ArticlePDF Available

Abstract

The development and origins of the Slovak chemical nomenclature based on the Czech model is outlined. The specificity of this nomenclature in the light of the controlled language phenomenon is discussed and, within this framework, the re-evaluation of linguistic means in the field of inorganic chemistry as well as the symbiosis of the international and Slovak nomenclature items is analyzed. The paper is focused also on the efforts to achieve unambiguity and on the remnants of polysemy of the natural language in this field. A part of the contribution is devoted also to the syntactic structure of inorganic names. © 2016, Czech Society of Chemical Engineering. All rights reserved.
Chem. Listy 110, 678683(2016) Referát
678
MICHAL GALAMBOŠa a JANA LEVICKÁb
a Katedra anorganickej chémie, Prírodovedecká fakulta,
Univerzita Komenského v Bratislave, Mlynská dolina,
Ilkovičova 6, 842 15 Bratislava, b Jazykovedný ústav Ľudo-
víta Štúra SAV, Panská 26, 813 64 Bratislava
galambos@fns.uniba.sk
Došlo 31.8.15, prijaté 5.4.16.
Kľúčové slová: nomenklatúra, terminológia, anorganická
chémia, kontrolovaný jazyk, jednoznačnosť, slovenčina
Obsah
1. Úvod
2. Terminológia a nomenklatúra
3. Kontrolovaný slovník
4. Vývoj slovenského a českého názvoslovia
5. Syntaktická a slovotvorná štruktúra názvov
v anorganickej chémii
6. Záver
1. Úvod
Jednotlivé vedecké odbory využívajú jazyk a jeho
prostriedky podľa svojich potrieb, pričom v niektorých
prípadoch sa snažia odstraňovať či obmedzovať jeho va-
riabilitu a viacznačnosť. Prirodzene, takáto „úprava“ jazy-
kových prostriedkov je priamo úmerná požiadavkám pres-
nosti či názornosti v daných disciplínach. V prípade ché-
mie sa presnosť, všeobecná použiteľnosť, medzinárodná
zrozumiteľnosť a jednoznačnosť názvoslovia chemických
prvkov a zlúčenín zabezpečuje jasne formulovanými pra-
vidlami, podľa ktorých sa zapisujú chemické vzorce
a tvoria názvy. Okrem názvov prvkov a ich zlúčenín pred-
stavujú v chémii základné informačné jednotky chemické
symboly a vzorce, ktoré sú najjednoduchším grafickým
vyjadrením zloženia častíc (atóm, molekula, ión) a látok
(prvok, zlúčenina). Špecifickosťou chemického názvoslo-
via je práve vzájomné zrkadlenie grafického a jazykového
stvárnenia skúmaných entít, pričom ich grafickú podobu je
možné vo väčšine prípadov odvodiť zo slovného
vyjadrenia1, čo však opačne nie vždy platí, napríklad ak
FeS2 je disulfid železnatý, SnS2 je potom sulfid cíničitý
alebo disulfid cínatý? Spracovanie, uchovávanie a odo-
vzdávanie informácii o zložení chemických látok možno
docieliť jedine prostredníctvom univerzálneho názvoslovia
chemických zlúčenín. Článok okrem faktov týkajúcich
sa historickej genézy slovenského, ale aj českého názvo-
slovia anorganickej chémie ponúka čitateľovi jazykový
pohľad na základy a štruktúru chemického názvoslovia
ako takého, predstavuje ho ako istý umelý konštrukt
a zamýšľa sa nad tým, či spĺňa ciele svojich tvorcov.
2. Terminológia a nomenklatúra
Terminológia predstavuje organizovaný súbor jazy-
kových prostriedkov konkrétneho odboru, ktorých výz-
namy, resp. pojmy boli definované alebo sú všeobecne
akceptované a zrozumiteľ2. Najčastejšie ide o pomeno-
vania predmetov, javov, procesov či nástrojov. Naproti
tomu nomenklatúra (alebo domáci, slovenský ekvivalent
názvoslovie) je súhrn názvov označujúcich napríklad che-
mické entity a podľa ISO normy 1087-1 ide o špecifický
typ terminológie, ktorá je „štruktúrovaná podľa vopred
stanovených názvoslovných pravidiel“3. Čiže molekula,
redukcia, väzba alebo plyn predstavujú chemickú termino-
lógiu, kým oxid uhličitý, chlorid sodný, kyselina chlorovo-
díková sú súčasťou chemického názvoslovia.
Ak sa oprieme o vyššie uvedenú definíciu terminoló-
gie, prípadne o definíciu termínu zo slovenskej jazykoved-
nej tradície („Prvok slovnej zásoby pomenúvajúci pojem
vymedzený definíciou a miestom v systéme pojmov špeci-
fického vedného odboru, techniky, hospodárstva a ďalších
činností“4), vyplynie nám z nej, že špecifickosť terminoló-
gie a jej prvkov sa odvíja od nutnosti jej definovania prí-
slušnými odborníkmi. V prípade nomenklatúry sa však
s definíciami nestretávame (a neplatí to len o chémii, ale aj
o botanike, a zoológii). Jednotlivé chemické názvy ako
označenia abstraktnej predstavy o povahe chemických
entít, ktoré sú predmetom skúmania chémie ako disciplí-
ny, definície nevyžadujú. Na otázku, prečo nie je potrebné
ich definovať, možno nájsť odpoveď práve v jazykovej
štruktúre systematických názvov, ktoré odrážajú nielen typ
chemickej entity, ale naznačujú aj jej vlastnosti, prísluš-
nosť k niektorej skupine. Dalo by sa povedať, že tieto
názvy niekde uvádzané aj ako nómen (v slovenskej jazy-
kovednej tradícii sa pojmy termín: terminológia – nómen:
nomenklatúra, názvoslovie – proprium (vlastné meno,
onymum): onymia takto striktne nerozlišujú5) sa nachá-
dzajú niekde na polceste medzi všeobecnými pomenova-
niami a vlastnými menami – síce sa, podobne ako vlastné
mená, nezvyknú používať v množnom čísle (porov.
*kyseliny sírové), no na druhej strane neslúžia na odlíše-
nie jedinečných skutočností, javov (porov. názvov podľa
IUPAC).
SLOVENSKÉ NÁZVOSLOVIE ANORGANICKEJ CHÉMIE: HISTÓRIA A JAZYKOVÁ
CHARAKTERISTIKA
Chem. Listy 110, 678683(2016) Referát
679
3. Kontrolovaný slovník
Pri jazykovedných úvahách o špecifickosti chemické-
ho názvoslovia môžeme spomenúť aj fenomén tzv. kontro-
lovaného jazyka či kontrolovaného slovníka, (tento jav sa
označuje rôznymi termínmi: controlled language, control-
led natural language, processable language, simplified
language, technical language, structured language atď.),
ktorý sa vo všeobecnosti definuje ako súbor konzistent-
ných termínov používaných v rámci špecifickej oblasti
ľudského poznania6. Potreba takéhoto inventára lexikál-
nych jednotiek sa pociťovala najmä v oblasti knihovedy.
Cieľom jeho vytvorenia bolo presné označovanie doku-
mentov a ich následné vyhľadávanie, čo sa podarilo do-
siahnuť istými umelými korekciami prostriedkov prirodze-
ného jazyka. Najčastejšie sa o takomto type slovníka hovo-
rí v súvislosti s katalógmi a databázami, ktorých primár-
nym cieľom je organizovanie, klasifikovanie informácií,
využíva sa však aj v leteckom priemysle (či už vo výrob-
nej sfére alebo navigácii), alebo najnovšie v rámci infor-
mačných technológií.
Ambíciou kontrolovaného slovníka je dosiahnuť stav,
aby každá jeho jednotka označovala len jeden pojem
a naopak, každý pojem by sa mal pomenúvať len jedným
jazykovým prostriedkom – čo je nedosiahnuteľný ideál
výlučného vzťahu medzi termínom a pojmom. Neprítom-
nosť viacznačnosti a synonymie nazýval zakladateľ termi-
nológie E. Wüster slovom Eineindeutigkeit (jedno-
značnosť). V praxi to znamená, že takýto slovník neobsa-
huje homonymá (slová s odlišným významom, ale totož-
nou formou), synonymá (slová s podobným či blízkym
významom) alebo polysémy (slová, ktoré v rámci jednej
formy disponujú viacerými významami). Kontrolovaný
jazyk tak redukuje či dokonca eliminuje viacznačnosť
prirodzeného jazyka. Navyše, súčasťou takéhoto slovníka
sú pravidlá a postupy, zabezpečujúce sprehľadnenie sé-
mantických vzťahov jednotlivých prvkov7.
Chemické názvoslovie nemá ďaleko od kontrolované-
ho slovníka, niekedy sa o ňom dokonca hovorí ako o ume-
lom jazyku, ktorého stavebné prvky dokážu jednoznačným
spôsobom pomenovať niekoľko miliónov chemických
zlúčenín. „Chemické názvosloví je svébytný umělý jazyk,
který má vlastní morfémy (kořeny, předpony, přípony,
infixy, afixy), vlastní gramatiku, vlastní syntax i inter-
punkci“8. Práve v chémii, a to vďaka francúzskym chemi-
kom, v spolupráci s ďalšími vedcami a pod vplyvom Con-
dillacovej filozofie jazyka, sa odohrala takpovediac revo-
lúcia vo využívaní jazykových prostriedkov v odbornej
komunikácii – po prvýkrát sa totiž vedci pokúsili zaviesť
pravidlá tvorby názvov a v ich duchu vytvorili nielen nové
slová ale aj systematické prípony, ktorých význam jedno-
značne definovali9. Ich pokus bol úspešný a mnohé novo-
tvary sa používajú dodnes aj vďaka tomu, že sa stali zákla-
dom pre ďalšie názvy. Obdobný proces sa podľa vzoru
chémie následne odohral aj v iných prírodných vedách.
Je na mieste položiť si otázku, akým spôsobom využí-
va chemická nomenklatúra klasifikačný a systematizujúci
potenciál jazyka. Ktoré výrazové prostriedky spisovného
jazyka sa prehodnocujú práve v oblasti anorganickej ché-
mie?
Vo všeobecnosti možno povedať, že sa názvy chemic-
kých entít skladajú z názvov prvkov a afixov, teda pred-
pôn, prípon či infixov s jasne definovaným obsahom. Na
spresnenie významu sa využívajú aj numerické znaky
(nielen číselné prefixy), písmená latinskej a gréckej abece-
dy, interpunkcia (napríklad spojovník, pomlčka) a niekedy
tiež poradie jednotlivých častí názvu. V prípade HCl nejde
napríklad o hydrid chlórny, ale o chlorid vodíka, chlorovo-
dík, keďže chlór je elektronegatívnou zložkou molekuly.
Písmená s (solidus), l (liquidus), g (gaseus) a aq (aqua) sa
využívajú na označenie stavu látok, napríklad HCl(l), HCl
(g) a HCl(aq)10.
Číselné prefixy sú obvykle odvodené zo slov označu-
júcich čísla rôznych jazykov, najčastejšie ide o grécke
a latinské korene, ktoré sa aj vďaka francúzštine stali inter-
nacionálnymi a vyskytujú sa nielen v nerománskych jazy-
koch. Prefixy di-, tri-, tetra- a ďalšie, sa v názve používajú
na vyjadrenie počtu identických nesubstituovaných atómo-
vých skupín alebo štruktúrnych jednotiek. Prefixy bi-, ter-,
kvater- a ďalšie, sa používajú na vyjadrenie počtu identic-
kých navzájom spojených cyklických štruktúr. Násobiace
číselné prefixy bis-, tris-, tetrakis- a ďalšie, ktoré možno
utvoriť zo základných číselných prefixov pridaním zakon-
čenia -kis (neplatí pri bis- a tris-), sa v názve používajú na
vyjadrenie počtu identických substituovaných atómových
skupín alebo štruktúrnych jednotiek, a vo všetkých prípa-
doch, kde by použitie čísloviek di-, tri-, ... mohlo spôsobiť
nejednoznačnosť názvu. Okrem násobiacich číselných
prefixov sa v chémii používajú aj prefixy označujúce
zlomky, predovšetkým semi- a sesqui-.
Treba však upozorniť, že niektoré afixy sú viacvýzna-
mové, čo však pri dorozumievaní nepredstavuje prekážku,
keďže sa využívajú v rozličných oblastiach chémie, napr.
pomocou prípony -án sa substitučným názvoslovným sys-
témom tvoria názvy anorganických binárnych zlúčenín
s polokovmi a nekovmi (sulfán, fosfán, silán, borán),
v organickej chémii zas táto prípona pomáha tvoriť názvy
základných hydridov, napríklad uhľovodíkov (metán, etán,
propán).
4. Vývoj slovenského názvoslovia
Počiatky slovenského chemického názvoslovia treba
hľadať v 19. storočí v češtine, pretože po kodifikácii štú-
rovskej slovenčiny v polovici 19. storočia sa síce odbornou
slovnou zásobou začali zaoberať napr. Michal Godra alebo
Ivan Branislav Zoch, no v duchu národnobuditeľskej čin-
nosti sa primárne orientovali na tie oblasti, v ktorých moh-
li čerpať z ľudovej reči, čo sa však netýkalo chémie.
V súvislosti s českým názvoslovím Zoch v úvode k svoj-
mu návrhu napísal, že „názvoslovie české je už v mnohom
ohľade tak úplné, že ono iste za základ všeslovanského
názvoslovia slúžiť bude, čo hlavne o chemickom platí“11.
Prevzatie a adaptáciu či slovakizáciu chemickej terminoló-
gie a nomenklatúry podporil aj vznik Československej
Chem. Listy 110, 678683(2016) Referát
680
republiky a počiatky výučby chémie v slovenčine, ktorá si
mala za následok „prepísanie“ českých učebníc do sloven-
činy.
Za priekopníkov českej chemickej odbornej spisby sa
označujú Josef Jungmann, Vojtěch Šafařík a najmä Jan
Svatopluk Presl (1791–1849), ktorý sa vo svojich prácach
pokúsil zaviesť domáce názvy všetkých vtedy známych
prvkov podľa vzoru francúzskych chemikov. Odvodil ich
od slov všeobecnej slovnej zásoby češtiny a tiež latinských
slov pomocou novej prípony -ík, pričom dodnes sa
v oboch jazykoch používa 10 z jeho pôvodných názvov –
kyslík, uhlík, vodík, dusík, hliník, vápnik, horčík, draslík,
kremík, sodík. Pri pomenúvaní niektorých zlúčenín a anió-
nov sa však využíva aj existencia ekvivalentných latin-
ských koreňov (v spojení s príslušnou predponou alebo
príponou), napríklad: oxid, oxónium, oxidán, hydroxid,
hydroxyl, peroxid, peroxidokyseliny, superoxid, suboxid;
karbid, karbonáto, karbonyl, karboxyl, karbamid, sóda
bikarbóna, karbán; hydrid, hydrón, hydrogenkyselina,
hydrogenperoxid; nitrid, nitryl, nitrozyl, nitráto,
dinitrogen12. Avšak v prípade H2NO2 je možné použiť
názov kyselina dusnatá, ale aj kyselina nitroxylová, v prí-
pade H2SO2 kyselina sírnatá, ale aj kyselina sulfoxylová.
Špecifickým príkladom využitia inventára oboch klasic-
kých jazykov na rozlíšenie typu zlúčeniny je názov mole-
kuly vody H2O – okrem terminologizovaného domáceho
slova voda sa používa pomenovanie hydrát (z gréckeho
slova ὕδωρ) v názvosloví kryštalohydrátov, kým v názvo-
sloví koordinačných zlúčenín sa možno stretnúť s latin-
ským vplyvom – akva (z latinského slova aqua). Obe slo-
vá v pôvodných jazykoch označovali vodu. Pre úplnosť
treba dodať, že len minimum názvov prvkov sa do sloven-
skej a českej chemickej nomenklatúry prebralo z bežného
jazyka bez akejkoľvek zmeny, čiže vznikli tzv.
terminologizáciou13: železo, ortuť, meď, zlato, striebro,
olovo.
Na záver časti o prínose českých obrodencov
k vzniku chemickej nomenklatúry spomeňme, že nielen
názvy prvkov majú umelý pôvod, aj u mnohých chemic-
kých termínov možno odhaliť a identifikovať konkrétneho
autora. Napríklad J. S. Presl za pomoci svojho žiaka Karla
Slavoja Amerlinga zaviedol okrem iných termíny slouče-
nina, rozbor, dmuchavka, zásada, zkoumadlo. Mimocho-
dom samotný termín prvok/prvek je Amerlingov, Presl
totiž používal slovo živel14.
čšina dnešných názvov chemických prvkov má
pôvod v cudzích jazykoch, najmä v starej gréčtine a latin-
čine. Etymologickým rozborom možno zistiť, že tieto ná-
zvy vznikli na základe vnútorných príznakov daných prv-
kov, ako sú vlastnosti či farba, alebo tiež vonkajších prí-
znakov, ako je napr. funkcia, pôvod (spôsob výroby, mies-
to výskytu, vynálezca). V súčasnosti v prípade objavenia
ďalších prvkov (s atómovým číslom vyšším ako 100) sa
však nové názvy utvoria aglutináciou, čiže mechanickým
spájaním číslovkových morfém gréckeho a latinského
pôvodu odzrkadľujúcich atómové číslo daného prvku,
pričom sa názov ukončí latinskou príponou -ium. Aj
z tohto hybridného kombinovania dvoch klasických jazy-
kov z hľadiska etymológie (číslovkové morfémy nil, un,
bi, quad, sept, okt sú latinské, kým tri, pent, hex a enn/en
grécke) vidieť, že v prístupe k tvorbe názvov prevažuje
čisto pragmatické hľadisko funkčnosti. Zároveň možno
konštatovať, že využívanie prvkov klasických jazykov
predstavuje na jednej strane záruku stability názvoslovia
a na druhej strane výraznú internacionalizáciu. Ako uvie-
dol J. Horecký „internacionalizácia je práve v tomto náz-
vosloví pochopiteľnejšia a perspektívnejšia ako kdekoľvek
inde“15. Sprievodným javom internacionalizácie je však
často strata binárnej slovotvornej štruktúry a zvýraznenie
lineárnej morfematickej štruktúry.
Najznámejšou časťou českého a slovenského chemic-
kého názvoslovia sú valenčné prípony -, -natý, -itý,
-ičitý, -ičný/eč, -ový, -istý, -ičelý, (-utý), pomocou kto-
rých sa tvoria adjektíva predstavujúce časť chemického
názvu a ktoré vyjadrujú oxidaččíslo/stav16 určitých prv-
kov. S výnimkou dvoch z nich (prípony -ičitý a -ičelý sa
v bežnom jazyku nevyskytujú) ide takisto o príklad istej
špecializácie či modifikácie stavebných prvkov bežného
jazyka. Bez ohľadu na ich význam vo všeobecnom jazyku,
v chemickom názvosloví nadobúdajú význam vzťahový,
„pretože sa nimi presne určuje vzťah dvoch prvkov v danej
zlúčenine“17. Okrem vzťahového významu zahŕňajú špeci-
fikujúci a zároveň dištinktívny príznak počtu väzieb od
1 do 8, ktorými sa atóm určitého prvku viaže s ostatnými
atómami v zlúčenine. Tieto všeobecne známe slovotvorné
prípony pochádzajú od J. S. Presla a V. Šafaříka, ktorý
pôvodnú Preslovu päticu pozmenil a doplnil do ôsmich.
V 19. storočí v zhode s vtedajším poznaním označovali
tieto prípony „stupne hojnosti“ či „ekvivalentové pomery“
prvkov zlúčeniny. Vývoj poznania si vyžiadal prehodnote-
nie významu týchto prípon (teda nie ich zmenu či vytvore-
nie nových); za dnešnú podobu a význam vďačíme Ale-
xandrovi Sommerovi Batěkovi a Emilovi Votočkovi, pri-
čom toto názvoslovie je záväzné od roku 1918 (cit.18).
V porovnaní s inými jazykmi dokáže slovenský a český
chemik vďaka existencii bohatstva prípon pre prvky
v rôznych oxidačných stavoch jazykovo vyjadriť kvalita-
tívne i kvantitatívne zloženie a stechiometriu zlúčenín,
a to bez použitia čísloviek. Na druhej strane sa zvykne
poukazovať na jeho nevýhodu spočívajúcu v jeho neprelo-
žiteľnosti, hoci boli pokusy podobný súbor zaviesť napr.
v nemčine19. Súčasná chémia začína pociťovať potrebu
zavedenia názvoslovnej prípony katiónov, ktorá zodpove-
dá oxidačnému číslu 920. Zatiaľ ide iba o návrh (i keď re-
formný) na uvažovanie o zavedení tejto názvoslovnej prí-
pony.
Ostatné slovotvorné prípony (napr. -id, -ónium, -an,
-yl) a takisto predpony používané v rámci adičného názvo-
slovného princípu prevzalo slovenské chemické názvoslo-
vie z iných jazykov, najmä z angličtiny a francúzštiny,
pričom úlohou prípon je presne vymedziť typ zlúčeniny,
kým predpony sa používajú predovšetkým na spresnenie
významu, či už ide o číslovkové alebo štruktúrne – napr. di-,
tetra-, per-, tio-, seleno-, cyklo-. Mnohé predpony
a prípony sa však v týchto jazykoch vytvorili „umelo“ na
základe grécko-latinského fondu, napríklad -ium, -át
Chem. Listy 110, 678683(2016) Referát
681
(-ate), -yl, hypo-, meta-, orto-, per-, sub-. Každá z prípon
a predpôn má svoju históriu, ruka v ruke s vývojom pozna-
nia sa niektoré prestali používať a vytvorili sa nové, pres-
nejšie a systématickejšie9.
Skutočný rozvoj slovenskej chemickej nomenklatúry
a terminológie nastal až po druhej svetovej vojne
a obnovení Československej republiky. Už v roku 1948
vznikla pri redakcii Chemických zvestí z podnetu vtedajšie-
ho redaktora T. Krempaského Komisia pre ustálenie slo-
venského chemicko-technologického názvoslovia. O dva
roky po smrti svojho iniciátora inštitucionálne prešla do
Ústavu slovenského jazyka SAVU ako jedna z prvých
terminologických komisií jeho terminologického oddele-
nia. Viedol ju J. Gašperík, jazykovým poradcom bol
J. Horecký. Výsledky práce komisie sa publikovali v časo-
pise Chemické zvesti od roku 1948 do roku 1950 v podobe
odporúčaní pri tvorbe racionálnych názvov alebo upozor-
není na nesprávne termíny či ich pravopis, celkovo bolo
uverejnených 21 príspevkov. Komisia argumentovala defi-
níciami alebo ich časťami a analógiou s inými existujúcimi
alebo budúcimi názvami/termínmi a tiež polemizovala
s názormi odbornej verejnosti. V prípade potreby sa vy-
tvorili špecializované subkomisie. V roku 1956 vyšla pub-
likácia Terminológia anorganickej a fyzikálnej chémie ako
súhrn práce tejto komisie, pričom prvých vyše 40 strán
obsahuje názvoslovné odporúčania a pravidlá, po ktorých
nasleduje slovník termínov s definíciami z oblasti fyzikál-
nej chémie, anorganickej chémie, laboratórnej techniky
a analytickej chémie.
Ďalší vývoj slovenského názvoslovia anorganickej
chémie okrem čiastočne politicky motivovanej koordinácie
s českým názvoslovím ovplyvňovali aj odporúčania me-
dzinárodnej spoločnosti IUPAC. Dalo by sa povedať, že na
rozdiel od počiatkov tohto názvoslovia sa v 60. a 70. ro-
koch 20. storočia slovenská nomenklatúra stala vzorom
pre českú – podkladom pre prácu českej názvoslovnej
komisie, založenej roku 1971, bola totiž okrem výsledkov
predchádzajúcich komisií aj syntetizujúca práca člena pô-
vodnej slovenskej terminologickej komisie M. Zikmunda
Názvoslovie anorganických látok z roku 1961, ktorá sa do
roku 1970 dočkala štyroch vydaní. Slovenským chemic-
kým názvoslovím sa ďalej zaoberali publikované učebnice
Ako tvoriť názvy a vzorce anorganických látok (Šramko T.,
Adamkovič E., SPN, Bratislava, 1984), Chémia. Chemic-
ké názvoslovie (Matherny M., Smik L., Andruch V., TU
Košice, Prešov 1997), Názvoslovie anorganických látok
pre gymnáziá (Sirota A., Adamkovič E., SPN, Bratislava
2003), Chemické názvoslovie a základné chemické výpočty
(Poláček Š., Puškáš J., Príroda, Bratislava 2006) a Sloven-
ské chemické názvoslovie v medicíne (Asklepios 2011).
Náš autorský kolektív publikoval doteraz dve vysokoškol-
ské učebnice Názvoslovie anorganických látok: Princípy
a príklady (Galamboš M., Kufčáková J., Kuruc J., Ros-
skopfová O., Tatiersky J., Univerzita Komenského, Brati-
slava 2009) a Názvoslovie anorganických látok (Galamboš
M., Tatiersky J., Rosskopfová O., Kufčáková J., Univerzi-
ta Komenského, Bratislava 2011). V súčasnosti vychádza
tretie vydanie Názvoslovie anorganických látok (Galamboš
M., Tatiersky J., Krivosudský L., Rosskopfová O., Levická
J., Univerzita Komenského, Bratislava 2016).
5. Syntaktická a slovotvorná štruktúra názvov
v anorganickej chémii
čšina názvov chemických zlúčenín má podľa vzoru
francúzštiny, v ktorej vzniklo najstaršie chemické názvo-
slovie, binárnu, t. j. dvojčlennú štruktúru. Zaviedol ju už
A. L. Lavoisier v 18. storočí. Rovnako ako v súčasnosti
substantívum vyjadrovalo typ zlúčeniny, adjektívum zas
označovalo, ktorý prvok túto zlúčeninu tvorí.
Z jazykovedného hľadiska ide o viacslovné alebo združené
pomenovania, ktoré predstavujú bežný postup syntaktickej
tvorby špecifickejších termínov, pretože táto štruktúra
umožňuje väčšiu explicitnosť. Jeden člen združeného po-
menovania predstavuje kategóriu či triedu, do ktorej sa
pomenúvaná entita zaraďuje, kým druhý zastupuje vlast-
nosť v najširšom zmysle, ktorou sa zaradená entita špecifi-
kuje.
1. typ: substantívum + adjektívum
V prípade združených pomenovaní so zhodným prí-
vlastkom sa v oblasti chémie pravdepodobne prevzal fran-
cúzsky model a slovosled typický pre francúzštinu, takže
adjektívum, odvodené od substantíva, je napriek sloven-
skému úzu v postpozícii. Treba upozorniť, že v chemickej
terminológii a nomenklatúre sa vyskytujú aj také adjektí-
va, ktorých prípona -ový nevyjadruje oxidaččíslo, napr.
kyselina bromovodíková, chlórová voda, héliové jadro. Na
skutočnosť, že nejde o valenčnú platnosť takýchto prídav-
ných mien, ukazuje vo väčšine prípadov už aj poradie slov,
odlišné od poradia v názvoch oxidov a kyselín. Dôvodom
prevzatia francúzskeho slovosledu môže byť aj fakt, že
toto poradie je z hľadiska systematického triedenia
a zaznamenávania výhodnejšie a prehľadnejšie. V rámci
tohto typu sa môžeme stretnúť s kompozitami v prípade
oboch členov združeného pomenovania:
a) zložené adjektíva
Niektoré adjektíva sú z hľadiska slovotvorby zložené,
napr. síran draselno-hlinitý, fosforečnan amónno-
horečnatý. Spojovník medzi nimi vyjadruje rovnocenný
vzťah oboch prvkov v zloženom ióne, prípona vyjadrujúca
oxidaččíslo sa však pripája iba k druhému. Poradie
v zloženom adjektíve je dané elektronegativitou týchto
prvkov. Nájdu sa však aj prípady zložených adjektív bez
spojovníka – kyselina peroxidosírová. Zložené adjektíva
však nemusia vznikať len z názvov dvoch prvkov, o čom
svedčí názvoslovie koordinačných zlúčenín, kde možno
identifikovať štyri koreňové morfémy s významom prvku
alebo skupiny. Názov spresňuje aj numerický znak
v kombinácii s interpunkciou vyjadrujúci nábojové číslo:
chlorid akva-triammin-dichloridokobaltitý(1+).
Chem. Listy 110, 678683(2016) Referát
682
b) zložené substantíva
Zložené substantíva v združenom pomenovaní resp.
názve sa tvoria pomocou spojovníka alebo infixu -o-.
V prípade názvov podvojných a zmiešaných solí či po-
dvojných oxidov sa používa spojovník: hydroxid-oxid
hlinitý, fluorid-oxid holmitý, bromid-síran bizmutitý, pri
názvoch koordinačných zlúčenín, kde sa skladaním tvoria
aj špecifikujúce adjektíva, figuruje infix -o-: hexakyani-
dochromitan hexaamminkobaltitý, hexachloridoplatnatan
tetraamminmeďnatý.
2. typ: substantívum + substantívum
Združené pomenovania v slovenčine možno vytvoriť
aj s nezhodným prívlastkom, pričom zhodný prívlastok
čšinou umožňuje skrátiť inak presný ale dlhý názov
(zaťaženie na jednotku plochy vs plošné zaťaženie).
V niektorých prípadoch sa dajú vytvoriť oba druhy združe-
ných pomenovaní, avšak môžu sa líšiť významom. V ter-
minológii sa stretávame s nezhodným prívlastkom v datíve
a akuzatíve, v chémii dominuje genitív. Z hľadiska vše-
obecného významu má takýto genitív vysvetľovaciu funk-
ciu. V rámci názvoslovia binárnych zlúčenín (hydridy,
boridy, nitridy, arzenidy, karbidy, silicidy) predstavuje
spojenie dvoch substantív výnimku, pričom signalizuje, že
v danej zlúčenine nie je možné jednoznačne určiť oxidač
číslo atómov konkrétnych prvkov, napríklad borid tetrach-
rómu, karbid triželeza, difosfid medi. Syntaktická štruktúra
je teda významotvorná; počet atómov týchto prvkov sa
spresňuje gréckou číslovkovou predponou. Nezhodný prí-
vlastok v genitíve sa využíva aj pri pomenúvaní zlúčenín
radikálov s príponou -yl, komplexných zlúčenín, zlože-
ných katiónov a tiež zlúčenín vodíka a kyslíka (peroxid
vodíka).
3. typ: substantívum + substantívum + adjektívum
Ojedinelé trojslovné názvy sú kombináciou oboch
typov združených pomenovaní, obsahujú teda zhodný
i nezhodný prívlastok zároveň. Možno ich nájsť v názvo-
sloví kryštalosolvátov, napríklad hemihydrát síranu vápe-
natého, amidov a imidov kyselín, napr. diamid kyseliny
sírovej.
4. typ: substantívum
Jednoslovné názvy zlúčenín, ktoré sú z lingvistického
hľadiska zloženými substantívami spájajúcimi najmenej
dva názvy prvkov v jednom slove, predstavujú neproduk-
tívny a nesystémový spôsob tvorenia chemických názvov.
Najznámejším prípadom sú názvy zlúčenín vodíka s ne-
kovmi, ktoré sa tvoria pomocou infixu -o- (spojením názvu
nekovu a vodíka): fluorovodík, chlorovodík, bromovodík,
jodovodík, sírovodík, kyanovodík.
Tento postup sa uplatnil aj pri názvoch amínov halo-
génov (zlúčeniny vytvorené substitúciou atómu vodíka
chlórom v binárnej zlúčenine, napr. dichlóramín) či
v substitučnom názvosloví binárnych zlúčenín, napr. dich-
lórsulfán, tetrajóddifosfán. V ojedinelom prípade karbony-
lov kovov s oxidačným číslom centrálneho atómu 0 sa
môže názov utvoriť nielen vo forme združeného pomeno-
vania s nezhodným prívlastkom (pentakarbonyl železa),
ale aj ako zložené slovo (pentakarbonylželezo).
6. Záver
V duchu pôvodnej snahy z čias 18. storočia zaviesť
takú chemickú nomenklatúru, ktorá by čo najdokonalejšie
odrážala klasifikáciu zlúčenín v porovnaní s triviálnymi
názvami, vznikajú dnes názvy zlúčenín zaberajúce ne-
zriedka aj celý riadok (hydrido-chlorido-karbonyl-
tetrafluoridoboráto-bis(trifenylfosfán)iriditý komplex).
Lavoisier predpokladal takúto situáciu a už v roku 1787
upozorňoval, že hromadenie substantív a adjektív pôvo-
dom z gréčtiny a latinčiny, ktoré považoval za barbarskú
kombináciu, sa ťažko pamätá a vyslovuje. Inak povedané,
takéto názvy sú v rozpore s tzv. jazykovou ekonómiou vo
vyjadrovaní. Presah chémie do iných oblastí (napr. do
farmácie alebo medicíny) má za následok fakt, že
v prípade príliš dlhých názvov sa používajú aj triviálne
alebo komerčné pomenovania. V takomto prípade ide však
o inú komunikačnú situáciu cielenú na odlišného adresáta,
preto paralelná existencia systematických, triviálnych
a komerčných pomenovaní nepredstavuje riziko nedorozu-
menia. Naopak, existencia viacerých názvoslovných prin-
cípov pre tvorbu chemickej nomenklatúry (koordinačný,
substitučný, adičný, atď.), ktoré sú čo do presnosti rovno-
cenné, predstavuje v zmysle zásad kontrolovaného jazyka
nevýhodu pri odbornej komunikácii a sprostredkúvaní
odborných informácií. Ani náročnosť názvoslovných pra-
vidiel neprispieva k bezporuchovej komunikácii; niekedy
sa chýb dopúšťajú aj predstavitelia odbornej obce. Otáz-
kou zostáva, či sa v budúcnosti neupustí od paralelného
tvorenia názvov viacerými spôsobmi a či sa špecifiká slo-
venského názvoslovia zachovajú aj napriek rastúcej inter-
nacionalizácii.
LITERATÚRA
1. ISO 51271-1: Documentation and information - Voca-
bulary. Part 1: Basic concepts. (1983).
2. ISO 1087-1: Terminologická práca. Slovník. Časť 1:
Teória a aplikácia. (2003).
3. Masár I.: Príručka slovenskej terminológie. Veda,
Bratislava 1991.
4. Majtán M.: Jazykovedný časopis 30, 40 (1979).
5. Richard S. M., Matti J., Soller D. R.: Digital Mapping
Techniques '03 – Workshop Proceedings (Soller D.
R., ed.), str. 157. Millersville, PA, USA 2003.
6. http://www.newworldencyclopedia.org/entry/
Controlled_vocabulary, stiahnuté 10.03.2016
7. Kahovec J.: Chem. Listy 94, 953 (2000).
8. Cottez H.: META 39, 676 (1994).
9. Hartshorn R. M., Hellwich K. H., Yerin A., Damhus
T., Hutton A. T.: IUPAC Division of Chemical No-
Chem. Listy 110, 678683(2016) Referát
683
menclature and Structure Representation. 1 (2015).
10. Fajnor V. Š.: Minilexikón všeobecnej chémie. Alfa,
Bratislava 1990.
11. Zoch I. B.: Slovár vedeckého názvoslovia. Letopis
Matice slovenskej 1, Banská Bystrica 1861.
12. Jesenský M.: História alchýmie na Slovensku. Balne-
otherma, Bratislava 2010.
13. Schwarzová E.: Terminologizácia a determinolo-
gizácia odbornej lexiky. Česká a Slovenská slavistika
na počátku 21. století, (Pospíšil I., Zelenka M., Zelen-
ková A., ed.), str. 205. Brno 2005.
14. Nesměrák K.: Chem Listy 107, 799 (2013).
15. Horecký J.: Kultúra slova 27, 140 (1993).
16. Karen P., McArdle P., Takats J.: Pure Appl. Chem. (v
tlači).
17. Horecký J.: Slovo a tvar 2, 75 (1948).
18. Zikmund M.: Ako tvoriť názvy v anorganickej chémii.
SPN, Bratislava 1995.
19. Wambach V.: Človek a jeho jazyk. 3. Konferencia na
počesť profesora Horeckého, (Šimková M., ed.) Kon-
gresové centrum SAV, Smolenice 2015.
20. Slavíček P.: Chem. Listy 104, 286 (2010).
M. Galamboša and J. Levickáb (a Department of
Inorganic Chemistry, Faculty of Natural Sciences, Come-
nius University in Bratislava, Bratislava, b Slovak Acade-
my of Sciences, Ľ. Štúr Institute of Linguistics, Slovak Na-
tional Corpus Department, Bratislava): Development and
Characteristics of the Slovak Nomenclature of Inor-
ganic Chemistry
The development and origins of the Slovak chemical
nomenclature based on the Czech model is outlined. The
specificity of this nomenclature in the light of the con-
trolled language phenomenon is discussed and, within this
framework, the re-evaluation of linguistic means in the
field of inorganic chemistry as well as the symbiosis of the
international and Slovak nomenclature items is analyzed.
The paper is focused also on the efforts to achieve unambi-
guity and on the remnants of polysemy of the natural lan-
guage in this field. A part of the contribution is devoted
also to the syntactic structure of inorganic names.
ResearchGate has not been able to resolve any citations for this publication.
Article
Résumé Cette étude vise à mettre en évidence les bases épistémologiques et linguistiques de la nomenclature chimique de 1787, en partant des Mémoires présentés à l'Académie des Sciences par Lavoisier, Morveau, Fourcroy et Berthollet et du Traité de Chimie de Lavoisier (1789). Ces textes sont l'aboutissement d'une réflexion collective et pluridisciplinaire, dans la ligne de la philosophie de Condillac, qui fait d'une « langue bien faite » la condition d'une science véritable. Il ne s'agit donc pas d'une simple nomenclature nouvelle, mais d'une « méthode de nommer ». Un principe général est que les noms doivent être motivés, laissant transparaître la nature et la composition des corps chimiques (parallélisme entre le plan de l'expression et le plan du contenu). La suffixation, en rassemblant sous tel ou tel suffixe les « corps congénères » permettra d'identifier et de classer les substances découvertes et à découvrir. Accessoirement, on aura recours aux structures lexicales, particulièrement riches et maniables, de l'ancien grec. Enfin, pour maintenir le parallélisme dans les cas difficiles (combinaisons multiples d'éléments), les réformateurs vont réduire des unités lexicales à un court morphème chargé de les représenter, comme pyro pour empyreumatique et hydr(o)- pour hydrogène . C'est ce que l'auteur a appelé la « fonction de représentation », qui est aujourd'hui à l'œuvre dans tout le vocabulaire savant.
IUPAC Division of Chemical Nomenclature and Structure Representation
  • R M Hartshorn
  • K H Hellwich
  • A Yerin
  • T Damhus
  • A T Hutton
Hartshorn R. M., Hellwich K. H., Yerin A., Damhus T., Hutton A. T.: IUPAC Division of Chemical Nomenclature and Structure Representation. 1 (2015).
Slovár vedeckého názvoslovia. Letopis Matice slovenskej 1
  • I B Zoch
Zoch I. B.: Slovár vedeckého názvoslovia. Letopis Matice slovenskej 1, Banská Bystrica 1861.
Terminologizácia a determinologizácia odbornej lexiky. Česká a Slovenská slavistika na počátku 21. století
  • E Schwarzová
Schwarzová E.: Terminologizácia a determinologizácia odbornej lexiky. Česká a Slovenská slavistika na počátku 21. století, (Pospíšil I., Zelenka M., Zelenková A., ed.), str. 205. Brno 2005.
  • K Nesměrák
Nesměrák K.: Chem Listy 107, 799 (2013).
Ako tvoriť názvy v anorganickej chémii. SPN
  • M Zikmund
Zikmund M.: Ako tvoriť názvy v anorganickej chémii. SPN, Bratislava 1995.
Človek a jeho jazyk. 3. Konferencia na počesť profesora Horeckého
  • V Wambach
Wambach V.: Človek a jeho jazyk. 3. Konferencia na počesť profesora Horeckého, (Šimková M., ed.) Kongresové centrum SAV, Smolenice 2015.
  • P Slavíček
Slavíček P.: Chem. Listy 104, 286 (2010).