unfounded suspicions, 14.5% and 9.1%, for adolescents and adults, respectively, had been reported to the authorities. The prevalence of CSA seems to decrease while more and more allegations reach the authorities. Whereas a low threshold for reporting suspicions of CSA to authorities is in the interest of protecting as many actual CSA victims as possible, more research is needed to separate unfounded vs. founded allegations to minimize the risk of erroneous conclusions in investigations of CSA.
Article
Inaccurate beliefs that women commonly lie about sexual assault and target innocent men are pervasive in the United States, particularly on college and university campuses. Research consistently demonstrates that false reports of sexual assault account for less than 10% of reported cases and that individuals are unlikely to be wrongly accused of sexual assault. Thus, to pursue justice on campuses and beyond, family scholars must challenge misinformation about false reports in their teaching and scholarship to shift the narrative away from these prevalent and harmful rape myths. Doing so will allow for a more comprehensive and informed dialogue about how to address sexual assault on university campuses. This article offers a feminist analysis of the issue, clearly delineates the definition of a false report, critically reviews the false report literature, and presents suggestions for educational efforts by family professionals.
Article
The creation of a new journal on trauma and dissociation is an opportunity to take stock of existing models and theories in order to distinguish mythical, and sometimes dangerous, stories from established facts. To describe the professional, scientific, clinical, and ethical strategies and fallacies that must be envisaged when considering reports, claims, and recommendations relevant to trauma and dissociation. After a general overview, two current debates in the field, the stabilisation controversy and the false/recovered memory controversy, are examined in detail to illustrate such issues. Misrepresentations, misreports, ethical and logical fallacies are frequent in the general and scientific literature regarding the stabilisation and false/recovered memory controversies. A call is made for researchers and clinicians to strengthen their knowledge of and ability to identify such cognitive, logical, and ethical manoeuvres both in scientific literature and general media reports.
Article
We examined whether typical developmental trends in suggestion-induced false memories (i.e., age-related decrease) could be changed. Using theoretical principles from the spontaneous false memory field, we adapted 2 often-used false memory procedures: misinformation (Experiment 1) and memory conformity (Experiment 2). In Experiment 1, 7- to 9-year-old children (n = 33) and adults (n = 39) received stories containing associatively related details. They then listened to misinformation in the form of short narratives preserving the meaning of the story. Children and adults were equally susceptible to the misinformation effect. In Experiment 2, younger (7- to 8-year-olds, n = 30) and older (11- to 12-year-olds, n = 30) children and adults (n = 30) viewed pictures containing associatively related details. They viewed these pictures in pairs. Although the pictures differed, participants believed they had viewed the same pictures. Participants had to report what they could recollect during collaborative and individual recall tests. Children and adults were equally susceptible to memory conformity effects. When correcting for response bias, adults' false memory scores were even higher than children's. Our results show that age trends in suggestion-induced false memories are not developmentally invariant. (PsycINFO Database Record
Chapter
The purpose of this chapter is to assess the psychological factors within the individual that influence the validity and reliability of the child victim of sexual abuse as a witness. One criteria applied in these cases has been the boundary between fact and 'fantasy' sometimes referred to as 'false memory syndrome'. The debate on child witnesses has centered on the credibility of children and guidance on the optimum conditions for interviewing children to obtain valid and reliable reports of sexual and violent assaults and incidences of child maltreatment. An early study of the prevalence of child sexual abuse in the United Kingdom found that 12% of women and 8% of men recall sexually abusive experiences in their childhood. Research studies have shown that family and professional responses to a child's disclosure can strongly influence the content and details of the disclosure.