Content uploaded by Pavol Štubňa
Author content
All content in this area was uploaded by Pavol Štubňa on Aug 09, 2016
Content may be subject to copyright.
Naratívna psychológia a psychoterapia
Citácia:
Štubňa, Pavol (2016) Naratívna psychológia a psychoterapia. In: Jazykovedné, literárne a
didaktické kolokvium XXXV. Bratislava: Z-F Lingua 2016, s. 78-89. ISBN 978-80-8177-021-0.
Kľúčové slová: naratívna psychológia, psychoterapia, diagnostika, projektívna metóda
Key words: narrative psychology, psychotherapy, diagnostics, projective method
Abstrakt:
Základnými pojmami využívanými v oblasti naratívnej psychoterapie sú naratívne interview,
príbeh, tzv. naratívna pravda, naratívna identita a naratívne poznanie.
Medzi psychoterapeutické smery, ktoré využívajú naratívne postupy patria: logoterapia,
psychoanalýza, tvarová terapia (Gestalt), proces-orientovaná psychoterapia, hypnoterapia,
katatímne-imaginatívna terapia, relaxačné terapia, KBT, satirovská terapia a iné.
Projektívne testovacie techniky sú špeciálnymi metódami slúžiacimi na odhaľovanie
nevedomých (úmyselne aj neúmyselne) obsahov mysle a na zobrazenie štruktúry osobnosti.
Abstract:
Narrative therapy is a form of psychotherapy which helps clients identify their values, skills and
knowlege, so that they can effectively confront mental, emotional, relational, developmental and
social problems they face. The basic narrative concepts are narrative interview, story, narrative
truth, narrative identity and narrative knowledge.
Projective techniques used in psychotherapy let a person respond to ambiguous stimuli, presumably
revealing hidden emotions and internal conflicts projected by the person into the personality test.
Pojmy naratívnej psychológie
Základnými pojmami využívanými v oblasti naratívnej psychoterapie sú naratívne interview,
príbeh, tzv. naratívna pravda, naratívna identita a naratívne poznanie.
Naratívne interview je základný diagnostický nástroj využívaný v naratívnej psychoterapii.
Vyšetrujúci odborník by ho vždy mal viesť citlivo a bez vynášania súdov.
V priebehu jeho prvej fázy (hlavné rozprávanie) nie je vhodné vstupovať do výkladu klienta a
prerušovať ho. Až po jeho ukončení sa odporúča doplniť fakty a ozrejmiť nejasnosti. Medzi
špecifické situácie v priebehu naratívneho interview patria: neschopnosť opýtanej osoby spomenúť
si, ťažkosti s výberom vhodných informácií z osobnej histórie (niektoré sú vedome, iné podvedome
cenzurované objektom výskumu, ďalšie môžu súvisieť s osobnostnými charakteristikami, napríklad
introvertnosťou, neochotou zdieľať a podobne), ťažkosti s voľbou vhodných formulácií,1
neschopnosť zachovať časovú a príčinnú nadväznosť jednotlivých udalostí, bagatelizovanie
významu niektorých faktov a udalostí z klientovho života, vlastná interpretácia udalostí v priebehu
prvého rozprávania, alebo tiež manipulácia s osobou výskumníka (vyžadovanie súhlasu, zámerne
rezervovaný či priam odmietavý postoj voči nemu, snaha zapáčiť sa a podobne). (Kusá, 1994)
Podľa Sidera možno v naratívnom interview rozpoznať tieto fázy:
1) hlavné rozprávanie počúvanie bez prerušovania,‒
2) dodatočné otázky podporujúce ucelenosť rozprávania,
3) rekonštrukcia vybraných udalostí,
4) záverečné zhodnotenie, argumentácia a objasňovanie. (Mannová, 1994)
Príbeh klienta je nielen objektom naratívnej analýzy, ale aj nositeľom interpretácie. Je dôležité
uvedomiť si, že každý (životný) príbeh je zasadený v konkrétnom kontexte nesie individuálne‒
aj kultúrne významy. Klientov príbeh existuje ako jeden zo spôsobov pohľadu na danú
skutočnosť. Je to konštrukt, ktorý nie je stabilný, ale vyvíja sa v čase. Hľadanie významu
príbehu ako celku alebo jeho jednotlivých súčastí je procesom neustáleho konštruovania a
dekonštruovania mentálnych konceptov.2
Naratívna pravda, na rozdiel od „historickej pravdy“ vyvolávajúcej predstavu nezávislej,
overenej, objektívnej a univerzálnej skutočnosti, je pravdou iba v určitom vzťahu je‒
výsledkom jedinečnej skúsenosti indivídua v jedinečnom kontexte (život klienta) a môže byť
nazeraná z rôznych uhlov pohľadu. Podľa psychológa Čermáka jen naratívna pravda v
klientských príbehoch vnímaná skôr ako pravdepodobnosť, než ako objektívny fakt. Príbeh nás
núti hľadať v ňom nejaký zmysel, či individuálny význam, ktorý je konštituovaný narativitou.
(Čermák, 2004: 23) Nejestvuje objektívna norma pravdivosti príbehu, iba perspektíva (uhol
pohľadu), z ktorej je príbeh rozprávaný.
Naratívna identita ustanovuje to, čo na základe osobného životného príbehu, chápeme ako
vlastné „ja“ klienta.
Naratívne poznanie predstavuje akýsi súhrn naratívnych právd rozprávača príbehu ‒naratívnej
identity (vrátane všetkých subjektívnych interpretácií udalostí a konania postáv, ktoré sú
súčasťou rozprávaného príbehu). Jeho správnosť a oprávnenosť je potvrdzovaná v jeho
podobnosti so životom. (Čermák, 2004: 25)
1 Môže ísť o prejav nedostatočnej rečovej zručnosti, obmedzenej slovnej zásoby, odlišného materinského jazyka a
podobne.
2 Ide o hermeneutickú kompozíciu, ktorej význam je komprimovaný a transformovaný. (Klačko, 2007: 16)
Metódy naratívnej psychoterapie
Z metodologického hľadiska rozlišuje Fabián (2002: 29) dva typy príbehov: a) obľúbené
príbehy klienta, ktorého ho doteraz oslovujú a sú pre neho emocionálne významné, b) príbehy,
ktoré ponúka terapeut, a pomocou ktorých sa snaží klienta upozorniť na možné súvislosti medzi
udalosťami v jeho živote. Fiktívny príbeh je vďaka svojej analogickej a symbolickej povahe
prostriedkom, ktorý umožňuje zaoberať sa zraňujúcimi zážitkami klienta v prijateľnej podobe. V
psychoterapeutickej práci slúži ako ochranný filter medzi hlbokým zranením klienta a hľadaním
efektívneho riešenia. (Taročková, 2011)
Inou možnosťou využitia naratívneho prístupu v psychologickej poradenskej a terapeutickej
praxi je tzv. autobiografická metóda. McAdams (1993) vypracoval teóriu osobného príbehu,
podľa ktorej „neobjavujeme seba v príbehu, ale seba vytvárame prostredníctvom príbehu.“
(McAdams, 1993: 13) Základom autobiografickej metódy je pološtruktúrovaný rozhovor
psychológa s klientom, ktorý obsahuje sedem otázok týkajúcich sa:
hlavných životných etáp klienta,‒
kľúčových udalostí v jeho živote (v jeho životnom ‒príbehu),
osôb, ktoré klienta významne (pozitívne či negatívne) ovplyvnili,‒
aktuálnych ťažkostí a problémov, ktorým musí čeliť,‒
jeho svetonázoru (osobnej ideológie, životnej filozofie),‒
životnej témy alebo myšlienky, ktorá sa vinie celým ‒príbehom jeho života,
scenára predpokladanej budúcnosti.‒
V rámci následnej poradenskej alebo terapeutickej práce sa psychológ zaoberá možnosťami
progresívnej zmeny osobného príbehu klienta. Podľa McAdamsa existujú dva druhy takejto
zmeny: vývinová a personologická. „Ak máte pocit, že váš príbeh stagnuje, že váš život plynie
bez toho, aby mal význam, že sa vaša identita nevyvíja, potom potrebujete vývinovú zmenu
(vášho príbehu).“ (McAdams, 1993: 270) Podľa McAdamsa je každý koncept v súvislosti s
osobným príbehom klienta spojený s určitým vývojovým obdobím jeho života. Aby bolo možné
určiť žiaduci typ vývojovej zmeny v osobnom príbehu klienta, treba najskôr špecifikovať jeho
pozíciu vo vývinovom rámci. Personologická zmena je prenikavejší typ zmeny identity, ktorý sa
zvyčajne realizuje pomocou psychoterapie. Úlohou klienta je vytvoriť si nové vedomie vlastného
„ja“. (Taročková, 2011: 30.)
Robertsovej metóda rodinnej terapie rozlišuje šesť typov príbehov, ktoré odzrkadľujú vzťahy
medzi jednotlivými členmi rodiny:
prepletené (navzájom rezonujúce) príbehy,‒
izolované (bez zjavných súvislostí s inými príbehmi),‒
minimálne (nie je možná ich presná rekonštrukcia),‒
zamlčané (najčastejšie majú podobu rodinných tabu),‒
rigidné (ich interpretácia má rigidný charakter),‒
vyvíjajúce sa príbehy (ich dej sa mení v závislosti od vývojového obdobia rozprávača –‒
klienta). (Roberts, 1994)
Psychoterapeutické smery využívajúce naratívne postupy
Pre logoterapiu je teoretickým východiskom výkladová sústava postavená na troch pilieroch:
vôľa ku zmyslu, zmysel utrpenia a sloboda vôle. (Tavel, 2004: 90) V praxi to znamená, že
terapeut sa snaží objaviť v klientovom rozprávaní zmysel prežívaného utrpenia tým, že mu
pomáha rozvinúť vôľu ku zmyslu. Následne, uplatnením slobodnej vôle sa klient rozhodne pre
výber niektorej z rozpoznaných možností, ktoré mu vzniknutá situácia ponúka, a uskutoční ju.
Všetko, čo sa človeku prihodí, má podľa Frankla (zakladateľa logoterapie) nejaký vyšší zmysel.
Presvedčenie o vyššom zmysle ‒ chápanom ako hraničný pojem, alebo v náboženskej rovine ako
prozreteľnosť ‒ má eminentný psychoterapeutický význam, je tvorivé a nič podľa neho nie je
bez zmyslu. O zmysluplnosti života môže rozhodnúť aj niekoľko vrcholných životných
okamihov. Dokonca jediný z nich dokáže spätne vytvoriť zmysel celého jedného ľudského
života, môže dať zmysel tomu, čo človek prežil alebo vykonal v minulosti. (Frankl, 1990: 542-
547)
Regresná hypnoterapia môže klientovi pomôcť „vrátiť sa“ do obdobia (jeho životného príbehu),
v ktorom vznikla príčina aktuálnych fyziologických alebo psychických problémov. Hypnóza
totiž umožňuje (ľahší a efektívnejší) prístup ku spomienkam, myšlienkam či pocitom
(zabudnutým aj potláčaným) z ranných období klientovho života.
Psychoanalytická terapia. V snahe dať svojmu životu zmysel, sú klienti postavení pred úlohu
usporiadať prežité udalosti do časových sekvencií tak, aby vytvorili súvislý obraz „seba“ aj
okolitého sveta. Na jeho získanie je potrebné spojiť do lineárnej sekvencie jednotlivé udalosti z
minulosti, prítomnosti aj možnej budúcnosti klienta. Vzniknutý „obraz“ môže byť označovaný
(vnímaný) ako príbeh, narácia, rozprávanie o sebe. V tomto zmysle môžeme teda za naratívny
prístup považovať aj psychoanalýzu. Navyše, aj sny, s ktorými psychoanalýza pracuje možno
vnímať ako krátke naratívne (symbolické) príbehy.
Snami sa zaoberá aj Gestalt terapia. Na rozdiel od psychoanalýzy, ktorá uplatňuje kauzálny
(hľadá príčiny) a finálny (hľadá účel) prístup, „tvarová“ terapia sa sústreďuje na prítomný
okamih, v ktorom je obsiahnutá minulosť aj budúcnosť klienta, a na napĺňanie jeho aktuálnych
potrieb. Perls (zakladateľ Gestalt terapie) predpokladal, že každá postava, či objekt v sne (v
príbehu) je projekciou nás samých a zrkadlí spôsob, akým žijeme svoj život. (Perls, 1973) Tiež to
znamená, že každá postava alebo objekt (v našich predstavách) reprezentuje určitú časť nás
samých, ktorú tým spôsobom dokážeme „vidieť“, rozpoznať a prijať.3
Snovými (aj aktívne imaginovanými) symbolmi a ich dynamikou sa v rámci individuačného
procesu človeka zaoberá tiež jungovská psychoterapia.
Aj na človeka zameraná rogersovská psychoterapia pracuje s autobiografickými príbehmi
klientov. Aktualizačná tendencia (rozvoj vrodeného osobnostného potenciálu), ktorú tento
psychoterapeutický smer zdôrazňuje, je často narušená „podmienkami ocenenia“ (či predstavami
okolia), ktoré jedincovi vo vývoji kladú významné osoby v jeho živote (rodičia, učitelia, partneri,
priatelia a podobne). V dôsledku toho, človek popiera alebo skresľuje tie životné zážitky
(príbehy), ktoré nie sú v súlade s jeho predstavou o sebe s jeho ‒sebaobrazom. Terapeut pomáha
klientovi uvedomiť si popierané alebo predstavivosťou deformované spomienky, ktoré dovtedy
„nesmeli byť“ plne uvedomené. (Rogers, 2000)
Zakladateľ na proces-orientovanej psychológie Arnold Mindell vo svojej práci zistil, že „telesné
symptómy nie sú nevyhnutne patologické, a že to nie sú len choroby, čo sa musia liečiť, hojiť či
potláčať. Symptómy sú podľa neho potenciálne zmysluplné a účelné stavy, ktoré „môžu zahájiť
fantastickú fázu života alebo môžu priniesť úžasný prístup k jadru existencie. Môžu byť tiež
výletom do iného sveta... môžu byť kráľovskou cestou vývoja osobnosti... zrkadlia sa v snoch a
všetky sny vypovedajú, rôznym spôsobom, o telesných stavoch.“ (Mindell, 1992: 81) Proces-
orientovaná psychoterapia verí, že sny, symptómy, zdravotné a vzťahové problémy nesú v sebe
posolstvo, ktoré klient aktuálne nie je schopný vnímať, ktoré mu však môžu pomôcť plnšie
prežívať jeho život a odpovedať na základné otázky ľudského bytia.4
Pri katatýmne-imaginatívnej psychoterapii (KIP)5 psychológ podnecuje imaginovanie klienta
zadávaním relatívne vágnych motívov (dom, rieka, strom a podobne), pričom klient popisuje, čo
sa odohráva pred jeho „vnútorným zrakom“. Klient rozpráva aj o emóciách, ktoré v ňom
vytvorené predstavy vyvolávajú. Terapeut ho sprevádza a prostredníctvom verbálnych
intervencií ovplyvňuje a štruktúruje jeho rozvíjajúce sa imaginácie. (Jirsáková, 2003)
3 Perls pracoval aj s metódou identifikácie, pričom vyzýval pacientov, aby svoje sny (či aktuálne psychické
stavy) dramatizovali zosobňovali osoby, predmety, či dokonca prostredie, ktoré sa v nich vnímali.‒
(Mackewn, 2009)
4 Procesová práca odhaľuje a oceňuje neobvyklé a neuznané aspekty našej osobnosti (života), ktoré máme
tendenciu ignorovať, a učí nás vnímať ich ako potenciálne zdroje zmysluplných zážitkov a riešení na naše
problémy.
5 Bola vyvinutá V. Leunerom v roku 1997. Vychádza z koncepcie hlbinnej psychológie a psychoanalýzy. Riadi
sa však inými terapeutickými pravidlami a v priebehu terapie vyžaduje iný interakčný štýl. Pracuje hlavne s
imagináciou denného sna.
S istou mierou zovšeobecnenia možno konštatovať, že naráciu vo forme ‒imaginácie
(predstavy, príbehu, konkrétneho psychického či fyzického stavu) využívajú aj všetky‒
psychoterapeutické smery založené na relaxácii (relaxačná terapia, kognitívno-behaviorálna
terapia, satirovská rodinná terapia a symbolicko-meditačná psychoterapia).
Posledným, no súčasne najviac využívaným a finančne najmenej nákladným, laickým typom
naratívnej terapie, ktorý existuje už odnepamäti je dôverný rozhovor medzi priateľmi, životnými
partnermi, či rodičmi a deťmi. Základnou vlastnosťou takéhoto príbehu je vzťahovosť (respektíve
zdieľanie) je vždy niekým rozprávaný a niekým počúvaný, je prostriedkom vytvárania a‒
udržiavania medziľudských vzťahov a komunikácie. Príbehová skúsenosť ako vzťahový typ
ľudskej skúsenosti je v súčasnosti nespochybniteľnou antropologickou konštantou je‒
reflektívnym prostriedkom vo vzťahu človeka k sebe samému i okolitému svetu. (Poznámka: V
istom zmysle ho dokonca možno považovať za prostriedok „vyjadrenia“ a „tvorenia“ sveta
klientom.)
Psychodiagnostika – projektívne metódy
Projekcia patrí medzi obranné reakcie organizmu vychádzajúce z fylogeneticky najstarších
mechanizmov pôvodne slúžiacich na zachovanie života, ktorými boli útek a útok. (Vágnerová,
2004) Zmyslom týchto obranných mechanizmov bolo ochrániť celistvosť „ega“ (osoby) pred
deštruktívnymi účinkami pudových a citových pnutí v situáciách konfliktu, ohrozenia, pocitu viny,
hanby, strachu či odporu. Spoločnou charakteristikou všetkých obranných mechanizmov6 je
skutočnosť, že realitu popierajú, deformujú a pracujú nevedome. (Hartl ‒ Hartlová, 2004: 9)
Autorom termínu projekcia bol Sigmund Freud. Definoval ho ako mechanizmus vyrovnávania sa s
vnútornými pudovými impulzmi, ktoré sú pre indivíduum málo prijateľné, a tak ich (za účelom
podvedomej snahy o zviditeľnenie) prenáša na iných pripisuje vlastné osobnostné charakteristiky‒
iným osobám. (Hall ‒ Lindzey, 2002) Rapaport prirovnáva projekciu k premietaniu filmu, pričom
osobnosť jedinca je filmom, projektívna technika je premietacím prístrojom a obrazy na plátne sú
(diagnostickým) protokolom. (Stančák, 1982) Väčšina súčasných psychológov a psychoterapeutov
podporuje rozšírené chápanie tohto konceptu, podľa ktorého projekcia znamená prenášanie
špecifickej vnútornej konštalácie jedinca do akejkoľvek vykonávanej činnosti, správania či reakcie
na vonkajšie alebo vnútorné podnety. Tieto psychické procesy (reakcie, správanie, usudzovanie) sú
u každého jedinca relatívne stále a typické.
V tomto zmysle sú projektívne testovacie techniky špeciálnymi metódami slúžiacimi na
odhaľovanie nevedomých (úmyselne aj neúmyselne) obsahov myslenia a zobrazenia štruktúry
6 Okrem projekcie k nim patria: potlačenie, sublimácia, presun, projekcia, racionalizácia, regresia, izolácia,
popieranie, banalizácia, identifikácia, substitúcia a rezignácia.
osobnosti. Hart a Hartlová ich definujú ako metódy založené na skúmaní osobnosti prostredníctvom
neuvedomovaných, projektívnych procesov odhaľujúcich emócie, želania, názory a povahové rysy
vyšetrovanej osoby. (Hart, ‒ Hartlová, 2010: 99)
Najznámejšími diagnostickými projektívnymi technikami používanými v prostredí slovenskej
psychologickej a psychoterapeutickej praxe sú: tematický apercepčný test,7 projektívne interview,8
terapeutická diagnostika (angl. therapeutic assessment),9 začarovaná rodina,10 Rorshachov test
(veľký alebo malý), Lüscherov test farieb, Baum Test (kresba stromu), kresba postavy a test ruky.
Práca s príbehom je dnes frekventovanou súčasťou psychodiagnostiky u detí aj dospelých. Použitie
projektívnych metód u detí je však odlišné od ich použitia u dospelých. „Detské „ja “ sa ešte len
vyvíja štruktúra a rysy jeho osobnosti sú pomerne nestabilné. Pri interpretácii je obtiažne odlíšiť‒
vývojové faktory od osobnostnej dynamiky, nezrelosť od patologickej úchylky. Hranica medzi
vedomými a nevedomými procesmi má u detí iný charakter ako u dospelých. Dieťa je v porovnaní s
dospelým pri vytváraní projektívnych odpovedí citlivejšie na prostredie (v ktorom sa vyšetrenie
realizuje), na interakciu s vyšetrujúcim psychológom, aj na priebeh a dĺžku sedenia. Navyše, deti
7 TAT je dôležitý predovšetkým pre interpretáciu porúch chovania, neuróz a psychóz. Materiál testu tvoria
obrázky, na ktorých sú načrtnuté nejednoznačné situácie. Úlohou vyšetrovaného je vytvoriť ku každému obrázku
čo najdramatickejší príbeh a opísať, čo si postavy (osoby), ktoré v ňom vystupujú myslia a čo cítia. Jeden z
výkresov predstavuje len čistá biela plocha, na ktorú má vyšetrovaný klient premietnuť niektorú vlastnú predstavu
a následne o nej vyrozprávať príbeh.
8 Ide o exploračnú techniku využívanú najmä v detskej psychologickej praxi. Používa sa u detí od 7 do 13 rokov.
Jej naratívna časť sa zakladá na desiatich projektívnych obrázkoch ilustrujúcich vzťah detí k rodičom, ku škole, k
vrstovníkom, ďalej na obrázkoch zameraných na zisťovanie strachu, vnútorných konfliktov, motívov správania a
podobne. Dieťa si má predstaviť, že ide o ilustráciu k nejakému príbehu, ktorý následne spolu s vyšetrujúcim
psychológom vytvorí.
9 TA (therapeutic assessment) považuje už samotný diagnostický proces za potenciálnu rovinu terapeutického
vzťahu. Hlavnou projektívnou technikou v rámci TA vytvorenou Leonardom Handlerom je tzv. ‒ ‒ začarované
zviera (angl. fantasy animal game). Úlohou klienta je nakresliť podľa vlastnej fantázie také zviera (prípadne
viacero zvierat), ktoré v prírode nejestvuje, ani nikdy o ňom nepočul. Po ukončení kresby je klient vyzvaný, aby o
danom zvierati vytvoril príbeh. TA vychádza z predpokladu, že v symbolike príbehu sa objavia nevedomé procesy
a hlavné problémy klienta.
10 Test kresby začarovanej rodiny vznikol približne v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Význam
„začarovania“ členov rodiny do zvierat spočíva v možnosti sledovať ich povahové rysy, ktoré sa na základe
voľných asociácií vyšetrovaného dieťaťa premietajú do všeobecných vlastností prisudzovaných jednotlivým
zvieratám. Kresba začarovanej rodiny poukazuje predovšetkým na to, ako dieťa vlastnú rodinu vníma pokiaľ ide o
rozdelenie rolí, moci a statusov. Má potenciál poukázať na skryté konflikty, rivalitu, pocity menejcennosti a iné
formy psychologickej dynamiky v rámci danej rodiny. (Krejčířová Langmeier, 1998)‒
neprežívajú vnútorné konflikty rovnako ako dospelí.“ (Svoboda, M. Krejčířová, D. Vágnerová,‒ ‒
2001: 237)
Podľa Cramerovej (1996) je každý príbeh unikátnym priemetom psychologickej reality svojho
autora. Pri vyhodnocovaní naratívnych projektívnych testov sa analyzuje predovšetkým obsah
príbehu. Administrátor testu sa s osobitným zreteľom zaujíma o hlavného hrdinu, teda postavu, s
ktorou sa klient identifikuje, ďalej o motívy jej konania, osobnostné vlastnosti a city, ktoré prežíva.
Samostatná pozornosť je venovaná aj „vonkajším silám“, ktoré sa vyskytujú v hrdinovom okolí, a
tiež pomeru (vzťahu) medzi týmito silami a vnútornými silami protagonistu príbehu (klienta).
Literatúra
Čermák, I. (2004) Narativní myšlení a skutečnost. Československá psychologie, roč XLVIII, č. 1,
s. 17-26.
Čermák, I. (2005) Narativní paměť. In: Macek, P. Dalajka, J. (eds.) Vývoj a utváření osobnosti‒
v sociálních a etnických kontextech. Brno: Institut výskumu dětí, mládeže a rodiny. Fakulta
sociálních studií Masarykovy univerzity.
Fabián, D. (2002) Bytie v príbehoch a s príbehmi. Fénix, n. 7 (3), s. 29.
Freedman, J. Combs, G. (2009) Narativní psychoterapie. Praha: Portál.‒
Hart, P. ‒ Hartlová, H. (2004) Psychologický slovník. Praha : Portál.
Hart, P. ‒ Hartlová, H. (2010) Velký psychologický slovník. Praha : Portál.
Frankl, V. E.: (1990) Dynamika a hodnoty. Československá psychologie, roč. 34, č.6, s. 542-547.
Jirsáková, V. (2003) Nevědomé procesy v aktivní imaginaci. In: Konfrontace, roč. 14, č. 3, s.
154-161. ISSN 0862-8971.
Jung, C. G. (1999) Výbor z díla V. Snové symboly individuačního procesu. Brno: Nakladatelství
Tomáše Jančka.
Klačko, M. (2007) Naratívne postupy v psychológii a v teológii. Diplomová práca. Praha:
Univerzita Karlova.
Krejčířová, D. Langmeier, J. (1998) Vývojová psychologie. 3. přepracované a doplněné vydání.‒
Praha: Grada Publishing.
Kusá, Z. (1994) Dilemy nad tichom v autobiografických rozprávaniach. Bratislava: Ústav
etnológie.
Mackewn, J. (2009) Gestalt psychoterapie: Moderní holistický přístup k psychoterapii. Praha:
Triton.
McAdams, D. P. (1993) Personal myth and the making of the self. New York: William Morrow
and company.
Mindell, A. (1992) Telo a sny: Procesorientovaná psychológia v praxi. Bratislava: Stimul. ISBN
9788085697018.
Morgan, A. (2000) What is a narrative therapy? An easy to read introduction. Michigan: Dulwich
Centre Publications. ISBN 0957792905.
Perls, F. S. (1973) The Gestalt Approach and Eye Witness to Therapy. Palo Alto, CA: Science
and Behaviour Books.
Roberts, J. (1994) Tales and transformations. Stories in families and family therapy. New York:
W. W. Norton and company.
Rogers, C. R. (2000) Klientom centrovaná terapia: jej súčasná prax, aplikácia a teória. Modra:
Persona, s. 377-418. ISBN 80-967-980-3-0.
Sarbin, T. R. (1986) The narrative as a root metaphor for psychology. In: Sarbin, T.R. (ed.)
Narrative psychology. The storied nature of human conduct. New York: Praeger Publishers, s. 3-
21.
Svoboda, M. Krejčířová, D. Vágnerová, M. (2001) Psychodiagnostika dětí a dospívajících.‒ ‒
Praha: Portál.
Taročková, T. (2011) K niektorým aktuálnym otázkam naratívneho prístupu v psychologickom
poradenstve. Príbeh neohrozuje a nehodnotí nepredstavuje autentické bytie, ale bytie v‒
príbehu. In: Psychologické poradenstvo na životnej ceste. Prešov: PÚ, s. 27-33. ISBN 978-80-
555-0369-1.
Tavel, P. (2004) Zmysel života podľa V.E. Frankla. Bratislava: Iris. ISBN 80-89018-81-5, s. 90.
Vendelová, M. (2004) Možnosti poznávania života ľudí analýzou ich príbehov. Prešov: Prešovská
univerzita, s. 143-151.
Résumé:
Základnými pojmami využívanými v oblasti naratívnej psychoterapie sú naratívne interview,
príbeh, tzv. naratívna pravda, naratívna identita a naratívne poznanie.
Medzi psychoterapeutické smery, ktoré využívajú naratívne postupy patria: logoterapia,
psychoanalýza, tvarová terapia (Gestalt), proces-orientovaná psychoterapia, hypnoterapia,
katatímne-imaginatívna terapia, relaxačné terapia, KBT, satirovská terapia a iné.
Projektívne testovacie techniky sú špeciálnymi metódami slúžiacimi na odhaľovanie
nevedomých (úmyselne aj neúmyselne) obsahov mysle a na zobrazenie štruktúry osobnosti.
Najznámejšími sú: TAT, projektívne interview, TA, začarované zviera, začarovaná rodina,
Rorschachov test (veľký alebo malý), Lüscherov test farieb, Baum Test (kresba stromu), kresba
postavy a test ruky.
Résumé:
Narrative therapy is a form of psychotherapy which helps clients identify their values, skills and
knowlege, so that they can effectively confront mental, emotional, relational, developmental and
social problems they face. It is mostly used in: logotherapy, psychoanalysis process-oriented
therapy, CBT, Gestalt psychotherapy, hypnotherapy and others.
The basic narrative concepts are narrative interview, story, narrative truth, narrative identity and
narrative knowledge.
Projective techniques used in psychotherapy let a person respond to ambiguous stimuli, presumably
revealing hidden emotions and internal conflicts projected by the person into the personality test. At
present, the most common methods are: Rorschach test, thematic apperception test, draw-a-person
test, animal metaphore test, animal family drawing, picture arrangement test, Baum test and others.
Kontaktná adresa autora: Gondova 2, P.O. BOX 32, Bratislava, 814 99
Mgr. Pavol Štubňa, PhD.
Pracovisko: Filozofická fakulta UK, Katedra romanistiky
Adresa pracoviska: Gondova 2, Bratislava 814 99
e-mail: pstubna@gmail.com
telefón: 0948/552123