Content uploaded by Slávka Karkošková
Author content
All content in this area was uploaded by Slávka Karkošková on Feb 15, 2016
Content may be subject to copyright.
Slávka Michančová – Ferdinand Kubík (Eds.)
Pastorálna starostlivosť
na počiatku 21. storočia
Zborník prednášok
z medzinárodnej vedeckej konferencie
Prešov 2009
Pastorálna starostlivosť na počiatku 21. storočia
Zborník prednášok z medzinárodnej vedeckej konferencie
Editori:
ThDr. Mgr. Slávka Michančová, PhD.
ThDr. PaedDr. Ing. Ferdinand Kubík, PhD.
Recenzenti:
prof. Dr. Annemie Dillen
ks. prof. dr hab. Andrzej Baczyński
prof. ThDr. Jozef Jarab, PhD.
doc. PhDr. Michal Oláh, PhD.
Grafické spracovanie a návrh obálky:
ThDr. PaedDr. Ing. Gabriel Paľa, PhD.
Vydavateľ:
Prešovská univerzita v Prešove
Gréckokatolícka teologická fakulta
Prešov 2009
ISBN 978-80-8068-960-5
OBSAH
Úvodný príhovor_________________________________________________________ 9
JOZEF JARAB _____________________________________________________9
Efektívna pastorálna návšteva: Prístup orientovaný na výsledky ______ 13
ANNE VANDENHOECK _____________________________________________ 13
Individuálna pastorálna supervízia: Kontinuálne vzdelávanie
v pastorálnej starostlivosti _____________________________________________ 19
ANNE VANDENHOECK _____________________________________________ 19
Využívanie psychologických kompetencií v pastorálnej psychologickej
praxi ____________________________________________________________________ 26
JUDITA STEMPELOVÁ _____________________________________________ 26
LÍVIA KVAŠNÁ ___________________________________________________ 26
Chápanie spolupráce v pastorácií v duchu Pavlových listov ____________ 34
FRANTIŠEK TRSTENSKÝ ____________________________________________ 34
Aktuálne pastoračné prístupy k laikátu ________________________________ 43
ONDREJ ŠMIDRIAK _______________________________________________ 43
Identita diecézneho kňaza podľa ekleziálnych modelov Averyho Dullasa
a súčasné pastoračné úlohy_____________________________________________ 53
RÓBERT SARKA __________________________________________________ 53
Propedeutika duchovného otcovstva a aplikácia vybraných aspektov
v zornom uhle slovenského priestoru ___________________________________ 65
JURAJ SEDLÁČEK 65
Zapojenie trvalých diakonov do pastorácie na Slovensku ______________ 85
MARTIN KAHANEC ________________________________________________ 85
Zaangažovanie kňazských seminárov v pastorácii povolaní____________ 94
JOZEF GNIP _____________________________________________________ 94
Príprava na manželstvo z pastoračnej stránky ________________________ 104
MICHAL HOSPODÁR _____________________________________________ 104
Pastorácia v kontexte výchovy k zodpovednému rodičovstvu__________ 113
PETER TIRPÁK __________________________________________________ 113
Niektoré formy pastorácie katolíkov, ktorí žijú v nesviatostnom
manželstve _____________________________________________________________ 124
LADISLAV CSONTOS ______________________________________________ 124
Nemocničná duchovná služba na Slovensku____________________________135
ŠTEFAN SEČKA _________________________________________________ 135
Pastorácia rodín závislých ľudí ________________________________________146
JOZEF HESKE __________________________________________________ 146
Sekty jako wyzwanie duszpasterskie ___________________________________ 154
Ks. ANDRZEJ ZWOLIŃSKI__________________________________________ 154
Pastorácia nezamestnaných v Poľsku: náčrt problematiky ____________ 170
MAŁGORZATA DUDA _____________________________________________ 170
Model pastorálnej starostlivosti o páchateľov a obete sexuálneho
zneužívania ____________________________________________________________182
SLÁVKA MICHANČOVÁ ___________________________________________ 182
Katolícka duchovná služba pre väzňov _________________________________198
BARTOLOMEJ JUHÁS _____________________________________________ 198
Pastoračná starostlivosť v Policajnom zbore ___________________________204
MAREK STOROŠKA ______________________________________________ 204
Duszpasterska troska Kościoła o człowieka przeżywającego wolny czas 217
Ks. MACIEJ OSTROWSKI __________________________________________ 217
Osobitné metódy pastorálnej starostlivosti o vysokoškolákov
v saleziánskom stredisku v Sásovej_____________________________________234
ANTON ČERVEŇ_________________________________________________ 234
Pastorácia robotníckej mládeže ________________________________________245
FERDINAND KUBÍK ______________________________________________ 245
Náboženská skúsenosť a uvedenie do kresťanského života _____________259
PETER GREČO__________________________________________________ 259
Evanjelizácia – forma pastorácie v 21. storočí a úloha (pastorálnej)
teológie v tomto procese ________________________________________________272
VLADIMÍR ŠOSTÁK_______________________________________________ 272
Pastoračná starostlivosť prostredníctvom médií _______________________285
MARTINA POLÁKOVÁ ____________________________________________ 285
Formacja medialna w cywilizacji informacyjnej _______________________293
Ks. MICHAŁ DROŻDŻ_____________________________________________ 293
Koncepcia mediálnej výchovy v pastorálnej starostlivosti o rodinu ____309
GABRIEL PAĽA__________________________________________________ 309
Zborník prednášok z medzinárodnej vedeckej konferencie
182
Model pastorálnej starostlivosti
o páchateľov a obete sexuálneho
zneužívania
The model of pastoral care about perpertrators and victims
of child sexual abuse
SLÁVKA MICHANČOVÁ
Gréckokatolícka teologická fakulta Prešovskej univerzity, Prešoc
Abstrakt: Príspevok apeluje na absenciu alebo zanedbávanie pastoračnej starostli-
vosti o páchateľov a obete sexuálneho zneužívania detí (ďalej len CSA). Prezentuje
konkrétne návrhy pre pastoračnú starostlivosť, pričom ich zaradzuje do štyroch kate-
górii, ktoré sú v Cirkvi rozlišované už od prvotných dôb kresťanstva: liturgia, martý-
ria, diakonia a koinonia.
Abstract: Paper appeals on the absence or neglect of pastoral care about perpetra-
tors and victims of child sexual abuse (CSA). It offers particular suggestions for pas-
toral care while ranging them into four categories that are distinguished in Church
since primary periods of Chistianity: liturgy, martyria, diaconia and coinonia.
Pastoračná služba obetiam CSA ako naliehavá výzva súčasnej doby
Pri úvahe nad pastoráciou v súčasnej spoločnosti musíme poctivo skú-
mať, kde nie sme ako kresťania prítomní, kde obchádzame potreby a výzvy
dneška1. Dôležitou úlohou pastorálnej teológie je totiž odhaľovať nedostatky a
nevyužité možnosti v oblasti pastorácie.2 Jednou z takýchto dier v pastorácii
je nepochybne pastoračná služba obetiam CSA, tak primárnym ako aj sekun-
dárnym. K takémuto stanovisku dospeli biskupi a teológovia tých krajín,
v ktorých zvýšené verejné povedomie o problematike CSA umožnilo, aby
vyšli najavo dlho utajované prípady CSA, páchané zo strany kňazov. Cirkev
si postupne začala uvedomovať, že musí reagovať novým spôsobom nielen na
tieto nepríjemné kauzy, ale aj na všetky ostatné prípady CSA. Povinnosť
chrániť deti a mladých ľudí a angažovať sa v prevencii CSA jej totiž plynie zo
samotnej misie a príkladu, ktorý jej dal Ježiš Kristus:3
1 Porov. OPATRNÝ, A. Pastorace v postmoderní..., 2001, s. 22.
2 Porov. BAHOUNEK, J. Pastorálni teologie..., 1991, s. 14.
3 Porov. UNITED STATES CONFERENCE OF CATHOLIC BISHOPS. Charter for the...,
2002.
Pastorálna starostlivosť na počiatku 21. storočia
183
Ježiš svoju službu uviedol slovami proroka Izaiáša: „Duch Pána je nado
mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal radostnú zvesť chudobným. Poslal
ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláča-
ných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok“ (Lk 4, 18–19). Ver-
ný tomuto poslaniu počas svojho účinkovania neustále preukazoval starostli-
vosť voči bezbranným a zraniteľným. Obete CSA sú často v zajatí dôsledkov
traumy i nášho masívneho popierania reality CSA, voči ktorému sú bezbran-
né; páchateľ ich manipuluje k tomu, aby nevideli pravdu jasne a na ich útlaku
sa neraz podieľame aj my skreslenými interpretáciami náboženských doktrín
a odopieraním pomoci.
Ježiš do svojej starostlivosti s veľkou nehou a zároveň naliehavosťou za-
hrnul aj deti, keď pokarhal apoštolov za to, že držali od neho deti bokom:
„Nechajte deti... prichádzať ku mne“ (Mt 19, 14). Navyše adresoval vážne
varovanie každému, kto by pohoršil dieťa, hovoriac, že pre takého človeka by
bolo lepšie „keby mu zavesili mlynský kameň na krk a ponorili ho do morskej
hlbiny“ (Mt 18, 6). Tieto Ježišove slová znejú priam hrozivo aktuálne v dneš-
nej dobe, ktorá odhaľuje, ako chybné postoje mnohých kresťanov celé roky,
ba stáročia pohoršovali a zraňovali obete CSA. Vo svetle Ježišových postojov
a skutkov voči bezbranným a trpiacim by sme si mali začať spytovať svedo-
mie a aktívne sa angažovať v procese zmeny. Cirkev musí urobiť všetko, čo je
v jej silách, aby napomohla k zotaveniu tým jedincom a rodinám, ktorých
trauma CSA v minulosti zasiahla. Zároveň musí hľadať spôsoby, ako chrániť
ostatné deti a mladých ľudí pred nebezpečenstvom CSA.4
Je čas prestať popierať realitu CSA a zlostiť sa na každého, kto má odva-
hu byť pravdivý. Je čas siahnuť po pokore a byť vďačný Bohu, že nám dáva
šancu urobiť vo veci CSA niečo nové, čo prispeje k uzdraveniu a zmiereniu.
Je čas uvedomiť si, že riešenie problému nemôže spočívať výlučne na ple-
ciach psychológov, sociálnych pracovníkov či právnikov; Cirkev sa musí
prihlásiť k svojmu podielu zodpovednosti a chopiť sa svojej pastoračnej po-
vinnosti. Kresťania, ktorí trpia dôsledkami CSA, hľadajú Cirkev, ktorej záleží
na obetiach. Mnohí kňazi i laici sa vyhovárajú, že nie sú profesionáli
a nemôžu poskytnúť obetiam CSA adekvátnu starostlivosť. Lenže obete CSA
nepotrebujú od Cirkvi niečo, čo presahuje jej kompetencie, iba to, čo v rámci
pastorácie môže poskytnúť a zvyčajne bežne poskytuje iným trpiacim.5 To
však neznamená, že by sme nemohli v pastorácii uplatniť aj nové formy služ-
by; súčasná doba si priam vyžaduje vynaliezavosť a tvorivosť v službe lásky
núdznemu (porov. NMI 50). Cirkev je povolaná objavovať a rozvíjať efektív-
4 Porov. THE ROMAN CATHOLIC BISHOPS' CONFERENCE OF ENGLAND AND
WALES. Child Abuse..., 1994; UNITED STATES CONFERENCE OF CATHOLIC BISH-
OPS. Charter for the Protection..., 2002.
5 Porov. ROSSETTI, S. J. A Tragic Grace..., 1996, s. 103-108.
Zborník prednášok z medzinárodnej vedeckej konferencie
184
ne cesty aj k naplneniu potrieb obetí CSA a k ochrane detí a mládeže pred
CSA6.
V nasledujúcom texte predstavíme konkrétne návrhy pre pastoračnú služ-
bu obetiam i páchateľom CSA v štyroch oblastiach: liturgia, martýria, diako-
nia a koinonia.
Liturgia
Pojem liturgia sa v Cirkvi vzťahuje na slávenie sviatostí (porov. DCE
25). Zo sviatostí môžu veriaci čerpať mnoho milostí pre svoj každodenný
život, v ktorom potrebujú spoznávať a napĺňať Božiu vôľu. Preto je vysluho-
vanie sviatostí, ako aj príprava na ne, súčasťou pastoračnej služby Cirkvi.
V súvislosti s problematikou CSA treba podotknúť, že medzi potencionálnymi
prijímateľmi sviatostí sa môžu nachádzať páchatelia CSA, ich obete a veľká
skupina ostatných ľudí, ktorí na problém CSA nejakým spôsobom (priamo či
nepriamo, pozitívne či negatívne) reagujú. Niet pochýb o tom, že niektoré
sviatosti obsahujú kritické pastoračné momenty, ktoré možno využiť
z hľadiska prevencie CSA.
Na prvom mieste spomeňme Eucharistiu, pretože pri slávení tejto svia-
tosti sa pravidelne (zvlášť v nedeľu a prikázané sviatky) zhromažďuje veľké
množstvo veriacich. Liturgia Eucharistie sa skladá z dvoch hlavných častí,
a síce 1) z liturgie slova (ktorá pozostáva z biblických čítaní, ďalej z homílie
a napokon zo všeobecných prosieb celého zhromaždenia) a 2) z liturgie obety
(ktorá pozostáva z obetovania chleba a vína, z konsekračného vďakyvzdáva-
nia a napokon z prijímania Eucharistie) (porov. KKC 1346). Obe časti tvoria
jednotu a obe poskytujú možnosti pre ovplyvnenie problematiky CSA.
Biblické texty, ktoré sa čítajú v prvej časti svätej omše, sa mnohokrát tý-
kajú takých tém, ako je utrpenie, kríž a obeta, láska k blížnemu, odpustenie,
spravodlivosť a milosrdenstvo, hriech, pokánie, čistota, choroba, či uzdrave-
nie. Úlohou homílie je vysvetliť poslucháčom zmysel prečítaného Božieho
slova a udávať smernice pre praktický kresťanský život. Aj keď homília ne-
poskytuje priestor pre detailný rozbor uvedených tém, stanoviská, ktoré
v kázni zaznejú, by nemali byť natoľko zjednodušené, aby pôsobili zavádza-
júco. Treba pamätať na to, že problém CSA nemusí byť v homílii ani výslov-
ne spomenutý, a predsa komentár kňaza k vyššie uvedeným témam významne
ovplyvňuje myslenie a prežívanie tých, ktorí sú nejakým spôsobom zaangažo-
vaní v zločine a traume CSA. Kňaz by sa mal už pri príprave na kázeň zamýš-
ľať nad tým, ako jeho výpoveď môžu interpretovať páchatelia násilia, ako
bude zniesť v ušiach obetí a aké postoje bude formovať u ostatných posluchá-
čov. Kňazi musia byť obozretní, aby v kázňach o kľúčových témach kresťan-
6 Porov. THE ROMAN CATHOLIC BISHOPS' CONFERENCE OF ENGLAND AND
WALES. Child Abuse..., 1994.
Pastorálna starostlivosť na počiatku 21. storočia
185
skej viery nevyslovovali také stanoviská, ktoré by podporovali bludný kruh
násilia a viktimizácie.7
Kázeň nepochybne poskytuje páchateľom CSA, obetiam i okoliu množ-
stvo implicitných (skrytých, často neúmyselných, ale predsa silných) posol-
stiev. Kázeň však ponúka možnosť aj pre explicitné (otvorené a priame) vy-
jadrenia k problematike CSA. Aj prostredníctvom kázní je potrebné zvyšovať
povedomie ľudí o CSA.8 Odvaha pomenovať hriech CSA je prejavom skutoč-
nej pastoračnej zrelosti a záujmu o potreby veriacich. Veriaci potrebujú po-
čuť, že Boh stojí na strane obetí, volá páchateľov k pokániu a očakáva, že
jeho ľud sa bude správať obdobne.9
V prosbách, ktorými sa uzatvára liturgia slova, možno predniesť Bohu
celý rad potrieb, ktoré má cirkevné spoločenstvo i jednotlivci v ňom.10 Tu sa
ponúka ďalší priestor pre zmienku o CSA. Veriaci môžu prosiť Boha o silu
a odvahu meniť svoje zmýšľanie i konanie v takom smere, aby vytvárali pro-
stredie, ktoré netoleruje CSA, trvá na pokání páchateľov a podporuje zotave-
nie obetí. Zahrnutie problematiky CSA do prosieb je zvlášť opodstatnené
vtedy, ak je celá svätá omša obetovaná na tento úmysel: či už za zdravie
a požehnanie obetí CSA, za múdrosť a silu pre rodiny, ktoré čelia krutej reali-
te zločinu a traumy CSA, alebo za obrátenie páchateľov či tých, ktorí im na-
dŕžajú.11
Druhou sviatosťou, ktorá môže zohrať dôležitú rolu v prevencii CSA, je
sviatosť pokánia a zmierenia (známejšia pod názvom sviatostná spoveď).
Prostredníctvom tejto sviatosti môže kajúcnik získať odpustenie hriechov,
ktoré spáchal po krste (porov. KKC 1486). Niet pochýb o tom, že každý člo-
vek má nejaké hriechy (porov. 1 Jn 1, 8), no v súvislosti s problematikou CSA
treba upozorniť, že obete CSA majú tendenciu vzťahovať na seba vinu aj za
hriechy, ktoré nie sú ich hriechmi (patria páchateľom CSA), alebo za to, čo
vôbec nie je hriechom (napr. prirodzené zákonitosti procesu uzdravenia či
odpustenia). Je potrebné, aby spovedníci citlivo vnímali spoveď, ktorej kon-
text by mohol naznačovať alebo jasne potvrdzovať, že kajúcnik je obeťou
CSA. Ak by pomohli obetiam rozlíšiť, čo je a čo nie je ich vinou, veľmi by
zmiernili neopodstatnené úzkosti svedomia, ktorými obete CSA tak často
trpia. Naproti tomu páchatelia CSA majú zriedka problém s výčitkami sve-
7 Porov. COOPER-WHITE, P. The Cry of Tamar..., 1995, s. 250; FORTUNE, M. M. Preach-
ing Forgiveness..., 1998, s. 49; POLING, J. N. Preaching to Perpetrators..., 1998, s. 71-82.
8 Porov. UNITED STATES CONFERENCE OF CATHOLIC BISHOPS. Walk in the Light...,
1995.
9 Porov. HEGGEN, C. H. Sexual Abuse..., 1993, s. 179-180; McCLURE, J. S. – RAMSAY, N.
J. (Eds.) Telling the Truth..., 1998, s. 1-2; FORTUNE, M. M. Sexual Violence..., 1983, s. 125-
127; FORTUNE, M. M. Preaching Forgiveness..., 1998, s. 56-57; KESHGEGIAN, F. Re-
deeming Memories..., 2000, s. 226-227, 229; UNITED STATES CONFERENCE OF
CATHOLIC BISHOPS. Walk in the Light..., 1995.
10 Porov. POKORNÝ, L. Obnovená liturgia..., 1976, s. 49, 125.
11 Porov. COOPER-WHITE, P. The Cry of Tamar..., 1995, s. 250-251.
Zborník prednášok z medzinárodnej vedeckej konferencie
186
domia. Preto je trvalo aktuálnou výzvou pre spovedníkov, aby sa naučili pri-
stupovať s väčšou obozretnosťou ku kajúcnikovi, ktorý sa dopustil CSA,
a smerovali ho k poctivému pokániu.12
Obetiam CSA môžu kňazi prejaviť pastoračnú starostlivosť aj tak, že im
vyslúžia sviatosť pomazania chorých. Treba vedieť, že táto sviatosť je urče-
ná nielen pre tých veriacich, ktorí sú natoľko chorí alebo starobou oslabení, že
im bezprostredne hrozí smrť. Dôvodom na prijatie sviatosti pomazania cho-
rých je každá chronická a vlečúca sa choroba, vrátane takých, ktoré majú ko-
rene v psychosomatických poruchách.13 Psychické a telesné následky traumy
nepochybne trápia mnohé obete CSA a ničia v nich životnú silu, ba niekedy
môžu viesť aj k reálnemu ohrozeniu života (máme na mysli napr. samovra-
žedné tendencie). Preto môžu byť aj veriaci, ktorí trpia následkami tejto trau-
my, oprávnenými prijímateľmi danej sviatosti.
Za zmienku v tejto kapitole stojí aj sviatosť manželstva, „ktorou muž a
žena utvárajú medzi sebou celoživotné spoločenstvo, zamerané svojou pova-
hou na dobro manželov a na plodenie a výchovu detí“ (KKC 1601). Práve
v záujme dobra manželov a zdravej výchovy ich detí je žiadúce, aby sa prob-
lematika násilia a jeho prevencie stala súčasťou prípravy na prijatie sviatosti
manželstva.14 Dodajme ešte, že pred slávením manželstva sa treba uistiť
o tom, či „nič neprekáža jeho platnému a dovolenému sláveniu“ (CIC 1066).
Osobitná obozretnosť je na mieste v prípade, ak sa objaví podozrenie, že člo-
vek hodlajúci uzavrieť manželstvo je sexuálnym deviantom.15
Vzhľadom k smutnej skutočnosti, že aj v kňazských radoch sa vyskytujú
páchatelia CSA (ako o tom svedčia prípady, ktoré sa odhalili v priebehu po-
sledných desaťročí), nemôžeme v tomto príspevku opomenúť ani prípravu na
sviatosť kňazstva. Cirkev udeľuje túto sviatosť iba pokrsteným mužom, kto-
rých schopnosti potrebné pre vykonávanie tejto náročnej služby boli náležite
preskúmané (porov. KKC 1598). Dôrazne sa odporúča, aby kandidáti kňaz-
stva boli podrobení dôkladnému psychologickému testovaniu a aby sa preve-
rilo aj ich správanie v prostredí, kde predtým pôsobili.16 17 Okrem toho
v prevencii CSA zohráva rolu aj formácia kandidátov kňazstva. Vzhľadom na
12 Bližšie k pokániu páchateľov CSA pozri publikáciu: MICHANČOVÁ, S. Páchateľ sexuál-
neho zneužívania..., 2005, s. 107-129.
13 Porov. VRABLEC, J. et al. Choďte aj vy... II., 1997, s. 141.
14 Porov. UNITED STATES CONFERENCE OF CATHOLIC BISHOPS. Walk in the Light...,
1995; Porov. tiež: HEGGEN, C. H. Sexual Abuse..., 1993, s. 181.
15 Bližšie k cirkevno-právnej problematike manželstva sexuálnych deviantov pozri publikáciu:
MICHANČOVÁ, S. Páchateľ sexuálneho zneužívania..., 2005, s. 133-139.
16 Porov. THE NATIONAL REVIEW BOARD. A Report on the Crisis..., 2004, s. 70; Porov
tiež: THE ROMAN CATHOLIC BISHOPS' CONFERENCE OF ENGLAND AND WALES.
Child Abuse..., 1994; UNITED STATES CONFERENCE OF CATHOLIC BISHOPS. Char-
ter for the Protection..., 2002.
17 Bližšie k problematike diagnostiky sexuálnych deviácií pozri publikáciu: MICHANČOVÁ,
S. Páchateľ sexuálneho zneužívania..., 2005, s. 30-35.
Pastorálna starostlivosť na počiatku 21. storočia
187
náročnosť kňazskej služby je nevyhnutné, aby formácia človeka bola zákla-
dom kňazskej formácie. Aby budúci kňaz vedel primerane zaobchádzať
s ľuďmi, musí byť vyrovnanou, citovo zrelou osobnosťou. Preto sa formácia
kňazov nezaobíde bez dôkladnej sexuálnej výchovy, ktorá je vo svojej podsta-
te výchovou k zodpovednej láske, teda k čistote. Kandidáti kňazstva musia
vedieť zachovávať úctu a rešpekt v medziľudských vzťahoch, ovládať svoje
telo i ducha a zrieknuť sa všetkého, čo by ohrozovalo ich čistotu (porov. PDV
43–44). Treba im vytvoriť priestor na prediskutovanie a riešenie prípadných
sexuálnych problémov (teda umožniť im prístup k odbornému poradenstvu),
aby nedošlo k ich nezdravému potlačeniu, ktoré by sa mohlo po vysviacke
prejaviť tragickým spôsobom (CSA). Kandidátov kňazstva treba viesť k tomu,
aby vždy pamätali na zločinnú povahu CSA, uvedomovali si vážnosť tohto
hriechu i jeho následky pre obete, a neváhali vyjadriť kompetentným autori-
tám svoje obavy v prípade, že sa stretnú so scestným sexuálnym správaním
u iných kňazov alebo seminaristov.18
Martýria
Termín martýria chápeme ako vydávanie svedectva o Božej pravde. Je-
žiš Kristus sa sám o sebe vyjadril, že prišiel na svet práve preto, aby vydal
svedectvo pravde (porov. Jn 18, 37). Počas svojho verejného pôsobenia ohla-
soval Božie kráľovstvo a zároveň vyzýval k pokániu (porov. Mt 4, 17; Mk 1,
14–15). Z toho vyplýva, že vydávať svedectvo pravde na jednej strane zna-
mená šíriť radostnú zvesť o Božej láske, predstaviť nádherný Boží plán
s človekom a pozývať ho ku konaniu dobra; na druhej strane však znamená
odhaľovať hriech, konfrontovať lož či pretvárku, varovať pred následkami
hriechu a pobádať človeka k obráteniu. Hoci pravda je jediné, čo môže člove-
ku priniesť slobodu (porov. Jn 8, 32), predsa často nie je vítaná. Preto sa ten,
kto vydáva svedectvo, vystavuje riziku, že bude odmietnutý, utŕži ranu alebo
bude umlčaný. Martýria v kontexte prevencie CSA rozhodne nie je ľahká, je
však nesmierne potrebná – môže totiž zachrániť životy mnohých obetí
i páchateľov CSA.
Jedným zo zaužívaných spôsobov martýrie je vyučovanie veriacich pro-
stredníctvom katechéz. Ide o náboženské vyučovanie, ktoré nie je súčasťou
slávenia svätej omše, preto má vymedzený spravidla väčší časový priestor než
homília a môže danú tému predstaviť poslucháčom podrobnejšie. Americkí
biskupi odporúčajú, aby sa povedomie veriacich o problematike CSA zvyšo-
valo aj prostredníctvom katechéz.19
Takéto katechézy môžu byť vhodnou súčasťou kajúcich pobožností,
ktoré sa konajú zvyčajne v Pôstnom období (pred veľkonočnými sviatkami,
18 Porov. A NATIONAL REVIEW BOARD. A Report on the Crisis..., 2004, s. 74-75, 78-79.
19 Porov. UNITED STATES CONFERENCE OF CATHOLIC BISHOPS. Walk in the Light...,
1995.
Zborník prednášok z medzinárodnej vedeckej konferencie
188
počas ktorých si pripomíname utrpenie a slávime zmŕtvychvstanie Ježiša
Krista). Cieľom kajúcich pobožností je pomenovať prehliadané hriechy, for-
movať svedomie veriacich a provokovať k hlbokému pokániu a skutočnému
obráteniu.20 Uvedené ciele majú pre prevenciu CSA kľúčový význam.
Katechézy dotýkajúce sa problematiky CSA môžu zaznievať taktiež
v rámci duchovnej obnovy vo farnosti. Takúto obnovu možno konať napr.
v období pred zoslaním Ducha Svätého (veď jeho prijatie nás má uspôsobovať
k tomu, aby sme žili po všetkých stránkach ako zrelí a zodpovední kresťania)
alebo v Adventnom období (pretože skutočnosť, že Boh prichádza na svet ako
maličké dieťa, by nám mala okrem iného pripomínať aj to, že náš postoj
k deťom odzrkadľuje kvalitu nášho vzťahu k Bohu).
Martýria sa môže uskutočňovať aj v podobe vzdelávacích kurzov, ktoré
umožňujú ešte dôkladnejšie a komplexnejšie vyučovanie než aké umožňuje
katechéza. Ak majú radoví veriaci i profesionálni pastorační pracovníci adek-
vátne reagovať na problém CSA a efektívne napomáhať k jeho riešeniu, mu-
sia vychádzať z dôkladného poznania problému.21 Problematika CSA je na-
toľko závažná, že je neprípustné, aby vedomosti kňazov a iných pastoračných
pracovníkov (napr. animátorov voľnočasových aktivít, ktorí v mene určitej
farnosti či rehole prichádzajú do kontaktu s množstvom detí a mladých ľudí)
v tejto veci boli na úrovni tápania. V záujme odstránenia nedostatkov by mali
absolvovať vzdelávací program, ktorý by mal obsahovať tak všeobecné, ako
aj špecifické (teologické) informácie o problematike CSA22. Okrem toho Cir-
kev môže otvoriť dvere pomoci k riešeniu problematiky CSA aj takým spôso-
bom, že v rámci jednotlivých farností sa zorganizujú a zrealizujú vzdelávacie
kurzy pre rodičov, pre mládež i pre deti.23 Takéto kurzy by sa nemali odohrá-
vať len v rámci školy alebo nejakej svetskej organizácie, ale aj na pôde Cir-
kvi. Deti i dospelí by mali vyrastať a žiť v istote, že Cirkev sa cíti zaviazaná
k odstraňovaniu všetkých foriem násilia, vrátane CSA; s týmto vedomím ľah-
šie vyriešia dilemu, či sa zveriť kňazovi alebo mlčať v prípade, že sa ocitnú
v núdzi.24
S využitím masmédií, moderných technológií, vedy i umenia sa môže
martýria dostať k ešte širšej verejnosti. Ak Cirkev chce byť naozaj kvasom,
soľou či svetlom v spoločnosti, mala by k prevencii hriechu CSA využívať
20 Porov. VRABLEC, J. et al. Choďte aj vy... II., 1997, s. 126-129.
21 Porov. AUGUSTYN, J. (ed.) Hluboce zraněni..., 2003, s. 6..
22 Porov. UNITED STATES CONFERENCE OF CATHOLIC BISHOPS. Diocesan Policies...,
2002; UNITED STATES CONFERENCE OF CATHOLIC BISHOPS. Walk in the Light...,
1995; FORTUNE, M. M. Sexual Violence..., 1983, s. 127-134, 164; ROGERS, D. C. F. Pas-
toral Care..., 2002, s. 55.
23 Porov. UNITED STATES CONFERENCE OF CATHOLIC BISHOPS. Walk in the Light...,
1995; DILLASHAW, H. S. The Transformation of the Church..., 2000.
24 Porov. DILLASHAW, H. S. The Transformation of the Church..., 2000.
Pastorálna starostlivosť na počiatku 21. storočia
189
mnohoraké formy osvety.25 Cirkev má svoje noviny, časopisy, či farské in-
formačné listy, v ktorých môže uverejňovať články a oznamy o CSA. Kres-
ťanské vydavateľstvá zas môžu vydávať odborné publikácie týkajúce sa prob-
lematiky CSA. Konferencia biskupov alebo jednotlivé diecézy v spolupráci
s odborníkmi môžu pripraviť informačné letáky, brožúry, plagáty, webové
stránky či CD prezentácie, ktoré budú vyjadrovať jasný postoj Cirkvi
k problematike CSA a k možnostiam jej riešenia. O tejto problematike sa
môže hovoriť aj v rámci televíznych a rozhlasových relácií s náboženskou
tematikou (či už ide o rozhovory, diskusie, príhovory, reportáže, alebo sprá-
vy), ako aj v rámci seminárov, konferencií či kongresov, na organizácií kto-
rých sa podieľajú cirkevné inštitúcie. V kresťanských spoločenstvách sú ľu-
dia, ktorí majú dar oslovovať srdcia a svedomia ľudí prostredníctvom divadla,
pantomímy, scénického tanca, hudby či výtvarného umenia – aj tu je obrov-
ský potenciál pre vydávanie svedectva o krutej realite hriechu CSA a o obrá-
tení, ku ktorému nás Boh pozýva.
Ďalšou formou martýrie je intervencia kresťanov v konkrétnom prípa-
de CSA. Svedectvo pravde môžu kresťania vydať aj tým, že otvoria ústa na
obranu obete v situácii, keď mlčať by znamenalo dať za pravdu páchateľovi,
byť komplicom jeho zločinu. Ide tu najmä o schopnosť konfrontovať kon-
krétneho páchateľa, pomenovať nahlas jeho hriech, prichytiť ho pri klam-
stve a manipulácii, povedať mu, že jeho zneužívajúce správanie je neosprave-
dlniteľné, trvať na tom, aby sa z neho zodpovedal a konal pokánie. Konfron-
tácia môže mať súkromnú neformálnu povahu, ale môže ísť aj o oficiálne
svedectvo proti páchateľovi (pred políciou, súdom či cirkevnou autoritou).26
Napokon ostáva spomenúť ešte jednu dôležitú formu martýrie – a tou je
osobné svedectvo o skúsenosti s Bohom, ktorý vedie človeka k pravde
a k plnosti života. Toto svedectvo môžu vydávať tie obete CSA, ktorým miera
zotavenia dovoľuje prehovoriť alebo ktorých túžba po zotavení je taká veľká,
že už nemôžu mlčať. Veriaci kresťania, ktorí sa v detstve stali obeťami CSA,
potrebujú, aby im aspoň hŕstka bratov a sestier vo viere bola ochotná načúvať.
Potrebujú vypovedať pravdu o svojich ranách, zdieľať príbeh svojho utrpenia
a umierania duše v pochybnostiach o Božej láske. Chcú objasniť, čo všetko
ich ubíjalo a zároveň túžia ukázať, akými spôsobmi v nich Boh obnovoval
život. Vydávanie svedectva je veľmi užitočné, pretože poslucháčov učí, aký
prístup obetiam pomáha a čo im naopak škodí. Okrem toho môže zvyšovať
vnútornú slobodu obetí, ktoré prehovorili, a motivovať tie, ktoré ešte zotrvá-
25 Porov. ROSSETTI, S. J. Responding to Allegations..., 1997.
26 Samozrejme nejeden kresťan je v pokušení dištancovať sa od takejto ošemetnej záležitosti,
zvlášť ak páchateľom je príbuzný, kolega, priateľ či vysoko postavená osoba. Treba skúmať,
či motívom takéhoto postoja nie je uprednostnenie vlastného pohodlia (teda túžba nemať ni-
jaké nepríjemnosti), alebo nesprávne chápanie kresťanských zásad o láske k blížnemu,
o milosrdenstve či o práve na česť a dobré meno (pre bližšie objasnenie týchto zásad pozri
publikáciu: MICHANČOVÁ, S. Páchateľ sexuálneho zneužívania..., 2005, s. 110-133).
Zborník prednášok z medzinárodnej vedeckej konferencie
190
vajú v mlčaní. Ideálne by bolo, keby aj páchatelia CSA vydávali osobné sve-
dectvo pravdy – a síce svedectvo o vlastnom hriechu, o tom, ako ho skrývali a
popierali, a ako ich Boh napriek tomu našiel a usvedčil, a ponúkol im nový
život pokánia a obrátenia.
Diakonia
Diakoniu možno definovať ako profesionálnu službu lásky k blížne-
mu; ide tu vlastne o takú starostlivosť o núdzneho, ktorú poskytujú ľudia
s príslušnou profesionálnou kompetenciou a duchovnou formáciou srdca (po-
rov. DCE 31). Takáto služba lásky patrí k podstatným aktivitám Cirkvi,
a nemožno ju zanedbávať práve tak, ako nemožno zanedbávať vysluhovanie
sviatostí a ohlasovanie evanjelia (porov. DCE 22). Treba si uvedomiť, že ne-
stačí len pomenovať hriech, načrtnúť víziu života, ktorý je v súlade s Božím
plánom a vyzvať k pokániu. Bolo by tiež chybou sláviť sviatosti pasívne vyč-
kávajúc, že v nich ukrytá Božia milosť všetko vyrieši. V skutočnosti Boh
ponúka svoju milosť, ale očakáva tvorivú ľudskú odpoveď, inými slovami,
ponúka nám partnerskú spoluprácu v riešení problémov života.27 Profesionál-
nou podobou takejto spolupráce je práve diakonia. Diakonia znamená prista-
viť sa pri tom, čo človeka skľučuje28, a istý (kratší či dlhší) úsek jeho cesty ho
sprevádzať s cieľom podporiť proces jeho zotavovania.
Jednou z dôležitých foriem diakonie je pastorálne poradenstvo.29 Je to
profesionálna služba pomoci, ktorú môže vyhľadať veriaci človek v prípade,
že ho ťaží konkrétny problém, v ktorom sa potrebuje morálne a nábožensky
zorientovať. Nadobudnutie takejto orientácie mu môže priniesť vnútornú úľa-
vu a lepšie ho disponovať k rozvážnym životným rozhodnutiam. Pastorálne
poradenstvo pre obete CSA by sa malo zameriavať na teologické otázky
a morálne dilemy, ktoré trauma vyvoláva, napr.: Prečo Boh nezabránil, aby sa
to stalo? Chcel Boh, aby som trpel/a? Prečo mi Boh dal takýto kríž? Mám
ticho znášať túto krivdu a obetovať svoju bolesť Bohu? Mám poslúchať tých,
čo mi radia, aby som nevynášal/a špinu na svetlo, aby som neudal/a páchate-
ľa, aby som nerobil/a zbytočné problémy? Je nekresťanské cítiť hnev? Som
zlým kresťanom, ak nie som zmierený/á s tým, kto mi tak strašne ublížil?
Svedčia moje reakcie o tom, že mám tvrdé a nemilosrdné srdce? Čo ak nedo-
kážem odpúšťať? Je moja neschopnosť zabudnúť na minulosť dôkazom, že
mám malú vieru? Prečo Boh nevypočuje moje prosby za uzdravenie? Ak som
sa neubránila, som vinný/á z hriechu nečistoty? Atď.
Úlohou pastorálneho poradcu je uistiť klienta, že myšlienky a pocity toh-
to druhu sú u obetí CSA bežné. Mal by oceniť klientovu snahu porozumieť
traumatickým skúsenostiam a posttraumatickej situácii vo svetle viery, ale
27 Porov. OPATRNÝ, A. Pastorace v postmoderní..., 2001, s. 51.
28 Porov. BAUMGARTNER, I. Pastoral-psychologie..., 1990, s. 129.
29 Porov. BAUMGARTNER, I. Pastoral-psychologie..., 1990, s. 140.
Pastorálna starostlivosť na počiatku 21. storočia
191
súčasne by mal nabúravať zjednodušené a neprimerané náboženské vysvetle-
nia, ktoré sú založené na sebaobviňovaní či obviňovaní Boha. Poradca môže
pomôcť obeti identifikovať zdroj týchto skreslených vysvetlení a vyjasniť
teologický zmätok, ktorý vládne v jej vnútri a blokuje alebo brzdí proces
uzdravenia. Treba podotknúť, že pre niektorých veriacich ľudí má zodpove-
danie náboženských otázok vyššiu prioritu než podniknutie praktických kro-
kov, ktoré sú v záujme prevencie ďalšieho zneužívania (napr. konfrontácia
páchateľa či kontaktovanie polície) alebo v záujme zmiernenia negatívnych
následkov traumy (napr. vyhľadanie terapeutickej pomoci). Preto ak sa nábo-
ženským otázkam a dilemám venuje dostatok pozornosti, môže to pomôcť
obetiam traumy k tomu, aby sa pre nich viera stala zdrojom sily, a nie ochro-
mujúcou záťažou, pre ktorú by neboli schopné urobiť dôležité rozhodnutia a
zaujať aktívny postoj v riešení posttraumatickej životnej situácie.30
Treba podotknúť, že vykonávanie poradenstva pre obete CSA vyžaduje
nielen odbornú teologickú zdatnosť poradcu, ale aj relevantné poznatky
z oblasti psychológie traumy a základné spôsobilosti, ktoré sú nevyhnutné pre
efektívnu komunikáciu. Základné posolstvá, ktoré majú byť obeti v kontexte
pastorálneho poradenstva jasne, priamo a opakovane komunikované, možno
zhrnúť takto: To, čo sa ti stalo, nie je tvoja vina..., nikdy sa ti to nemalo stať...,
nebola to Božia vôľa..., si čistá, vzácna a hodná lásky..., Boh ťa miluje, rozu-
mie ti, záleží mu na tebe a je s tebou.31 Okrem toho každý klient by mal byť
výslovne oboznámený s tým, čo mu poradca v rámci svojich kompetencií
môže ponúknuť, a informovaný o ďalších zdrojoch pomoci, na ktoré sa môže
obrátiť ak tak ešte neurobil. Poradca by mal mať prehľad o jednotlivých od-
borníkoch a organizáciách, ktoré môžu obeti CSA pomôcť v riešení problé-
mov, presahujúcich rámec pastorálneho poradenstva.32 Hoci náboženské otáz-
ky sú sprevádzané psychickým prežívaním, je dôležité, aby pastorálny porad-
ca neprekračoval hranice svojich kompetencií a nestaval sa do role psychote-
rapeuta. K odstraňovaniu traumatických následkov v oblasti psychiky obete
CSA potrebujú pomoc profesionálneho psychoterapeuta (ktorý má špecializá-
ciu na terapiu traumy).
Ďalšou užitočnou formou diakonie je duchovné vedenie, ktoré má dlho-
dobejší charakter než pastorálne poradenstvo a zameriava sa na uvedomova-
nie si Božej prítomnosti v živote daného jedinca a rozvíjanie jeho osobného
vzťahu s Bohom. Pre ľudí, ktorých vzťah s Bohom je poranený traumou CSA,
môže byť duchovné vedenie veľmi liečivé (pravda len za predpokladu, že
kňaz či iný odborník, ktorý sa venuje duchovnému vedeniu, je dostatočne
zorientovaný v problematike CSA).
30 Porov. FORTUNE, M. M. Sexual Violence..., 1983, s. 191-211.
31 Porov. COOPER-WHITE, P. The Cry of Tamar..., 1995, s. 167-168, 248.
32 Porov. UNITED STATES CONFERENCE OF CATHOLIC BISHOPS. Walk in the Light...,
1995; ROGERS, D. C. F. Pastoral Care..., 2002, s. 57; COOPER-WHITE, P. The Cry of
Tamar..., 1995, s. 167; FORTUNE, M. M. Sexual Violence..., 1983, s. 131-132.
Zborník prednášok z medzinárodnej vedeckej konferencie
192
K diakonii možno zaradiť aj pastoračné návštevy kňaza v domácnos-
tiach veriacich. Kňaz by mal byť v častom osobnom kontakte s veriacimi,
zvlášť vtedy, ak nesú nejaký ťažký životný kríž, či už je to choroba, chudoba,
alebo iné vážne utrpenie.33 Pre veriace rodiny, ktoré sú zasiahnuté traumou
CSA (pretože niekto z jej členov sa stal obeťou alebo páchateľom), by náv-
števa kňaza bola vhodným prejavom pastoračnej starostlivosti. Kňaz by mal
prísť k členom rodiny s ochotou načúvať, so súcitom a slovami reálnej (nie
falošnej) útechy, nádeje a povzbudenia, s múdrou radou a svetlom pravdy.
Aj navštevovanie väzňov patrí do oblasti diakonie (porov. DCE 31). Ak
máme na mysli kňazskú pastoračnú službu vo väzniciach, treba povedať, že
ide o zaužívanú prax v zahraničí aj u nás. Duchovnú podporu zo strany kňaza
potrebujú zaiste aj veriaci, ktorí boli odsúdení za zločin CSA. V prístupe
k tejto kategórii väzňov však kňaz musí byť veľmi obozretný, pretože majú
silnú tendenciu vzťahovať na seba Božie milosrdenstvo, zatiaľ čo požiadavku
pokánia berú na ľahkú váhu. Kňaz by ich mal viesť k reálnejšiemu pohľadu
na získanie odpustenia a pobádať ich k poctivému obráteniu. Pritom si treba
uvedomiť, že takýmto prístupom k páchateľom CSA kňaz zároveň preukazuje
aj pastoračnú starostlivosť o obete – a to tak minulé, ako aj potenciálne, ktoré
by boli ohrozené recidívou páchateľa, nekonajúceho pokánie. Na tento fakt by
mali pamätať aj príbuzní, priatelia či laickí pastorační pracovníci, ktorí na-
vštevujú vo väzniciach páchateľov sexuálnych deliktov.
Práve vysoké riziko recidivity u sexuálnych delikventov je dôvodom,
prečo aj po výkone trestu odňatia slobody spoločnosť uplatňuje mechanizmy,
ktorými dohliada na ich správanie – ide tu o tzv. probáciu. Aby bol dohľad
efektívny, probační pracovníci by mali spolupracovať s podpornými skupi-
nami, ktorým sa daný páchateľ CSA pravidelne zodpovedá.34 Vytvorenie
týchto podporných skupín probácie (pozostávajúcich z kňaza, terapeuta,
rodinných príslušníkov, priateľov a pod.) chápeme ako výzvu pre miestne
spoločenstvá veriacich. Je to jedna z dôležitých, ale absentujúcich foriem
diakonie u nás.
Kresťanská láska voči núdznym každého druhu podnietila v priebehu de-
jín vznik rôznych inštitúcii slúžiacich životu. Cirkev, preniknutá stále živým
pocitom zodpovednosti, má aj dnes pripisovať na stránky dejín ďalšie formy
diakonie (porov. EV 87–88). Patria sem aj v súčasnosti vznikajúce alebo roz-
víjajúce sa farské pastoračné poradne, tvorené tímom kresťanských dobro-
voľníkov – a síce odborníkov rôznych profesií (najmä pastorálnym poradcom,
psychológom, lekárom, sociálnym pracovníkom, právnikom a pod.). Tieto
poradne by mali byť miestami, kde môžu veriaci ľudia, ktorých trápia rôzne
problémy, získať potrebné informácie a pomoc. Ak sú členovia tímu v takejto
33 Poroc. VRABLEC, J. et al. Choďte aj vy... I., 1997, s. 80.
34 Bližšie k tejto téme pozri: MICHANČOVÁ, S. Páchateľ sexuálneho zneužívania..., 2005, s.
61-64.
Pastorálna starostlivosť na počiatku 21. storočia
193
poradni náležite zorientovaní aj v problematike CSA, potom môžu byť uži-
toční aj pre ľudí, ktorých trápi práve tento problém.
Obdobným spôsobom, nie však na dobrovoľnej báze, ale na plný úväzok,
by mali slúžiť aj diecézne pastoračné centrá. Ďalšou možnosťou diakonie sú
krízové strediská pre obete násilia a je potešujúce, že viaceré diecézne chari-
ty na Slovensku takéto strediská už zriadili. Bolo by úžasné, keby sme sa raz
odhodlali aj na zriadenie a prevádzkovanie kresťanského sanatória pre lieč-
bu následkov traumy či sanatória pre liečbu sexuálnych delikventov,
v ktorých by sa integrovala psychoterapeutická a duchovná stránka pomoci.
Koinonia
Koinonia je pôvodne grécky termín, ktorý by sa dal preložiť ako spolo-
čenstvo, hoci týmto jedným slovom nemožno zachytiť jeho hlboký význam.
Termín koinonia obsahuje silný záväzok k činu, ktorý sa zameriava tak na
dobro jednotlivca, ako i dobro society. Predpokladá ducha štedrosti, ochotu
k zdieľaniu hmotných a duchovných dobier, umenie dávať a prijímať. Zna-
mená nielen byť spolu, ale aj robiť niečo spoločne. Preto okrem vytvárania
priateľských zväzkov, v ktorých sa ľudia dôverne poznajú tým, že vzájomne
zdieľajú svoje radosti i bolesti a spájajú sa cez spoločné skúsenosti a záujmy,
zahŕňa aj partnerskú či tímovú spoluprácu na dosahovaní spoločných cieľov.
V spoločenstve nemá vládnuť pýcha, individualizmus a zneužívanie moci, ale
múdrosť, spolupatričnosť, dodržiavanie mravných zásad, vzájomná úcta
a dôvera. Koinonia smeruje k odstraňovaniu rôznych foriem ľudskej núdze,
k rozvoju jedinca i spoločnosti ako celku. Vysoká kvalita medziľudských
vzťahov prispieva k prekonávaniu najhlbších ľudských strachov a neistôt,
totiž že človek bude zradený, ponížený a opustený – a k budovaniu pravej
jednoty a pokoja medzi ľuďmi.35
V Novom zákone sa termín koinonia používa k popisu vzťahov, aké vlád-
li medzi kresťanmi v ranej Cirkvi. Dnes predstavuje ideál, ktorý by sa kres-
ťanské komunity mali snažiť napĺňať. Na prahu tretieho tisícročia Svätý Otec
Ján Pavol II. konštatoval, že „ak chceme byť verní Božiemu plánu a zodpove-
dať aj veľkým očakávaniam sveta, (...) stojí pred nami veľká výzva: urobiť z
Cirkvi dom a školu spoločenstva“ (NMI 43).
Azda každý veriaci túži zakúšať v Cirkvi koinoniu. Pre ľudí, ktorých ži-
vot je následkom traumy poznačený izoláciou a vyčerpaním z toho, že svoje
bremeno nesú osamote, by koinonia bola zaiste nesmierne liečivou a oslobo-
dzujúcou skúsenosťou.
Na začiatku cesty uzdravenia potrebujú obete CSA k tomu, aby sa vôbec
dokázali otvoriť, silný pocit bezpečia a intimity. To je možné dosiahnuť len
v malej skupine (tvorenej maximálne 12 členmi), kde existujú priame vzťahy
každého s každým. Preto je svojpomocná, podporná alebo terapeutická
35 Porov. LYNCH, R. P. – PAPANICOLAS, N. P. How the Greeks..., 2006, s. 8-11.
Zborník prednášok z medzinárodnej vedeckej konferencie
194
skupina36 pre obete CSA často prvým miestom, kde zakúsia skutočné spolo-
čenstvo. V kruhu ľudí, ktorých spája nielen podobná bolestná skúsenosť, ale
i nádej na zlepšenie ich stavu, a ktorí svojím porozumením a pozornosťou
jeden voči druhému vytvárajú bezpečný priestor pre zdieľanie krutej pravdy,
mnoho obetí CSA nabralo odvahu prelomiť mučivé mlčanie a postupne nájsť
slová, ktorými sprístupnili svoje skúsenosti sebe aj iným. Toto je pre nich
celkom osobný zázrak „hovorenia v jazykoch“ – znamenie zostúpenia Ducha
Svätého, ktorý im rozväzuje jazyk a umožňuje vypovedať, čo sa predtým vy-
povedať nedalo, a prekvapivo rozumieť výpovediam iných (porov. Sk 2, 1–4.
6).37
Ono prekvapenie spočíva v tom, že keď v skupine niekto hovorí, mnohí
v tej chvíli zisťujú, že to, o čom hovorí, dôverne poznajú aj oni, len dovtedy
to buď nevedeli pomenovať, alebo si mysleli, že okrem nich asi už nik na
svete nezažil niečo také zahanbujúce. Vzájomné zdieľanie postupne uspora-
dúva roztrieštenú mozaiku spomienok, zmierňuje pocity hanby a obnovuje
vedomie osobnej dôstojnosti. Koinonia malej skupiny dodáva človeku odvahu
odkryť a dotknúť sa svojich hlbokých rán a silu vydržať náročný proces ich
čistenia. Vytvára atmosféru, v ktorej zmrznuté emócie, utajené myšlienky
a temné spomienky vychádzajú na povrch a človek zisťuje, že sa od neho
pritom iní neodvrátia preč, sú ochotní zostať a verne dosvedčiť pravdu, ktorá
síce bolí, ale oslobodzuje. Takáto ľudská prítomnosť a blízkosť, ktorá umož-
ňuje autentické vyjadrovanie a prežívanie, pôsobí hojivo a podporuje rast. Na
jednej strane človek obdarovaný láskou zažíva uzdravenie, na druhej strane
ako darujúci prispieva k uzdraveniu iných. Uvedomenie si dobra, ktoré koi-
nonia malej skupiny prináša, by malo pastoračných pracovníkov motivovať
k tomu, aby hľadali možnosti ako napomáhať k budovaniu takýchto skupín
pre obete traumy.
Aj širšia komunita veriacich nachádzajúcich sa okolo obete CSA je po-
zvaná plniť rôzne úlohy koinonie. Pravda, bolo by naivné očakávať, že rovna-
ká miera dôverného zdieľania, aká existuje medzi ľuďmi vo dvojici alebo v
malej skupine, bude zachovaná aj v takom početnom zoskupení ľudí, aké
tvoria veriaci určitej farnosti alebo členovia nejakého kresťanského spoločen-
stva. Obete CSA nemusia zdieľať detaily svojich traumatických skúseností
verejne pred všetkými členmi veľkej skupiny veriacich; nie je to ich povin-
nosť, iba právo, ktoré môžu využiť, ak sa rozhodnú vydať svedectvo
(k takémuto kroku by samozrejme nemali byť nijako nútené). Nie je však
vylúčené, že si spomedzi členov veľkého spoločenstva vyvolia zopár jedin-
cov, ktorým sa zdôveria a ktorých podporu vyhľadajú zvlášť v obdobiach
krízy. Aj je vyvolený dôverník schopný trpezlivo načúvať a veriť rozprávajú-
cemu, odsúdiť zlo zneužitia a vyjadriť súcit zneužitej obeti, zastať sa jej, ak na
36 V čele svojpomocnej skupiny nestojí profesionál, kým v ostatných dvoch áno.
37 Porov. BROCK, R. N. – PARKER, R. A. Proverbs of Ashes..., 2001, s. 97.
Pastorálna starostlivosť na počiatku 21. storočia
195
ňu niekto neprávom útočí alebo ňou manipuluje – potom významne prispieva
k vysluhovaniu spravodlivosti a podporuje proces uzdravenia obete.
Treba dodať, že aj ostatní členovia komunity veriacich nesú podiel
zodpovednosti na obnovení spravodlivých pomerov, a tým aj na vytváraní
podmienok pre rehabilitáciu obetí. V tomto zmysle je prvoradou úlohou pre-
lomenie všeobecne rozšíreného popierania a tabuizácie problému CSA,
čomu možno napomôcť prostredníctvom rôznych foriem martýrie. Ďalším
krokom v smere nastolenia spravodlivých pomerov je pohotovosť k inter-
vencii v konkrétnych prípadoch CSA, či už ide o prekazenie aktuálne pácha-
ného zločinu alebo predchádzanie jeho pokračovaniu či novej recidíve, a to
prostredníctvom konfrontácie páchateľa, dohľadom nad jeho správaním a
požadovaním ovocia pravého pokánia. Spravodlivosti možno čiastočne za-
dosťučiniť aj podieľaním sa na reštitúcii, teda na určitom kompenzovaní
utrpených strát. Obetiam možno napr. finančne prispieť na pokrytie výdavkov
spojených s terapiou.38 Vysluhovanie spravodlivosti je síce náročné, ale je
tým najlepším, čo možno spraviť pre dobro obetí, páchateľov i všetkých
ostatných členov komunity.
Dôkazom skutočnej koinonie sú tiež mnohoraké prejavy solidarity,
napr.: postaranie sa o deti v čase, keď rodič absolvuje terapeutické sedenie
alebo sa zúčastňuje na stretnutí malej skupiny; doprevádzanie obetí do zaria-
dení, ktoré ponúkajú odbornú pomoc; zorganizovanie podpornej modlitbovej
siete, ktorej členovia by sa prihovárali za potreby obetí, zvlášť vtedy, keď
prechádzajú obdobím psychickej krízy; usporiadanie mimoliturgických po-
božností, napr. modlitby krížovej cesty v Pôstnom období s meditáciami re-
flektujúcimi aj utrpenie obetí CSA; prevedenie obradu umývania nôh, ktorým
by spoločenstvo mohlo symbolicky vyjadriť, že túži zmyť nánosy hanby,
ktorými história neprávom zaťažila obete sexuálneho násilia, a potvrdiť ich
čistotu. Atď. Možností je mnoho – stačí trochu spolupráce s obeťami CSA,
odvaha spýtať sa, čo potrebujú, či ochota uplatniť tvorivosť.
Použitá literatúra:
AUGUSTYN, J. (Ed.) (2003). Hluboce zraněni : Církev a fenomén sexuálního
zneužívání. Kostelní Vydří : Karmelitánské nakl., 2003, ISBN 80-7192-804-6.
BAHOUNEK, J. (1991). Pastorálni teologie. Olomouc : Matice Cyrilometodějská,
1991.
BAUMGARTNER, I. (1990). Pastoral-psychologie : Einführung in die Praxis hei-
lender Seelsorge. Düsseldorf : Patmos Verlag, 1990, ISBN 3-491-77797-6.
38 Porov. FORTUNE, M. M. No Healing..., 2001; FORTUNE, M. M. – MARSHALL, J. L.
(Eds.) Forgiveness and Abuse..., 2002, s. 3-4; COLEMAN, M. A. A Safe Place..., 1998, s. 42-
52; COOPER-WHITE, P. The Cry of..., 1995, s. 248-250; HEGGEN, C. H. Sexual Abuse...,
1993, s. 125, 129-132.
Zborník prednášok z medzinárodnej vedeckej konferencie
196
BROCK, R. N. – PARKER, R. A. (2001). Proverbs of Ashes : Violence, Redemptive
Suffering, and The Search for What Saves Us. Boston, Massachusetts : Beacon
Press, 2001, ISBN 0-8070-6797-0.
COLEMAN, M. A. (1998). A Safe Place : Addressing Sexual Violence As A Theo-
logical And Communal Crisis. Nashville, TN : Vanderbilt Divinity School, 1998,
[online], [citované 2005-07-14], dostupné na:
<http://divinity.lib.vanderbilt.edu/Carpenter/papers/coleman.html>.
COOPER-WHITE, P. (1995). The Cry of Tamar : Violence Against Women and the
Church´s Response. Minneapolis : Augsburg Fortress, 1995, ISBN 0-8006-2730-X.
DILLASHAW, H. S. (2000). The Transformation of the Church : Speaking a Theol-
ogy of Sexuality. Nashville, TN : Vanderbilt Divinity School, 2000, [online], [ci-
tované 2005-07-14], dostupné na:
<http://divinity.lib.vanderbilt.edu/Carpenter/papers/dillshaw.html>.
FORTUNE, M. M. – MARSHALL, J. L. (Eds.) (2002). Forgiveness and Abuse :
Jewish and Christian Reflections. New York : The Haworth Pastoral Press, Inc.,
2002, ISBN 0-7890-2252-4.
FORTUNE, M. M. (1983). Sexual Violence – The Unmentionable Sin : An Ethical
and Pastoral Perspective. New York : The Pilgrim Press, 1983, ISBN 0-8298-
0652-0.
FORTUNE, M. M. (1998). Preaching Forgiveness? s.49-57. In: McCLURE, J. S. –
RAMSAY, N. J. (Eds.) (1998). Telling the Truth : Preaching About Sexual and
Domestic Violence. Cleveland, Ohio : United Church Press, 1998, ISBN 0-8298-
1282-2.
FORTUNE, M. M. (2001). No Healing Without Justice. Opening plenary speech at
The 17th Annual Meeting of the International Society for Traumatic Stress Studies.
New Orleans : December 6-9, 2001, [online], [citované 2005-07-14], dostupné na:
<http://www.cpsdv.org/Articles/No_Healing_Without_Justice.htm>.
HEGGEN, C. H. (1993). Sexual Abuse in Christian Homes and Churches. Scottdale,
Pa : Herald Press, 1993, ISBN 0-8361-3624-1.
KESHGEGIAN, F. (2000). Redeeming Memories : A Theology of Healing and Trans-
forming. Nashville : Abingdon Press, 2000, ISBN 0-687-12915-X.
LYNCH, R. P. – PAPANICOLAS, N. P. (2006). How the Greeks Created the First
Age of Innovation. 2006, [online], [citované 2007-01-13], dostupné na:
<http://www.enginesofinnovation.com/How_the_Greeks_Created_the_First_Age_o
f_Innovation_V1.3.doc>.
McCLURE, J. S. – RAMSAY, N. J. (Eds.) (1998). Telling the Truth : Preaching
About Sexual and Domestic Violence. Cleveland, Ohio : United Church Press, 1998,
ISBN 0-8298-1282-2.
MICHANČOVÁ, S. (2005). Páchateľ sexuálneho zneužívania detí medzi
nami. Prešov : Prešovská univerzita, 2005, ISBN 80-8068-364-6.
OPATRNÝ, A. (2001). Pastorace v postmoderní společnosti. Kostelní Vydří :
Karmelitánské nakladatelství, 2001, ISBN 80-7192-557-8.
POKORNÝ, L. (1976). Obnovená liturgia. Praha : ČKCh, 1976.
POLING, J. N. (1998). Preaching to Perpetrators of Violence. s.71-82. In:
McCLURE, J.S. – RAMSAY, N.J. (Eds.) (1998). Telling the Truth : Preaching
About Sexual and Domestic Violence. Cleveland, Ohio : United Church Press, 1998,
ISBN 0-8298-1282-2.
Pastorálna starostlivosť na počiatku 21. storočia
197
ROGERS, D. C. F. (2002). Pastoral Care For Post-Traumatic Stress Disorder :
Healing the Shattered Soul. New York : The Haworth Pastoral Press, Inc., 2002,
ISBN 0-7890-1542-0.
ROSSETTI, S. J. (1996). A Tragic Grace : The Catholic Church and Child Sexual
Abuse. Collegeville, Minnesota : The Liturgical Press, 1996, ISBN 0-8146-2434-0.
ROSSETTI, S. J. (1997). Responding to Allegations of Abuse. In: The Interfaith
Sexual Trauma Institute. April 1997, vol. 3, no. 2, [online], [citované 2004-01-04],
dostupné na: <http://www.csbsju.edu/isti/ISTIArticles/responding.html>.
THE NATIONAL REVIEW BOARD FOR THE PROTECTION OF CHILDREN
AND YOUNG PEOPLE (2004). A Report on the Crisis in the Catholic Church in
the United States. Washington, D.C. : United States Conference Of Catholic Bish-
ops, 2004, 158 s., [online], [citované 2005-01-03], dostupné na:
<http://www.nccbuscc.org/nrb/nrbstudy/nrbreport.pdf>.
THE ROMAN CATHOLIC BISHOPS' CONFERENCE OF ENGLAND AND
WALES (1994). Child Abuse : Pastoral and Procedural Guidelines. A report from
a Working Party to the Catholic Bishops' Conference of England and Wales on
cases of sexual abuse of children involving priests, Religious and other Church
workers. London : Catholic Media Office, 1994, ISBN 0-905241-13-4, [online], [ci-
tované 2002-02-28], dostupné na: <http://www.catholic-
ew.org.uk/resource/childa01/childa01.HTM>
UNITED STATES CONFERENCE OF CATHOLIC BISHOPS (1995). Walk in the
Light : A Pastoral Response to Child Sexual Abuse. Washington, D.C. : United
States Catholic Conference, Inc., 1995, [online], [citované 2002-07-17], dostupné
na: <http://www.nccbuscc.org/laity/walk.htm>.
UNITED STATES CONFERENCE OF CATHOLIC BISHOPS (2002). Charter for
the Protection of Children and Young People. Washington, D.C. : USCCB, 2002,
[online], [citované 2002-08-28], dostupné na:
<http://www.usccb.org/bishops/charter.htm>.
UNITED STATES CONFERENCE OF CATHOLIC BISHOPS (2002). Diocesan
Policies on Dealing with Sexual Abuse of Minors. Washington, D.C. : 13 February,
2002, [online], [citované2005-07-14], dostupné na internete:
<http://www.nccbuscc.org/comm/kit3.htm>.
VRABLEC, J. – JARAB, J. – STANČEK, Ľ. (1997). Choďte aj vy dom mojej vinice :
Príručka pastorálnej teológie pre kresťanských laikov. I., II. Trnava : SSV, 1997,
ISBN 80-7162-165-X.