ArticlePDF Available

Regional shades of classical modernism Franz Wimmer (1885-1953) and Endre Lipot Szonyi (1885-1968): Life, work and time



BORECKÁ, Eva [100 %]. Regionálne odtiene klasickej moderny Franz Wimmer (1885-1953) a Endre Lipot Szönyi (1885-1968). Život, dielo, doba. In Architektúra a urbanizmus. Roč. 42, č. 1-2 (2008), s. 43-70. ISSN 0044-8680 (2008: 0.102 - SJR, Q3 - SJR Best Q). V databáze: SCOPUS: 2-s2.0-47249125218.
A ENDRE LIPOT SZŐNYI (1885 – 1968) ŽIVOT, DIELO, DOBA / Regional Shades of Classical Modernism
Franz Wimmer (1885 – 1953) and Endre Szőnyi (1885 – 1968): Life, Work and Time
Ing. arch. EVA BORECKÁ
externá doktorandka, školiteľ:
prof. Ing. arch. Matúš Dulla, DrSc.
KDTU Fakulta architektúry
Slovenská technická univerzita
Námestie slobody 19, 812 45 Bratislava
(1885 – 1953)
(1885 – 1968)
Regional Shades
of Classical Modernism
Franz Wimmer (1885 – 1953)
and Endre Szőnyi (1885 – 1968):
Life, Work and Time
Bratislavian architects Franz Wimmer and Endre
Szőnyi who had cooperated for a long time belong
to the representatives of traditional architecture
oriented towards German milieu. The architects’
work was based on the classical compositional
principles that create a fundament of harmonic
perception of architecture. Besides the authors’ new
ideas and distinctive creative orientation, their
contribution to the history of architecture in Slovakia
has not been suciently researched and appraised. In
particular, a personality of Franz Wimmer has long
been le without aention due to his emigration to
Germany in 1945 and the mentioned connections
with German milieu.
The work of the architects Wimmer and Szőnyi
was inuenced by their location, time period and
conservative ideas of the contemporary society.
However, they had always been able to accept
new inspirations and use them in a specic way.
I investigate the architectural work of their common
atelier, taking into consideration the social and
political background of the middle class of the
original German and Hungarian inhabitants of
Bratislava. During the period of independent work
and cooperation in 1918 – 1938 the architects
included modern elements of the contemporary
architectural trends to their creations based on sober
traditionalism. Both of them were pioneers in some
local Bratislavian issues, either as individuals, or
as a pair. They built Kalvín’s Court, the rst high
building from ferro-concrete on Obchodná Street; the
rst modern cinema Atlon; and the Central Passage,
the rst modern shopping passage in the Old City.
The membership in the association “Pressburger
Kunstverein” had been a special issue in the life
of the inhabitants of Pressburg/Bratislava, as well
as for both architects. The association united the
artists and the architects of German and Hungarian
circles during the period of 1855 – 1945. In 1919
the renewed association accepted numerous young
members including Franz Wimmer, his siblings
Lothar and Dora and his wife Valéria. At the same
year Endre Szőnyi applied. Aer accepting new
members the association put a goal to encourage
art in the city, to adapt new European artistic
tendencies, to support old and new art and to
participate in the creation of artistic culture worth
of the city history and its position in the state in
the future. New guidelines paid aention to the
questions of protection of memorials, art and nature
in the city, as well as advisory activities for the
Membership and work in this conservative
association helped the architects to nd clients from
the cultivated German and Hungarian circles. The
perspective of the association, however, was based on
tradition and rejection of avant-garde art that was
claimed ultra-modern and primitive. Both architects
expressed positive aitudes towards modernism,
either in a form of support for the modern artists, or
lectures in the educational centre Uránia where they
regularly informed about architecture and art around
the world. For them the educational activities in the
association had the same value as their projects.
The direct ancestors of Wimmer and Szőnyi were
born in Pressburg. Their families were tied to
the intellectual middle class of the society. Franz
Wimmer graduated at the Technical University in
Munich which was at that time regarded as one of
the best architectural schools in Europe. The school’s
orientation was based on the classical traditions
and connected teaching of the art with cras. Endre
Szőnyi studied technical construction in Switzerland
and completed this education by the art courses at
the Academy Julian in Paris. Aer nishing study
and working stays abroad they both fought in the
First World War. Aer the end of the war they met
in Bratislava in 1919. They probably established
their atelier during the period 1918 – 1921.
In their creative work during 1920 – 1930 they
promptly reacted to the artistic waves that passed
over Europe – traditionalism, Secession, Art
Deco, Heimatstil, and functionalism. In the 1920s
under the inuence of romantic post-Secession
architecture that was spreading in Europe they
projected the mansions for the constructional co-
operative of juridical ocials. The house No. 21
at Palisády in Bratislava reminds the architecture
of the castle by its bulk and accidence. In 1924 the
architects built the cinema Atlon at the present
Square of Slovak National Uprising by means of
adapting and covering the monastery court. It was
regarded as the rst modern cinema in the city.
This building, as well as Endre Szőnyi’s own house
at Kapitulská Street No. 12, was inuenced by the
artistic style Art Deco. In the rst half of the 1920s
the architects actively competed for the state orders.
Their competition proposals were created in the
style of traditional architecture which was regarded
an ocial architectural style for the state buildings
expressing their mission. The architects did not
succeed in the big competitions that were usually
won by the Czech architects who built important
functionalist constructions in Slovakia.
In 1926 the architects carried out the adaptation
of the court of Ladislav Esterházy’s Palace on
Panská Street No.13. As a result the modern
glassed shopping passage emerged. There was
a confectioner’s shop “F.Schuh” in the passage
with functionalist interior. The furniture was
rather modern at that time and was made from the
exible tubes by the company Thonet-Mundus.
In the end of the 1920s the architects built Vila
Riviéra, apartments for the guests of the water
resort in Piešťany on the bank of the river Váh.
The composition of the small villa includes all the
elements akin to purism that were characteristic
for their later constructions built in the end of
the 1930s. Diverse mosaic of their works from the
1920s is completed by the building of the Central
Passage on Laurinská Street No.17 in Bratislava
located in the historical core of the city. The
basic bulk of the building was determined by the
rigorous construction regulations formulated by the
Regulative Construction Commission of the city.
However, the rst dras performed in the traditional
style were incompatible with modern function of the
shopping premises. Aer modication of the project
the architects constructed a building with a smooth
façade. The plastic window surrounds were le
only around the windows and the gate. The massive
banisters of the highest recessive storey remained
from the original proposal as well. Family houses
built in the 1920s were projected in the style akin
to German Heimatstil. Their characteristic features
include a broad hipped roof with slopes near guers,
a smooth façade, and vertically laiced windows
with lath frames. The windows always looked homely
cosy in interior, whether the houses were one-stored,
two-stored, or three-stored. The houses were usually
located in the natural environment on the borders of
the city, far from intensive city constructions.
In the 1930s during turbulent economic and political
changes the architects with non-Slavic origin did
not have a chance to obtain state orders which were
distributed already in Prague. They projected smaller
buildings for the private sector that was connected
mainly with German milieu. Their most signicant
constructions from this period unite in a specic
way two contradictory perspectives in architecture
– right-winged conservatism and le-winged avant-
garde: on one side, conservative middle-class clients,
on the other side functionalism, already accepted as
an architectural trend. Demands for new healthy
dwelling and dierentiated rooms were impossible
to satisfy behind traditional façade. Consequently,
a new series of buildings emerged which were close
to the international style of the end of the 1930s.
They appeared at the time of pre-war constructional
boom as a result of investors’ aempts to save
money during ination. The villas were situated in
Bratislavian quarter Hausbergeln (near the Castle)
that was regarded as a healthy locality. They were
built on the distant steep parcels that were not easy
to reach by transport. The clients were medical
doctors and lawyers, Pressburgers. For them dicult
transportation was compensated by a beautiful view
on the city, the river and the landscape.
The accidence of the villa of MUDr. Gustáv Szamák
on Partizánska Street No.12 is dierent. Four-stored
villa is built on the steep slope. Its living premises
are situated in the southern part and look to the city.
Comfortable circular stair-case is situated on the
street façade in an admied cylindrical form. The
roof is plane and include a terrace for sunbathes.
The façade is smooth, with horizontal and vertical
windows placed alternatively on the oors. Apart
from the plastic crown cornice, it is decorated by the
relief of deer’s head with a cross – the symbols of St.
Hubert. Two small mansion houses at Palisády on
Hlavatého Street No. 6 and Zámocká Street No. 1
have a smooth façade, semi-ush-mounted balcony
or a bay supported by consoles, while the window
surrounds are indicated in stucco. Horizontal
windows are completed by the smaller vertical
ones. On the top of the houses there are penthouses
and roof terraces. Beside those constructions, the
architects projected more villas outside the city
centre with characteristic high hipped roof and
window frames.
An important construction of the annex of the parish
and the shop Pallehner in Bratislava was realised at
the same period. The object is eciently incorporated
into Hurbanovo Square on the side of the Trinity
Church. The façade also includes the relief with a
religious motive created by Bratislavian sculptor
Alois Rigel. The architects used his decorations on
their constructions only in the year 1938.
Apart from projecting new constructions, F.
Wimmer was well-known specialist on protection
of monuments and architecture in historical
environment. As a member of various commiees
he saved from demolition many monuments in
Bratislava. His prociency was appraised in
Prague, the capital of the republic, populated then
by numerous German inhabitants: in 1929 he was
invited as a professor at the Department of Medieval
Art of the Technical University (the German section
of Charlemagne University).
E. Szőnyi, on the other side, in 1931 – 1938
edited the journal Forum where he informed about
advancement in architecture and art around the
E. Szőnyi mentions 130 constructions and numerous
architectural studies in his list of projects created
during his life. Most of them are family houses and
villas. The works of Wimmer a Szőnyi, similar to
other architects of German conservative circles, had
two levels. Family houses were projected in the style
close to Heimatstil with following characteristic
features already mentioned above: smooth façade,
vertically laiced windows with lath frames, steep
hipped roof with slopes near guers. At the same
time they created constructions in the style close to
purism characterised by a smooth façade, with its
bulk shied forward relative to the constructional
line on higher oors; horizontal but not stripped
windows; and a plain roof. Creations of Wimmer
and Szőnyi, however, were characterised by specic
elements. The bay or the balcony was supported by
consoles, window frames were indicated in stucco,
and facades were decorated by relief with religious
motives. Their new constructions in the historical
centre of the city well ed into environment.
Clients praised personal enthusiasm of the architects
and their responsibility.
Both architects were well-educated and well-
informed in architecture around the world. Their
work continued local traditions as well as their
classical high education and respected demands of
the clients.
Apart from functionalism, the work of Wimmer
and Szőnyi belonged to the trends that were
successfully adapted in Slovakia during inter-war
Meno architekta profesora Franza Wimmera
je späté so známejším Endre Szőnyim,
s ktorým zotrval dvadsať rokov v tvorivej
architektonickej spolupráci. V roku
2005 uplynulo 120 rokov od narodenia
oboch architektov. V dejinách slovenskej
architektúry sú zaradení medzi predstaviteľov
konzervatívnej/tradičnej architektúry
s osobitým prejavom, s orientáciou na nemecké
Na začiatku 20. storočia bol Prešporok ešte
súčasťou rakúsko-uhorskej monarchie.
Konzervatívna Viedeň, ako najbližšia
metropola, mala silný vplyv na prešporskú
meštiansku vrstvu. Uznávanie tradičných
meštianskych hodnôt dávalo ľuďom pocit
nemennej istoty a stability. Tento jav sa
preniesol do kultúry, umenia aj architektúry.
V mnohonárodnostnom Prešporku žili vedľa
seba Nemci, Maďari, Židia, Česi, Slováci
a každá z národností sa špecicky prejavovala
v spôsobe života a aj v architektúre. Vďaka
tomu Prešporok začiatkom storočia hýril
rozmanitou štýlovou zmesou. Po vzniku
Československej republiky, rondokubizmus zo
začiatku dvadsiatych rokov a tradicionalizmus
do tridsiatych rokov 20. storočia boli hlavnými,
spoločensky akceptovanými smermi.
V tridsiatych rokoch sa začal presadzovať
funkcionalizmus spätý s ľavicovým hnutím,
ako vyhranený architektonický názor.
Myšlienkové uvoľnenie netrvalo dlho, opätovná
vlna tradicionalizmu alebo návratu k starým
osvedčeným formám nastupuje s príchodom
najmä národného socializmu v Nemecku.
Zdroj Balneologické múzeum Piešťany
Zdroj Francová, Z. – Grajciarová, Ž. – Herucová, M.: Bratislavský umelecký spolok.
Albert Marenčin Vydavateľstvo PT 2006
Franz Wimmer, priateľmi zvaný Feri, sa
narodil 3. mája 1885 v Prešporku (ktorý bol
v roku 1919 premenovaný na Bratislavu),
v dome na Michalskej ulici 2 (dom bol neskôr
známy pod názvom Perlička), v rodine Adolfa
Wimmera (1845 Trnava – 1935 Bratislava),
váženého prešporského občana mestského
poslanca, riaditeľa Prvej prešporskej
sporiteľne, zakladajúceho člena spolku
Pressburger Kunstverein a majiteľa obchodu
s koloniálnym tovarom „Zum Elefanten =
Ku slonovi“, ako jedno zo štyroch detí /1/.
Prešporok, v tom čase periféria konzervatívnej
Viedne, bol malým mestom s prevládajúcim
neslovanským obyvateľstvom, ovládajúcim
plynulo maďarčinu a nemčinu. Kedy a kde
Franz nadobudol základné vzdelanie nie je
známe, gymnázium absolvoval v rodnom meste
a v maturitnom veku v roku 1903 navštívil
Londýn. Z tohto výletu sa zachovali fotograe,
cieľ návštevy ostáva neznámy. Ako 18-ročný
však spoznal svetovú metropolu a možno práve
táto cesta vzbudila jeho záujem o následné
štúdium architektúry.
Na prelome storočia boli v Mníchove
intelektuálne a umelecké zoskupenia, ktoré
priťahovali mladých a aj jedna z najlepších
európskych architektonických škôl. Túto školu,
Technickú univerzitu, si vybral aj Franz Wimmer
/2/. V rovnakom období na univerzite študovali
aj Erich Mendelsohn a Walter Gropius, neskorší
čelní predstavitelia modernej architektúry /3/. Po
ukončení školy zostal Wimmer istý čas pôsobiť
ako asistent profesora Friedricha von Thierscha
(1852 – 1921), skúseného pedagóga a praktického
architekta. Škola Wimmerovi položila pev
základy pre jeho neskoršiu tvorbu postavenú
na princípoch tradičnej architektúry. Samotné
zameranie školy bolo konzervatívne, vychádzalo
z klasických tradícií a viedlo výučbu v
spojení výtvarného umenia s remeslom /4/.
Z mníchovského obdobia sa zachovali nepočetné
akvarely zobrazujúce klasicizujúce stavby
signované Wimmerom aj prof. Thierschom /5/.
V roku 1911 sa Franz oženil s mníchovskou
maliarkou Valerie Heller-Spiess (1884
Schweinfurt – 1933 Mníchov) /6/. Valéria patrila
ku skupine klasicky orientovaných maliarov, jej
témami boli kvetinové zátišia, ktoré mali úspech
v meštianskych domácnostiach. Pravdepodobne
do roku 1913 sa Franz striedavo zdržiaval
v Mníchove aj v Prešporku, obidve mestá si
uvádzal ako adresu sídla ateliéru /7/.
V období troch rokov do vypuknutia prvej
svetovej vojny získal v Prešporku svoje prvé
zákazky. Akú rolu pritom zohrali priateľské
kontakty s investormi, ťažko povedať.
Faktom je, že príslušníci jeho spoločenskej
triedy boli spriaznení cez spolok Pressburger
Kunstverein, ktorý bol založený v roku 1885.
Prvou známou realizáciou pripisovanou
F. Wimmerovi je secesná stavebná úprava
terénneho prevýšenia Rudnayovho námestia
pri Dóme sv. Martina. Exteriérové schody,
kamenný oporný múr, mreže a dekoratívne
lampy realizoval Bratislavský okrášľovací
spolok v roku 1912 /8/. Tento spolok úzko
spolupracoval so spolkom Pressburger
Kunstverein, ktorý sa bude spomínať neskôr.
V rovnakom období v rokoch 1911 – 1913
vstúpil do povedomia verejnosti projektom
a realizáciou významnej stavby Kostola
reformovanej cirkvi na dnešnom Námestí SNP
a Kalvínovým dvorom na Obchodnej ulici 12,
obidva objekty boli prevádzkovo prepojené /9/.
Tento nájomný dom (Kalvínov dvor) bol prvý
vysoký dom budovaný zo železobetónu na
Obchodnej, vtedajšej Schöndorfskej ulici. Objekt
v Prešporku pôsobil ojedinelo, v Budapešti sú
stavby podobného štýlu početne zastúpené.
Foto Juraj Linzboth
Projekt získal ako víťaz architektonickej
súťaže a jeho meno spolu s menom staviteľa
F. Opaterného je vytesané zlatým písmom
na mramorovej tabuli v predsieni kostola.
Architektúra obytného domu je v štýle
maďarskej secesie s ľahkými oceľovými
balkónmi, čo sa v danom období považovalo za
moderné riešenie. Fasády nájomného domu aj
kostola sú rovnako bohato zdobené zo strany
ulice aj dvora. Exteriér kostola je postavený
v neorománskom slohu alebo v Rundbogenstil
– v štýle oválneho oblúka /10/. Mladý Wimmer
si zrejme dôveru predstaviteľov spolku
Pressburger Kunstverein, ktorí si v roku 1913
vyžiadali jeho odborné stanovisko
k uvažovanej výstavbe výstavnej siene podľa
vzoru viedenského Secessionu na konci
dnešného Hviezdoslavovho
námestia /11/.
Po vypuknutí prvej svetovej vojny v roku
1914 sa Franz dobrovoľne prihlásil na
balkánsky front. Na fotograi vyhotovenej
pred kasárňami na vydrickom podhradí je
spolu s manželkou Valériou a so sestrou Dorou
tesne pred odchodom na front /12/. O jeho
vojnových skúsenostiach a dĺžke pobytu na
Balkáne sa nezachovali žiadne informácie.
Z frontu si však prináša mnoho vlastných skíc –
akvarelov zachytávajúcich pozorovania krajiny
a obyvateľov /13/. Manželka Valéria počas jeho
neprítomnosti pravdepodobne žila v Prešporku
vo wimmerovskom dome a umelecky tvorila
– vyšívala vankúše a maľovala kvetinové
kompozície, ktoré neskôr vystavovala
prostredníctvom spolku Pressburger
Kunstverein /14/. V roku 1918 je
F. Wimmer opäť v Mníchove, nestráca
však kontakt s rodným mestom a v liste
adresovanom archivárovi Batkovi do Prešporka
spomína svoju prácu na návrhu obnovy vstupu
do prešporského františkanskeho
kláštora /15/.
Vplyv bavorskej architektúry, s ktorou sa
stretol počas štúdia v Mníchove, bol na jeho
tvorbu zjavný. Niekoľko jeho akvarelov
zobrazuje dobový vkus pri zariaďovaní
meštianskych interiérov v štýle biedermeier
/16/. Pravdepodobne išlo o návrhy z obdobia
do roku 1920. Už v týchto návrhoch sa
vyskytuje krb s tehlovým obkladom, ktorý je
možné vzhliadnuť v niekoľkých realizáciách
z neskoršieho obdobia.
Endre Lipot, nazývaný aj Bandi, sa narodil 13.
októbra 1885 na území dnešného Maďarska
v Jászberényi. Otec Jozef Zapletal (1854 – ?)
pôvodom z Prešporka, bol štátnym úradníkom
na nančnom úrade, ktorého často prekladali
v rámci územia monarchie. Ostatná rodina
Zapletalovcov, pravdepodobne otcovi bratia
František a Eduard, pracujúci v štátnej
službe, žili v Prešporku /17/. Endre absolvoval
základné vzdelanie v maďarskom meste
Monor pri Komárne, meštianku v Budapešti,
obchodnú akadémiu vyštudoval v Prešporku.
Pravdepodobne v roku 1903 odišiel do
Švajčiarska, kde aj vďaka podpore matkinho
brata pána Reicha, ktorý mal v švajčiarskom
Berne projektovú kanceláriu, mohol študovať
na odbornej škole pre stavebných technikov.
Podľa zachovaných dokumentov 27. júla 1907
získal Atest z Technikum des Kantons Zurich
in Wintherthur – Fachschule für Bautechniker,
ktorý bol vystavený na meno Bandiho
Zapletala. Technické vzdelanie si súbežne
dopĺňal umeleckým štúdiom v Paríži. V období
rokov 1904 – 1910 striedavo žil vo Švajčiarsku
a Francúzsku, kde navštevoval Akadémie
Julian /18/. Na tejto parížskej akadémii, založenej
v roku 1868 pre profesionálnych aj amatérskych
maliarov, študovali aj významní svetoví maliari.
Až do prvej svetovej vojny striedavo pracoval
vo viacerých architektonických ateliéroch vo
Francúzsku a Švajčiarsku.
Vplyvom politických udalostí musel Endre
Zapletal ako občan rakúsko-uhorskej monarchie
tajne odísť z Paríža a narukovať do cisársko-
kráľovskej armády.
V rokoch 1914 – 1918 bojoval na rôznych
frontoch Európy. Legitimácia s fotograou
z oblasti Isonzo (hraničná rieka Soča
v Slovinsku a Taliansku) z roku 1917 – 1918 je
vystavená na meno ing. Bandi Zapletal (Szőnyi)
/19/. Za zranenia, ktoré utrpel na talianskom
fronte a bojové zásluhy mu bol udelený
Rytiersky kríž Františka Jozefa. Jeho brat Franz
Henrik v hodnosti leitenant padol na začiatku
prvej svetovej vojny, zomrel mladý,
ako 23-ročný.
V roku 1918 (28. februára) na základe výnosu
maďarského kráľovského ministra vnútra
si zmenil meno zo Zapletal na Szőnyi.
V Budapešti zložil skúšku stavebného majstra –
epitőmesteri a 23. júna 1918 mu bolo vystavené
vysvedčenie na meno Szőnyi (Zapletal)
Endre /20/.
Prešporok-Pozsony, napriek dohode víťazných
mocností , že mesto pripadne Československej
republike, chcel zostať maďarský. Vo februári
1919 sa stal sídlom Ministerstva s plnou mocou
pre správu Slovenska. V marci dostal na návrh
úradníkov z Prahy nový názov Bratislava,
aby sa vyzdvihli slovanské tradície mesta.
Úradným jazykom sa stala slovenčina. Do
mesta prichádza česká inteligencia, ktorá videla
príležitosť uplatniť sa vo všetkých sférach
spoločenského života, za prácou prichádzajú
Slováci z vidieka. Na druhej strane, odchádzajú
nemeckí a maďarskí starousadlíci, ktorí
stratili perspektívu ďalšej kariéry. S vlnou
nových obyvateľov prichádza v dvadsiatych
rokoch silná generácia českých architektov,
menovite A. Balán, J. Grossman, K. Šilinger,
J. Mergenc, F. Krupka, V. Šebor, J. Marek všetko
pražskí žiaci J. Kotěru a J. Plečnika. Priniesli
so sebou rondokubizmus alebo oblúčikový
dekorativizmus, ktorý predstavili ako národný
sloh /21/.
Samostatnou kapitolou v živote prešporských/
bratislavských obyvateľov bolo členstvo v
Pressburger Kunstverein. Spolok združoval
výtvarných umelcov a architektov nemeckého
a maďarského okruhu v období rokov 1885 až
1945. Zakladateľmi spolku boli predstavitelia
župy s cieľom povzniesť kultúrny život
Prešporka. V roku 1919, v období oživenia
spolku a pratí nových stanov, si spolok
stanovil: „... podnietiť v meste umelecký život,
prispôsobiť ho novým európskym umeleckým
snaženiam, podporovať starostlivosť o staré
a súčasné umenie a podieľať sa na vytváraní
umeleckej kultúry hodnej jeho minulosti
i budúceho postavenia v štáte.“ Nové
stanovy sa zaoberali aj otázkami pamiatkovej
starostlivosti, ochrany umeleckých a prírodných
krás mesta, poradenskej činnosti pre výstavy /22/.
Do obrodeného spolku v roku 1919 vstúpilo
mnoho mladých členov. Medzi nimi boli
Franz Wimmer so súrodencami Lotharom,
Dorou a manželkou Valériou, v tom istom
roku požiadal o členstvo aj Endre Szőnyi /23/.
Práca pre spolok, až do jeho zániku, bola
súčasťou aktívneho spoločenského života oboch
architektov rovnako ako projektovanie stavieb.
Kedy a za akých okolností sa stretli Franz
Wimmer a Endre Szőnyi nevieme, názorovo si
však museli byť blízki aj cez členstvo a prácu
v spolku. Szőnyi od začiatku aktívne pracoval
v troch komisiách: v sekcii múzejnej, v sekcii
pre ochranu vlasti a jej obyvateľov a v sekcii pre
umenie a remeslo /24/.
V povojnovej novosformovanej republike
vzniká naliehavá potreba rozvoja priemyslu
a s ním riešenie ubytovania prichádzajúcich
bezzemkov z vidieka za prácou do fabriky.
V súvislosti s návrhom zdravého bývania
sa architekt Szőnyi zviditeľnil na spolkovej
výstave konanej 15. novembra 1919, ktorá
mala dva tematické okruhy – architektonický
a výtvarný. V architektonickej časti to bola
prezentácia záhradného mesta, ktoré sa
malo postaviť na južnom svahu Karloveskej
cesty v lokalite Schalerberg – Tôňava.
Výstavu návrhmi oboslali viacerí architekti.
Vypracovaním projektu bol však poverený
v tom čase tajomník spolku, v Prahe pôsobiaci
brnenský architekt Klaudius Madlmayer, ktorý
si prizval na spoluprácu Szőnyiho a krátko aj
Weinwurma /25/. Napriek vysokému stupňu
pripravenosti územia sa projekt nerealizoval,
mesto dalo prednosť zástavbe na vzdialenej
Kolibe /26/. Súdobá konzervatívna kritika
sa k výstave výtvarného umenia vyjadrila:
„... dojem kalili ultramoderné diela, ako aj
diela priemerné. /27/“ Spolok, ktorý vytváral
a formoval názory na životný štýl, vyzýval
svojich členov k umiernenosti a striedmosti
v umeleckom prejave.
Život a dielo oboch architektov musíme
poskladať z drobných udalostí, o ktorých sa
zachovali zmienky v rôznych písomnostiach,
zachovanej projektovej dokumentácii
a ojedinelých spomienkach ešte žúcich
pamätníkov. Cez spolkovú činnosť sa môžeme
dozvedieť viac o súvislostiach, ktoré podmienili
vznik niektorých ich diel.
Všeobecne sa uvádza rok 1918 – 1919, keď
si v Bratislave, v zrelom veku 33 – 34 rokov
založili spoločný ateliér. K predpokladanému
neskoršiemu dátumu založenia prispievajú
ďalšie projektové aktivity Endre Szőnyiho
v rokoch 1919 – 1921, o ktorých s istotou
vieme, avšak nie je zmienka o Wimmerovej
spolupráci. Ani toto však nie je dôkazom,
pretože výkresovú dokumentáciu v tom čase
zhotoviteľ nepodpisoval. V materiáloch spolku
Pressburger Kunstverein sa spomína súťaž,
vďaka ktorej E. Szőnyi získal objednávku
a prvú známu realizáciu – stavbu mestského
nájomného domu na Grösslingovej ulici
59 – 63 /28/. Š. Šlachta o tejto realizácii píše:
„... napriek niektorým formálnym detailom
predstavuje moderný architektonický názor
a v porovnaní s inými realizáciami tohto
obdobia, napríklad K. Šilingera na Račianskom
mýte v Bratislave, A. Balána s J. Grossmannom
na Legionárskej ulici alebo J. Nowotného
na Zochovej ulici vyznieva progresívnejšie
a to aj v dispozičnom usporiadaní aj v
architektonickom výraze.“ /29/ Dom v období
svojho vzniku stál na konci zastavanej
časti mesta obytnými budovami. Hlavný
objekt je päťpodlažný s kolmými bočnými
štvorpodlažnými krídlami, spolu vytvárajú
dvor od ulice uzatvorený kovovým plotom na
masívnom múriku. Zároveň v hĺbke pôdorysu
domu sú ďalšie dva dvory. Robustná hmota
stavby je členená vertikálnymi členenými
oknami a balkónmi podopretými konzolami.
Strešná krajina s vysokou valbovou strechou
je členená malými vikiermi a združenými
Dom sa vyznačuje prvkami, ktoré sú
porovnateľné s ich ďalšími stavbami
z dvadsiatych rokov – proporcie okien
a steny, členenie okien, tvarovanie zábradlia.
Detaily sú na týchto stavbách podobné, ale
nie rovnaké. Typické pre neskoršiu spoločnú
tvorbu bolo zdobenie fasády reliéfmi. V
prípade domu Grösslingovej ulici 59 – 63 sú
nad troma vstupmi do domu tri rôzne reliéfy
od neznámeho autora, zobrazujúce anjelov
držiacich erb mesta.
Začiatkom dvadsiatych rokov spoločnosťou
rezonovali rýchle zmeny, na programe dňa bola
modernosť – nástup automobilov, gramoplatní.
Vďaka silnému vplyvu skupiny českých
architektov, ktorí prišli za prácou do Bratislavy,
architektúrou mesta prešla spomínaná vlna
NÁJOMNÝ DOM,1919 – 1922
– 1922
Zdroj Slovenská národná galéria, Bratislava
Foto Juraj Linzboth
rondokubizmu, folklorizmu a dekorativizmu.
Uplatnila sa najmä na obytných a úradných
budovách, ktoré Bratislava ako hlavné mesto
Slovenska musela urýchlene budovať.
Konzervatívny spolok naďalej vyzýva
k striedmosti, avšak prieniku modernosti sa
nedokázal ubrániť. Cenil sa prístup maliara
Stégnera: „... je to skrz-naskrz Bratislavčan
a neopúšťa múry milovaného mesta“. Alebo:
„... kto tvorí v duchu prešporského myslenia,
seje na dobré pole a bude mať bohatú žatvu“.
/30/ Spolok musel zaujať k dynamickým
zmenám stanovisko a k aktuálnym problémom
usporadúva cyklus prednášok, kde sa preberal
impresionizmus, kubizmus, expresionizmus,
litograa, sochárstvo, bratislavská architektúra.
V roku 1920 o modernom staviteľstve prednášal
E. Szőnyi /31/. Pre spolok však vykonávali
aj drobné práce. V spolkových materiáloch
sa spomína Wimmer, ktorý spoločne so
Szőnyim zariaďovali spolkovú miestnosť,
ktorú nazývali aj provizórny lokál. Od roku
1920 bola v adaptovaných priestoroch domu
grófa Esterházyho na Dlhej ulici 13 (dnešná
Panská ulica 13). Dobré vzťahy s grófom
Esterházym sa im zúročili v ďalších rokoch
v podobe niekoľkých objednávok /32/. V roku
1921, pravdepodobne už rozvedený Wimmer
(niektoré zdroje uvádzajú rok 1920), začal
spolu so Szőnyim výstavbu vlastného priestoru
ateliéru a sídla rmy. Išlo o úpravu dvorného
krídla rodičovského domu na Michalskej ulici 2
(Ku Slonovi).Vzťahuje sa k nej prvý známy
podpísaný výkres – Architekten Wimmer &
Szőnyi a úhrada nájomného zložená v prospech
jeho otca Adolfa Wimmera. Na byt a ateliér
Feriho Wimmera v dome svojich rodičov
spomína vnuk Lothara Wimmera – jeho
brata takto: „V zadnom dvornom krídle mal
staromládenecký byt, v ktorom dominoval
tehlový krb, ktorého charakteristický design
niekoľkokrát použil v návrhoch pre klientov.
Ateliér bol na druhom poschodí, s prístupom
z pavlače. Pozostával zo štyroch miestností.
V predsieni boli vysoké tmavozelené skrine,
v hlavnej miestnosti s dlhým pracovným
stolom uprostred sedel pod oknami Szőnyibáči
s asistentmi, v ďalšej Feribáči a v poslednej bol
umiestnený archív.“ /33/
O spoločenskej povahe Franza Wimmera
sa dozvedáme prostredníctvom spomienok
dcéry MUDr. Szamáka: „... spolu s maliarmi
Schubertom a Murmanom si Wimmer chodil
posediť k nám na Ventúrsku, pojesť, popiť,
boli takí švandovní, ozajstní bohémi“. /34/ Na
Wimmera ostali spomienky ako na človeka
umelecky založeného, obľúbeného u žien a
v dobrej spoločnosti. Spolu so svojou rovnako
umelecky založenou sestrou Dorou sa ujímali
organizovania každoročných povestných
spolkových plesov v Redute /35/.
Obaja architekti pracujú pre spolok aj účasťou
v rôznych súťažiach. V roku 1921 sa konal prvý
spolkový ples v Redute s názvom Loď bláznov.
Boli vytlačené plesové noviny, v ktorých
si uťahujú zo Szőnyiho nerealizovaného
návrhu záhradného mesta – Gartenstadtu, čo
parafrázovali na Kartenstadt (mesto z karát),
ktoré si môže postaviť na Mesiaci /36/. Súčasne
sa angažujú v spolkovej osvetovej práci,
najmä prednáškami v Uránii – v ľudovom
osvetovom dome, na dnešnom Námestí 1. mája
(budova kina Hviezda). E. Szőnyi prednáša
o umeleckom vkuse, F. Wimmer, o záchrane
domoviny. Wimmerova emotívna prednáška
bola uverejnená 1. decembra 1922 v nemeckých
novinách Grenzbote. Bol to „nárek“ nad
miznúcimi starými vecami, stavbami, ktoré
sú nahradzované novými – nehodnotnými.
V tom istom roku sa konala výstava modernej
skupiny spolku združujúcej sa okolo maliara
a sochára Jozefa Murmanna, ktorý svojimi
dielami vzbudil vlnu nevôle u konzervatívnych
členov. Wimmer bol otvorený tejto progresívnej
iniciatíve a zapožičal na výstavu cenné rytiny
starých majstrov, ktoré vlastnil.
V architektonickej tvorbe zotrvávajú Wimmer
so Szőnyim v roku 1922 v pozícii tradičnej
architektúry. Súťažný návrh s moom
„Bacchus“ na radničnú pivnicu v Bratislave,
s ktorým sa umiestnili na 3. mieste, je
inšpirovaný nemeckou architektúrou obdobia
romantizmu /37/.
Do roku 1922 pravdepodobne spadá
urbanistický návrh 47 domov kolónie
Danubius, pri továrni Danubius neďaleko
Trnavského mýta. Prízemné radové domčeky
s charakteristickou vysokou sedlovou
strechou a drevenými okenicami, disponujúce
pravdepodobne iba kuchyňou a izbou, boli
zomknuté v uzatvorenej skupine okolo
vnútroblokých záhrad. V návrhu dominuje
zeleň ako dôležitý prvok, ktorý oddeľuje
neďaleko stojaci komplex fabriky od bývania /38/.
Zaujímavou eklektickou realizáciou z roku
1922 je nájomný dom pre stavebné družstvo
justičných zamestnancov na Palisádach 21, na
rohu s Koreničovou a Donovalovou ulicou.
Hoci v dvadsiatych rokoch nebola v meste
architektonická štýlová vyhranenosť,
architektov zrejme inšpirovala historizujúca
zástavba, vtedy ešte riedko zastavaných Palisád.
Na tomto objekte môžeme pozorovať dva
autorské prístupy k riešeniu. Od ulice Palisády
je to striedmy symetrický štvorpodlažný dom
s obytným podkrovím, po bokoch s arkiermi,
v základnom hmotovom riešení blízky domu
na Grösslingovej ulici 59 – 63. Z ostatných
pohľadových strán pripomína romantickú
hradnú architektúru, sloh šíriaci sa v strednej
Európe pod vplyvom anglickej posecesnej
architektúry. Bočné priečelia sú plastické,
s veľkými zapustenými lodžiami, zavŕšené
štítmi. Okná sú rôznej veľkosti, autori použili
motív arkiéra s bočnými špehovátkami, ktorý
sa im na tejto stavbe osvedčil a v rôznych
obmenách ho používali počas celej svojej
tvorby. Napriek absencii podpisov, dom bol
projektovaný v roku aktívnej spolupráce oboch
architektov /39/.
V roku 1923 spolok požiadal mesto, aby
vytvorilo komisiu, ktorá bude povoľovať
jednotlivé stavby a regulovať výstavbu.
V tejto komisii spolok dlhodobo zastupoval
F. Wimmer. E. Szőnyi zasa vystúpil v Uránii
s príspevkom o kultúre a civilizácii /40/.
Do roku 1924 je datovaný a podpísaný ich prvý
väčší projekt s názvom Vostavba budovy sály
do dvora konviktu. Ide o sálu kina Atlon na
dnešnom Námestí SNP, ktoré bolo považované
za prvé moderné kino na území mesta.
Pôvodná koncepcia projektu podľa zachovanej
výkresovej dokumentácie bola riešená
eklekticky, podobne, ako napríklad interiér
Reduty. Sála mala stlačenú valcovú klenbu
s dvoma poschodiami balkónov po obvode.
Fotodokumentácia z realizácie je však v štýle
Art Deco. Dnes sú z rozsiahlej štukovej výzdoby
zachované iba lomené lístky a ornamenty
v tvare vWv na železobetónovom trámovom
strope prvého poschodia, motív, ktorý autori
použili aj v neskorších projektoch /41/.
V roku 1924 sa im úspešne rozbehla aj projekcia
rodinných domov pre zámožnejšiu bratislavskú
ROKU 1920
Zdroj Slovenská národná galéria, Bratislava
Foto Eva Borecká
Archív Matúša Dullu
klientelu. Autori siahli po osvedčenom type
domu, ktorý bol a je v Európe stále obľúbený.
Vila Dr. Fleischhackera sa nachádza na
svahu v lokalite Palisád na Timravinej ulici 4.
Je to stavba so zachovaným exteriérom
v pôvodnej podobe /42/, od ulice dvojpodlažná,
od záhrady trojpodlažná s balkónom
podopretým stĺpmi. Vyznačuje sa vysokou
valbovou strechou s nábehmi pri odkvapoch,
vysokými členenými vertikálnymi oknami
a charakteristickými drevenými okenicami.
Tvaroslovne je veľmi podobná známejšej vile
Anna v Piešťanoch z neskoršieho obdobia.
Podobnými výrazovými prostriedkami však
riešili stavby rodinných domov umiestnených
v prírodnom prostredí aj v nasledujúcom
desaťročí. V roku 1924 je spomínaná, ale
zatiaľ nepotvrdená spolupráca F. Wimmera
na projektoch evanjelických kostolov
v Prievoze a Grinave, ktorých autormi boli
rakúski architekti projektujúci na Slovensku
/43/. Návrh a realizácia pamätníka obetiam
prvej svetovej vojny na Murmanovej výšine
na Ulici francúzskych partizánov z roku
1925 bola v spolupráci so sochárom Aloisom
Rigelem, ktorého prizvali k dotvoreniu fasád
nimi projektovaných domov aj v neskoršom
období /44/. Pamätník je až prekvapujúco
jednoduchý, a tým veľmi pôsobivý. Pri úpätí
žulového kubusu sú štyri levy, pripomínajúce
archetypálne zobrazenie leus albus, leva z
architektonických monumentov (Spišská
Kapitula, Trogir, Mykény). Plošina výšiny je
lemovaná kamennými lavicami, odkiaľ bol
donedávna pekný výhľad na mesto. V roku
1925 oboslali súťaž na štátny obchodný dom,
v ktorom mala byť aj burza a kancelárie.
Objekt mal stáť na mieste dnešnej Univerzity
Komenského na Vajanského nábreží. Ich návrh
v tradičnej architektúre neobstal v konkurencii
s progresívnejším návrhom Františka
Krupku /45/.
Koncom roku 1926 bola skolaudovaná stavba
rodinného domu A. Szőnyiho na Kapitulskej
ulici 13a (dnešné číslo 12), ktorá sa začala
v lete. Odborná verejnosť tento dom s arkierom
hodnotila kladne pre citlivé zakomponovanie
do historickej zástavby ulice. Fasáda je zdobená
štukami v štýle Art Deco. Stavba je situovaná
do svahovitého terénu s výškovým rozdielom
jedného podlažia /46/. Priestor interiérového
točitého vretenového schodiska tvorí
vizuálne samostatný objekt vložený do domu
s vlastnými úzkymi okienkami a portálmi na
každom podlaží. Charakteristická dekorácia
z tehál je použitá na obkladoch schodiskových
portálov a na kozubovom obklade v obývacej
izbe. Návrh kozuba je dielo F. Wimmera
/47/. Obývacia izba je stavebne rozčlenená na
knižničnú časť s kozubom a obývaciu časť
s arkierom s bočnými úzkymi oknami, ktorým
sa neobyčajne presvetlil priestor. V izbe je
zvýšená svetlá výška oproti zaužívanému
štandardu a strop je dekorovaný štukovou
výzdobou tvaru vWv v štýle Art Deco.
Spolok musel uvoľniť priestory na Dlhej
ulici 13 (dnešná Panská ulica 13). Ako
náhradné riešenie sa ponúklo prenajať si
priestory v práve dokončenom Szőnyiho dome.
Spolok získal (až do svojho zániku) neveľké
prízemné priestory na výstavy, stretávanie sa
a knižnicu /48/. V roku 1926 Umelecká beseda
slovenská otvára svoju novú funkcionalistickú
budovu na nábreží, projektovanú českými
architektmi A. Balánom a J. Grossmannom. Aj
architekti F. Wimmer a E. Szőnyi zareagovali
na nový smer funkcionalizmus. Naskytla sa
im hneď príležitosť v bývalom sídle spolku,
v Esterházyho paláci na Dlhej ulici 13, ktorý
bol dvorom prepojený s Hviezdoslavovým
námestím. V roku 1926 vo dvore navrhli
a zrealizovali zhora presklenú pasáž
s modernými obchodmi. Funkcionalistická
cukráreň Konditorei F. Schuh zariadená
nábytkom z ohýbaných trubiek od rmy
Thonet-Mundus, bola situovaná v rámci tejto
pasáže bližšie k Hviezdoslavovmu námestiu /49/.
Navrhnutý nábytok bol európskou novinkou.
Kreslo s podobne tvarovaným operadlom
a sedadlom, len s otočnou podnožou vystavil
Le Corbusier v Paríži na Salon d´Automne
o niekoľko rokov neskôr, v roku 1929 /50/.
Okrem projektov a realizácií v Bratislave,
v roku 1926 rozšírili projektovú činnosť
do Piešťan. V kúpeľnom meste sa uviedli
projektom Villa Anna pre notára Kajlicha v Sade
Andreja Kmeťa 43. Vila (realizovaná v roku
1928) v štýle pripomínajúcom tvaroslovie
švajčiarskej a mediteránnej architektúry,
s vysokou strechou a francúzskymi oknami
s okenicami sa vyznačuje množstvom
remeselných detailov v interiéri aj exteriéri.
Štuková výzdoba stropu interiéru domu
pripomína výzdobu domu E. Szőnyiho
v Bratislave. Výber kvalitného a trvácneho
materiálu, remeselne prepracované
kamenné prvky a kováčske výrobky
svedčia o investorovi, ktorý spolupracoval
s architektmi. Ubytovanie hostí bolo v izbách
so spoločnou hygienou na podlaží. Prístavba
jednopodlažnej garáže s terasou na streche,
ktorá bola priradená ku kompaktnej hmote
objektu, autori riešili dodatočne. Kajlichovci,
pôvodne z Bratislavy boli priatelia so
Szamákovcami a Neuschellovcami, ktorým
neskôr (v roku 1938) architekti projektovali vily
v Bratislave.
Zaujímavé sú aj jednoduchšie rodinné
domy, dom Dr. Cabána na Pažického ulici 4
v Bratislave /51/ a vidiecky dom pre E. Strassera
v Malom Bábe /52/. Sú to jednopodlažné alebo
dvojpodlažné domy, v závislosti od členitosti
terénu, opäť s vysokou valbovou strechou
s nábehmi pri odkvape, s vertikálnymi
členenými oknami a drevenými laťkovými
Tradičná architektúra sa stále považuje sa
ociálny stavebný sloh vhodný pre štátne
budovy. V tomto presvedčení sa niesli aj ich dva
súťažné návrhy z roku 1927 na školské budovy
v Bratislave. Do súťaže na školskú budovu
na dnešnej Českej a Osadnej ulici (pôvodne
Schőnbergova ul.) poslali dva návrhy pod
heslom Zdraví a Náměstí /53/. Architektonicky
rovnako riešili ďalší súťažný návrh na Odbornú
pokračovaciu školu na Vazovovej ulici /54/.
Spoločnými znakmi všetkých spomenutých
návrhov sú ťažká hmota stavby, rizality, malé
vertikálne okná, vysoká valbová strecha s
lucernou nad centrálne umiestneným vstupom,
s malými vikiermi rozčleňujúcimi veľkú
plochu strechy. Proporčne a tvaroslovne sú
návrhy podobné realizovanému mestskému
nájomnému domu na Grösslingovej ulici
59 – 63 z roku 1919 – 1922. V súťaži boli
neúspešní, paradoxne sa zrealizoval návrh
funkcionalistickej architektúry. Na Českej ulici
Obecná a meštianska škola, od architektov
Karla Seiferta a Pavla Smetanu (projekt
a realizácia v rokoch 1927 – 1929), bola prvým
príkladom uplatnenia funkcionalistickej
pavilónovej zástavby /55/. Učňovské
pokračovacie školy na Vazovovej ulici od
A. Balána – J. Grossmana boli realizované
v rokoch 1928 – 1937.
Osobite zareagovať na svetovú modernu dostali
príležitosť v roku 1927 projektom vily Riviera,
nazývanej aj Haus Tolnai, ktorú vybudovali
o dva roky neskôr /56/. Táto malá realizácia nesie
viacero moderných prvkov, ktorými sa odpútali
od tradičnej architektúry. Hmotové riešenie
objektu, motív strešnej terasy a balkónov,
použité tvaroslovné prvky zábradlia, konzol,
kruhové okno, dispozičné riešenie umožňujúce
variabilne zoskupovať priestory, to sú znaky,
ktoré v roku 1938 pretavili do svojich realizácii
Zdroj Slovenská národná galéria, Bratislava
Foto Juraj Linzboth
nájomných domov. Vila určená na ubytovanie
kúpeľných hostí sa nachádza v Piešťanoch
priamo na nábreží Váhu neďaleko vily Anna,
v skupine šiestich mestských víl. Dispozícia
je navrhnutá okolo centrálnej haly, z ktorej sa
vstupuje do jednotlivých izieb. Hygienické
vybavenie bolo spoločné pre viacero izieb. Izby
boli navrhnuté ako prechodné, dali sa vytvárať
rôzne ubytovacie zostavy. Hmotu objektu
tvorí jednoduchý kubus s plochou strechou
a strešnou terasou. Motív strešnej terasy na
tejto stavbe použili prvýkrát. Tradične navrhli
vertikálne okná s plastickou šambránou.
Balkóny podopreté prolovanými konzolami
boli náhradou za obľúbený arkier, objekt získal
vizuálnu ľahkosť aj jednou asymetrickou
zapustenou lodžiou na treťom nadzemnom
V roku 1928 získali objednávku na budovu
Central Passage v bratislavskom historickom
jadre na Laurinskej ulici 17. Táto stavba je
jednou z najlepších realizácií architektonického
ateliéru. Budova bola navrhnutá pre
investora, ktorým bol Cirkevný umelecký
spolok, účastinná spoločnosť, ako obchodná
budova. Táto stavba bola aj veľkou výzvou
pre architekta Wimmera, ktorý dosiaľ bojoval
proti asanácii starých budov, ktoré nahrádzali
nové, nehodnotné. Pôvodná skica dokazuje ich
počiatočnú orientáciu na tradičnú architektúru.
Dekorácia na atike a nárožné akrotérie
sú však v rozpore s veľkými presklenými
plochami okien na každom podlaží objektu.
V konečnej realizácii zdobnosť z počiatočného
návrhu pripomína iba kamenné prolované
zábradlie na poslednom podlaží a plastické
ostenia okien a vstupného portálu. Technicky
progresívne bol na tejto stavbe riešený detail
odvodnenia sklobetónovej klenby a vetrania
pasáže. Hala bola osvetlená sklobetónovou
klenbou, sklobetón bol použitý aj na podlahe
na osvetlenie suterénu. Výťah situovaný
vedľa schodiska, viedol zo suterénu, kde boli
sklady, až do posledného, piateho, ustúpeného
podlažia. Pozornosť si zaslúžil dnes neexistujúci
interiér v štýle Art Deco obchodu Cébé v pasáži.
Podľa prísnych podmienok stavebného
povolenia stavbu zrealizovala v roku 1929
špecializovaná rma na železobetónové stavby,
rma Piel und Brauseweer spolu s ďalšími
dodávateľmi pre jednotlivé remeslá /57/.
Súbežne s významnou stavbou obchodnej
budovy projektovali v roku 1928 aj tradičné
stavby v Piešťanoch a Bratislave. Hotel Cyril
(Cyril Hof), na Kúpeľnom ostrove v Piešťanoch,
je prístavbou k existujúcemu secesnému
kúpeľnému komplexu Pro Patria. Stavba je
riešená ekonomicky bez akejkoľvek plasticity
a detailu. Tým, že projekt nie je zrealizovaný
v celom navrhovanom plošnom rozsahu,
môžeme považovať aj jeho architektonické
stvárnenie za nedokončené. Práve Cyril Hof
bol neskôr cieľom častých Wimmerovych
návštev. Jeho sestra Dora Helmarová,
vyštudovaná zdravotná a sociálna sestra, bola
v istom čase riaditeľkou tohto zariadenia.
Ich ďalšou piešťanskou stavbou bol penzión
Koss, pre lekára E. Weisza na Nitrianskej
ulici v Piešťanoch. Stavba je podobne ako vila
Anna v tvarosloví mediteránnej architektúry
s dobrými proporciami a mierkou zapadajúcou
do malomestskej zástavby.
Z projektov rekonštrukcií stavieb z roku
1928 treba spomenúť dispozičnú prestavbu
eklektického Swetlíkovho domu pôvodne
od architekta Kilera z roku 1879 na rohu
Tolstého ulice 9 a 11 a Štefánikovej ulice 3 a 5 v
Bratislave. V kontraste s plastickými uličnými
fasádami sú puristické fasády zo strany dvora,
kde predpokladám tiež zásah Wimmera
a Szőnyiho, na základe porovnania s ich
realizáciami z roku 1933 a 1938 /58/.
V spolupráci architektov nastala výrazná zmena
v roku 1929. Franz Wimmer odchádza do Prahy.
Jeho odbornosť, zameranú na pamiatkovú
starostlivosť ocenili v hlavnom meste
Československej republiky a bol povolaný na
miesto profesora na Katedre stredovekého
umenia, v nemeckej sekcii Stavebnej fakulty
Karlovej univerzity v Prahe. Na tejto univerzite
bol neskôr aj dekanom /59/. Členovia spolku
Pressburger Kunstverein sa s ním v Bratislave
lúčili so slovami: „... neradi ho nechávame ísť
svojou cestou. Je to pravý Prešporčan, dúfame,
že si na spolok zachová vernú spomienku“.
Okrem iného pripomenuli Wimmerove zásluhy
v oblasti pamiatkovej starostlivosti, to, že sa
zasadzoval za záchranu viacerých historických
stavieb pred demoláciou alebo vystupoval
proti nevhodným reštaurátorským zásahom.
Jeho úsilie prirovnali k boju proti dávnej
epidémii, ktorá zničujúco postihla vinice.
Odchodom do Prahy sa vzdal funkcií v spolku,
ponechal si iba členstvo vo výbore. Dovtedy,
okrem predsedníckej funkcie, prešiel takmer
všetkými funkciami. V roku 1923 bol krátko
podpredsedom, zastával aj funkciu majordóma
(1921, 1926), kontrolóra (1928 – 1929), riaditeľa
výstav (1927 – 1928) /60/.
V Prahe malo nemecké obyvateľstvo početné
zastúpenie a Wimmer vždy naviazaný
na nemecké prostredie videl vo svojom
pôsobení možnosť ďalšej sebarealizácie.
O jeho činnosti na škole, na ktorej zotrval do
roku 1945, nie sú žiadne informácie, všetky
dokumenty o nemeckom profesorskom zbore
boli zlikvidované. Spolupráca na projektoch
ateliéru napriek vzdialenosti pokračuje,
získaním profesorského titulu dokonca zmenili
názov rmy prof. F. Wimmer & A. Szőnyi –
architekten. Účasť Wimmera na neskorších
projektoch potvrdili niektorí klienti a rodinní
príslušníci. Wimmer často cestoval medzi
Bratislavou a Prahou na svojom rýchlom
kabriolete Tatra a sídlo ateliéru bolo až do jeho
zrušenia vo wimmerovskom dome.
Súdobý obraz Slovenska v zahraničnej
literatúre nebol lichotivý. Začiatkom tridsiatych
rokov mala Bratislava 93 189 obyvateľov.
Bola regionálnym hlavným mestom,
krásnej, ale nerozvinutej poľnohospodárskej
krajiny s chudobným a nevzdelaným
obyvateľstvom. Praha bola reprezentant
európskej dimenzie – európske veľkomesto
s 676 657 obyvateľmi českého a nemeckého
pôvodu, Brno bolo považované za druhé
intelektuálne a priemyselné centrum – zvané
aj predmestie Viedne s 221 758 obyvateľmi,
bolo vedúcim modernistickým centrom vďaka
jeho priemyselnej sile a medzinárodným
kontaktom /61/.
Hospodárska kríza v tridsiatych rokoch
umožnila aj v Bratislave výraznejší nástup
ľavicovému hnutiu, idúcemu v sprievode
novej architektúry – funkcionalizmu. Nastáva
stretnutie dvoch kultúr – západného –
tradicionalizmu, proti medzinárodnému
hnutiu – funkcionalizmu. Modernisti kritizujú
buržoázny prepych, cnosťou sa stáva rýchle
a lacné stavanie. S takýmito útokmi sa stretla
nielen stavba brnenskej vily Tugendhat, ale
kritizovaná bola aj nová slovenská buržoázia
/62/. Hoci hlavnú klientelu Wimmera a Szőnyiho
tvorila majetnejšia vrstva nemeckej a maďarskej
inteligencie, architekti programovo projektovali
stavby kvalitné a racionálné, bez zbytočného
plytvania materiálom a nanciami zákazníkov.
Nedostatok objednávok, následok hospodárskej
krízy, mal dopad aj na činnosť ich ateliéru.
V roku 1930 projektovali menšie stavby,
prestavby a rekonštrukcie. Dostavbou
a prestavbou fary v Piešťanoch na Ulici
Alexandra Šindelára 136 vznikla jednoduchá
jednopodlažná budova, je to hmotová variácia
na realizáciu domu v Malom Bábe (z roku
1926). Opäť použili vysokú valbovú strechu
s nábehmi pri odkvapoch a vertikálne okná
s latkovými okenicami. Stavba fary sa dodnes
vyznačuje kvalitnými remeselnými detailmi,
ktoré sa zachovali aj po čiastočnej nedávnej
rekonštrukcii objektu. Malou, ale z hľadiska
záchrany pamiatky významnou zákazkou
bola rekonštrukcia pavilónu z roku 1773 na
Palisádach v Bratislave, od architekta Rőmischa
v záhrade Dr. Zoltána Slubeka, dávneho člena
spolku Pressburger Kunstverein /63/. Pavilón
dnes už neexistuje, bol zbúraný. Firma prof.
F. Wimmer & A. Szőnyi – architekten, mala
v rozsahu prác aj dodávateľskú činnosť,
ktorú viedol zodpovený stavbyvedúci Endre
Szőnyi. V roku 1930 viedol malú prestavbu
wimmerovského domu, z ktorej sa zachovali
Dobré vzťahy s predstaviteľmi piešťanských
kúpeľov pokračovali aj v roku 1930. Po
prestavbe kúpeľov Irma (pôvodný projekt
z roku 1909 – 1912) v roku 1929, pokračovali
prestavbou kúpeľov Pro Patria (pôvodný
projekt z roku 1915), s ktorými bol prevádzkovo
prepojený ich nedokončený hotel Cyril. Autori
oboch secesných budov sú budapeštianski
architekti H. Böhm a A. Hegedüs /64/.
V roku 1930 do spolku Pressburger Kunstverein
vstupuje viacero architektov a vytvárajú
si vlastnú sekciu. V období pretrvávajúcej
hospodárskej krízy a problémoch pri získavaní
objednávok, pri ktorých boli uprednostňovaní
najmä pražskí architekti, v mene všetkých
spolkov architektov v meste spisujú
14. novembra 1930 Memorandum adresované
Ministerstvu verejných prác ČSR v Prahe.
V ňom žiadajú, aby ministerstvo bralo do úvahy
ich sekciu pri prideľovaní štátnych zákaziek.
Poukazovali na to, že projektovanie mnohých
pre Slovensko určených stavieb sa zadávalo
už v Prahe na základe priamych vzťahov
k jednotlivým zadávateľom. Memorandum
bolo uverejnené v roku 1931 v novom časopise
Dosiaľ nevieme, s akou skupinou architektov
Wimmer, ako zástupca tradičnej architektúry,
v Prahe komunikoval, aký bol jeho prínos na
obsahovú stánku časopisu Forum, ktorý Endre
Szőnyi v roku 1931 začal vydávať v Bratislave.
/65/ Hodnotitelia diela E. Szőnyiho z druhej
polovice 20. storočia, ktorí Wimmera ako
neskôr politicky pochybnú osobu spomínajú
minimálne, píšu: „... vydávanie prvého
pokrokového mesačníka Forum, venovaného
architektonickej tvorbe na Slovensku
viedol Andrej Szőnyi s veľkým rozhľadom.
Prostredníctvom časopisu otvoril Slovensko
Európe. A. Szőnyi, ako výborný architekt
a redaktor sa pričinil o nadviazanie kontaktov
s kolegami architektmi z Viedne, ako najbližšej
európskej metropoly.“ /66/ Prvé číslo napísal
a zostavil Szőnyi sám, pričom sídlo redakcie
bolo na adrese ateliéru – Michalská ulica 2.
Časopis až do svojho zániku v roku 1938
vyrovnane informoval o všetkých smeroch
v architektúre.
V prvom ročníku časopisu Forum publikovali
Wimmer a Szőnyi svoje najlepšie návrhy
a realizácie vytvorené do roku 1931.
Gréckokatolícky kostol v Rusínsku, Centrál
pasáž v Bratislave, návrh mestskej záhrady
v Bratislave s Rigeleho plastikou, stavby
v Piešťanoch – vila Riviera, vila Anna, penzión
Koss, návrhy kozubov v článku Neuzeitliche
Bratislavské stavebníctvo sa v roku 1931
orientuje na lacnú sociálnu výstavbu. Ateliér
Prof. Wimmer & Szőnyi by bol v tomto roku
zrejme bez práce, ak by sa mu nepodarilo
získať objednávku na projekt piešťanského
cintorína, ktorý však spracovávali niekoľko
rokov (1931 – 1933), kým dospeli do realizácie
(pravdepodobne v roku 1936 – 1937). Cintorín
je delený pre židovskú, katolícku a evanjelickú
náboženskú obec. Centrálna budova je vizuálne
prepojená bránami do jedného celku s dvoma
bočnými budovami. Každá náboženská
komunita má vlastnú budovu aj oplotený
areál cintorína. Výsledná klasická pokojnú
kompozícia budovy so vstupným sĺporadím
je umocnená v osi nástrešnou vežičkou so
zvonom. Zaujímavý je interiér, jednoduchý
s funkcionalisticky riešenými osvetľovacími
telesami, ktoré na strope vytvárajú symbol
Foto Juraj Linzboth
Zdroj Slovenská národná galéria, Bratislava
E. Szőnyi napriek hospodárskej kríze udržuje
spolok, ktorý mal sídlo v jeho dome na
Kapitulskej ulici 13 a hoci s problémami,
ale v činnosti. V roku 1931 zastával funkciu
majordóma. V predchádzajúcich rokoch, bol
podpredsedom (1926) kontrolórom (1928), ale
najmä dlhodobo majordómom (1921, 1923, 1927
– 1931).
Zo spolku sa sformuje združenie Slovenskí
priekopnícki umelci, združujúci najmä
maďarských umelcov, usilujúcich sa
o presadenie moderny. Vážnejšiemu rozkolu
zabránil Szőnyi, ktorý situáciu uchlácholil
a zabránil odchodu skupiny. Na zasadania
moderne orientovaného združenia chodieval
okrem Szőnyiho aj Wimmer. Súťažili aj v roku
1931. Súťažný návrh pod heslom Justítia mal
názov „Ideový návrh novostavby služobného
úradu v Šamoríne“ /67/. Súťaž oboslali návrhom
v tradičnom koncepte, hoci poučením im
mohli byť výsledky z predchádzajúcich súťaží,
kde s podobnými návrhmi neuspeli. Ďalšia
výzva z roku 1931 bola pre F. Wimmera. Státní
památková správa pre Slovensko adresovala
prof. Wimmerovi list, v ktorom ho vyzvala
na účasť v súťaži na reguláciu zástavby okolo
Dómu sv. Martina zo strany Staromestskej ulice.
Wimmer navrhol zástavbu tradičnými stavbami
po pravej i ľavej strane veže Dómu /68/.
Ďalšie roky sprevádzajú krachy na burzách,
urbanistické explózie, roky motorov, zbrojenia
a politického extrémizmu. Prežívajúci
spolok Pressburger Kunstverein sa v roku
1932 vyjadruje proti zbúraniu domov na
Hurbanovom námestí a následnej výstavby
Karfíkovho Obchodného domu Baťa. Szőnyi
zastáva funkciu majordóma spolku aj
v nasledujúcich rokoch (1932 – 1934, 1938, 1941
– 1942). Členov ubúda, spolok sa snaží udržať aj
organizovaním malých spoločenských stretnutí
a prednášok o umení.
Z tvorby Wimmera a Szőnyiho z roku 1932 je
známy iba projekt rodinného domu maliara
Janka Alexyho v Piešťanoch v miestnej časti
Banka. Stavba je jednopodlažná, domácky
V druhom ročníku časopisu Forum, v roku
1932, uverejnili svoju realizáciu spomínanej
funkcionalistickej cukrárne Schuh, umelecký
návrh Bauxitcementovej továrne v Ladcoch
v článku Gizely Leweke Weyde o technike
a umení a realizáciu fary v Piešťanoch.
Szőnyi udržiava spolkový duch a k funkcii
majordóma si v roku 1933 priberá aj povinnosti
pokladníka spolku (v rokoch 1933 – 1934, 1937
– 1938, 1942). Väčšia objednávka v roku 1933 sa
im naskytla od spriatelenej Maďarskej vedeckej
spoločnosti v Bratislave. Pre túto spoločnosť
na Kapitulskej ulici 13 vyprojektovali a o 1934
postavili bytový dom. Parcela vznikla na mieste
Zdroj Slovenská národná galéria, Bratislava
Foto Juraj Linzboth
zbúranej časti uličného krídla esterházyovského
paláca. Dnes už neexistujúci objekt bol
trojpodlažný s podkrovím. Motív arkiera
a vertikálne okná delené na výšku na trojmo
pripomínali v susedstve stojaci Szőnyiho dom,
čo bolo aj podmienkou stavebného povolenia.
Na prízemných oknách stavebný úrad
požadoval košovité mreže, aké boli na okolitých
objektoch, tie však neboli zrealizované.
Podkrovné byty s ateliérom boli vsadené do
vysokého krovu. V rovine strechy sa objavili
vo forme dvoch vikierov s pultovou strechou.
Tento tvar vikiera autori použili do vysokej
valbovej strechy s nábehmi pri odkvapoch
vždy, v prípade umiestenia obytných priestorov
do podkrovia. Dvorná fasáda, do ktorej boli
orientované kuchyne, kúpeľne a izby slúžok,
bola riešená puristicky /69/.
Samotné byty disponovali skromnejšou plošnou
výmerou, boli dvojizbové, s priechodnými
izbami o rozlohe 15 a 20 m2. K elegantnému
vybaveniu aj keď malého bytu, patrili drevené
obklady stien.
Ďalším významným projektom z roku 1933,
zrealizovaným v roku 1934, je kúpalisko Eva
v Piešťanoch. Symetrická kompozícia areálu je
situovaná pozdĺž rieky Váh a cesty v kúpeľnom
parku. Hlavná budova s vnútorným bazénom
mala v počiatočnom návrhu valbovú strechu
s lucernou. Architektonické riešenie rezonovalo
s riešením športových stavieb v Nemecku
publikovaných v časopise Moderne Bauformen
v roku 1936. Pravdepodobne vstupom
pražského architekta Václava Kolátora, autora
najmodernejšej plavárne na Barrandove,
do autorského kolektívu, z projektu bola
odstránená valbová strecha, zrealizovala sa iba
lucerna na plochej streche /70/. Areál kúpaliska
predpokladal ďalší rozvoj smerom k mestu,
pridaním veľkého plaveckého bazéna a budovy.
Projektu rozvoja areálu sa venoval Szőnyi
v rokoch 1948 – 1950 /71/.
V časopise Forum v roku 1933 uverejnili
realizáciu domu J. Alexyho v Piešťanoch,
v článku od Wimmerovej sestry Dory.
Ďaľšie dva roky boli chudobné na
architektonické zákazky.
S rodinou grófa Esterházyho spolupracovali
v roku 1934, na projekte rekonštrukcie kaštieľa
v Galante /72/. O tom, či sa projekt realizoval
zatiaľ nevieme. Z nasledujúceho roku je
zmienka iba o jednom projekte rodinného
domu v Piešťanoch
Zato rok 1935 bol významný pre architekta
Szőnyho, ako 50 ročný sa oženil. Manželka,
o osemnásť rokov mladšia Anna Kullmannová
pochádzala z rodiny bratislavského klampiara.
Priateľ a spolupracovník F. Wimmer im bol
svedkom na svadbe. Szőnyiovci vlastné
deti nemali. V roku 1942 si adoptovali
nevlastnú sestru jeho manželky Anny, Gizellu
Kullmanovú narodenú v roku 1937 /73/.
Zdroj Slovenská národná galéria, Bratislava
Zdroj Slovenská národná galéria, Bratislava
Väčšiu objednávku získali v roku 1936.
V dvadsiatych a tridsiatych rokoch legislatíva
priala veľkým urbanistickým konceptom.
Účastinná spoločnosť Floreát mala zámer
vybudovať záhradnú štvrť v Piešťanoch
a ateliér prof. Wimmera & Szőnyiho vypracoval
zastavovací plán. Štvrť sa mala rozprestierať
z dvoch stán cesty ku Krajinskému mostu
cez Váh a nadväzovať na existujúcu mestskú
infraštruktúru. Podľa návrhu architektov,
zástavbu tvorili radové domy v siedmych
modikáciách, vytvárajúce uzatvorené bloky.
Do vnútroblokov boli situované skupiny
dvojdomov. V parteri domov boli navrhnuté
obchodné prevádzky, na vyšších podlažiach
byt domácich a samostatné izby s hygienou pre
prípadných podnájomníkov – kúpeľných hostí.
Súčasťou štvrte mala byť vyššia vybavenosť,
ako gymnázium, kostol a ďalšie budovy.
Architektúra domov bola štýlovou zmesou od
tradičnej k funkcionalistickej zástavbe, celkový
výsledok mal pôsobiť veľmi rozmanito.
Zaujímavé boli domy so strešnými terasami,
ako píšu v propagačnom materiáli – na
pestovanie kvetov, s vyhliadkou na Váh a svahy
miestnej časti Banka. Záhrada nebola prepojená
s obytnými priestormi domu, bola považovaná
skôr za úžitkovú než rekreačnú /74/. Realizované
bolo iba torzo návrhu – päť domov, podobného
charakteru na dnešnej Nálepkovej ulici /75/.
Napriek stavebnému boomu, ktorý vládol
v Bratislave, kde sa búrali celé ulice a štvrte,
architekti Wimmer a Szőnyi stavajú skôr
menšie stavby pre súkromný sektor mimo
Bratislavy. Ako neslovenskí architekti nemajú
nádej získať štátnu objednávku. V roku 1936
sa pravdepodobne naposledy zúčastnili na
architektonickej súťaži, ktorá bola tentokrát
vyhlásená na Národnú banku Československú
v Bratislave. Súťaž vyhral návrh Emila
Belluša /76/. Ich tvorivý záber bol však široký,
a tak sa zachovala aj realizácia sepulkrálnej
architektúry – kaplnka rodiny Leonhardiovej
na cintoríne v Radošine pri Piešťanoch
pochádzajúca z roku 1936.
V časopise Forum v roku 1936 je uverejnená
realizácia F. Wimmera v spolupráci s ing. Rosa
Assmann – malá horská chata pri Ústí nad
Architekti Wimmer a Szőnyi tvorili vo dvojici.
Mená spolupracovníkov nepoznáme, lebo na
výkresovej dokumentácii nebolo zvykom ich
uvádzať. Zo známejších spolupracovníkov
sú spomínaní Christian Ludwig (spolupráca
v rokoch 1925 – 1928), Mikuláš Fridecký (asi
do roku 1927) a Ján Kočí (?). Ojedinele bol
prizvaný do kolektívu ďalší autor, tým bol
v roku 1937 Emil Belluš. Spoločne pracovali
na nerealizovanom projekte piešťanského
gymnázia v lokalite Floreát.
Ďalší nerealizovaný návrh od rozšíreného
kolektívu prof. F. Wimmer, E. Szőnyi, E. Belluš
je návrh záhradnej kolónie Pod Kalváriou (parc.
č. 5 079 – 5 082) v Bratislave. Nie je datovaný,
odhadujem ho však do tohto obdobia, roku
1937 keď sa dostali s Bellušom do pracovného
kontaktu /77/. Projekt kaštieľa v Dubodieli
v časti Patrovec pre markgrófa Alexandra
Pallavicini vyhotovili architekti Wimmer
a Szőnyi podľa popisu na výkrese koncom
roku 1937 v Prahe aj v Bratislave. Realizácia
prebehla v roku 1938. Návrh zobrazuje honosnú
palácovú neorenesnčnú trojkrídlovú stavbu,
s manzardovou strechou, s vertikálnymi
oknami a okenicami na prvom poschodí,
s čestným nádvorím a priľahlým parkom.
Výsledná realizácia bola skromnejšia. Postavená
bola iba hlavná budova, historizujúce detaily
Zdroj Balneologické múzeum, Piešťany
Zdroj Balneologické múzeum, Piešťany
boli značne zredukované a zjednodušené.
Kaštieľu na impozantnosti pridávali združené
komíny a malé vikiere, ktoré tvorili architektúru
strechy a v súčasnosti sú odstránené /78/.
V časopise Forum v roku 1937 Wimmer
a Szőnyi poslednýkrát publikovali svoje diela,
uverejnili svoje dve realizácie, bytový dom
na Kapitulskej ulici 13 v Bratislave a cintorín
v Piešťanoch.
Moderna založená na futuristickom
modeli spoločnosti, na rýchle sa meniacich
technológiách, ktorá si nezakladala na
pompéznosti, odstraňovala hierarchické
princípy spoločnosti sa stala nežiaducou či
v hitlerovskom Nemecku alebo v stalinskom
Rusku. V architektúre nastala opäť vlna
návratov k tradicionalizmu, k historickým
formám, monumentalite a demonštrácii
moci /79/. V časopise Forum, ročník 1937,
publikovala jeho redakcia stavby zo svetovej
výstavy. Nemecká architektúra A. Speera
vynikala svojou monumentálnosťou
podporujúcou hitlerizmus.
Po Viedenskej arbitráži v roku 1938, v dôsledku
ktorej Československo muselo odstúpiť
Maďarsku územia s maďarsky hovoriacim
obyvateľstvom, spolok Pressburger Kunstverein
zisťoval, kto z umelcov ostal ešte „maďarský“
a je ochotný zúčastniť sa na ďalšom spolkovom
živote /80/.
Zvýšená stavebná aktivita, ktorá zavládla
ako následok obavy z možnej vojny
a znehodnotenia nancií, priniesola ateliéru
architektov Wimmera a Szőnyiho viac zákaziek
ako zvyčajne. Príslušníci majetnejšej vrstvy
spoločnosti vkladali úspory do výstavby, či
už vlastného domu, alebo nájomného domu.
Napokon v meste bol vždy trvalý nedostatok
bytov. Rýchlosť výstavby bola pozoruhodná,
stavba bola vyprojektovaná, schválená aj
postavená v priebehu sezóny. Bratislavská časť
Palisády napriek ustavičnému zahuťovaniu
výstavby sa stále považovala za atraktívnu
lokalitu s dobrým vzduchom a peknými
výhľadmi na mesto. Výstavba rodinných
domov sa posúvala do riedko obývaných
častí mesta do záhrad a vinohradov – na
vrchol Mudroňovej ulice a na svah zvažujúci
sa k Dunaju. Rok 1938 bol prelomovým
v ich tvorbe, najmä posunom k puristicky
OKOLO 1936
Archív Evy Boreckej
Zdroj Slovenská národná galéria, Bratislava
Zdroj Slovenská národná galéria, Bratislava
ladeným stavbám. Stavby z roku 1938 majú
charakteristické znaky: hladká fasáda, ostenie
okien naznačené v omietke, arkier alebo balkón
podopretý konzolami, výzdoba fasády reliéfom
od Aloisa Rigeleho, plochá strecha s ustúpeným
posledným podlažím. Ostatné detaily sú
výrazne redukované na funkčnú nevyhnutnosť.
Vila MUDr. Ladislava Dérera aj dnes stojí
osamotene na svahu nad Dunajom v lokalite
Hausbergeln na Údolnej ulici 12. Je viditeľná
od Dunaja vďaka polohe a neprehliadnuteľnej
vysokej streche. Či je dielom oboch architektov,
alebo iba Szőnyiho ako uvádzajú niektorí
autori neviem, lebo zachovaná dokumentácia
nie je signovaná /81/. V rovnakom období
však dokázateľne spolupracovali súbežne na
viacerých projektoch.
Tvaroslovne sa z ich doterajšej tvorby vymyká
vila MUDr. Gustáva Szamáka, priateľa rodiny
Wimmerovcov, stojacej na Partizánskej ulici
6. Vila je postavená do prudkého svahu
s výhľadom na mesto zo všetkých obytných
priestorov. Pohodlné kruhové schodisko
je situované do uličnej fasády v priznanej
valcovitej forme. Fasáda s orientáciou
do záhrady je členená vertikálnymi
a horizontálnymi oknami podľa diferenciácie
priestorov. Uličnú fasádu zdobí reliéf hlavy
jeleňa – symbol sv. Huberta a poľovačky, ku
ktorej mal majiteľ vily vrelý vzťah. Strecha
objektu je plochá so závetrím na slnenie,
vybavená sprchou /82/.
Súčasne v dotyku s touto parcelou stavali
trojpodlažný nájomný dom pre Hilde Stritzlovú
na Hlavatého ulici 6. Symetrická hladká fasáda
je v strede prerušená zapusteným balkónom,
ktorý jej dal príjemnú plasticitu. Na ustúpenom
poslednom podlaží boli spoločné hospodárske
priestory – žehliareň a sklad náradia a veľká
strešná terasa. Podľa stavebných regulatív
v lokalite boli predpísané šikmé strechy,
architekti museli presvedčiť stavebný úrad
o správnosti svojho riešenia /83/.
V rovnakom tvarosloví navrhli v roku 1938
nájomný dom pre súrodencov Wimmerovcov
na Zámockej ulici 1. Pôvodná zástavba
Zámockej ulice bola jednopodlažnými domami,
ktoré sa postupne búrali. Parcelu Wimmerovi
predala rodina Szamákovcov aj s prízemným
domom, ktorý zbúral pred začatím novej
výstavby. Architekti zopakovali obľúbený
motív arkiera podopretý jednoduchými
klinovými konzolami a nad vstup do domu
navrhli plastiky s cirkevným motívom – Panna
Mária s dieťaťom, po boku dvaja cherubíni,
ktoré realizoval Alois Rigele. Wimmer v tomto
dome nikdy nebýval, mal byt v rodičovskom
dome na Michalskej ulici 2, avšak jeho sestra
Dora obývala malý byt s veľkou terasou na
poslednom podlaží. Toto podlažie sa dorábalo
dodatočne počas výstavby. Nadstavba bola
zdôvodnená exponovanou koncovou polohou
domu, ktorý bude uzatvárať blok nových
Zdroj Slovenská národná galéria, Bratislava
Zdroj Slovenská národná galéria, Bratislava
Zdroj Slovenská národná galéria, Bratislava
domov /84/.
V spomínaných domoch dispozične
zopakovali zaužívanú a osvedčenú schému ich
meštianskeho interiéru. Obytné a spoločenské
miestnosti boli radené za sebou (enláda),
s atraktívnym výhľadom na mesto alebo
krajinu. Tieto priestory boli umiestnené za
reprezentačnou fasádou budovy. Na celkové
zväčšenie dojmu z priestoru boli navzájom
prepojené dvojkrídlovými dverami. Svetlá
výška izieb je 3,0 m. Radenie izieb v dennej
časti reprezentačných víl, napríklad vo vile
MUDr. G. Szamáka bolo: salón – pánska izba
– jedáleň. Architekti využívali na vnútorné
rozčlenenie a presvetlenie izieb alkovňu, arkier,
bočné a rohové okná, zapustené balkóny. Izby
mali priaznivý štvorcový pôdorys s plošnou
výmerou minimálne 20 m2. Kuchyňa susedila
s maličkou izbou pre slúžku a s kúpelňou,
s orientáciou do dvora na menej exponovanú
Vila MUDr. Štefana Neuschella na Mudroňovej
ulici 72 bola postavená podľa požiadaviek
majiteľa, ktoré zneli: jednoduchá dvojpodlažná
budova, bez ozdôb, mala byť slnečná, s jedným
vstupom do objektu. Architekti zrealizovali
majiteľovu predstavu, izby presvetlili rohovými
oknami, funkcionalistické kruhové okno pri
vstupných dverách odľahčilo inak strohú
vstupnú fasádu. Použili neprehliadnuteľnú
valbovú strechu s nábehmi pri odkvapoch.
Dispozícia bola riešená skromnejšie, ale účelne.
Izby v dennej časti neboli priechodné, ale
diferencované podľa potrieb majiteľa. Záhrada
nebola prepojená s interiérom, naopak, okná
prízemia boli zamrežované horizontálnymi
mrežami. Svedectvo o práci Wimmera
a Szőnyiho na projekte a realizácii domu podala
manželka staviteľa, „... architekti pracovali
pre klientelu, ktorá ich vedela zaplatiť, pre
ľudí uznávaných, kultúrnych a spoľahlivých,
nemuseli to byť však vtedajší majetní“. Boli
známi kvalitou svojich realizácií, remeslá
objednávali priamo cez svoju rmu – prof.
F. Wimmer a A. Szőnyi – architekten. Počas
výstavby osobne obaja chodili kontrolovať
postup prác. Kvalita je evidentná do dnešných
čias, ich diela bez väčšieho zásahu aj po
sedemdesiatich rokoch „pekne“ starnú /85/.
Meštianska vrstva v roku 1938 obývala zväčša
iba dvojizbový byt, čo niektorí autori označujú
ako úpadok bytovej kultúry tejto skupiny
obyvateľstva. Objekty nájomných domov boli
riešené funkčne bez náročných remeselných
detailov. Nájomné bytové domy na Hlavatého
ulici 6 a Zámockej ulici 1 majú na podlažiach
Zdroj Slovenská národná galéria, Bratislava
Foto Juraj Linzboth
Foto Juraj Linzboth
samostatné jednoizbové a dvojizbové byty s
možnosťou vzájomného prepojenia spojením
„predných“ izieb. Hygienické vybavenie
každého bytu pomerne priestrannou kúpeľňou,
pri veľkých bytoch s dvoma kúpeľňami je
samozrejmosťou. Aj v malých bytoch je vždy
izba pre „mädchen“ – slúžku. Kuchyňa je
situovaná do hospodárskej časti bytu cez
chodbu bez prepojenia na izby. V dome
v suteréne bola kotolňa, sklady uhlia, práčovňa,
zimná sušiareň pri kotolni, kryt, garáž,
kancelárie a byt správcu.
Z roku 1938 je v centre Bratislavy ich realizácia
farského domu pri Kostole sv. Jána z Mathy
(Svätej Trojice) a bývalý obchod Pallehner na
Hurbanovom námestí v Bratislave /86/. Objekt
stojaci na mieste zbúraného jednopodlažného
barokového domu bol nerušivo
zakomponovaný ku Kostolu Svätej Trojice /87/.
Kritika pochválila vhodné výškové napojenie
novostavby na vtedajšie objekty na ulici Suché
mýto. Tzv. nemecká strecha pri výstavbe
obchodného domu Pallehner má kompozičné
opodstatnenie, svojím sklonom sleduje
paralelné uhly striech Kostola Svätej Trojice
a tým získava svoju výšku. Aj na tejto fasáde sa
nachádza malá plastika s cirkevným motívom
opäť od Aloisa Rigeleho. Autori na neobytnom
podkroví navrhli malé vikiere do každej druhej
osi objektu.
Iba Endre Szőnyimu sa pripisuje autorstvo
časovo nezaradenej realizácie nadstavby
tretieho podlažia dnešného mestského úradu
– bývalej renesančnej radnice s arkierom na
námestí v Šamoríne /88/. Na fasáde je osadený
reliéf Madony s dieťaťom a hlava svätca od
Aloisa Rigeleho. Plastika Madony s dieťaťom je
v zjednodušenom výtvarnom stvárnení. Keďže
spolupráca s Rigelem bola intenzívna v roku
1938, zaraďujem dielo do tohto obdobia.
Zdobenie fasády plastikou bolo charakteristické
aj pre tvorbu ďalších architektov z nemeckého
okruhu – Ch. Ludwiga a A. Danielisa (do
roku 1931), E. Steinera a neskôr nemeckých
architektov projektujúcich počas Slovenského
štátu /89/.
Rok 1938 bol posledným, keď vyšiel časopis
Forum, ktorý viedol A. Szőnyi od roku 1931.
Pre kritizovanie nastupujúceho fašizmu aj pre
krach vydávateľa bol zrušený /90/.
Po roku 1939 z politických dôvodov odchádzajú
zo Slovenska českí architekti, židovskí boli
internovaní do koncentračných táborov.
Napadnutím Poľska Nemeckom v septembri
1939, vypukla druhá svetová vojna. Slovensko
v rokoch druhej svetovej vojny malo
charakter vazalského štátu voči Nemecku.
Prostredníctvom vlády, štátnej správy
a nemeckých expertov Nemecko dosiahlo
vždy splnenie svojich požiadaviek. Nemecká
národnostná skupina na čele s Franzom
Zdroj Slovenská národná galéria, Bratislava
Foto Eva Borecká
Karmazinom mala privilegované postavenie na
úkor slovenského obyvateľstva. Nemci žúci na
Slovensku sa museli zapojiť do tzv. výstavbovej
povinnosti, kde výsledkom boli stavebné diela
typické pre nemecké stavanie /91/.
V roku 1939 sa končia archívne dokumenty
o spoločnej projektovej činnosti ateliéru
prof. F. Wimmer a A. Szőnyi – architekten.
Sporadicky zachované projekty z ďalších
rokov sú podpísané iba Endre Szőnyim.
V Čechách Nemci zatvorili české vysoké školy.
Franz Wimmer však stále pôsobí v Prahe na
Bautechnische Fakultät der Karlsuniversität. Na
Slovensko jazdil aj počas obdobia Potektorátu
v Čechách. Spolupráca s fašistickým režimom
u Wimmera nie je doložená, naopak, pamätníci
sú presvedčení o jeho antifašistických
postojoch /92/.
V roku 1940 až do zákazu činnosti v roku 1945
v spolkovej miestnosti na Kapitulskej ulici
13a členovia Kunstverein sa venujú spolkovej
činnosti, usporadúvajú maliarske a sochárske
výstavy, zakladajú umeleckú kolóniu. E.
Szőnyi začal písať dejiny spolku za obdobie
1918 – 1938, projektoval továreň na cestoviny
a po nej priebežne (do roku 1953) objekty tzv.
Ružového mlyna v Piešťanoch /93/. Szőnyiho
samostatná projektová činnosť zatiaľ nie je
komplexne zdokumentovaná. Zachované sú
útržkovité informácie a čiastočná projektová
dokumentácia. Novostavby väčšieho rozsahu
z obdobia začiatku štyridsiatych rokov, ktoré
projektoval sám, sa odkláňajú od purizmu, ku
ktorému čiastočne dospeli v roku 1938 spoločne
s Wimmerom. Bolo to dané aj celospoločensky
proklamovaným návratom ku konzervativizmu.
Návratom k tradičnej architektúre je aj projekt
a realizácia vily JUDr. Majerčáka v Piešťanoch
na Beethovenovej ulici 12 z roku 1938/94/.
Zaujímavosťou tejto realizácie je, že má
podobné proporcie štítovej fasády ako prístavba
fary ku Kostolu Svätej Trojice v Bratislave.
Poslednou známou väčšou novostavbou je
nájomný bytový dom z roku 1942 na Flőglovej
ulici 5 v Bratislave pre JUDr. Salamona, člena
spolku. Objekt je „poskladaný“ z vysokej
sedlovej strechy, čo bola požiadavka stavebného
úradu, puristickej čelnej fasády orientovanej
do záhrady, fasáda so vstupom do objektu je
návratom k tradicionalizmu. Autor dispozične
zopakoval schému z nájomných domov
projektovaných v roku 1938 /95/. Zároveň
pracuje na projekte rekonštrukcie palácovej
stavby na Ventúrskej ulici 15 v Bratislave
a v roku 1943 na prestavbe kaštieľa v Solčanoch
pre majiteľa knieža Livio Odescalchiho /96/.
Z menších stavieb tohto roku je zachovaných
viacero rodinných domov v Šamoríne v lokalite
Pomlejovská cesta – mestský park, ktoré sa
opäť vyznačujú charakteristickými vysokými
sedlovými strechami /97/.
Posledné správy o Franzovi Wimmerovi
sú z roku 1945. Vo veku nedovŕšených 60
rokov odchádza v marci alebo apríli, ešte
pred príchodom ruského frontu, z Prahy do
Mníchova. Bratislavu už nikdy nenavštívil.
V Mníchove žil pravdepodobne so svojou
priateľkou Anne Sterba. Kontakty s ním za
celu rodinu udržiavala neter Alice Linzboth.
Po oslobodení Bratislavy v apríli 1945 bola
Wimmerova rodina vysťahovaná z domu
na Michalskej ulici 2 aj z domu na Zámockej
ulici 1 a internovaná do tábora v Petržalke.
Vyvlastnený bol Feriho byt, časť predmetov
z domu, ktoré sa podarilo zachrániť, neter Alice
predala do zbierok Mestského múzea /98/.
V máji 1945 zákonodarná Slovenská národná
rada nariadila revíziu všetkých spolkov. Jej
výkonný orgán Povereníctvo SNR pre veci
vnútorné rozhodlo o okamžitom rozpustení
spolku Pressburger Kunstverein z dôvodu
štátnej bezpečnosti (7. 6. 1945). Endre Szőnyi,
podobne ako mnohí ďalší sa v nasledujúcich
rokoch nevyhol preverovaniu. V roku 1945
Blok slovenských výtvarníkov dáva svedectvo
o Szőnyiho činnosti – protifašistické osvedčenie.
Toto ociálne stanovisko v nasledujúcom znení
sa prepisovalo s malými zmenami pri životných
výročiach E. Szőnyiho:
„Projektoval veľa stavieb pre súkromný
a verejný sektor. Vydáva časopis Fórum, ktorý
bol trojjazyčný, potom ako začal vychádzať
slovenský časopis Slovenský staviteľ, bol
v maďarčine a nemčine. Od roku 1933, od
nástupu Hitlera k moci odmieta hitlerizmus.
Kritizoval nekultúrnosť nacizmu a vojnu.
Kritizoval zatvorenie Bauhausu v Dessau.
Upozorňoval na blížiacu sa katastrofu
hákového kríža. Ironizoval nové smery
hitlerovského umenia. Poukazoval na klad
nemeckej moderny.“ /99/
Spoluprácu s profesorom Franzom Wimmerom,
ktorý v roku 1945 emigroval, v stanovisku
nespomenuli. Rôzne preverovania musel Szőnyi
podstúpiť aj pár rokov neskôr.
V roku 1943 predkladal potvrdenie
o nežidovstve, v roku 1945 potvrdenia
o pomoci odbojárom, ktoré mu vystavil Pavol
Koričanský. Od Židovského pomocného výboru
zastúpeného prokuristom Tolnaiom z Piešťan
dostal potvrdenie, že od septembra 1944 do
marca 1945 v dome na Kapitulskej ulici 13a
ukrýval Židov.
Ťažisko Szőnyiho projektovej činnosti od roku
1947 je v Piešťanoch, kde pracuje na zákazkách
pre rmu Ružový mlyn. Projektuje kolóniu
domčekov pre zamestnancov mlyna, či boli
realizované nie je známe. Rieši aj prestavbu
hotela Zelený dom /100/. V nasledujúcom roku
denitívne likviduje ateliér na Michalskej
ulici 2 a projektovú kanceláriu presunul
pravdepodobne na Kapitulskú ulicu 13a,
kde pracoval tkmer ďalších dvadsať rokov.
Projektoval kúpeľný dom pre Dudince, ktorý sa
spomína v súpise prác a rôzne typy domčekov
pre Stavebné družstvo zamestnancov Ružového
mlyna, z ktorých sa zachovala dokumentácia
v SNG.
O pôsobení Franza Wimmera v Nemecku nie
sú žiadne správy. Zomrel v roku 1953 v dedine
Lochham, ktorá patrí ku Gräfelngu pri
Mníchove, pochovaný je v Passingu. Na hrobe
má prostý kríž s plastikou anjela držiaceho
v rukách srdce s krížom. Autorkou plastiky je
priateľka z mladosti sochárka Ilse Pompe /101/.
Endre Szőnyi aktívne pracoval aj v ďalších
rokoch. V rokoch 1958 – 1961 bol projektantom
Združenia mlynov a pekární v Bratislave.
V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch
prispieval do časopisu Projekt a Výtvarný
život, najmä informáciami o najnovších
trendoch v architektúre. V roku 1959 Emil
Belluš vydáva pre Szőnyiho potvrdenie
o kladnom vzťahu k zriadeniu, že ho pozná od
roku 1925, je povahy skromnej, demokratickej,
pracoval pre socialistický sektor, má kladný
vzťah k socialistickému zriadeniu /102/.
V roku 1963 Szőnyi odovzdal agendu spolku,
ktorú až dosiaľ opatroval, Slovenskému
národnému múzeu. V roku 1966 mu bol
udelený titul zaslúžilý umelec. O rok neskôr
vydal publikáciu Tak rástla Bratislava,
významnú prácu z hľadiska spracovania dejín
architektúry Slovenska v rokoch 1848 – 1918.
Endre Szőnyi zomrel 23. augusta 1968, 15
rokov po priateľovi a spolupracovníkovi
F. Wimmerovi. Pochovaný je v Bratislave v
Slávičom údolí, na náhrobku má obľúbenú
plastiku – fontánu z nádvoria svojho domu /103/.
Prof. M. Kusý v nekrológu napísal: „Odišiel
noblesný intelektuál, humanistický budovateľ,
citlivý človek a priateľ, rozšafný publicista
a kvalitný architekt. Jeho tvorivá cesta bola
poznačená neúnavnou prácou a vitalitou,
osobným kúzlom a jemným humorom,
nezlomnou vierou a optimizmom.“ /104/
V súpise diel celoživotnej tvorby E. Szőnyi
udáva 130 realizovaných diel a početné
architektonické štúdie /105/. Prevahu tvoria
stavby rodinných domov a víl, z ktorých sú
mnohé zatiaľ neznáme. V architektonickej
tvorbe sa autori Wimmer a Szőnyi, ako aj
Foto Juraj Linzboth
ostatní architekti nemeckého konzervatívneho
okruhu, pohybovali v dvoch rovinách.
Tradicionalizmus a Heimatstil bola overená
architektonická forma pre stavbu rodinných
domov /106/. Hlavné znaky tohto štýlu sú:
masívny parter s kamenným obkladom,
vertikálne okná s latkovými okenicami, strmá
sedlová strecha s nábehmi pri odkvapoch.
Títo autori súbežne tvorili nájomné vily a
obchodné domy, ktoré mali bližšie k purizmu.
Charakteristickými znakmi boli hladká fasáda,
predsunutá časť hmoty fasády pred stavebnú
čiaru, horizontálne, ale nie pásové okná, plochá
strecha. Osobitými prvkami sa vyznačovali
diela Wimmera a Szőnyiho. Arkier alebo balkón
bol podopretý konzolami, rámovanie okien bolo
naznačené v omietke, fasádu zdobili reliéfom
s cirkevným motívom.
Obaja architekti boli vzdelaní a rozhľadení
v svetovom architektonickom dianí. Ich tvorba
nadväzovala na zažité miestne tradície, na
získané klasické vysokoškolské vzdelanie
a v neposlednom rade rešpektovali požiadavky
Popri funkcionalizme ich tvorba bola súčasťou
jedného z názorových prúdov, ktorý sa úspešne
uplatnil v medzivojnovom období na území
1 Archív rodiny Wimmer vedie Juraj Linzboth, ďalší
Franzovi súrodenci boli Lothar – obchodník, Dora –
zdravotná a sociálna sestra vydatá za Helmara, Elisabeth
– domáca.
2 Slovenská národná galéria v Bratislave (SNG), zbierkový
fond Franz Wimmer, fotograa.
3 HAAS, Felix: Architektúra 20. století. Praha, Státní
pedagogické nakladatelství 1978, s. 143, 181.
4 MORAVČÍKOVÁ, Henrieta: Dva modely prímania
moderny v architektúre Slovenska: Fridrich Weinwurm
a Christian Ludwig. Architektúra & urbanizmus, 40,
2006, 3 – 4, s. 140.
5 SNG, zbierkový fond Franz Wimmer, akvarely.
6 Archív rodiny Wimmer.
7 SNG, zbierkový fond Franz Wimmer. Listový papier mal
v hlavičke uvedené sídlo ateliéru v Pozsony a Mníchove.
8 CMOREJ, Július – GAŽO, Mikuláš: Bratislava 1883 –
1919. Bratislava, Práca vydavateľstvo a nakladateľstvo
odborov na Slovensku 1991, s. 48.
9 Archív hlavného mesta SR Bratislavy (AMB), výkresová
dokumentácia p. č. 8425. Podobný projekt obytného
domu z roku 1919 bol vypracovaný na parcelu č. 8756 na
Ferienčíkovej ulici 1 od autorov Weis und Elefanti, ktorý
sa nerealizoval.
10 DULLA, Matúš – MORAVČÍKOVÁ, Henrieta:
Architektúra Slovenska v 20. stroročí. Bratislava, Slovart
2002, s. 76.
11 FRANCOVÁ, Zuzana – GRAJCIAROVÁ, Želmíra –
HERUCOVÁ, Marta: Bratislavský umelecký spolok.
Albert Marenčin Vydavateľstvo PT 2006, s. 77.
12 Balneologické múzeum Piešťany (BMP), zbierkový fond
Franz Wimmer, fotograa.
13 SNG, zbierkový fond Franz Wimmer, akvarely.
14 Kytica kvetov z roku 1915, namaľovaná Valériou
pre svokra Adolfa Wimmera k 70. narodeninám, je
v súkromnej zbierke v kanadskom Calgary. Obrázok
poskytla Zuzana Francová.
15 AMB, škatuľa pozostalosť rodiny Wimmer.
16 SNG, zbierkový fond Franz Wimmer, akvarely.
17 SNG, zbierkový fond Szőnyi. KUBIČKOVÁ, Klára: Dielo
architekta Andreja Szőnyiho. Štipendná práca, SAS 1993
– 1995.
18 SNG, zbierkový fond Endre Szőnyi.
19 DULLA, Matúš a kol.: Majstri architektúry. Bratislava,
Perfekt, a. s., 2006, s. 46 – 47.
20 SNG, zbierkový fond Endre Szőnyi.
21 ŠLACHTA, Štefan: Neznámi známi. Bratislava, SAS 2004,
s. 10.
22 RANCOVÁ, Zuzana – GRAJCIAROVÁ, Želmíra –
HERUCOVÁ, Marta: Bratislavský umelecký spolok.
Albert Marenčin Vydavateľstvo PT 2006, s. 15 a 87.
23 Tamže, s. 92 a 191, pozn. 156.
24 Tamže, s. 190.
25 Tamže, s. 93. SNG, zbierkový fond Endre Szőnyi, 2
výkresy č. A 197.
26 SNG, zbierkový fond Endre Szőnyi, 12 výkresov č. A 198.
27 RANCOVÁ, Zuzana – GRAJCIAROVÁ, Želmíra –
HERUCOVÁ, Marta: Bratislavský umelecký spolok.
Albert Marenčin Vydavateľstvo PT 2006, s. 95, pozn. 161.
28 Tamže s. 101, SNG, zbierkový fond Endre Szőnyi,
dokumentácia č. A 199, 2 fotograe. AMB, projektová
dokumentácia p. č. 8787, na výkresoch datovaná do
roku 1919 – 1922. Podpis na jednom výkrese môžeme
považovať za Szőnyiho rukopis.
29 ŠLACHTA, Štefan: Andrej Szőnyi. Projekt, 6, 1985, s. 40 –
30 FRANCOVÁ, Zuzana – GRAJCIAROVÁ, Želmíra –
HERUCOVÁ, Marta: Bratislavský umelecký spolok.
Albert Marenčin Vydavateľstvo PT 2006, s. 103, pozn.
31 Tamže s. 101, 103 – 104.
32 SNG, zbierkový fond Endre Szőnyi, fotodokumentácia
pasáže na Panskej ulici 13.
33 Archív rodiny Wimmer, výkresová dokumentácia
k prestavbe.
34 RANCOVÁ, Zuzana – GRAJCIAROVÁ, Želmíra –
HERUCOVÁ, Marta: Bratislavský umelecký spolok.
Albert Marenčin Vydavateľstvo PT 2006, s. 103.
35 Podľa spomienok rodiny, k architektovým priateľom
sa radili Gizela Weyde – kunsthistorička, Ilse Pompe
– sochárka, Hilde Stritzlová, Frieda Linzbothová, pani
Mayerová – majiteľka cukrárne, MUDr. Gustáv Szamák –
36 FRANCOVÁ, Zuzana – GRAJCIAROVÁ, Želmíra –
HERUCOVÁ, Marta: Bratislavský umelecký spolok.
Albert Marenčin Vydavateľstvo PT 2006, s. 121.
37 SNG, zbierkový fond Endre Szőnyi, dokumentácia č. A
225. Francová Zuzana, Grajciarová Želmíra, Herucová
Marta: Architekti v Bratislavskom umeleckom spolku.
Zborník Múzea mesta Bratislavy, Bratislava XVIII, 2006,
s. 80.
38 SNG, zbierkový fond Andrej Szőnyi, dokumentácia č. A
205. Pôvodná továreň pochádza z obdobia 1907 – 1908,
autormi sú bratia Mayrederovci z Viedne. Nakoľko
fabrikanti zvykli riešiť ubytovanie svojich zamestnancov,
návrh môže spadať do obdobia začiatku dvadsiatych
rokov. (Identikujem podľa nezastavanej križovatky
Vajnorská a Trnavská – bytovým domom od Vojtecha
Šebora z roku 1923.) Či návrh bol realizovaný, neviem,
spomína sa realizácia domov v tejto lokalite podľa
návrhu Dezidera Quastlera z roku 1926 – 1930. Na mape
z roku 1935 je zakreslená kolónia s názvom 47 domov do
oblasti medzi dnešnou Jégeho a Záhradníckou ulicou.
Podľa axonometrie ich návrh bol situovaný do oblasti
dnešného Zimného štadióna – Ulica odbojárov.
39 AMB, výkresová dokumentácia p. č. 1253.
Z dokumentácie objektu sa zachovala iba písomná
žiadosť družstva z roku 1922 o stavebné povolenie
a žiadosť z roku 1926 na stavbu trafačného pavilónu do
predzáhradky, ktorá bola úradom zamietnutá.
40 FRANCOVÁ, Zuzana – GRAJCIAROVÁ, Želmíra –
HERUCOVÁ, Marta: Bratislavský umelecký spolok.
Albert Marenčín Vydavateľstvo PT 2006, s. 104.
41 AMB, výkresová dokumentácia p. č. 8442. SNG,
zbierkový fond Endre Szőnyi, fotograa č. A230/37.
Štukovú výzdobu priraďujem k dielu Franza Wimmera
a Endre Szőnyho, na základe podobnosti s inými
42 Archív rodiny Wimmer, stavbu identikoval Juraj
43 Informáciu podal Juraj Linzboth. Účasť Franza Wimmera
na projektoch kostolov sa v rodine traduje... robil to Feri.
Autormi oboch kostolov sú rakúski architekti S. Theiss
a H. Jaksch.
44 SNG, zbierkový fond Endre Szőnyi, dokumentácia č.
A 204, fotograa A 230/59. Archív rodiny Wimmer:
Na pamätník mala byť použitá žula z pamätníka
Márie Terézie, oslavná báseň na padlých hrdinov od
Wimmerovej sestry Dory je v kovovom tubuse vložená
do telesa pamätníka.
45 SNG, zbierkový fond Endre Szőnyi, dokumentácia č. A
46 AMB, výkresová dokumentácia p. č. 438.
47 Archív rodiny Wimmer.
48 FRANCOVÁ, Zuzana – GRAJCIAROVÁ, Želmíra –
HERUCOVÁ Marta: Bratislavský umelecký spolok.
Albert Marenčin Vydavateľstvo PT 2006, s. 118.
49 Tamže. Fotograe č. A 230/70-71, A199/39.
50 Židle 20. století. Praha, Katalóg k výstave UMPRUM
1982, s. 76.
51 Archív rodiny Wimmer, stavbu identikoval Juraj
52 SNG, zbierkový fond Endre Szőnyi, fotograa č. A
53 SNG, zbierkový fond Endre Szőnyi, dokumentácia č. A
201, A 202.
54 Tamže č. A 382. SEDLÁKOVÁ, Radomíra: Čeští architekti
na Slovensku. Architektúra & urbanizmus, 36, 2000, 3 – 4,
s. 139 – 143.
K súťažiam na Slovensku píše R. Sedláková: „Vtedy sa
zákazky zadávali súťažou a architekti súťažili hodne.
Českí architekti spomínajú... veď my sme nemali prácu
a skicovné bol dobrý príjem, hoci sme iba málokedy
stavali. A súťažili všetci, najviac ako mohli, nebolo
potrebné miesto ani poznať, pretože sa súťažilo
o náčrty, nie o projekt ako taký. Pritom súťažné zadania
na Slovensku boli pojaté veľkorysejšie a vo svojej
rôznorodosti boli pestrejšie.“
55 FOLTYN, Ladislav: Slovenská architektúra a česká
avantgarda 1918 – 1939. Bratislava, SAS 1993, s. 81.
56 DULLA, Matúš – MORAVČÍKOVÁ, Henrieta:
Architektúra Slovenska v 20. storočí. Bratislava, Slovart
2002, s. 350.
57 SNG, zbierkový fond Endre Szőnyi, dokumentácia č. A
230, A 213.
AMB, výkresová dokumentácia p. č. 97. Pôvodný
názov bol Geschäshaus Lorenzetorgasse, v roku 1936
pomenovaný na Central Passage Kauaus.
58 SNG, zbierkový fond Endre Szőnyi, dokumentácia.
59 Archív rodiny Wimmer.
60 FRANCOVÁ, Zuzana – GRAJCIAROVÁ, Želmíra –
HERUCOVÁ, Marta: Bratislavský umelecký spolok.
Albert Marenčin Vydavateľstvo PT 2006, s. 110, 194/
pozn. 216.
61 LESNIKOWSKI, Wojciech: East European Modernism.
Architecture in Czechoslovakia, Hungary and
Poland between Wars 1919 – 1939. New York, Rizzoli
International Publication, Inc., 1996, s. 10, 18 – 19.
62 KUSÝ, Martin: Architektúra na Slovensku. Bratislava,
Pallas 1971.
63 SNG, zbierkový fond Endre Szőnyi, dokumentácia.
64 SNG, zbierkový fond Endre Szőnyi, fotograe.
65 Prvé číslo vyšlo vraj aj vďaka podpore Wimmera seniora
bývalého riaditeľa Pressburger Sparkasse.
66 BELLUŠ, Emil: Sedemdesiatpäťka Andreja Szőnyiho.
Projekt, 2, 1960, 11 – 12, s. 187. Ďalší autori píšuci o diele
E. Szőnyiho boli: KOČÍ, Ján: Andrej Szőnyi 70-ročný.
Architektúra ČSR 3, 1956, s. 163.
KRAMPL, Ernest: Andrej Szőnyi. Projekt, VII, 1965, 2 – 3,
s. 64. KUSÝ, Martin: Za Andreasom Szőnyim. Projekt, X,
1968, 8 – 9, s. 164.
67 SNG, zbierkový fond Endre Szőnyi, dokumentácia č.
68 SNG, zbierkový fond Endre Szőnyi, dokumentácia.
Výzva textu bola písaná po slovensky, Franz Wimmer
odpovedal listom po nemecky – zachoval sa koncept listu
písaný ceruzkou.
69 AMB, výkresová dokumentácia p. č. 437/3.
70 Balneologické múzeum Piešťany, fotograe, kolorovaná
kresba rozšíreného areálu. SNG, zbierkový fond Endre
Szőnyi, dokumentácia č. A 208, A 214.
ŠIMOVÁ, Laura: Piešťany. Piešťany, Pallas 2003, s. 76, 198
– 200.
71 KUBIČKOVÁ, Klára: Dielo architekta Andreja Szőnyiho.
Štipendná práca, SAS 1993 – 1995, s. 11.
72 SNG, zbierkový fond Endre Szőnyi, dokumentácia.
73 Tamže. Otec Anny Kullmannovej bol Karol Kullman
(1869 – 1941) – klampiar, matka Viktória Zhistal (nar.
1865, písaná aj ako Šištalová). Po smrti K. Kullmanna
v roku 1941 si Szőnyiovci adoptovali Gizellu v roku 1942.
74 Tamže. Dokumentácia č. A 210, A 215, A 219.
75 MRŇA, Ľubomír: Solitéry a súbory historickej a súčasnej
zástavby na Slovensku. Bratislava, Študná úloha, SAS
76 Ústna informácia od Juraja Linzbotha.
77 SNG, zbierkový fond Endre Szőnyi, dokumentácia.
S architektom Emilom Bellušom sa stretli v roku 1938
pri stavbách na Partizánskej ulici a Hlavatého ulici.
V susedstve v tom istom roku staval E. Belluš vlastný
rodinný dom. Do rodinného domu MUDr. Štefana
Neuschella, interiér navrhol E. Belluš. Púčikove domy
v Horskom parku vlastnil p. Weiss, majiteľ mnohých
pozemkov v okolí Mudroňovej ulice, od ktorého kúpili
pozemok aj Neuschellovci. Meno Weiszova sa vyskytuje
v archívnych dokumentoch, v súvislosti s pozemkami,
ktoré kúpila v roku 1926 spolu so Szőnyim.
78 Tamže. Dokumentácia č. A 384/1-11.
79 HAAS, Felix: Architektúra 20. století. Praha, Státní
pedagogické nakladatelství 1978, s. 301.
80 FRANCOVÁ, Zuzana – GRAJCIAROVÁ, Želmíra –
HERUCOVÁ, Marta: Bratislavský umelecký spolok.
Albert Marenčin Vydavateľstvo PT 2006, s. 150 – 151.
81 SNG, zbierkový fond Endre Szőnyi, dokumentácia č. A
223, A230/29.
82 Výkresovú dokumnetáciu pôvodného stavu poskytol
autor prestavby Ing. arch. Ján Komrska. Ďalšie
informácie poskytol Ing. Štefan Szamák – syn a Juraj
Linzboth. SNG, zbierkový fond Szőnyi, fotograa
A 199/27.
83 AMB, výkresová dokumentácia p. č. 1466/3.
84 AMB, výkresová dokumentácia p. č. 780. Archív rodiny
85 Výkresovú dokumentáciu pôvodného stavu a informácie
poskytla Magdaléna Hrašnová-Neuschellova.
86 DULLA, Matúš – MORAVČÍKOVÁ, Henrieta:
Architektúra Slovenska v 20. storočí. Bratislava, Slovart
2002, s. 399.
87 SNG, zbierkový fond Endre Szőnyi, fotograa modelu
č. A 229, 230/61–69.
88 KUBIČKOVÁ, Klára: Dielo architekta Andreja Szőnyiho.
Štipendná práca, SAS 1993 – 1995, s. 12.
89 MORAVČÍKOVÁ, Henrieta – DULLA, Matúš: Modernosť
a konzervatívnosť v nemeckých vplyvoch na architektúru
Slovenska v prvej polovici 20. storočia. Architektúra
& urbanizmus, 31, 1997, 4, s. 143 – 159.
90 KUBIČKOVÁ, Klára: Dielo architekta Andreja Szőnyiho.
Štipendná práca, SAS 1993 – 1995, s. 13.
91 STOLIČNÁ, Elena: Angažovaný romantizmus.
Architektúra & urbanizmus, 31, 1997, 4, s. 162 – 176.
Samostatnou kapitolou je pôsobenie Deutsche Partei,
vedenej Franzom Karmazinom od roku 1935. V rámci tzv.
výstavbovej služby, od roku 1941 „podchytila“ všetkých
Nemcov žúcich na území Slovenska. Hlavným cieľom
bolo kolektívnou prácou vybudovať v zaostalej krajine
sieť typicky nemeckých stavieb ako nositeľov národného
významu. Povolanie architekta bolo z hľadiska
osnovateľov na prvom mieste dôležitosti. Deutsche Partei
podporovala štúdium budúcich architektov. V zozname
spolupracovníkov guruje aj Franz Wimmer, ktorý však
bol v tom čase v Prahe, keďže doteraz nie sú známe
žiadne realizácie z vojnového obdobia, čiste teoreticky
sa môžeme domnievať, že išlo o spoluprácu v rovine
konzultanta, člena komisie.
92 Ústna informácia od rodiny Wimmer.
93 SNG, zbierkový fond Endre Szőnyi, fotograe
č. A/230/82-90.
94 MRŇA, Ľubomír: Solitéry a súbory historickej a súčasnej
zástavby na Slovensku. Bratislava, Študná úloha SAS
1990. Objekt je proporčne rovnaký, ako časť prístavby ku
Kostolu Svätej Trojice v Bratislave.
95 SNG, zbierkový fond Szőnyi, fotograe č. A/230/15.
AMB, výkresová dokumentácia p. č. 3454/1.
96 Slovenský biogracký slovník. Martin, Matica slovenská
1992, s. 418 – 419.
97 KUBIČKOVÁ, Klára: Dielo architekta Andreja Szőnyiho.
Štipendná práca, SAS 1993 – 1995, s. 12.
98 Archív rodiny Wimmer.
99 SNG, zbierkový fond Szőnyi, dokumentácia.
100 Tamže.
101 Archív rodiny Wimmer. Napriek pátraniu dipl. arch.
Petra Czihala v roku 2004 v nemeckých archívoch sa
nepodarilo zistiť, či v období mníchovského pobytu
projektoval. V miestnych archívoch sú stavby vedené pod
menom investora alebo miesta stavby.
102 SNG, zbierkový fond Endre Szőnyi, dokumentácia.
103 Na hrobe, ktorý je umiestnený v sekcii XXXII/B (dá sa
vyhľadať podľa orientačnej tabule pri vstupe na cintorín,
kde je v súpise pochovaných osobností), je umiestnená
fontána, ktorú mal v átriu domu na Kapitulskej ulici 13a
(dnes číslo 12). Cez tvár maskarónu je umiestený kríž.
104 KUSÝ, Martin: Za Andreasom Szőnyim. Projekt, 1968,
8 – 9, s. 164.
105 Štúdia podchytila diela, ku ktorým bola dostupná
dokumentácia, respektíve iné informácie do roku 2007.
V súpise prác je mnoho stavieb, najmä rodinných domov,
ktoré dosiaľ neboli identikované a zverejnené.
106 STOLIČNÁ, Elena: Angažovaný romantizmus.
Architektúra & urbanizmus, 31, 1997, 4, s. 171.
Heimatstil má na Slovensku úspech, aj vďaka tradícii
nemeckého stavania z čias niekoľkých vĺn kolonizácie
v predchádzajúcich storočiach.
BELLUŠ, Emil: Sedemdesiatpäťka Andreja Szőnyiho. Projekt, II,
1960, 11 – 12, s. 187.
BORECKÁ, Eva: Architekt Franz Wimmer, iná moderna. Projekt,
47, 2006, 6, s. 55 – 59.
BORECKÁ, Eva – DULLA, Matúš: Remeselné a výtvarné detaily
v diele architektov Franza Wimmera a Andreja Szőnyiho.
Projekt, 49, 2007, 1, s. 71 – 73.
CMOREJ, Július – GAŽO, Mikuláš: Bratislava 1883 – 1919.
Bratislava, Práca vydavateľstvo a nakladateľstvo odborov na
Slovensku 1991, s. 48.
DULLA, Matúš – MORAVČÍKOVÁ, Henrieta: Architektúra
Slovenska v 20. storočí. Bratislava, Slovart 2002. 512 s.
Marta: Bratislavský umelecký spolok. Albert Marenčin,
Vydavateľstvo PT 2006. 207 s.
Marta: Architekti v Bratislavskom umeleckom spolku. Zborník
Múzea mesta Bratislavy, Bratislava XVIII, 2006, s. 79 – 102.
FOLTYN, Ladislav: Slovenská architektúra a česká avantgarda.
Bratislava, SAS 1993, s. 44, 189.
HAAS, Felix: Architektúra 20. století. Praha, Státní pedagogické
nakladatelství 1978. 645 s.
KOČÍ, Ján: Andrej Szőnyi 70-ročný. Architektúra ČSR 3, 1956. s. 163.
KRAMPL, Ernest: Andrej Szőnyi. Projekt, 7, 1965, 2 – 3, s. 64.
KUBIČKOVÁ, Klára: Dielo architekta Andreja Szőnyiho.
Štipendná práca. SAS 1993 – 1995. 15 s.
KUBIČKOVÁ, Klára: Doslov. In: A. Szonyi: Pozsonytól Kassaíg
Felsö-Magyarország építészete 1848 – 1918 Közö. Pozsony,
Kalligram 1996.
KUSÝ, Martin: Za Andreasom Szőnyim. Projekt, 10, 1968, 8 – 9,
s. 164.
KUSÝ, Martin: Architektúra na Slovensku. Bratislava. Pallas 1971,
s. 20.
LESNIKOWSKI, Wojciech: East European Modernism. Architecture
in Czechoslovakia, Hungary and Poland between Wars 1919 –
1939. New York, Rizzoli International Publication. Inc., 1996.
MORAVANSKY, Ákos: Die architektur der Donaumonarchie.
Corvina Kiadó 1988, s. 160.
MORAVČÍKOVÁ, Henrieta – DULLA, Matúš: Modernosť
a konzervatívnosť v nemeckých vplyvoch na architektúru
Slovenska. Architektúra & urbanizmus, 31, 1997, 4, s. 143 – 161.
MORAVČÍKOVÁ, Henrieta: Tradícia a novátorstvo
v architektonickom diele Christiana Ludwiga. Architektúra
& urbanizmus, 31, 1997, 4, s. 187 – 197.
MORAVČÍKOVÁ, Henrieta: Dva modely prímania moderny
v architektúre Slovenska: Fridrich Weinwurm a Christian
Ludwig. Architektúra & urbanizmus, 40, 2006, 3 – 4, s. 143 –
MRŇA, Ľubomír: Solitéry a súbory historickej a súčasnej zástavby
na Slovensku. Bratislava, Študná úloha SAS 1990.
RATKOŠ, Peter – BUTVIN, Jozef – KROPILÁK, Miroslav:
Dejiny Československa. Bratislava, Slovenské pedagogické
nakladateľstvo 1971, s. 355.
SEDLÁKOVÁ, Radomíra: Čeští architekti na Slovensku.
Architektúra & urbanizmus, 34, 2000, 3 – 4, s. 139 – 143.
Slovenský biogracký slovník. Martin, Matica slovenská 1992,
s. 418 – 419.
STOLIČNÁ, Elena: Angažovaný romantizmus. Architektúra
& urbanizmus, 31, 1997, 4, s. 163 – 176.
STOLIČNÁ, Elena: Nemecká misia. Architektúra
& urbanizmus, 31, 1997, 4, s. 178 – 186.
STOLIČNÁ, Elena: S pečaťou svastiky. Architektúra
& urbanizmus, 34, 2000, 3 – 4, s. 133 – 138.
SZALAY, Peter: Architekti slovenskej moderny absolvujúci štúdium
na budapeštianskej polytechnike. Architektúra & Urbanizmus,
39, 2005, 3 – 4, s. 181 – 185.
ŠLACHTA, Štefan: Andrej Szőnyi. Projekt, 27, 1985, 6, s. 40 – 42.
ŠLACHTA, Štefan: Neznámi známi. Bratislava, SAS 2004, s. 10.
ResearchGate has not been able to resolve any citations for this publication.
Architektúra Slovenska v 20. storočí. Bratislava, Slovart
  • Matúš -Moravčíková Dulla
DULLA, Matúš -MORAVČÍKOVÁ, Henrieta: Architektúra Slovenska v 20. storočí. Bratislava, Slovart 2002, s. 350.
Architecture in Czechoslovakia, Hungary and Poland between Wars 1919 -1939
  • Wojciech Lesnikowski
LESNIKOWSKI, Wojciech: East European Modernism. Architecture in Czechoslovakia, Hungary and Poland between Wars 1919 -1939. New York, Rizzoli International Publication. Inc., 1996. MORAVANSKY, Ákos: Die architektur der Donaumonarchie. Corvina Kiadó 1988, s. 160.
Výzva textu bola písaná po slovensky, Franz Wimmer odpovedal listom po nemecky -zachoval sa
  • Zbierkový Sng
  • Fond Endre
  • Szőnyi
  • Dokumentácia
SNG, zbierkový fond Endre Szőnyi, dokumentácia. Výzva textu bola písaná po slovensky, Franz Wimmer odpovedal listom po nemecky -zachoval sa koncept listu písaný ceruzkou.
  • Klára Kubičková
KUBIČKOVÁ, Klára: Dielo architekta Andreja Szőnyiho. Štipendijná práca, SAS 1993 -1995, s. 12.
Solitéry a súbory historickej a súčasnej zástavby na Slovensku. Bratislava, Študijná úloha SAS 1990. Objekt je proporčne rovnaký
  • Ľubomír Mrňa
MRŇA, Ľubomír: Solitéry a súbory historickej a súčasnej zástavby na Slovensku. Bratislava, Študijná úloha SAS 1990. Objekt je proporčne rovnaký, ako časť prístavby ku Kostolu Svätej Trojice v Bratislave.
Matica slovenská 1992, s
  • Slovenský
  • Martin
Slovenský biografický slovník. Martin, Matica slovenská 1992, s. 418 -419.
Napriek pátraniu dipl. arch. Petra Czihala v roku 2004 v nemeckých archívoch sa nepodarilo zistiť, či v období mníchovského pobytu projektoval. V miestnych archívoch sú stavby vedené pod menom investora alebo miesta stavby
  • Wimmer Archív Rodiny
Archív rodiny Wimmer. Napriek pátraniu dipl. arch. Petra Czihala v roku 2004 v nemeckých archívoch sa nepodarilo zistiť, či v období mníchovského pobytu projektoval. V miestnych archívoch sú stavby vedené pod menom investora alebo miesta stavby.
  • Martin Kusý
KUSÝ, Martin: Za Andreasom Szőnyim. Projekt, 10, 1968, 8 -9, s. 164.
Angažovaný romantizmus. Architektúra & urbanizmus, 31, 1997, 4, s. 171. Heimatstil má na Slovensku úspech, aj vďaka tradícii nemeckého stavania z čias niekoľkých vĺn kolonizácie v predchádzajúcich storočiach
  • Elena Stoličná
STOLIČNÁ, Elena: Angažovaný romantizmus. Architektúra & urbanizmus, 31, 1997, 4, s. 171. Heimatstil má na Slovensku úspech, aj vďaka tradícii nemeckého stavania z čias niekoľkých vĺn kolonizácie v predchádzajúcich storočiach.
Architekt Franz Wimmer, iná moderna
  • Eva Borecká
BORECKÁ, Eva: Architekt Franz Wimmer, iná moderna. Projekt, 47, 2006, 6, s. 55 -59.