ChapterPDF Available

Sociálna (ne)zodpovednosť zoči-voči prípadom sexuálneho zneužívania detí

Authors:

Abstract

Podľa výskumov sa asi dvadsať percent žien a päť až desať percent mužov na celom svete stalo obeťami sexuálneho zneužívania detí (CSA). CSA je vo väčšine legislatív sveta chápané ako závažný zločin. Tento zločin ťažko napáda ľudské práva a v rôznych oblastiach života obetí zanecháva dlhodobý negatívny dopad. Dalo by sa predpokladať, že ľudia zaujímajú k CSA jednoznačne negatívny postoj, ktorý sa prejaví aj v ich praktickom správaní sa v situáciách, keď sa stretnú s konkrétnym prípadom: teda, že podniknú kroky na ochranu, podporu a rehabilitáciu obeti CSA a páchateľa nejakým spôsobom sankcionujú za porušenie noriem. V skutočnosti je však takýto scenár skôr výnimočný. Príspevok poukazuje na niektoré poznatky sociálnej psychológie, vysvetľujúce prečo ľudia niekedy pomáhajú a inokedy nie; predstavuje stručný prierez vývojom celospoločenského postoja k problematike sexuálneho zneužívania detí (CSA), a prostredníctvom analýzy základných etických dilem ohľadne prípadov CSA odhaľuje individuálne hodnoty a motívy, z ktorých rôznorodé postoje voči CSA pramenia. Príspevok predstavuje vybrané komponenty sociálnej nezodpovednosti v problematike CSA a podnecuje čitateľa k preskúmaniu svojej vlastnej postojovej pozície k tomuto závažnému fenoménu.
Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, Bratislava
Detašované pracovisko Kráľovnej Pokoja z Medžugorja, Bardejov
Bardejov 2012
František Hanobik, Anton Červeň
Sociálny rozmer človeka v súčasnom svete
Recenzovaný zborník vedeckých prác pedagógov
Detašovaného pracoviska Kráľovnej Pokoja z Medžugorja, Bardejov
Sociálny rozmer človeka
v súčasnom svete
Recenzovaný zborník vedeckých prác pedagógov
Detašovaného pracoviska Kráľovnej Pokoja z Medžugorja, Bardejov
František Hanobik, Anton Červeň
_________________________
Názov: Sociálny rozmer človeka v súčasnom svete
Vydavateľ: Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety Bratislava
Detašované pracovisko Královnej Pokoja z Medžugoria, Bardejov
© Editori
Doc. PhDr. František Hanobik, PhD.
ThDr. PaedDr. Anton Červeň, PhD.
Recenzenti
Prof. MUDr. Vladimír Krčméry, DrSc., Dr.h.c.
VŠZaSP sv. Alžbety, Bratislava, Slovenská republika
Prof. ThDr. Ing. Jozef Kutarňa, PhD.
VŠZaSP sv. Alžbety, Bratislava, Slovenská republika
Prof. ThDr. JCDr. Anton Fabian, PhD.
Katolícka univerzita v Ružomberku, Slovenská republika
Technická spolupráca: PhDr. Radoslav Micheľ, PhDr. Peter Exner
Jazyková úprava: Texty neprešli jazykovou úpravou. Za jazykovú a obsahovú stránku sú
zodpovední autori jednotlivých prípevkov.
Rok vydania: 2012
Pocet strán: 293
ISBN: 978-80-8132-037-8
Sociálny rozmer človeka v súčasnom svete
František Hanobik, Anton Červeň
2
OBSAH
Hospodárska kríza,nezamestnanosť a jej dopad na minimálnu mzdu v Slovenskej republike
Štefan Bugri, Emília Pribišová…………………………………………………..……………... 4
Postavenie dieťaťa v súčasnej spoločnosti
Nataša Bujdová ………………………………………………………………………....………. 25
Kam ide človek?
Anton Červeň ……………………………………………………………………………………. 42
Sociálny rozmer mladých ľudí v súčasnom svete
Ján Gurský ………………………………………………………………………………………. 73
Rozmer sociálnej práce s nezamestnanými osobami a osobami nachádzajúcimi sa
v hmotnej núdzi
Eva Halušková, Štefánia Derevjaníková ........................................................................................ 91
Človek a etické princípy
František Hanobik ………………………………………………………………………............. 110
Duch Svätý ako inšpirátor konania dobra človeka
Mária Hardy …………………………………………………………………………………...... 132
Sociálna (ne)zodpovednosť zoči-voči prípadom sexuálneho zneužívania detí
Slávka Karkošková ......................................................................................................................... 154
Ponímanie výchovy a človeka v postmodernej spoločnosti
Slavomír Laca ................................................................................................................................. 180
Integrácia mentálne postihnutých detí a práca s nimi
Igor Magera ……………………………………………………………………………………...203
Nezamestnanosť mladých ľudí ako sociálny problém
Radoslav Micheľ……………………………………………………………………….………… 230
Rodina quo vadis?
Peter Tirpák ……………………………………………………………………………………... 248
Sociálna terapia ako prostriedok zlepšenia kvality života seniorov
Peter Vansač …………………………………………………………………………………….. 275
Sociálny rozmer človeka v súčasnom svete
František Hanobik, Anton Červeň
154
Sociálna (ne)zodpovednosť zoči-voči prípadom sexuálneho zneužívania detí
SLÁVKA KARKOŠKOVÁ
VŠ medzinárodného podnikania ISM Slovakia v Prešove,
pedagóg v študijnom odbore sociálna práca.
Úvod: Podľa výskumov sa asi dvadsať percent žien a päť desať percent mužov na celom svete
stalo obeťami sexuálneho zneužívania detí (CSA). CSA je vo väčšine legislatív sveta chápané ako
závažný zločin. Tento zločin ťažko napáda ľudské práva a v rôznych oblastiach života obetí
zanecháva dlhodobý negatívny dopad. Dalo by sa predpokladať, že ľudia zaujímajú k CSA
jednoznačne negatívny postoj, ktorý sa prejaví aj v ich praktickom správaní sa v situáciách, keď sa
stretnú s konkrétnym prípadom: teda, že podniknú kroky na ochranu, podporu a rehabilitáciu obeti
CSA a páchateľa nejakým spôsobom sankcionujú za porušenie noriem. V skutočnosti je však takýto
scenár skôr výnimočný.
Jadro práce: Príspevok poukazuje na niektoré poznatky sociálnej psychológie, vysvetľujúce prečo
ľudia niekedy pomáhajú a inokedy nie; predstavuje stručný prierez vývojom celospoločenského
postoja k problematike sexuálneho zneužívania detí (CSA), a prostredníctvom analýzy základných
etických dilem ohľadne prípadov CSA odhaľuje individuálne hodnoty a motívy, z ktorých rôznoro
postoje voči CSA pramenia.
Záver: Príspevok predstavuje vybrané komponenty sociálnej nezodpovednosti v problematike CSA
a podnecuje čitateľa k preskúmaniu svojej vlastnej postojovej pozície k tomuto závažnému
fenoménu.
Literatúra:
BATSON, C. D - FULTZ, J. - SCHOENRADE, P. A. 1987. Distress and empathy: Two qualitatively
distinct vicarious emotions with different motivational consequences. In: Journal of Personality,
55(1), 19-39.
BERKOWITZ L. - DANIELS L. R. 1964. Affecting the salience of the social responsibility norm:
effects of past help on the response to dependency relationships. In: Journal of Abnormal and
Social Psychology Volume 68, Issue 3, March 1964, Pages 275-281
Kontakt na autorku: ThDr. Mgr. Slávka Karkošková, PhD. Vysoká škola medzinárodného
podnikania ISM Slovakia v Prešove, Duchnovičovo námestie 1, 080 01 Prešov, e-mail:
karkoskova@ismpo.sk; ascend@azet.sk
Sociálny rozmer človeka v súčasnom svete
František Hanobik, Anton Červeň
155
Social (ir)responsibility face-to-face the cases of child sexual abuse
SLAVKA KARKOSKOVA
International school of management ISM Slovakia in Presov, teacher in the study of social work.
Introduction: Research reveals that about twenty percent of women and five to ten percent of men
worldwide were victims of child sexual abuse (CSA). CSA is understood as a serious crime in the
majority of legislations all over the world. This crime represents massive violation of human rights
and generates long-term negative impact in various aspects of victims´ lives. One could suppose that
people have clearly negative attitude toward CSA which is manifested in practical actions in
situations when people face to a particular case: so that they take steps to protect, support and
rehabilitate the victims and somehow punish the perpetrator due to his trespass of the norms.
However in reality such scenario is rather unique.
Main part: The paper points at some of the findings of social psychology that are explaining why
people sometimes help and sometimes not; it introduces a brief overview of the development of
social approach to the issue of child sexual abuse (CSA); and through the analysis of ethical
dilemmas regarding the CSA cases it reveals individual values and motives from which diverse
attitudes towards CSA spring.
Conclussion: The paper describes selected components of social irresponsibility in dealing with
cases of CSA and inspires the reader to have a closer look on his/her attitude position toward such
serious phenomenon.
Literature:
BATSON, C. D., FULTZ, J., SCHOENRADE, P. A. 1987. Distress and empathy: Two qualitatively
distinct vicarious emotions with different motivational consequences. In: Journal of Personality,
55(1), p. 19-39.
BERKOWITZ, L., DANIELS, L. R. 1964. Affecting the salience of the social responsibility norm:
effects of past help on the response to dependency relationships. In: Journal of Abnormal and
Social Psychology Volume 68, Issue 3, March 1964, p. 275-281.
The first author contact: ThDr. Mgr. Slavka Karkoskova, PhD., International school of
management ISM Slovakia in Presov, Duchnovicovo namestie 1, 080 01 Presov,
karkoskova@ismpo.sk; ascend@azet.sk
Sociálny rozmer človeka v súčasnom svete
František Hanobik, Anton Červeň
156
Úvod
Sexuálne zneužívanie detí (ďalej len CSA, z ang. child sexual abuse) možno stručne
definovať ako zatiahnutie dieťaťa do sexuálnej aktivity, ktorej plne nerozumie a preto ani nie je
schopné dať k tejto aktivite informovaný súhlas. Takéto zaobchádzanie s dieťaťom je nielen
závažným porušením noriem (teda zločinom) ale i psychickou traumou.
Dalo by sa predpokladať, že ľudia zaujímajú k CSA jednoznačne negatívny postoj, ktorý sa
prejaví aj v ich praktickom správaní sa v situáciách, keď sa stretnú s konkrétnym prípadom: teda, že
podniknú kroky na ochranu, podporu a rehabilitáciu obeti CSA a páchateľa nejakým spôsobom
sankcionujú za porušenie noriem. V skutočnosti je však takýto scenár skôr výnimočný. Podľa
výskumov sa asi dvadsať percent žien a päť desať percent mužov na svete stalo v detstve obeťou
tohto zločinu; no takmer deväťdesiat percent prípadov zostáva utajených1. A namiesto adekvátnej
intervencie sa objavujú mnohoraké spôsoby sekundárnej viktimizácie obetí CSA.
Prečo je tomu tak? Možných vysvetlení je niekoľko. Zámerom tohto príspevku je bližšie
predstaviť komponenty sociálnej nezodpovednosti v problematike CSA a podnietiť čitateľa
k preskúmaniu svojej vlastnej postojovej pozície k tomuto závažnému fenoménu.
1 (NE)POMÁHANIE OPTIKOU SOCIÁLNEJ PSYCHOLÓGIE
Tvrdenie, že človek je tvor spoločenský zahŕňa aj to, že nie je sebestačný. Mnoho
individuálnych potrieb uspokojujeme aj vďaka prispeniu či úsiliu iných ľudí a spolupráci s nimi.
A vyskytujú sa aj situácie núdze, kedy je človek vyslovene odkázaný na pomoc iných. V miere
pomáhania sa ľudia líšia, niektorí pomáhajú viac a azda pohotovejšie, iní menej a možno s väčším
váhaním. Sociálna psychológia ponúka na vysvetlenie fenoménu pomáhania tri základné teórie: 1)
teóriu sociálnej výmeny, 2) teóriu noriem sociálneho správania a 3) teóriu empatiu.
Teória sociálnej výmeny vychádza z toho, že v sociálnej interakcii si ľudia vymieňajú (okrem
iného aj) pomoc na základe kalkulácie možných nákladov a ziskov. Ak sa náklady javia ako vyššie
než zisk, potom je takáto situácia považovaná za nevýhodnú, a zvyšuje sa pravdepodobnosť, že
pomáhanie sa nedostaví. Pri zvažovaní, či poskytnúť pomoc človek kalkuluje nielen náklady spojené
s pomocou (napr. energia, prekážky, čas, znalosti, nepríjemný zážitok), ale i náklady pri neposkytnutí
pomoci (napr. sebaobviňovanie, riziko kritiky od iných ľudí). Zároveň sa človek zamýšľa nad
prípadnou odmenou, ktorú by mohol získať vďaka poskytnutiu pomoci (napr. dobrý pocit
z vykonaného skutku, sebaocenenie, ocenenie od človeka, ktorému pomohol či ocenenie od druhých
1Porov. CHEIT RE, FREYD JJ. Let's have an honest fight against child sex abuse. Brown University Child & Adolescent
Behavior Letter, 2005, 21(6), s. 8.
Sociálny rozmer človeka v súčasnom svete
František Hanobik, Anton Červeň
157
ľudí), či odmenou, ktorú by si užíval pri neposkytnutí pomoci (napr. prospech z vykonávania práve
prebiehajúcej činnosti).2
Teória sociálnych noriem tvrdí, že ľudia sa správajú prosociálne preto, lebo ich k tomu
zaväzujú sociálne normy. Norma sa môže stať veľmi intenzívnou hnacou silou prosociálneho
správania, zvlášť ak je zvnútornená, teda ak sa stala presvedčením, zásadou. V prípade hlbokého
zvnútornenia normy, človek pociťuje pri správaní v súlade s ňou uspokojenie, zvýšené sebaocenenie
a pozitívne emócie, zatiaľ čo pri správaní v rozpore s normou zažíva negatívne sebahodnotenie,
sebaobviňovanie a negatívne emócie. U väčšiny ľudí sa však osvojuje iba vedomie toho, čo sa má či
nemá, a schopní porušovať normy pokiaľ predpokladajú, že nebudú pristihnutí alebo potrestaní.
U ľudí, u ktorých nie je norma zvnútornená, nie je jej nedodržanie spojené s negatívnym prežívaním.
Najčastejšie sa uvádzajú dve normy, ktoré výrazne motivujú prososciálne správanie: 1) reciprocita
a 2) sociálna zodpovednosť. Norma reciprocity hovorí, že máme pomôcť tým, ktorí pomohli nám;
vyjadruje očakávanie, že ľudia splatia dobro dobrom a že nepomôžu tým, ktorí ich nejakým
spôsobom poškodili. Norma sociálnej zodpovednosti predpokladá, že ľudia pomôžu tým, ktorí
pomoc potrebujú, a to bez ohľadu na opätovanie pomoci.3 Pri rozhodovaní o poskytnutí pomoci na
základe sociálnej zodpovednosti však má dôležitú rolu posúdenie príčiny toho, čo spôsobilo situáciu
či stav núdze. Ak je príčinou vlastná nedbalosť, lenivosť, nedostatok predvídavosti a pod., potom
ochota pomôcť nie je veľká. Ak sa však niekto stane obeťou živelnej pohromy, choroby, nešťastnej
náhody, potom naopak tendencia zachovať sa prosociálne je vysoká.4
Teória empatie predpokladá, že ak sa dokážeme vžiť do situácie druhého človeka, môžeme
lepšie rozpoznať situáciu, vyžadujúcu pomoc. Schopnosť empatie avšak nie je zárukou toho, že
pomoc poskytneme. Výskumy ukázali, že prežívanie ťaživej situácie niekoho iného vyvoláva
dvojakú reakciu: egoistickú alebo altruistickú. Pri prvej reakcii empatický človek zažíva nepríjemné
emocionálne stavy (ako je úzkosť, znepokojenie, zmätenie) a tendenciu z ťaživej situácie
uniknúť; zatiaľ čo pri druhej reakcii empatizujúceho človeka vedie súcit k tomu, aby zmiernil ťaživý
stav druhého.5
2Porov. PILIAVIN, I.M; PILIAVIN, J.A; RODIN, J: Costs, diffusion, and the stigmatized victim. In: Journal of
Personality and Social Psychology, Vol 32(3), Sep 1975, s.429-443
3Porov. BERKOWITZ, L, DANIELS, L.R. Affecting the salience of the social responsibility norm: effects of past help on
the response to dependency relationships. In: Journal of Abnormal and Social Psychology Volume 68, Issue 3, March
1964, s. 275-281
4Porov. WEINER, B. A cognitive (attribution)emotionaction model of behavior. An analysis of judgment of help-
giving. In: Journal of Personality and Social Psychology, 1980, 39, s. 186-200.
5Porov. BATSON, C.D., FULTZ, J.; SCHOENRADE, P.A. (1987). Distress and empathy: Two qualitatively distinct
vicarious emotions with different motivational consequences. In: Journal of Personality, 55(1), 19-39.
Sociálny rozmer človeka v súčasnom svete
František Hanobik, Anton Červeň
158
Podľa sociálnej psychológie avšak k rozhodovaniu sa o poskytnutí alebo neposkytnutí pomoci
pristupujú ešte aj ďalšie faktory. Zmienime sa o tých, ktoré pravdepodobne zohrávajú nemalú rolu aj
v kontexte problematiky CSA.
Ľudia napr. neposkytnú pomoc núdznemu, pretože v okolí núdzneho sa nachádzajú ďalšie
osoby, ktoré sa len nečinne prizerajú. Dochádza k akémusi rozptýleniu zodpovednosti na všetkých
zainteresovaných a každý očakáva, že chopiť sa iniciatívy má niekto druhý, prípadne sa predpokladá,
že niekto už zaiste niečo podnikol. Taktiež ľudia môžu otáľať s poskytnutím pomoci preto, lebo
situácia núdze sa javí nejednoznačne – nie je jasné, či daný človek (naliehavo) potrebuje pomoc.
Morálna povinnosť pomôcť môže byť brzdená aj strachom z nevhodného zásahu (teda obavou
jedinca, že pri snahe pomôcť narobí viac zla než úžitku a navyše sa pred ostatnými strápni). Podobne,
potenciálni pomáhajúci môžu váhať s poskytnutím pomoci, pretože zvažujú svoju kompetentnosť
pomôcť (predpokladajú, že v okolí núdzneho je niekto lepšie kvalifikovaný alebo zdatnejší, a ten by
mal zasiahnuť).6
Okrem toho, fakt známosti človeka, ktorému je poskytovaná pomoc, môže výrazne
modifikovať správanie pomáhajúceho v zmysle rýchlosti („bez dlhého premýšľania“) a objemu či
miery pomoci („radšej viac než menej“). Vedomie, že správanie pomáhajúceho môže ovplyvniť jeho
obraz v očiach toho, na koho mienke nám záleží, pôsobí vysoko motivačne v smere pomáhania.
U veľmi dobrých známych je pomoc považovaná za samozrejmú, pretože je to proste dobrý priateľ či
príbuzný, alebo preto, že človek verí, že v prípade núdze, tiesne, potreby je možné očakávať rovnakú
reakciu druhej strany kedykoľvek v budúcnosti.7
2 VŠEOBECNÁ NEVEDOMOSŤ, POPIERENIE A PROCES DOZRIEVANIA
Ľudia mali a stále majú tendenciu reagovať na prípady CSA popieraním reality,
minimalizovaním traumatických následkov a racionalizáciou (ospravedlňovaním) páchateľa. Tieto
reakcie možno zaradiť medzi psychické obranné mechanizmy, ktorými sa človek bráni pred tým, čo
je pre jeho psychiku „nestráviteľné“. Tieto mechanizmy u jedincov aktivované v rôznej miere,
vždy však platí, že majú obmedzené pôsobenie (čo znamená, že po istom čase stratia svoju funkčnosť
a človek bude nútený vysporiadať sa s realitou takou aká je).
Keď sa obzrieme do minulosti, môžeme si všimnúť, že spoločnosť ako celok nebola schopná
vysporiadať sa s krutou pravdou o CSA naraz. Akceptácia pravdy prichádzala (a prichádza)
6Porov. LATANÉ B., DARLEY J. The unresponsive bystander. Why doesn´t he help? New York: Appleton-Century-
Crofts, 1970.
7Porov. ORAVCOVÁ, J.: Sociálna psychológia. Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela, 2004. s. 192-194;
SOLLÁROVÁ, E. et al.: Vybrané kapitoly zo sociálnej psychológie. Nitra, VA PRINT, 1992.
Sociálny rozmer človeka v súčasnom svete
František Hanobik, Anton Červeň
159
postupne. Zdá sa, že ide o proces, pozostávajúci z niekoľkých štádií, ktoré možno pomenovať
nasledovne: (1) vyhýbanie sa; (2) uvedomovanie; (3) akceptácia a (4) integrácia8.
Štádium vyhýbania charakterizuje hlboké sociálne popretie toho, že problém CSA existuje, a
že je dosť rozšírený. Postoje ľudí ovplyvnené všeobecnými mýtmi o CSA (ide napr. o
presvedčenie, že CSA je zriedkavým javom, že páchateľmi sú cudzinci – teda osoby, ktoré obeť
nepozná, že ide o jednorazový čin, ktorý zahŕňa násilie a že sa to vyskytuje v nižších spoločenských
vrstvách). Tieto mýty samozrejme podporujú pretrvávanie popierania. V tomto štádiu všetky
podskupiny v spoločnosti popierajú existenciu CSA vo svojich radoch. Odborníci, ktorí sa snažia
hovoriť o probléme odmietnutí zvyškom odbornej verejnosti. Všeobecné profesionálne postoje
charakterizuje nedostatok vedomostí o CSA, nezáujem, udržiavanie citového odstupu a popretie.
Nešťastným výsledkom takéhoto prístupu je ignorovanie príznakov CSA, čo následne umožňuje
pokračovanie zneužívania. Obete vnímané ako osoby s bujnou fantáziou, alebo sú obviňované zo
zvádzania páchateľa. Profesionáli sa obetiam nevenujú a obete trpia nedostatkom podpory. Ľudí
natoľko poburuje a desí fenomén CSA, že ho po celé stáročia vytesňovali z vedomia.9 Prvé uznanie
vysokého výskytu CSA a jeho škodlivých následkov sa objavilo v diele Sigmunda Freuda „Etiológia
hystérie“ v roku 1896. Na Freudove zistenia však odborná verejnosť zareagovala s takým
odmietnutím, že svoje tvrdenia hneď nasledujúci rok odvolal. Niekoľko nasledujúcich desaťročí sa
percento výskytu CSA ako aj dopad traumy ohromne podceňovali.10
Suzanne M. Sgroi, americká priekopníčka v štúdiu problematiky CSA uvádza, že v roku 1975
sa v USA konala prvá národná konferencia o zneužívaní detí (sponzorovaná novovzniknutým
Národným centrom pre zneužívanie a zanedbávanie detí). Nikto z prednášajúcich na tejto konferencii
sa však o CSA ani len nezmienil. O rok neskôr ponúkla workshop na tému CSA, no narazila na silné
sociálne bariéry: poslucháči sa hanbili vstúpiť do miestnosti, a keď tam boli, neboli ochotní klásť
otázky alebo diskutovať. Podľa Sgroi je jednou z najväčších prekážok efektívneho odhaľovania
a vyšetrovania prípadov CSA akási sociálna stigma, tvorená tabuizáciou – všeobecným vyhýbaním sa
tejto téme a prežívaním hanby a strachu pri pokuse o nej hovoriť.11
Nedostatok vedomostí poznačil (a stále poznačuje) ľudské reakcie na problém CSA. Ešte pred
štyrmi desaťročiami bola úroveň vedomostí o CSA u odbornej verejnosti extrémne nízka. Veľmi
8Porov. COHEN, T. Child sexual abuse: social attitudes and professional questions. Paper presented at the IXth ISPCAN
European Conference on CAN: Promoting Interdisciplinary Approaches to Child Protection, Warsaw Poland, August
29-31, 2003.
9Porov. ROSSETTI, S.J. Slayer of the Soul.. Mystic, Connecticut : Twenty-Third Publications, 1990, s. 9.
10Porov. MILLER, A.. Thou Shalt Not Be Aware. New York: Meridian Books, 1986, p. 308.; ROSSETTI, S.J. A Tragic
Grace. Collegeville, Minnesota : The Liturgical Press, 1996, s. 2-3.
11Porov. SGROI, S.M. Discovery, reporting, investigation, and prosecution of child sexual abuse. Sciecus Report;
Oct/Nov 2000; Vol. 29, No.1; s.5-6.
Sociálny rozmer človeka v súčasnom svete
František Hanobik, Anton Červeň
160
málo sa vedelo o rôznych typoch CSA; predpokladalo sa, že CSA vždy zahŕňa preniknutie
pohlavným údom do vagíny alebo análneho otvoru a že takto dôjde k fyzickým zraneniam, ktoré
možno ľahko odhaliť pri lekárskom vyšetrení12. Ak medicínsky dôkaz chýbal, podozrenie sa
považovalo za neodôvodnené. Dnes už vieme, že najčastejším typom sexuálneho správania pri CSA
je láskanie, ktoré zvyčajne nezanechá žiadne fyzické zranenia a že i keď dôjde k penetrácii,
medicínsky dôkaz môže chýbať. U viac než 80% obetí je lekársky nález v norme. V ére nevedomosti
boli lekári vnímaní ako najkvalifikovanejší pre posúdenie dôveryhodnosti výpovede obete13,
a súčasne sociálni pracovníci, psychológovia ani policajní vyšetrovatelia nevedeli ako efektívne
vypočúvať dieťa a robili bežchyby (napr. komunikovanie vlastnej úzkosti, vypočúvanie dieťaťa
a rodiča spolu nie osobitne, používanie profesionálneho žargónu, kladenie obviňujúcich otázok).14
Druhé štádium, označované ako štádium uvedomovania charakterizuje proces postupného
zvyšovania verejného povedomia o problematike. V západnom svete sa postoj silného popierania
začal meniť koncom 70-tych rokov minulého storočia. V USA vzrástol počet obvinení z CSA
a média začali tejto téme venovať zvýšenú pozornosť.15 Čoraz častejšie sa objavovali nielen správy,
ale aj odborné články, knihy, a filmy o CSA. Úsilie overiť validitu obvinenia sa sústredilo na
vypočúvanie obete, ale adekvátna metodika vypočúvania stále chýbala.16 Advokáti obetí začali
vyvíjať tlak na zmenu existujúcich zákonov, žiadali zavedenie oznamovacej povinnosti pre
profesionálov a tvrdšie tresty pre páchateľov, zatiaľ ro obhajcovia páchateľov a niektorí novinári
mali tendenciu obviňovať obeť (z toho že sa nebránila, že zvádzala a pod.). V tomto štádiu sa
objavuje aj požiadavka zvýšenia dotácií pre vzdelávanie profesionálov o problematike CSA. Súvisí to
aj s tým, že postoje pracovníkov rôznych profesií sú často protichodné: jedni naďalej nekona
a zotrvávajú v popieraní alebo vyhýbaní, druhí reagujú až prehnane (požadujú okamžité riešenia
a obviňujú iné profesie, že si nekonajú svoju prácu). Postupne si profesionáli začínajú uvedomovať,
že odhalenie a oznámenie prípadu CSA môže byť pre rodinu obete ďalšou traumou.17
Pre štádium akceptácie je príznačné všeobecné sústredenie sa na sociálnu funkciu prevencie,
detekcie, oznámenia a počiatočnej intervencie. Hnev verejnosti vedie k tendencii sústrediť sa na
páchateľov a nie na potreby obetí. Odzrkadľuje sa to na verejnej diskusii o otázke prísnejšieho verzus
miernejšieho trestu pre páchateľov, alebo v hľadaní alternatív nahradzujúcich ich uväznenie.
12Porov. BAYS, J., CHADWICK, D. Medical diagnosis of the sexually abused child. In: Child abuse and neglect, Vol 17,
s.91-110.
13Porov. SGROI, S.M. Discovery..., s .6.
14Porov. GIARDINO, A. FINKEL, M., GIARDINO, E. (Eds.) A practical guide to the evaluation of sexual abuse in
prepubertal child, Newbury Park, CA: Sage Publications, 1992, pp. ix-xi.
15Porov. ROSSETTI, S.J. A Tragic Grace..., s. 4.
16Porov. SGROI, S.M. Discovery..., s .5-10.
17Porov. COHEN, T. Child sexual abuse..., 2003.
Sociálny rozmer človeka v súčasnom svete
František Hanobik, Anton Červeň
161
Profesionáli spoznávajú, že proces odhalenia a vyšetrovania prípadu je pre obeť traumatizujúci,
uvedomujú si rôzne formy CSA, vrátane zneužívania chlapcov alebo veľmi malých detí, zoznamujú
sa s realitou toho, že páchateľmi môžu byť aj ženy, súrodenci obete či rovesníci detskej obete,
a začínajú hovoriť o rôznych dilemách, ktorým čelia v súvislosti s oznamovacou povinnosťou.
Obetiam je podpora poskytovaná len počas procesu vyšetrovania prípadu, potom už adekvátna
starostlivosť chýba.18
Štádium integrácie prináša so sebou uvedomenie, že okamžitá kriminalizácia CSA nie je vždy
najlepším spôsobom intervencie. Objavuje sa tu úsilie o zníženie verejnej stigmatizácie obetí a snaha
o koordinovaný postup zainteresovaných inštitúcií (vytvárajú sa multidisciplinárne intervenčné tímy).
V tomto štádiu sa tiež rozvíjajú rôzne terapeutické modely pre obete a ich príbuzných, zároveň sa
prehlbuje výskum rôznych aspektov CSA a dôraz sa kladie na potrebu kontinuálneho vzdelávania
profesionálov. Prevencia CSA na školách sa stáva bežnou. Úroveň verejného povedomia
o problematike CSA je stále zlepšuje vďaka osvetovým kampaniam podporovaným rôznymi
organizáciami bojujúcimi za práva žien a detí.19
Hoci za posledné desaťročia došlo v oblasti postojov k CSA k rozsiahlej sociálnej zmene,
neznamená to, že sa nepotrebujeme ďalej zlepšovať. Musíme mať na pamäti, že táto pozitívna
sociálna zmena sa automaticky nepreniesla do praxe vo všetkých kútoch sveta. Nemôžeme tvrdiť, že
k posunu zo štádia vyhýbania, cez uvedomovanie a akceptáciu až po štádium integrácie došlo na
globálnej úrovni. Stále existujú národy, regióny, komunity a jednotlivci, ktorí uviazli na úrovni
popierania, čiastočného uvedomenia alebo akceptácie.20
K preskúmaniu toho, na akej úrovni sa asi nachádzame, môže poslúžiť analýza rôznych
postojov, ktoré k prípadom CSA zaujímame. Niektorí jedinci zaujímajú k problematike CSA rýchle a
jednoznačné postoje a to i bez toho, aby sa hlbšie zamysleli nad tým, o čo vlastne svoj postoj
opierajú. Iní sa boria s neistotou ohľadne toho, aký postoj by mali zaujať a hľadajú nejaké
usmernenia, ktoré by im pomohli rozriešiť ich dilemy. V ďalšej časti príspevku preto predstavíme
šesť základných etických dilem vzťahujúcich sa na prípady CSA, s ktorými sa môžu trápiť nielen
laici ale i profesionáli.
3 ANALÝZA ETICKÝCH DILEM TÝKAJÚCICH SA PROBLEMATIKY CSA
Zoči-voči konkrétnym prípadom CSA, ktoré vyžadujú zaujatie nejakého postoja, sú ľudia
neraz zmätení nevedia, čo je a čo nie je dobré či správne urobiť, resp. nevedia, ktorá možnosť
18Porov. COHEN, T. Child sexual abuse..., 2003.
19Porov. FINKELHOR, D. Sexual abuse: A sociological perspective. In: Child Abuse and Neglect 6, 1982, s.95.
20Porov. CHEIT, R.E., FREYD J.J. Let's have an honest figh..., s.8.
Sociálny rozmer človeka v súčasnom svete
František Hanobik, Anton Červeň
162
z palety možných postojových pozícií je vhodnejšia než iná. Každý samozrejme slobodu
rozhodnúť sa. Je však dôležité aby si ľudia uvedomovali, že ich rozhodnutie, nech je akékoľvek, nie
je čisto súkromnou záležitosťou, ale má dopad na životy iných ľudí, ktorých sa problém CSA
dotýka21. Problémom je, že väčšina našich skutkov nemá racionálnu povahu ani nevychádza
z hodnôt. Pomerne málo pozornosti venujeme etickej reflexii. Možno je to pre nás spôsob ako sa
vyhnúť pocitu zodpovednosti. Vzhľadom na závažnosť zločinu CSA je ale etická reflexia
a uvedomenie si vlastného podielu zodpovednosti pre každého jedinca permanentnou výzvou.
Ponúkaný model etickej reflexie pozostáva z piatich krokov: (1) formulácia dilemy t.j.
presné definovanie možností, medzi ktorými sa rozhodujeme (A verzus B); (2) vytvorenie zoznamu
zainteresovaných osôb, ktorých naše rozhodnutie ovplyvní, a zamyslenie sa nad tým, ktorú možnosť
by preferovali; (3) hľadanie hodnôt, ktoré podporujú jednotlivé možnosti riešenia; (4) odhalenie
skrytých hodnôt, teda tých motívov, popudov či emócií, ku ktorým sa ľudia nie vždy spontánne
priznávajú, pretože sa za ne zväčšia hanbia; (5) doplnenie relevantných odborných poznatkov, ktoré
by mohli byť nápomocné k riešeniu dilemy.
Jednou z najčastejších etických dilem pri konkrétnych prípadoch CSA, je dilema, týkajúca sa
toho, či zdieľať vedomosť o CSA s kompetentnými autoritami, ktoré môžu zasiahnuť alebo radšej
mlčať. Táto dilema môže samozrejme trápiť samotnú detskú obeť, ale tá vzhľadom na svoj vek nie je
zodpovedná za odhalenie alebo utajenie zločinu. Takáto etická zodpovednosť leží na dospelých. Ide
tu predovšetkým o tých dospelých, ktorí majú informáciu o konkrétnom prípade CSA: možno boli
svedkami podozrivého správania páchateľa, možno si všimli podozrivé symptómy u obete, možno sa
im dotknuté dieťa zverilo, alebo sa tretia osoba s nimi podelila o svoje podozrenie. Taktiež dospelá
obeť, u ktorej k zneužívaniu dochádzalo azda aj pred niekoľkými rokmi či desaťročiami, môže riešiť
túto dilemu. Predmetná dilema môže byť sformulovaná do jednoduchej otázky „Povedať alebo
mlčať?
Za možnosť povedať by sa pravdepodobne prihovárala spoločnosť ako celok, orgány činné v
trestnom konaní, potenciálne obete a taktiež autentický hlas súčasných obetí. Na druhej strane,
mlčanie by preferoval konkrétny páchateľ, ostatní páchatelia (dosiaľ neznámi), a tití, ktorí majú
blízky a dôverný vzťah s páchateľom. Prehľad hodnôt a motívov, na ktorých môžu byť postavené
tieto protichodné tendencie, prináša tabuľka 1:
21Porov. AADLAND E. Contextual Ethics: Three Models of Practical Ethical Reflection. Lecture at University of Prešov
in Prešov (as a part of teacher mobility within International Project NIL-II-022-d ,,Professional ethics as a part of
professional competence of supporting professions“), 2010 Nov 25.
Sociálny rozmer človeka v súčasnom svete
František Hanobik, Anton Červeň
163
Tabuľka 1: Hodnoty a motívy súperiace v dileme „Povedať alebo mlčať?“
Alternatíva „povedať“
Alternatíva „mlčať“
Právo na vyslovenie
pravdy
Vnímanie zákona,
ktorý definuje CSA
ako zločin) ako
záväznej normy,
vyzývajúcej každého
zastaviť násilie a
chrániť obeť (inač by
mohol byť vnímaný
ako spolupáchateľ)
Prikázanie lásky k
blížnemu spojené s
cnosťou
spravodlivosti, ktorá
rozoznáva ľudskú
dôstojnosť a chráni
práva blížneho
Spôsob, akým Ježiš
pristupoval k deťom,
implikujúci špeciálny
morálny záväzok k
ochrane a socidarite
s tými, ktorí sú
najviac zraniteľní (Mt
25,40).
Strach z výčitiek, ak
by sa neskôr ukázalo,
že podozrenie bolo
založené na realite, a
že neoznámenie
umožnilo páchateľovi
pokračovať v trestnej
činnosti
Neistota ohľadne validity informácie
(zneistenie otázkami typu: Čo ak sa mýlim?
Čo ak to nie je zneužívanie? Čo ak iba
zveličujem? Čo ak dieťa klame? Čo ak niekto
iba zlomyseľne ohovára nevinného?)
Právo na dobré meno a ochranu súkromia (vo
vzťahu k podozrivému)
Lojalita (ak podozrivým je niekto, s kým má
človek blízky vzťah)
Neschopnosť pripustiť, že niekto koho
poznám a komu dôverujem môže byť
páchateľ
Presvedčenie typu „nie je to môj problém, ...
nech si ho riešia tí, ktorých sa to týka“
Nechuť komunikovať s políciou
Neochota byť súčasťou trestno-právneho
procesu (a musieť napr. svedčiť na súde)
Obavy o osobnú či profesionálnu bezpečnosť
(strach z pomsty zo strany páchateľa)
Vyhýbanie sa hrozbe publicity
Strach z verejného škandálu
Prežívanie pocitov hanby pri téme sexuality
(vo všeobecnosti)
Strach z toho, že ostatní ľudia neuveria
Nedôvera v orgány činné v trestnom konaní
Obavy o dôsledky oznámenia pre obeť,
páchateľa a ich rodiny
Je potrebné zdôrazniť, že ak sa pri rozhodovaní o tom, aký postoj zaujať k tak závažnej
problematike ako je CSA, riadime len našimi momentálnymi pohnútkami, môžeme sa ľahko odkloniť
od toho, čo je správne. Etická kvalita nášho rozhodnutia môže byť často podmienená úrovňou
vedomostí o predmetnej problematike. K náležitému vyriešeniu dilemy môžu napomôcť niektoré
kľúčové fakty, o ktorých sa teraz zmienime:
Dôležité je vedieť, že existuje mnoho foriem CSA, dotykových i nedotykových. Teda
páchateľ sa nemusí obete ani len dotknúť (napr. pred dieťaťom „len masturbuje“, alebo ho
Sociálny rozmer človeka v súčasnom svete
František Hanobik, Anton Červeň
164
zmanipuluje k tomu, aby nahé pózovalo pri fotografovaní, alebo vedome realizuje sexuálny styk
s dospelým jedincom, avšak pred očami dieťaťa) a predsa jeho konanie môže mať charakter zločinu
a môže byť pre dieťa silne traumatizujúce. Ak jedinec vymedzuje CSA len ako priamy pohlavný styk
medzi dospelým a dieťaťom, k ostatným formám zneužívania môže mať benevolentný postoj, teda
nebude považovať za dôležité, aby sa vec prešetrila.
Neistotu ohľadne toho, či konkrétne zaobchádzanie s dieťaťom, je alebo nie je zneužívaním,
by nám mali pomôcť vyjasniť štyri rozlišovacie faktory: (1) rozdiel moci teda skutočnosť, že jedna
strana (páchateľ) ovláda druhú (obeť), a to prostredníctvom rôznych zdrojov a nástrojov moci
(prirodze autorita, manipulácia, násilie, atď.); (2) rozdiel poznania páchateľ dokonalejšie
porozumenie významu a dôsledkov sexuálneho stretnutia, čo zahŕňa, že páchateľ je tiež starší,
vývinovo dokonalejší alebo inteligentnejší ako obeť; (3) rozdiel uspokojenia primárnym cieľom
páchateľa je sexuálne uspokojiť seba samého (skutočnosť, že páchatelia sa často postarajú o to, aby
aj u obetí vyvolali sexuálne vzrušenie, je len súčasťou ich zákernej manipulácie); (4) potreba
utajovania páchateľ sa dôkladným utajovaním svojho konania chráni pred odhalením a jeho
následkami (to, že obeť často dlho uchováva tajomstvo, je následkom traumy, nie jej slobodnou
voľbou).22 Mnohí odborníci pripisujú prvým dvom faktorom osobitný význam. Rozdiel moci
a poznania totiž spôsobuje, že ak aj dieťa spolupracovalo, ak aj dalo k sexuálnej aktivite nejaký
súhlas, v nijakom prípade to nemohol byť súhlas slobodný a informovaný, a teda ani platný. Súhlas
neznamená nič, je bezpredmetný, ak sa „nie“ nenachádza medzi možnosťami volieb.23
Taktiež treba poznamenať, že niektoré deti, môžu byť obeťou CSA napriek tomu, že
nevykazujú nijaké vonkajšie príznaky CSA.24 Zistilo sa, že takéto asymptomatické obete tvoria
štyridsať percent spomedzi všetkých prípadov CSA; ďalších tridsať percent obetí vykazuje len málo
symptómov.25 Teda ak sa k nám dostane informácia o konkrétnom prípade CSA, a my poznáme
„údajnú“ obeť, nemôžeme informáciu brať na ľahkú váhu len preto, že sa dané dieťa v našich očiach
zdá byť v pohode a my usúdime, že istotne nemohlo byť takto traumatizované.
Veľmi užitočné je tiež vedieť, že hoci si deti vymýšľajú rôzne príbehy, len zriedka vedome
klamú o CSA. Prípady falošných obvinení sú extrémne zriedkavé (od niekoľkých promile až po
maximálne päť percent všetkých ohlásených prípadov), preto každá výpoveď o CSA musí byť braná
22Porov. FALLER, K. C. Child Sexual Abuse..., 1993; VAN DAM, C. Identifying..., 2002, s. 50; HEGGEN, C. H. Sexual
Abuse..., 1993, s. 20-21.
23Porov. VAN DAM, C. Identifying..., 2002, s. 70-71; BENTOVIM, A. Týrání a sexuální..., 1998, s. 29; FORTUNE, M.
M. Sexual Violence..., 1983, s. 99, 102, 104, 110; HINDMAN, J. Just Before..., 1989, s. 9-10; WIRTZ, U. Vražda
duše...., 2005, s. 15-16.
24Porov. DOMINGUEZ, R. Z. et al. Sexual Abuse..., 2001; FALLER, K. C. Child Sexual Abuse..., 1993, s. 20.
25Porov. FRIEDRICH, W. Developmental Perspectives..., 2003, s. 9, 22; KENDALL-TACKETT, K. A. et al. Impact of
sexual..., 1993, s. 164-180.
Sociálny rozmer človeka v súčasnom svete
František Hanobik, Anton Červeň
165
vážne. Hoci sa prípad zdá byť neuveriteľným, neznamená to, že sa nestal. Ľudia majú ťažkosti uveriť
obetiam najmä preto, že väčšina páchateľov sa javí tak akoby boli nevinní. Z diagnostického hľadiska
je najznepokojúcejšou charakteristikou páchateľov ich zjavná normalita. Výskumy potvrdzujú, že
mnoho páchateľov nemá žiadnu patológiu rozlíšiteľnú na základe psychologických testov alebo
klinického interview. Pokiaľ máme určitú mýtickú predstavu o páchateľovi (napr. že je to čudný,
násilný či starý muž, homosexuál, retardovaný alebo bláznivý človek26) a zároveň tendenciu miešať
charakterové črty so sexuálnou orientáciou alebo sexuálnymi záujmami jedinca, mylne
predpokladáme, že môžeme rozlíšiť či niekto je alebo nie je páchateľom CSA. Navyše páchatelia
CSA majú často veľmi pozitívny sociálny imidž (sú obľúbení, považovaní za dôveryhodných,
spoľahlivých, čestných, milých, a pod.). Teda môže sa stať, že páchateľom je niekto, kto sa ním
v našich očiach vôbec nezdá byť.27 No osoba, ktorá zvažuje, či prípad oznámiť nepotrebuje mať
stopercentnú istotu, že došlo k zločinu (je na profesionáloch, aby preskúmali, čo sa vskutku stalo28).
Niekedy človek, ktorý má vedomosť o CSA, mlčí a svoje mlčanie si zdôvodňuje hodnotou
lojality voči osobe podozrivej zo spáchania CSA. Podozrivého ospravedlňuje a nechce urobiť nič, čo
by podozrivému spôsobilo nepríjemnosti. Jeho lojalitou možno otrasie až to, keď sa dozvie, že
sexuálne delikventné správanie nie je otázkou nejakého jednorazového zlyhania, ale je naopak
vysoko kompulzívne a repetitívne, čo znamená, že páchateľ sa nevie ovládať a jeho prešlapy“ sa
opakujú. Jeho konanie je zacyklené, a každý krok deviantného cyklu je dobre naplánovaný.
Deviantný cyklus sa zvyčajne naštartuje nejakým nepríjemným pocitom, narušeným vzorcom
sexuálneho vzrušenia alebo antisociálnym postojom. Následne páchateľ sa páchateľ snaží dostať do
pozície, z ktorej by mal prístup a moc nad potenciálnymi obeťami (zvolí si takéto povolanie alebo sa
len pohybuje sa v miestach, kde sa zdržiavajú aj deti, a snaží sa nadviazať s potenciálnou obeťou
vzťah). Keď si obeť vytypuje, dôsledne plánuje postup manipulácie daného dieťaťa, ktorý potom
realizuje. Popri tom ako dieťa zneužíva, robí celý rad opatrení, ktorých účelom je, aby jeho konanie
ostalo utajené a nemusel čeliť právnym a sociálnym sankciám. Do momentu odhalenia môže mať
páchateľ na svojom „konte“ viacero obetí. Prípadné pocity viny neutralizuje tým, že redefinuje realitu
teda poprie, prípadne prekrúti všetko tak, aby vyzeral pred sebou samým i pred inými ako
nevinný.29 Človek, ktorý dôveruje tomu, kto je podozrivý zo spáchania CSA, by mal mať na pamäti,
že za nikoho nemôžeme dať „ruku do ohňa“, nevieme totiž, čo dotyčný robí vtedy, keď ho nevidíme.
26Porov. MICHANČOVÁ, Slávka. Postoj kresťana..., 2002. s. 6
27Porov. VAN DAM, C. Identifying Child Molesters..., 2001. s. 81; SALTER, A.C. Transforming Trauma..., 1995. s. 29,
32; KINNEY, J.F.: Restoring Trust..., 2002.
28Porov. BECKER, J.V. QUINSEY, V.L. Assessing suspected ..., 1993. s. 169
29Porov. VAN DAM, C. Identifying Child Molesters..., 2001. s. 92; SALTER, A.C. Transforming Trauma..., 1995. s. 51-
92,189,100.
Sociálny rozmer človeka v súčasnom svete
František Hanobik, Anton Červeň
166
V súvislosti s právom každej osoby na dobré meno30 a súkromie31 vznikajú niekedy otázky
a pochybnosti ohľadne udania páchateľa CSA, či dokonca zverejnenia jeho totožnosti. Na prvý
pohľad sa zdá, že oproti sebe stoja dve konkurenčné práva: právo na dobré meno a súkromie –
a právo na vyslovenie pravdy. Treba si však uvedomiť, že ani jedno z týchto práv nie je absolútne –
vždy sa totiž musí zachovávať správny vzťah medzi požiadavkami verejného blaha a rešpektovaním
osobných práv. Jestvuje aj také narušenie dobrého mena a súkromia, ktoré je v súlade so zákonom
a je uznané za vhodné, ba povinné. Vážnym a primeraným dôvodom pre odhalenie a dokonca
odsúdenie zlej vlastnosti alebo priestupku niekoho iného je situácia, kedy je otvorená komunikácia
pravdy v záujme verejného dobra, vyššieho súkromného dobra alebo dobra ohováraného. V prípade,
že utajenie určitej zlej vlastnosti či priestupku škodlivejšie následky, než jeho odhalenie, potom
ochrana hodnôt a práv ohrozených konaním daného jedinca, väčšiu váhu než ochrana jeho cti a
súkromia. Takáto situácia nepochybne nastáva práve pri CSA.32 Je zrejmé, že v prípade CSA, dobro
verejnosti a obetí prevyšuje individuálne právo páchateľa na zachovanie dobrého mena a súkromia.
Je v záujme dobra danej komunity a v záujme ochrany a uzdravenia obetí, aby sa prípady CSA
zverejnili. Takéto odhalenie nie je nezákonným poškodzovaním povesti a súkromia. Ten, kto sa
dopustil nemorálneho a zločinného konania, akým je CSA, samotným previnením znížil svoje právo
na dobré meno a súkromie.33 Okrem toho, nutná potreba aktivovania mechanizmov kontroly pre
zabránenie ďalšiemu zlu je dostatočným dôvodom pre odhalenie..
Treba mať na pamäti, že utajovanie je živnou pôdou pre CSA. Ak chceme redukovať výskyt
CSA a jeho dopad na obete a celé komunity, musíme sa prípadmi CSA zapodievať otvorenejšie.
Výskumy upozorňujú, že odhalené prípady sú len vrcholom ľadovca, CSA je len zriedka izolovanou
udalosťou. Oznámenie páchateľa teda môže pomôcť objaviť obete, o ktorých sa nevedelo a mnohých
ďalších uchrániť pred potenciálnym zneužívaním. Pridržiavať sa mýtu – že uchovávanie tajomstva
chráni iných (pred nepríjemnosťami, vnímanými ako väčšie zlo) – je v prípadoch CSA obzvlášť
nebezpečné. Odhalenie nie je zradou lojality voči rodine (ak je páchateľom príbuzný) v skutočnosti
k zrade dávno došlo práve zločinom CSA a naše mlčanie je len podporovaním zločinu. Takýmto
postojom chránime páchateľov CSA a vysielame im signál, že môžu pokojne pokračovať vo svojom
30Pojem dobré meno (alebo dobrá povesť či česť) vyjadruje všeobecnú úctu patriacu každému človeku na základe jeho
prirodzenej dôstojnosti. Vonkajšia úcta je potrebná človekovi, aby sa mohol vyvíjať a realizovať svoje povolanie žijúc
v spoločnosti. Porušovanie dobrého mena niekoho označujeme ako potupu (pohŕdanie niekým priamymi alebo
nepriamymi slovami či gestami), ohováranie (prisudzovanie chýb druhému, s vedomím že sú nepravdivé), nactiutŕhanie
(nespravodlivé poškodenie dobrej povesti druhého, vyzradením jeho skutočných, ale skrytých prehreškov).
31Nikto nemá nárok na odhaľovanie osobného života druhej osoby, ak by to malo zapríčiniť nejakú škodu na dobrej
povesti, prekážať v realizácií osobných cieľov, alebo zbaviť život osobného rozmeru.
32Porov. PAWLUK, T. Prawo Kanoniczne..., 2002. s. 42-43; PESCHKE, K.H, Křesťanská etika, 2004. s. 313-315;
KATECHIZMUS KATOLÍCKEJ CIRKVI, 1998. čl. 2477-2492
33Porov. ROSSETTI, S.J. A Tragic Grace..., 1996. s. 58-60; PESCHKE, K.H. Křesťanská etika, 2004. s. 313-314.
Sociálny rozmer človeka v súčasnom svete
František Hanobik, Anton Červeň
167
delikventnom konaní, pretože im aj tak nič nehrozí. Nezodpovedne sa prikláňame k obavám, že by
mohlo ísť o falošné obvinenie, alebo že by sme udaním mohli ublížiť páchateľovi, ktorý sa azda
medzičasom zmenil, alebo že by konfrontácia páchateľa mohla spôsobiť rozvrat v jeho rodine.
Neadekvátne na tomto postoji je, že záujem sa sústreďuje na nesprávnu osobu. Niet žiadneho
rozumného dôvodu pre podstúpenie rizika dôvery páchateľovi, ak tento postoj ohrozuje obete.
Bývalé obete majú priamu skúsenosť s tým, že sa daný človek dopúšťal CSA, a nikto nemôže
s istotou tvrdiť, že to nerobí alebo nebude robiť znova. Nemáme etické právo chrániť páchateľa
pred dôsledkami jeho vlastného konania. Nie je krutosťou nechať ho aby sa zodpovedal za svoje
skutky naozaj krutým je nechávať páchateľa nedotknutého v nič netušiacej komunite, a tak
vystavovať deti riziku.34
Ďalšia dilema, ktorá nadväzuje na predchádzajúcu dilemu, môže byť formulovaná v otázke
„Povedať viac či menej?“ I keď si ľudia uvedomujú, že nenechať si informácie o prípade CSA pre
seba je tou správnejšou voľbou než mlčanie, môžu ich miasť ďalšie otázky ako napr.: Komu to mám
povedať každému naokolo alebo iba vybraným osobám. A koľko informácii mám s nimi zdieľať
všetky detaily, alebo iba všeobecné fakty?
K možnosti zdieľať podozrenie s viacerými ľuďmi by sa pravdepodobne priklonila všeobecná
verejnosť, masmédia a potenciálne obete. Rovnaký okruh ľudí plus vyšetrovatelia a výskumníci by
zrejme preferovali to, aby sa zdieľalo čo najviac detailov prípadu. Na druhej strane možnosť zdieľať
podozrenie s menším okruhom ľudí a prezradiť len všeobecné fakty o prípade by azda bola
akceptovateľnejšia pre obete, ich rodiny a azda aj pre páchateľov, ktorí si uvedomujú, že odhaleniu sa
nevyhnú. Hodnoty a motívy, na ktorých by zainteresované osoby stavali svoje postoje by mohli
vyzerali nasledovne:
Tabuľka 2: Hodnoty a motívy súperiace v dileme „Povedať viac alebo menej?“
Alternatíva „povedať viacerým“ / „aj detaily“
Alternatíva „povedať menšiemu
okruhu ľudí“ / „len všeobecné fakty“
Hovorenie pravdy (úprimnosť)
Právo na informácie nevyhnutné pre
korektné rozhodnutia (dôležitosť
poznania povahy nebezpečenstva,
resp. nepriateľa ako predpoklad
efektívnej ochrany)
Senzácie-chtivosť (fascinácia zlom, z
ktorej profitujú masmédia)
Rešpektovanie súkromia
dotknutých osôb
Ich ochrana pred sociálnou
stigmatizáciou
Prezumcia neviny
34Porov. ROSSETTI, S. J. A Tragic Grace..., 1996. s. 58-60; ROSSETTI, S. J.: Slayer..., 1990. s. 3; VAN DAM, C.
Identifying Child Molesters..., 2001. s. 48-49.
Sociálny rozmer človeka v súčasnom svete
František Hanobik, Anton Červeň
168
Skúsenosti a poznatky expertov v tejto oblasti nám ponúkajú určité vodítko v riešení tejto
dilemy. Hoci má každý človek právo na informácie, ktoré sú nevyhnutné pre to, aby sa vysporiadal s
násilím – okruh ľudí, ktorí by mali byť upovedomení o konkrétnom prípade záleží od situácie:
zvyčajne všetky potenciálne dotknuté osoby, vrátane detí, by mali byť informované o CSA. Teda, ak
napríklad strýko zneužíval neter, každý v širšej rodine by sa to mal dozvedieť. Účelom je uistiť sa, že
boli identifikované všetky obete a umožniť každému, aby urobil predbežné opatrenia, ktoré považuje
za nevyhnutné v záujme vlastného bezpečia a bezpečia svojich detí. Ak je páchateľom verejná osoba
(napr. lekár, kňaz, rehoľník), každý v jeho obvode, farnosti, kongregácii by mal byť o CSA
upovedomený.35 Medzi osoby, ktoré by mali byť informované o sexuálne delikventnej histórií
páchateľa patrí aj jeho snúbenica (resp. snúbenec, ak páchateľom je žena) a sobášiaca autorita. Kódex
kanonického práva (platný v katolíckej cirkvi) rozoznáva situácie, ktoré môžu ohroziť platnosť
manželstva a zaväzuje veriacich, aby prípadné prekážky platného slávenia manželstva oznámili
kompetentným ešte pred sobášom (a to i vtedy, keby pre takéto prekážky nemali dôkaz).
Pravda, tak ako treba zavrhnúť utajovanie, treba sa vyhýbať aj tendenciám ku škandalizácii.
Zatiaľ čo morálne rozhorčenie je dôležitým znakom citlivosti voči zlu, znakom hlbšieho spojenia
s dobrom a hájenia dôležitých hodnôt škandalizácia je nežiadúcim extrémom.36 Je dôležité uviesť
fakty, ale zachovať diskrétnosť ohľadne detailov CSA.
Tretiu dilema možno zjednodušene naformulovať do otázky „Milovať alebo nenávidieť?“
Mnoho ľudí cíti zmätok pri otázke postoja voči konkrétnemu páchateľovi. Berúc do úvahy závažnosť
zločinu a zároveň aj iné aspekty osobnosti páchateľa (ktoré dovtedy poznali), zrazu nevedia, čo má v
ich postoji prevážiť: láska alebo nenávisť? Skupina ľudí, ktorí by sa prikláňali k láskavému postoju
voči páchateľovi by zrejme pozostávala z blízkych príbuzných a priateľov páchateľa a samozrejme
by takýto postoj voči svojej osobe uvítali aj samotní páchatelia (ktorých mimochodom asi jedinou
spoločnou čŕtou je tendencia popierať, ospravedlňovať a racionalizovať svoje kriminálne konanie).37
Taktiež niektorí nadšení veriaci, ktorí vo svojej viere kladú dôraz na lásku (dokonca aj
k nepriateľom) a odpustenie budú inklinovať k láskavému postoju voči páchateľovi. Na druhej strane
samotné obete, rozhorčení príbuzní obetí, ich blízki priatelia a taktiež rozhorčená verejnosť by
pravdepodobne spontánne volili skôr tvrdší (teda rozhodnie nie láskavý) postoj voči páchateľovi.
Koreňom týchto protichodných postojov by mohli byť rozličné hodnoty a motívy.
35Porov. YANTZI, M. Sexual Offending ..., 1998. s. 140-142
36Porov. DILLEN, A. Moral Sensitivity Beyond Scandalisation..., 2003.
37Porov. SALTER, A.C. Transforming Trauma..., 1995, s. 51-92,189,100.
Sociálny rozmer človeka v súčasnom svete
František Hanobik, Anton Červeň
169
Tabuľka 3: Hodnoty a motívy súperiace v dileme „Milovať alebo nenávidieť?“
Alternatíva „láskavý postoj“
Ľudská dôstojnosť ako hodnota, ktorá prináleží
každému človeku, bez ohľadu na jeho rasu, kultúru,
vek, pohlavie, sexuálnu orientáciu, vyznanie,
spoločenský status – a dokonca aj bez ohľadu na jeho
skutky
Cnosť pokory, v rámci ktorej si uvedomujeme, že aj
my sami môžeme zlyhať, porušiť zákon
Láska k blížnemu
Milosrdenstvo a odpustenie
Popieranie reality (zatváranie oči pred vážnosťou
situácie)
Prehnaná zhovievavosť
Ospravedlňovanie páchateľa
Obviňovanie obete
Ak chceme dospieť k etickému rozhodnutiu ohľadne nášho postoja k páchateľovi, je potrebné
ujasniť si niektoré z vyššie spomenutých hodnôt. Významnú kresťanskú hodnotu lásky k blížnemu
majú mnohí veriaci tendenciu nahrádzať naivitou a láskavosťou, ktorá je chápaná ako vyhýbanie sa
všetkému, čo by blížnemu spôsobilo discomfort. Preto sa vzdajú konfrontácie páchateľa a
nepodniknú kroky k ochrane obetí. Neuvedomujú si, že takáto stratégia podporuje páchateľov
deviantný cyklus a prehlbuje dôsledky u obetí.38 Katechizmus Katolíckej cirkvi (§ 2266) učí, že
„ochrana všeobecného blaha spoločnosti vyžaduje (...) zneškodnenie útočníka, aby nemohol škodiť“.
Láska teda nie je synonymom permanentného úsmevu, absolútnej tolerancie alebo “bezbolestného”
prístupu. Podobne aj (kresťanská) hodnota odpúšťania je často mylne chápaná. Objavuje sa tu silná
tendencia nahrádzať odpustenie prepáčením. Prepáčiť možno každodenné drobnosti, ktoré
morálne indiferentné. Avšak prepáčiť zločin by znamenalo tváriť sa, že sa nič nestalo, respektíve nič
až tak zlé. Takéto prepáčenie by vyjadrovalo, že nemorálny skutok nie je nemorálny, že zneužívanie
vlastne nie je zneužívaním. Prepáčenie vedie k tolerovaniu alebo k akceptácii morálneho zla, k
ignorovaniu nespravodlivosti a minimalizácii spôsobenej škody. Naproti tomu skutočné odpustenie
jasne rozoznáva a pomenováva zlo, vážnosť ublíženia a šírku spôsobenej škody.39 Navyše odpustenie
nevylučuje potrestanie páchateľa. Vskutku neexistuje žiadny rozpor medzi odpustením a nechaním
páchateľa aby niesom zodpovednosť za svoje skutky. Spravodlivý trest nie je v rozpore s
rešpektovaním ľudskej dôstojnosti, pretože zahŕňa nielen ľudské práva ale i povinnosti. Okrem
38Porov. Brock R.N, Parker R.A. Proverbs of Ashes: Violence, Redemptive Suffering, and The Search for What Saves
Us. Boston, Massachusetts: Beacon Press, 2001. s.39.
39Porov. Fortune MM. Preaching Forgiveness? In: McClure JS, Ramsay NJ, editors. Telling the Truth: Preaching About
Sexual and Domestic Violence. Cleveland, Ohio: United Church Press, 1998. s.49-57.
Sociálny rozmer človeka v súčasnom svete
František Hanobik, Anton Červeň
170
toho treba pamätať aj na dôstojnosť obete a na ochranu jej legitímnych práv. Potrestaním páchateľa
spoločnosť vyjadruje, že násilie a zneužívanie nemožno tolerovať. Trest zároveň slúži ako varovanie
(aby sa už zločin neopakoval) a zo spirituálneho hľadiska ho možno vnímať ako výzvu k pokániu, ba
dokonca ako formu milosrdenstva, pretože vychádza zo záujmu o dobro páchateľovej duše.40 Podľa
správneho kresťanského učenia sú odpustenie a výzva k pokániu vzájomne prepojené; tendencia
separovať ich sa prejavuje v ponúkaní tzv. “lacnej milosti”41, ktorá je síce príťaživá a pohodlná pre
hriešnika ale nebezpečná pre jeho okolie.
Ak je v pozadí zhovievavého postoja voči páchateľovi obviňovanie obete (napr. z toho, že
provokovala, nebránila sa, ba že spolupracovala pri čine) je potrebné zdôrazniť, že vina či
zodpovednosť za sexuálne zneužívanie nikdy neprislúcha dieťaťu, lež páchateľovi, a to v plnej miere.
Dieťa nie je zodpovedné za správanie dospelého. Obviňovaním obete neoprávnene ospravedlňujeme
páchateľa a zastierame fakt, že konal vedome, zámerne, s premyslenou manipuláciou, proti ktorej je
dieťa bezmocné. Navyše nedostatok vonkajších prejavov obrany neznamená, že obrana neprebieha
vo vnútri organizmu obete. I kby samotní páchatelia našli mnoho ospravedlnení pre nelegálne
konanie (napr. stres, alkohol, vlastnú traumu z detstva), tieto výhovorky ich nezbavujú
zodpovednosti. Laická verejnosť na adresu páchateľov CSA zväčša konštatuje: Ten človek nemôže
byť normálny..., no z pohľadu odborníka je páchateľ zodpovedný za svoje činy. Až deväťdesiatdeväť
percent páchateľov svojprávni, trestne-zodpovední ľudia.42 Odborníci dokonca presvedčení, že
aj masoví sadistickí vrahovia morálne kompetentní a nemožno ich pozbaviť trestnej
zodpovednosti.43 Adekvátne potrestanie páchateľa adresuje vinu tam, kam patrí a oslobodzuje obete
od ich vlastných neopodstatnených pocitov viny (ktoré výsledkom manipulácie zo strany
páchateľa).
Štvrtú dilemu vystihuje otázka: Priblížiť sa alebo si držať odstup? Táto dilema môže trápiť
ľudí, ktorí sa dostanú do kontaktu s obeťou (napr. ako príbuzní, priatelia, kolegovia, či partneri) a nie
sú si istí, či sa k nej majú priblížiť, teda vyjadriť záujem či súcit, alebo sa radšej majú držať stranou.
Pri tejto dileme je obzvlášť ťažké rozlíšiť, kto by preferoval, ktorú voľbu. Samotná obeť by asi
váhala, ak by mala stanoviť, aký prístup by uvítala. Tí, ktorí mali hlboký a úprimný vzťah s obeťou
predtým než došlo k odhaleniu CSA by pravdepodobne spočiatku volili priblíženie sa k obeti, zatiaľ
čo iní by inklinovali k opačnému postoju. Avšak takéto hrozné odhalenie by rovnako mohlo spustiť
aj vzdialenie sa od obete od momentu odhalenia, dokonca aj zo strany tých najbližších. Tí, ktorí mali
40Porov. MICHANČOVÁ S. Social responsibility within thinking about forgiveness. In: E-Theologos. 2010. Vol. 1, No.
2, p. 224-244. [cited 2010 Dec 17]. Available from: http://versita.metapress.com/content/9p561474594p258j/fulltext.pdf
41Porov. BONHOEFFER D. The Cost of Discipleship. London: SCM Press, 1959. s. 30, 45-46,53, 94.
42Porov. MALÁ, E. Príspevok v panelovej diskusii..., 2003.
43Porov. PALERMO, G.B. Prípad Jeffrey Dahmer..., 2002.
Sociálny rozmer človeka v súčasnom svete
František Hanobik, Anton Červeň
171
s obeťou povrchný vzťah sa zrejme priklonili k rezervovanému postoju voči obeti, ale určité dôvody
by ich mohli viesť aj k tomu, žeby sa snažili prejaviť záujem a ponúknuť pomoc. Výskumníci,
ktorých záujmom je získať čo možno najhlbšie porozumenie fenoménu CSA by si prirodzene zvolili
postoj približovania sa k obeti, zatiaľ čo páchatelia by preferovali to, aby boli obete izolované od
akejkoľvek pomoci. V pozadí takýchto ambivalentných postojov môžeme nájsť rôzne hodnoty
a motívy:
Tabuľka 4: Hodnoty a motívy súperiace v dileme „Priblížiť sa, ale si držať odstup?“
Alternatíva „priblíženia sa“
Alternatíva „odstupu“
solidarita s utrpením
obetí
biblická výzva, aby si
ľudia vzájomne pomáhali
niesť svoje bremená (Gal
6,2)
kompenzácia minulého
zanedbávania (živená
výčitkami, že ak by sme
sa o dotyčné dieťa boli
viac starali, viac na neho
dávali pozor, nemuselo
sa to stať)
obavy o budúcnosť (ak
nechám obeť napospas
jej osudu, jej stav sa
môže zhoršiť, a ja za to
budem
spoluzodpovedný)
rešpektovanie súkromia a autonómie
obete (vychádzajúce z predpokladu, že ak
obeť stojí o pomoc, môže si o ňu
požiadať)
pocit nekompetentnosti
strach z nevhodnej intervencie
všeobecné tabu okolo CSA
tendencie obviňovať obeť a podceňovať
vážnosť traumy a jej dôsledky
rezignácia vyplývajúca z nepochopenia
rozporuplných reakcií obete
neochota hľadať relevantné informácie
o problematike
ľudská lenivosť a sebectvo (mám dosť
vlastných problémov, načo sa ešte
zaťažovať problémami iných)
Aby sme vyriešili etickú dilemu týkajúcu sa adekvátneho prístupu k obetiam, je užitočné
spomenúť niekoľko dôležitých faktov. V prvom rade treba zdôrazniť, že neadekvátna reakcia voči
obetiam posilňuje negatívny dopad traumy, zatiaľ čo adekvátna reakcia ho významne znižuje. Za
adekvátnu reakciu sa považuje taká reakcia, ktorá obeti prináša podporu, starostlivosť a ochranu.
Každý jedinec vystavený násiliu právo na právnu, sociálnu, psychologickú a lekársku
starostlivosť, ktoré nijako nenarušia jeho osobnú dôstojnosť (napr. skrytým obviňovaním). Ak sa
obeť nejakým spôsobom vyhýba ponúkanej pomoci, neznamená to, že pomoc nepotrebuje. Skôr ide
o to, že v dôsledku CSA, mnoho obetí nedôveruje ľuďom a očakáva zradu a ublíženie v každom
vzťahu. Preto sa u obetí môže objavovať vyhýbanie sa, podozrievavosť a pocity ohrozenia v situácii,
keď sa niekto snaží priblížiť. Akýkoľvek náznak nepochopenia zo strany okolia ešte viac zväčšuje
odcudzenie sa od ľudí a sociálnu izoláciu. No vzhľadom na to, že trauma sa definuje ako skúsenosť
presahujúca kapacitu jedinca vysporiadať sa s ňou, zvládnuť ju, od obetí nemožno očakávať, že túto
Sociálny rozmer človeka v súčasnom svete
František Hanobik, Anton Červeň
172
situáciu zvládnu samé. Podpora iných zohráva kľúčovú rolu v napĺňaní potrieb obetí (medzi ktoré
patrí napr. aj zdieľanie traumatického príbehu či emocionálne odreagovanie).
Pre lepšie pochopenie reakcií obetí je nevyhnutné zoznámiť sa so symptómami post-
traumatickej stresovej poruchy (PTSD z ang. posttraumatic stress disorder). PTSD charakterizuje
striedanie sa období intruzívneho (t.j. vtieravého) pripomínania sa traumy s obdobiami popierania
alebo znecitlivenia. V intruzívnej fáze sa môžu vyskytnúť vtieravé a opakujúce sa myšlienky,
neočakávané predstavy, desivé sny a návaly nechcených pocitov, ktoré sa nejako vzťahujú k traume.
Obeť je v stave predráždenia – ľahko sa ľaká, rozčúli, niekedy vybuchne do agresie. Je neustále pod
psychickým tlakom zdroje stresu zdanlivo všade. A to napriek tomu, že je nadmerne ostraži
a usilovne sa snaží vyhýbať spúšťačom. Podnety nadmerne zovšeobecňované, akoby sa všetky
týkali traumy. Témy, ktoré súvisia s CSA, pohlcujú sústredenosť a obeť nie je schopná sústrediť sa
na iné témy. Je zmätená, pocit, že svoj vnútorný svet nemá pod kontrolou a niekedy strávi celé
dni snahou zvládnuť svoje bolestivé emócie alebo aspoň prežiť. Fáza popretia zahŕňa emocionálne
znecitlivenie a nadmerné kognitívne potláčanie. Obeť nie je schopná zhodnotiť dôležitosť súčasných
podnetov, ktoré sa nejakým spôsobom týkajú CSA (popiera ich význam), na traumu akoby čiastočne
či celkom zabudla. Je otupená, stráca realistický pocit patričného spojenia so súčasným svetom.44
Striedanie sa týchto odlišných stavov vysvetľuje, prečo obeť niekedy očakáva podporu a inokedy ju
odmieta.
Piatu dilemu vyjadruje otázka: Dôverovať alebo kontrolovať? Táto dilema vyvstáva vtedy,
keď jedinec prichádza do kontaktu s páchateľom, ktorý bol práve alebo už dávnejšie prepustený
z väzenia, alebo ktorý bol obvinený, ale nie usvedčený. Jedinec si nie je istý, či má dotyčnému
dôverovať, alebo bradšej opatrný a dávať si na neho pozor. Samotný páchateľ, ako aj tí, ktorí
nemajú vedomosť o (kompulzívnej a repetitívnej) povahe sexuálne delikventného správania budú
istotne uprednostňovať postoj dôvery, zatiaľ čo tí, ktorí majú relevantné vedomosti budú vo vzťahu
k páchateľovi viac obozretní. Hodnoty a motívy vysvetľujúce tieto rozporuplné postoje predstavuje
nasledujúca tabuľka:
Tabuľka 5: Hodnoty a motívy súperiace v dileme „Dôverovať alebo kontrolovať?“
Alternatíva „dôverovať“
Alternatíva „kontrolovať“
nádej, že páchateľ sa už
zmenil
rešpektovanie prezumpcie
neviny (pokiaľ sa nedokáže
opak)
popieranie reality rizika
akceptovanie spoluzodpovednosti za
prevenciu zločinu
výčitky kvôli nedostatočnej
pozornosti venovanej správaniu
páchateľa v minulosti
zhrozenie sa nad dôsledkami CSA pre
44Porov. SALTER, A. C. Transforming trauma..., 1995, s. 189-190, 195; HOROWITZ, M. J. Liečba..., 2004, s. 16-19.
Sociálny rozmer človeka v súčasnom svete
František Hanobik, Anton Červeň
173
recidívy
naivita plynúca z nedostatku
vedomostí
nedbalosť, neopatrnosť
obete
obava, že páchateľ nebol usvedčený
iba kvôli nedostatku dôkazov
Pri hľadaní etického riešenia tejto dilemy sa môžeme inšpirovať konceptom restoratívnej
spravodlivosti, ktorý predpokladá, že vysoká miera kontroly spolu s vysokou mierou podpory je
najlepší spôsob na udržanie sociálnej disciplíny45. Za ideálnych okolností by mala podpora páchateľa
pozostávať z terapeutickej intervencie, poradenstva a pastorálnej starostlivosti, zatiaľ čo kontrola má
byť zaistená cez výkon probácie. Podmienky probácie sexuálnych delikventov zvyčajne zahŕňajú
(popri povinnosti absolvovať terapiu) súbor obmedzení, ktorých dodržiavanie je pravidelne
monitorované probačným úradníkom. Medzi takéto obmedzenia patrí napr.: zákaz kontaktu s
obeťami a vôbec s akýmikoľvek deťmi; zákaz vykonávať prácu alebo sa akokoľvek angažovať
v práci, ktorá by umožňovala prístup k deťom; zákaz zaobstarávať si materiály, ktoré môžu byť
použité na sexuálnu stimuláciu; zákaz akejkoľvek formy správania, ktorého účelom by bolo prilákať
potenciálne obete46. Obsah týchto podmienok načrtáva, kde by mali bhranice našej dôvery voči
páchateľovi, ak berieme do úvahy reálne riziko recidívy.
Posledná dilema, na ktorú chceme poukázať, znie: „Uchovať vzťahy, alebo ich prerušiť?“ Ide
o dilemu, ktorá trápi obeť a zvyšok rodiny v prípade, že páchateľ pochádza z okruhu príbuzných
Otázkou je, ako zvládnuť túto situáciu s ohľadom na pokrvné putá? Zainteresovaní nevedia, či je
lepšie zachovať a živiť vzťah s páchateľom alebo preťať toto vzťahové puto. Ani v tomto prípade nie
je ľahké identifikovať, kto by volil ktorú možnosť. Ale skúsenosť ukazuje, že v mnohých rodinách,
kde došlo k incestu, ale tento zločin nebol oznámený orgánom činným v trestnom konaní, rodinní
príslušníci zvyčajne vyvýjajú na obeť tlak, aby zachovala vzťah. Ak bol páchateľ odsúdený, rodinné
putá sa pravdepodobne skôr popretŕhali. Samotná obeť môže byť veľmi ambivalentná vo svojom
postoju a oscilovať medzi (predstieranou) úctou voči rodinnému putu a jeho viac či menej otvoreným
odmietnutím. Avšak páchateľ by istotne preferoval to, aby sa vzťahové puto zachovalo. Jednotlivé
postoje môžu byť živené rôznymi hodnotami a motívmi:
45Porov. WACHTEL T, McCOLD P. Restorative justice in everyday life. In: Braithwaite J, Strang H, editors. Restorative
Justice in Civil Society. New York: Cambridge University Press, 2000. s. 117-125.
46Porov. Terms and Conditions of Sex Offender Probation. [cited 2010 Jan 6]. Available from:
http://www.co.yamhill.or.us/juvenile/probation/TERMS_SEX_OFFENDER_PROBATION.asp
Sociálny rozmer človeka v súčasnom svete
František Hanobik, Anton Červeň
174
Tabuľka 6: Hodnoty a motívy súperiace v dileme „Uchovať alebo prerušiť vzťahy?“
Alternatíva „uchovať vzťahy“
Alternatíva „prerušiť vzťahy“
Úcta k rodine a presvedčenie, že rodina má
vždy držať spolu
Milosrdenstvo, odpustenie, zmierenie
Neschopnosť pripustiť, že príbuzný spáchal
takýto zločin
Popieranie vážnosti CSA
Obviňovanie obete (z neochoty odpustiť,
z rozbíjania rodiny)
Uprednostňovanie pokrytectva pred
úprimnosťou (simulovaný pokoj na úkor
vnútorného napätia zo skrytých konfliktov)
Presvedčenie, že
niektoré zločiny sú
neodpustiteľné
Dôraz na prevenciu
ďalšieho ublíženia (ak
sa riziko zdá príliš
vysoké)
Autenticita (ako opak
pretvárky)
Snaha zachovať si
psychické zdravie
V tomto kontexte je potrebné poznamenať, že dlhodobé silné emočné putá s páchateľom a
jeho zástancami (ktoré sú spojené s rôznymi požiadavkami kladenými zo strany príbuzných na obeť
napr. s požiadavkou zúčastňovať sa rodinných stretnutí, na ktorých je prítomný aj páchateľ,
preukazovať také znaky úcty pri zvítavaní a lúčení sa s ním, ako je bozk, podanie ruky, objatie)
zvyšujú traumatický dopad na obeť. Cez takéto “traumatické putá” páchateľ stále kontroluje a ovláda
obeť47. Mimochodom, pre obeť neexistuje silnejší spúšťač flešbekov (t.j. vtieravých spomienok na
traumu) než je kontakt s páchateľom.
K riešeniu poslednej etickej dilemy môže poslúžiť aj teologické rozlíšenie medzi odpustením
a zmierením. Hoci odpustenie a zmierenie spolu v istom zmysle súvisia, nie to obsahovo totožné
skutočnosti. Odpúšťanie je aktivitou, ktorá sa odohráva na strane obete ako vnútorný proces, ktorého
ovocie sa napokon môže aj navonok deklarovať a ktorý v podstate nie je závislý od správania
páchateľa (iba ak v tom zmysle, že ho môže uľahčiť alebo ažiť). Naproti tomu zmierenie vyžaduje
aktívnu zaangažovanosť oboch strán primárne však páchateľa, pretože od jeho správania je
zmierenie podstatne závislé. Páchateľ bez úprimného pokánia nemôže platne a účinne prijať dar
odpustenia, ani dosiahnuť zmierenie vo vzťahu s obeťou, a dokonca ani s Bohom.48 Dôveru obete,
ktorú páchateľ zradil zneužívajúcim konaním, môže opätovne získať iba poctivým pokáním.49
Páchateľ by mal spravidla vyznať svoj hriech, teda priznať, že k zneužívaniu došlo, a prijať aj plnú
zodpovednosť za zneužívanie bez ospravedlňovania alebo presúvania viny na obeť; ďalej by mal
preukázať ľútosť nad ublížením a škodou, ktorú obeti spôsobil; vyhľadať odbornú terapeutickú
a duchovnú pomoc; vykonať reštitúciu, ktorou by aktívne podporoval proces zotavenia sa obete
47Porov . HINDMAN J. Just Before Dawn. Ontario: AlexAndria Associates, 1989. p. 113-125.
48Porov. MICHANČOVÁ S. Social responsibility.., 2010.
49Porov. EVINGER, J. S. YODER, D. L. Sexual Abuse, Forgiveness..., 2002, s. 72-73; BENNER, D. G. Hojenie
emocionálnych..., 1992, s. 109-110; BILICH, M. et al. Shared grace..., 2000, s. 104-109; FORTUNE, M. M. Forgiveness:
The Last..., 1996, s. 204-205; DRATCH, M. Forgiving the Unforgivable..., 2002, s. 18-19.
Sociálny rozmer človeka v súčasnom svete
František Hanobik, Anton Červeň
175
z následkov CSA (najmä finančným pokrytím výdavkov, ktoré sú s tým spojené); samozrejme
zároveň by sa mal zrieknuť aj akejkoľvek súčasnej manipulácie vo vzťahu k obeti; a rešpektovať
ďalšie podmienky, kto stanoví obeť na ochranu svojej dôstojnosti, zdravia či bezpečia50.
Prítomnosť alebo absencia znakov pokánia môže navigovať pri rozhodovaní sa tých, ktorí riešia
dilemu zameranú na podobu ich vzťahu s páchateľom.
Záver Nedostatok vedomostí a zanedbávanie etickej reflexie disponuje ľudí k mylným postojom,
ktoré majú ďalekosiahle následky. Postoje, ktoré sú vnímané ako adekvátne či dokonca cnostné,
môžu v skutočnosti prispievať k násiliu a nespravodlivosti. Uvedomovanie si zodpovednosti za
vlastné konanie i nekonanie je neustálou výzvou. Povinnosťou občanov je postarať sa o to, aby deti
vyrastali v bezpečnom prostredí, v ktorom násilie v žiadnej jeho podobe nie je tolerované. Nikdy
nevieme, kedy môžeme prísť do kontaktu s páchateľom alebo s obeťou CSA. Čo ale už vieme je, že
keď sa to stane, od našich postojov bude záležať mnoho.
Zoznam literatúry:
AADLAND Einar. 2010. Contextual Ethics: Three Models of Practical Ethical Reflection. Lecture at
University of Prešov in Prešov (as a part of teacher mobility within International Project NIL-II-
022-d ,,Professional ethics as a part of professional competence of supporting professions“), 2010
Nov 25.
ALLENDER, D. B. 1993. The Wounded Heart : Hope for Adult Victims of Childhood Sexual Abuse.
Colorado Springs : NavPress, 1993, 255 s., ISBN 08910-92897.
BATSON, C. D. - FULTZ, J. - SCHOENRADE, P. A. 1987. Distress and empathy: Two
qualitatively distinct vicarious emotions with different motivational consequences. In: Journal of
Personality, 55(1), 19-39.
BAYS, J. CHADWICK D. Medical diagnosis of the sexually abused child. In: Child abuse and
neglect, Vol 17, s.91-110.
BECKER, J.V. QUINSEY, V.L. 1993. Assessing suspected child molesters. In: Child Abuse &
Neglect, 1993 Jan-Feb; 17(1): s. 169-174.
BENNER, D. G. 1992. Hojenie emocionálnych poranení. Nitra : Vydavateľstvo Nádej, 1992, 127 s.,
ISBN 80-7120-021-2.
50Porov. ALLENDER, D. B. The Wounded..., 1993, s. 242; HEGGEN, C. H. Sexual Abuse..., 1993, s. 122-134;
FORTUNE, M. M. Forgiveness: The Last..., 1996, s. 204-205; YANTZI, M. Sexual Offending..., 1998, s. 123-124;
TUTU, D. Bez odpustenia..., 2005, s. 280.
Sociálny rozmer človeka v súčasnom svete
František Hanobik, Anton Červeň
176
BENTOVIM, A. 1998. Týrání a sexuální zneužívání v rodinách. Praha : Grada Publishing, 1998, 117
s., ISBN 80-7169-629-3.
BERKOWITZ L. - DANIELS L. R. 1964. Affecting the salience of the social responsibility norm:
effects of past help on the response to dependency relationships. In: Journal of Abnormal and
Social Psychology Volume 68, Issue 3, March 1964, Pages 275-281
BILICH, M. BONFIGLIO, S. CARLSON, S. 2000. Shared Grace : Therapists & Clergy Working
Together. New York : The Haworth Pastoral Press, 2000, 230 s., ISBN 0-7890-1110-7.
BONHOEFFER, D. 1959. The Cost of Discipleship. London : SCM Press, 1959. 285 s. ISBN
0684815001.
BROCK, R. N. PARKER, R. A. 2001. Proverbs of Ashes : Violence, Redemptive Suffering, and
The Search for What Saves Us. Boston, Massachusetts : Beacon Press, 2001, 257 s., ISBN 0-
8070-6797-0.
COHEN, T. 2003. Child sexual abuse: social attitudes and professional questions. Paper presented at
the IXth ISPCAN European Conference on CAN: Promoting Interdisciplinary Approaches to
Child Protection, Warsaw Poland, August 29-31, 2003.
DILLEN, A. 2003. Moral Sensitivity Beyond Scandalisation : Ethical Reflections About Family
Violence. Paper presented at Exchange Experience In Prague : Solution Sharing To Prevent
Family Violence. An International Symposium, June 21-24, 2003.
DOMINGUEZ, R. Z. NELKE, C. F. PERRY, B. D. 2001. Sexual Abuse of Children. In:
Encyclopedia of Crime & Punishment. Great Barrington, MA : Berkshire Publishing Group,
2001, [online], [citované 2004-12-07], dostupné na internete:
<http://www.childtrauma.org/sexual_abuse.html>.
DRATCH, M. 2002. Forgiving the Unforgivable? : Jewish Insights into Repentance and Forgiveness.
s.7-24 In: FORTUNE, M. M. MARSHALL, J. L. (Eds.) (2002). Forgiveness and Abuse :
Jewish and Christian Reflections. New York : The Haworth Pastoral Press, Inc., 2002, 152 s.,
ISBN 0-7890-2252-4.
EVINGER, J. S. YODER, D. L. 2002. Sexual Abuse, Forgiveness and Justice : A Journey in Faith.
71-88. In: FORTUNE, M. M. MARSHALL, J. L. (Eds.) 2002. Forgiveness and Abuse : Jewish
and Christian Reflections. New York : The Haworth Pastoral Press, Inc., 2002, 152 s., ISBN 0-
7890-2252-4.
FALLER, K. C. 1993. Child Sexual Abuse : Intervention and Treatment Issues. 2001, [online],
[citované 2001-11-09], dostupné na internete:
<http://www.calib.com/nccanch/pubs/usermanuals/sexabuse/sexabuse.pdf.>.
Sociálny rozmer človeka v súčasnom svete
František Hanobik, Anton Červeň
177
FINKELHOR, D. 1982. Sexual abuse: A sociological perspective. In: Child Abuse and Neglect 6,
1982, 95.
FORTUNE, M. M. 1998. Preaching Forgiveness? s.49-57. In: McCLURE, J. S. RAMSAY, N. J.
(Eds.) 1998. Telling the Truth : Preaching About Sexual and Domestic Violence. Cleveland, Ohio
: United Church Press, 1998, 162 s., ISBN 0-8298-1282-2.
FORTUNE, M. M. 1996. Forgiveness : The Last Step. s. 201-206. In: ADAMS, C. J. FORTUNE,
M. M. (Eds.) 1996. Violence Against Women and Children : A Christian Theological
Sourcebook. New York : Continuum International Publishing Group, 1996, 515 s., ISBN
0826408303.
FORTUNE, M. M. 1983. Sexual Violence The Unmentionable Sin : An Ethical and Pastoral
Perspective. New York : The Pilgrim Press, 1983, 240 s., ISBN 0-8298-0652-0.
FRIEDRICH, W. 2003. Developmental Perspectives on Sexual Behavior in Children and
Adolescents. Mayo Clinic and Mayo Medical School. Paper presented at 9th ISPCAN European
Conference on Child Abuse and Neglect, Warsaw, Poland : 2003.
GIARDINO, A. - FINKEL, M. - GIARDINO, E. (Eds.). 1992. A practical guide to the evaluation of
sexual abuse in prepubertal child, Newbury Park, CA: Sage Publications, 1992, pp. ix-xi.
HEGGEN, C. H. 1993. Sexual Abuse in Christian Homes and Churches. Scottdale, Pa : Herald Press,
1993, 208 s., ISBN 0-8361-3624-1.
HINDMAN, J. 1989. Just Before Dawn : From the Shadows of Tradition to New Reflections in
Trauma Assessment and Treatment of Sexual Victimization. Ontario : AlexAndria Associates,
1989, 462 s., ISBN 0-9611034-4-2.
HOROWITZ, M. J. 2004. Liečba syndrómov podmienených stresom. Trenčín : Vydavateľstvo F,
2004, 111 s., ISBN 80-88952-18-2.
CHEIT R.E. - FREYD J.J. 2005. Let's have an honest fight against child sex abuse. Brown University
Child & Adolescent Behavior Letter, 2005, 21(6), 8.
KATECHIZMUS KATOLÍCKEJ CIRKVI. 1997. (Preklad z latinského originálu Catechismus
Catholicae Ecclesiae, Vatikán 1997.) Trnava : Spolok svätého Vojtecha, 1998, 918 s., ISBN 80-
7162-253-2.
KENDALL-TACKETT, K. A. WILLIAMS, L. M. FINKELHOR, D. 1993. Impact of sexual
abuse on children: A review and synthesis of recent empirical studies. In: Psychological Bulletin.
Washington : Jan 1993, vol. 113, no. 1, p. 164-180, ISSN 00332909.
Sociálny rozmer človeka v súčasnom svete
František Hanobik, Anton Červeň
178
KINNEY, J.F. 2002. Restoring Trust : The Response to Sexual Abuse. United States Conference of
Catholic Bishops, February 13, 2002. [online], [citované 2002-07-17]. Dostupné na internete:
<http://www.nccbuscc.org/comm/kit5.htm>
LATANÉ, B. DARLEY, J. 1970. The unresponsive bystander. Why doesn´t he help? New York:
Appleton-Century-Crofts, 1970. ISBN-10: 0139386130
MALÁ, E. 2003. Posttraumatická stresová porucha. Príspevok na 2. národní a 1. středoevropské
konferenci : Násilí na dětech : „Násilí nezná hranice, ale zanecháva stopy. Praha : 1.-4. jún 2003
(osobné poznámky).
MICHANČOVÁ, S. 2010. Social responsibility within thinking about forgiveness. In: E-Theologos.
2010. Vol. 1, No. 2, p. 224-244. [cited 2010 Dec 17]. Available from:
http://versita.metapress.com/content/9p561474594p258j/fulltext.pdf
MICHANČOVÁ, S. 2002. Postoj kresťana k problematike sexuálneho zneužívania detí. Košice :
Univerzita Komenského Rímskokatolícka Cyrilometodská Bohoslovecká Fakulta, 2002. 60 s.
MILLER, A. 1996. Thou Shalt Not Be Aware: Society’s Betrayal of the Child. New York: Meridian
Books, 1986, p. 308.;
ORAVCOVÁ, J. 2004. Sociálna psychológia. Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela, 2004.
PALERMO, G. B. 2002. Prípad Jeffrey Dahmer. Paper presented at 3rd East-West International
Conference on Child Sexual Abue and Sexual Violence, Prague, 15.-18. September 2002.
(osobné poznámky).
PAWLUK, T. 2002. Prawo Kanoniczne według Kodeksu Jana Pawła II. Zväzok II : Lud Boży jego
nauczanie i uświęcanie. Olsztyn : Warmińskie Wydawnictwo Diecezjalne, 2002. ISBN 83-88348-
22-1.
PESCHKE, K.H. 2004. Křesťanská etika. Praha : Vyšehrad, 2004. ISBN 80-7021-718-9.
PILIAVIN, I.M. - PILIAVIN, J.A - RODIN, J. 1975. Costs, diffusion, and the stigmatized victim. In:
Journal of Personality and Social Psychology, Vol 32(3), Sep 1975, 429-43
ROSSETTI, S.J. 1990. Slayer of the Soul : Child Sexual Abuse and the Catholic Church. Mystic,
Connecticut : Twenty-Third Publications, 1990. 206 s. ISBN 0-89622-452-X.
ROSSETTI, S.J. 1996. A Tragic Grace : The Catholic Church and Child Sexual Abuse. Collegeville,
Minnesota : The Liturgical Press, 1996, 126 s., ISBN 0-8146-2434-0.
SALTER, A.C. 1995. Transforming Trauma : A Guide to Understanding and Treating Adult
Survivors of Child Sexual Abuse. Thousand Oaks : Sage Publications, Inc., 1995, 353 s., ISBN 0-
8039-5509-X.
Sociálny rozmer človeka v súčasnom svete
František Hanobik, Anton Červeň
179
SGROI, S.M. 2000. Discovery, reporting, investigation, and prosecution of child sexual abuse.
Sciecus Report; Oct/Nov 2000; Vol. 29, No.1; p.5-6.
SOLLÁROVÁ, E. et al.1992. Vybrané kapitoly zo sociálnej psychológie. Nitra, VA PRINT, 1992.
Terms and Conditions of Sex Offender Probation. [cited 2010 Jan 6]. Available from:
http://www.co.yamhill.or.us/juvenile/probation/TERMS_SEX_OFFENDER_PROBATION.asp
TUTU, D. 2005. Bez odpustenia niet budúcnosti. Bratislava : Serafín, 2005, 298 s., ISBN 80-8081-
036-2.
VAN DAM, C. 2002. Identifying Child Molesters : Preventing Child Sexual Abuse by Recognizing
the Patterns of the Offenders. Binghamton, NY : The Haworth Maltreatment and Trauma Press,
2002, 229 s., ISBN 0-7890-0743-6.
WACHTEL, T. McCOLD, P. 2000. Restorative justice in everyday life. In: Braithwaite J, Strang
H, editors. Restorative Justice in Civil Society. New York: Cambridge University Press, 2000. p.
117-125.
WEINER, B. 1980. A cognitive (attribution) emotion action model of behavior. An analysis of
judgment of help-giving. In: Journal of Personality and Social Psychology, 1980, 39, p. 186-200.
WIRTZ, U. 2005. Vražda duše : Incest a jeho terapie. Praha : Portál, 2005, 216 s., ISBN 80-7178-
975-5.
YANTZI, M. 1998. Sexual Offending and Restoration. Waterloo, Ont. : Herald Press, 1998, 254 s.,
ISBN 0-8361-9081-5.
ResearchGate has not been able to resolve any citations for this publication.
Article
Full-text available
Social Responsibility within Thinking about Forgiveness In Christian communities, victims of serious harm are often pressed to forgive their offenders without proper explanation of the concept of forgiveness. Quick forgiveness is often seen as the ideal solution to the problems that crime has caused. However the misunderstanding of the concept does not contribute to the healing of anyone involved (offender, victim, and community); rather it undermines the process of restoration. The author of the article tries to clarify how to understand the biblical request for forgiveness and describe various components of the forgiveness process. The content of the article should be useful for helping professions (especially for social workers, counselors, therapists, priests and pastoral workers) that come in contact with victims and perpetrators of crime.
Article
Full-text available
ACKNOWLEDGMENTS,ix WORKING IN THE FIELD OF CHILD SEXUAL ABUSE,1 The Professional as a Person,1 Universal Emotional Reactions,1 The Impact of Gender,2 The Impact of Socioeconomicand Professional Status,3 The Impact of Personal Experiences,4 Sexual Victimization,4 Being a Parent,4 Sexuality,5 Coping With Personal Issues,5 Dealing With Personal Feelings in Professional Practice,5 Avoiding Burnout,6 A Victim-Centered Approach,6 The Potential Iatrogenic Effects of Intervention,7 Strategies for Minimizing the Trauma of Investigation,7 Strategies for Ensuring That Intervention Is in the Victim’s Best Interest,8 DEFINITIONS, SCOPE, AND EFFECTS OF CHILD SEXUAL ABUSE,9 Definitions,9 Statutory Definitions,9 Child Protection Definitions,9 Criminal Definitions,10
Article
Full-text available
Examined the relations of causal attributions and affect to judgments of help-giving in a total of 280 undergraduates in 6 experiments. The influence of 3 dimensions of causality (locus, stability, and control) on judgments concerning the lending of class notes was evaluated. Ratings of help were lowest when the cause of the need was internal to the actor and controllable (e.g., lack of effort). It is suggested that ascriptions to internal controllable factors maximized negative affect (disgust and anger) and promoted avoidance behavior. However, attributions to uncontrollable factors (e.g., ability or teacher shortcomings) were anticipated to generate positive affect (sympathy) and give rise to approach behavior (help). These hypotheses and an attributional model of helping were investigated using a simulational judgment paradigm with both correlational and experimental designs and scenarios describing a drunk or a disabled individual in need of aid. ANOVA indicated the existence of a temporal sequence of attribution-affect-action in which attributions guide feelings, but emotional reactions provide the motor and direction for behavior. (39 ref) (PsycINFO Database Record (c) 2012 APA, all rights reserved)
Book
"Cheap grace is the mortal enemy of our church. Our struggle today is for costly grace." And with that sharp warning to his own church, which was engaged in bitter conflict with the official nazified state church, Dietrich Bonhoeffer began his book Discipleship (formerly entitled The Cost of Discipleship). Originally published in 1937, it soon became a classic exposition of what it means to follow Christ in a modern world beset by a dangerous and criminal government. At its center stands an interpretation of the Sermon on the Mount: what Jesus demanded of his followers-and how the life of discipleship is to be continued in all ages of the post- resurrection church. "Every call of Jesus is a call to death," Bonhoeffer wrote. His own life ended in martyrdom on April 9, 1945. Freshly translated from the German critical edition, Discipleship provides a more accurate rendering of the text and extensive aids and commentary to clarify the meaning, context, and reception of this work and its attempt to resist the Nazi ideology then infecting German Christian churches.
Book
Explore what forgiveness means in the context of sexual and domestic abuse! Using research, studies, stories, and prayer, Forgiveness and Abuse: Jewish and Christian Reflections focuses on the views and opinions of these two prominent religions as well as shares the wisdom of their traditional teachings. Forgiveness is an essential concept for many survivors of abuse as well as the perpetrators. Some believe that urging victims to simply "forgive and forget" in the face of such harsh realities may not be practical and could actually endanger the healing process. Forgiveness and Abuse studies several aspects of the spiritual influence in forgiving and vindicating abusive crimes, including: • traditional views of forgiveness and repentance using excerpts from Jewish law • a clinical study examining the relationship between forgiveness and mental health as well as comparing Christian and Jewish responses to a questionnaire regarding forgiveness • abuse of children and adults by members of the clergy: The roles of the victims, the abuser, and the church • the differences between forgiveness and reconciliation and whether they are both necessary • so much more! Several of the historical practices of Christianity and Judaism regarding abuse, its public acknowledgment, and its forgiveness have been harshly criticized. Forgiveness and Abuse offers you new insight on the spiritual connections between religion, abuse, and forgiveness, and brings you hope as religious leaders unite to better themselves and others. With the events of recent years weighing on society's shoulders, this collection is profoundly significant for clergy, counselors, therapists, and survivors, as well as the perpetrators themselves.
Article
The Christian precept of forgiveness is examined in the context of sexual abuse committed against adults and children in Protestant congregations. Two vignettes and accompanying commentary present issues and problems related to an application for reinstatement to office by a minister whose ordination was suspended, and a proposal regarding restitution for victims. A third vignette is an account of an authentic act of forgiveness by a congregation's lay leaders that, as expression of their faith, honors a commitment to make justice for victims.