ArticlePDF Available

Regional shades of classical modernism Franz Wimmer (1885-1953) and Endre Lipot Szonyi (1885-1968): Life, work and time

January 2008

Authors:

Slovak University of Technology in Bratislava

BORECKÁ, Eva [100 %]. Regionálne odtiene klasickej moderny Franz Wimmer (1885-1953) a Endre Lipot Szönyi (1885-1968). Život, dielo, doba. In Architektúra a urbanizmus. Roč. 42, č. 1-2 (2008), s. 43-70. ISSN 0044-8680 (2008: 0.102 - SJR, Q3 - SJR Best Q). V databáze: SCOPUS: 2-s2.0-47249125218.

Content uploaded by Eva Borecká

Content may be subject to copyright.

EVA BORECKÁ: REGIONÁLNE ODTIENE KLASICKEJ MODERNY FRANZ WIMMER (1885 – 1953)

A ENDRE LIPOT SZŐNYI (1885 – 1968) ŽIVOT, DIELO, DOBA / Regional Shades of Classical Modernism

Franz Wimmer (1885 – 1953) and Endre Szőnyi (1885 – 1968): Life, Work and Time

Ing. arch. EVA BORECKÁ

externá doktorandka, školiteľ:

prof. Ing. arch. Matúš Dulla, DrSc.

KDTU Fakulta architektúry

Slovenská technická univerzita

Námestie slobody 19, 812 45 Bratislava

EVA BORECKÁ

REGIONÁLNE

ODTIENE

KLASICKEJ

MODERNY

FRANZ WIMMER

(1885 – 1953)

A ENDRE LIPOT

SZŐNYI

(1885 – 1968)

ŽIVOT, DIELO,

DOBA

Regional Shades

of Classical Modernism

Franz Wimmer (1885 – 1953)

and Endre Szőnyi (1885 – 1968):

Life, Work and Time

Bratislavian architects Franz Wimmer and Endre

Szőnyi who had cooperated for a long time belong

to the representatives of traditional architecture

oriented towards German milieu. The architects’

work was based on the classical compositional

principles that create a fundament of harmonic

perception of architecture. Besides the authors’ new

ideas and distinctive creative orientation, their

contribution to the history of architecture in Slovakia

has not been suciently researched and appraised. In

particular, a personality of Franz Wimmer has long

been le without aention due to his emigration to

Germany in 1945 and the mentioned connections

with German milieu.

The work of the architects Wimmer and Szőnyi

was inuenced by their location, time period and

conservative ideas of the contemporary society.

However, they had always been able to accept

new inspirations and use them in a specic way.

I investigate the architectural work of their common

atelier, taking into consideration the social and

political background of the middle class of the

original German and Hungarian inhabitants of

Bratislava. During the period of independent work

and cooperation in 1918 – 1938 the architects

included modern elements of the contemporary

architectural trends to their creations based on sober

traditionalism. Both of them were pioneers in some

local Bratislavian issues, either as individuals, or

as a pair. They built Kalvín’s Court, the rst high

building from ferro-concrete on Obchodná Street; the

rst modern cinema Atlon; and the Central Passage,

the rst modern shopping passage in the Old City.

The membership in the association “Pressburger

Kunstverein” had been a special issue in the life

of the inhabitants of Pressburg/Bratislava, as well

as for both architects. The association united the

artists and the architects of German and Hungarian

circles during the period of 1855 – 1945. In 1919

the renewed association accepted numerous young

members including Franz Wimmer, his siblings

Lothar and Dora and his wife Valéria. At the same

year Endre Szőnyi applied. Aer accepting new

members the association put a goal to encourage

art in the city, to adapt new European artistic

tendencies, to support old and new art and to

participate in the creation of artistic culture worth

of the city history and its position in the state in

the future. New guidelines paid aention to the

questions of protection of memorials, art and nature

in the city, as well as advisory activities for the

exhibitions.

Membership and work in this conservative

association helped the architects to nd clients from

the cultivated German and Hungarian circles. The

perspective of the association, however, was based on

tradition and rejection of avant-garde art that was

claimed ultra-modern and primitive. Both architects

expressed positive aitudes towards modernism,

either in a form of support for the modern artists, or

lectures in the educational centre Uránia where they

regularly informed about architecture and art around

the world. For them the educational activities in the

association had the same value as their projects.

The direct ancestors of Wimmer and Szőnyi were

born in Pressburg. Their families were tied to

the intellectual middle class of the society. Franz

Wimmer graduated at the Technical University in

Munich which was at that time regarded as one of

the best architectural schools in Europe. The school’s

orientation was based on the classical traditions

and connected teaching of the art with cras. Endre

Szőnyi studied technical construction in Switzerland

and completed this education by the art courses at

the Academy Julian in Paris. Aer nishing study

and working stays abroad they both fought in the

First World War. Aer the end of the war they met

in Bratislava in 1919. They probably established

their atelier during the period 1918 – 1921.

In their creative work during 1920 – 1930 they

promptly reacted to the artistic waves that passed

over Europe – traditionalism, Secession, Art

Deco, Heimatstil, and functionalism. In the 1920s

under the inuence of romantic post-Secession

architecture that was spreading in Europe they

projected the mansions for the constructional co-

operative of juridical ocials. The house No. 21

at Palisády in Bratislava reminds the architecture

of the castle by its bulk and accidence. In 1924 the

architects built the cinema Atlon at the present

Square of Slovak National Uprising by means of

adapting and covering the monastery court. It was

regarded as the rst modern cinema in the city.

This building, as well as Endre Szőnyi’s own house

at Kapitulská Street No. 12, was inuenced by the

artistic style Art Deco. In the rst half of the 1920s

the architects actively competed for the state orders.

Their competition proposals were created in the

style of traditional architecture which was regarded

an ocial architectural style for the state buildings

expressing their mission. The architects did not

succeed in the big competitions that were usually

won by the Czech architects who built important

functionalist constructions in Slovakia.

In 1926 the architects carried out the adaptation

of the court of Ladislav Esterházy’s Palace on

Panská Street No.13. As a result the modern

glassed shopping passage emerged. There was

a confectioner’s shop “F.Schuh” in the passage

with functionalist interior. The furniture was

rather modern at that time and was made from the

exible tubes by the company Thonet-Mundus.

In the end of the 1920s the architects built Vila

Riviéra, apartments for the guests of the water

resort in Piešťany on the bank of the river Váh.

The composition of the small villa includes all the

elements akin to purism that were characteristic

for their later constructions built in the end of

the 1930s. Diverse mosaic of their works from the

1920s is completed by the building of the Central

Passage on Laurinská Street No.17 in Bratislava

located in the historical core of the city. The

basic bulk of the building was determined by the

rigorous construction regulations formulated by the

Regulative Construction Commission of the city.

However, the rst dras performed in the traditional

style were incompatible with modern function of the

shopping premises. Aer modication of the project

the architects constructed a building with a smooth

façade. The plastic window surrounds were le

only around the windows and the gate. The massive

banisters of the highest recessive storey remained

from the original proposal as well. Family houses

built in the 1920s were projected in the style akin

to German Heimatstil. Their characteristic features

include a broad hipped roof with slopes near guers,

a smooth façade, and vertically laiced windows

with lath frames. The windows always looked homely

cosy in interior, whether the houses were one-stored,

two-stored, or three-stored. The houses were usually

located in the natural environment on the borders of

the city, far from intensive city constructions.

In the 1930s during turbulent economic and political

changes the architects with non-Slavic origin did

not have a chance to obtain state orders which were

distributed already in Prague. They projected smaller

buildings for the private sector that was connected

mainly with German milieu. Their most signicant

constructions from this period unite in a specic

way two contradictory perspectives in architecture

– right-winged conservatism and le-winged avant-

garde: on one side, conservative middle-class clients,

on the other side functionalism, already accepted as

an architectural trend. Demands for new healthy

dwelling and dierentiated rooms were impossible

to satisfy behind traditional façade. Consequently,

a new series of buildings emerged which were close

to the international style of the end of the 1930s.

They appeared at the time of pre-war constructional

boom as a result of investors’ aempts to save

money during ination. The villas were situated in

Bratislavian quarter Hausbergeln (near the Castle)

that was regarded as a healthy locality. They were

built on the distant steep parcels that were not easy

to reach by transport. The clients were medical

doctors and lawyers, Pressburgers. For them dicult

transportation was compensated by a beautiful view

on the city, the river and the landscape.

The accidence of the villa of MUDr. Gustáv Szamák

on Partizánska Street No.12 is dierent. Four-stored

villa is built on the steep slope. Its living premises

are situated in the southern part and look to the city.

Comfortable circular stair-case is situated on the

street façade in an admied cylindrical form. The

roof is plane and include a terrace for sunbathes.

The façade is smooth, with horizontal and vertical

windows placed alternatively on the oors. Apart

from the plastic crown cornice, it is decorated by the

relief of deer’s head with a cross – the symbols of St.

Hubert. Two small mansion houses at Palisády on

Hlavatého Street No. 6 and Zámocká Street No. 1

have a smooth façade, semi-ush-mounted balcony

or a bay supported by consoles, while the window

surrounds are indicated in stucco. Horizontal

windows are completed by the smaller vertical

ones. On the top of the houses there are penthouses

and roof terraces. Beside those constructions, the

architects projected more villas outside the city

centre with characteristic high hipped roof and

window frames.

An important construction of the annex of the parish

and the shop Pallehner in Bratislava was realised at

the same period. The object is eciently incorporated

into Hurbanovo Square on the side of the Trinity

Church. The façade also includes the relief with a

religious motive created by Bratislavian sculptor

Alois Rigel. The architects used his decorations on

their constructions only in the year 1938.

Apart from projecting new constructions, F.

Wimmer was well-known specialist on protection

of monuments and architecture in historical

environment. As a member of various commiees

he saved from demolition many monuments in

Bratislava. His prociency was appraised in

Prague, the capital of the republic, populated then

by numerous German inhabitants: in 1929 he was

invited as a professor at the Department of Medieval

Art of the Technical University (the German section

of Charlemagne University).

E. Szőnyi, on the other side, in 1931 – 1938

edited the journal Forum where he informed about

advancement in architecture and art around the

world.

E. Szőnyi mentions 130 constructions and numerous

architectural studies in his list of projects created

during his life. Most of them are family houses and

villas. The works of Wimmer a Szőnyi, similar to

other architects of German conservative circles, had

two levels. Family houses were projected in the style

close to Heimatstil with following characteristic

features already mentioned above: smooth façade,

vertically laiced windows with lath frames, steep

hipped roof with slopes near guers. At the same

time they created constructions in the style close to

purism characterised by a smooth façade, with its

bulk shied forward relative to the constructional

line on higher oors; horizontal but not stripped

windows; and a plain roof. Creations of Wimmer

and Szőnyi, however, were characterised by specic

elements. The bay or the balcony was supported by

consoles, window frames were indicated in stucco,

and facades were decorated by relief with religious

motives. Their new constructions in the historical

centre of the city well ed into environment.

Clients praised personal enthusiasm of the architects

and their responsibility.

Both architects were well-educated and well-

informed in architecture around the world. Their

work continued local traditions as well as their

classical high education and respected demands of

the clients.

Apart from functionalism, the work of Wimmer

and Szőnyi belonged to the trends that were

successfully adapted in Slovakia during inter-war

period.

Meno architekta profesora Franza Wimmera

je späté so známejším Endre Szőnyim,

s ktorým zotrval dvadsať rokov v tvorivej

architektonickej spolupráci. V roku

2005 uplynulo 120 rokov od narodenia

oboch architektov. V dejinách slovenskej

architektúry sú zaradení medzi predstaviteľov

konzervatívnej/tradičnej architektúry

s osobitým prejavom, s orientáciou na nemecké

prostredie.

PREŠPOROK – BRATISLAVA

Na začiatku 20. storočia bol Prešporok ešte

súčasťou rakúsko-uhorskej monarchie.

Konzervatívna Viedeň, ako najbližšia

metropola, mala silný vplyv na prešporskú

meštiansku vrstvu. Uznávanie tradičných

meštianskych hodnôt dávalo ľuďom pocit

nemennej istoty a stability. Tento jav sa

preniesol do kultúry, umenia aj architektúry.

V mnohonárodnostnom Prešporku žili vedľa

seba Nemci, Maďari, Židia, Česi, Slováci

a každá z národností sa špecicky prejavovala

v spôsobe života a aj v architektúre. Vďaka

tomu Prešporok začiatkom storočia hýril

rozmanitou štýlovou zmesou. Po vzniku

Československej republiky, rondokubizmus zo

začiatku dvadsiatych rokov a tradicionalizmus

do tridsiatych rokov 20. storočia boli hlavnými,

spoločensky akceptovanými smermi.

V tridsiatych rokoch sa začal presadzovať

funkcionalizmus spätý s ľavicovým hnutím,

ako vyhranený architektonický názor.

Myšlienkové uvoľnenie netrvalo dlho, opätovná

vlna tradicionalizmu alebo návratu k starým

osvedčeným formám nastupuje s príchodom

najmä národného socializmu v Nemecku.

FRANZ WIMMER PODPIS

A PORTRET

FRANZ WIMMER, SIGNATURE

AND PORTRAIT

ENDRE SZONY PODPIS

A PORTRÉT

ENDRE SZONY, SIGNATURE AND

PORTRAIT

Zdroj Balneologické múzeum Piešťany

Zdroj Francová, Z. – Grajciarová, Ž. – Herucová, M.: Bratislavský umelecký spolok.

Albert Marenčin Vydavateľstvo PT 2006

FRANZ WIMMER – MLADOSŤ A ŠKOLSKÉ

ROKY

Franz Wimmer, priateľmi zvaný Feri, sa

narodil 3. mája 1885 v Prešporku (ktorý bol

v roku 1919 premenovaný na Bratislavu),

v dome na Michalskej ulici 2 (dom bol neskôr

známy pod názvom Perlička), v rodine Adolfa

Wimmera (1845 Trnava – 1935 Bratislava),

váženého prešporského občana mestského

poslanca, riaditeľa Prvej prešporskej

sporiteľne, zakladajúceho člena spolku

Pressburger Kunstverein a majiteľa obchodu

s koloniálnym tovarom „Zum Elefanten =

Ku slonovi“, ako jedno zo štyroch detí /1/.

Prešporok, v tom čase periféria konzervatívnej

Viedne, bol malým mestom s prevládajúcim

neslovanským obyvateľstvom, ovládajúcim

plynulo maďarčinu a nemčinu. Kedy a kde

Franz nadobudol základné vzdelanie nie je

známe, gymnázium absolvoval v rodnom meste

a v maturitnom veku v roku 1903 navštívil

Londýn. Z tohto výletu sa zachovali fotograe,

cieľ návštevy ostáva neznámy. Ako 18-ročný

však spoznal svetovú metropolu a možno práve

táto cesta vzbudila jeho záujem o následné

štúdium architektúry.

Na prelome storočia boli v Mníchove

intelektuálne a umelecké zoskupenia, ktoré

priťahovali mladých a aj jedna z najlepších

európskych architektonických škôl. Túto školu,

Technickú univerzitu, si vybral aj Franz Wimmer

/2/. V rovnakom období na univerzite študovali

aj Erich Mendelsohn a Walter Gropius, neskorší

čelní predstavitelia modernej architektúry /3/. Po

ukončení školy zostal Wimmer istý čas pôsobiť

ako asistent profesora Friedricha von Thierscha

(1852 – 1921), skúseného pedagóga a praktického

architekta. Škola Wimmerovi položila pevné

základy pre jeho neskoršiu tvorbu postavenú

na princípoch tradičnej architektúry. Samotné

zameranie školy bolo konzervatívne, vychádzalo

z klasických tradícií a viedlo výučbu v

spojení výtvarného umenia s remeslom /4/.

Z mníchovského obdobia sa zachovali nepočetné

akvarely zobrazujúce klasicizujúce stavby

signované Wimmerom aj prof. Thierschom /5/.

PRVÉ SAMOSTATNÉ REALIZÁCIE FRANZA

WIMMERA

V roku 1911 sa Franz oženil s mníchovskou

maliarkou Valerie Heller-Spiess (1884

Schweinfurt – 1933 Mníchov) /6/. Valéria patrila

ku skupine klasicky orientovaných maliarov, jej

témami boli kvetinové zátišia, ktoré mali úspech

v meštianskych domácnostiach. Pravdepodobne

do roku 1913 sa Franz striedavo zdržiaval

v Mníchove aj v Prešporku, obidve mestá si

uvádzal ako adresu sídla ateliéru /7/.

V období troch rokov do vypuknutia prvej

svetovej vojny získal v Prešporku svoje prvé

zákazky. Akú rolu pritom zohrali priateľské

kontakty s investormi, ťažko povedať.

Faktom je, že príslušníci jeho spoločenskej

triedy boli spriaznení cez spolok Pressburger

Kunstverein, ktorý bol založený v roku 1885.

Prvou známou realizáciou pripisovanou

F. Wimmerovi je secesná stavebná úprava

terénneho prevýšenia Rudnayovho námestia

pri Dóme sv. Martina. Exteriérové schody,

kamenný oporný múr, mreže a dekoratívne

lampy realizoval Bratislavský okrášľovací

spolok v roku 1912 /8/. Tento spolok úzko

spolupracoval so spolkom Pressburger

Kunstverein, ktorý sa bude spomínať neskôr.

V rovnakom období v rokoch 1911 – 1913

vstúpil do povedomia verejnosti projektom

a realizáciou významnej stavby Kostola

reformovanej cirkvi na dnešnom Námestí SNP

a Kalvínovým dvorom na Obchodnej ulici 12,

obidva objekty boli prevádzkovo prepojené /9/.

Tento nájomný dom (Kalvínov dvor) bol prvý

vysoký dom budovaný zo železobetónu na

Obchodnej, vtedajšej Schöndorfskej ulici. Objekt

v Prešporku pôsobil ojedinelo, v Budapešti sú

stavby podobného štýlu početne zastúpené.

OBRAZ PRE ADOLFA WIMMERA

OD VALERIE HELLER-SPIESS, 1915

PICTURE FOR ADOLF WIMMER

BY VALERIA HELLER-SPIESS, 1915

Foto Juraj Linzboth

Projekt získal ako víťaz architektonickej

súťaže a jeho meno spolu s menom staviteľa

F. Opaterného je vytesané zlatým písmom

na mramorovej tabuli v predsieni kostola.

Architektúra obytného domu je v štýle

maďarskej secesie s ľahkými oceľovými

balkónmi, čo sa v danom období považovalo za

moderné riešenie. Fasády nájomného domu aj

kostola sú rovnako bohato zdobené zo strany

ulice aj dvora. Exteriér kostola je postavený

v neorománskom slohu alebo v Rundbogenstil

– v štýle oválneho oblúka /10/. Mladý Wimmer

si zrejme dôveru predstaviteľov spolku

Pressburger Kunstverein, ktorí si v roku 1913

vyžiadali jeho odborné stanovisko

k uvažovanej výstavbe výstavnej siene podľa

vzoru viedenského Secessionu na konci

dnešného Hviezdoslavovho

námestia /11/.

Po vypuknutí prvej svetovej vojny v roku

1914 sa Franz dobrovoľne prihlásil na

balkánsky front. Na fotograi vyhotovenej

pred kasárňami na vydrickom podhradí je

spolu s manželkou Valériou a so sestrou Dorou

tesne pred odchodom na front /12/. O jeho

vojnových skúsenostiach a dĺžke pobytu na

Balkáne sa nezachovali žiadne informácie.

Z frontu si však prináša mnoho vlastných skíc –

akvarelov zachytávajúcich pozorovania krajiny

a obyvateľov /13/. Manželka Valéria počas jeho

neprítomnosti pravdepodobne žila v Prešporku

vo wimmerovskom dome a umelecky tvorila

– vyšívala vankúše a maľovala kvetinové

kompozície, ktoré neskôr vystavovala

prostredníctvom spolku Pressburger

Kunstverein /14/. V roku 1918 je

F. Wimmer opäť v Mníchove, nestráca

však kontakt s rodným mestom a v liste

adresovanom archivárovi Batkovi do Prešporka

spomína svoju prácu na návrhu obnovy vstupu

do prešporského františkanskeho

kláštora /15/.

Vplyv bavorskej architektúry, s ktorou sa

stretol počas štúdia v Mníchove, bol na jeho

tvorbu zjavný. Niekoľko jeho akvarelov

zobrazuje dobový vkus pri zariaďovaní

meštianskych interiérov v štýle biedermeier

/16/. Pravdepodobne išlo o návrhy z obdobia

do roku 1920. Už v týchto návrhoch sa

vyskytuje krb s tehlovým obkladom, ktorý je

možné vzhliadnuť v niekoľkých realizáciách

z neskoršieho obdobia.

ENDRE LIPOT SZŐNYI – MLADOSŤ

A ŠKOLSKÉ ROKY

Endre Lipot, nazývaný aj Bandi, sa narodil 13.

októbra 1885 na území dnešného Maďarska

v Jászberényi. Otec Jozef Zapletal (1854 – ?)

pôvodom z Prešporka, bol štátnym úradníkom

na nančnom úrade, ktorého často prekladali

v rámci územia monarchie. Ostatná rodina

Zapletalovcov, pravdepodobne otcovi bratia

František a Eduard, pracujúci v štátnej

službe, žili v Prešporku /17/. Endre absolvoval

základné vzdelanie v maďarskom meste

Monor pri Komárne, meštianku v Budapešti,

obchodnú akadémiu vyštudoval v Prešporku.

Pravdepodobne v roku 1903 odišiel do

Švajčiarska, kde aj vďaka podpore matkinho

brata pána Reicha, ktorý mal v švajčiarskom

Berne projektovú kanceláriu, mohol študovať

na odbornej škole pre stavebných technikov.

Podľa zachovaných dokumentov 27. júla 1907

získal Atest z Technikum des Kantons Zurich

in Wintherthur – Fachschule für Bautechniker,

ktorý bol vystavený na meno Bandiho

Zapletala. Technické vzdelanie si súbežne

dopĺňal umeleckým štúdiom v Paríži. V období

rokov 1904 – 1910 striedavo žil vo Švajčiarsku

a Francúzsku, kde navštevoval Akadémie

Julian /18/. Na tejto parížskej akadémii, založenej

v roku 1868 pre profesionálnych aj amatérskych

maliarov, študovali aj významní svetoví maliari.

Až do prvej svetovej vojny striedavo pracoval

vo viacerých architektonických ateliéroch vo

Francúzsku a Švajčiarsku.

PRVÁ SVETOVÁ VOJNA

Vplyvom politických udalostí musel Endre

Zapletal ako občan rakúsko-uhorskej monarchie

tajne odísť z Paríža a narukovať do cisársko-

kráľovskej armády.

V rokoch 1914 – 1918 bojoval na rôznych

frontoch Európy. Legitimácia s fotograou

z oblasti Isonzo (hraničná rieka Soča

v Slovinsku a Taliansku) z roku 1917 – 1918 je

vystavená na meno ing. Bandi Zapletal (Szőnyi)

/19/. Za zranenia, ktoré utrpel na talianskom

fronte a bojové zásluhy mu bol udelený

Rytiersky kríž Františka Jozefa. Jeho brat Franz

Henrik v hodnosti leitenant padol na začiatku

prvej svetovej vojny, zomrel mladý,

ako 23-ročný.

V roku 1918 (28. februára) na základe výnosu

maďarského kráľovského ministra vnútra

si zmenil meno zo Zapletal na Szőnyi.

V Budapešti zložil skúšku stavebného majstra –

epitőmesteri a 23. júna 1918 mu bolo vystavené

vysvedčenie na meno Szőnyi (Zapletal)

Endre /20/.

BRATISLAVA V ROKU 1919

Prešporok-Pozsony, napriek dohode víťazných

mocností , že mesto pripadne Československej

republike, chcel zostať maďarský. Vo februári

1919 sa stal sídlom Ministerstva s plnou mocou

pre správu Slovenska. V marci dostal na návrh

úradníkov z Prahy nový názov Bratislava,

aby sa vyzdvihli slovanské tradície mesta.

Úradným jazykom sa stala slovenčina. Do

mesta prichádza česká inteligencia, ktorá videla

príležitosť uplatniť sa vo všetkých sférach

spoločenského života, za prácou prichádzajú

Slováci z vidieka. Na druhej strane, odchádzajú

nemeckí a maďarskí starousadlíci, ktorí

stratili perspektívu ďalšej kariéry. S vlnou

nových obyvateľov prichádza v dvadsiatych

rokoch silná generácia českých architektov,

menovite A. Balán, J. Grossman, K. Šilinger,

J. Mergenc, F. Krupka, V. Šebor, J. Marek všetko

pražskí žiaci J. Kotěru a J. Plečnika. Priniesli

so sebou rondokubizmus alebo oblúčikový

dekorativizmus, ktorý predstavili ako národný

sloh /21/.

PRESSBURGER KUNSTVEREIN ALEBO

BRATISLAVSKÝ UMELECKÝ SPOLOK

Samostatnou kapitolou v živote prešporských/

bratislavských obyvateľov bolo členstvo v

Pressburger Kunstverein. Spolok združoval

výtvarných umelcov a architektov nemeckého

a maďarského okruhu v období rokov 1885 až

1945. Zakladateľmi spolku boli predstavitelia

župy s cieľom povzniesť kultúrny život

Prešporka. V roku 1919, v období oživenia

spolku a pratí nových stanov, si spolok

stanovil: „... podnietiť v meste umelecký život,

prispôsobiť ho novým európskym umeleckým

snaženiam, podporovať starostlivosť o staré

a súčasné umenie a podieľať sa na vytváraní

umeleckej kultúry hodnej jeho minulosti

i budúceho postavenia v štáte.“ Nové

stanovy sa zaoberali aj otázkami pamiatkovej

starostlivosti, ochrany umeleckých a prírodných

krás mesta, poradenskej činnosti pre výstavy /22/.

Do obrodeného spolku v roku 1919 vstúpilo

mnoho mladých členov. Medzi nimi boli

Franz Wimmer so súrodencami Lotharom,

Dorou a manželkou Valériou, v tom istom

roku požiadal o členstvo aj Endre Szőnyi /23/.

Práca pre spolok, až do jeho zániku, bola

súčasťou aktívneho spoločenského života oboch

architektov rovnako ako projektovanie stavieb.

PRVÉ ZNÁME NÁVRHY ENDRE SZŐNYIHO

Kedy a za akých okolností sa stretli Franz

Wimmer a Endre Szőnyi nevieme, názorovo si

však museli byť blízki aj cez členstvo a prácu

v spolku. Szőnyi od začiatku aktívne pracoval

v troch komisiách: v sekcii múzejnej, v sekcii

pre ochranu vlasti a jej obyvateľov a v sekcii pre

umenie a remeslo /24/.

V povojnovej novosformovanej republike

vzniká naliehavá potreba rozvoja priemyslu

a s ním riešenie ubytovania prichádzajúcich

bezzemkov z vidieka za prácou do fabriky.

V súvislosti s návrhom zdravého bývania

sa architekt Szőnyi zviditeľnil na spolkovej

výstave konanej 15. novembra 1919, ktorá

mala dva tematické okruhy – architektonický

a výtvarný. V architektonickej časti to bola

prezentácia záhradného mesta, ktoré sa

malo postaviť na južnom svahu Karloveskej

cesty v lokalite Schalerberg – Tôňava.

Výstavu návrhmi oboslali viacerí architekti.

Vypracovaním projektu bol však poverený

v tom čase tajomník spolku, v Prahe pôsobiaci

brnenský architekt Klaudius Madlmayer, ktorý

si prizval na spoluprácu Szőnyiho a krátko aj

Weinwurma /25/. Napriek vysokému stupňu

pripravenosti územia sa projekt nerealizoval,

mesto dalo prednosť zástavbe na vzdialenej

Kolibe /26/. Súdobá konzervatívna kritika

sa k výstave výtvarného umenia vyjadrila:

„... dojem kalili ultramoderné diela, ako aj

diela priemerné. /27/“ Spolok, ktorý vytváral

a formoval názory na životný štýl, vyzýval

svojich členov k umiernenosti a striedmosti

v umeleckom prejave.

SPOLUPRÁCA FRANZA WIMMERA

A ENDRE SZŐNYIHO

Život a dielo oboch architektov musíme

poskladať z drobných udalostí, o ktorých sa

zachovali zmienky v rôznych písomnostiach,

zachovanej projektovej dokumentácii

a ojedinelých spomienkach ešte žúcich

pamätníkov. Cez spolkovú činnosť sa môžeme

dozvedieť viac o súvislostiach, ktoré podmienili

vznik niektorých ich diel.

Všeobecne sa uvádza rok 1918 – 1919, keď

si v Bratislave, v zrelom veku 33 – 34 rokov

založili spoločný ateliér. K predpokladanému

neskoršiemu dátumu založenia prispievajú

ďalšie projektové aktivity Endre Szőnyiho

v rokoch 1919 – 1921, o ktorých s istotou

vieme, avšak nie je zmienka o Wimmerovej

spolupráci. Ani toto však nie je dôkazom,

pretože výkresovú dokumentáciu v tom čase

zhotoviteľ nepodpisoval. V materiáloch spolku

Pressburger Kunstverein sa spomína súťaž,

vďaka ktorej E. Szőnyi získal objednávku

a prvú známu realizáciu – stavbu mestského

nájomného domu na Grösslingovej ulici

59 – 63 /28/. Š. Šlachta o tejto realizácii píše:

„... napriek niektorým formálnym detailom

predstavuje moderný architektonický názor

a v porovnaní s inými realizáciami tohto

obdobia, napríklad K. Šilingera na Račianskom

mýte v Bratislave, A. Balána s J. Grossmannom

na Legionárskej ulici alebo J. Nowotného

na Zochovej ulici vyznieva progresívnejšie

a to aj v dispozičnom usporiadaní aj v

architektonickom výraze.“ /29/ Dom v období

svojho vzniku stál na konci zastavanej

časti mesta obytnými budovami. Hlavný

objekt je päťpodlažný s kolmými bočnými

štvorpodlažnými krídlami, spolu vytvárajú

dvor od ulice uzatvorený kovovým plotom na

masívnom múriku. Zároveň v hĺbke pôdorysu

domu sú ďalšie dva dvory. Robustná hmota

stavby je členená vertikálnymi členenými

oknami a balkónmi podopretými konzolami.

Strešná krajina s vysokou valbovou strechou

je členená malými vikiermi a združenými

komínmi.

Dom sa vyznačuje prvkami, ktoré sú

porovnateľné s ich ďalšími stavbami

z dvadsiatych rokov – proporcie okien

a steny, členenie okien, tvarovanie zábradlia.

Detaily sú na týchto stavbách podobné, ale

nie rovnaké. Typické pre neskoršiu spoločnú

tvorbu bolo zdobenie fasády reliéfmi. V

prípade domu Grösslingovej ulici 59 – 63 sú

nad troma vstupmi do domu tri rôzne reliéfy

od neznámeho autora, zobrazujúce anjelov

držiacich erb mesta.

AKTÍVNA SPOLKOVÁ ČINNOSŤ

A ZRIADENIE SPOLOČNÉHO ATELIÉRU

Začiatkom dvadsiatych rokov spoločnosťou

rezonovali rýchle zmeny, na programe dňa bola

modernosť – nástup automobilov, gramoplatní.

Vďaka silnému vplyvu skupiny českých

architektov, ktorí prišli za prácou do Bratislavy,

architektúrou mesta prešla spomínaná vlna

INŠPIRATÍVNE SKICE FRANZA

WIMMERA, 1918

INSPIRATIONAL DRAFTS OF

FRANZ WIMMER, 1918

GRÖSSLINGOVÁ 59 – 63,

BRATISLAVA, MESTSKÝ

NÁJOMNÝ DOM,1919 – 1922

GRÖSSLINGOVÁ 59 – 63,

BRATISLAVA, MANSIONS, 1919

– 1922

Zdroj Slovenská národná galéria, Bratislava

Foto Juraj Linzboth

rondokubizmu, folklorizmu a dekorativizmu.

Uplatnila sa najmä na obytných a úradných

budovách, ktoré Bratislava ako hlavné mesto

Slovenska musela urýchlene budovať.

Konzervatívny spolok naďalej vyzýva

k striedmosti, avšak prieniku modernosti sa

nedokázal ubrániť. Cenil sa prístup maliara

Stégnera: „... je to skrz-naskrz Bratislavčan

a neopúšťa múry milovaného mesta“. Alebo:

„... kto tvorí v duchu prešporského myslenia,

seje na dobré pole a bude mať bohatú žatvu“.

/30/ Spolok musel zaujať k dynamickým

zmenám stanovisko a k aktuálnym problémom

usporadúva cyklus prednášok, kde sa preberal

impresionizmus, kubizmus, expresionizmus,

litograa, sochárstvo, bratislavská architektúra.

V roku 1920 o modernom staviteľstve prednášal

E. Szőnyi /31/. Pre spolok však vykonávali

aj drobné práce. V spolkových materiáloch

sa spomína Wimmer, ktorý spoločne so

Szőnyim zariaďovali spolkovú miestnosť,

ktorú nazývali aj provizórny lokál. Od roku

1920 bola v adaptovaných priestoroch domu

grófa Esterházyho na Dlhej ulici 13 (dnešná

Panská ulica 13). Dobré vzťahy s grófom

Esterházym sa im zúročili v ďalších rokoch

v podobe niekoľkých objednávok /32/. V roku

1921, pravdepodobne už rozvedený Wimmer

(niektoré zdroje uvádzajú rok 1920), začal

spolu so Szőnyim výstavbu vlastného priestoru

ateliéru a sídla rmy. Išlo o úpravu dvorného

krídla rodičovského domu na Michalskej ulici 2

(Ku Slonovi).Vzťahuje sa k nej prvý známy

podpísaný výkres – Architekten Wimmer &

Szőnyi a úhrada nájomného zložená v prospech

jeho otca Adolfa Wimmera. Na byt a ateliér

Feriho Wimmera v dome svojich rodičov

spomína vnuk Lothara Wimmera – jeho

brata takto: „V zadnom dvornom krídle mal

staromládenecký byt, v ktorom dominoval

tehlový krb, ktorého charakteristický design

niekoľkokrát použil v návrhoch pre klientov.

Ateliér bol na druhom poschodí, s prístupom

z pavlače. Pozostával zo štyroch miestností.

V predsieni boli vysoké tmavozelené skrine,

v hlavnej miestnosti s dlhým pracovným

stolom uprostred sedel pod oknami Szőnyibáči

s asistentmi, v ďalšej Feribáči a v poslednej bol

umiestnený archív.“ /33/

O spoločenskej povahe Franza Wimmera

sa dozvedáme prostredníctvom spomienok

dcéry MUDr. Szamáka: „... spolu s maliarmi

Schubertom a Murmanom si Wimmer chodil

posediť k nám na Ventúrsku, pojesť, popiť,

boli takí švandovní, ozajstní bohémi“. /34/ Na

Wimmera ostali spomienky ako na človeka

umelecky založeného, obľúbeného u žien a

v dobrej spoločnosti. Spolu so svojou rovnako

umelecky založenou sestrou Dorou sa ujímali

organizovania každoročných povestných

spolkových plesov v Redute /35/.

Obaja architekti pracujú pre spolok aj účasťou

v rôznych súťažiach. V roku 1921 sa konal prvý

spolkový ples v Redute s názvom Loď bláznov.

Boli vytlačené plesové noviny, v ktorých

si uťahujú zo Szőnyiho nerealizovaného

návrhu záhradného mesta – Gartenstadtu, čo

parafrázovali na Kartenstadt (mesto z karát),

ktoré si môže postaviť na Mesiaci /36/. Súčasne

sa angažujú v spolkovej osvetovej práci,

najmä prednáškami v Uránii – v ľudovom

osvetovom dome, na dnešnom Námestí 1. mája

(budova kina Hviezda). E. Szőnyi prednáša

o umeleckom vkuse, F. Wimmer, o záchrane

domoviny. Wimmerova emotívna prednáška

bola uverejnená 1. decembra 1922 v nemeckých

novinách Grenzbote. Bol to „nárek“ nad

miznúcimi starými vecami, stavbami, ktoré

sú nahradzované novými – nehodnotnými.

V tom istom roku sa konala výstava modernej

skupiny spolku združujúcej sa okolo maliara

a sochára Jozefa Murmanna, ktorý svojimi

dielami vzbudil vlnu nevôle u konzervatívnych

členov. Wimmer bol otvorený tejto progresívnej

iniciatíve a zapožičal na výstavu cenné rytiny

starých majstrov, ktoré vlastnil.

OBDOBIE ŠTÝLOVEJ RÔZNORODOSTI

A HĽADANIA SA. OD TRADICIONALIZMU

K FUNKCIONALIZMU

V architektonickej tvorbe zotrvávajú Wimmer

so Szőnyim v roku 1922 v pozícii tradičnej

architektúry. Súťažný návrh s moom

„Bacchus“ na radničnú pivnicu v Bratislave,

s ktorým sa umiestnili na 3. mieste, je

inšpirovaný nemeckou architektúrou obdobia

romantizmu /37/.

Do roku 1922 pravdepodobne spadá

urbanistický návrh 47 domov kolónie

Danubius, pri továrni Danubius neďaleko

Trnavského mýta. Prízemné radové domčeky

s charakteristickou vysokou sedlovou

strechou a drevenými okenicami, disponujúce

pravdepodobne iba kuchyňou a izbou, boli

zomknuté v uzatvorenej skupine okolo

vnútroblokých záhrad. V návrhu dominuje

zeleň ako dôležitý prvok, ktorý oddeľuje

neďaleko stojaci komplex fabriky od bývania /38/.

Zaujímavou eklektickou realizáciou z roku

1922 je nájomný dom pre stavebné družstvo

justičných zamestnancov na Palisádach 21, na

rohu s Koreničovou a Donovalovou ulicou.

Hoci v dvadsiatych rokoch nebola v meste

architektonická štýlová vyhranenosť,

architektov zrejme inšpirovala historizujúca

zástavba, vtedy ešte riedko zastavaných Palisád.

Na tomto objekte môžeme pozorovať dva

autorské prístupy k riešeniu. Od ulice Palisády

je to striedmy symetrický štvorpodlažný dom

s obytným podkrovím, po bokoch s arkiermi,

v základnom hmotovom riešení blízky domu

na Grösslingovej ulici 59 – 63. Z ostatných

pohľadových strán pripomína romantickú

hradnú architektúru, sloh šíriaci sa v strednej

Európe pod vplyvom anglickej posecesnej

architektúry. Bočné priečelia sú plastické,

s veľkými zapustenými lodžiami, zavŕšené

štítmi. Okná sú rôznej veľkosti, autori použili

motív arkiéra s bočnými špehovátkami, ktorý

sa im na tejto stavbe osvedčil a v rôznych

obmenách ho používali počas celej svojej

tvorby. Napriek absencii podpisov, dom bol

projektovaný v roku aktívnej spolupráce oboch

architektov /39/.

V roku 1923 spolok požiadal mesto, aby

vytvorilo komisiu, ktorá bude povoľovať

jednotlivé stavby a regulovať výstavbu.

V tejto komisii spolok dlhodobo zastupoval

F. Wimmer. E. Szőnyi zasa vystúpil v Uránii

s príspevkom o kultúre a civilizácii /40/.

Do roku 1924 je datovaný a podpísaný ich prvý

väčší projekt s názvom Vostavba budovy sály

do dvora konviktu. Ide o sálu kina Atlon na

dnešnom Námestí SNP, ktoré bolo považované

za prvé moderné kino na území mesta.

Pôvodná koncepcia projektu podľa zachovanej

výkresovej dokumentácie bola riešená

eklekticky, podobne, ako napríklad interiér

Reduty. Sála mala stlačenú valcovú klenbu

s dvoma poschodiami balkónov po obvode.

Fotodokumentácia z realizácie je však v štýle

Art Deco. Dnes sú z rozsiahlej štukovej výzdoby

zachované iba lomené lístky a ornamenty

v tvare vWv na železobetónovom trámovom

strope prvého poschodia, motív, ktorý autori

použili aj v neskorších projektoch /41/.

V roku 1924 sa im úspešne rozbehla aj projekcia

rodinných domov pre zámožnejšiu bratislavskú

BYTOVÝ INTERIÉR, OKOLO

ROKU 1920

INTERIOR, ABOUT 1920

VILA DR. FLEISCHHACKERA,

BRATISLAVA, 1924, SÚČASNÝ

STAV

VILLA OF DR. FLEISCHHACKER,

BRATISLAVA, 1924, CURRENT

STATE

MURMANOVA VÝŠINA,

PAMÄTNÍK OBETIAM VOJNY,

BRATISLAVA, 1925

MURMAN HIGHT, MEMORIAL

OF THE VICTIMS OF WAR,

BRATISLAVA, 1925

Zdroj Slovenská národná galéria, Bratislava

Foto Eva Borecká

Archív Matúša Dullu

klientelu. Autori siahli po osvedčenom type

domu, ktorý bol a je v Európe stále obľúbený.

Vila Dr. Fleischhackera sa nachádza na

svahu v lokalite Palisád na Timravinej ulici 4.

Je to stavba so zachovaným exteriérom

v pôvodnej podobe /42/, od ulice dvojpodlažná,

od záhrady trojpodlažná s balkónom

podopretým stĺpmi. Vyznačuje sa vysokou

valbovou strechou s nábehmi pri odkvapoch,

vysokými členenými vertikálnymi oknami

a charakteristickými drevenými okenicami.

Tvaroslovne je veľmi podobná známejšej vile

Anna v Piešťanoch z neskoršieho obdobia.

Podobnými výrazovými prostriedkami však

riešili stavby rodinných domov umiestnených

v prírodnom prostredí aj v nasledujúcom

desaťročí. V roku 1924 je spomínaná, ale

zatiaľ nepotvrdená spolupráca F. Wimmera

na projektoch evanjelických kostolov

v Prievoze a Grinave, ktorých autormi boli

rakúski architekti projektujúci na Slovensku

/43/. Návrh a realizácia pamätníka obetiam

prvej svetovej vojny na Murmanovej výšine

na Ulici francúzskych partizánov z roku

1925 bola v spolupráci so sochárom Aloisom

Rigelem, ktorého prizvali k dotvoreniu fasád

nimi projektovaných domov aj v neskoršom

období /44/. Pamätník je až prekvapujúco

jednoduchý, a tým veľmi pôsobivý. Pri úpätí

žulového kubusu sú štyri levy, pripomínajúce

archetypálne zobrazenie leus albus, leva z

architektonických monumentov (Spišská

Kapitula, Trogir, Mykény). Plošina výšiny je

lemovaná kamennými lavicami, odkiaľ bol

donedávna pekný výhľad na mesto. V roku

1925 oboslali súťaž na štátny obchodný dom,

v ktorom mala byť aj burza a kancelárie.

Objekt mal stáť na mieste dnešnej Univerzity

Komenského na Vajanského nábreží. Ich návrh

v tradičnej architektúre neobstal v konkurencii

s progresívnejším návrhom Františka

Krupku /45/.

Koncom roku 1926 bola skolaudovaná stavba

rodinného domu A. Szőnyiho na Kapitulskej

ulici 13a (dnešné číslo 12), ktorá sa začala

v lete. Odborná verejnosť tento dom s arkierom

hodnotila kladne pre citlivé zakomponovanie

do historickej zástavby ulice. Fasáda je zdobená

štukami v štýle Art Deco. Stavba je situovaná

do svahovitého terénu s výškovým rozdielom

jedného podlažia /46/. Priestor interiérového

točitého vretenového schodiska tvorí

vizuálne samostatný objekt vložený do domu

s vlastnými úzkymi okienkami a portálmi na

každom podlaží. Charakteristická dekorácia

z tehál je použitá na obkladoch schodiskových

portálov a na kozubovom obklade v obývacej

izbe. Návrh kozuba je dielo F. Wimmera

/47/. Obývacia izba je stavebne rozčlenená na

knižničnú časť s kozubom a obývaciu časť

s arkierom s bočnými úzkymi oknami, ktorým

sa neobyčajne presvetlil priestor. V izbe je

zvýšená svetlá výška oproti zaužívanému

štandardu a strop je dekorovaný štukovou

výzdobou tvaru vWv v štýle Art Deco.

Spolok musel uvoľniť priestory na Dlhej

ulici 13 (dnešná Panská ulica 13). Ako

náhradné riešenie sa ponúklo prenajať si

priestory v práve dokončenom Szőnyiho dome.

Spolok získal (až do svojho zániku) neveľké

prízemné priestory na výstavy, stretávanie sa

a knižnicu /48/. V roku 1926 Umelecká beseda

slovenská otvára svoju novú funkcionalistickú

budovu na nábreží, projektovanú českými

architektmi A. Balánom a J. Grossmannom. Aj

architekti F. Wimmer a E. Szőnyi zareagovali

na nový smer funkcionalizmus. Naskytla sa

im hneď príležitosť v bývalom sídle spolku,

v Esterházyho paláci na Dlhej ulici 13, ktorý

bol dvorom prepojený s Hviezdoslavovým

námestím. V roku 1926 vo dvore navrhli

a zrealizovali zhora presklenú pasáž

s modernými obchodmi. Funkcionalistická

cukráreň Konditorei F. Schuh zariadená

nábytkom z ohýbaných trubiek od rmy

Thonet-Mundus, bola situovaná v rámci tejto

pasáže bližšie k Hviezdoslavovmu námestiu /49/.

Navrhnutý nábytok bol európskou novinkou.

Kreslo s podobne tvarovaným operadlom

a sedadlom, len s otočnou podnožou vystavil

Le Corbusier v Paríži na Salon d´Automne

o niekoľko rokov neskôr, v roku 1929 /50/.

Okrem projektov a realizácií v Bratislave,

v roku 1926 rozšírili projektovú činnosť

do Piešťan. V kúpeľnom meste sa uviedli

projektom Villa Anna pre notára Kajlicha v Sade

Andreja Kmeťa 43. Vila (realizovaná v roku

1928) v štýle pripomínajúcom tvaroslovie

švajčiarskej a mediteránnej architektúry,

s vysokou strechou a francúzskymi oknami

s okenicami sa vyznačuje množstvom

remeselných detailov v interiéri aj exteriéri.

Štuková výzdoba stropu interiéru domu

pripomína výzdobu domu E. Szőnyiho

v Bratislave. Výber kvalitného a trvácneho

materiálu, remeselne prepracované

kamenné prvky a kováčske výrobky

svedčia o investorovi, ktorý spolupracoval

s architektmi. Ubytovanie hostí bolo v izbách

so spoločnou hygienou na podlaží. Prístavba

jednopodlažnej garáže s terasou na streche,

ktorá bola priradená ku kompaktnej hmote

objektu, autori riešili dodatočne. Kajlichovci,

pôvodne z Bratislavy boli priatelia so

Szamákovcami a Neuschellovcami, ktorým

neskôr (v roku 1938) architekti projektovali vily

v Bratislave.

Zaujímavé sú aj jednoduchšie rodinné

domy, dom Dr. Cabána na Pažického ulici 4

v Bratislave /51/ a vidiecky dom pre E. Strassera

v Malom Bábe /52/. Sú to jednopodlažné alebo

dvojpodlažné domy, v závislosti od členitosti

terénu, opäť s vysokou valbovou strechou

s nábehmi pri odkvape, s vertikálnymi

členenými oknami a drevenými laťkovými

okenicami.

Tradičná architektúra sa stále považuje sa

ociálny stavebný sloh vhodný pre štátne

budovy. V tomto presvedčení sa niesli aj ich dva

súťažné návrhy z roku 1927 na školské budovy

v Bratislave. Do súťaže na školskú budovu

na dnešnej Českej a Osadnej ulici (pôvodne

Schőnbergova ul.) poslali dva návrhy pod

heslom Zdraví a Náměstí /53/. Architektonicky

rovnako riešili ďalší súťažný návrh na Odbornú

pokračovaciu školu na Vazovovej ulici /54/.

Spoločnými znakmi všetkých spomenutých

návrhov sú ťažká hmota stavby, rizality, malé

vertikálne okná, vysoká valbová strecha s

lucernou nad centrálne umiestneným vstupom,

s malými vikiermi rozčleňujúcimi veľkú

plochu strechy. Proporčne a tvaroslovne sú

návrhy podobné realizovanému mestskému

nájomnému domu na Grösslingovej ulici

59 – 63 z roku 1919 – 1922. V súťaži boli

neúspešní, paradoxne sa zrealizoval návrh

funkcionalistickej architektúry. Na Českej ulici

Obecná a meštianska škola, od architektov

Karla Seiferta a Pavla Smetanu (projekt

a realizácia v rokoch 1927 – 1929), bola prvým

príkladom uplatnenia funkcionalistickej

pavilónovej zástavby /55/. Učňovské

pokračovacie školy na Vazovovej ulici od

A. Balána – J. Grossmana boli realizované

v rokoch 1928 – 1937.

VPLYV NOVÝCH ARCHITEKTONICKÝCH

MYŠLIENOK

Osobite zareagovať na svetovú modernu dostali

príležitosť v roku 1927 projektom vily Riviera,

nazývanej aj Haus Tolnai, ktorú vybudovali

o dva roky neskôr /56/. Táto malá realizácia nesie

viacero moderných prvkov, ktorými sa odpútali

od tradičnej architektúry. Hmotové riešenie

objektu, motív strešnej terasy a balkónov,

použité tvaroslovné prvky zábradlia, konzol,

kruhové okno, dispozičné riešenie umožňujúce

variabilne zoskupovať priestory, to sú znaky,

ktoré v roku 1938 pretavili do svojich realizácii

Zdroj Slovenská národná galéria, Bratislava

Foto Juraj Linzboth

INTERIÉR CUKRÁRNE SCHUH,

BRATISLAVA, 1926

INTERIOR OF THE

CONFECTIONER’S SHOP

“SCHUH”, BRATISLAVA, 1926

VILA RIVIERA, PIEŠŤANY, 1927,

SÚČASNÝ STAV

VILLA RIVIERA, PIEŠŤANY, 1927,

CURRENT STATE

nájomných domov. Vila určená na ubytovanie

kúpeľných hostí sa nachádza v Piešťanoch

priamo na nábreží Váhu neďaleko vily Anna,

v skupine šiestich mestských víl. Dispozícia

je navrhnutá okolo centrálnej haly, z ktorej sa

vstupuje do jednotlivých izieb. Hygienické

vybavenie bolo spoločné pre viacero izieb. Izby

boli navrhnuté ako prechodné, dali sa vytvárať

rôzne ubytovacie zostavy. Hmotu objektu

tvorí jednoduchý kubus s plochou strechou

a strešnou terasou. Motív strešnej terasy na

tejto stavbe použili prvýkrát. Tradične navrhli

vertikálne okná s plastickou šambránou.

Balkóny podopreté prolovanými konzolami

boli náhradou za obľúbený arkier, objekt získal

vizuálnu ľahkosť aj jednou asymetrickou

zapustenou lodžiou na treťom nadzemnom

podlaží.

V roku 1928 získali objednávku na budovu

Central Passage v bratislavskom historickom

jadre na Laurinskej ulici 17. Táto stavba je

jednou z najlepších realizácií architektonického

ateliéru. Budova bola navrhnutá pre

investora, ktorým bol Cirkevný umelecký

spolok, účastinná spoločnosť, ako obchodná

budova. Táto stavba bola aj veľkou výzvou

pre architekta Wimmera, ktorý dosiaľ bojoval

proti asanácii starých budov, ktoré nahrádzali

nové, nehodnotné. Pôvodná skica dokazuje ich

počiatočnú orientáciu na tradičnú architektúru.

Dekorácia na atike a nárožné akrotérie

sú však v rozpore s veľkými presklenými

plochami okien na každom podlaží objektu.

V konečnej realizácii zdobnosť z počiatočného

návrhu pripomína iba kamenné prolované

zábradlie na poslednom podlaží a plastické

ostenia okien a vstupného portálu. Technicky

progresívne bol na tejto stavbe riešený detail

odvodnenia sklobetónovej klenby a vetrania

pasáže. Hala bola osvetlená sklobetónovou

klenbou, sklobetón bol použitý aj na podlahe

na osvetlenie suterénu. Výťah situovaný

vedľa schodiska, viedol zo suterénu, kde boli

sklady, až do posledného, piateho, ustúpeného

podlažia. Pozornosť si zaslúžil dnes neexistujúci

interiér v štýle Art Deco obchodu Cébé v pasáži.

Podľa prísnych podmienok stavebného

povolenia stavbu zrealizovala v roku 1929

špecializovaná rma na železobetónové stavby,

rma Piel und Brauseweer spolu s ďalšími

dodávateľmi pre jednotlivé remeslá /57/.

Súbežne s významnou stavbou obchodnej

budovy projektovali v roku 1928 aj tradičné

stavby v Piešťanoch a Bratislave. Hotel Cyril

(Cyril Hof), na Kúpeľnom ostrove v Piešťanoch,

je prístavbou k existujúcemu secesnému

kúpeľnému komplexu Pro Patria. Stavba je

riešená ekonomicky bez akejkoľvek plasticity

a detailu. Tým, že projekt nie je zrealizovaný

v celom navrhovanom plošnom rozsahu,

môžeme považovať aj jeho architektonické

stvárnenie za nedokončené. Práve Cyril Hof

bol neskôr cieľom častých Wimmerovych

návštev. Jeho sestra Dora Helmarová,

vyštudovaná zdravotná a sociálna sestra, bola

v istom čase riaditeľkou tohto zariadenia.

Ich ďalšou piešťanskou stavbou bol penzión

Koss, pre lekára E. Weisza na Nitrianskej

ulici v Piešťanoch. Stavba je podobne ako vila

Anna v tvarosloví mediteránnej architektúry

s dobrými proporciami a mierkou zapadajúcou

do malomestskej zástavby.

Z projektov rekonštrukcií stavieb z roku

1928 treba spomenúť dispozičnú prestavbu

eklektického Swetlíkovho domu pôvodne

od architekta Kilera z roku 1879 na rohu

Tolstého ulice 9 a 11 a Štefánikovej ulice 3 a 5 v

Bratislave. V kontraste s plastickými uličnými

fasádami sú puristické fasády zo strany dvora,

kde predpokladám tiež zásah Wimmera

a Szőnyiho, na základe porovnania s ich

realizáciami z roku 1933 a 1938 /58/.

PROFESOR FRANZ WIMMER – PRAŽSKÉ

PÔSOBISKO

V spolupráci architektov nastala výrazná zmena

v roku 1929. Franz Wimmer odchádza do Prahy.

Jeho odbornosť, zameranú na pamiatkovú

starostlivosť ocenili v hlavnom meste

Československej republiky a bol povolaný na

miesto profesora na Katedre stredovekého

umenia, v nemeckej sekcii Stavebnej fakulty

Karlovej univerzity v Prahe. Na tejto univerzite

bol neskôr aj dekanom /59/. Členovia spolku

Pressburger Kunstverein sa s ním v Bratislave

lúčili so slovami: „... neradi ho nechávame ísť

svojou cestou. Je to pravý Prešporčan, dúfame,

že si na spolok zachová vernú spomienku“.

Okrem iného pripomenuli Wimmerove zásluhy

v oblasti pamiatkovej starostlivosti, to, že sa

zasadzoval za záchranu viacerých historických

stavieb pred demoláciou alebo vystupoval

proti nevhodným reštaurátorským zásahom.

Jeho úsilie prirovnali k boju proti dávnej

epidémii, ktorá zničujúco postihla vinice.

Odchodom do Prahy sa vzdal funkcií v spolku,

ponechal si iba členstvo vo výbore. Dovtedy,

okrem predsedníckej funkcie, prešiel takmer

všetkými funkciami. V roku 1923 bol krátko

podpredsedom, zastával aj funkciu majordóma

(1921, 1926), kontrolóra (1928 – 1929), riaditeľa

výstav (1927 – 1928) /60/.

V Prahe malo nemecké obyvateľstvo početné

zastúpenie a Wimmer vždy naviazaný

na nemecké prostredie videl vo svojom

pôsobení možnosť ďalšej sebarealizácie.

O jeho činnosti na škole, na ktorej zotrval do

roku 1945, nie sú žiadne informácie, všetky

dokumenty o nemeckom profesorskom zbore

boli zlikvidované. Spolupráca na projektoch

ateliéru napriek vzdialenosti pokračuje,

získaním profesorského titulu dokonca zmenili

názov rmy prof. F. Wimmer & A. Szőnyi –

architekten. Účasť Wimmera na neskorších

projektoch potvrdili niektorí klienti a rodinní

príslušníci. Wimmer často cestoval medzi

Bratislavou a Prahou na svojom rýchlom

kabriolete Tatra a sídlo ateliéru bolo až do jeho

zrušenia vo wimmerovskom dome.

HODPODÁRSKA KRÍZA, ZAČIATOK

TRIDSIATYCH ROKOV

Súdobý obraz Slovenska v zahraničnej

literatúre nebol lichotivý. Začiatkom tridsiatych

rokov mala Bratislava 93 189 obyvateľov.

Bola regionálnym hlavným mestom,

krásnej, ale nerozvinutej poľnohospodárskej

krajiny s chudobným a nevzdelaným

obyvateľstvom. Praha bola reprezentant

európskej dimenzie – európske veľkomesto

s 676 657 obyvateľmi českého a nemeckého

pôvodu, Brno bolo považované za druhé

intelektuálne a priemyselné centrum – zvané

aj predmestie Viedne s 221 758 obyvateľmi,

bolo vedúcim modernistickým centrom vďaka

jeho priemyselnej sile a medzinárodným

kontaktom /61/.

Hospodárska kríza v tridsiatych rokoch

umožnila aj v Bratislave výraznejší nástup

ľavicovému hnutiu, idúcemu v sprievode

novej architektúry – funkcionalizmu. Nastáva

stretnutie dvoch kultúr – západného –

tradicionalizmu, proti medzinárodnému

hnutiu – funkcionalizmu. Modernisti kritizujú

buržoázny prepych, cnosťou sa stáva rýchle

a lacné stavanie. S takýmito útokmi sa stretla

nielen stavba brnenskej vily Tugendhat, ale

kritizovaná bola aj nová slovenská buržoázia

/62/. Hoci hlavnú klientelu Wimmera a Szőnyiho

tvorila majetnejšia vrstva nemeckej a maďarskej

inteligencie, architekti programovo projektovali

stavby kvalitné a racionálné, bez zbytočného

plytvania materiálom a nanciami zákazníkov.

Nedostatok objednávok, následok hospodárskej

krízy, mal dopad aj na činnosť ich ateliéru.

V roku 1930 projektovali menšie stavby,

prestavby a rekonštrukcie. Dostavbou

a prestavbou fary v Piešťanoch na Ulici

Alexandra Šindelára 136 vznikla jednoduchá

jednopodlažná budova, je to hmotová variácia

na realizáciu domu v Malom Bábe (z roku

1926). Opäť použili vysokú valbovú strechu

s nábehmi pri odkvapoch a vertikálne okná

s latkovými okenicami. Stavba fary sa dodnes

vyznačuje kvalitnými remeselnými detailmi,

ktoré sa zachovali aj po čiastočnej nedávnej

rekonštrukcii objektu. Malou, ale z hľadiska

záchrany pamiatky významnou zákazkou

bola rekonštrukcia pavilónu z roku 1773 na

Palisádach v Bratislave, od architekta Rőmischa

v záhrade Dr. Zoltána Slubeka, dávneho člena

spolku Pressburger Kunstverein /63/. Pavilón

dnes už neexistuje, bol zbúraný. Firma prof.

F. Wimmer & A. Szőnyi – architekten, mala

v rozsahu prác aj dodávateľskú činnosť,

ktorú viedol zodpovený stavbyvedúci Endre

Szőnyi. V roku 1930 viedol malú prestavbu

wimmerovského domu, z ktorej sa zachovali

účty.

Dobré vzťahy s predstaviteľmi piešťanských

kúpeľov pokračovali aj v roku 1930. Po

prestavbe kúpeľov Irma (pôvodný projekt

z roku 1909 – 1912) v roku 1929, pokračovali

prestavbou kúpeľov Pro Patria (pôvodný

projekt z roku 1915), s ktorými bol prevádzkovo

prepojený ich nedokončený hotel Cyril. Autori

oboch secesných budov sú budapeštianski

architekti H. Böhm a A. Hegedüs /64/.

V roku 1930 do spolku Pressburger Kunstverein

vstupuje viacero architektov a vytvárajú

si vlastnú sekciu. V období pretrvávajúcej

hospodárskej krízy a problémoch pri získavaní

objednávok, pri ktorých boli uprednostňovaní

najmä pražskí architekti, v mene všetkých

spolkov architektov v meste spisujú

14. novembra 1930 Memorandum adresované

Ministerstvu verejných prác ČSR v Prahe.

V ňom žiadajú, aby ministerstvo bralo do úvahy

ich sekciu pri prideľovaní štátnych zákaziek.

Poukazovali na to, že projektovanie mnohých

pre Slovensko určených stavieb sa zadávalo

už v Prahe na základe priamych vzťahov

k jednotlivým zadávateľom. Memorandum

bolo uverejnené v roku 1931 v novom časopise

Forum.

VZNIK ČASOPISU FORUM

Dosiaľ nevieme, s akou skupinou architektov

Wimmer, ako zástupca tradičnej architektúry,

v Prahe komunikoval, aký bol jeho prínos na

obsahovú stánku časopisu Forum, ktorý Endre

Szőnyi v roku 1931 začal vydávať v Bratislave.

/65/ Hodnotitelia diela E. Szőnyiho z druhej

polovice 20. storočia, ktorí Wimmera ako

neskôr politicky pochybnú osobu spomínajú

minimálne, píšu: „... vydávanie prvého

pokrokového mesačníka Forum, venovaného

architektonickej tvorbe na Slovensku

viedol Andrej Szőnyi s veľkým rozhľadom.

Prostredníctvom časopisu otvoril Slovensko

Európe. A. Szőnyi, ako výborný architekt

a redaktor sa pričinil o nadviazanie kontaktov

s kolegami architektmi z Viedne, ako najbližšej

európskej metropoly.“ /66/ Prvé číslo napísal

a zostavil Szőnyi sám, pričom sídlo redakcie

bolo na adrese ateliéru – Michalská ulica 2.

Časopis až do svojho zániku v roku 1938

vyrovnane informoval o všetkých smeroch

v architektúre.

V prvom ročníku časopisu Forum publikovali

Wimmer a Szőnyi svoje najlepšie návrhy

a realizácie vytvorené do roku 1931.

Gréckokatolícky kostol v Rusínsku, Centrál

pasáž v Bratislave, návrh mestskej záhrady

v Bratislave s Rigeleho plastikou, stavby

v Piešťanoch – vila Riviera, vila Anna, penzión

Koss, návrhy kozubov v článku Neuzeitliche

Kamine.

Bratislavské stavebníctvo sa v roku 1931

orientuje na lacnú sociálnu výstavbu. Ateliér

Prof. Wimmer & Szőnyi by bol v tomto roku

zrejme bez práce, ak by sa mu nepodarilo

získať objednávku na projekt piešťanského

cintorína, ktorý však spracovávali niekoľko

rokov (1931 – 1933), kým dospeli do realizácie

(pravdepodobne v roku 1936 – 1937). Cintorín

je delený pre židovskú, katolícku a evanjelickú

náboženskú obec. Centrálna budova je vizuálne

prepojená bránami do jedného celku s dvoma

bočnými budovami. Každá náboženská

komunita má vlastnú budovu aj oplotený

areál cintorína. Výsledná klasická pokojnú

kompozícia budovy so vstupným sĺporadím

je umocnená v osi nástrešnou vežičkou so

zvonom. Zaujímavý je interiér, jednoduchý

s funkcionalisticky riešenými osvetľovacími

telesami, ktoré na strope vytvárajú symbol

kríža.

IINTERIÉR SZONYIHO DOMU,

KAPITULSKÁ ULICA 12,

BRATISLAVA

INTERIOR OF SZONYI’S HOUSE,

KAPITULSKÁ STREET NO. 12,

BRATISLAVA

NÁVRH CENTRAL PASÁŽE,

BRATISLAVA, 1927

DRAFT OF THE CENTRAL

PASSAGE, BRATISLAVA, 1927

Foto Juraj Linzboth

Zdroj Slovenská národná galéria, Bratislava

E. Szőnyi napriek hospodárskej kríze udržuje

spolok, ktorý mal sídlo v jeho dome na

Kapitulskej ulici 13 a hoci s problémami,

ale v činnosti. V roku 1931 zastával funkciu

majordóma. V predchádzajúcich rokoch, bol

podpredsedom (1926) kontrolórom (1928), ale

najmä dlhodobo majordómom (1921, 1923, 1927

– 1931).

Zo spolku sa sformuje združenie Slovenskí

priekopnícki umelci, združujúci najmä

maďarských umelcov, usilujúcich sa

o presadenie moderny. Vážnejšiemu rozkolu

zabránil Szőnyi, ktorý situáciu uchlácholil

a zabránil odchodu skupiny. Na zasadania

moderne orientovaného združenia chodieval

okrem Szőnyiho aj Wimmer. Súťažili aj v roku

1931. Súťažný návrh pod heslom Justítia mal

názov „Ideový návrh novostavby služobného

úradu v Šamoríne“ /67/. Súťaž oboslali návrhom

v tradičnom koncepte, hoci poučením im

mohli byť výsledky z predchádzajúcich súťaží,

kde s podobnými návrhmi neuspeli. Ďalšia

výzva z roku 1931 bola pre F. Wimmera. Státní

památková správa pre Slovensko adresovala

prof. Wimmerovi list, v ktorom ho vyzvala

na účasť v súťaži na reguláciu zástavby okolo

Dómu sv. Martina zo strany Staromestskej ulice.

Wimmer navrhol zástavbu tradičnými stavbami

po pravej i ľavej strane veže Dómu /68/.

Ďalšie roky sprevádzajú krachy na burzách,

urbanistické explózie, roky motorov, zbrojenia

a politického extrémizmu. Prežívajúci

spolok Pressburger Kunstverein sa v roku

1932 vyjadruje proti zbúraniu domov na

Hurbanovom námestí a následnej výstavby

Karfíkovho Obchodného domu Baťa. Szőnyi

zastáva funkciu majordóma spolku aj

v nasledujúcich rokoch (1932 – 1934, 1938, 1941

– 1942). Členov ubúda, spolok sa snaží udržať aj

organizovaním malých spoločenských stretnutí

a prednášok o umení.

Z tvorby Wimmera a Szőnyiho z roku 1932 je

známy iba projekt rodinného domu maliara

Janka Alexyho v Piešťanoch v miestnej časti

Banka. Stavba je jednopodlažná, domácky

útulná.

V druhom ročníku časopisu Forum, v roku

1932, uverejnili svoju realizáciu spomínanej

funkcionalistickej cukrárne Schuh, umelecký

návrh Bauxitcementovej továrne v Ladcoch

v článku Gizely Leweke Weyde o technike

a umení a realizáciu fary v Piešťanoch.

Szőnyi udržiava spolkový duch a k funkcii

majordóma si v roku 1933 priberá aj povinnosti

pokladníka spolku (v rokoch 1933 – 1934, 1937

– 1938, 1942). Väčšia objednávka v roku 1933 sa

im naskytla od spriatelenej Maďarskej vedeckej

spoločnosti v Bratislave. Pre túto spoločnosť

na Kapitulskej ulici 13 vyprojektovali a o 1934

postavili bytový dom. Parcela vznikla na mieste

REALIZÁCIA CENTRAL PASÁŽE,

LAURINSKÁ 12, BRATISLAVA, 1928

CENTRAL PASSAGE, LAURINSKÁ

STREET NO.12, BRATISLAVA, 1928

VILA ANNA, PIEŠŤANY, 1928,

STROPNÁ VÝZDOBA

VILLA ANNA, PIEŠŤANY, 1928,

CEILING DECORATION

Zdroj Slovenská národná galéria, Bratislava

Foto Juraj Linzboth

zbúranej časti uličného krídla esterházyovského

paláca. Dnes už neexistujúci objekt bol

trojpodlažný s podkrovím. Motív arkiera

a vertikálne okná delené na výšku na trojmo

pripomínali v susedstve stojaci Szőnyiho dom,

čo bolo aj podmienkou stavebného povolenia.

Na prízemných oknách stavebný úrad

požadoval košovité mreže, aké boli na okolitých

objektoch, tie však neboli zrealizované.

Podkrovné byty s ateliérom boli vsadené do

vysokého krovu. V rovine strechy sa objavili

vo forme dvoch vikierov s pultovou strechou.

Tento tvar vikiera autori použili do vysokej

valbovej strechy s nábehmi pri odkvapoch

vždy, v prípade umiestenia obytných priestorov

do podkrovia. Dvorná fasáda, do ktorej boli

orientované kuchyne, kúpeľne a izby slúžok,

bola riešená puristicky /69/.

Samotné byty disponovali skromnejšou plošnou

výmerou, boli dvojizbové, s priechodnými

izbami o rozlohe 15 a 20 m2. K elegantnému

vybaveniu aj keď malého bytu, patrili drevené

obklady stien.

VÝZNAMNÉ PIEŠŤANSKÉ

OBJEDNÁVKY

Ďalším významným projektom z roku 1933,

zrealizovaným v roku 1934, je kúpalisko Eva

v Piešťanoch. Symetrická kompozícia areálu je

situovaná pozdĺž rieky Váh a cesty v kúpeľnom

parku. Hlavná budova s vnútorným bazénom

mala v počiatočnom návrhu valbovú strechu

s lucernou. Architektonické riešenie rezonovalo

s riešením športových stavieb v Nemecku

publikovaných v časopise Moderne Bauformen

v roku 1936. Pravdepodobne vstupom

pražského architekta Václava Kolátora, autora

najmodernejšej plavárne na Barrandove,

do autorského kolektívu, z projektu bola

odstránená valbová strecha, zrealizovala sa iba

lucerna na plochej streche /70/. Areál kúpaliska

predpokladal ďalší rozvoj smerom k mestu,

pridaním veľkého plaveckého bazéna a budovy.

Projektu rozvoja areálu sa venoval Szőnyi

v rokoch 1948 – 1950 /71/.

V časopise Forum v roku 1933 uverejnili

realizáciu domu J. Alexyho v Piešťanoch,

v článku od Wimmerovej sestry Dory.

Ďaľšie dva roky boli chudobné na

architektonické zákazky.

S rodinou grófa Esterházyho spolupracovali

v roku 1934, na projekte rekonštrukcie kaštieľa

v Galante /72/. O tom, či sa projekt realizoval

zatiaľ nevieme. Z nasledujúceho roku je

zmienka iba o jednom projekte rodinného

domu v Piešťanoch

Zato rok 1935 bol významný pre architekta

Szőnyho, ako 50 ročný sa oženil. Manželka,

o osemnásť rokov mladšia Anna Kullmannová

pochádzala z rodiny bratislavského klampiara.

Priateľ a spolupracovník F. Wimmer im bol

svedkom na svadbe. Szőnyiovci vlastné

deti nemali. V roku 1942 si adoptovali

nevlastnú sestru jeho manželky Anny, Gizellu

Kullmanovú narodenú v roku 1937 /73/.

REALIZÁCIA CINTORÍNA,

PIEŠŤANY, OKOLO ROKU 1937

CEMETERY, PIEŠŤANY, ABOUT

1937

INTERIÉR BUDOVY CINTORÍNA,

PIEŠŤANY

INTERIOR OF THE CEMETERY

BUILDING, PIEŠŤANY

Zdroj Slovenská národná galéria, Bratislava

V ČASOPISE FORUM V ROKU 1935

UVEREJNILI SVOJU REALIZÁCIU

KÚPALISKA EVA V PIEŠŤANOCH

Väčšiu objednávku získali v roku 1936.

V dvadsiatych a tridsiatych rokoch legislatíva

priala veľkým urbanistickým konceptom.

Účastinná spoločnosť Floreát mala zámer

vybudovať záhradnú štvrť v Piešťanoch

a ateliér prof. Wimmera & Szőnyiho vypracoval

zastavovací plán. Štvrť sa mala rozprestierať

z dvoch stán cesty ku Krajinskému mostu

cez Váh a nadväzovať na existujúcu mestskú

infraštruktúru. Podľa návrhu architektov,

zástavbu tvorili radové domy v siedmych

modikáciách, vytvárajúce uzatvorené bloky.

Do vnútroblokov boli situované skupiny

dvojdomov. V parteri domov boli navrhnuté

obchodné prevádzky, na vyšších podlažiach

byt domácich a samostatné izby s hygienou pre

prípadných podnájomníkov – kúpeľných hostí.

Súčasťou štvrte mala byť vyššia vybavenosť,

ako gymnázium, kostol a ďalšie budovy.

Architektúra domov bola štýlovou zmesou od

tradičnej k funkcionalistickej zástavbe, celkový

výsledok mal pôsobiť veľmi rozmanito.

Zaujímavé boli domy so strešnými terasami,

ako píšu v propagačnom materiáli – na

pestovanie kvetov, s vyhliadkou na Váh a svahy

miestnej časti Banka. Záhrada nebola prepojená

s obytnými priestormi domu, bola považovaná

skôr za úžitkovú než rekreačnú /74/. Realizované

bolo iba torzo návrhu – päť domov, podobného

charakteru na dnešnej Nálepkovej ulici /75/.

Napriek stavebnému boomu, ktorý vládol

v Bratislave, kde sa búrali celé ulice a štvrte,

architekti Wimmer a Szőnyi stavajú skôr

menšie stavby pre súkromný sektor mimo

Bratislavy. Ako neslovenskí architekti nemajú

nádej získať štátnu objednávku. V roku 1936

sa pravdepodobne naposledy zúčastnili na

architektonickej súťaži, ktorá bola tentokrát

vyhlásená na Národnú banku Československú

v Bratislave. Súťaž vyhral návrh Emila

Belluša /76/. Ich tvorivý záber bol však široký,

a tak sa zachovala aj realizácia sepulkrálnej

architektúry – kaplnka rodiny Leonhardiovej

na cintoríne v Radošine pri Piešťanoch

pochádzajúca z roku 1936.

V časopise Forum v roku 1936 je uverejnená

realizácia F. Wimmera v spolupráci s ing. Rosa

Assmann – malá horská chata pri Ústí nad

Labem.

Architekti Wimmer a Szőnyi tvorili vo dvojici.

Mená spolupracovníkov nepoznáme, lebo na

výkresovej dokumentácii nebolo zvykom ich

uvádzať. Zo známejších spolupracovníkov

sú spomínaní Christian Ludwig (spolupráca

v rokoch 1925 – 1928), Mikuláš Fridecký (asi

do roku 1927) a Ján Kočí (?). Ojedinele bol

prizvaný do kolektívu ďalší autor, tým bol

v roku 1937 Emil Belluš. Spoločne pracovali

na nerealizovanom projekte piešťanského

gymnázia v lokalite Floreát.

Ďalší nerealizovaný návrh od rozšíreného

kolektívu prof. F. Wimmer, E. Szőnyi, E. Belluš

je návrh záhradnej kolónie Pod Kalváriou (parc.

č. 5 079 – 5 082) v Bratislave. Nie je datovaný,

odhadujem ho však do tohto obdobia, roku

1937 keď sa dostali s Bellušom do pracovného

kontaktu /77/. Projekt kaštieľa v Dubodieli

v časti Patrovec pre markgrófa Alexandra

Pallavicini vyhotovili architekti Wimmer

a Szőnyi podľa popisu na výkrese koncom

roku 1937 v Prahe aj v Bratislave. Realizácia

prebehla v roku 1938. Návrh zobrazuje honosnú

palácovú neorenesnčnú trojkrídlovú stavbu,

s manzardovou strechou, s vertikálnymi

oknami a okenicami na prvom poschodí,

s čestným nádvorím a priľahlým parkom.

Výsledná realizácia bola skromnejšia. Postavená

bola iba hlavná budova, historizujúce detaily

Zdroj Balneologické múzeum, Piešťany

KÚPALISKO EVA – PRVÝ NÁVRH,

PIEŠŤANY, 1933

SWIMMING POOL „EVA” – FIRST

DRAFT, PIEŠŤANY, 1933

KÚPALISKO EVA, REALIZÁCIA

SWIMMING POOL „EVA”

boli značne zredukované a zjednodušené.

Kaštieľu na impozantnosti pridávali združené

komíny a malé vikiere, ktoré tvorili architektúru

strechy a v súčasnosti sú odstránené /78/.

V časopise Forum v roku 1937 Wimmer

a Szőnyi poslednýkrát publikovali svoje diela,

uverejnili svoje dve realizácie, bytový dom

na Kapitulskej ulici 13 v Bratislave a cintorín

v Piešťanoch.

PREDVOJNOVÉ OŽIVENIE VÝSTAVBY

Moderna založená na futuristickom

modeli spoločnosti, na rýchle sa meniacich

technológiách, ktorá si nezakladala na

pompéznosti, odstraňovala hierarchické

princípy spoločnosti sa stala nežiaducou či

v hitlerovskom Nemecku alebo v stalinskom

Rusku. V architektúre nastala opäť vlna

návratov k tradicionalizmu, k historickým

formám, monumentalite a demonštrácii

moci /79/. V časopise Forum, ročník 1937,

publikovala jeho redakcia stavby zo svetovej

výstavy. Nemecká architektúra A. Speera

vynikala svojou monumentálnosťou

podporujúcou hitlerizmus.

Po Viedenskej arbitráži v roku 1938, v dôsledku

ktorej Československo muselo odstúpiť

Maďarsku územia s maďarsky hovoriacim

obyvateľstvom, spolok Pressburger Kunstverein

zisťoval, kto z umelcov ostal ešte „maďarský“

a je ochotný zúčastniť sa na ďalšom spolkovom

živote /80/.

Zvýšená stavebná aktivita, ktorá zavládla

ako následok obavy z možnej vojny

a znehodnotenia nancií, priniesola ateliéru

architektov Wimmera a Szőnyiho viac zákaziek

ako zvyčajne. Príslušníci majetnejšej vrstvy

spoločnosti vkladali úspory do výstavby, či

už vlastného domu, alebo nájomného domu.

Napokon v meste bol vždy trvalý nedostatok

bytov. Rýchlosť výstavby bola pozoruhodná,

stavba bola vyprojektovaná, schválená aj

postavená v priebehu sezóny. Bratislavská časť

Palisády napriek ustavičnému zahuťovaniu

výstavby sa stále považovala za atraktívnu

lokalitu s dobrým vzduchom a peknými

výhľadmi na mesto. Výstavba rodinných

domov sa posúvala do riedko obývaných

častí mesta do záhrad a vinohradov – na

vrchol Mudroňovej ulice a na svah zvažujúci

sa k Dunaju. Rok 1938 bol prelomovým

v ich tvorbe, najmä posunom k puristicky

REALIZÁCIA KAŠTIEĽA V

DUBODIELE, 1938

MANOR HOUSE IN DUBODIEL,

1938

SÚŤAŽNÝ NÁVRH NA KOSTOL

NA FLOREÁTE V PIEŠŤANOCH,

OKOLO 1936

COMPETITION PROPOSAL OF

THE CHURCH AT FLOREÁT

IN PIEŠŤANY, ABOUT 1936

VILA JUDR. MAJERČÁKA,

PIEŠŤANY, 1940

VILLA OF JUDR. MAJERČÁK,

PIEŠŤANY, 1940

Archív Evy Boreckej

Zdroj Slovenská národná galéria, Bratislava

ladeným stavbám. Stavby z roku 1938 majú

charakteristické znaky: hladká fasáda, ostenie

okien naznačené v omietke, arkier alebo balkón

podopretý konzolami, výzdoba fasády reliéfom

od Aloisa Rigeleho, plochá strecha s ustúpeným

posledným podlažím. Ostatné detaily sú

výrazne redukované na funkčnú nevyhnutnosť.

Vila MUDr. Ladislava Dérera aj dnes stojí

osamotene na svahu nad Dunajom v lokalite

Hausbergeln na Údolnej ulici 12. Je viditeľná

od Dunaja vďaka polohe a neprehliadnuteľnej

vysokej streche. Či je dielom oboch architektov,

alebo iba Szőnyiho ako uvádzajú niektorí

autori neviem, lebo zachovaná dokumentácia

nie je signovaná /81/. V rovnakom období

však dokázateľne spolupracovali súbežne na

viacerých projektoch.

Tvaroslovne sa z ich doterajšej tvorby vymyká

vila MUDr. Gustáva Szamáka, priateľa rodiny

Wimmerovcov, stojacej na Partizánskej ulici

6. Vila je postavená do prudkého svahu

s výhľadom na mesto zo všetkých obytných

priestorov. Pohodlné kruhové schodisko

je situované do uličnej fasády v priznanej

valcovitej forme. Fasáda s orientáciou

do záhrady je členená vertikálnymi

a horizontálnymi oknami podľa diferenciácie

priestorov. Uličnú fasádu zdobí reliéf hlavy

jeleňa – symbol sv. Huberta a poľovačky, ku

ktorej mal majiteľ vily vrelý vzťah. Strecha

objektu je plochá so závetrím na slnenie,

vybavená sprchou /82/.

Súčasne v dotyku s touto parcelou stavali

trojpodlažný nájomný dom pre Hilde Stritzlovú

na Hlavatého ulici 6. Symetrická hladká fasáda

je v strede prerušená zapusteným balkónom,

ktorý jej dal príjemnú plasticitu. Na ustúpenom

poslednom podlaží boli spoločné hospodárske

priestory – žehliareň a sklad náradia a veľká

strešná terasa. Podľa stavebných regulatív

v lokalite boli predpísané šikmé strechy,

architekti museli presvedčiť stavebný úrad

o správnosti svojho riešenia /83/.

V rovnakom tvarosloví navrhli v roku 1938

nájomný dom pre súrodencov Wimmerovcov

na Zámockej ulici 1. Pôvodná zástavba

Zámockej ulice bola jednopodlažnými domami,

ktoré sa postupne búrali. Parcelu Wimmerovi

predala rodina Szamákovcov aj s prízemným

domom, ktorý zbúral pred začatím novej

výstavby. Architekti zopakovali obľúbený

motív arkiera podopretý jednoduchými

klinovými konzolami a nad vstup do domu

navrhli plastiky s cirkevným motívom – Panna

Mária s dieťaťom, po boku dvaja cherubíni,

ktoré realizoval Alois Rigele. Wimmer v tomto

dome nikdy nebýval, mal byt v rodičovskom

dome na Michalskej ulici 2, avšak jeho sestra

Dora obývala malý byt s veľkou terasou na

poslednom podlaží. Toto podlažie sa dorábalo

dodatočne počas výstavby. Nadstavba bola

zdôvodnená exponovanou koncovou polohou

domu, ktorý bude uzatvárať blok nových

VILA MUDR. DÉRERA,

BRATISLAVA,1938

VILLA OF MUDR. DÉRER,

BRATISLAVA, 1938

INTERIÉR VILY MUDR. DÉRERA

INTERIOR OF MUDR. DÉRER’S

VILLA

NÁJOMNÝ DOM, PARTIZÁNSKA

ULICA 6 A HLAVATÉHO ULICA 6,

BRATISLAVA, 1938

MANSIONS, PARTIZÁNSKA

STREET NO. 6 AND HLAVATÉHO

STREET NO. 6, BRATISLAVA, 1938

Zdroj Slovenská národná galéria, Bratislava

domov /84/.

V spomínaných domoch dispozične

zopakovali zaužívanú a osvedčenú schému ich

meštianskeho interiéru. Obytné a spoločenské

miestnosti boli radené za sebou (enláda),

s atraktívnym výhľadom na mesto alebo

krajinu. Tieto priestory boli umiestnené za

reprezentačnou fasádou budovy. Na celkové

zväčšenie dojmu z priestoru boli navzájom

prepojené dvojkrídlovými dverami. Svetlá

výška izieb je 3,0 m. Radenie izieb v dennej

časti reprezentačných víl, napríklad vo vile

MUDr. G. Szamáka bolo: salón – pánska izba

– jedáleň. Architekti využívali na vnútorné

rozčlenenie a presvetlenie izieb alkovňu, arkier,

bočné a rohové okná, zapustené balkóny. Izby

mali priaznivý štvorcový pôdorys s plošnou

výmerou minimálne 20 m2. Kuchyňa susedila

s maličkou izbou pre slúžku a s kúpelňou,

s orientáciou do dvora na menej exponovanú

fasádu.

Vila MUDr. Štefana Neuschella na Mudroňovej

ulici 72 bola postavená podľa požiadaviek

majiteľa, ktoré zneli: jednoduchá dvojpodlažná

budova, bez ozdôb, mala byť slnečná, s jedným

vstupom do objektu. Architekti zrealizovali

majiteľovu predstavu, izby presvetlili rohovými

oknami, funkcionalistické kruhové okno pri

vstupných dverách odľahčilo inak strohú

vstupnú fasádu. Použili neprehliadnuteľnú

valbovú strechu s nábehmi pri odkvapoch.

Dispozícia bola riešená skromnejšie, ale účelne.

Izby v dennej časti neboli priechodné, ale

diferencované podľa potrieb majiteľa. Záhrada

nebola prepojená s interiérom, naopak, okná

prízemia boli zamrežované horizontálnymi

mrežami. Svedectvo o práci Wimmera

a Szőnyiho na projekte a realizácii domu podala

manželka staviteľa, „... architekti pracovali

pre klientelu, ktorá ich vedela zaplatiť, pre

ľudí uznávaných, kultúrnych a spoľahlivých,

nemuseli to byť však vtedajší majetní“. Boli

známi kvalitou svojich realizácií, remeslá

objednávali priamo cez svoju rmu – prof.

F. Wimmer a A. Szőnyi – architekten. Počas

výstavby osobne obaja chodili kontrolovať

postup prác. Kvalita je evidentná do dnešných

čias, ich diela bez väčšieho zásahu aj po

sedemdesiatich rokoch „pekne“ starnú /85/.

Meštianska vrstva v roku 1938 obývala zväčša

iba dvojizbový byt, čo niektorí autori označujú

ako úpadok bytovej kultúry tejto skupiny

obyvateľstva. Objekty nájomných domov boli

riešené funkčne bez náročných remeselných

detailov. Nájomné bytové domy na Hlavatého

ulici 6 a Zámockej ulici 1 majú na podlažiach

SKICA PRÍSTAVBY KU KOSTOLU

SVÄTEJ TROJICE V BRATISLAVE,

NEDATOVANÉ

DRAFT OF ANNEX OF

THE TRINITY CHURCH IN

BRATISLAVA, WITHOUT DATE

REALIZÁCIA PRÍSTAVBY KU

KOSTOLU SVÄTEJ TROJICE V

BRATISLAVE

ANNEX OF THE TRINITY

CHURCH IN BRATISLAVA

RIEGELEHO MADONA,

ZÁMOCKÁ ULICA 1, BRATISLAVA

RIEGELE’S MADONNA,

ZÁMOCKÁ STREET NO. 1,

BRATISLAVA

Zdroj Slovenská národná galéria, Bratislava

Foto Juraj Linzboth

samostatné jednoizbové a dvojizbové byty s

možnosťou vzájomného prepojenia spojením

„predných“ izieb. Hygienické vybavenie

každého bytu pomerne priestrannou kúpeľňou,

pri veľkých bytoch s dvoma kúpeľňami je

samozrejmosťou. Aj v malých bytoch je vždy

izba pre „mädchen“ – slúžku. Kuchyňa je

situovaná do hospodárskej časti bytu cez

chodbu bez prepojenia na izby. V dome

v suteréne bola kotolňa, sklady uhlia, práčovňa,

zimná sušiareň pri kotolni, kryt, garáž,

kancelárie a byt správcu.

Z roku 1938 je v centre Bratislavy ich realizácia

farského domu pri Kostole sv. Jána z Mathy

(Svätej Trojice) a bývalý obchod Pallehner na

Hurbanovom námestí v Bratislave /86/. Objekt

stojaci na mieste zbúraného jednopodlažného

barokového domu bol nerušivo

zakomponovaný ku Kostolu Svätej Trojice /87/.

Kritika pochválila vhodné výškové napojenie

novostavby na vtedajšie objekty na ulici Suché

mýto. Tzv. nemecká strecha pri výstavbe

obchodného domu Pallehner má kompozičné

opodstatnenie, svojím sklonom sleduje

paralelné uhly striech Kostola Svätej Trojice

a tým získava svoju výšku. Aj na tejto fasáde sa

nachádza malá plastika s cirkevným motívom

opäť od Aloisa Rigeleho. Autori na neobytnom

podkroví navrhli malé vikiere do každej druhej

osi objektu.

Iba Endre Szőnyimu sa pripisuje autorstvo

časovo nezaradenej realizácie nadstavby

tretieho podlažia dnešného mestského úradu

– bývalej renesančnej radnice s arkierom na

námestí v Šamoríne /88/. Na fasáde je osadený

reliéf Madony s dieťaťom a hlava svätca od

Aloisa Rigeleho. Plastika Madony s dieťaťom je

v zjednodušenom výtvarnom stvárnení. Keďže

spolupráca s Rigelem bola intenzívna v roku

1938, zaraďujem dielo do tohto obdobia.

Zdobenie fasády plastikou bolo charakteristické

aj pre tvorbu ďalších architektov z nemeckého

okruhu – Ch. Ludwiga a A. Danielisa (do

roku 1931), E. Steinera a neskôr nemeckých

architektov projektujúcich počas Slovenského

štátu /89/.

Rok 1938 bol posledným, keď vyšiel časopis

Forum, ktorý viedol A. Szőnyi od roku 1931.

Pre kritizovanie nastupujúceho fašizmu aj pre

krach vydávateľa bol zrušený /90/.

DRUHÁ SVETOVÁ VOJNA

Po roku 1939 z politických dôvodov odchádzajú

zo Slovenska českí architekti, židovskí boli

internovaní do koncentračných táborov.

Napadnutím Poľska Nemeckom v septembri

1939, vypukla druhá svetová vojna. Slovensko

v rokoch druhej svetovej vojny malo

charakter vazalského štátu voči Nemecku.

Prostredníctvom vlády, štátnej správy

a nemeckých expertov Nemecko dosiahlo

vždy splnenie svojich požiadaviek. Nemecká

národnostná skupina na čele s Franzom

NÁVRH KAŠTIEĽA V

DUBODIELE,1937

DRAFT OF THE MANOR HOUSE

IN DUBODIEL, 1937

NÁHROBOK ENDRE SZONYIHO,

CINTORÍN V SLÁVIČOM ÚDOLÍ,

BRATISLAVA 1968

GRAVESTONE OF ENDRE

SZONYI, CEMETERY IN SLÁVIČIE

ÚDOLIE, BRATISLAVA 1968

Zdroj Slovenská národná galéria, Bratislava

Foto Eva Borecká

Karmazinom mala privilegované postavenie na

úkor slovenského obyvateľstva. Nemci žúci na

Slovensku sa museli zapojiť do tzv. výstavbovej

povinnosti, kde výsledkom boli stavebné diela

typické pre nemecké stavanie /91/.

V roku 1939 sa končia archívne dokumenty

o spoločnej projektovej činnosti ateliéru

prof. F. Wimmer a A. Szőnyi – architekten.

Sporadicky zachované projekty z ďalších

rokov sú podpísané iba Endre Szőnyim.

V Čechách Nemci zatvorili české vysoké školy.

Franz Wimmer však stále pôsobí v Prahe na

Bautechnische Fakultät der Karlsuniversität. Na

Slovensko jazdil aj počas obdobia Potektorátu

v Čechách. Spolupráca s fašistickým režimom

u Wimmera nie je doložená, naopak, pamätníci

sú presvedčení o jeho antifašistických

postojoch /92/.

V roku 1940 až do zákazu činnosti v roku 1945

v spolkovej miestnosti na Kapitulskej ulici

13a členovia Kunstverein sa venujú spolkovej

činnosti, usporadúvajú maliarske a sochárske

výstavy, zakladajú umeleckú kolóniu. E.

Szőnyi začal písať dejiny spolku za obdobie

1918 – 1938, projektoval továreň na cestoviny

a po nej priebežne (do roku 1953) objekty tzv.

Ružového mlyna v Piešťanoch /93/. Szőnyiho

samostatná projektová činnosť zatiaľ nie je

komplexne zdokumentovaná. Zachované sú

útržkovité informácie a čiastočná projektová

dokumentácia. Novostavby väčšieho rozsahu

z obdobia začiatku štyridsiatych rokov, ktoré

projektoval sám, sa odkláňajú od purizmu, ku

ktorému čiastočne dospeli v roku 1938 spoločne

s Wimmerom. Bolo to dané aj celospoločensky

proklamovaným návratom ku konzervativizmu.

Návratom k tradičnej architektúre je aj projekt

a realizácia vily JUDr. Majerčáka v Piešťanoch

na Beethovenovej ulici 12 z roku 1938/94/.

Zaujímavosťou tejto realizácie je, že má

podobné proporcie štítovej fasády ako prístavba

fary ku Kostolu Svätej Trojice v Bratislave.

Poslednou známou väčšou novostavbou je

nájomný bytový dom z roku 1942 na Flőglovej

ulici 5 v Bratislave pre JUDr. Salamona, člena

spolku. Objekt je „poskladaný“ z vysokej

sedlovej strechy, čo bola požiadavka stavebného

úradu, puristickej čelnej fasády orientovanej

do záhrady, fasáda so vstupom do objektu je

návratom k tradicionalizmu. Autor dispozične

zopakoval schému z nájomných domov

projektovaných v roku 1938 /95/. Zároveň

pracuje na projekte rekonštrukcie palácovej

stavby na Ventúrskej ulici 15 v Bratislave

a v roku 1943 na prestavbe kaštieľa v Solčanoch

pre majiteľa knieža Livio Odescalchiho /96/.

Z menších stavieb tohto roku je zachovaných

viacero rodinných domov v Šamoríne v lokalite

Pomlejovská cesta – mestský park, ktoré sa

opäť vyznačujú charakteristickými vysokými

sedlovými strechami /97/.

WIMMEROVA EMIGRÁCIA DO NEMECKA

Posledné správy o Franzovi Wimmerovi

sú z roku 1945. Vo veku nedovŕšených 60

rokov odchádza v marci alebo apríli, ešte

pred príchodom ruského frontu, z Prahy do

Mníchova. Bratislavu už nikdy nenavštívil.

V Mníchove žil pravdepodobne so svojou

priateľkou Anne Sterba. Kontakty s ním za

celu rodinu udržiavala neter Alice Linzboth.

Po oslobodení Bratislavy v apríli 1945 bola

Wimmerova rodina vysťahovaná z domu

na Michalskej ulici 2 aj z domu na Zámockej

ulici 1 a internovaná do tábora v Petržalke.

Vyvlastnený bol Feriho byt, časť predmetov

z domu, ktoré sa podarilo zachrániť, neter Alice

predala do zbierok Mestského múzea /98/.

V máji 1945 zákonodarná Slovenská národná

rada nariadila revíziu všetkých spolkov. Jej

výkonný orgán Povereníctvo SNR pre veci

vnútorné rozhodlo o okamžitom rozpustení

spolku Pressburger Kunstverein z dôvodu

štátnej bezpečnosti (7. 6. 1945). Endre Szőnyi,

podobne ako mnohí ďalší sa v nasledujúcich

rokoch nevyhol preverovaniu. V roku 1945

Blok slovenských výtvarníkov dáva svedectvo

o Szőnyiho činnosti – protifašistické osvedčenie.

Toto ociálne stanovisko v nasledujúcom znení

sa prepisovalo s malými zmenami pri životných

výročiach E. Szőnyiho:

„Projektoval veľa stavieb pre súkromný

a verejný sektor. Vydáva časopis Fórum, ktorý

bol trojjazyčný, potom ako začal vychádzať

slovenský časopis Slovenský staviteľ, bol

v maďarčine a nemčine. Od roku 1933, od

nástupu Hitlera k moci odmieta hitlerizmus.

Kritizoval nekultúrnosť nacizmu a vojnu.

Kritizoval zatvorenie Bauhausu v Dessau.

Upozorňoval na blížiacu sa katastrofu

hákového kríža. Ironizoval nové smery

hitlerovského umenia. Poukazoval na klad

nemeckej moderny.“ /99/

Spoluprácu s profesorom Franzom Wimmerom,

NÁHROBOK FRANZA WIMMERA,

LOCHHAM, NEMECKO, 1953

GRAVESTONE OF FRANZ

WIMMER, LOCHHAM,

GERMANY, 1953

ktorý v roku 1945 emigroval, v stanovisku

nespomenuli. Rôzne preverovania musel Szőnyi

podstúpiť aj pár rokov neskôr.

V roku 1943 predkladal potvrdenie

o nežidovstve, v roku 1945 potvrdenia

o pomoci odbojárom, ktoré mu vystavil Pavol

Koričanský. Od Židovského pomocného výboru

zastúpeného prokuristom Tolnaiom z Piešťan

dostal potvrdenie, že od septembra 1944 do

marca 1945 v dome na Kapitulskej ulici 13a

ukrýval Židov.

POVOJNOVÉ ROKY

Ťažisko Szőnyiho projektovej činnosti od roku

1947 je v Piešťanoch, kde pracuje na zákazkách

pre rmu Ružový mlyn. Projektuje kolóniu

domčekov pre zamestnancov mlyna, či boli

realizované nie je známe. Rieši aj prestavbu

hotela Zelený dom /100/. V nasledujúcom roku

denitívne likviduje ateliér na Michalskej

ulici 2 a projektovú kanceláriu presunul

pravdepodobne na Kapitulskú ulicu 13a,

kde pracoval tkmer ďalších dvadsať rokov.

Projektoval kúpeľný dom pre Dudince, ktorý sa

spomína v súpise prác a rôzne typy domčekov

pre Stavebné družstvo zamestnancov Ružového

mlyna, z ktorých sa zachovala dokumentácia

v SNG.

O pôsobení Franza Wimmera v Nemecku nie

sú žiadne správy. Zomrel v roku 1953 v dedine

Lochham, ktorá patrí ku Gräfelngu pri

Mníchove, pochovaný je v Passingu. Na hrobe

má prostý kríž s plastikou anjela držiaceho

v rukách srdce s krížom. Autorkou plastiky je

priateľka z mladosti sochárka Ilse Pompe /101/.

Endre Szőnyi aktívne pracoval aj v ďalších

rokoch. V rokoch 1958 – 1961 bol projektantom

Združenia mlynov a pekární v Bratislave.

V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch

prispieval do časopisu Projekt a Výtvarný

život, najmä informáciami o najnovších

trendoch v architektúre. V roku 1959 Emil

Belluš vydáva pre Szőnyiho potvrdenie

o kladnom vzťahu k zriadeniu, že ho pozná od

roku 1925, je povahy skromnej, demokratickej,

pracoval pre socialistický sektor, má kladný

vzťah k socialistickému zriadeniu /102/.

V roku 1963 Szőnyi odovzdal agendu spolku,

ktorú až dosiaľ opatroval, Slovenskému

národnému múzeu. V roku 1966 mu bol

udelený titul zaslúžilý umelec. O rok neskôr

vydal publikáciu Tak rástla Bratislava,

významnú prácu z hľadiska spracovania dejín

architektúry Slovenska v rokoch 1848 – 1918.

Endre Szőnyi zomrel 23. augusta 1968, 15

rokov po priateľovi a spolupracovníkovi

F. Wimmerovi. Pochovaný je v Bratislave v

Slávičom údolí, na náhrobku má obľúbenú

plastiku – fontánu z nádvoria svojho domu /103/.

Prof. M. Kusý v nekrológu napísal: „Odišiel

noblesný intelektuál, humanistický budovateľ,

citlivý človek a priateľ, rozšafný publicista

a kvalitný architekt. Jeho tvorivá cesta bola

poznačená neúnavnou prácou a vitalitou,

osobným kúzlom a jemným humorom,

nezlomnou vierou a optimizmom.“ /104/

ZÁVER

V súpise diel celoživotnej tvorby E. Szőnyi

udáva 130 realizovaných diel a početné

architektonické štúdie /105/. Prevahu tvoria

stavby rodinných domov a víl, z ktorých sú

mnohé zatiaľ neznáme. V architektonickej

tvorbe sa autori Wimmer a Szőnyi, ako aj

Foto Juraj Linzboth

ostatní architekti nemeckého konzervatívneho

okruhu, pohybovali v dvoch rovinách.

Tradicionalizmus a Heimatstil bola overená

architektonická forma pre stavbu rodinných

domov /106/. Hlavné znaky tohto štýlu sú:

masívny parter s kamenným obkladom,

vertikálne okná s latkovými okenicami, strmá

sedlová strecha s nábehmi pri odkvapoch.

Títo autori súbežne tvorili nájomné vily a

obchodné domy, ktoré mali bližšie k purizmu.

Charakteristickými znakmi boli hladká fasáda,

predsunutá časť hmoty fasády pred stavebnú

čiaru, horizontálne, ale nie pásové okná, plochá

strecha. Osobitými prvkami sa vyznačovali

diela Wimmera a Szőnyiho. Arkier alebo balkón

bol podopretý konzolami, rámovanie okien bolo

naznačené v omietke, fasádu zdobili reliéfom

s cirkevným motívom.

Obaja architekti boli vzdelaní a rozhľadení

v svetovom architektonickom dianí. Ich tvorba

nadväzovala na zažité miestne tradície, na

získané klasické vysokoškolské vzdelanie

a v neposlednom rade rešpektovali požiadavky

klientov.

Popri funkcionalizme ich tvorba bola súčasťou

jedného z názorových prúdov, ktorý sa úspešne

uplatnil v medzivojnovom období na území

Slovenska.

POZNÁMKY

1 Archív rodiny Wimmer vedie Juraj Linzboth, ďalší

Franzovi súrodenci boli Lothar – obchodník, Dora –

zdravotná a sociálna sestra vydatá za Helmara, Elisabeth

– domáca.

2 Slovenská národná galéria v Bratislave (SNG), zbierkový

fond Franz Wimmer, fotograa.

3 HAAS, Felix: Architektúra 20. století. Praha, Státní

pedagogické nakladatelství 1978, s. 143, 181.

4 MORAVČÍKOVÁ, Henrieta: Dva modely prímania

moderny v architektúre Slovenska: Fridrich Weinwurm

a Christian Ludwig. Architektúra & urbanizmus, 40,

2006, 3 – 4, s. 140.

5 SNG, zbierkový fond Franz Wimmer, akvarely.

6 Archív rodiny Wimmer.

7 SNG, zbierkový fond Franz Wimmer. Listový papier mal

v hlavičke uvedené sídlo ateliéru v Pozsony a Mníchove.

8 CMOREJ, Július – GAŽO, Mikuláš: Bratislava 1883 –

1919. Bratislava, Práca vydavateľstvo a nakladateľstvo

odborov na Slovensku 1991, s. 48.

9 Archív hlavného mesta SR Bratislavy (AMB), výkresová

dokumentácia p. č. 8425. Podobný projekt obytného

domu z roku 1919 bol vypracovaný na parcelu č. 8756 na

Ferienčíkovej ulici 1 od autorov Weis und Elefanti, ktorý

sa nerealizoval.

10 DULLA, Matúš – MORAVČÍKOVÁ, Henrieta:

Architektúra Slovenska v 20. stroročí. Bratislava, Slovart

2002, s. 76.

11 FRANCOVÁ, Zuzana – GRAJCIAROVÁ, Želmíra –

HERUCOVÁ, Marta: Bratislavský umelecký spolok.

Albert Marenčin Vydavateľstvo PT 2006, s. 77.

12 Balneologické múzeum Piešťany (BMP), zbierkový fond

Franz Wimmer, fotograa.

13 SNG, zbierkový fond Franz Wimmer, akvarely.

14 Kytica kvetov z roku 1915, namaľovaná Valériou

pre svokra Adolfa Wimmera k 70. narodeninám, je

v súkromnej zbierke v kanadskom Calgary. Obrázok

poskytla Zuzana Francová.

15 AMB, škatuľa pozostalosť rodiny Wimmer.

16 SNG, zbierkový fond Franz Wimmer, akvarely.

17 SNG, zbierkový fond Szőnyi. KUBIČKOVÁ, Klára: Dielo

architekta Andreja Szőnyiho. Štipendná práca, SAS 1993

– 1995.

18 SNG, zbierkový fond Endre Szőnyi.

19 DULLA, Matúš a kol.: Majstri architektúry. Bratislava,

Perfekt, a. s., 2006, s. 46 – 47.

20 SNG, zbierkový fond Endre Szőnyi.

21 ŠLACHTA, Štefan: Neznámi známi. Bratislava, SAS 2004,

s. 10.

22 RANCOVÁ, Zuzana – GRAJCIAROVÁ, Želmíra –

HERUCOVÁ, Marta: Bratislavský umelecký spolok.

Albert Marenčin Vydavateľstvo PT 2006, s. 15 a 87.

23 Tamže, s. 92 a 191, pozn. 156.

24 Tamže, s. 190.

25 Tamže, s. 93. SNG, zbierkový fond Endre Szőnyi, 2

výkresy č. A 197.

26 SNG, zbierkový fond Endre Szőnyi, 12 výkresov č. A 198.

27 RANCOVÁ, Zuzana – GRAJCIAROVÁ, Želmíra –

HERUCOVÁ, Marta: Bratislavský umelecký spolok.

Albert Marenčin Vydavateľstvo PT 2006, s. 95, pozn. 161.

28 Tamže s. 101, SNG, zbierkový fond Endre Szőnyi,

dokumentácia č. A 199, 2 fotograe. AMB, projektová

dokumentácia p. č. 8787, na výkresoch datovaná do

roku 1919 – 1922. Podpis na jednom výkrese môžeme

považovať za Szőnyiho rukopis.

29 ŠLACHTA, Štefan: Andrej Szőnyi. Projekt, 6, 1985, s. 40 –

42.

30 FRANCOVÁ, Zuzana – GRAJCIAROVÁ, Želmíra –

HERUCOVÁ, Marta: Bratislavský umelecký spolok.

Albert Marenčin Vydavateľstvo PT 2006, s. 103, pozn.

177.

31 Tamže s. 101, 103 – 104.

32 SNG, zbierkový fond Endre Szőnyi, fotodokumentácia

pasáže na Panskej ulici 13.

33 Archív rodiny Wimmer, výkresová dokumentácia

k prestavbe.

34 RANCOVÁ, Zuzana – GRAJCIAROVÁ, Želmíra –

HERUCOVÁ, Marta: Bratislavský umelecký spolok.

Albert Marenčin Vydavateľstvo PT 2006, s. 103.

35 Podľa spomienok rodiny, k architektovým priateľom

sa radili Gizela Weyde – kunsthistorička, Ilse Pompe

– sochárka, Hilde Stritzlová, Frieda Linzbothová, pani

Mayerová – majiteľka cukrárne, MUDr. Gustáv Szamák –

chirurg.

36 FRANCOVÁ, Zuzana – GRAJCIAROVÁ, Želmíra –

HERUCOVÁ, Marta: Bratislavský umelecký spolok.

Albert Marenčin Vydavateľstvo PT 2006, s. 121.

37 SNG, zbierkový fond Endre Szőnyi, dokumentácia č. A

225. Francová Zuzana, Grajciarová Želmíra, Herucová

Marta: Architekti v Bratislavskom umeleckom spolku.

Zborník Múzea mesta Bratislavy, Bratislava XVIII, 2006,

s. 80.

38 SNG, zbierkový fond Andrej Szőnyi, dokumentácia č. A

205. Pôvodná továreň pochádza z obdobia 1907 – 1908,

autormi sú bratia Mayrederovci z Viedne. Nakoľko

fabrikanti zvykli riešiť ubytovanie svojich zamestnancov,

návrh môže spadať do obdobia začiatku dvadsiatych

rokov. (Identikujem podľa nezastavanej križovatky

Vajnorská a Trnavská – bytovým domom od Vojtecha

Šebora z roku 1923.) Či návrh bol realizovaný, neviem,

spomína sa realizácia domov v tejto lokalite podľa

návrhu Dezidera Quastlera z roku 1926 – 1930. Na mape

z roku 1935 je zakreslená kolónia s názvom 47 domov do

oblasti medzi dnešnou Jégeho a Záhradníckou ulicou.

Podľa axonometrie ich návrh bol situovaný do oblasti

dnešného Zimného štadióna – Ulica odbojárov.

39 AMB, výkresová dokumentácia p. č. 1253.

Z dokumentácie objektu sa zachovala iba písomná

žiadosť družstva z roku 1922 o stavebné povolenie

a žiadosť z roku 1926 na stavbu trafačného pavilónu do

predzáhradky, ktorá bola úradom zamietnutá.

40 FRANCOVÁ, Zuzana – GRAJCIAROVÁ, Želmíra –

HERUCOVÁ, Marta: Bratislavský umelecký spolok.

Albert Marenčín Vydavateľstvo PT 2006, s. 104.

41 AMB, výkresová dokumentácia p. č. 8442. SNG,

zbierkový fond Endre Szőnyi, fotograa č. A230/37.

Štukovú výzdobu priraďujem k dielu Franza Wimmera

a Endre Szőnyho, na základe podobnosti s inými

projektmi.

42 Archív rodiny Wimmer, stavbu identikoval Juraj

Linzboth.

43 Informáciu podal Juraj Linzboth. Účasť Franza Wimmera

na projektoch kostolov sa v rodine traduje... robil to Feri.

Autormi oboch kostolov sú rakúski architekti S. Theiss

a H. Jaksch.

44 SNG, zbierkový fond Endre Szőnyi, dokumentácia č.

A 204, fotograa A 230/59. Archív rodiny Wimmer:

Na pamätník mala byť použitá žula z pamätníka

Márie Terézie, oslavná báseň na padlých hrdinov od

Wimmerovej sestry Dory je v kovovom tubuse vložená

do telesa pamätníka.

45 SNG, zbierkový fond Endre Szőnyi, dokumentácia č. A

200.

46 AMB, výkresová dokumentácia p. č. 438.

47 Archív rodiny Wimmer.

48 FRANCOVÁ, Zuzana – GRAJCIAROVÁ, Želmíra –

HERUCOVÁ Marta: Bratislavský umelecký spolok.

Albert Marenčin Vydavateľstvo PT 2006, s. 118.

49 Tamže. Fotograe č. A 230/70-71, A199/39.

50 Židle 20. století. Praha, Katalóg k výstave UMPRUM

1982, s. 76.

51 Archív rodiny Wimmer, stavbu identikoval Juraj

Linzboth.

52 SNG, zbierkový fond Endre Szőnyi, fotograa č. A

230/32.

53 SNG, zbierkový fond Endre Szőnyi, dokumentácia č. A

201, A 202.

54 Tamže č. A 382. SEDLÁKOVÁ, Radomíra: Čeští architekti

na Slovensku. Architektúra & urbanizmus, 36, 2000, 3 – 4,

s. 139 – 143.

K súťažiam na Slovensku píše R. Sedláková: „Vtedy sa

zákazky zadávali súťažou a architekti súťažili hodne.

Českí architekti spomínajú... veď my sme nemali prácu

a skicovné bol dobrý príjem, hoci sme iba málokedy

stavali. A súťažili všetci, najviac ako mohli, nebolo

potrebné miesto ani poznať, pretože sa súťažilo

o náčrty, nie o projekt ako taký. Pritom súťažné zadania

na Slovensku boli pojaté veľkorysejšie a vo svojej

rôznorodosti boli pestrejšie.“

55 FOLTYN, Ladislav: Slovenská architektúra a česká

avantgarda 1918 – 1939. Bratislava, SAS 1993, s. 81.

56 DULLA, Matúš – MORAVČÍKOVÁ, Henrieta:

Architektúra Slovenska v 20. storočí. Bratislava, Slovart

2002, s. 350.

57 SNG, zbierkový fond Endre Szőnyi, dokumentácia č. A

230, A 213.

AMB, výkresová dokumentácia p. č. 97. Pôvodný

názov bol Geschäshaus Lorenzetorgasse, v roku 1936

pomenovaný na Central Passage Kauaus.

58 SNG, zbierkový fond Endre Szőnyi, dokumentácia.

59 Archív rodiny Wimmer.

60 FRANCOVÁ, Zuzana – GRAJCIAROVÁ, Želmíra –

HERUCOVÁ, Marta: Bratislavský umelecký spolok.

Albert Marenčin Vydavateľstvo PT 2006, s. 110, 194/

pozn. 216.

61 LESNIKOWSKI, Wojciech: East European Modernism.

Architecture in Czechoslovakia, Hungary and

Poland between Wars 1919 – 1939. New York, Rizzoli

International Publication, Inc., 1996, s. 10, 18 – 19.

62 KUSÝ, Martin: Architektúra na Slovensku. Bratislava,

Pallas 1971.

63 SNG, zbierkový fond Endre Szőnyi, dokumentácia.

64 SNG, zbierkový fond Endre Szőnyi, fotograe.

65 Prvé číslo vyšlo vraj aj vďaka podpore Wimmera seniora

bývalého riaditeľa Pressburger Sparkasse.

66 BELLUŠ, Emil: Sedemdesiatpäťka Andreja Szőnyiho.

Projekt, 2, 1960, 11 – 12, s. 187. Ďalší autori píšuci o diele

E. Szőnyiho boli: KOČÍ, Ján: Andrej Szőnyi 70-ročný.

Architektúra ČSR 3, 1956, s. 163.

KRAMPL, Ernest: Andrej Szőnyi. Projekt, VII, 1965, 2 – 3,

s. 64. KUSÝ, Martin: Za Andreasom Szőnyim. Projekt, X,

1968, 8 – 9, s. 164.

67 SNG, zbierkový fond Endre Szőnyi, dokumentácia č.

A203/1-3.

68 SNG, zbierkový fond Endre Szőnyi, dokumentácia.

Výzva textu bola písaná po slovensky, Franz Wimmer

odpovedal listom po nemecky – zachoval sa koncept listu

písaný ceruzkou.

69 AMB, výkresová dokumentácia p. č. 437/3.

70 Balneologické múzeum Piešťany, fotograe, kolorovaná

kresba rozšíreného areálu. SNG, zbierkový fond Endre

Szőnyi, dokumentácia č. A 208, A 214.

ŠIMOVÁ, Laura: Piešťany. Piešťany, Pallas 2003, s. 76, 198

– 200.

71 KUBIČKOVÁ, Klára: Dielo architekta Andreja Szőnyiho.

Štipendná práca, SAS 1993 – 1995, s. 11.

72 SNG, zbierkový fond Endre Szőnyi, dokumentácia.

73 Tamže. Otec Anny Kullmannovej bol Karol Kullman

(1869 – 1941) – klampiar, matka Viktória Zhistal (nar.

1865, písaná aj ako Šištalová). Po smrti K. Kullmanna

v roku 1941 si Szőnyiovci adoptovali Gizellu v roku 1942.

74 Tamže. Dokumentácia č. A 210, A 215, A 219.

75 MRŇA, Ľubomír: Solitéry a súbory historickej a súčasnej

zástavby na Slovensku. Bratislava, Študná úloha, SAS

1990.

76 Ústna informácia od Juraja Linzbotha.

77 SNG, zbierkový fond Endre Szőnyi, dokumentácia.

S architektom Emilom Bellušom sa stretli v roku 1938

pri stavbách na Partizánskej ulici a Hlavatého ulici.

V susedstve v tom istom roku staval E. Belluš vlastný

rodinný dom. Do rodinného domu MUDr. Štefana

Neuschella, interiér navrhol E. Belluš. Púčikove domy

v Horskom parku vlastnil p. Weiss, majiteľ mnohých

pozemkov v okolí Mudroňovej ulice, od ktorého kúpili

pozemok aj Neuschellovci. Meno Weiszova sa vyskytuje

v archívnych dokumentoch, v súvislosti s pozemkami,

ktoré kúpila v roku 1926 spolu so Szőnyim.

78 Tamže. Dokumentácia č. A 384/1-11.

79 HAAS, Felix: Architektúra 20. století. Praha, Státní

pedagogické nakladatelství 1978, s. 301.

80 FRANCOVÁ, Zuzana – GRAJCIAROVÁ, Želmíra –

HERUCOVÁ, Marta: Bratislavský umelecký spolok.

Albert Marenčin Vydavateľstvo PT 2006, s. 150 – 151.

81 SNG, zbierkový fond Endre Szőnyi, dokumentácia č. A

223, A230/29.

82 Výkresovú dokumnetáciu pôvodného stavu poskytol

autor prestavby Ing. arch. Ján Komrska. Ďalšie

informácie poskytol Ing. Štefan Szamák – syn a Juraj

Linzboth. SNG, zbierkový fond Szőnyi, fotograa

A 199/27.

83 AMB, výkresová dokumentácia p. č. 1466/3.

84 AMB, výkresová dokumentácia p. č. 780. Archív rodiny

Wimmer.

85 Výkresovú dokumentáciu pôvodného stavu a informácie

poskytla Magdaléna Hrašnová-Neuschellova.

86 DULLA, Matúš – MORAVČÍKOVÁ, Henrieta:

Architektúra Slovenska v 20. storočí. Bratislava, Slovart

2002, s. 399.

87 SNG, zbierkový fond Endre Szőnyi, fotograa modelu

č. A 229, 230/61–69.

88 KUBIČKOVÁ, Klára: Dielo architekta Andreja Szőnyiho.

Štipendná práca, SAS 1993 – 1995, s. 12.

89 MORAVČÍKOVÁ, Henrieta – DULLA, Matúš: Modernosť

a konzervatívnosť v nemeckých vplyvoch na architektúru

Slovenska v prvej polovici 20. storočia. Architektúra

& urbanizmus, 31, 1997, 4, s. 143 – 159.

90 KUBIČKOVÁ, Klára: Dielo architekta Andreja Szőnyiho.

Štipendná práca, SAS 1993 – 1995, s. 13.

91 STOLIČNÁ, Elena: Angažovaný romantizmus.

Architektúra & urbanizmus, 31, 1997, 4, s. 162 – 176.

Samostatnou kapitolou je pôsobenie Deutsche Partei,

vedenej Franzom Karmazinom od roku 1935. V rámci tzv.

výstavbovej služby, od roku 1941 „podchytila“ všetkých

Nemcov žúcich na území Slovenska. Hlavným cieľom

bolo kolektívnou prácou vybudovať v zaostalej krajine

sieť typicky nemeckých stavieb ako nositeľov národného

významu. Povolanie architekta bolo z hľadiska

osnovateľov na prvom mieste dôležitosti. Deutsche Partei

podporovala štúdium budúcich architektov. V zozname

spolupracovníkov guruje aj Franz Wimmer, ktorý však

bol v tom čase v Prahe, keďže doteraz nie sú známe

žiadne realizácie z vojnového obdobia, čiste teoreticky

sa môžeme domnievať, že išlo o spoluprácu v rovine

konzultanta, člena komisie.

92 Ústna informácia od rodiny Wimmer.

93 SNG, zbierkový fond Endre Szőnyi, fotograe

č. A/230/82-90.

94 MRŇA, Ľubomír: Solitéry a súbory historickej a súčasnej

zástavby na Slovensku. Bratislava, Študná úloha SAS

1990. Objekt je proporčne rovnaký, ako časť prístavby ku

Kostolu Svätej Trojice v Bratislave.

95 SNG, zbierkový fond Szőnyi, fotograe č. A/230/15.

AMB, výkresová dokumentácia p. č. 3454/1.

96 Slovenský biogracký slovník. Martin, Matica slovenská

1992, s. 418 – 419.

97 KUBIČKOVÁ, Klára: Dielo architekta Andreja Szőnyiho.

Štipendná práca, SAS 1993 – 1995, s. 12.

98 Archív rodiny Wimmer.

99 SNG, zbierkový fond Szőnyi, dokumentácia.

100 Tamže.

101 Archív rodiny Wimmer. Napriek pátraniu dipl. arch.

Petra Czihala v roku 2004 v nemeckých archívoch sa

nepodarilo zistiť, či v období mníchovského pobytu

projektoval. V miestnych archívoch sú stavby vedené pod

menom investora alebo miesta stavby.

102 SNG, zbierkový fond Endre Szőnyi, dokumentácia.

103 Na hrobe, ktorý je umiestnený v sekcii XXXII/B (dá sa

vyhľadať podľa orientačnej tabule pri vstupe na cintorín,

kde je v súpise pochovaných osobností), je umiestnená

fontána, ktorú mal v átriu domu na Kapitulskej ulici 13a

(dnes číslo 12). Cez tvár maskarónu je umiestený kríž.

104 KUSÝ, Martin: Za Andreasom Szőnyim. Projekt, 1968,

8 – 9, s. 164.

105 Štúdia podchytila diela, ku ktorým bola dostupná

dokumentácia, respektíve iné informácie do roku 2007.

V súpise prác je mnoho stavieb, najmä rodinných domov,

ktoré dosiaľ neboli identikované a zverejnené.

106 STOLIČNÁ, Elena: Angažovaný romantizmus.

Architektúra & urbanizmus, 31, 1997, 4, s. 171.

Heimatstil má na Slovensku úspech, aj vďaka tradícii

nemeckého stavania z čias niekoľkých vĺn kolonizácie

v predchádzajúcich storočiach.

LITERATÚRA

BELLUŠ, Emil: Sedemdesiatpäťka Andreja Szőnyiho. Projekt, II,

1960, 11 – 12, s. 187.

BORECKÁ, Eva: Architekt Franz Wimmer, iná moderna. Projekt,

47, 2006, 6, s. 55 – 59.

BORECKÁ, Eva – DULLA, Matúš: Remeselné a výtvarné detaily

v diele architektov Franza Wimmera a Andreja Szőnyiho.

Projekt, 49, 2007, 1, s. 71 – 73.

CMOREJ, Július – GAŽO, Mikuláš: Bratislava 1883 – 1919.

Bratislava, Práca vydavateľstvo a nakladateľstvo odborov na

Slovensku 1991, s. 48.

DULLA, Matúš – MORAVČÍKOVÁ, Henrieta: Architektúra

Slovenska v 20. storočí. Bratislava, Slovart 2002. 512 s.

FRANCOVÁ, Zuzana – GRAJCIAROVÁ, Želmíra – HERUCOVÁ,

Marta: Bratislavský umelecký spolok. Albert Marenčin,

Vydavateľstvo PT 2006. 207 s.

FRANCOVÁ, Zuzana – GRAJCIAROVÁ, Želmíra – HERUCOVÁ,

Marta: Architekti v Bratislavskom umeleckom spolku. Zborník

Múzea mesta Bratislavy, Bratislava XVIII, 2006, s. 79 – 102.

FOLTYN, Ladislav: Slovenská architektúra a česká avantgarda.

Bratislava, SAS 1993, s. 44, 189.

HAAS, Felix: Architektúra 20. století. Praha, Státní pedagogické

nakladatelství 1978. 645 s.

KOČÍ, Ján: Andrej Szőnyi 70-ročný. Architektúra ČSR 3, 1956. s. 163.

KRAMPL, Ernest: Andrej Szőnyi. Projekt, 7, 1965, 2 – 3, s. 64.

KUBIČKOVÁ, Klára: Dielo architekta Andreja Szőnyiho.

Štipendná práca. SAS 1993 – 1995. 15 s.

KUBIČKOVÁ, Klára: Doslov. In: A. Szonyi: Pozsonytól Kassaíg

Felsö-Magyarország építészete 1848 – 1918 Közö. Pozsony,

Kalligram 1996.

KUSÝ, Martin: Za Andreasom Szőnyim. Projekt, 10, 1968, 8 – 9,

s. 164.

KUSÝ, Martin: Architektúra na Slovensku. Bratislava. Pallas 1971,

s. 20.

LESNIKOWSKI, Wojciech: East European Modernism. Architecture

in Czechoslovakia, Hungary and Poland between Wars 1919 –

1939. New York, Rizzoli International Publication. Inc., 1996.

MORAVANSKY, Ákos: Die architektur der Donaumonarchie.

Corvina Kiadó 1988, s. 160.

MORAVČÍKOVÁ, Henrieta – DULLA, Matúš: Modernosť

a konzervatívnosť v nemeckých vplyvoch na architektúru

Slovenska. Architektúra & urbanizmus, 31, 1997, 4, s. 143 – 161.

MORAVČÍKOVÁ, Henrieta: Tradícia a novátorstvo

v architektonickom diele Christiana Ludwiga. Architektúra

& urbanizmus, 31, 1997, 4, s. 187 – 197.

MORAVČÍKOVÁ, Henrieta: Dva modely prímania moderny

v architektúre Slovenska: Fridrich Weinwurm a Christian

Ludwig. Architektúra & urbanizmus, 40, 2006, 3 – 4, s. 143 –

162.

MRŇA, Ľubomír: Solitéry a súbory historickej a súčasnej zástavby

na Slovensku. Bratislava, Študná úloha SAS 1990.

RATKOŠ, Peter – BUTVIN, Jozef – KROPILÁK, Miroslav:

Dejiny Československa. Bratislava, Slovenské pedagogické

nakladateľstvo 1971, s. 355.

SEDLÁKOVÁ, Radomíra: Čeští architekti na Slovensku.

Architektúra & urbanizmus, 34, 2000, 3 – 4, s. 139 – 143.

Slovenský biogracký slovník. Martin, Matica slovenská 1992,

s. 418 – 419.

STOLIČNÁ, Elena: Angažovaný romantizmus. Architektúra

& urbanizmus, 31, 1997, 4, s. 163 – 176.

STOLIČNÁ, Elena: Nemecká misia. Architektúra

& urbanizmus, 31, 1997, 4, s. 178 – 186.

STOLIČNÁ, Elena: S pečaťou svastiky. Architektúra

& urbanizmus, 34, 2000, 3 – 4, s. 133 – 138.

SZALAY, Peter: Architekti slovenskej moderny absolvujúci štúdium

na budapeštianskej polytechnike. Architektúra & Urbanizmus,

39, 2005, 3 – 4, s. 181 – 185.

ŠLACHTA, Štefan: Andrej Szőnyi. Projekt, 27, 1985, 6, s. 40 – 42.

ŠLACHTA, Štefan: Neznámi známi. Bratislava, SAS 2004, s. 10.

ResearchGate has not been able to resolve any citations for this publication.

Architektúra Slovenska v 20. storočí. Bratislava, Slovart

Jan 2002

Matúš -Moravčíková Dulla

DULLA, Matúš -MORAVČÍKOVÁ, Henrieta: Architektúra Slovenska v 20. storočí. Bratislava, Slovart 2002, s. 350.

Architecture in Czechoslovakia, Hungary and Poland between Wars 1919 -1939

Jan 1988

Wojciech Lesnikowski

LESNIKOWSKI, Wojciech: East European Modernism. Architecture in Czechoslovakia, Hungary and Poland between Wars 1919 -1939. New York, Rizzoli International Publication. Inc., 1996. MORAVANSKY, Ákos: Die architektur der Donaumonarchie. Corvina Kiadó 1988, s. 160.

Výzva textu bola písaná po slovensky, Franz Wimmer odpovedal listom po nemecky -zachoval sa

Zbierkový Sng
Fond Endre
Szőnyi
Dokumentácia

SNG, zbierkový fond Endre Szőnyi, dokumentácia. Výzva textu bola písaná po slovensky, Franz Wimmer odpovedal listom po nemecky -zachoval sa koncept listu písaný ceruzkou.

Jan 1993

Klára Kubičková

KUBIČKOVÁ, Klára: Dielo architekta Andreja Szőnyiho. Štipendijná práca, SAS 1993 -1995, s. 12.

Solitéry a súbory historickej a súčasnej zástavby na Slovensku. Bratislava, Študijná úloha SAS 1990. Objekt je proporčne rovnaký

Ľubomír Mrňa

MRŇA, Ľubomír: Solitéry a súbory historickej a súčasnej zástavby na Slovensku. Bratislava, Študijná úloha SAS 1990. Objekt je proporčne rovnaký, ako časť prístavby ku Kostolu Svätej Trojice v Bratislave.

Matica slovenská 1992, s

418-419

Slovenský
Martin

Slovenský biografický slovník. Martin, Matica slovenská 1992, s. 418 -419.

Napriek pátraniu dipl. arch. Petra Czihala v roku 2004 v nemeckých archívoch sa nepodarilo zistiť, či v období mníchovského pobytu projektoval. V miestnych archívoch sú stavby vedené pod menom investora alebo miesta stavby

Wimmer Archív Rodiny

Archív rodiny Wimmer. Napriek pátraniu dipl. arch. Petra Czihala v roku 2004 v nemeckých archívoch sa nepodarilo zistiť, či v období mníchovského pobytu projektoval. V miestnych archívoch sú stavby vedené pod menom investora alebo miesta stavby.

Jan 1968

Martin Kusý

KUSÝ, Martin: Za Andreasom Szőnyim. Projekt, 10, 1968, 8 -9, s. 164.

Angažovaný romantizmus. Architektúra & urbanizmus, 31, 1997, 4, s. 171. Heimatstil má na Slovensku úspech, aj vďaka tradícii nemeckého stavania z čias niekoľkých vĺn kolonizácie v predchádzajúcich storočiach

Elena Stoličná

STOLIČNÁ, Elena: Angažovaný romantizmus. Architektúra & urbanizmus, 31, 1997, 4, s. 171. Heimatstil má na Slovensku úspech, aj vďaka tradícii nemeckého stavania z čias niekoľkých vĺn kolonizácie v predchádzajúcich storočiach.

Architekt Franz Wimmer, iná moderna

55-59

Eva Borecká

BORECKÁ, Eva: Architekt Franz Wimmer, iná moderna. Projekt, 47, 2006, 6, s. 55 -59.

Regional shades of classical modernism Franz Wimmer (1885-1953) and Endre Lipot Szonyi (1885-1968): Life, work and time

Abstract

Recommendations

The Progressive Constructions in the Work of Architects of the Classical Modernism, Slovakia 1919-19...

HANS KARL STARK poznámky k medzivojnovej architektonickej tvorbe notes to the interwar architectural...

Notes on the Bratislava activities of the architect Emil Brüll's construction company

Urbanization Outside the City Interwar Housing in the Bratislava Suburb Kramáre. In Architektúra a u...

The Classics and Modern Life