Fenomén sekundárnej traumatizácie v pomáhajúcich profesiách

Abstract

Ľudské bytosti sú sociobiologicky vzájomne prepojené. Byť svedkom utrpenia inej osoby môže byť traumatizujúcim zážitkom, dokonca aj pre profesionálov. V zahraničnej odbornej literatúre sa pre tento jav používajú rozličné označenia, ktoré sú však na Slovensku málo známe. - Predkladaný príspevok je prehľadovou štúdiou zameranou na fenomén nepriamej traumatizácie. Sumarizuje obsah takých teoretických konceptov ako je sekundárny traumatický stres, traumatizácia v zastúpení či únava zo súcitu. Následne oboznamuje s výsledkami relevantných zahraničných výskumov, ktoré odhalili rôznorodé následky nepriamej traumatizácie, zmapovali jej výskyt, rizikové faktory ako aj možnosti prevencie. - Opierajúc sa o výsledky pilotného prieskumu, autorka načrtáva potrebu realizácie rozsiahlejšieho výskumu zameraného na problematiku nepriamej traumatizácie pomáhajúcich profesionálov na Slovensku a špecifikuje okruh prioritných respondentov.

Full text

Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave,
Inštitút ďalšieho vzdelávania,
Užhorodská národná univerzita, Ukrajina
Občianske združenie „Zrkadlenie“
Zborník z prvej medzinárodnej vedeckej
konferencie
Supervízne dni 2015

Supervízne dni Stanislava Hunyadiová, Nataša Bujdová, Ján Holonič, Zsolt Mánya
4
©Editori:
PhDr. Stanislava Hunyadiová, PhD.
PhDr. Nataša Bujdová, PhD.
PhDr. Ján Holonič, PhD.
Mgr. Ing. Zsolt Mánya
Názov
Supervízne dni 2015
Zborník z 1. medzinárodnej konferencie
Recenzenti:
Prof. PaedDr. Milan Schavel, PhD.
PhDr. Stanislava Hunyadiová, PhD.
PhDr. Nataša Bujdová, PhD.
Jazyková úprava
Texty neprešli jazykovou úpravou. Za jazykovú a obsahovú stránku sú zodpovední autori jednotlivých
príspevkov.
Vydavateľ: Občianske združenie Zrkadlenie
Rok vydania: 2015
Počet strán:
ISBN 978 - 80 -971913 -1 - 3
EAN - 9788097191313
, Gelnica
172

Supervízne dni Stanislava Hunyadiová, Nataša Bujdová, Ján Holonič, Zsolt Mánya
107
Karkošková,S. - Fenomén sekundárnej traumatizácie u pomáhajúcich
profesionálov
Štruktúrovaný abstrakt
Fenomén sekundárnej traumatizácie v pomáhajúcich profesiách
doc. ThDr. Mgr. Slávka Karkošková, PhD.
Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, n.o., Bratislava
detašované pracoviská Prešov, Michalovce
Úvod: Ľudské bytosti sú sociobiologicky vzájomne prepojené. Byť svedkom utrpenia inej
osoby môže byť traumatizujúcim zážitkom, dokonca aj pre profesionálov. V
zahraničnej odbornej literatúre sa pre tento jav používajú rozličné označenia, ktoré sú však na
Slovensku málo známe.
Jadro: Predkladaný príspevok je prehľadovou štúdiou zameranou na fenomén nepriamej
traumatizácie. Sumarizuje obsah takých teoretických konceptov ako je sekundárny
traumatický stres, traumatizácia v zastúpení či únava zo súcitu. Následne oboznamuje s
výsledkami relevantných zahraničných výskumov, ktoré odhalili rôznorodé následky
nepriamej traumatizácie, zmapovali jej výskyt, rizikové faktory ako aj možnosti prevencie.
Záver: Opierajúc sa o výsledky pilotného prieskumu, autorka načrtáva potrebu realizácie
rozsiahlejšieho výskumu zameraného na problematiku nepriamej traumatizácie pomáhajúcich
profesionálov na Slovensku a špecifikuje okruh prioritných respondentov.
Kľúčové slová: sekundárna traumatizácia, traumatizácia v zastúpení, únava zo súcitu,
posttraumatický rast, sprostredkovaná nezdolnosť.
Literatúra:
 ACS-NYU CHILDREN’S TRAUMA INSTITUTE. 2012. Addressing Secondary
Traumatic Stress Among Child Welfare Staff: A Practice Brief. New York : Department of
Psychiatry, New York University Langone Medical Center.

Supervízne dni Stanislava Hunyadiová, Nataša Bujdová, Ján Holonič, Zsolt Mánya
108
 BILLINGS, D., COHEN, R., COLES, J. et al. 2015. Guidelines for the prevention and
management of vicarious trauma among researchers of sexual and intimate partner
violence. Pretoria, South Africa: Sexual Violence Research Initiative.
 BLOOM, S. L. 2003. Caring for the caregiver: Avoiding and treating vicarious
traumatization. In: GIARDINO, A. et al. Sexual Assault, Victimization Across the
Lifespan. Maryland Heights, MO, GW Medical Publishing, pp. 459-470.
 CUNNINGHAM, M. 2003. Impact of trauma work on social work clinicians: Empirical
findings. Social Work, 48(4): 451–59.
Kontakt: slavka.karkoskova@gmail.com
Structured abstract
The phenomenon of secondary traumatization in helping professions
doc. ThDr. Mgr. Slávka Karkošková, PhD.
St. Elizabeth College of Health and Social Work, n.o., Bratislava
detached offices: Prešov, Michalovce
Introduction: Human beings are socio-biologically interrelated. Witnessing the suffering of
another person can be a traumatic experience, even for professionals. The foreign scholarly
literature uses different terms for this phenomenon, terms however barely known within
Slovakia.
Core: The submited paper is the surveillance study aimed at the phenomenon of indirect
traumatization. It summarizes the content of such theoretical concepts as secondary traumatic
stress, vicarious traumatization or compassion fatigue. Then it informs about results of
relevant foreign research, which revealed diverse effects of indirect traumatization, mapped
the incidence, risk factors as well as prevention options.
Conclusion: Building on the results of the pilot survey, the author outlines the need to
implement extensive research focused on the issue of indirect traumatization of helping
professionals in Slovakia and specify circuit of priority respondents.

Supervízne dni Stanislava Hunyadiová, Nataša Bujdová, Ján Holonič, Zsolt Mánya
109
Keywords: secondary traumatization, vicarious traumatization, compassion fatigue, post-
traumatic growth, vicarious resilience.
Literature:
 ACS-NYU CHILDREN’S TRAUMA INSTITUTE. 2012. Addressing Secondary
Traumatic Stress Among Child Welfare Staff: A Practice Brief. New York : Department of
Psychiatry, New York University Langone Medical Center.
 BILLINGS, D., COHEN, R., COLES, J. et al. 2015. Guidelines for the prevention and
management of vicarious trauma among researchers of sexual and intimate partner
violence. Pretoria, South Africa: Sexual Violence Research Initiative.
 BLOOM, S. L. 2003. Caring for the caregiver: Avoiding and treating vicarious
traumatization. In: GIARDINO, A. et al. Sexual Assault, Victimization Across the
Lifespan. Maryland Heights, MO, GW Medical Publishing, pp. 459-470.
 CUNNINGHAM, M. 2003. Impact of trauma work on social work clinicians: Empirical
findings. Social Work, 48(4): 451–59.
Contact: slavka.karkoskova@gmail.com
Úvod
Ľudské bytosti sú sociobiologicky vzájomne prepojené. Byť svedkom utrpenia inej
osoby môže byť traumatizujúcim zážitkom. Dávno bolo odpozorované, že nielen príslušníci
pomáhajúcich profesií, ktorí prichádzajú do kontaktu s traumatizovanými jedincami, ale aj
laici, ktorí sú svedkami alebo náhodnými nezúčastnenými divákmi (bystander) traumy iných,
môžu v dôsledku toho zakúšať rôzne symptómy (Bloom 2003). V zahraničnej odbornej
literatúre sa pre tento jav používajú rozličné označenia: sekundárna traumatizácia, resp.
sekundárny traumatický stres (secondary traumatic stress), traumatizácia v zastúpení
(vicarious traumatization)
10
, alebo aj únava zo súcitu (compassion fatigue). Niektorí autori
uvedené termíny používajú ako synonymá toho istého javu, iní sa pokúšajú o ich odlíšenie,
zvlášť pokiaľ ide o vymedzenie symptómov a príčin daného javu (Nilson 2014, Rothschild a
Rand 2006).
10
z angl. vicarious – nevlastná, prevzatá, sprostredkovaná, v zastúpení

Supervízne dni Stanislava Hunyadiová, Nataša Bujdová, Ján Holonič, Zsolt Mánya
110
Vymedzenie základných pojmov
Termín sekundárna traumatizácia ako prvý zrejme použili autori Rosenheck a Nathan
(1985) v kontexte prenosu traumatických symptómov z rodičov na potomkov. Zistilo sa, že
napr. potomkovia jedincov, ktorí prežili holokaust, alebo potomkovia vojnových veteránov,
ktorí osobne nezažili dané traumatické udalosti počas vlastného života, vykazovali mnoho
rovnakých posttraumatických symptómov ako ich rodičia. Tento fenomén bol vnímaný ako
akási traumatická nákaza, ktorú možno chytiť obdobne ako nejaký vírus. V rámci pojmu
sekundárna traumatizácia sa neskôr začali rozlišovať dve kategórie osôb, ktoré ňou môžu byť
postihnuté: (1) rodinní príslušníci a blízki, ktorí môžu trpieť traumou ich ich milovanej osoby
v dôsledku blízkosti vzťahu, napr. partner znásilnenej ženy (Rothschild a Rand 2006), a (2)
pomáhajúci profesionáli, ktorí sú svedkami utrpenia traumatizovaných klientov. Sekundárne
vystavenie traume sa líši od primárneho vystavenia, pri ktorom jedinec priamo zažije
traumatickú udalosť. Naproti tomu k sekundárnej expozícii dochádza cez kontakt
s traumatizovaným jedincom, pričom tento kontakt môže (nie však zákonite vo všetkých
prípadoch) vyvolávať v druhom človeku distres a symptómy typické pre posttraumatickú
stresovú poruchu (PTSD
11
) (Stamm 2010). Niektorí autori popisujú sekundárny traumatický
stres ako emočný distres zakúšaný osobami, ktoré sú v priamom kontakte s osobou
vykazujúcou symptómy PTSD a starajú sa o ňu či už ako blízki alebo v rámci profesionálnej
praxe (Jenkins a Baird 2002). Figley (1995) definuje sekundárny traumatický stress ako
prirodzené správanie alebo prežívanie, objavujúce sa v dôsledku vedomosti o traumatizujúcej
udalosti, ktorú zažil niekto iný, je to stres prameniaci z pomáhania alebo z túžby pomôcť
traumatizovanej osobe.
Termín traumatizácia v zastúpení sa v odbornej literatúre vzťahuje skôr na bio-
psycho-sociálno-spirituáne dopady profesionálnej práce s obeťami traumy. Ide tu o
kumulatívny transformatívny efekt (tak v pozitívnom ako aj v negatívnom zmysle), ktorý má
na pomahajúceho práca s obeťami traumy (McCann a Pearlman 1990, Bloom 2003). K tejto
transformácii dochádza v dôsledku empatického zaangažovania sa do traumatického materiálu
prinášaného klientom. Je to výsledok vystavenia a empatického načúvania príbehom traumy
a utrpenia, najmä v prípadoch interpersonálneho násilia, kde je utrpenie spôsobené vedome
a je teda odrazom ľudskej krutosti (Pearlman a Saakvitne 1995). Trauma môže mať takú silu
a intenzitu, že ovplyvní aj tých, ktorí jú priamo nezakúsili. Podľa Perryho (2014) je načúvanie
opisom traumatickej skúsenosti druhých vždy späté s rizikom absorbovania časti traumy. Ako
11
z angl. Posttraumatic Stress Disorder

Supervízne dni Stanislava Hunyadiová, Nataša Bujdová, Ján Holonič, Zsolt Mánya
111
svedok utrpenia plynúceho z ľudskej krutosti môže byť pomáhajúci profesionál
sprostredkovane traumatizovaný. Je to výsledok absorbovania obrazov, zvukov a pocitov
plynúcich z detailných opisov príbehov traumy, ktoré obete rozprávajú hľadajúc úľavu od
vlastnej bolesti. Pomáhajúci profesionáli zachytávajú množstvo mätúcich a rozporuplných
pocitov svojich klientov, hlboké zúfalstvo, hnev, bolesť, registrujú následky násilia, vnímajú
koľko úsilia stojí ich klientov proces zotavovania sa z utržených rán (Richardson 2001). Aj
keď pozorujúci alebo počúvajúci nie sú priamo vystavení traumatickým udalostiam, môžu ich
zakúšať nepriamo. Spoznávanie osobitne hrozivého príbehu môže byť sprevádzané aj
okamžitou telesnou reakciou, nervový systém totiž reaguje aj na podnety, ktoré vnímame
sprostredkovane (Rothschild a Rand 2006). Príbehy iných môžu prenikať do života
pomáhajúceho profesionála, rozlične sa v ňom usádzať, a viesť k jemným i výraznejším
zmenám (Richardson 2001). Nepriame zakúšanie traumy môže ovplyvniť rôzne aspekty
života pomáhajúceho profesionála. Dôsledky môžu byť krátkodobé ale aj dlhodobé,
pretrvávajúce dlho po tom, čo práca s klientom skončila. Niektoré dôsledky môžu byť aj
potenciálne trvalé (Morrison 2007). Pri opakovanom vystavovaní sa traumatickému materiálu
môže dochádzať k zosilneniu dôsledkov
12
(Campbell 2002; Morrison 2007; Billings et al.
2015).
Termín únava zo súcitu sa v odbornej zahraničnej literatúre chápe prevažne ako
kombinácia sekundárneho traumatického stresu a pracovného vyčerpania (syndrómu
vyhorenia) u pomáhajúcich profesionálov alebo iných osôb, ktoré sa starajú o trpiacich
jedincov (Figley 2002; Dunkley a Whelan 2006; Adams et al. 2006). K tejto únave dochádza
keď je pomáhajúci sám traumatizovaný a zápasí s vlastnou kapacitou súcitiť s klientmi či
iným ľuďmi (Adams et al. 2006). Súcit je viac než len empatia voči trpiacemu; zahŕňa
cielenejšie úsilie o priblíženie sa k tomu, čo trpiaci prežíva. Je založený na oduševnelom
spojení, ktoré presahuje pocity a smeruje k sociálnym činom zameraným na zmiernenie
utrpenia druhých. Stres plynúci z túžby pomôcť druhým a z nemožnosti tak vždy učiniť, môže
byť vyčerpávajúci a môže negatívne vplývať na psychické a fyzické zdravie pomáhajúceho
(Salston a Figley 2003). Mathieu (2007, 2009) vymedzuje únavu zo súcitu ako intenzívne
telesné a emočné vyčerpanie spojené so zjavným narušením schopnosti pomáhajúceho cítiť
empatiu voči klientom, kolegom, priateľom i príbuzným, a chápe ju ako riziko povolania
12
Takýto jav (opakovaná expozícia traumatickému materiálu a následné zintenzívnenie nepriamej traumatizácie)
je normálnou a nevyhnutnou súčasťou napr. kvalitatívneho výskumu, kde výskumník opakovane číta prepisy
interview, aby mohol analyzovať dáta. Analýza individuálnych výpovedí je emočne obtiažnejšia než analýza
kvantitatívnych dát, ktoré sú zgrupované a sumarizované.

Supervízne dni Stanislava Hunyadiová, Nataša Bujdová, Ján Holonič, Zsolt Mánya
112
v tom zmysle, že takmer u každého, kto je empatický voči svojim klientom, sa napokon
v rôznych stupňoch môže vyvinúť.
13
Mnohé štúdie kontinuálne používajú vyššie spomenuté termíny ako ekvivalentné
označenia bio-psycho-socio-spirituálnych reakcií vyskytujúcich sa u pomáhajúcich
profesionálov, pričom majú za to, že tieto reakcie sú podobné tým, aké sa objavujú
u traumatizovaných klientov (Baird a Jenkins, 2003). Všetky tri termíny sú v oblasti
traumatológie akceptované, a hoci medzi týmito troma formami nepriamej traumatizácie
existujú jemné odlišnosti, nie je dostatok dôkazov o tom, že sa jedná o skutočne odlišné javy
(Stamm 2010).
Následky nepriamej traumatizácie
Väčšina autorov (napr. Figley 1995; Jenkins a Baird 2002; Baird a Jenkins, 2003;
Bride 2007; Perry 2014) má za to, že symptómy nepriamej traumatizácie sú takmer identické
so symptómami posttraumatickej stresovej poruchy (PTSD), často sa vyskytujúcej
u primárnych obetí traumy. Symptómy PTSD možno všeobecne zadeliť do troch trsov: (1)
intrúzie, t.j. vtieravé (opakované a nechcené) znovuprežívanie traumatických udalostí napr.
v podobe snov, nočných mor, zábleskov spomienok, obsesívnych myšlienok či
fyziologických reakcií, (2) vyhýbavé reakcie prejavujúce sa ako všeobecné znecitlivenie
(otupenie) voči podnetom a vyhýbanie sa podnetom, ktoré súvisia s traumatickým
materiálom, (3) nadmerné nabudenie prejavujúce sa ako nadmerná ostražitosť a ťažkosti
v sústredení sa (Ehlers a Clark 2000; Morrison. 2007; Perry 2014). U sekundárne
traumatizovaných pomáhajúcich profesionálov sa môžu objaviť čiastočné alebo úplné
symptómy PTSD.
14
Ďalším častým následkom nepriamej traumatizácie môže byť narušenie
referenčného rámca, alebo tzv. kognitívnych schém. Ide tu o zmeny v systéme presvedčení,
ktoré jedinec má o sebe, o iných ľuďoch, o svete, kauzalite a zmysle (Bloom 2003; Morrison
2007). Sekundárne traumatizovaný jedinec môže strácať pozitívne ilúzie – teda optimistické
(hoci nie logické) očakávania všetkého druhu, ktoré sú pre ľudí, ktorí neboli konfrontovaní s
traumou, samozrejmosťou a robia život jednoduchším, radostnejším, bezstarostnejším. Ide tu
13
Richardson (2001) uvádza, že termín únava zo súcitu sa používa tiež k popisu vyčerpania a znecitlivenia ľudí
voči násilným a traumatickým udalostiam, ktoré sú prezentované v médiách.
14
Napr. zahraničný výskum realizovaný na vzorke 600 sociálnych pracovníkov pôsobiacich v oblasti
sociálnoprávnej ochrany detí odhalil, že najčastejšie uvádzaným symptómom sekundárneho traumatického
stresu sú intruzívne myšlienky, ktorými trpelo až 40,5% respondentov. 15,2% repondentov vykazovalo
symptómy zo všetkých troch trsov symptómov PTSD a 55% respondentov vykazovalo čiastočné príznaky
PTSD (Bride 2007).

Supervízne dni Stanislava Hunyadiová, Nataša Bujdová, Ján Holonič, Zsolt Mánya
113
predovšetkým o (1) stratu viery v zmysel, poriadok a predvídateľnosť diania – pomáhajúci je
totiž svedkom toho, že svet nie je spravodlivý, že obete sa stali obeťami nezavinene, a že ich
trauma nemá žiaden zmysel sama o sebe, a (2) a stratu pocitu osobnej moci a bezpečia –
trauma človeka totiž učí, že svet je nebezpečné miesto, že pokiaľ ide o násilie, je možné
čokoľvek, a že človeka v tomto neochránia ani dospelí, ani Boh, ani on sám. Navyše taký
fenomén ako je domáce násilie otriasa aj tým najviac opatrovaným kultúrnym presvedčením –
že rodina je bezpečné miesto. Pomáhajúci môže začať vnímať svet ako omnoho
nebezpečnejšie miesto (než tomu bolo pred vystavením traume) a môže sa cítiť hlboko
zneistený pokiaľ ide o jeho vlastnú schopnosť postarať sa o a ochrániť seba a iných. Ak bol
klient traumatizovaný interpersonálnym násilím, pomáhajúci profesionál môže v dôsledku
sekundárnej traumatizácie začať vnímať ľudí ako zlých, nedôveryhodých, vykorisťujúcich,
odcudzených. Môže byť pre neho stále ťažšie uchovať si nádej a vieru v ľudské dobro.
U sekundárne traumatizovaného jedinca sa môžu objaviť zmeny v úrovni
uspokojovania základných psychických potrieb, akými sú bezpečie, dôvera, úcta, intimita
či kontrola. Narušený pocit bezpečia sa môže prejavovať zvýšenou bojazlivosťou, pocitmi
osobnej zraniteľnosti, obavami o vlastnú bezpečnosť, strachom o život a bezpečie blízkych,
správaním zameraným na zvýšenie bezpečia. Sekundárne traumatizovaný jedinec (zvlášť ak
bol konfrontovaný s prípadmi násilia zo strany jedincov, ktorí majú pozitívny sociálny imidž,
dobrú povesť) môže vykazovať zníženú schopnosť dôverovať ľuďom, môže byť zaplavený
pochybnosťami o tom, či možno vôbec niekomu veriť alebo či sa vôbec možno spoľahnúť na
vlastný úsudok. Pre sekundárne traumatizovaného jedinca môže byť ťažké uchovať si nielen
sebaúctu (zvlášť pokiaľ ide o oblasť vlastnej kompetencie) ale aj úctu k iným (môže sa
objavovať zvýšená podozrievavosť ohľadne motivácie správania sa druhých ľudí). Utrpenie
plynúce zo sekundárnej traumatizácie môže zasiahnuť aj oblasť intimity: jedinec môže mať
ťažkosti tráviť čas osamote, môže sa uchyľovať k seba-medikácii (cez jedlo, alkohol, drogy,
alebo kompulzívne správanie ako napr. nakupovanie, cvičenie, sex), alebo sa môže vnútorne
„izolovať“, stiahnuť sa od iných (či je to rodina, priatelia alebo kolegovia). U sekundárne
traumatizovaného jedinca sa môžu objavovať tiež tendencie opätovne nadobudnúť kontrolu –
cez zvýšené kontrolovanie seba a iných, alebo cez vyhýbanie sa všetkému, čo je vnímané ako
vymykajúce sa našej kontrole (Bloom 2003).
Práca s ľuďmi, ktorí sa stali obeťami špecifických druhov násilia, najnä sexuálneho
násilia, môže u pomáhajúcich pracovníkov vyvolať zmeny v ich psychosociálnych vzťahoch
– vzťahoch s priateľmi a príbuznými ale aj so širším sociálnym okolím. Pomáhajúci
profesionáli môžu vo svojich sociálnych kruhoch narážať na negatívne a neprimerané postoje

Supervízne dni Stanislava Hunyadiová, Nataša Bujdová, Ján Holonič, Zsolt Mánya
114
(predsudky) voči problematike, ktorej sa profesionálne venujú, čo môže byť pre nich
zraňujúce, frustrujúce, sebaspochybňujúce a vzbudzujúce pocity odcudzenia od ostatných.
Okruh dovtedajších priateľov sa môže zredukovať, pretože s mnohými z nich už môže byť
ťažké nájsť spoločnú reč (Morrison 2007). Dokonca aj medzi kolegami z pomáhajúcich
profesií sa jedinec môže cítiť izolovaný, pretože samotná téma sexuálneho násilia je veľmi
izolujúca, mnohých šokuje, desí natoľko, že nechcú o nej otvorene hovoriť a dávať jej
v diskusii taký priestor, aký obvykle doprajú iným, menej náročným témam. Sociálne
predsudky voči niektorým háklivým témam môžu otriasť aj náboženskými a spirituálnymi
presvedčeniami pomáhajúceho profesionála, ak je svedkom toho, že náboženská komunita je
neraz ochotnejšia chrániť páchateľa než zastať sa obete (Richardson 2001).
Sekundárny traumatický stres môže mať potenciálny dopad tak na osobnú ako aj na
profesionálnu oblasť fungovania konkrétneho jedinca (Baird a Jenkins 2003). V rámci
osobného fungovania Yassen (1995) rozlišuje následky:
 Telesné: šok, potenie, zrýchlený tep, ťažkosti s dýchaním, somatické reakcie, bolesti,
závraty, zhoršená imunita,
 Emočné: bezmocnosť, pocity viny, otupenosť, strach, smútok, depresia, úzkosť,
15
precitlivelosť, prudké zmeny nálad, emočná zaplavenosť, vyčerpanosť,
 Kognitívne: znížená sústredenosť, zmätenosť, strata zmyslu, znížené sebavedomie,
„posadnutosť“ traumou, apatia, rigidita, dezorientácia, myšlienky zamerané na ublíženie
sebe alebo iným, pochybnosti o sebe, perfekcionizmus, minimalizácia (zľahčovanie
problému),
 Behaviorálne: netrpezlivosť, podráždenosť, uzavretosť, náladovosť, regresia, spánkové
poruchy, nočné mory, nadmerná bdelosť, zvýšená úľaková reakcia, zmeny chuti do
jedla, negatívne stratégie zvládania záťaže (fajčenie, alkohol, drogy), náchylnosť
k nehodám, strácanie vecí, sebapoškodzujúce správanie,
 Spirituálne: pochybnosti o zmysle života, strata cieľa/perspektívy, znížený pocit
osobného naplnenia, pretrvávajúci pocit beznádeje, hnev voči Bohu, spochybňovanie
dovtedajších náboženských presvedčení.
Na úrovni profesionálneho fungovania sa dopad sekundárneho traumatického stresu
môže prejaviť v štyroch oblastiach (Yassen 1995):
15
Niektorí autori (napr. Cerney 1995, Stamm 2010) upozorňujú, že neliečená únava zo súcitu sa môže napokon
rozvinúť do depresie, generalizovanej úzkosti a iných stresom-podmienených ochorení.

Supervízne dni Stanislava Hunyadiová, Nataša Bujdová, Ján Holonič, Zsolt Mánya
115
 Výkon pracovných povinností: zníženie kvality, pokles v kvantite, znížená motivácia,
vyhýbanie sa pracovným úlohám, zvýšená chybovosť, snaha o perfekcionizmus,
posadnutosť detailami,
 Morálka: pokles dôvery, strata záujmu, nespokojnosť, negatívny postoj, apatia,
16
demoralizácia, pocit nedostatočného ocenenia,
 Interpersonálne vzťahy: stiahnutie sa od kolegov, netrpezlivosť, zníženie kvality
vzťahov, chabá komunikácia, sledovanie vlastných potrieb, konflikty medzi
zamestnancami,
 Správanie: absencie, vyčerpanie, chybné rozhodnutia, podráždenosť, nedochvíľnosť,
nezodpovednosť, časté zmeny zamestnania, práca nadčas
17
.
Morrison (2007) upozorňuje, že je dôležité „nepatologizovať“ tieto reakcie (teda
nevnímať ich ako abnormálne, choré). Výskumy zamerané na fenomén nepriamej
traumatizácie ukazujú, že ide o normálne ľudské reakcie na opakované vystavenie
distresujúcim udalostiam. Uvedené však neznamená, že príznaky nepriamej traumatizácie
treba ignorovať alebo brať na ľahkú váhu. Podcenenie tohto problému môže byť škodlivé
nielen pre samotného pomáhajúceho profesionála ale aj pre jeho klientov, zvlášť pre tých,
ktorí spadajú do kategórie osobitne zraniteľných klientov (patria sem najmä obete
interpersonálneho násilia, a osobitne detské obete násilia). Profesionáli, u ktorých sa
rozvinuli následky nepriamej traumatizácie, môžu mať zníženú schopnosť empatie
a poskytovania adekvátnej podpory detským klientom (NSPCC 2013). Profesionáli sa môžu
cítiť bezmocní, môžu vykazovať zníženú schopnosť uvažovať kriticky a komplexne, sú menej
schopní identifikovať rizikové faktory a náchylnejší podceňovať možné nebezpečenstvo,
ktorému sú klienti vystavení. Môžu mať tiež tendenciu pracovať povrchne, nevracať sa
k starším prípadom, vyhýbať sa spolupráci s kolegami a supervízii. Znížená schopnosť
efektívne intervenovať a poskytovať klientom podporu činí z príznakov nepriamej
traumatizácie naliehavú výzvu, ktorou by sa mali orgány sociálnoprávnej ochrany zaoberať
(Regehr et al. 2010, ACS-NYU Children’s Trauma Institute 2012). Akonáhle sú korene
a príznaky nepriamej traumatizácie správne pochopené a je im venovaná náležitá pozornosť,
nepriamu traumatizáciu možno uspokojivo zvládať. (Billings et al. 2015).
16
Niektorí autori (napr. Figley 2002, Morrison 2007, NSPCC 2013) uvádzajú aj zvýšený výskyt prejavov
cynizmu, ako dôsledok toho, že jedinec v rámci svojej profesie sa na dennom poriadku a po dlhšiu dobu
stretáva v bolestných príbehoch svojich klientov s niektorými z tých najhorších aspektov ľudskej povahy.
17
Figley (1995) uvádza, že únava zo súcitu môže viesť k postupnému zanedbávaniu starostlivosti o seba, ako
sprievodnému javu toho, že jedinec sa extrémne obetuje v procese pomáhania druhým.

Supervízne dni Stanislava Hunyadiová, Nataša Bujdová, Ján Holonič, Zsolt Mánya
116
Treba však zdôrazniť, že nepriama traumatizácia môže mať nielen negatívny, ale aj
pozitívny vplyv na osobnosť. Narušenie konceptov doterajšieho vnímania sveta, identity, a
kľúčových psychologických potrieb totiž poskytuje príležitosť aj pre pozitívne transformačné
zmeny, ktoré môžu viesť skôr k rozšíreniu a rastu vedomia než k jeho zúženiu a úpadku
(Rosenbloom et al. 1995, Bloom 2003). Koncepty ako posttraumatický rast (z angl. post-
traumatic growth, PTG
18
) a sprostredkovaná nezdolnosť (z angl. vicarious resilience
19
) sa v
zahraničnej odbornej spispe používajú k opisu transformácie a vnútorného spevnenia, ku
ktorým môže dôjsť u profesionálov prostredníctvom ich empatie a interakcie s
traumatizovanými klientami (Hernandez et al. 2007, Hernandez-Wolfe et. al. 2014).
20
Pozitívna transformácia, ku ktorej môže dôjsť vplyvom nepriamej traumatizácie,
súvisí okrem iného s tým, že pomáhajúci profesionál príde o ružové okuliare a začne vnímať
svet jasnejšie a živšie. Vrstvy ilúzií sa odstránia a jedinec čelí svetu tak v jeho hrôzach ako
i nádhere. Zvlášť jedinci, ktorí pracujú s obeťami násilia, opisujú hlboké pocity uspokojenia
zo svojej práce, pri ktorej môžu vnímať aj silu a nezdolnosť svojich klientov (Richardson
2001).
Mnohí terapeuti, ktorí pracujú s obeťami traumy uvádzajú, že si svoj život viac cenia
a berú ho vážnejšie, sú schopní hlbšie porozumieť sebe aj iným, vytvárajú nové priateľstvá
a hlbšie intímne vzťahy, cítia sa inšpirovaní každodennými príkladmi odvahy, odhodlania
a nádeje svojich klientov. To platí zvlášť o tých, ktorí sa v dôsledku práce s klientmi, zapojili
do sociálnych aktivít. Títo terapeuti uvádzajú, že majú hlbší pocit zmyslu života a priateľstvá,
ktoré im umožňujú zachovať si radosť napriek všetkým hrôzam. Tým, že neustále podporujú
kapacitu pre integráciu u seba i u svojich klientov, títo zaangažovaní terapeuti prehlbujú svoju
vlastnú integritu (Herman 1992).
18
Koncept PTG je chápaný ako proces i výsledok, pri ktorom ľudia nie iba prekonajú traumu, ale dokážu sa
ďalej rozvinúť a rásť. Inými slovami, nielen prežijú, ale skôr transformujú skúsenosť tak, že má pre nich
nejaký pozitívny prínos. PTG nie je prejavom toho, že jedinec nebol traumou negatívne zasiahnutý – ale je,
naopak, výsledkom zápasu jedinca s traumou. Predstavuje kvalitatívne zmeny vo fungovaní jedinca, presahujú-
ce tú úroveň adaptácie, ktorá existovala pred traumou (Tedeschi a Calhoun 2004). Takáto transformácia avšak
neznamená, že jedinec už v dôsledku traumy netrpí. Skôr platí, že negatívna symptomatológia koexistuje spolu
s pozitívnymi zmenami (Tedeschi 1999). PTG nie je ponímaný ako statický výsledok, ale ako pokračujúci
proces, ktorý je spätý i s rozvojom všeobecnej životnej múdrosti. U ľudí, ktorí vo svojom živote čelili veľkým
výzvam, sa môže rozvinúť „schopnosť vyvažovať reflexiu a konanie, vážiť známe i neznáme aspekty života,
dokázať väčšmi prijímať niektoré životné paradoxy a otvorenejšie a uspokojivejšie riešiť fundamentálne
otázky ľudskej existencie“ (Calhoun a Tedeschi, 1999, s. 21).
19
Koncept sprostredkovanej nezdolnosti zahŕňa pozitívne vplyvy, ktoré na pomáhajúcich profesionálov má to,
že vnímajú rôzne podoby nezdolnosti svojich klientov.
20
Medzi možné pozitívne vplyvy práce s traumatizovanými jedincami sa zaradzuje aj fenomén nazývaný
uspokojenie zo súcitu (z angl. compassion satisfaction), zahŕňajúci potešenie a naplnenie čerpané z výkonu
pomáhajúcej profesie (Hernandez-Wolfe et. al. 2014).

Supervízne dni Stanislava Hunyadiová, Nataša Bujdová, Ján Holonič, Zsolt Mánya
117
Brady et al. (1999) vo výskume na vzorke tisíc psychoterapeutiek zistili, že tie, ktoré
boli viac vystavené klientom so sexuálnou traumou, dosahovali vyššie skóre v oblasti
„spirituálnej pohody (blaha)“. Terapeutky, ktoré liečili viac obetí zneužívania viedli viac
existenčne a spirituálne uspokojujúci život než tie, ktoré boli vystavené menšiemu počtu
traumatizovaých klientov.
Mnohí jedinci, ktorí pracujú s problematikou sexuálneho násilia, majú príležitosť byť
svedkami, a dokonca aj zohrávať kľúčovú úlohu pri zotavovaní ľudí, ktorým bolo ublížené.
Rôznorodé sociálne i spirituálne otázky a témy, ktoré sa otvárajú pri tom, keď človek čelí
traume, môžu byť príležitosťou pre bohatý osobnostný rozvoj. Skutočnosť, že táto práca núti
ľudí, aby sa zapojili do proaktívnej starostlivosť o seba, môže byť príležitosťou k tomu, aby
rozvíjali také aspekty vlastného self, ktoré by inak zostali zanedbané. Napokon, pôsobenie v
tejto oblasti môže znamenať aj vytváranie pozitívneho a trvalého vplyvu na závažný sociálny
problém (Morrison 2007).
Výskyt a determinujúce faktory nepriamej traumatizácie
Vo všeobecnosti sa riziko nepriamej traumatizácie vyskytuje u osôb, ktoré
zodpovedajú za poskytovanie starostlivosti o osoby zažívajúce určitý typ krízy. V minulosti
sa za osoby s najvyšším rizikom považovali pracovníci rôznych zložiek pohotovosti, napr.
policajti, požiarnici, pohotovostní zdravotnícki technici, zdravotné sestry, kňazi.
V posledných rokoch sa zoznam rozšíril o širokú škálu odborníkov, ktorí pracujú s deťmi
a rodinami v kríze. Zoznam zahŕňa pediatrov, psychológov, psychiatrov, psychoterapeutov,
poradcov, právnikov zaoberajúcich sa rodinným a trestným právom, sociálnych pracovníkov
pôsobiacich v oblasti sociálnoprávnej ochrany, väzenských dozorcov, probačných úradníkov,
profesionálnych rodičov (pestúnov) a pedagógov (Perry 2014).
Najrizikovejšiu skupinu pre rozvinutie nepriamej traumatizácie predstavujú odborníci,
ktorí pracujú s týranými, zanedbávanými a zneužívanými deťmi (Zlotnik et al. 2005;
Littlechild 2005; Conrad a Kellar-Guenther 2006; NSPCC 2013; Perry 2014). Odborníci
pôsobiaci v tejto oblasti sú náchylní voči nepriamej traumatizácii najmä z dôvodu osobitnej
zraniteľnosti svojich klientov (ACS-NYU Children’s Trauma Institute 2012). Nakoľko títo
odborníci nie sú všemocní, nemajú kontrolu nad dianím v životoch svojich klientov a nie sú
vždy schopní adekvátne ovplyvniť ich životy, nepriama traumatizácia môže mať toxickejší
dopad než priame vystavenie násiliu (Horowitz 2006). Deti sú v napĺňaní existenčných (aj
emočných) potrieb celkom závislé na dospelých. Keď dospelí ubližujú tým najzraniteľnejším,
v každom morálnom človeku to evokuje silné reakcie. Nezmyselná a ohavná podoba

Supervízne dni Stanislava Hunyadiová, Nataša Bujdová, Ján Holonič, Zsolt Mánya
118
niektorých tráum spôsobených deťom otriasa vierou v ľudskosť (Perry 2014).
V porovnaní s inými oblasťami poradenstva a terapie bol vyšší výskyt nepriamej
traumatizácie zistený aj u pracovníkov, ktorí prichádzajú do kontaktu s obeťami
(a páchateľmi) domáceho násilia a sexuálneho násilia (Bloom 2003; Schauben a Frazier,
1995; Johnson a Hunter 1997; Cunningham 2003; Morrison 2007). Zvýšené riziko nepriamej
traumatizácie je prítomné aj u odborníkov, ktorí pôsobia v oblasti výskumu sexuálneho násilia
a násilia v párových vzťahoch. Od výskumníkov sa očakáva, že budú načúvať a/alebo
analyzovať hlboké osobné výpovede o skúsenostiach respondentov s násilím a že v snahe čo
najviac porozumieť dynamike a dôsledkom tohto násilia budú chcieť vedieť viac o ich
myšlienkach, prežívaní a správaní. Emočné zaangažovanie je pritom základným nástrojom
používaným pri zhromažďovaní takýchto informácii a je zároveň aj kanálom nepriamej
traumatizácie (Figley 1995; Morrison 2007; Coles et al. 2014; Billings et al. 2015).
Okrem vyššie uvedeného existujú individuálne faktory, ktoré môžu potenciálne
zvyšovať riziko nepriamej traumatizácie u konkrétneho jedinca. Za takýto individuálny
rizikový faktor sa považuje napr. nespracovaná trauma vo vlastnej anamnéze. Mnoho
odborníkov malo vo svojom živote nejakú traumatickú skúsenosť. Konfrontácia s podobnou
traumou u klientov môže byť pre nich spúšťačom bolestných spomienok, úzkosti
a posttraumatických symptómov (Pearlman a Mac Ian 1995; Brewin, Andrews et al. 2000;
Bloom 2003; Cunningham 2003; Newell a MacNeil 2010; Perry 2014). V tomto kontexte je
dôležitým determinantom aj individuálny štýl copingu (t.j. zvládania záťaže). Aktívny štýl
copingu ako je napr. hľadanie emočnej podpory a príprava na projekty je spojený s nižšou
mierou symptómov nepriamej traumy, zatiaľ čo nadužívanie látok (alkoholu, drog),
vyhýbanie a stiahnutie sa môže zvyšovať mieru symptómov nepriamej traumy (Dunkley a
Whelan 2006; Pearlman a McKay 2008).
Za ďalší rizikový faktor pre rozvoj symptómov nepriamej traumatizácie možno
považovať mladý vek a nedostatok skúseností, kedy jedinec ešte nemá dostatočne rozvinuté
mechanizmy zvládania záťaže plynúcej z práce s traumatizovanými klientami (Pearlman a
MacIan 1995; Jenkins a Baird 2002; Bell et al. 2003; Baird a Kracen 2006). Podobne aj
chýbajúci alebo nedostatočný výcvik (ktorý by okrem iného zahŕňal aj oblasť poradenských
zručností, reagovania na klientov v kríze, zvládania ťaživých emócií) môže zvyšovať
pravdepodobnosť nepriamej traumatizácie (Coles et al. 2010).
Za ďalšie rizikové faktory Osofsky (2011) považuje aj odvíjanie vlastnej hodnoty od
toho, ako veľmi človek pomáha iným, nerealistické očakávania od seba a od iných,
sebakritickosť, neschopnosť dávať alebo prijímať emočnú podporu. Bloom (2003) za rizikové

Supervízne dni Stanislava Hunyadiová, Nataša Bujdová, Ján Holonič, Zsolt Mánya
119
považuje aj ignorovanie zdravotných hraníc, nadmerné pracovné zaťaženie (branie si toho na
seba priveľa) a priveľa negatívnych výsledkov. Billings et al. (2015) podotýkajú, že nepriamu
traumatizáciu môžu determinovať aj nevyriešené pocity viny a nepohody výskumníkov
plynúce z toho, že nie sú schopní priamo asistovať účastníkom výskumu pri napĺňaní
množstva ich potrieb, zatiaľ čo sami majú osobné a profesionálne benefity z výskumných dát
a životných príbehov respondentov. Jednotliví výskumníci často nemajú dosah na to, nakoľko
budú ich výskumné zistenia zohľadňované tvorcami politík a pomôžu obetiam. Značný
časový odstup medzi dokončením výskumného projektu a potenciálnou implementáciou
výskumných zistení môže byť pre výskumníkov zdrojom frustrácie a stresu.
Za fenoménom nepriamej traumatizácie stojí celý komplex príčin. Ide tu o
individuálne biologické, psychické, sociálne, morálne, spirituálne a filozofické komponenty
21
,
ktoré sú v interakcii s profesionálnym a sociopolitickým kontextom (Bloom 2003). Morrison
(2007) konštatuje, že v minulosti sa väčšina výskumu zameraného na fenomén nepriamej
traumatizácie sústredila na úroveň individuálnych determinantov, zvlášť na tzv. copingové
stratégie pomáhajúcich profesionálov. Tento prístup je v súčasnosti kritizovaný, pretože
individualizuje problém, a môže v pracovníkoch zanechávať dojem, že ak trpia symptómami
nepriamej traumatizácie, je to predovšetkým ich vina. Skutočnosť, že prejavy nepriamej
traumatizácie sa môžu líšiť od človeka k človeku, navyše ešte vytvára dojem, že je to skôr
osobný problém než normálna a očakávaná reakcia na opakované vystavovanie sa
traumatickému materiálu. Zistilo sa, že stigmatizovanie ľudí trpiacich symptómami
nepriamej traumy negatívne ovplyvňuje možnosti prístupu k pomoci, ktorá je nevyhnutná pre
zotavenie sa a podkopáva tiež dôležitosť starostlivosti o seba (Billings et al. 2015). Preto je
21
Bloom (2003) pri biologickej kauzalite poukazuje najmä na fenomén emočnej nákazy – emócie trpiaceho sa
prenášajú aj na toho, kto mu pozorne načúva. Spolutrpiaci majú však často tendenciu blokovať emócie,
vyhýbať sa ich odhaleniu, čo je spojené s fyziologickou záťažou organizmu. Chronická inhibíca negatívnych
emócií uchováva organizmus v stave permanentného alarmu (stresovej reakcie). – V rámci psychickej
kauzality zohráva významnú rolu najmä strata pozitívnych ilúzií. Ak pomáhajúci pripustí, že sa to či ono sa
klientovi skutočne stalo, pocíti zraniteľnosť, ktorá je spätá s týmto uvedomením si skutočnosti – „môže sa to
stať aj mne“. Častý pocit bezmocnosti, ktorý obete traumy pociťujú môže ovplyvňovať aj pomáhajúceho –
prináša pocit bezmoci, vyjadrený v myšlienke „nie je nič, čo by som mohol/mohla spraviť“. – Sociálnu
kauzalitu nepriamej traumatizácie možno vysvetliť najmä tým, že potreba verbalizovať traumatickú skúsenosť
naráža na sociálne bariéry – tendencie nevidieť, nepočuť, nehovoriť o zle a utrpení. Aby sa ľudia chránili pred
zaťažujúcimi traumatickými príbehmi iných a strážili si svoje ilúzie, používajú rôzne obranné mechanizmy,
ako je zmena témy, vnucovanie vlastnej perspektívy, zveličovanie zodpovednosti obete, vyhýbanie sa kontaktu
s obeťou, atď. Jedinec len ťažko môže porozumieť traumatickej udalosti bez konsenzuálnej validácie svojich
zážitkov. Tak primárne ako aj sekundárne obete traumy môžu narážať na obranné mechanizmy iných ľudí,
ktoré im sťažujú proces spracovania traumy. – V pomáhajúcom procese sa môže objavovať taktiež celý rad
etických a filozofických konfliktov a dilem, ktoré sa spolupodieľajú na prehlbovaní nepriamej traumatizácie.
Pomáhajúci môže neraz čeliť dileme komu/čomu dá prednosť (a komu ublíži): sebe, klientom (ktorí očakávajú
liečivý prístup), organizácii (ktorej prežitie závisí na rýchlom výkone), atď. Osobné bariéry i vonkajšie limity
v možnostiach pomoci môžu provokovať pálčivú otázku: Som viac súčasťou problému alebo riešenia?

Supervízne dni Stanislava Hunyadiová, Nataša Bujdová, Ján Holonič, Zsolt Mánya
120
dôležité odstraňovať túto nežiadúcu stigmatizáciu, okrem iného aj tým, že príčina nepriamej
traumatizácie bude lokalizovaná v samotnej traume a jej sociálnych súvislostiach a nie
v individuálnych pracovníkoch, ktorí s tým zápasia.
Z vyššie uvedených dôvodov sú primárne ochranné faktory, potenciálne znižujúce
riziko, resp. závažnosť nepriamej traumatizácie, situované na úroveň organizácie, ktorá
zamestnáva pomáhajúcich odborníkov. Zvlášť dôležité je vytváranie takej organizačnej
kultúry, ktorá vníma nepriamu traumatizáciu ako „normálny“ efekt práce s traumatickým
materiálom klientov, resp. respondentov výskumu a ponúka spôsoby, ako tento problém
zvládať (Bloom 2003; Billings et al. 2015). Významnou súčasťou prevencie je edukácia
pracovníkov o fenoméne nepriamej traumatizácie (o jej príčinách, o rozpoznávaní symptómov
i o možnostiach riešenia), pričom vzdelávanie by malo ideálne začínať na počiatku
profesionálnej kariéry a malo by kontinuálne pokračovať (Richardson 2001; Morrison 2007;
Coles et al. 2014; Billings et al. 2015).
Organizácia by mala pracovníkom, ktorí prichádzajú do kontaktu s traumatizovanými
klientami, vytvárať priestor pre pravidelný debrífing (z angl. „debrief“ – podať hlásenie)
(Regehr a Cadell 1999; Richardson 2001; Morrison 2007; NSPCC 2013). Ide
o pološtrukturované pracovné stretnutie, kde možno otvorene rozobrať, ako pracovník vnímal
a emočne prežíval náročné sedenie s klientom. V tomto kontexte treba podotknúť, že
odborníci môžu byť mimo svoje pracovisko tlačení k mlčanlivosti o prípadoch jednak
z právnych a etických dôvodov, alebo aj preto, že sa venujú témam, ktoré sú spoločensky
tabuizované. Preto by organizácia mala podporiť svojich pracovníkov aj vytváraním
príležitostí pre verbalizovanie bolestných aspektov ich práce v prítomnosti pozorných
a podporujúcich poslucháčov, ktorých by inak bolo ťažké nájsť (Morrison 2007). Za
podstatnú súčasť prevencie a liečby nepriamej traumatizácie je považovaná aj dôkladná
supervízia, vedená tak, aby sa pracovníci cítili dostatočne bezpečne na to, aby mohli vyjadriť
svoje pocity, zneistenia a obavy (Morrison 2007; NSPCC 2013). Ďalšou stratégiou (ako
zmierňovať negatívny vplyv nepriamej traumatizácie na pracovníkov) je ponúkanie prístupu
k špecializovanému (na traumu zameranému) poradenstvu, zabezpečovanému buď interným
alebo externým sociálnym pracovníkom alebo psychológom (Ellsberg a Heise 2005; Billings
et al. 2015).
Súčasťou zdravej atmosféry v organizácii je aj rozpoznávanie úspechov. Je dôležité
vedome si všímať úsilie pracovníkov a ich každodenné pracovné úspechy. Prehnané
zdôrazňovanie pracovnej zodpovednosti v kombinácii so sekundárnym traumatickým stresom
môže totiž spôsobiť, že ľudia sa sústredia iba na to, čo nefunguje, a to v konečnom dôsledku

Supervízne dni Stanislava Hunyadiová, Nataša Bujdová, Ján Holonič, Zsolt Mánya
121
narúča pracovný výkon a morálku. Je preto potrebné hovoriť aj o pozitívnych aspektoch tejto
náročnej práce, vrátane zdôrazňovania a oslavovania dobrých správ a dosiahnutých úspechov
(Morrison 2007; ACS-NYU Children’s Trauma Institute 2012). Ďalšie organizačné
opatrenia, ktoré by bolo žiadúce aplikovať v záujme prevencie rozvoja symptómov
sekundárneho traumatického stresu u pomáhajúcich pracovníkov, sú napr.: nepodporovanie
práce nadčas, flexibilný pracovný čas, poskytovanie pracovného voľna na účely ďalšieho
vzdelávania, či nadštandardná výmera dovolenky, určená na zotavenie sa z nepriamej
traumatizácie (Morrison 2007), redukovanie počtu prípadov na jedného pracovníka, prijatie
opatrení na elimináciu akejkoľvek subkultúry násilia, zneužívania a manipulácie na
pracovisku (Bloom 2003). Na širšej spoločenskej úrovni možno k prevencii negatívnych
následkov nepriamej traumatizácie prispievať cez zvyšovanie verejného povedomia o tomto
fenoméne, profesijné vzdelávanie, budovanie koalícií, sociálne akcie a legislatívne reformy
(Bloom 2003).
Napokon je potrebné uviesť niekoľko odporúčaní, ktorých implementácia na
individuálnej úrovni môže výrazne znižovať riziko negatívnych následkov nepriamej
traumatizácie. V tejto súvislosti rôzni autori (Richardson 2001; Bloom 2003; Morrison 2007;
Perry 2014; Billings et al. 2015) uvádzajú celý rad odporúčaní. Odporúča sa predovšetkým
zdravý životný štýl vrátane primeranej stravy, spánku, fyzickej aktivity (pohybu, tanca,
cvičenia, a pod.), starostlivosť o telo vrátane nezanedbávania liečby akýchkoľvek ochorení,
zachovávanie zdravej rovnováhy medzi prácou a osobným životom, dostatok oddychu
a relaxačných aktivít (hudba, umenie, oddychové, čítanie, príroda, aktivity navodzujúce
uvoľnenie a smiech, a pod.), pestovanie záujmov, ktoré sú celkom oddelené od práce,
plánovanie práce tak, aby medzi jednotlivými vystaveniami sa traumatickému materiálu boli
prestávky. Odborníci taktiež zdôrazňujú, že je potrebné získať vedomosti o traume a jej
následkoch, reflektovať osobné skúsenosti súvisiace s témami, ktoré prinášajú klienti,
identifikovať spúšťače, ktoré môžu navodiť sekundárnu traumatizáciu, zabezpečiť si terapiu,
ak sú v hre osobné nespracované záležitosti/traumy, preskúmať osobné postoje k obetiam
a páchateľom, poznať svoje hranice tolerancie, vyjasniť si vlastné chápanie zmyslu života
a praktickej aplikácie kľúčových spirituálnych a morálnych hodnôt, vymedziť hranice vlastnej
zodpovednosti, normalizovať vlastné reakcie (uvedomiť si, že nie ste jediný, kto čelí stresu z
práce s traumatizovanými klientmi, identifikovať a pripomínať si úspechy. Kľúčový význam
v prevencii nepriaznivých následkov sekundárnej traumatizácie má dobrá sociálna podpora.
Odporúča sa verbalizovať prežívaný stres a problémy, využívať príležitosti na debrífing,
intervíziu a supervíziu, prijímať pozitívnu spätnú väzbu ak sa ponúka, poskytovať pozitívnu

Supervízne dni Stanislava Hunyadiová, Nataša Bujdová, Ján Holonič, Zsolt Mánya
122
spätnú väzbu iným, získavať emočnú podporu od kolegov, rodiny a priateľov, vyhýbať sa
sociálnej izolácii a utužovať profesionálne kontakty.
22
Záver: Potreba výskumu nepriamej traumatizácie v podmienkach Slovenska
Zatiaľ čo v zahraničí je fenomén nepriamej traumatizácie intentívne skúmaný,
nemáme vedomosť o tom, že by sa dosiaľ výskum s takýmto zameraním realizoval na
populácii slovenských odborníkov z radov pomáhajúcich profesií. Aj z tohto dôvodu sme
v mesiacoch január-február 2015 uskutočnili menší pilotný prieskum, ktorého cieľom bolo
zistiť ako často odborníci prichádzajú do kontaktu s traumatizovanými klientami, či sa u nich
vyskytujú symptómy nepriamej traumatizácie, nakoľko sú oboznámení s fenoménom
nepriamej traumatizácie, a či majú záujem o vzdelávanie v predmetnej problematike
(Baranová 2015).
Prieskumu sa zúčastnilo 99 respondentov, z toho 3 muži a 96 žien, pričom 18 z nich
bolo vo vekovej kategórii 20-30 rokov, 51 vo vekovej kategórii 31-40 rokov, 27 vo vekovej
kategórii 41-55 rokov a 3 respondenti mali vek nad 55 rokov. Išlo o sociálnych pracovníkov
pôsobiacich v Prešovskom a/alebo Košickom kraji. Vykonávali sociálnu prácu v teréne,
v charitách, v zariadeniach sociálnych služieb, pričom väčšina z nich (78) mala viac než 5-
ročnú prax v odbore a vysokoškolské vzdelanie I. stupňa.
Z výsledkov prieskumu vyplynulo, že počas výkonu praxe sa s klientom, ktorý bol
obeťou domáceho násilia stretlo takmer 43 % respondentov, s obeťou prírodného živlu prišlo
do kontaktu 36 % respondentov, s obeťou sexuálneho zneužívania sa stretlo 9 %
respondentov, s obeťou násilného trestného činu sa stretlo taktiež 9 % respondentov, a 27 %
respondentov označilo viacero možností odpovedí (teda sa stretlo s obeťami rôznych druhov
traumatických zážitkov).
Z odpovedí na otázky, ktorými sme zisťovali výskyt symptómov nepriamej
traumatizácie vyplynulo, že až 30 % respondentov prežívalo únavu a vyčerpanie, 20%
respondentov priznalo precitlivelosť, podráždenosť, pocity bezmocnosti, strachu a úzkosti,
18% respondentov priznalo pocit nepochopenia, 12% priznalo poruchy spránku a stratu
záujmu, 9% uvádzalo pocity zlosti a hnevu, depresie, nočné mory, problémy so sústredením,
znemu chuti do jedla, stratu zmyslu života, oslabenú imunitu.
22
Konštruktívnou copingovou stratégiou môže byť aj vytváranie odborných koalícií zameraných na
presadzovaniu pozitívnych spoločenských zmien. Socio-politické zaangažovanie v smere eliminácie rôznych
foriem násilia môže byť cestou ako pozitívne presmerovať pocity hnevu a bezmocnosti, ktorým odborníci
pracujúci s obeťami násilia často čelia.

Supervízne dni Stanislava Hunyadiová, Nataša Bujdová, Ján Holonič, Zsolt Mánya
123
Napriek prítomným symptómom možnej nepriamej traumatizácie, na otázku čo je to
nepriama (alebo sekundárna) traumatizácia nevedelo odpovedať až 55 % respondentov.
Nemali ani tušenie čo by mohli tieto termíny znamenať a uviedli jednoslovnú odpoveď
„neviem“. U zvyšných 45 % respondentov prevažovala tendencia spájať predmetné pojmy
s tým, že trápenie blízkej osoby, ktorá je v nepriaznivej situácii (úraz, choroba, zdravotné
postihnutie, náhla smrť, strata blízkeho) sa sprostredkovane prenáša na okolie. Respondenti,
ktorí sa pokúsili predmetné pojmy definovať, ich vôbec nedávali do súvisu s výkonom
pomáhajúcej profesie. Potešujúce však je, že až 91% respondentov prejavilo záujem
o vzdelávanie zamerané na fenomén sekundárnej traumatizácie a stratégie jeho zvládania.
Výsledky pilotného prieskumu potvrdili očakávanie, že sociálni pracovníci
prichádzajúci do kontaktu s traumatizovanými klientami nie sú dostatočne informovaní
o fenoméne sekundárnej traumatizácie. Takýto stav nie je samozrejme výlučne u nás. Tím
zahraničných výskumníkov, ktorí realizovali kvalitatívny výskum na vzorke 18 profesionálov
(sociálnych pracovníkov, poradcov a policajtov) pracujúcich s prípadmi sexuálneho
zneužívania detí (CSA) v Malayzii, napr. zistil, že väčšina respondentov si vôbec nebola
vedomá toho, že by ich práca s obeťami CSA mohla nejako negatívne ovplyvňovať.
Výskumníci konštatovali potrebu vzdelávania profesionálov o rizikách a riešeniach nepriamej
traumatizácie, ku ktorej môže dôjsť v dôsledku práce s obeťami traumy (Nen et al. 2011).
Bloom (2003) podotýka, že pri vystavení nepriamej traumatizácii majú pomáhajúci
profesionáli zodpovednosť činiť také rozhodnutia v ich osobnom i profesionálnom živote,
ktoré podporujú pozitívne transformatívne zmeny.
Na základe vyššie uvedeného konštatujeme, že je potrebné realizovať rozsiahlejší
výskum na vzorke pomáhajúcich profesionálov pôsobiacich na Slovensku, a to najmä na
pozíciách, kde značnú časť klientely tvoria klienti so skúsenosťou domáceho alebo
sexuálneho násilia. Osobitná pozornosť by mala byť venovaná najmä odborníkom pôsobiacim
na poli sociálnoprávnej ochrany detí, u ktorých je (ako vyplýva zo zahraničných výskumov)
riziko nepriamej traumatizácie najvyššie. Výskum na vzorke týchto pracovníkov je zvlášť
potrebný aj z dôvodu osobitnej zraniteľnosti ich maloletých klientov a s ohľadom na to, že
špecifickým cieľom transformácie a deinštitucionalizácie v oblasti náhradnej starostlivosti je
zníženie počtu detí umiestnených v inštitúciách na základe rozhodnutia súdu (MPSVaR 2011,
s.19-20). Sanácia rodín v rôznych životných situáciách a vývojových stupňoch rizikových
životných situácií vrátane rodín, z ktorých boli deti vyňaté a umiestnené v náhradnej
starostlivosti, predstavuje pre pomáhajúcich profesionálov nesmierne náročnú úlohu. Nie
menej náročný je aj výkon roly profesionálnych rodičov či pestúnov, ktorí prijímajú do

Supervízne dni Stanislava Hunyadiová, Nataša Bujdová, Ján Holonič, Zsolt Mánya
124
starostlivosti deti aj s veľmi závažnými traumami v anamnéze. Pre adekvátne zvládanie svojej
roly potrebujú títo pomáhajúci pracovníci komplexnú podporu a taktiež supervíziu, ktorá sa
bude adresne zaoberať aj fenoménom nepriamej traumatizácie.
Literatúra:
1. ACS-NYU CHILDREN’S TRAUMA INSTITUTE. 2012. Addressing Secondary
Traumatic Stress Among Child Welfare Staff: A Practice Brief. New York : Department of
Psychiatry, New York University Langone Medical Center.
2. ADAMS, R. E., BOSCARINO, J. A. a FIGLEY, C. R. 2006. Compassion fatigue and
psychological distress among social workers: A validation study. American Journal of
Orthopsychiatry, 76(1): 103-108.
3. BAIRD, K. a KRACEN, A. C. 2006. “Vicarious traumatization and secondary traumatic
stress: A research synthesis.” Counselling Psychology Quarterly 19(2): 181-188.
4. BAIRD, S., a JENKINS, S. R. 2003. Vicarious traumatization, secondary traumatic stress,
and burnout in sexual assault and domestic violence agency staff. Violence and Victims,
18(1): 71-86.
5. BARANOVÁ, E. 2015. Traumatizácia sociálneho pracovníka prostredníctvom traumy
klienta. [Diplomová práca vypracovaná pod vedením doc. ThDr. Mgr. Slávky
Karkoškovej, PhD]. Prešov: ÚSVaZ bl. P. P. Gojdiča, Vysoká škola zdravotníctva
a sociálnej práce sv. Alžbety, n.o.
6. BELL, H., KULKARNI, S. a DALTON, L. 2003. Organizational Prevention of Vicarious
Trauma. Families in Society: The Journal of Contemporary Social Services 84(4): 463-
470.
7. BILLINGS, D., COHEN, R., COLES, J. et al. 2015. Guidelines for the prevention and
management of vicarious trauma among researchers of sexual and intimate partner
violence. Pretoria, South Africa: Sexual Violence Research Initiative.
8. BLOOM, S. L. 2003. Caring for the caregiver: Avoiding and treating vicarious
traumatization. In: GIARDINO, A. et al. Sexual Assault, Victimization Across the
Lifespan. Maryland Heights, MO, GW Medical Publishing, pp. 459-470.
9. BRADY, J., GUY, J., POELSTRA, P. a BROKAW, B. 1999. Vicarious traumatisation,
spirituality, and the treatment of sexual abuse survivors: A national survey of woman
psychotherapists. Professional Psychology: Research and Practice, 30(4): 386–393.
10. BREWIN, C., ANDREWS, B. a VALENTINE, B. 2000. Meta analysis of risk factors for
posttraumatic stress disorder in trauma exposed adults. Journal of Consulting and Clinical

Supervízne dni Stanislava Hunyadiová, Nataša Bujdová, Ján Holonič, Zsolt Mánya
125
Psychology, 68: 748-766.
11. BRIDE, B. E. 2007. Prevalence of secondary traumatic stress among social workers.
Social Work, 52(1): 63-70.
12. CALHOUN, L. G. a TEDESCHI. R. G. 1999. Facilitating posttraumatic growth: A
clinician’s guide. Mahwah. NJ: Lawrence Erlbaum Associates. Inc.
13. CAMPBELL, R. 2002. Emotionally Involved: The impact of researching rape. London:
Routledge.
14. CERNEY, M. S. 1995. Treating the “heroic treaters”. In C. R. Figley (Ed.). Compassion
fatigue: Coping with secondary traumatic stress disorder in those who treat the
traumatized, (pp. 131-148). New York: Brunner/ Mazel.
15. COLES, J., ASTBURY, J., DARTNALL, E. a LIMJERWALA, S. 2014. A qualitative
exploration of researcher trauma and researchers’ responses to investigating sexual
violence. Violence Against Women 20(1): 95-117.
16. COLES, J., DARTNALL, E., LIMJERWALA, S. a ASTBURY, J. 2010. Researcher
Trauma, Safety and Sexual Violence Research. SVRI Briefing Paper.
17. CONRAD, D. a KELLAR-GUENTHER, Y. 2006. Compassion fatigue, burnout, and
compassion satisfaction among Colorado child protection workers. Child Abuse and
Neglect, 30(10): 1071-1080.
18. CUNNINGHAM, M. 2003. Impact of trauma work on social work clinicians: Empirical
findings. Social Work, 48(4): 451–59.
19. DUNKLEY, J. a WHELAN, T. 2006. Vicarious traumatization: Current status and future
directions. British Journal of Guidance & Counselling 34(1): 107-116.
20. EHLERS, A. a CLARK, D. M. 2000. A cognitive model of posttraumatic stress disorder.
Behaviour Research and Therapy 38(4): 319-345.
21. ELLSBERG, M. a HEISE, L. 2005. Researching violence against women: A practical
guide for researchers and activists. Washington DC, United States: WHO, PATH.
22. FIGLEY, C. 1995. Compassion fatigue as secondary traumatic stress disorder: an
overview. In: Figley, C. (eds.) Compassion Fatigue: Coping With Secondary Traumatic
Stress Disorder In Those Who Treat The Traumatised. New York: Brunner-Routledge.
23. FIGLEY, C. R. 2002. Compassion fatigue: Psychotherapists’ chronic lack of self care.
Journal of Clinical Psychology 58(11): 1433-1441.
24. HERMAN, J. L. 1992. Trauma and recovery. London: Pandora.
25. HERNANDEZ-WOLFE, P., KILLIAN, K., ENGSTROM, D. a GANGSEI, D. 2014.
Vicarious Resilience, Vicarious Trauma, and Awareness of Equity in Trauma Work.

Supervízne dni Stanislava Hunyadiová, Nataša Bujdová, Ján Holonič, Zsolt Mánya
126
Journal of Humanistic Psychology. (21 May 2014). DOI: 10.1177/0022167814534322.
26. HERNANDEZ, P., D. GANGSEI a D. ENGSTROM. 2007. Vicarious resilience: a new
concept in work with those who survive trauma. Family Process 46(2): 229-241.
27. HOROWITZ, M. 2006. Work-related trauma effects in child protection social workers.
Journal of Social Services Research, 32(3): 14.
28. JENKINS, S. R. a BAIRD, S. 2002. Secondary traumatic stress and vicarious trauma: A
validational study. Journal of Traumatic Stress 15(5): 423-432.
29. JOHNSON, C. a HUNTER, M. 1997. Vicarious traumatization in counsellors working in
the New South Wales Sexual Assault Service: An exploratory study. Work & Stress,
11(4): 319–28.
30. LITTLECHILD, B. 2005. The nature and effects of violence against child protection
social workers. British Journal of Social Work, 35(3): 386 -401.
31. MATHIEU, F. 2007. Running on empty: Compassion fatigue in health professionals.
Kingston, Ont: WHP.
32. MATHIEU, F. 2009. The compassion fatigue workbook: Creative tools for transforming
compassion fatigue & vicarious traumatization. Kingston, Ont: WHP.
33. McCANN, L. a PEARLMAN, L.A. 1990. Vicarious traumatization: A framework for
understanding the psychological effects of working with victims. Journal of Traumatic
Stress, 3(1): 131-149.
34. MINISTERSTVO PRÁCE, SOCIÁLNYCH VECÍ A RODINY SLOVENSKEJ
REPUBLIKY (MPSVaR). 2011. Stratégia deinštitucionalizácie systému sociálnych
služieb a náhradnej starostlivosti v Slovenskej republike. Bratislava: MPSVaR.
35. MORRISON, Z. 2007. ‘Feeling heavy’: Vicarious trauma and other issues facing those
who work in the sexual assault field. ACSSA Wrap. No. 4, sept. 2007. (Australian Centre
for the Study of Sexual Assault, Melbourne, Australia, www.aifs.gov.au/acssa).
36. NEN, S., ASTBURY, J., SUBHI, N., ALAVI, K., LUKMAN, Z. M., SARNON, N.,
FAUZIAH, I., HOESNI, S.M. a MOHAMAD, M. S. 2011. The impact of vicarious
trauma on professionals involved in child sexual abuse cases (CSA). Pertanika Journal of
Social Science and Humanities, 19(S): 147-155.
37. NEWELL, J. M. a MacNEIL, G. A. 2010. Professional Burnout, Vicarious Trauma,
Secondary Traumatic Stress, and Compassion Fatigue: A Review of Theoretical Terms,
Risk Factors, and Preventive Methods for Clinicians and Researchers. Best Practice in
Mental Health 6(2): 57-68.

Supervízne dni Stanislava Hunyadiová, Nataša Bujdová, Ján Holonič, Zsolt Mánya
127
38. NILSSON, P. 2014. Are Empathy and Compassion Bad for the Professional Social
Worker? Advances in Social Work, 15(2): 294-305.
39. NSPCC. 2013. Vicarious trauma: the consequences of working with abuse. An NSPCC
research briefing, August 2013.
40. OSOFSKY, J.D. 2011. Clinical work with traumatized young children. New York:
Guilford Publications, Inc.
41. PEARLMAN, L. a MacIAN, P. 1995. Vicarious traumatization: an empirical study of the
effects of trauma work on trauma therapists. Professional Psychology, 26(6): 558-565.
42. PEARLMAN, L. a SAAKVITNE, K. 1995. Trauma and the therapist:
Countertransference and vicarious traumatisation in psychotherapy with incest survivors.
New York, W.W. Norton & Company.
43. PEARLMAN, L. A. a McKAY, L. 2008. Understanding and addressing vicarious
trauma: Online training module four. Pasadena, CA: Headington Institute.
44. PERRY, B.D. 2014. The Cost of Caring: Secondary Traumatic Stress and the Impact of
Working with High-Risk Children and Families. Houston, TX: The ChildTrauma
Academy (www.ChildTrauma.org).
45. REGEHR, C. a CADELL, S. 1999. Secondary trauma in sexual assault crisis work:
Implications for therapists and therapy. Canadian Social Work 1(1): 56-63.
46. REGEHR, C., LeBLANC, V., SHLONSKY, A. a BOGO, M. 2010. The Influence of
clinicians’ previous trauma exposure on their assessment of child abuse risk. The Journal
of Nervous and Mental Disease, 198(9): 614–618.
47. RICHARDSON, J. I. 2001. Guidebook on Vicarious Trauma: Recommended Solutions for
Anti-Violence Workers. London, Ontario, Canada: Centre for Research on Violence
Against Women and Children in for the Family Violence Prevention Unit, Health Canada.
48. ROSENBLOOM, D. J., PRATT, A. C. a PEARLMAN, L. A. 1995. Helpers´responses to
trauma work: Understanding and intervening in an organization. In: Stamm BH, ed.
Secondary Traumatic Stress: Self-Care Issues for Clinicians, Researchers, and Educators.
Lutherville, Md: Sidran Press, 1995; pp. 65-79.
49. ROSENHECK, R. a NATHAN, P. 1985. Secondary traumatization in children of Vietnam
veterans. Hospital and Community Psychiatry, 36(5): 538-539.
50. ROTHSCHILD, B. a RAND, M. 2006. Help for the Helper: The Psychophysiology of
Compassion Fatigue and Vicarious Trauma. New York: W. W. Norton, 2006.
51. SALSTON, M. D. a FIGLEY, C. R. 2003. Secondary traumatic stress effects of working
with survivors of criminal victimization. Journal of Traumatic Stress, 16(2): 167-174.

Supervízne dni Stanislava Hunyadiová, Nataša Bujdová, Ján Holonič, Zsolt Mánya
128
52. SCHAUBEN, L. J. a FRAZIER, P. A. 1995. Vicarious trauma: The effects on female
counsellors of working with sexual violence survivors. Psychology of Women Quarterly,
19: 43–49.
53. STAMM, B. H. 2010. The concise ProQOL manual (2nd ed.). Retrieved from
http://www.proqol.org/uploads/ProQOL_Concise_2ndEd_12-2010.pdf
54. TEDESCHI, R.G. 1999. Violence transformed: Posttraumatic growth in survivors and
their societies. Aggression and Violent Behavior, 4: 319–341.
55. TEDESCHI, R.G. a CALHOUN, L.G. 2004. Posttraumatic Growth: Conceptual
Foundations and Empirical Evidence. Psychological Inquiry, 15(1): 1-18.
56. YASSEN, J. 1995. Preventing secondary traumatic stress disorder. In Figley, C. R. (ed.).
Compassion Fatigue: Coping with Secondary Traumatic Stress Disorder in Those Who
Treat the Traumatized. New York: Brunner/Mazel, 1995.
57. ZLOTNIK, J. L., DePANFILIS, D., DAINING, C. a LANE, M. M. 2005. Factors
influencing retention of child welfare staff: A systematic review of research. Washington,
DC: Institute for the Advancement of Social Work Research.