Sexuálne zneužívanie detí: vzorce kontraintuitívnych reakcií obetí.

Abstract

Príspevok podrobne objasňuje vzorce kontraintuitívnych reakcií obetí sexuálneho zneužívania (CSA), t.j. reakcií ktoré nezodpovedajú očakávaniam priemerného človeka ohľadne toho, ako by obeť mala správne alebo logicky reagovať. Reakcie obetí CSA sú vzhľadom na kontext situácie a mechanizmy traumy nanajvýš opodstatnené, no priemerný človek (z radov laikov i profesionálov) nemá vedomosti o špecifikách traumy CSA a preto hodnotí správanie obetí predpojato. Neznalosť kontraintuitívnych reakcií má negatívny dopad na úspešnosť objasňovania, vyšetrovania a stíhania týchto deliktov.

Full text

MRAVNOSTNÁ KRIMINALITA AKO SPOLOČENSKÝ FENOMÉN A MOŽNOSTI JEJ KONTROLY
2
Autori:
JUDr. Monika Hullová, PhD., JUDr. Radovan Blažek, PhD., JUDr. Bystrík Šramel, PhD., doc.
JUDr. Margita Prokeinová, PhD., Assistant Petya Mitreva, PhD., JUDr. Jana Tadanaiová, doc.
Dr Jacek Dworzecki, PhD., Mgr. Ing. Vladimír Gajdičiar, JUDr. Dominika Strigáčová, PhD., doc.
ThDr. Mgr. Slávka Karkošková, PhD., doc. JUDr. Dušan Korgo, PhD., Mgr. Ing. Ingrid
Dingelstad-Franková, doc. JUDr. Lucia Kurilovská, PhD., plk. Ing. Stanislav Šišulák, PhD., JUDr.
Lýdia Zemandlová, CSc., JUDr. Dominik Škohel, doc. RNDr. Soňa Masnicová, PhD., doc. RNDr.
Radoslav Beňuš, PhD., JUDr. Magdaléna Krajníková, PhD., prof. JUDr. Mgr. Jana Viktoryová,
PhD., JUDr. Jaroslav Blatnický, PhD., JUDr. Ján Palarec, Mgr. Daniela Borzová, JUDr. Miloš
Dankovič, PhD., JUDr. Vladimír Zuščin, PhD., Mgr. Ivan Bacigál, RNDr. Tatiana Hajdúková,
PhD., PhDr. Viera Trusková, PhD., Mgr. Michaela Kiššová
Odborní garanti konferencie:
doc. JUDr. Lucia Kurilovská, PhD.
doc. JUDr. Štefan Kočan, PhD.
prof. JUDr. Mgr. Jana Viktoryová, PhD.
JUDr. Karol Líška
Mgr. Michal Ondrkal
Organizační garanti konferencie:
JUDr. Monika Hullová, PhD. (vedúca autorského kolektívu)
JUDr. Jaroslav Rapčan, PhD.
JUDr. Michal Marko, PhD.
JUDr. Jana Tadanaiová
Recenzenti:
doc. Ing. Pavol Augustín, CSc.
prof. Ing. Miroslav Lisoň, PhD.
Zborník editovala/zostavila:
JUDr. Monika Hullová, PhD.
ISBN 978 - 80 - 8054 - 647 - 2
EAN 9788080546472

MRAVNOSTNÁ KRIMINALITA AKO SPOLOČENSKÝ FENOMÉN A MOŽNOSTI JEJ KONTROLY
3
AKADÉMIA POLICAJNÉHO ZBORU V BRATISLAVE
KATEDRA KRIMINÁLNEJ POLÍCIE
Zborník
vedeckých štúdií a odborných článkov
z medzinárodnej virtuálnej vedeckej konferencie na tému
MRAVNOSTNÁ KRIMINALITA AKO SPOLOČENSKÝ
FENOMÉN A MOŽNOSTI JEJ KONTROLY
Monika HULLOVÁ (ed.)
Bratislava 2015

MRAVNOSTNÁ KRIMINALITA AKO SPOLOČENSKÝ FENOMÉN A MOŽNOSTI JEJ KONTROLY
4
Obsah
Predslov ................................................................................................................................................... 5
EFEKTÍVNOSŤ SYSTÉMU PRÁVNEJ ÚPRAVY KONTROLY DETSKEJ PORNOGRAFIE.................................... 8
DETSKÁ PORNOGRAFIA NA INTERNETE A MOŽNOSTI BOJA PROTI NEJ ................................................ 28
OPATRENIA PROTI MRAVNOSTNEJ KRIMINALITE Z POHĽADU ODPORÚČANIA VÝBORU MINISTROV
ČLENSKÝM ŠTÁTOM RADY EURÓPY Č. R (91) 11 ................................................................................... 44
SANKCIONOVANIE MLADISTVÝCH PÁCHATEĽOV VO SFÉRE MRAVNOSTNEJ KRIMINALITY .................. 53
COMBATING MORALITY CRIMES BASED ON DISCRIMINATORY GROUNDS IN THE EUROPEAN UNION
(CRIMINAL LAW ASPECTS) ..................................................................................................................... 62
OBCHODOVANIE S ĽUĎMI ZA ÚČELOM SEXUÁLNEHO VYKORISŤOVANIA V CELOEURÓPSKOM
MERADLE ............................................................................................................................................... 69
SELECTED INSTITUTIONS AGAINST A HUMAN TRAFFICKING CRIME IN POLAND - INTRODUCTION TO
THE ISSUE .............................................................................................................................................. 76
HMOTNOPRÁVNA ÚPRAVA KOMERČNÉHO SEXUÁLNEHO ZNEUŽÍVANIA A SEXUÁLNEHO
VYKORISŤOVANIA VO VYBRATÝCH KRAJINÁCH ..................................................................................... 91
SEXUÁLNE ZNEUŽÍVANIE DETÍ : SLABINY TRESTNOPRÁVNYCH POSTUPOV A NÁVRHY K ICH ELIMINÁCII
............................................................................................................................................................. 106
TRESTNOPRÁVNE RIEŠENIA OKOLNOSTÍ TÝKAJÚCICH SA PROSTITÚCIE.............................................. 120
LEGALISATION OF PROSTITUTION IN A SOCIETY: DYNAMICS OF A SEX INDUSTRY AND TRAFFICKING IN
HUMAN BEINGS ................................................................................................................................... 126
LIMITY SEXUÁLNEHO SPRÁVANIA V PROSTREDÍ INTERNETU .............................................................. 137
HISTORICKÉ ASPEKTY PROSTITÚCIE ..................................................................................................... 146
MRAVNOSTNÁ KRIMINALITA A INTERNET .......................................................................................... 154
VYUŽITIE ANTROPOLOGICKÝCH METÓD PRI POSUDZOVANÍ VEKU V PRÍPADOCH DETSKEJ
PORNOGRAFIE ..................................................................................................................................... 161
DOKAZOVANIE MRAVNOSTNÝCH TRESTNÝCH ČINOV - VÝSKUMNÉ PROJEKTY .................................. 169
VÝSLUCH DIEŤAŤA AKO OBETE MRAVNOSTNEJ KRIMINALITY ............................................................ 178
SEXUÁLNE ZNEUŽÍVANIE DETÍ : VZORCE KONTRAINTUITÍVNYCH REAKCIÍ OBETÍ ............................... 191
VYHĽADÁVANIE, DOKUMENTOVANIE A ZAISŤOVANIE VYBRANÝCH DRUHOV KRIMINALISTICKÝCH
STÔP PRE POTREBY OBJASŇOVANIA MRAVNOSTNÝCH TRESTNÝCH ČINOV ....................................... 207
VYUŽITIE VIRTUÁLNEJ KOMUNIKÁCIE CEZ INTERNET AKO PROSTRIEDOK KU SEXUÁLNEMU
ZNEUŽÍVANIU DETÍ .............................................................................................................................. 222
SEXUÁLNE ZNEUŽÍVANIE DETÍ : RÁMCE A LIMITY KLINICKO-PSYCHOLOGICKÝCH SÚDNOZNALECKÝCH
POSUDKOV .......................................................................................................................................... 227
PRÍSTUPY ŠTÁTOV K PROSTITÚCII Z KRIMINOLOGICKÉHO HĽADISKA ................................................. 239

MRAVNOSTNÁ KRIMINALITA AKO SPOLOČENSKÝ FENOMÉN A MOŽNOSTI JEJ KONTROLY
191
Slávka KARKOŠKOVÁ
SEXUÁLNE ZNEUŽÍVANIE DETÍ : VZORCE KONTRAINTUITÍVNYCH
REAKCIÍ OBETÍ
Anotácia: Príspevok podrobne objasňuje vzorce kontraintuitívnych reakcií obetí sexuálneho zneužívania (CSA),
t.j. reakcií ktoré nezodpovedajú očakávaniam priemerného človeka ohľadne toho, ako by obeť mala správne
alebo logicky reagovať. Reakcie obetí CSA sú vzhľadom na kontext situácie a mechanizmy traumy nanajvýš
opodstatnené, no priemerný človek (z radov laikov i profesionálov) nemá vedomosti o špecifikách traumy CSA
a preto hodnotí správanie obetí predpojato. Neznalosť kontraintuitívnych reakcií má negatívny dopad na
úspešnosť objasňovania, vyšetrovania a stíhania týchto deliktov.
Abstract: The paper explains in detail the patterns of counter-intuitive reactions of sexual abuse victims (CSA),
that is reactions which do not meet the expectations of the average man in how the victim should properly or
reasonably respond. Given the context of the situation and mechanisms of trauma, responses of CSA victims are
entirely reasonable, but the average person (from among laymen and professionals) lacks the knowledge
regarding the specifics of CSA trauma and, therefore makes biased evaluation of victim’s behavior.
Unfamiliarity with counter-intuitive responses has a negative impact on the efficiency of detection, investigation
and prosecution of such offenses.
Kľúčové slová: sexuálne zneužívanie detí (CSA), obete, kontraintuitívne reakcie, predpojatosť
Key words: child sexual abuse (CSA), victims, counter-intuitive reactions, bias
ÚVOD
Za jeden z možných determinantov zlyhaní v procese objasňovania, vyšetrovania
a stíhania prípadov CSA možno označiť fokus na vyšetrovanie vierohodnosti obetí bez
náležitého zohľadnenia tzv. kontraintuitívnych reakcií. V tomto príspevku podrobne
objasníme fenomén kontraintuitívnych reakcií, ku ktorým patrí predovšetkým: a) „pasivita“
obetí, b) oneskorené oznámenia, c) nekonzistentná výpoveď, d) odvolanie výpovede, e)
pozitívne postoje k páchateľovi, f) absentujúce symptómy traumy a g) nekonzistentné
reakcie protektívneho rodiča.
„PASIVITA“ OBETE
Bežný človek očakáva, že “normálnou” reakciou pri napadnutí agresorom je viditeľná
a hlasná obrana - útek, boj, krik, protest. Ak obeť takéto znaky odporu neprejavuje, človek by
sa mohol domnievať, že nešlo o sexuálne napadnutie.
319
V tomto kontexte stojí za zmienku,
že klasický zoznam okolností, ktoré pri trestnom čine sexuálneho zneužívania musia byť
v trestnom konaní objasnené a preukázané obsahuje i položku, či sa obeť bránila, aký bol
rozsah a intenzita obrany, či existujú stopy, ktoré mohli byť v dôsledku obrany zanechané na
odeve a tele páchateľa.
320
Takéto očakávania, resp. takto stroho zadefinované úlohy pre vyšetrovateľov, môžu
viesť k predpojatým záverom, pretože nezohľadňujú všetky varianty inštinktívnej obrany
organizmu. Traumatický podnet vyvoláva v zásade dva typy automatickej obrannej reakcie
organizmu: 1. hyperarousal - celkové nabudenie organizmu umožňujúce aktívne bojovať,
alebo utiecť, a 2. hypoarousal - celkové ochromenie, „zamrznutie“ organizmu, pri ktorom nie
319
Porovnaj: The Crown Prosecution Service. Guidelines on Prosecuting Cases of Child Sexual Abuse, Annex C.
320
Porovnaj: CHMELÍK, J. et al. Mravnost, pornografie a mravností kriminalita, s. 116-117.

MRAVNOSTNÁ KRIMINALITA AKO SPOLOČENSKÝ FENOMÉN A MOŽNOSTI JEJ KONTROLY
192
je možné reagovať navonok aktívne.
321
Dôležité je vedieť, že ide o inštinktívne obrany
organizmu, ktoré nie sú pod vôľovou kontrolou a ani nič nevypovedajú o charaktere
a hodnotovej orientácii človeka. Táto skutočnosť má zásadný význam pre pochopenie reakcií
obetí v kontexte CSA.
Z výskumov vyplýva, že faktory, ktoré automaticky navodzujú ochromujúcu reakciu,
sú napr. strach, vnímaná bezmocnosť a predovšetkým koncept zrady - dieťa, ktoré je
zneužívané, páchateľovi dôveruje.
322
CSA je špecifickou formou násilia, pri ktorej útok
nemusí byť sprevádzaný použitím fyzickej sily. Útok sa tu skôr prejavuje v nejasných
kontúrach, nakoľko páchateľ môže pristupovať k obeti milo, nežne a láskavo
323
a využívať
mnohoraké formy manipulácie, aby obeť primäl k spolupráci. Táto skutočnosť je
zdôrazňovaná aj v definíciách CSA obsiahnutých v dôležitých medzinárodných dokumentoch:
Za trestné má považovať také úmyselné konanie, ktoré zahŕňa „sexuálne aktivity s dieťaťom,
ak sa používa nátlak, sila alebo hrozby; alebo zneužíva uznávaná pozícia dôvery, autorita
alebo vplyv na dieťa vrátane rodiny; alebo zneužíva osobitne zraniteľná situácia dieťaťa,
predovšetkým z dôvodu mentálneho alebo fyzického postihnutia alebo z dôvodu jeho
odkázanosti.“
324
„Mnohé deti zažijú sexuálnu viktimizáciu, ktorá nie je sprevádzaná fyzickou
silou (...), napriek tomu však rušivo vplýva na ich psychiku, je koristnícka a
traumatizujúca“
325
.
Ak orgány činné v trestnom konaní nemajú náhľad na dynamiku CSA, môžu
prehliadnuť techniky manipulácie, ktoré páchateľ používa a bežné reakcie obete na
zneužívanie môžu nesprávne chápať ako dôkaz o nedostatočnej dôveryhodnosti obete. Preto
sa v zozname stratégií, ktoré by mali byť použité v trestnom konaní proti páchateľom CSA,
ktorí sú rodinnými príslušníkmi obete, na prvom mieste uvádza odhalenie manipulatívnych
techník páchateľa.
326
Páchateľovou primárnou zbraňou v páchaní CSA sú dôvera a láska, ktorú k nemu
prechováva obeť a ostatní členovia rodiny. Jedinci, ktorí sa CSA dopúšťajú v domácnostiach,
sú často vnímaní ako menej nebezpeční. Avšak práve oni sú skúsenejší, prekračujú viac
hraníc, sú viac chránení pred odhalením, viac zrádzajú a vytvárajú viac rodinných konfliktov,
sú viac psychicky a emočne pohrúžení do zneužívania. Je veľmi dôležité uvedomiť si, že
321
Tento druhý typ obrannej reakcie je známy pod metaforickým označením mŕtvy chrobák. Z pozorovania
prírody je zrejmé, že malé organizmy sa nespoliehajú na to, že by mohli premôcť predátora fyzickou silou, alebo
že by pred ním stačili ujsť. Pozícia mŕtveho chrobáka je teda istým typom kamufláže, kedy sa obeť inštinktívne
chráni pred predátorom tým, že budí dojem, že nejestvuje, že je mŕtva - v „nádeji“, že takto sa o ňu prestane
zaujímať. Pre bližší popis príznakov oboch typov obranných reakcií viď publikáciu: KARKOŠKOVÁ, S. Obete
sexuálneho zneužívania detí medzi nami, s. 30 - 32.
322
Porovnaj: FREYD, J., BIRRELL, P. Blind to betrayal, s. 26, 57. Autorky publikácie podotýkajú, že tradične sa
psychická trauma chápala ako výsledok terorizujúcich, život ohrozujúcich udalostí, ktoré navodzujú extrémny
strach. Avšak zistilo sa, že udalosti zahŕňajúce nízku mieru hrôzy a strachu, ale vysokú mieru sociálnej zrady (čo
platí aj pri CSA) môžu ďaleko viac devastovať psychiku než iné traumy, ktoré prvok zrady nezahŕňajú. Trauma zo
zrady (betrayal trauma) predstavuje špecifickú kategóriu traumy, ktorá celkom osobitým spôsobom komplikuje
obetiam proces identifikácie zla, jeho odhalenia (konfrontácie) a psycho-sociálneho zotavovania.
323
Iba 2-5 % jedincov, ktorí sa dopúšťajú CSA spadá do kategórie tzv. sadistických - títo dieťaťu zámerne
spôsobujú bolesť a zážitky hrôzy. Obete sadistických páchateľov dokážu skôr identifikovať konanie páchateľa
ako zlé, pretože má jasné kontúry. (Porovnaj: SALTER, A. C. Transforming Trauma, 1995.)
324
Dohovor Rady Európy o ochrane detí pred sexuálnym vykorisťovaním a sexuálnym zneužívaním, 2007, čl. 18,
odsek 1).
325
OSN. Dohovor o právach dieťaťa : Všeobecný Komentár č. 13, čl. 25.
326
Porovnaj: LONG, J. et al. 10 Strategies for Prosecuting Child Sexual Abuse at the Hands of a Family Member,
2011; Porovnaj tiež: COSSINS, A. Prosecuting Child Sexual Assault Cases, 2006; The Crown Prosecution Service.
Guidelines on Prosecuting Cases of Child Sexual Abuse, 2013, Annex C.

MRAVNOSTNÁ KRIMINALITA AKO SPOLOČENSKÝ FENOMÉN A MOŽNOSTI JEJ KONTROLY
193
páchateľ manipuluje tak obeť, ako aj rodinných príslušníkov obete. Okrem dôvery a lásky,
páchateľ používa iné netradičné zbrane. Mocnou zbraňou je napr. príjemné vystupovanie.
Keď je niekto milý, je ťažké ho konfrontovať, vymedziť mu hranice, alebo mu nedôverovať.
Páchateľ ráta s tým, že v spoločnosti pretrváva presvedčenie, že milota nemôže koexistovať
s násilím, zlom, alebo deviáciou. Páchatelia používajú dôveru a lásku, ktorá je už votkaná vo
vzťahu, aby narušili všetky hranice a prevrátili rolu opatrovateľov na príležitosť k zneužívaniu.
S využitím rôznych manipulatívnych techník progresívne normalizujú svoje sexuálne
správanie a úmysly, desenzitizujú dieťa voči prekročeniu sexuálnych hraníc, a posilňujú
lojalitu obetí k nim.
327
Pasívna reakcia obete býva (nielen) páchateľmi zvyčajne interpretovaná ako znak
súhlasu obete a zároveň ako dôkaz toho, že v podozrivom konaní nešlo o nič vážne či
škodlivé. No rozdiel moci (spočívajúci najmä v bohatých možnostiach manipulácie)
a rozdiel poznania medzi páchateľom a obeťou spôsobuje, že ak aj dieťa „spolupracovalo“,
ak aj dalo k sexuálnej aktivite nejaký „súhlas“, v nijakom prípade to nemohol byť súhlas
slobodný a informovaný, a teda ani platný. Súhlas neznamená nič, je bezpredmetný, ak sa
nie nenachádza medzi možnosťami volieb.
328
Treba mať na pamäti, že nedostatok vonkajších známok obrany neznamená, že
obrana neprebieha vo vnútri organizmu. Ako vysvetlíme ešte neskôr v texte, v stave
hypoarousalu (ako aj v existenčnej pasci, v ktorej sa obeť nachádza) sa aktivujú veľmi
komplikované psychické obranné mechanizmy (medzi iným aj disociácia), ktoré zdanlivo
nelogické správanie obete objasňujú.
ONESKORENÉ OZNÁMENIE
Bežný človek očakáva, že “normálnou” reakciou po napadnutí agresorom je
bezprostredné vyhľadanie pomoci. Vo vzťahu k CSA však výskumné zistenia nezodpovedajú
týmto očakávaniam.
V EÚ je 20 % detí obeťou nejakej formy CSA, pričom cca 70 až 85 % prípadov CSA je
spáchaná niekým, koho dieťa pozná a komu dôveruje.
329
Napriek značnej prevalencii CSA, ide
o trestný čin s obzvlášť vysokou mierou latencie. O väčšine prípadov CSA nie sú orgány činné
v trestnom konaní (ďalej len „OČvTK“) nikdy upovedomené.
330
Iba 4 - 10 % prípadov CSA je
oznámených nejakej autorite, resp. OČvTK.
331
Spontánne a relatívne rýchle odhalenia (teda
učinené v čase zneužívania alebo krátko po ňom) sa vyskytujú zriedkavo.
332
Menej než 1 zo 4
327
Porovnaj: LONG, J. et al. 10 Strategies for Prosecuting Child Sexual Abuse at the Hands of a Family Member,
2011; The Crown Prosecution Service. Guidelines on Prosecuting Cases of Child Sexual Abuse, 2013, Annex C;
COSSINS, A. Prosecuting Child Sexual Assault Cases, 2006.
328
Porovnaj: KARKOŠKOVÁ, S. Obete sexuálneho zneužívania detí medzi nami, s. 17.
329
Porovnaj: Council of Europe. One in Five : Council of Europe campaign to stop sexual..., 2012; CHEUNG, M.
Child Sexual Abuse : best Practices for Interviewing and Treatment, 2012.
330
Porovnaj: LEVENTHAL, J. M. Epidemiology of sexual abuse of children, 1998; HANSON, R. F. et al. Factors
Related To The Reporting Of Childhood Rape, 1999; MAY-CHAHAL, C. a HERCZOG, M. Child sexual abuse in
Europe, 2003.
331
Porovnaj: KELLOGG, N. The evaluation of sexual abuse in children, 2005; CHEIT, R.E. a FREYD, J. J. Let's have
an honest fight against child sex abuse, 2005; LONDON, K. et al. Disclosure of Child Sexual Abuse, 2007;
BOTTOMS, B. L. et al. A Retrospective Study of Factors Affecting the Disclosure of Childhood Sexual and
Physical Abuse, 2007; LYON, T.D. a AHERN, E.C. Disclosure of child sexual abuse, 2011.
332
Porovnaj: HERMAN, J. Father-daughter incest, 1981; SAUZIER, M. Disclosure of child sexual abuse, 1989;
LAWSON, L., CHAFFIN, M. False negatives in sexual abuse disclosure interviews, 1992; BRADLEY, A. R. a WOOD,
J. M. How do children tell? The disclosure process in child sexual abuse, 1996; SMITH, D. et al. Delay in
disclosure of childhood rape, 2000.

MRAVNOSTNÁ KRIMINALITA AKO SPOLOČENSKÝ FENOMÉN A MOŽNOSTI JEJ KONTROLY
194
obetí odhalí CSA okamžite
333
, skúsenosť CSA prezradí značná časť obetí až s odstupom času
(ak vôbec). Výskumníci zistili, že typické časové rozpätie medzi zneužívaním a jeho
odhalením je 8 až 15 rokov.
334
335
Krátkosť časového odstupu medzi CSA a vypovedaním o
ňom pred autoritami nie je teda spoľahlivým indikátorom dôveryhodnosti.
336
Resp.
oneskorené odhalenie nie je nevyhnutným indikátorom falošného (krivého) obvinenia.
337
V kontexte vyššie uvedeného nie je teda prekvapivé, že do zoznamu stratégií, ktoré
treba aplikovať v trestnom konaní proti páchateľom CSA, sa zaraďuje aj rozoznanie,
pochopenie a vysvetlenie dôvodov, pre ktoré obeť prezradí svoju skúsenosť oneskorene,
alebo odmieta o nej vypovedať (keď oznámenie bolo učinené treťou stranou). Obeť CSA
môže mať množstvo pádnych dôvodov k mlčaniu.
338
Niektoré dôvody mlčania súvisia s rizikami odhalenia - obeť sa môže obávať, že ak
prehovorí, dôjde k uskutočneniu hrozieb násilia, dostane seba samu do ťažkostí alebo že
prezradením ublíži páchateľovi, či celej rodine. Ďalším faktorom výrazne sa podieľajúcim na
umlčiavaní obetí CSA je distorzia reality (t.j. skreslenie, prekrútenie reality)
339
cez
manipuláciu zo strany páchateľa a tiež cez neprimerané postoje okolia (ktoré nedokáže
správne diagnostikovať situáciu, lebo samo podlieha manipulácii).
340
Závažným faktorom
prispievajúcim k umlčiavaniu obetí CSA sú nepodporujúce reakcie nezneužívajúceho rodiča
(resp. rodičov). Výskumníci zistili, že v prípadoch, kde páchateľ je osobou dieťaťu známou, je
až 89 %-ná pravdepodobnosť, že obete pri odhalení narazia na nepodporujúce reakcie
rodičov; zatiaľ čo deti, ktoré sú zneužívané cudzím páchateľom sa s neadekvátnou reakciou
rodičov stretnú iba v 25 % prípadov.
341
V niektorých rodinách je realita CSA rodinným
tajomstvom, tabu témou, o ktorej nie je žiaduce hovoriť. CSA akoby sa odohrávalo v inej
dimenzii, ktorá je oddelená od reality, akú pociťujú nezúčastnení členovia rodiny. Zatiaľ čo
trauma sa odohráva v akomsi „svete traumy“, rodina má ešte aj iný „zdieľaný svet“. Tieto dve
reality ležia paralelne vedľa seba, sú avšak oddelené jasnými hranicami, ktoré zabraňujú ich
integrácii.
342
Členovia rodiny sa snažia za každú cenu udržiavať status, resp. ideál dobrej
a slušnej rodiny, preto sa tvária, akoby nič nevideli, popierajú existenciu problému, jeho
závažnosť a svoju zodpovednosť. „Tabuizované oblasti a nimi postihnuté osoby sú obohnané
múrom mlčania. Tak sa tabuizované témy majú dostať z dosahu vnímania: nemáme ich ani
vidieť, ani počuť a ani ich nemáme cítiť. Hovoriť o nich je ‘nepatričné’ - a iba ten, kto je
tomuto morálnemu apelu poslušný, smie zostať v spoločenstve. Kto však príkaz mlčania
333
Porovnaj: HÉBERT, M. et al. Prevalence of childhood sexual abuse and timing of disclosure.., 2009.
334
Porovnaj: SOMER, E., SZWARCBERG, S. Variables in delayed disclosure of childhood sexual abuse, 2001.
335
No značná časť obetí zachováva mlčanie o CSA aj v dospelosti: vo viacerých retrospektívnych výskumoch sa
ukázalo, že cca 30 % respondentov svoju traumatickú skúsenosť pred výskumným interview nikomu
neprezradilo (Porovnaj: FINKELHOR, D. et al. Sexual abuse in a national survey of adult men and women, 1990;
SPRINGS, F. E. a FRIEDRICH, W. N. Health risk behaviors and medical sequelae of childhood sexual abuse, 1992;
SMITH, D. et al. Delay in disclosure of childhood rape, 2000.
336
The Crown Prosecution Service. Guidelines on Prosecuting Cases of Child Sexual Abuse, 2013.
337
Porovnaj: COSSINS, A. Prosecuting Child Sexual Assault Cases, 2006.
338
Porovnaj: LONG, J. et al. 10 Strategies for Prosecuting Child Sexual Abuse at the Hands of a Family Member,
2011; COSSINS, A. Prosecuting Child Sexual Assault Cases, 2006.
339
Teda prekrútenie reality, jej nadefinovanie cez optiku, potreby a želania páchateľa.
340
Nakoľko manipulácia je časťou črtou CSA, pre obeť je ťažké porozumieť tomu, čo sa deje. Páchatelia môžu
manipulovať nielen dieťaťom ale aj okolím, v dôsledku čoho rodič alebo iná osoba starajúca sa o dieťa
páchateľovi dôveruje. (Porovnaj: The Crown Prosecution Service. Guidelines on Prosecuting Cases of Child
Sexual Abuse. London, 2013, čl. 12) .
341
Porovnaj: LAMB, M.E. et al. Tell Me What Happened: Structured Investigative Interviews..., 2008, s. 201.
342
Porovnaj: IDISIS, Y., OZ, S. Disclosing the Secret: Working with Families..., 2011, s. 402-403.

MRAVNOSTNÁ KRIMINALITA AKO SPOLOČENSKÝ FENOMÉN A MOŽNOSTI JEJ KONTROLY
195
neuposlúchne, stane sa sám nedotknuteľným, teda tabu - stane sa čímsi neľudským: buď mu
nikto nevenuje pozornosť, nepočúva ho, a predovšetkým s ním nesúcití, alebo sa na neho
ostatní pozerajú ako na niekoho, kým nie je (...). A čím menej má takáto osoba, zbavená (...)
pocitu vlastnej hodnoty ako vnímajúceho človeka, príležitosť takéto hodnotenie korigovať
(čím menej sa dostane k slovu, čím menej dôjde u niekoho k vypočutiu, čím menej má šancu
prepracovať sa k uznaniu), tým viacej dochádza v dôsledku jednostranného tlaku k jej
„zmrzačeniu“ (...)“
343
.
Významnú rolu pri umlčiavaní obetí zohrávajú tiež ambivalentné pocity. Pocity, ktoré
obeť CSA prežíva, nemusia byť rýdzo negatívne - omnoho pravdepodobnejšie je, že budú
ambivalentné.
344
Zvlášť, ak je páchateľom osoba, ktorá je vo vzťahu k dieťaťu osobou blízkou,
väčšina detských obetí sa zmieta v ambivalentných pocitoch. Toto je jedna z primárnych
odlišností v dynamike CSA zo strany rodiča alebo zo strany osoby (dieťaťu známej), ktorá je
v pozícii dôvery - naproti dynamike CSA zo strany osoby, ktorá je vo vzťahu k dieťaťu osobou
cudzou.
345
Obete CSA nedokážu urobiť rázny krok k vyhľadaniu pomoci, ak k páchateľovi
prechovávajú ambivalentné pocity.
346
Na jednej strane môže páchateľ (v rámci taktiky
manipulácie) pristupovať k obeti milo, nežne a láskavo a zahŕňať ju nejakými privilégiami,
pričom ponúkanú „lásku“ kontaminuje zradou. Na druhej strane môže byť obeť reálne
existenčne závislá od páchateľa, čím sa otvorená konfrontácia stáva príliš ohrozujúcou
(a teda neprijateľnou) voľbou. Ak páchateľ zabezpečuje obeti stravu, šatstvo, strechu nad
hlavou a ďalšie základné potreby, potom je zachovanie vzťahovej väzby prioritnou potrebou
a psychika obete je nútená aktivovať obranné mechanizmy, ktoré obeti umožnia fungovať
v prostredí presýtenom zradou. Základným psychickým obranným mechanizmom sa v týchto
prípadoch javí byť disociácia, ktorá umožňuje vytlačovať z vedomia príliš ohrozujúce
informácie.
347
348
349
Pocity viny a zahanbenia sú ďalším významným faktorom prispievajúcim
k umlčiavaniu obetí CSA.
350
Techniky manipulácie, ktoré páchateľ používa, zážitok
sexuálneho vzrušenia (ktorý je prirodzenou fyziologickou reakciou na dráždenie
erotogénnych zón), ako i ochromujúca inštinktívna reakcia môžu spôsobiť, že obeť sa cíti
vinná pretože sa „nebránila“. Ak obeť seba samu obviňuje, prirodzene sa potom hanbí
zdôveriť.
343
PERNEROVÁ, R. A. Tabu v rodinné komunikaci, s. 122.
344
Ambivalencia znamená dvojakosť/dvojznačnosť, vnútornú rozporuplnosť/rozpoltenosť. V psychologickom
ponímaní označuje zvláštny duševný stav, kedy človek má súčasne celkom protichodné pocity vo vzťahu k tej
istej osobe, napr. pocity lásky a nenávisti zároveň.
345
Porovnaj: RYAN, B. et al. Treatment of Intrafamilial Crime Victims, 2001.
346
Porovnaj: CHEUNG, M. Child Sexual Abuse: best Practices for Interviewing and Treatment, 2012; RYAN, B. et
al. Treatment of Intrafamilial Crime Victims, 2001.
347
Porovnaj: FREYD, J. a BIRRELL, P. Blind to betrayal, s. 53-54.
348
U približne 20 % obetí CSA sa dokonca vyskytuje tzv. disociatívna amnézia - fenomén
potlačených/zabudnutých a neskôr obnovených spomienok (Porovnaj: LOFTUS, E. F. et al. Memories of
childhood sexual abuse, 1994; ELLIOTT, D. M., BRIERE, J. Posttraumatic stress associated with delayed recall of
sexual abuse, 1995; MELCHERT, T.P., PARKER, R. L. Different Forms Of Childhood Abuse And Memory, 1997).
349
V tomto kontexte je nepochybne aktuálne konštatovanie, že pri trestnom čine CSA musí byť v trestnom
konaní objasnená a preukázaná (okrem iných okolností) i forma závislosti obete na páchateľovi (CHMELÍK, J. et
al. Mravnost, pornografie a mravností kriminalita, s. 116 - 117). Zároveň, „k objasneniu incestu je nevyhnutné
realizovať analýzu rodinných vzťahov, vzťahov obeti k páchateľovi a druhému rodičovi, prípadne k iným
osobám. Analýza týchto vzťahov poskytuje podklad pre psychologickú interpretáciu správania a reakcií obete“
(CHMELÍK, J. et al. Mravnost, pornografie a mravností kriminalita, s. 132).
350
Porovnaj: GOODMAN-BROWN T.B. et al. Why children tell: a model of children's disclosure of sexual abuse,
2003; FREYD, J., BIRRELL, P. Blind to betrayal, 2013.

MRAVNOSTNÁ KRIMINALITA AKO SPOLOČENSKÝ FENOMÉN A MOŽNOSTI JEJ KONTROLY
196
(Ne)odhalenie silne súvisí s tým, či obeť vníma svoje skúsenosti ako zneužívanie,
pričom u obetí, ktoré sa identifikujú ako obete, je približne 2-krát vyššia pravdepodobnosť,
že CSA odhalia. Znepokojujúcim faktom je, že až 40 % obetí zlyháva v označení seba samých
ako obetí, a to aj v prípade, ak ich zážitky sú výskumníkmi a odborníkmi v oblasti CSA
považované za zneužívajúce a aj podľa právnych definícií by boli považované za zneužívanie.
To implikuje, že páchatelia sú celkom úspešní v mätení obetí.
351
Obeť nemusí mať dostatok
informácií, aby dokázala rozoznať, že to, čo sa deje, má charakter zneužívania. Navyše
páchateľ v rámci procesu manipulácie usilovne uisťuje obeť o normálnosti a neškodnosti
daného správania. Obeť môže mať ťažkosti vnímať svoju skúsenosť ako zneužívanie i preto,
že páchateľ (v rozpore so stereotypnými predstavami) v prístupe k obeti neuplatňuje fyzické
násilie, ale používa skôr jemné, manipulujúce stratégie. Napriek tomu, že v kontexte
zneužívania obeť môže prežívať distres, k uvedomeniu si toho, že išlo o zneužívanie, dospeje
až s odstupom času, zvyčajne počas adolescencie.
352
K rozpoznaniu zneužívajúcej povahy
vzťahu v mnohých prípadoch obete potrebujú podporu.
353
Napriek tomu, že početné výskumy odhalili dynamiku CSA a prispeli k identifikovaniu
príčin oneskorených ohlásení, u odbornej i laickej verejnosti pretrvávajú predsudky, ktoré je
potrebné odstraňovať vysvetlením relevantných súvislostí. Pochopenie faktorov
podieľajúcich sa na umlčiavaní obete má kritický význam pre porozumenie dynamike CSA
a vytvorenie adekvátnej teórie prípadu. Objasnenie fenoménu oneskoreného oznámenia
môže byť použité k podporeniu dôveryhodnosti obete - prehovorením o CSA totiž obeť nemá
čo získať, ale naopak - v jej ponímaní - môže veľa stratiť.
354
Ak sa dieťa vôbec zdôverí,
pravdepodobne sa obráti na človeka, ktorému bude dôverovať a urobí tak v čase, kedy bude
cítiť, že prehovoriť je bezpečné.
355
NEKONZISTENTNÁ VÝPOVEĎ
Bežný človek očakáva, že obeť svoje zážitky súvisle a bez akýchkoľvek protirečení
vyrozpráva. Avšak nekonzistentná výpoveď nie je u obetí CSA zriedkavým javom.
Najaktuálnejšia anglická smernica k trestnému stíhaniu prípadov CSA, upozorňuje, že
obeť CSA nemusí podať svoju najlepšiu a najúplnejšiu výpoveď počas prvého
(nahrávaného) interview. Dôvody môžu byť rôzne: lojalita voči páchateľovi, obavy o seba a
rodinu, podozrenie z CSA mohlo byť nahlásené inou osobou a v danom štádiu sa obeť môže
zdráhať spolupracovať, obeť neidentifikuje seba samú ako obeť, strach z nedôvery zo strany
OČvTK, počiatočná nedôvera k polícii, použitie interview ako testu dôveryhodnosti polície.
Kompletizácia výpovede môže vyžadovať niekoľko interview. Proces vypočúvania obetí CSA
je teda primeranejšie chápať ako sériu niekoľkých na seba nadväzujúcich interview, resp.
jedného interview rozdeleného do viacerých fáz. Dieťa môže odkrývať svoje zážitky po
kúskoch (postupne), nechávajúc si to najhoršie nakoniec, keď sa ubezpečí, že môže
dôverovať osobe, ktorej výpoveď poskytuje. Starostlivo premyslená a trpezlivá intervencia
polície a iných inštitúcií môže napokon narušiť vlákna lojality obete voči páchateľovi.
Zdanlivo protichodné počiatočné vyjadrenia preto nie sú samé osebe dôvodom neveriť
351
Porovnaj: BOTTOMS, B. L. et al. A Retrospective Study of Factors Affecting the Disclosure..., 2007.
352
Porovnaj: CRISMA, M. et al. Adolescents who experienced sexual abuse, 2004.
353
Porovnaj: The Crown Prosecution Service. Guidelines on Prosecuting Cases of Child Sexual Abuse, 2013, čl.
70.
354
Porovnaj: LONG, J., WILKINSON, J. a KAYS, J. 10 Strategies for Prosecuting Child Sexual Abuse at the Hands of
a Family Member, 2011.
355
Porovnaj: COSSINS, A. Prosecuting Child Sexual Assault Cases, 2006.

MRAVNOSTNÁ KRIMINALITA AKO SPOLOČENSKÝ FENOMÉN A MOŽNOSTI JEJ KONTROLY
197
nasledujúcim vyjadreniam obete. Naopak, tieto protichodné vyjadrenia by mali byť vnímané
ako prinajmenšom symptomatické vo vzťahu k CSA.
356
Deti nemajú rovnaké štandardy logiky, porozumenia a konzistencie ako dospelí.
Nemajú rovnakú životnú skúsenosť ako dospelí a sú menej sofistikovaní v ich porozumení
tomu, čo sa stalo. Dieťa nemusí plne rozumieť významu sexuálnej aktivity - a to sa môže
odraziť v tom, ako si veci pamätá a ako ich opisuje. Taktiež proces, akým sa ukladajú
traumatické informácie do pamäte môže ovplyvňovať konzistenciu výpovede. Dieťa si
nemusí byť schopné presne spomenúť, kedy a v akom poradí sa udalosti odohrali, nemusí
byť schopné opísať kontext, v ktorom sa udalosti odohrali.
357
To, čo si zapamätáme a ako si
to zapamätáme závisí od toho, ktorá časť mozgu je v danom čase zasiahnutá, teda ktorá je
nútená spracovávať prichádzajúce informácie. Skúsenosti psychológov i výskumy
neurobiológov potvrdili, že traumatické udalosti sa kvalitatívne líšia od iných osobne
významným udalosti v spôsobe, akým sa zaznamenávajú a vybavujú v mozgu.
Spomienky na netraumatické udalosti sú explicitné, to znamená, že pozostávajú zo
slov a symbolov. Keď ľudia vnímajú zmyslové podnety, vo všeobecnosti automaticky zhrnú
tieto prichádzajúce informácie do naratívnej formy. Pritom si ani neuvedomujú tento
automatický proces prekladania (tlmočenia) zmyslových vnemov do osobného príbehu.
Naproti tomu spomienky na traumu sú implicitné, teda pozostávajú z obrazov, vnemov,
emócií a behaviorálnych stavov. Keď je jedinec v stave ohrozenia, jeho vedomie sa výrazne
zúži a zameriava sa iba na vnímateľné detaily. Spomienky na traumu obete zakúšajú
v podobe zmyslových útržkov udalosti, ako sú zrakové obrazy, čuchové, zvukové a pohybové
vnemy a intenzívne vlny emócií. Počas traumy sa môže zúženie vedomia niekedy vyvinúť až
do straty pamäti na celé udalosti alebo ich časti. Pomocou metód, zobrazujúcich mozgovú
aktivitu, sa zistilo, že v čase, keď ľudia zažívajú traumatické spomienky, dochádza k poklesu
aktivity v časti mozgu, ktorá zohráva podstatnú rolu pri prekladaní subjektívnych skúseností
do reči - avšak v častiach mozgu, ktoré spracovávajú intenzívne emócie a zrakové obrazy,
dochádza k výraznému zvýšeniu aktivity. Trauma sa teda zaznamenáva v časti mozgu, ktorá
spracováva emócie a vnemy, ale nie jazyk alebo reč. V podmienkach vysokého stresu
„explicitná“ pamäť skrátka zlyháva. Obeti chýbajú sprievodné slová a symboly, ktorými by
popísala, čo sa stalo. Aj preto traumatizovaní jedinci (prinajmenšom spočiatku) nie sú
schopní vyrozprávať súvislý príbeh o tom, čo prežili. Spočiatku žijú s implicitnými
spomienkami na strach, hnus, hnev, smútok, zmätok atď., ale majú len málo alebo nijaké
explicitné spomienky, aby vysvetlili svoje pocity či správanie.
358
Výskumy zamerané na hodnotenie kvality detskej výpovede dospeli k záverom, že
deti nie nevyhnutne podávajú kompletnú a koherentnú správu o ich viktimizácii, napriek
pravdivosti ich sexuálnej viktimizácie. Ich výpovede boli charakterizované ako falošné
popierania v 20 - 60 %, a keď zážitky oznámili, často minimalizovali svoju sexuálnu
viktimizáciu. Evidentne teda hrozí, že hoci je vypočúvanie dieťaťa realizované expertom na
CSA, v značnej časti prípadov pravdepodobne povedie k zlyhaniu v odhalení skutočného CSA,
alebo pôjde o menej než kompletné odhalenie. Popieranie reálneho CSA sa javí ako problém
356
Porovnaj: The Crown Prosecution Service. Guidelines on Prosecuting Cases..., 2013, čl. 38-40.
357
Porovnaj: The Crown Prosecution Service. Guidelines on Prosecuting Cases..., 2013.
358
Popis ďalších odlišností v zapamätávaní a vybavovaní si traumatických a netraumatických udalostí možno
nájsť v publikácií: KARKOŠKOVÁ, S. Obete sexuálneho zneužívania detí medzi nami, s. 96-99.

MRAVNOSTNÁ KRIMINALITA AKO SPOLOČENSKÝ FENOMÉN A MOŽNOSTI JEJ KONTROLY
198
omnoho väčších rozmerov, než ojedinelo sa vyskytujúce krivé obvinenia z CSA oznámené zo
strany detí.
359
360
K pozoruhodným zisteniam dospeli výskumníci, ktorí analyzovali viac než 26 tisíc
prípadov fyzického násilia a sexuálneho zneužívania detí, ktoré boli vypočúvané iba podľa
výskumne overeného štruktúrovaného NICHD protokolu.
361
Celková miera verbálnych
odhalení počas vypočúvania bola 65 %, v prípadoch CSA miera odhalení predstavovala až 71
%. Avšak ochota detí prezradiť CSA v tých prípadoch, kde podozrivým páchateľom bol rodič,
klesla na 20,9 % u dievčat a 14,2 % u chlapcov. Tieto zistenia potvrdzujú predpoklad, že
blízkosť vzťahu medzi dieťaťom a páchateľom negatívne ovplyvňuje ochotu dieťaťa
prehovoriť.
362
Prokurátori musia pochopiť, akým následkom by čelilo dieťa v prípade, že sa
vzoprie páchateľovi - a toto by malo byť súčasťou stratégie, ako v procese trestného stíhania riešiť
zistené nedostatky alebo anomálie vo výpovedi obete.
363
ODVOLANIE VÝPOVEDE
Bežný človek by očakával, že ak obeť raz niečo vypovie, bude si za tým za každých
okolností pevne stáť. Avšak na verbálne odhalenie treba nazerať skôr ako na proces, než
udalosť. Nebýva elegantné, stručné a upravené, ale často je skôr chaotické, spletité a posiate
nejasnosťou.
364
Niektoré štúdie identifikovali vzorec odhalenia, ktorý zahŕňa štádia
popierania, zdráhania, odhalenia, odvolania výpovede (t. j. popretia zneužívania, ktoré sa
objaví po predošlom odhalení) a opätovného potvrdenia výpovede.
365
Malloy a kolektív skúmali výskyt a príčiny odvolania výpovede počas formálneho
alebo neformálneho vypočúvania na vzorke 257 obetí CSA (vo veku 2 - 17 rokov), pričom
všetky prípady boli podložené a vylučovali možnosť, že by odvolanie výpovede mohlo
súvisieť s tým, že prvotná výpoveď bola krivá (falošná). Fenomén odvolania výpovede sa
celkovo vyskytol v 23,1 % prípadov, pričom v kontexte formálneho vypočúvania sa objavil
v 18,9 % prípadov. Pri viacrozmernej analýze sa potvrdilo, že tlak rodiny je najsilnejším
faktorom prispievajúcim k tomu, že obeť odvolá svoju výpoveď. Deti sú najzraniteľnejšie voči
359
Porovnaj: LYON, T. D. 2007. False Denials..., 2007; MYERS, J. E. B. Expert Testimony in Child Sexual Abuse
Litigation, 2010; BIDROSE, S. a GOODMAN, G. S. Testimony and evidence..., 2000; FALLER, K. C. Criteria for
judging the credibility ..., 1988; LAWSON, L., CHAFFIN, M. False negatives in sexual abuse disclosure interviews,
1992; SORENSON, T., SNOW, B. How children tell..., 1991.
360
V tejto súvislosti stojí za zmienku unikátny výskum, ktorý realizovali Sjöberg a Lindblad v r. 2002. Cieľom
výskumu bolo zistiť, do akej miery deti, ktoré boli sexuálne zneužité, odhalia informácie o svojich
skúsenostiach. Skúmalo sa 10 detí, ktoré boli zneužité rovnakým páchateľom dokopy 102 - krát. Videonahrávky
zachytávajúce CSA boli nájdené pri domovej prehliadke. Páchateľ nebol pre deti cudzincom. Žiadne dieťa
neodhalilo svoju viktimizáciu v dobe pred policajným vyšetrovaním. Priemerný vek detí bol 5,6 rokov pri
poslednom zneužití a 6,9 rokov pri policajnom vyšetrovaní. Žiadne dieťa nepoužilo falošné vyhlásenia o CSA
(teda nepopisovalo udalosti, ktoré sa nestali). U detí sa prejavila silná tendencia popierať alebo podceňovať
skúsenosti, čoho dôvodom sa javil byť nedostatok porozumenia zneužívajúcim aspektom udalostí, amnézia a
aktívne pokusy zabudnúť alebo sa vyhýbať spomienkam na CSA. Výskumníci konštatujú, že profesionáli nebudú
zrejme nikdy schopní identifikovať všetky obete CSA prostredníctvom výpovede dieťaťa. (Porovnaj: SJÖBERG,
R.L. a LINDBLAD, F. Limited disclosure of sexual abuse..., 2002).
361
National Institute of Child Health and Human Development (NICHD) Investigative Interview Protocol.
362
Porovnaj: HERSHKOWITZ, I. et al. Trends in children's disclosure of abuse in Israel, 2005.
363
Porovnaj: The Crown Prosecution Service. Guidelines on Prosecuting Cases..., 2013, čl. 54.
364
Porovnaj: GOODYEAR-BROWN, P. et al. Child Sexual Abuse: The Scope ot the Problem, 2012.
365
Porovnaj: SORENSON, T. a SNOW, B. How children tell..., 1991; SUMMIT, R. C. The child sexual abuse
accommodation syndrome, 1983.

MRAVNOSTNÁ KRIMINALITA AKO SPOLOČENSKÝ FENOMÉN A MOŽNOSTI JEJ KONTROLY
199
tlakom rodiny, ak sú mladšie, ak páchateľom je rodič, a ak nezneužívajúci rodič po tom, čo
bolo zneužívanie odhalené, neposkytuje obeti dostatočnú podporu.
366
Podobné zistenia uvádzajú aj iné štúdie. Odvolanie výpovede dieťaťa je zvlášť časté
v prípadoch, kedy páchateľom je osoba, ktorá je obeti blízka.
367
V pozadí odvolania výpovede
je najmä tlak zo strany rodiny, resp. zo strany osoby, ktorá sa o dieťa stará.
368
Pravdepodobnosť, že obeť poprie svoju viktimizáciu, je vyššia, ak osoba, ktorá sa o dieťa
stará, ho nepodporuje v procese odhalenia a objasňovania prípadu.
369
Ďalší autori medzi
zvyčajné motívy odvolania výpovede zaraďujú: nedostatok podpory zo strany rodiny; tlak
od rodiny alebo od iných; obviňovanie od rodiny alebo iných; pocit obete, že jej neveria;
izolácia; vzdanie sa nádeje; neférové zaobchádzanie; neposkytnutie pomoci; narušenie
kvality života; vnímanie odvolania ako cesty k riešeniu problému.
370
Jedným z možných
vysvetlení fenoménu odvolania výpovede je i to, že deti, ktoré trpia symptómami
posttraumatickej stresovej poruchy (PTSD) a ocitnú sa vo fáze vyhýbania, môžu v tejto fáze
popierať alebo odvolať pôvodnú výpoveď, pretože nedokážu zniesť úzkosť, navodenú
traumatickými spomienkami.
371
V zozname stratégií, ktoré treba aplikovať v trestnom konaní proti páchateľom CSA,
figuruje aj nutnosť vysvetliť a riešiť fenomén odvolania výpovede. Pri popise tejto stratégie
sa zdôrazňuje, že páchatelia CSA a nanešťastie niekedy aj nezneužívajúci rodič, vyvíjajú
mimoriadny tlak na detskú obeť potom, čo prezradí CSA. Tieto tlaky môžu byť zjavné, napr.
prejavy odmietnutia, zastrašovanie alebo ovplyvňovanie svedkov. Môžu byť však aj jemné,
a ťažko detekovateľné alebo opísateľné, ako napr. to, že nezneužívajúci rodič naďalej
udržiava kontakt alebo vzťah s páchateľom, alebo že páchateľ má naďalej prístup k dieťaťu
cez nezneužívajúceho rodiča. Bez ohľadu na spôsob tlaku, dopad je rovnaký: detská obeť cíti
tlak, že má odvolať svoju výpoveď, aby udržala rodinu pohromade. Preto by pri výskyte
fenoménu odvolania výpovede mali prokurátori hľadať dôkazy, ktoré by rehabilitovali a
potvrdili pôvodné pravdivé tvrdenia obete. Je veľmi dôležité predložiť dôkazy, ktoré
objasňujú kontext toho, že dieťa odvolalo svoju výpoveď. Napr. matka obete sa vyjadrila, že
neverí obeti alebo že rodina bude zničená, ak páchateľ pôjde do väzenia? Prokurátori sa tiež
môžu snažiť predložiť vyhlásenie, ktoré dieťa učinilo pred priateľmi, súrodencami,
príbuznými, zdravotníckymi či sociálnymi pracovníkmi, alebo pred políciou.
372
Na vyššie uvedenú stratégiu nadväzuje potreba reagovať na zastrašovanie a
ovplyvňovanie svedkov a marenie ich účasti v konaní.
373
Páchatelia, ale i nezneužívajúci
rodičia, sa často priamo vyhrážajú detskej obeti, navádzajú ju k tomu, aby odvolala výpoveď,
alebo inak ovplyvňujú jej schopnosť zúčastniť sa trestného konania. Páchatelia, ktorí sú
v príbuzenskom vzťahu s obeťou, majú široký prístup k obeti a informácie o jej osobe, ktoré
366
Porovnaj: MALLOY, L.C. et al. Filial Dependency and Recantation ..., 2007.
367
Porovnaj: FOYNES, M. M. et al. Child abuse : Betrayal and disclosure, 2009; LYON, T.D. 2007. False Denials...,
2007.
368
Porovnaj: SHIU, M. H. Unwarranted Skepticism, 2009; BRADLEY, A. R. a WOOD, J. M. How do children tell?,
1996.
369
Porovnaj: LAWSON, L., CHAFFIN, M. False negatives in sexual abuse disclosure interviews, 1992.
370
Porovnaj: MARX, S. P. Victim recantation in child sexual abuse cases, 1996; CHEUNG, M. Child Sexual Abuse :
Best Practices for Interviewing and Treatment, 2012.
371
Porovnaj: KOVEROLA, C., FOY, D. Post traumatic stress disorder symptomatology..., 1993.
372
LONG, J., WILKINSON, J., KAYS, J. 10 Strategies for Prosecuting Child Sexual Abuse .., 2011.
373
V tejto súvislosti u nás dostupné učebnice venované problematike mravnostnej kriminality síce konštatujú
(ale bližšie nešpecifikujú), že pri trestnom čine sexuálneho zneužívania musia byť v trestnom konaní objasnené
a preukázané, okrem iných okolností, i rozsah a forma ovplyvňovania obete, aby trestný čin zastierala
(CHMELÍK, J. et al. Mravnost, pornografie a mravností kriminalita, s. 116-117).

MRAVNOSTNÁ KRIMINALITA AKO SPOLOČENSKÝ FENOMÉN A MOŽNOSTI JEJ KONTROLY
200
sa snažia využiť preto, aby ju primäli podrobiť sa želaniam páchateľa (smerujúcim buď
k pokračovaniu zneužívajúcich praktík, alebo k zamedzeniu odhalenia a trestného stíhania).
Bežnou taktikou páchateľov je vyhrážanie sa tým, že zverejnia o nej informácie, týkajúce sa
nejakých jej pochybení v minulosti, a tým ju zahanbia alebo zdiskreditujú. Preto by v záujme
ochrany obetí mali byť prijaté systémové opatrenia, ktorých súčasťou by malo byť okrem
iného i edukovanie obetí a všetkých profesionálov, prichádzajúcich do kontaktu s obeťami
CSA, o taktikách, ktoré páchatelia používajú k zastrašovaniu obetí a svedkov. To by posilnilo
schopnosť obetí i profesionálov detekovať tieto snahy páchateľa a uchovať dôkazy
o zastrašovaní, ktoré by následne mali byť prokurátormi použité k rehabilitovaniu
dôveryhodnosti obete.
374
POZITÍVNE POSTOJE K PÁCHATEĽOVI
Bežný človek očakáva, že obeť CSA bude mať k páchateľovi jednoznačne negatívne
postoje. Ak sú postoje obete v rozpore s týmto očakávaním, vzbudzuje to pochybnosti o tom,
či je obeť vôbec obeťou. Tieto predsudky sa objavujú i u OČvTK. Stretli sme
sa s argumentáciou dozorujúcej prokurátorky, podľa ktorej, ak malo dieťa k otcovi pred
podaním trestného oznámenia matkou, resp. aj po podaní trestného oznámenia, prejavy
pozitívneho vzťahu k otcovi, tak otec nemohol dieťa zneužívať.
Ako však už bolo uvedené v texte vyššie, u obetí CSA (zvlášť v prípadoch, kde
páchateľom je niekto z príbuzných alebo rodine blízkych ľudí) sa bežne vyskytujú
ambivalentné pocity a postoje voči páchateľovi. Zneužívanie zo strany páchateľa, ktorý je vo
vzťahu k dieťaťu osobou cudzou, zvyčajne nevyvoláva ambivalentné alebo zmätené pocity.
Situácia je jasnejšia a dieťa sa môže ľahšie spoľahnúť na to, že okolie mu prejaví emočnú
podporu. Taktiež je jasné to, kam majú byť pocity zlosti nasmerované. Pri intrafamiliárnom
CSA avšak situácia býva omnoho komplikovanejšia. Rodinné vzťahy sú komplexné a väčšina
detských obetí má voči svojim rodičom ambivalentné (tak pozitívne, ako aj negatívne)
pocity.
375
Tá istá osoba, ktorá dieťaťu ubližuje, mu totižto v mnohých iných ohľadoch môže
prejavovať starostlivosť, zabezpečovať napĺňanie základných existenčných potrieb, ako
aj realizáciu množstva väčších či menších želaní. Je veľmi ťažké vzdať sa obrazu „dobrého“
rodiča (žiadne dieťa nechce mať negatívny obraz vlastného rodiča). Vzhľadom na to, že vo
vzťahu boli alebo sú i dobré „časy“, obeť môže spochybňovať seba samú, či ohľadne CSA
„nepreháňa“. Alebo možno zneužívanie bolo jediným časom, kedy dieťaťu bola prejavená
nejaká náklonnosť. Jedinec, ktorý má smäd, sa napije aj otrávenej vody, ak iná k dispozícii nie
je.
376
Medzi obeťou a páchateľom môže vzniknúť tzv. traumatické puto. Tento fenomén sa
objavuje u zneužívaných detí, týraných žien, vojnových zajatcov ale i v iných situáciách, kedy
sa ľudia ocitnú v stave zajatia. Násilník môže byť zároveň zdrojom občasným odmien a útechy -
a násilníci vedia, že toto je účinný nástroj na presadzovanie kontroly. Zneužívaný jedinec cíti lásku,
vďačnosť, empatiu a lojalitu voči násilníkovi.
377
Ak sa traumatické puto objavuje u rukojemníkov,
ktorí nemali žiadne predchádzajúce pozitívne puto so svojimi únoscami, o koľko pevnejšie bude
u dieťaťa vo vzťahu k rodičovi, ktorý je vnímaný ako zdroj života?
378
Obeť, ktorá je vystavená
masívnej manipulácii zo strany páchateľa, sa (bez vedomej snahy) naučí uvažovať spôsobom,
374
LONG, J., WILKINSON, J., KAYS, J. 10 Strategies for Prosecuting Child Sexual Abuse .., 2011.
375
RYAN, B. et al. Treatment of Intrafamilial Crime Victims, 2001.
376
Porovnaj: PANDORA’S PROJECT. Adult Survivors Continuing Relationships With Abusive Family, 2010.
377
Porovnaj: HERMAN, J. Trauma And Recovery, s. 72.
378
Porovnaj: PANDORA’S PROJECT. Adult Survivors Continuing Relationships With Abusive Family, 2010.

MRAVNOSTNÁ KRIMINALITA AKO SPOLOČENSKÝ FENOMÉN A MOŽNOSTI JEJ KONTROLY
201
ktorý plne vyhovuje potrebám a želaniam páchateľa. Vyvinú sa tu tzv. kognitívne distorzie,
379
vykoreňovanie ktorých môže vyžadovať dlhodobú psychoterapiu.
Faktory, ktoré sa podieľajú na umlčiavaní obete (distorzia reality, chýbajúca podpora,
komplicita okolia v podobe masívnej tabuizácie CSA, neidentifikovanie sa ako obeť, potreba
zachovania vzťahovej väzby, disociácia), sýtia aj ambivalentné pocity voči páchateľovi.
Absencia negatívnych prejavov pri kontakte s páchateľom môže byť s veľkou
pravdepodobnosťou znakom toho, že u obete sú aktivované silné psychické obranné
mechanizmy, najmä disociácia.
380
ABSENTUJÚCE ALEBO NEVÝRAZNÉ SYMPTÓMY TRAUMY
Bežný človek očakáva, že dieťa, ktoré je obeťou CSA bude vykazovať výrazné
symptómy traumy. Skúmanie následkov CSA (vrátane druhu a rozsahu zranení obete) je
samozrejmou súčasťou toho, čo má byť pri tomto trestnom čine v trestnom konaní
objasnené a preukázané.
381
Otázka, či suspektná obeť trpí symptómami traumy, je
chronickou súčasťou súboru otázok, zodpovedanie ktorých sa požaduje od prizvaného
súdneho znalca -psychológa.
Vedecké výskumy avšak odhalili, že asymptomatické obete tvoria až 40 % spomedzi
všetkých prípadov CSA; a ďalších 30 % obetí vykazuje len málo symptómov.
382
Škála možných
reakcií obete na traumu CSA je veľmi široká - od normálneho pozitívneho fungovania
v každodennom živote, ktoré nevykazuje nijaké varovné signály, cez málo výrazné signály, až
po očividné, extrémne negatívne signály.
Je možné, že v čase prebiehajúceho CSA a krátko po ňom mnohé obete nevykazujú
žiadne príznaky traumy, resp. vykazujú len príznaky nepatrné, a hĺbka traumy vyjde najavo až
v neskorej adolescencii alebo v dospelosti. V tejto súvislosti niektorí autori hovoria o tzv.
spiacich následkoch traumy.
383
Fenomén oneskoreného prepuknutia následkov traumy
možno vysvetliť tým, že rany zasadené v detstve a dospievaní, teda v kritickom období
formovania osobnosti, ukážu svoje ovocie aj tak až s odstupom času. Okrem toho, obranné
mechanizmy, ktoré sa pri traume aktivujú v organizme obetí, ich na čas môžu „prepnúť do
režimu fungovania“, v ktorom je poškodenie spôsobené traumou zastreté, neuvedomované,
aby sa vôbec zabezpečilo prežitie.
Nenájdenie (predpojato) predpokladaných symptómov traumy môže viesť OČvTK
k unáhlenému záveru, že dieťaťu ublížené nebolo. No paradoxne i nájdenie nejakých
symptómov môže byť zneužité k podkopaniu dôveryhodnosti obete. Niekedy, akoby si tí,
ktorí hodnota dôkazy, svojvoľne vytvárali vlastnú kategorizáciu symptómov traumy - v rámci
ktorej rozlišujú symptómy oprávnené/neoprávnené, tolerovateľné/neprípustné, vzbudzujúce
súcit/alebo vzbudzujúce odpor. A tak sa napr. chlapec, ktorý sa správa agresívne v kolektíve
rovesníkov, nepovažuje za dôveryhodnú obeť.
379
Pre ich bližší popis pozri publikáciu KARKOŠKOVÁ, S. Obete sexuálneho zneužívania detí, s. 69-71.
380
Pre podrobný popis rôznych foriem disociácie pozri: KARKOŠKOVÁ, S. Obete sexuálneho zneužívania detí ...,
s. 78-81.
381
Porovnaj: CHMELÍK, J. et al. Mravnost, pornografie a mravností kriminalita, s. 116-117.
382
Porovnaj: FRIEDRICH, W. Developmental Perspectives on Sexual Behavior..., 2003; KENDALL-TACKETT, K. A.
et al. Impact of sexual abuse on children, 1993.
383
Porovnaj: BRIERE, J. Methodological issues in the study of sexual abuse effects, 1992.

MRAVNOSTNÁ KRIMINALITA AKO SPOLOČENSKÝ FENOMÉN A MOŽNOSTI JEJ KONTROLY
202
NEKONZISTENTNÉ REAKCIE PROTEKTÍVNEHO RODIČA
Bežný človek predpokladá, že rodič mal vedieť o tom, čo sa deje obeti a mal byť
schopný to zastaviť, resp. mal okamžite zaujať vo vzťahu k dieťaťu jasný ochranný postoj. Ak
tieto očakávania nenaplnil, je to jeho vina. Zabúda sa tu však na to, že ak nezneužívajúci
rodič páchateľa pozná, ak má k nemu blízky vzťah a dôveruje mu, potom je i on sám zradený,
traumatizovaný. Je sekundárnou obeťou.
Rodič nemusí byť schopný identifikovať, čo sa deje/stalo. Manipulácii zo strany
páchateľa je vystavené nielen dieťa, ale i rodič, v dôsledku čoho prechováva k podozrivému
jedincovi dôveru. Aj keď má podozrenie, že niečo nie je v poriadku, jeho pozícia mu nemusí
dovoliť ochrániť dieťa (páchateľ môže mať obeť pod svojou kontrolou). Rodič sám môže byť v
ohrození, keď sa snaží ochrániť dieťa a môže potrebovať podporu obdobne ako dieťa.
384
U nezneužívajúceho rodiča sa môžu prejavovať obdobné psychické obranné
mechanizmy ako u primárnych obetí, ako napr. disociácia. Môže trvať dlhý čas, kým
nezneužívajúci rodič uverí, že CSA je realitou v jeho vlastnej rodine. Inštinkt chrániť vlastné
dieťa preto môže byť aktivovaný akoby oneskorene, a nemusí sa prejavovať veľmi
vyhranene. Často sa objavujú ambivalentné reakcie. Výskumy ukázali, že rodičia, ktorí sú
sami uviaznutí v ambivalentných pocitoch voči páchateľovi, nemusia byť primerane podporní
vo vzťahu k viktimizovanému dieťaťu. Ambivalentné reakcie sa definujú ako také, kedy rodič
vykazuje nekonzistentné reakcie nesúhlasu voči páchateľovi.
385
Zistilo sa, že dokonca aj
matky, ktoré boli vo všeobecnosti vo vzťahu k svojmu sexuálne zneužitému dieťaťu
podporné a protektívne, niekedy vykazovali nekonzistentné a ambivalentné reakcie.
386
Ambivalencia a podporné správanie môžu u daného rodiča koexistovať súbežne a z času na
čas môžu vytvárať príležitosti pre intervenciu.
387
Reakcie nezneužívajúceho rodiča sa môžu líšiť v závislosti od rôznych faktorov, ako
je jej/jeho vzťah k páchateľovi/páchateľke, vlastná história zneužívania v detstve, vek a
pohlavie dieťaťa. Výskumy odhalili, že starajúce sa osoby sú menej podporujúce v situáciách,
ak medzi nimi a údajným páchateľom je blízky vzťah, ďalej v situáciách domáceho násilia,
alebo ak starajúca sa osoba je závislá, alebo ak bola v detstve zanedbávaná.
388
Zistilo sa, že
matky boli náchylnejšie uveriť tomu, že k CSA došlo, ak neboli aktuálnymi sexuálnymi
partnerkami páchateľa.
389
Adolescentné obete vnímali svoje matky ako menej podporné, ak
žili s páchateľom v čase zneužívania a viac podporné, ak žili oddelene od páchateľa.
390
Klimeš
popisujúc dynamiku partnerských rozchodov uvádza, že jedinec „síce zákonite trpí
nepríjemnými vlastnosťami partnera, ale miera, do akej mu vadia, a či mu pripadajú
neznesiteľné, závisí na tom, ako veľmi si pripustí možnosť rozchodu“.
391
Z uvedeného sa dá
vyvodiť, že nezneužívajúci rodič môže byť sám uviaznutý v pasci popierania a ambivalencie,
pokým si nepripustí možnosť ukončenia vzťahu.
384
Porovnaj: The Crown Prosecution Service. Guidelines on Prosecuting Cases..., 2013, čl. 12, Annex C.
385
Porovnaj: BOLEN, R., LAMB, J. L. Can non offending mothers of sexually abused children be both ambivalent
and supportive?, 2007.
386
Porovnaj: ELLIOTT, A., CARNES, C. Reactions of Nonoffending Parents to the Sexual Abuse..., 2001.
387
Porovnaj: LEVENSON, J. S., MORIN, J. W. Treating nonoffending parents..., 2001.
388
Porovnaj: OLAFSON, E. a LEDERMAN, J. C. S. The State of the Debate About Children's Disclosure.., 2006;
PAINE, M. L., HANSEN, D. Factors influencing children to self-disclose sexual abuse, 2002.
389
Porovnaj: ELLIOTT, A., CARNES, C. Reactions of Nonoffending Parents to the Sexual Abuse..., 2001.
390
Porovnaj: CYR, M. et al. Predictors of Maternal Support, 2003.
391
KLIMEŠ, K. Partneři a rozchody, s. 15-22.

MRAVNOSTNÁ KRIMINALITA AKO SPOLOČENSKÝ FENOMÉN A MOŽNOSTI JEJ KONTROLY
203
Myšlienky, emócie a reakcie nezneužívajúceho rodiča sa často menia v priebehu
času akýmkoľvek smerom, a to podľa okolností.
392
V praxi sa žiaľ tieto zmeny predpojato
interpretujú ako znak nevierohodnosti svedka/oznamovateľa trestného činu. Je
nevierohodný, ak trestné oznámenie podával až s odstupom času, odkedy sa o veci dozvedel,
alebo ak v priebehu konania zmenil svoju výpoveď, alebo ak inkriminovaný skutok neskôr
definuje s použitím inej terminológie než prvotne, alebo ak trestné oznámenie ani nepodal,
alebo ak trestné konanie prebieha paralelne s civilným konaním o úpravu styku rodičov
a maloletých detí, alebo ak sa napriek zastaveniu trestného stíhania snaží v záujme ochrany
dieťaťa, aby boli aplikované legitímne opravné prostriedky po tom, čo sa oneskorene dostal
k informáciám, ktoré mu predtým ako rodičovi - oznamovateľovi (ktorý nie je účastníkom
konania) neboli sprístupnené, atď. Raz sa javí byť jeho postoj k dieťaťu ako hypoprotektívny,
inokedy ako hyperprotektívny, skrátka v očiach tých, ktorých sa vec osobne netýka, nie je
jeho postoj nikdy adekvátny či správny.
Pritom je nepochybné, že i nezneužívajúci rodič je obeťou - sekundárnou. Je
v nezávideniahodnej situácii a potrebuje podporu k tomu, aby si príliš krutú realitu vôbec
pripustil, a následne sa s ňou vysporiadal spôsobom, ktorý bude v súlade s najlepším
záujmom dieťaťa. Väčšina rodičov sa s problematikou CSA nestretla nikdy predtým, než táto
problematika postretla ich. Na takúto situáciu ich nepripravila ani výchova, ani škola, ani
média. I keď v rámci právneho povedomia vedia, aké konanie je asi trestné, sotva majú
predstavu o tom, čo všetko zahŕňa trestno-právne konanie a aké prostriedky v rámci
existujúceho systému majú, resp. nemajú k dispozícii na ochranu vlastného dieťaťa. So
všetkým sa oboznamujú „za pochodu“, neraz dostávajú rozporuplné informácie alebo rady,
tápu a snažia sa konať najlepšie, ako v danom čase vedia a v daných okolnostiach smú alebo
vládzu (finančne, časovo i psychicky). Predpojaté posudzovanie reakcií rodiča - oznamovateľa
rozhodne neprispieva k objasneniu a zmysluplnému riešeniu prípadov CSA.
ZÁVER
Vzhľadom na to, že neznalosť kontraintuitívnych reakcií môže viesť k predpojatému
posudzovaniu prípadov CSA, k neopodstatnenému spochybňovaniu dôveryhodnosti obetí
a k ich sekundárnej viktimizácii, je nutné k prípadom CSA prizývať expertov na predmetnú
problematiku, aby zdanlivo neadekvátne reakcie obetí vysvetlili vyšetrovateľom,
prokurátorom či sudcom.
393
Princíp prezumpcie statusu obeti musí byť rešpektovaný bez
ohľadu na to, či sa nám reakcie obetí zdajú byť správne alebo nie. Návody na vysporiadanie
sa s traumou totiž nie sú súčasťou školských osnov ani výchovy. A napokon žiadne návody
ani nie sú. Reakcie obetí CSA sú podmienené dynamikou fyziologickej, psychickej, sociálnej
a kultúrnej „pasce“, v ktorej sú lapené.
LITERATÚRA
 BIDROSE, S., GOODMAN, G. S. Testimony and evidence : A scientific case study of memory for child sexual
abuse. In Applied Cognitive Psychology, 2000, č.14, s. 197-213.
 BOLEN, R., LAMB, J. L. Can non offending mothers of sexually abused children be both ambivalent and
supportive? In Child Maltreatment, 2007, č. 12(2), s. 191-197.
392
Porovnaj: LEVENSON, J.S. et al. Experiences of nonoffending parents.., 2012.
393
Porovnaj: LONG, J.G. Introducing Expert Testimony to Explain Victim Behavior..., 2007; MYERS, J.E.B. Expert
Testimony in Child Sexual Abuse Litigation, 2010; The Crown Prosecution Service. Guidelines on Prosecuting
Cases..., 2013; LONG, J., WILKINSON, J. a KAYS, J. 10 Strategies for Prosecuting Child Sexual Abuse at the Hands
of a Family Member, 2011.

MRAVNOSTNÁ KRIMINALITA AKO SPOLOČENSKÝ FENOMÉN A MOŽNOSTI JEJ KONTROLY
204
 BOTTOMS, B. L., RUDNICKI, A. G., EPSTEIN, M. A. A Retrospective Study of Factors Affecting the Disclosure
of Childhood Sexual and Physical Abuse. In PIPE, M. E., LAMB, M. E., ORBACH, Y., CEDERBORG, A. C. Child
Sexual Abuse : Disclosure, Delay and Denial. New York : Routledge, Psychology Press, Taylor & Francis
Group, 2007, s. 175-194.
 BRADLEY, A. R., WOOD, J. M. How do children tell? The disclosure process in child sexual abuse. In Child
Abuse & Neglect, 1996, č. 20 (9), s. 881-891.
 BRIERE, J. Methodological issues in the study of sexual abuse effects. In Journal of Consulting & Clinical
Psychology, 1992, č.60, s. 196-203.
 COSSINS, A. Prosecuting Child Sexual Assault Cases : Are vulnerable witness protections enough? In
Current Issues in Criminal Justice, 2006, č. 18(2).
 COUNCIL OF EUROPE. One in Five: Council of Europe campaign to stop sexual violence against children.
2012. [cit. 2015-03-20]. Dostupné na internete:
http://www.coe.int/t/dg3/children/1in5/Source/Campaign%20outline_28042012_en.pdf.
 CRISMA, M., BASCELLI, E., PACI, D., ROMITO, P. Adolescents who experienced sexual abuse: fears, needs
and impediments to disclosure. In Child Abuse and Neglect, 2004, č. 28 (10), s. 1035-1048.
 CYR, M., WRIGHT, J., TOUPIN, J., OXMAN-MARITINEZ, J., McDUFF, P., THERIAULT, C. Predictors of
Maternal Support : The Point of View of Adolescent Victims of Sexual Abuse and Their Mothers. In Journal
of Child Sexual Abuse, 2003, č. 12(1), s. 39-65.
 Dohovor Rady Európy o ochrane detí pred sexuálnym vykorisťovaním a sexuálnym zneužívaním, 2007.
 ELLIOTT, A., CARNES, C. Reactions of Nonoffending Parents to the Sexual Abuse of Their Child: A Review of
the Literature. In Child Maltreatment, 2001, č. 6(4), s. 314-331.
 ELLIOTT, D. M., BRIERE, J. Posttraumatic stress associated with delayed recall of sexual abuse: A general
population study. In Journal of Traumatic Stress, 1995, č. 8, s. 629-647.
 FALLER, K. C. Criteria for judging the credibility of children's statements about their sexual abuse. In Child
Welfare, 1988, č. 67(5), s. 389-401.
 FINKELHOR, D., HOTALING, G. T., LEWIS, I. A., SMITH C. Sexual abuse in a national survey of adult men and
women: prevalence, characteristics, and risk factors. In Child Abuse & Neglect, 1990, č. 14, s. 19-28.
 FOYNES, M. M., FREYD, J. J. a DePRINCE, A.P. Child abuse: Betrayal and disclosure. In Child Abuse &
Neglect, 2009, č. 33, s. 209-217.
 FREYD, J., BIRRELL, P. Blind to betrayal : Why we fool ourselves we aren’t being fooled. New Jersey : Wiley
& Sons, Inc., 2013.
 FRIEDRICH, W. Developmental Perspectives on Sexual Behavior in Children and Adolescents. Mayo Clinic
and Mayo Medical School. Paper presented at 9th ISPCAN European Conference on Child Abuse and
Neglect, Warsaw, 2003.
 GOODMAN-BROWN T. B., EDELSTEIN R. S., GOODMAN G. S., JONES D. P. a GORDON D. S. Why children tell
: a model of children's disclosure of sexual abuse. In Child Abuse & Neglect, 2003, č. 27(5), s. 525-541.
 GOODYEAR-BROWN, P., FATH, A., MYERS, L. 2012. Child Sexual Abuse: The Scope ot the Problem. In
Goodyear-Brown, P. ed. Handbook of Child sexual Abuse: Identification, Assessment and Treatment.
Hoboken, New Jersey : John Wiley & Sons, Inc., 2012, s. 3-28.
 HANSON, R. F., RESNICK, H. S., SAUNDERS, B. E., KILPATRICK, D. G. a BEST, C. Factors Related to the
Reporting of Childhood Rape. Child Abuse & Neglect, 1999, č. 23 (6), s. 559-569.
 HÉBERT, M., TOURIGNY, M., CYR, M., McDUFF, P. a JOLY, J. Prevalence of childhood sexual abuse and
timing of disclosure in a representative sample of adults from Quebec. In Canadian Journal of Psychiatry,
2009, č. 54 (9), s. 631-636.
 HERMAN, J. Father-daughter incest. Cambridge, MA : Harvard University Press, 1981.
 HERMAN, J. Trauma And Recovery : From Domestic Abuse To Political Terror, Basic Books, USA, 1990.
 HERSHKOWITZ, I., HOROWITZ, D., LAMB, M. E. Trends in children's disclosure of abuse in Israel : A national
study. In Child Abuse & Neglect, 2005, č. 29 (11), s. 1203-1214.
 CHEIT, R. E. a FREYD, J. J. Let's have an honest fight against child sex abuse. In Brown University Child &
Adolescent Behavior Letter, 2005, č. 21(6), s. 8.
 CHEUNG, M. Child Sexual Abuse : Best Practices for Interviewing and Treatment. Chicago, Il : Lyceum
Books, Inc., 2012.
 CHMELÍK, J. et al. Mravnost, pornografie a mravností kriminalita. Praha : Portál, 2003.
 IDISIS, Y. a OZ, S. Disclosing the Secret: Working with Families around Sexual Abuse Victimization. In BOER,
D. P., EHER, R., CRAIG, L. A., MINER, M. H. a PFÄFFLIN, F. eds. International Perspectives on the Assessment

MRAVNOSTNÁ KRIMINALITA AKO SPOLOČENSKÝ FENOMÉN A MOŽNOSTI JEJ KONTROLY
205
and treatment of Sexual Offenders: Theory, Practice, and Research. Chichester : John Wiley & Sons, Ltd.,
2011, s. 397-418.
 KARKOŠKOVÁ, S. Obete sexuálneho zneužívania detí medzi nami. Veľký Šariš ?- Kanaš : Ascend, 2014.
 KELLOGG, N. The evaluation of sexual abuse in children. In Pediatrics, 2005, č. 25, s. 506-512.
 KENDALL-TACKETT, K. A., WILLIAMS, L. M., FINKELHOR, D. Impact of sexual abuse on children: A review
and synthesis of recent empirical studies. In Psychological Bulletin, 1993, č. 113 (1), s. 164-180.
 KLIMEŠ, K. Partneři a rozchody. Praha : Portál, 2005.
 KOVEROLA, C. a FOY, D. Post traumatic stress disorder symptomatology in sexually abused children :
Implications for legal proceedings. In Journal of' Child Sexual Abuse, 1993, č. 2(4), s. 119-128.
 LAMB, M. E., HERSHKOWITZ, I., ORBACH, Y., ESPLIN, P. W. Tell Me What Happened : Structured
Investigative Interviews of Child Victims and Witnesses (Wiley Series in The Psychology of Crime, Policing
and Law). Chichester, UK: John Wiley & Sons, Ltd., 2008.
 LAWSON, L., CHAFFIN, M. False negatives in sexual abuse disclosure interviews: Incidence and influence of
caretaker's belief in abuse in cases of accidental abuse discovery by diagnosis of STD. In Journal of
Interpersonal Violence, 1992, č. 7(4), s. 532 - 542. doi:10.1177/088626092007004008.
 LEVENSON, J. S., MORIN, J. W. Treating nonoffending parents in sexual abuse cases: Connections for family
safety. Thousand Oaks, CA : Sage Publications, 2001.
 LEVENSON, J. S., TEWKSBURY, R., DiGIORGIO-MILLER, J. Experiences of nonoffending parents and
caretakers in child sexual abuse cases. In The Southwest Journal of Criminal Justice, 2012, Vol. 8(2), s. 179-
194.
 LEVENTHAL, J. M. Epidemiology of sexual abuse of children: Old problems, new directions. In Child Abuse
& Neglect , 1998, č. 22 (6), s. 481-491.
 LOFTUS, E. F., POLONSKY, S., FULLILOVE, M. T. Memories of childhood sexual abuse: Remembering and
repressing. In Psychology of Women Quarterly, 1994, č. 18, s. 67-84.
 LONDON, K., BRUCK, M., CECI, S. J. a SHUMAN, D. W. Disclosure of Child Sexual Abuse: A Review of the
Contemporary Empirical Literature. In PIPE, M. E., LAMB, M. E., ORBACH, Y. a CEDERBORG, A. C. Child
Sexual Abuse: Disclosure, Delay and Denial. New York : Routledge, Psychology Press, Taylor & Francis
Group, 2007, s. 11-39.
 LONG, J.G. Introducing Expert Testimony to Explain Victim Behavior in Sexual and Domestic Violence
Prosecutions. Alexandria, VA : American Prosecutors Research Institute, the research and development
division of the National District Attorneys Association, 2007.
 LONG, J., WILKINSON, J., KAYS, J. 10 Strategies for Prosecuting Child Sexual Abuse at the Hands of a Family
Member. In Strategies: The Prosecutors’ Newsletter on Violence Against Women. Washington, DC. 5
(2011), s. 1-8.
 LYON, T. D. False Denials: Overcoming Methodological Biases in Abuse Disclosure Research. In PIPE, M. E.,
LAMB, M. E., ORBACH, Y., CEDERBORG, A. C. eds. Child Sexual Abuse : Disclosure, Delay and Denial. New
York : Routledge, 2007, s. 41-60.
 LYON, T. D. a AHERN, E. C. Disclosure of child sexual abuse. In J.E.B. MYERS, ed. The APSAC handbook on
child maltreatment (3rd. ed.) Newbury park, CA : Sage, 2011, s. 233-252.
 MALLOY, L. C., LYON, T. D. a QUAS, J. A. Filial Dependency and Recantation of Child Sexual Abuse
Allegations. In Journal of the American Academy of Child & Adolescent Psychiatry, 2007, č. 46(2), s. 162-
170.
 MARX, S.P. Victim recantation in child sexual abuse cases: The prosecutor’s role in prevention. In Child
Welfare, 1996, č. 75(3), s. 219-233.
 MAY-CHAHAL, C., HERCZOG, M. Child sexual abuse in Europe. Strasbourg : Council of Europe Publishing.
2003.
 MELCHERT, T. P., PARKER, R. L. Different Forms Of Childhood Abuse And Memory. In Child Abuse &
Neglect, 1997, č. 21 (2), s. 125-135.
 MYERS, J. E. B. Expert Testimony in Child Sexual Abuse Litigation : Consensus and Confusion. In UC Davis
Journal of Juvenile Law & Policy, 2010, č. 14(1). [cit. 2015-03-20]. Dostupné na internete:
http://jjlp.law.ucdavis.edu/archives/vol-14-no-1/Myers.pdf.
 OLAFSON, E. a LEDERMAN, J. C. S. The State of the Debate About Children's Disclosure Patterns in Child
Sexual Abuse Cases. In Juvenile and Family Court Journal, 2006, č. 57(1), s. 27-40.
 OSN. Dohovor o právach dieťaťa : Všeobecný Komentár č. 13 (2011) - Právo dieťaťa na ochranu pred
všetkými formami násilia. OSN, Výbor pre práva dieťaťa, 2011.

MRAVNOSTNÁ KRIMINALITA AKO SPOLOČENSKÝ FENOMÉN A MOŽNOSTI JEJ KONTROLY
206
 PAINE, M. L., HANSEN, D. Factors influencing children to self-disclose sexual abuse. In Clinical Psychology
Review, 2002, č. 22, s. 271-295.
 PANDORA’S PROJECT. Adult Survivors Continuing Relationships With Abusive Family. 2010. [cit. 2015-03-
20]. Dostupné na internete:
http://www.pandys.org/articles/continuingrelationshipswithabusivefamily.html.
 PERNEROVÁ, R. A. Tabu v rodinné komunikaci : O čem se v rodinách nemluví, ač by to bylo užitečné. Praha
: Portál, 2000.
 RYAN, B., GILLIES, E., KENT, J., BAKER, S., DURFEE, M., WINTERSTEIN, M., KNAPP, P. Treatment of
Intrafamilial Crime Victims. In WINTERSTEIN, M. a SCRIBNER, S.R. eds. Mental Health Care for Child Crime
Victims: Standards of Care Task Force Guidelines. Victims of Crime Program, California Victim
Compensation and Government Claims Board, 2001, kap 6, s. 1-14.
 SALTER, A. C. Transforming Trauma. A Guide to Understanding and Treating Adult Survivors of Child Sexual
Abuse. Thousand Oaks : Sage Publications, Inc. 1995.
 SAUZIER, M. Disclosure of child sexual abuse: For better or for worse. In Psychiatric Clinics of North
America, 1989, č. 12, s. 455-469.
 SHIU, M.H. Unwarranted Skepticism: The Federal Courts’ Treatment Of Child Sexual Abuse
Accommodation Syndrome. In Southern California Interdisciplinary Law Journal, 2009, č. 18, s. 651-677.
 SJÖBERG, R. L. a LINDBLAD, F. Limited disclosure of sexual abuse in children whose experiences were
documented by videotape. In The American Journal of Psychiatry, 2002, č. 159(2), s. 312-314.
 SMITH, D., LETOURNEAU, E. J., SAUNDERS, B. E., KILPATRICK, D. G., RESNICK, H. S., BEST, C. L., Delay in
disclosure of childhood rape: Results from a national survey. In Child Abuse & Neglect, 2000, č. 24 (2), s.
273-287.
 SOMER, E., SZWARCBERG, S. Variables in delayed disclosure of childhood sexual abuse. American Journal
of Orthopsychiatry, 2001, č. 71, s. 332-341.
 SORENSON, T. a SNOW, B. How children tell: The process of disclosure in child sexual abuse. In Child
Welfare, 1991, č. 70(1), s. 3-15.
 SPRINGS, F. E., FRIEDRICH, W. N. Health risk behaviors and medical sequelae of childhood sexual abuse. In
Mayo Clinic Proceedings, 1992, č. 67, s. 527-532.
 SUMMIT, R. C. The child sexual abuse accommodation syndrome. In Child Abuse & Neglect, 1983, č. 7, s.
177-193.
 THE CROWN PROSECUTION SERVICE. Guidelines on Prosecuting Cases of Child Sexual Abuse. London SE1
9HS : Rose Court, 2 Southwark Bridge. 2013. [cit. 2015-03-20]. Dostupné na internete:
http://www.cps.gov.uk/legal/a_to_c/child_sexual_abuse/#content.
doc. ThDr. Mgr. Slávka Karkošková, PhD.
Ústav sociálnych vied a zdravotníctva bl. P. P. Gojdiča v Prešove
Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, n.o. Bratislava
slavka.karkoskova@gmail.com

MRAVNOSTNÁ KRIMINALITA AKO SPOLOČENSKÝ FENOMÉN A MOŽNOSTI JEJ KONTROLY
244
Názov: Zborník vedeckých štúdií a odborných článkov z medzinárodnej virtuálnej vedeckej
konferencie na tému MRAVNOSTNÁ KRIMINALITA AKO SPOLOČENSKÝ FENOMÉN A MOŽNOSTI JEJ
KONTROLY
Recenzenti: prof. Ing. Miroslav Lisoň, PhD., doc. Ing. Pavol Augustín, CSc.
Zborník editovala/zostavila: JUDr. Monika Hullová, PhD.
Vydala: Akadémia Policajného zboru v Bratislave
Tlač: Centrum polygrafických služieb
Účel: zborník z konferencie
Rozsah: 244 strán
Formát: B 5
Náklad: 62 výtlačkov
Rok a poradie vydania: 2015, I.
Jazyková úprava: JUDr. Monika HULLOVÁ, PhD.
Grafická úprava: Mgr. Ľuboš HULLA, Šimon Hulla
ISBN 978 - 80 - 8054 - 647 - 2
EAN 9788080546472