ArticlePDF Available

Problematika podozrení / obvinení zo sexuálneho zneužívania detí v kontexte rozhodovania o úprave styku rodičov a maloletých detí

August 2014

Authors:

Jan Evangelista Purkyně University in Ústí nad Labem

Štúdia prezentuje súbor informácií, ktoré by mali byť pri rozhodovaní o úprave styku s maloletým dieťaťom zohľadnené, i v prípadoch, kedy v trestnom konaní páchateľ nebol usvedčený, resp., kedy k trestnému konaniu ani nedošlo. Predovšetkým približuje, aká je miera výskytu tzv. krivých obvinení zo sexuálneho zneužívania detí (CSA). Ďalej poukazuje na zaujatosť voči obvineniam z CSA, ktoré sa objavia v priebehu občianskeho súdneho konania a vysvetľuje možný kontext týchto káuz. Taktiež popisuje možnosti a limity znaleckého dokazovania. Predstavuje škálu informácií, ktoré by mali byť zisťované a paletu alternatívnych vysvetlení, ktoré by mali byť zvažované pri posudzovaní týchto prípadov. Napokon približuje spôsoby vyhodnocovania rizika a spôsoby jeho eliminácie.

Content uploaded by Slávka Karkošková

Content may be subject to copyright.

JUSTIÈNÁ REVUE

REDAKÈNÝ KRUH

Predseda:

Dr.h.c. prof. JUDr. Peter BLAHO, CSc.

JUDr. Peter BRÒÁK

prof. JUDr. Alexander BRÖSTL, CSc.

JUDr. tefan DETVAI

JUDr. ¼ubomír DOBRÍK, PhD.

doc. JUDr. Ján DRGONEC, DrSc.

doc. JUDr. Anton FÁBRY, CSc.

prof. Brian GIBSON, JSD.

JUDr. Milo HRVOL, CSc.

o. Univ. prof. DDr. Heinz MAYER

prof. JUDr. O¾ga OVEÈKOVÁ, DrSc.

prof. JUDr. Jozef PRUSÁK, CSc.

prof. JUDr. Viera STRÁNICKÁ, CSc.

prof. JUDr. Vojtech TKÁÈ, CSc.

prof. JUDr. Katarína TÓTHOVÁ, DrSc.

prof. Guiguo WANG, JSD., LL.M.

REDAKÈNÁ RADA

éfredaktor:

prof. JUDr. Ján SVÁK, DrSc.

JUDr. Eva BABIAKOVÁ, CSc.

doc. JUDr. Robert FICO, CSc.

doc. JUDr. Svetlana FICOVÁ, CSc.

JUDr. Július FÍGER

JUDr. Milo HAAPKA

JUDr. Milan LIPOVSKÝ

JUDr. Daniel LIPIC, LL.M.

JUDr. Milan ¼ALÍK

Dr.h.c. prof. JUDr. Mojmír MAMOJKA, CSc.

JUDr. Milan RUBÁRSKY

JUDr. Ondrej SAMA

JUDr. Peter STAVROVSKÝ

prof. JUDr. Pavel TURMA, DrSc.

JUDr. Slavomír ÚREK

Tajomníèka redakcie:

Mgr. art. Lucia Macíková

Adresa redakcie:

Ministerstvo spravodlivosti SR

upné nám. 13

813 11 Bratislava

Osobný kontakt: Námestie slobody 12

telefón: 02/5249 38 79

02/5710 10 33

e-mail: justicna.revue@justice.sk

OBSAH

túdie

KARKOKOVÁ, S.: Problematika podozrení/obvinení zo

sexuálneho zneuívania detí v kontexte rozhodovania

o úprave styku rodièov a maloletých detí ......................... 957

KERECMAN, P.: Náhrada nemajetkovej ujmy, spôsobe-

nej trestným stíhaním, ktoré skonèilo inak ne právoplat-

ným odsúdením (1. èas) ................................................ 980

Èlánky

DOLNÝ, J.: Problematika stanovenia hodnoty vyrovnacie-

ho podielu spoloèníka v spoloènosti s ruèením obmedze-

ným ............................................................................... 1000

VEC, M.  BULLA, M.  HORECKÝ, J.: Quo vadis, roz-

hodca v kolektívnom vyjednávaní? .................................. 1006

PRAVDÍKOVÁ BUÈKOVÁ, E.: Postavenie pokodeného

v trestnom konaní  SR verzus EÚ ................................. 1027

PAVLÍK, M.: Trestnoprávna úprava nebezpeèného vyhrá-

ania (2. èas) ................................................................ 1043

Diskusia

DOMIN, M.: Správa o stave republiky ako prezidentská

právomoc ...................................................................... 1049

¼ALÍK, T.: Právomoc prezidenta odvoláva predsedu

a podpredsedu ústavného súdu ..................................... 1067

PRIKRYL, O.: Postup orgánov èinných v trestnom konaní

a súdu pri zmene vecných dôvodov väzby ...................... 1088

Nad jedným rozhodnutím

MACEJKOVÁ, I.: Ete raz k platom sudcov .................... 1093

Európska únia a Slovensko

KLIMEK, L.: Európsky úrad pre boj proti podvodom

(OLAF) .......................................................................... 1101

Zo zahranièia

FUTÓ, G.: Súhlas tretej strany s vykonaním prehliadok

v judikatúre Najvyieho súdu USA (2. èas) ................... 1118

Rozhodnutia Ústavného súdu SR

K porueniu práva na súdnu ochranu v súvislosti

s posúdením technickej jednoty listiny v konaní pred

veobecným súdom a viazanos odvolacieho súdu

právnym názorom vysloveným dovolacím súdom ........... 1130

Adspirantes legum

JURÁOVÁ, N.: Medzitátne osvojenia  Medzinárodná

spolupráca ..................................................................... 1138

Recenzie  anotácie

Balog, B.: Materiálne jadro Ústavy Slovenskej republiky.

1. vydanie, ilina: Eurokódex, 2014, strán 212 (SVÁK, J.).. 1147

Tekeli, J.  Hoffmann, M.: Zákon o obecnom zriadení.

Komentár. Bratislava: Wolters Kluwer, 2014, strán 774

(JAKAB, R.) ................................................................... 1149

TÚDIE

Problematika podozrení/obvinení zo sexuálneho zneuívania

detí v kontexte rozhodovania o úprave styku rodièov

a maloletých detí

doc. Mgr. ThDr. Slávka KARKOKOVÁ, PhD.

Vysoká kola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Albety, n.o. Bratislava

KARKOKOVÁ, S.: Problematika podozrení/obvinení zosexuálneho zneuívania detí v kontexte roz-

hodovania o úprave styku rodièov a maloletých detí; Justièná revue, 66, 2014,

è. 8-9, s. 957  979.

Autorka prezentuje súbor informácií, ktoré by mali by pri rozhodovaní o úprave

styku s maloletým dieaom zoh¾adnené i v prípadoch, keï v trestnom konaní pá-

chate¾ nebol usvedèený, resp. keï k trestnému konaniu ani nedolo. Predovet-

kým pribliuje, aká je miera výskytu tzv. krivých obvinení zo sexuálneho zneuí-

vania detí (CSA). Ïalej poukazuje na zaujatos voèi obvineniam z CSA, ktoré sa

objavia v priebehu obèianskeho súdneho konania a vysvet¾uje moný kontext

týchto káuz. Taktie popisuje monosti a limity znaleckého dokazovania. Pred-

stavuje kálu informácií, ktoré by mali by zisované a paletu alternatívnych vy-

svetlení, ktoré by mali by zvaované pri posudzovaní týchto prípadov. Napokon

pribliuje spôsoby vyhodnocovania rizika a spôsoby jeho eliminácie.

Úvod

Prednáka s identickým názvom (ako je názov tejto túdie) bola prednesená dòa 18. marca

2014 v Omení, na 9. pracovnom stretnutí sudcov vybavujúcich agendu P. Pozitívne odozvy

na túto prednáku a záujem o rozsiahlejie vzdelávanie v tejto téme nás viedli k rozpracova-

niu predmetnej problematiky do predloenej podoby. Jej cie¾om je prispie k pozdvihnutiu od-

borného povedomia o predmetnej problematike a motivova kompetentné orgány k takým rie-

eniam, ktoré budú v najlepom záujme dieaa, a síce  ktorého zvolená podoba obstojí v kon-

frontácii s aktuálnym stavom poznania predmetnej problematiky v odbornom a vedeckom

svete.

1 Miera výskytu tzv. krivých obvinení zo sexuálneho zneuívania

Tak laici, ako i profesionáli, hoci nemajú hlbie poznatky o problematike sexuálneho zne-

uívania detí (ïalej len CSA, z ang. Child Sexual Abuse), neraz vyjadrujú svoje názory na

predmetnú problematiku, vrátane ich odhadov toho, aká je miera veobecného výskytu kri-

vých obvinení z CSA, prípadne i smelých (a zároveò hrubo zjednoduených) kontatovaní

vzahujúcich sa na konkrétne kauzy. Niektorí sa domnievajú, e väèina obvinení z CSA, kto-

957

ré sú vznesené v priebehu obèianskeho súdneho konania o úpravu styku rodièov a malole-

tých detí, sú obvinenia vykontruované, úèelové, slúiace ako zbraò v boji o diea.1) Prirýchle

a/alebo povrchné posúdenie problematiky môe ma výrazný vplyv na proces a výsledok pro-

cesu rozhodovania v predmetných kauzách. K zreálneniu poh¾adu na problematiku tzv. kri-

vých obvinení (false allegations) môe prispie odkaz na výsledky zahranièných výskumov

v tejto oblasti.

V kruhoch zahranièných odborníkov na predmetnú problematiku prevláda konsenzus, e

miera výskytu krivých obvinení je pod hranicou 10 % (Ney, 1995; Hobbs et al, 1999; Bolen,

2001). Pod¾a metaanalytickej túdie predstavujú krivé obvinenia 2a10%zo vetkých obvi-

není vzahujúcich sa na CSA (Mikkelsen et al, 1992). V tejto súvislosti je dôleité správne po-

rozumie samotnému termínu krivé obvinenie. V nijakom prípade nemono problém zjedno-

dui tak, e by azda kadý prípad, v ktorom nedostatok dôkazov zamedzí preukázaniu trest-

ného èinu, bol vnímaný zároveò ako krivé obvinenie.

Jones a McGraw (1987) tudovali podiel prípadov podloených  preukázaných (founded 

substantiated) a dôvody zlyhania v preukázaní èinu na vzorke 576 prípadov nahlásených se-

xuálnych zneuívaní. Zistili, e 53 % prípadov bolo podloených a zostávajúcich 47 % nie.

Z toho najväèia èas (24 %) bola nepodloená kvôli nedostatoèným informáciám. Ïalia ve¾-

ká kategória prípadov (17 %) boli nepodloené podozrenia (unsubstantiated suspicions). Iba

6 % prípadov bolo klasifikovaných ako fiktívne (faloné).

Graham a Watkeys (1991) tudovali 410 prípadov oznámení z CSA. Dospeli k záverom, e

48 % bolo podloených, 22 % nebolo podloených, ale odráalo dobre mienené znepokojenie

rodiny alebo profesionálov, 18 % bolo klasifikovaných ako nepravdivé obvinenia, z ktorých

polovica, t. j. 9%z celkového mnostva prípadov bolo charakterizovaných ako zlomyse¾né;

z toho 7 % boli zlomyse¾né obvinenia zo strany dospelých a 2 % zo strany detí.

Trocme a Bala (2005) v Kanadskej túdii analyzovali 7 672 prípadov oznámení (vetkých

typov) zlého zaobchádzania s dieaom, vrátane CSA, ktoré tvorilo 798 prípadov. Celkový vý-

skyt krivých obvinení bol 4 %, prièom pri CSA miera krivých obvinení mierne stúpla na 5,5 %.

Zo 43 krivých obvinení nebolo iadne vyslovené dieaom, 8 pochádzalo od rodièov, ktorí boli

v konaní o zverenie dieaa, 7 od rodièov mimo konaní o zverenie dieaa, 6 zo strany príbuz-

ných, susedov èi z okruhu známych. Zvyných 22 pochádzalo od iných alebo zo zdrojov, kto-

ré sa nedali identifikova.

Faller a DeVoe (1995) tudovali 215 prípadov obvinení z CSA v rozvodových konaniach.

Zistili, e 21 % prípadov sa javilo ako faloných, ale väèina neprávom obviòujúcich rodièov

naozaj verila, e diea bolo viktimizované. Iba 10 prípadov, t. j. 4,7 % bolo takých, kde rodièia

vedeli, e podali krivé oznámenie.

958

Karkoková, S.

1) V tejto súvislosti niektorí operujú s tzv. SAID syndrómom (z angl. Sexual Allegations In Divorce). Nedávno sme sa

stretli napr. s uznesením vyetrovate¾ky o zastavení trestného stíhania, kde evidentne svoju rolu v narábaní s do-

stupnými informáciami zohralo aj to, e podozrivá osoba sa odvolávala na tento koncept, ktorý dokonca oznaèila aj

príslunou skratkou. Ide vak o zastaraný koncept pochádzajúci z 80-tych rokov minulého storoèia. V databá-

zach vedeckých èlánkov za obdobie posledných 10 rokov nie je táto téma takmer vôbec reflektovaná. Aktuálna od-

borná a vedecká literatúra zdôrazòuje skôr riziká plynúce z predsudkov, e obvinenie z CSA v kontexte rozcho-

du/rozvodu rodièovského páru je krivé.

Faller (2007, s. 193) upozoròuje na to, e nepodloené prípady nie sú ekvivalentom

úmyselných krivých obvinení. Na základe nesprávnej interpretácie údajov sa niektorí jedin-

ci domnievajú, e krivé, zlomyse¾ne vykonané obvinenia z CSA sa vyskytujú v ohromujúcej

miere. Pod¾a Kathleen Faller (2007) vak neexistujú iadne relevantné dáta, ktoré by podpo-

rovali tvrdenia, e okolo oznámení z CSA panuje atmosféra hystérie. Pod¾a tatistických úda-

jov z viacerých tátov USA, v roku 2003 bol podiel prípadov klasifikovaných ako zámerné kri-

vé obvinenia iba 0,04 % z celkového mnostva vyetrovaných prípadov zneuívania detí.

I keby bola presnos tohto údaja limitovaná, Faller (2007, s. 194) zdôrazòuje, e vykalkulova-

né, krivé obvinenia predstavujú iba malé percento oznámených prípadov.

Aj keï má Slovensko svoje kultúrne pecifiká, nemono výsledky zahranièných výskumov

povaova za celkom irelevantné. Pokia¾ sa na Slovensku nevytvorí priestor a podmienky na

dôkladný výskum fenoménu CSA (a to na vetkých úrovniach, kde sa tieto kauzy vyetrujú

a kde sa rozhoduje o opatreniach vo vzahu ku konkrétnym jedincom), dovtedy sa pri snahe

zreálni nae predstavy o výskyte krivých obvinení budeme musie opiera predovetkým

o poznatky vyplývajúce zo zahranièných a medzinárodných výskumov.2)

Zahranièní experti Hoyano a Keenan (2010, s. 494) upozoròujú, e prípady krivých obvinení

z CSA sú extrémne zriedkavé, a to práve kvôli pecifickým charakteristikám tohto trestného

èinu. Celý rad súvislostí, ktoré podporujú mlèanie obetí (vrátane pocitov hanby, strachu èi

lojality obete voèi páchate¾ovi) toti nielene robia krivé obvinenia nepravdepodobnými, na-

opak, zvyujú pravdepodobnos popierania aj tých zloèinov CSA, ktoré sa reálne stali.

Výskumy zamerané na hodnotenie kvality detskej výpovede dospeli k záverom, e deti nie

nevyhnutne podávajú kompletnú a koherentnú správu o ich viktimizácii, napriek pravdi-

vosti (veracity) ich sexuálnej viktimizácie. Ich výpovede boli charakterizované ako faloné

popierania (false negatives / false denials)v2060%,a keï záitky oznámili, èasto mini-

malizovali ich sexuálnu viktimizáciu. Evidentne teda hrozí, e aj keï je interview s dieaom

realizované expertom na CSA, v podstatnej èasti prípadov pravdepodobne povedie k false

negatives, t. j. k zlyhaniu pri odhalení skutoèného CSA, alebo pôjde o menej ne kompletné

odhalenie. Toto sa javí ako problém omnoho väèích rozmerov, ne false positives,t.j.

krivé obvinenia z CSA oznámené zo strany detí (Lyon, 2007; Myers, 2010; Bidrose a Good-

man, 2000; Faller, 1988; Lawson a Chaffin, 1992; Sorenson a Snow, 1991).

2 Zaujatos voèi obvineniam z CSA v priebehu obèianskeho súdneho

konania a moný kontext týchto káuz

Medzi bene sa vyskytujúce mylné predstavy, ktoré vedú niektorých jedincov (vrátane pro-

fesionálov zodpovedných za posúdenie prípadu CSA) k vytvoreniu predèasných záverov, fo-

renzný psychológ Reed (2013) zaraïuje aj predstavu, e obvinenia z CSA, ktoré sa objavia

v priebehu súdnych konaní o úpravu styku rodièov a maloletých detí, sú vdy krivé.3) Takéto

959

Problematika podozrení/obvinení zo sexuálneho zneuívania detí ...

2) Naim najbliím susedom, s ktorým nás spája kus spoloènej histórie a kultúry, je nepochybne Èeská republika.

Percentuálne vyjadrenie výskytu krivých obvinení sa objavuje aj u èeských autorov. Títo uvádzajú, e benou kom-

plikáciou vyetrovania a posudzovania obvineného je nespolupráca, negativistický prístup, neúprimnos a popie-

ranie. Pritom iba malá èas  od nieko¾kých promile a po 5 % popieraèov  je obeou krivého obvinenia (Zvìøi-

na, 2000, s. 141; Brichcín, 2003, s. 20; Malá, 2003).

3) Ïalími, èasto sa vyskytujúci mylnými predstavami sú: (i) Podozrivý/podozrivá je nato¾ko sympatickou osobou,

e nemohol/nemohla predsa zneui diea. (ii) iadne lekárske dôkazy o zneuívaní = iadne CSA (Reed, 2013).

nastavenie môe vies posudzovate¾a k zaujatej negácii zneuívania (disconfirmatory bias).

Pri tomto type zaujatosti sa posudzovate¾ viae k hypotéze, e diea nebolo sexuálne zneui-

té, h¾adá informácie, ktoré nepotvrdzujú zneuívanie a ignoruje vetky informácie, ktoré by

mohli poukazova na opak; vychádza napr. z toho, e obvinenie z CSA sa objavilo v èase,

kedy rodièia bojujú o zverenie dieaa do svojej starostlivosti, a teda predpokladá, e diea

muselo by zo strany nahnevaného rodièa zmanipulované ku krivému obvineniu druhého ro-

dièa, prièom vak ignoruje fakt, e ani rodiè ani diea krivým obvinením druhého rodièa niè ne-

získajú (Reed, 2013).4)

Zaujatú negáciu CSA mono eliminova poctivým zamyslením sa nad monosami, resp.

okolnosami, ktoré mohli vies k tomu, e sa obvinenie z CSA objavuje v priebehu civilného

súdneho procesu:

a) bez toho, aby podozrenie bolo predtým rieené v rámci trestného konania,

b) napriek tomu, e podozrenie bolo predtým rieené v rámci trestného konania, na úrovni

ktorého nedolo k obvineniu, resp. odsúdeniu páchate¾a.

Aké sú teda iné moné kontexty situácie a racionálne vysvetlenia konania tých osôb, kto-

ré opakovane vnáajú tému CSA do civilného súdneho konania, v ktorom sa má rozhodova

o úprave styku rodièov a maloletých detí?

Na tomto mieste treba najprv zdôrazni, e rodiè je pre diea osobou najbliou, a zároveò

osobou, od ktorej je diea existenène závislé. Azda niet pre detskú obe CSA komplikovanej-

ej situácie, ne tá, ak páchate¾om je práve rodiè. Výskumy ukazujú, e èím je vzah medzi

dieaom a páchate¾om blií, tým menej pravdepodobné je, e diea zneuívanie ozná-

mi (Goodman-Brown et al, 2003; Olafson a Lederman, 2006; Paine a Hansen, 2002).

Diea má tak pozitívne, ako aj negatívne pocity voèi èlenom rodiny, vrátane páchate¾a. Tieto

vzahy sú komplexné, a väèina detských obetí má ambivalentné pocity5) voèi ich rodièom.

Toto je jedna z primárnych odliností v dynamike zneuívania dieaa zo strany rodièa alebo

zo strany osoby (dieau známej), ktorá je v pozícii dôvery, v porovnaní s dynamikou zneuí-

vania zo strany osoby, ktorá je vo vzahu k dieau osobou cudzou (Ryan et al, 2001). Vzh¾a-

dom na silne ambivalentné pocity, ktoré môe ma diea k rodièovi, ktorý ho sexuálne zneuí-

va, ako aj vzh¾adom na masívnu manipuláciu, ktorej je obe incestu zvyèajne vystavená, je

celkom bené, e obe sa so svojimi skúsenosami dlho nezveruje,6) ba dokonca ani nemusí

vysiela iadne varovné signály, ktoré by poukazovali na monú traumatizáciu. V kontexte

vyie uvedeného treba teda pamäta na monos, e diea zaène vysiela signály o CSA

oneskorene,a po rozchode rodièovského páru (Cheung, 2012, s. 96).

960

Karkoková, S.

4) Druhým typickým scenárom predpojatého postupu je predpojaté potvrdzovanie zneuívania (confirmatory

bias). Vtedy posudzovate¾ dospeje k unáhlenému záveru, e diea bolo sexuálne zneuívané, zatia¾ èo ignoruje in-

formácie, ktoré nepodporujú takýto záver: predpokladá napr., e diea muselo by sexuálne zneuívané, pretoe

vykazuje abnormálne sexuálne správanie, pritom ignoruje monos, e diea môe trebárs napodobòova nieèo,

èo videlo robi svojich rodièov, keï si oni mysleli, e diea spí (Reed, 2013).

5) Ambivalencia znamená dvojakos alebo dvojznaènos, vnútornú rozporuplnos alebo rozpoltenos. V psychologic-

kom ponímaní sa týmto termínom oznaèuje zvlátny duevný stav, kedy èlovek prechováva súèasne celkom proti-

chodné pocity  napr. sympatie a antipatie, alebo lásku a nenávis zároveò.

6) Skrz manipuláciu páchate¾ nielene primeje obe k úèasti na jeho praktikách, ale jej aj zabráni v odhalení zneuíva-

nia. Nerovnováha moci medzi obeou a páchate¾om prispieva k oneskorenému odhaleniu. Takéto odhalenie nevy-

hnutne neznamená, e ide o krivé obvinenie. Mlèanie môe ma opodstatnené dôvody (Cossins, 2006).

Ïalí dôleitý faktor, ktorý predikuje odhalenie (disclosure), je to, èi diea má alebo nemá

podporujúcu osobu, ktorá sa oò stará (supportive caretaker). Starajúce sa osoby sú menej

podporujúce v situáciách, ak medzi nimi a údajným páchate¾om je blízky vzah, ïalej

v situáciách domáceho násilia, alebo ak starajúca sa osoba je závislá, alebo ak bola v detstve

zanedbávaná (Olafson a Lederman, 2006; Paine a Hansen, 2002). Manipulácii zo strany pá-

chate¾a je vystavené nielen diea, ale i rodiè, v dôsledku èoho prechováva k podozrivému je-

dincovi dôveru, resp. podlieha jeho hrozbám (The Crown Prosecution Service, 2013, èl. 12).

Znepokojivým faktom je, e rodièia, ktorí sú sami uviaznutí v ambivalentných pocitoch voèi

páchate¾ovi, nemusia by primerane podporní vo vzahu k viktimizovanému dieau. Bolen a

Lamb (2007) definujú ambivalentné reakcie ako také, keï rodiè vykazuje nekonzistentné

reakcie nesúhlasu voèi páchate¾ovi.

Dokonca aj matky, ktoré boli vo veobecnosti vo vzahu k svojmu sexuálne zneuitému die-

au podporné a protektívne, niekedy vykazovali nekonzistentné a ambivalentné reakcie (El-

liott a Carnes, 2001). Ambivalencia a podporné správanie môu u daného rodièa koexistova

súbene a z èasu na èas môu vytvára príleitosti pre intervenciu (Levenson a Morin, 2001).

Keï sa nezneuívajúci rodiè prvýkrát dozvie o CSA, jeho reakcie sa môu znaène líi.

U mnohých sa spoèiatku objavuje neschopnos uveri a tendencie k popieraniu. U incest-

ných rodín boli zistené tyri hlavné druhy popierania: popieranie faktov, popieranie vedomosti

o nich, popieranie zodpovednosti a popieranie následkov (Trepper a Barrett, 1989).

Avak miera, do akej rodiè dieau verí a miera podpory alebo ochrany nie sú statické kon-

trukty. Reakcie nezneuívajúceho rodièa sa môu líi v závislosti od rôznych faktorov, ako je

jej/jeho vzah k páchate¾ovi/páchate¾ke, vlastná história zneuívania v detstve, vek a pohlavie

dieaa. Mylienky, emócie a reakcie nezneuívajúceho rodièa sa èasto menia v priebehu

èasu akýmko¾vek smerom, a to pod¾a okolností (Levenson et al, 2012).

Elliott a Carnes (2001) zistili, e matky boli náchylnejie uveri tomu, e k CSA dolo, ak ne-

boli aktuálnymi sexuálnymi partnerkami páchate¾a. Adolescentné obete vnímali svoje matky

ako menej podporné, ak ili s páchate¾om v èase zneuívania, a viac podporné, ak ili oddele-

ne od páchate¾a (Cyr et al., 2003). Klime (2005, s. 15  22), popisujúc dynamiku partner-

ských rozchodov uvádza, e jedinec síce zákonite trpí nepríjemnými vlastnosami partnera,

ale miera, do akej mu vadia, a èi mu pripadajú neznesite¾né, závisí od toho, ako ve¾mi si pri-

pustí monos rozchodu. Z uvedeného sa dá vyvodi, e nezneuívajúci rodiè môe by

sám uviaznutý v pasci popierania a ambivalencie, pokým si nepripustí monos ukon-

èenia vzahu.

Miera existenènej závislosti, emoènej naviazanosti, iných vplyvov, alebo snáï i lojality

a vernosti môe by u nezneuívajúceho rodièa tak masívna, e hoci by aj uveril, e jeho part-

ner sa dopustil CSA, nezmôe sa (hneï alebo ani vôbec) na to, aby v tejto veci podal trestné

oznámenie.

Koniec koncov, aj slovenský zákonodarca pamätal na tieto potenciálne vnútorné èi vonkaj-

ie tlaky, ak v Trestnom zákone v § 340 (Neoznámenie trestného èinu)av§341(Neprekaze-

nie trestného èinu) v odseku 2 (pri oboch paragrafoch) uviedol, e tieto konania nie sú trestné,

ak jedinec nemohol literu zákona splni bez toho, e by seba alebo blízku osobu uviedol do ne-

bezpeèenstva smrti, ublíenia na zdraví, inej závanej ujmy alebo trestného stíhania.

961

Problematika podozrení/obvinení zo sexuálneho zneuívania detí ...

CSA je nato¾ko chúlostivý a sociálne stigmatizujúci zloèin, e sa nemono divi tomu, e

v mnohých prípadoch nezneuívajúci rodiè nechcel, resp. nechce kriminalizova správanie

druhého rodièa. Môe vak dospie k momentu, keï pocíti potrebu a povinnos chráni diea.

I toto môe by v pozadí káuz, keï sa v rámci civilného súdneho konania objaví téma CSA.

Corwin, Berliner, Goodman, Goodwin a White (1987) poznamenávajú, e rozvod môe by

jednak kontextom, v ktorom starie CSA môe by koneène oznámené  a jednak situá-

ciou, ktorá môe podnieti CSA. Je teda nanajvý nevhodné, ak sú rodièia, ktorí chcú chráni

diea a eliminova riziko jeho ïalieho pokodzovania  systémom zaujato vnímaní ako zá-

kerní, manipulujúci, paranoidní, hysterickí èi hyperprotektívni.

3 Monosti a limity znaleckého posudzovania

V civilných súdnych konaniach o úpravu styku rodièov a maloletých detí v prípadoch, kde je

ako argument proti jednému z rodièov vyslovené obvinenie z CSA, mnohí sudcovia priznáva-

jú, e sa prioritne spoliehajú na to, aké stanovisko k veci zaujme súdny znalec. Na tomto

mieste chceme upriami pozornos na otázku, èi zo strany sudcov nejde o prehnané oèakáva-

nia od znalcov pri objasòovaní moností a pri limitoch znaleckého dokazovania v tak kompli-

kovaných kauzách ako sú tieto; v neposlednom rade chceme poukáza aj na èasto nevhodnú

formuláciu otázok, na ktoré sa od znalca oèakáva odpoveï, na základe ktorej by sa mala celá

vec vyjasni.

V prvom rade je potrebné sa zamyslie nad tým, nako¾ko sú v slovenských podmienkach

súdni znalci kvalifikovaní, resp. primerane odborne vybavení k tomu, aby posudzovali prípa-

dy, v ktorých sa objaví podozrenie z CSA. V tejto súvislosti Dohovor Rady Európy o ochrane

detí pred sexuálnym vykorisovaním a sexuálnym zneuívaním (2007) apeluje na to, aby sa

osoby, jednotky alebo sluby poverené vyetrovaním pecializovali na oblas boja proti CSA,

alebo aby tieto osoby boli kolené na tento úèel (èlánok 34 Dohovoru) a aby rozhovory s die-

aom v priebehu vyetrovania vykonávali výluène na tento úèel vykolení odborníci [èlánok

35 ods. 1 písm. c) Dohovoru]. Vzh¾adom na to, e znalecký posudok má slúi ako dôkaz vo

vyetrovanom/posudzovanom prípade, poiadavka pecializácie na problematiku CSA sa

logicky vzahuje aj na znalcov, ktorí sú k prípadom ustanovení súdom, èi u v trestnom alebo

obèianskom súdnom konaní.

V slovenských podmienkach zoznam súdnych znalcov vedie Ministerstvo spravodlivosti

SR, prièom tento zoznam je èlenený len pod¾a odborov a odvetví. V rámci èlenenia, samo-

zrejme, neexistuje iadna pecializácia na problematiku CSA. Ku kauzám, o ktorých pojedná-

va táto túdia, sú zväèa ustanovení súdni znalci z odboru psychológia, odvetvie klinická psy-

chológia detí aklinická psychológia dospelých. Prípadne sú ustanovení aj znalci z odboru

psychiatria, odvetvie sexuológia. V kadom prípade vak ide stále o pomerne iroko defino-

vané oblasti, v rámci ktorých nemono dôkladne ovláda kadú pecifickú problematiku spa-

dajúcu do danej oblasti. Problematika CSA je komplexná, multidisciplinárna, a vo vedeckom

svete (ktorého primárnym jazykom je angliètina) intenzívne skúmaná. V tomto oh¾ade je nutné

kontatova, e pri slovenskom systéme výberu súdnych znalcov absentuje záruka, e znalec

disponuje takými poznatkami o predmetnej problematike, ktoré zodpovedajú aktuálnemu sta-

vu poznania vo vedeckom svete.

962

Karkoková, S.

Naproti tomu napr. v USA sa medzi súèasami znaleckého posudku uvádza aj kvalifikácia

znalca, vrátane zoznamu vetkých publikácií (ktorých je daný znalec autorom) za posledných

10 rokov (Rocco, 2008, s. 2235). Ak tento spôsob preukázania odbornej spôsobilosti chýba,

právny zástupca niektorej zo strán zúèastnených v kauze môe odôvodnene namieta, e

znalecký posudok je zaloený výluène na osobných názoroch a nie na vedeckých fak-

toch (Cheung, 2012, s. 219  220).

Publikácia vydaná Americkým výskumným ústavom prokurátorov (Long, 2007, s. 34, 61 

63) v súvislosti s výberom znalcov vhodných pre vyjadrovanie sa k prípadom CSA uvá-

dza, e by malo ís o akademikov, ktorí majú preh¾ad v teórii, alebo o expertov, ktorí v praxi

pracujú s obeami, alebo o jedincov, u ktorých sa tieto aspekty kombinujú. O miere odbornej

kompetencie vyjadrova sa k takým pecifickým prípadom ako je CSA, by malo rozhodova

nielen povolanie/pracovisko znalca, ale aj: s ko¾kými obeami zneuívania roène prichádza do

kontaktu; èi realizuje interview s obeami; aké má najvyie dosiahnuté vzdelanie; na èo sa

pecializuje; èi realizoval/a nejaký výskum v tejto oblasti sexuálneho násilia; èi výsledky túdií

uverejnil/a; s akými konkrétnymi túdiami týkajúcimi sa sexuálneho násilia je oboznámený/a;

èi patrí do nejakej profesionálnej asociácie, ktorá sa venuje problematike sexuálneho násilia;

èi absolvoval/a nejaký výcvik oh¾adne problematiky sexuálneho násilia; èi sám/sama vedie

nejaké kolenia v tejto oblasti; èi sa zúèastnil/a konferencií súvisiacich s problematikou (a to

nielen pasívne, ale aj aktívne  vo forme príspevku).

Myers (2010, s. 42) uvádza, e v prípadoch CSA by mali by ako dôkaz prípustné iba sve-

dectvá/posudky od vysoko kvalifikovaných expertov. Expert musí ma poznatky o detskom

vývine, pamäti a sugestibilite, o normálnom sexuálnom vývine, o dopadoch CSA, o patopsy-

chológii, o medicínskych dôkazoch CSA, o procesoch akými deti odha¾ujú CSA, o primera-

ných a neprimeraných metódach interview, o výskyte rôznych symptómov u zneuívaných

a nezneuívaných detí, o silných a slabých stránkach klinického úsudku, o reliabilite znalec-

kého posudku. Nasledujúce pasáe tejto túdie naznaèia, preèo sú tieto osobitné nároky na

kvalifikáciu znalca (vyjadrujúceho sa ku kauze suspektného CSA) opodstatnené.

Od znalcov prizývaných k takýmto kauzám sa, okrem iného, oèakáva, e rozrieia dilemu,

èi sa podozrenie z CSA zakladá na pravde, alebo èi je faloné. Otázkou vak je: majú na takú-

to úlohu aj spo¾ahlivé rozliovacie kritériá? V tomto oh¾ade existuje odborný konsenzus, e je-

diným kritériom, ktoré môe s istotou zaruèi, e k iadnemu CSA nedolo, je absencia prílei-

tosti  teda e páchate¾ nemal prístup k obeti, alebo e obe nebola vystavená kontaktu s pá-

chate¾om (American Academic of Child and Adolescent Psychiatry, 1997, a + b).

Navye, existujú výskumy, ktoré sledovali schopnos profesionálov urèi, èi výpoveï

dieaa je pravdivá alebo nie. Leichtman a Ceci (1995) popisujú omylnos klinického úsudku.

Ich výskum ukázal, e profesionáli (psychológovia, psychiatri, pracovníci orgánov èinných

v trestnom konaní, sociálni pracovníci) skórujú menej ne na úrovni 50 % úspenosti (less

than a chance level) v hodnotení pravdovravnosti výpovede detí (teda v schopnosti rozlíi kri-

vú a pravdivú výpoveï). Obdobné výsledky zaznamenala aj Dalenberg (1992): v jej túdii pro-

fesionáli boli schopní správne rozlíi krivú výpoveï od pravdivej iba v 52 % prípadov. Ich po-

súdenie bolo porovnané s výsledkami, ku ktorým dospel poèítaèový program pouívajúci 31

objektívnych kritérií. Poèítaè sa nemýlil v 84 % prípadov. Tieto túdie zakladajú argumenty

963

Problematika podozrení/obvinení zo sexuálneho zneuívania detí ...

v prospech kritérií, ktoré sú aplikované systematicky  a proti spoliehaniu sa na subjek-

tívne dojmy o pravdivosti a vierohodnosti (Faller, 2007, s. 201).

Význam psychologického testovania dieaa (údajnej obete CSA), by sa nemal preceòova

bez oh¾adu na to, èi ho kompetentné orgány chcú vyui v rámci trestnoprávneho procesu ale-

bo civilného súdneho konania. V súèasnosti sa väèina expertov zhoduje na tom, e psycho-

logické testy nie sú ani nevyhnutné, ani postaèujúce pre rozhodnutie èi diea bolo ale-

bo nebolo sexuálne zneuívané (American Academy of Child and Adolescent Psychiatry,

1997 b, American Professional Society on the Abuse of Children, 1997, 2002). Avak psycho-

logické testovanie môe by ve¾mi uitoèné ako jedna zo zloiek zhromaïovania informá-

cií o dieati, ktoré sa mono stalo obeou CSA.

Veobecné psychologické testovanie môe by uitoèné pre pochopenie celkového fungo-

vania dieaa a pre interpretovanie správania sa a vyjadrení dieaa poèas interview alebo

v iných kontextoch.

V angloamerickom prostredí sa pri posudzovaní moného CSA pouívajú aj viaceré tan-

dardizované nástroje, ktoré zisujú moné dôsledky sexuálneho zneuívania. Majú podobu

kontrolného zoznamu správania, prièom niektoré z týchto skríningových nástrojov sú vypåòa-

né rodièmi, a niektoré priamo dieaom (Faller, 2007, s. 207  208). Kathleen Faller (2007, s.

210  211) vak upozoròuje, e psychologické testovanie má svoje limity.

a) Niekedy je výpoveï dospelého zaujatá  osobám, ktoré sa o diea starajú, môe chýba

objektivita a môu buï nadmerne alebo nedostatoène referova o správaní a o symptó-

moch dieaa. Tieto osoby môu ma skreslený poh¾ad na diea aj pre rôzne osobné a kul-

túrne dôvody.

b) Interpretácia nálezov môe by neprimeraná  naivná alebo nadmerne iroká (overly in-

clusive).

c) Mnohé deti dokáu len chabo popisova svoje vnútorné stavy, zvlá tie deti, u ktorých

sa v reakcii na traumu zaktivizovali také zvládacie mechanizmy, ako sú vyhýbanie, popiera-

nie a znecitlivenie.

d) Kontextuálny vplyv  mladie deti si berú podnety z kontextu, vrátane nimi vnímanej pod-

pory od rodièa. S istotou to platí pri výpovediach detí pri vypoèúvaní (interview reports), ale

mono to rovnako aplikova aj na tandardizované nástroje. Kde existuje ohrozenie bez-

peènosti, tam je pravdepodobnos nedostatoèného oznámenia (underreporting) nielen zo

strany detí, ale vetkých strán (Bancroff a Silverman, 2002, Carnes et al, 1999).

Okrem uvedených limitov psychologického posudzovania moného CSA, je základným ob-

medzením to, e CSA nie je stav (condition), akým je napr. depresia. Neexistuje teda iad-

ny tandardný zoznam symptómov, ktorých posúdením by bolo moné dospie k sta-

noveniu diagnózy CSA (Friedrich, 2002). Testy môu by pouité na forenzné úèely, aby do-

plnili informácie získané prostredníctvom (výsluchového) interview  a tak pomohli dospie

k zisteniu pravdepodobnosti CSA. Testy môu by taktie pouité pri posudzovaní detí pri za-

èatí terapie a potom k monitorovaniu ich terapeutického progresu. Avak iaden z dosia¾ vy-

vinutých nástrojov nie je diagnostický (Faller, 2007, s. 225).

Monosti diagnostiky sú limitované aj pri aplikácii tzv. projektívnych testov, ktoré sa pouí-

vajú u detí, ktoré sa poèas interview vyhýbajú otázkam súvisiacim so zneuívaním. Nálezy

964

Karkoková, S.

z týchto projektívnych nástrojov by mali by pouívané opatrne a nemali by by samé osebe

základom pre stanovenie záverov o CSA. Napr. pokia¾ ide o kresbu ¾udskej postavy (aj u nás

frekventovane pouívanú), výskumy ukázali, e hoci deti s históriou CSA pravdepodobnejie

kreslia genitálie ne deti bez skúsenosti s CSA, len malý podiel detských obetí CSA kreslí ge-

nitálie (Hibbard et al, 1987, Veltman a Browne 2002, Yates et al, 1985).

Napriek u nás zauívaným praktikám  v rámci ktorých je diea podrobené psychologické-

mu testovaniu v priebehu pomerne krátkeho a navye aj jednorazového interview  experti na

problematiku CSA tvrdia, e vhodný je taký model, ktorý zahàòa nieko¾ko interview (odporú-

èa sa séria dvoch èi troch interview)7) aviacero testov. Pri podozreniach z intrafamiliárneho

CSA nemono opomenú celkové psychologické posúdenie rodiny. Pokia¾ je rodiè podozri-

vým páchate¾om alebo pokia¾ je neprotektívny, dôrazne sa odporúèa poui model viacnásob-

ného (multiple) interview, ktoré je zaèlenené do skríningových nástrojov (Faller, 2007, s. 215 

217).

Napokon je potrebné v tejto èasti túdie podotknú, e monosti a limity znaleckých po-

sudkov sú neraz determinované i tým, ako sú naformulované otázky, na ktoré má znalec

v posudku odpoveda. Za nevhodné (a pritom ve¾mi frekventovane sa objavujúce) mono po-

vaova predovetkým tieto otázky:

1) Èi diea trpí symptómami traumy?

2) Èi podozrivý rodiè trpí sexuálnou deviáciou?

Neprimeranos prvej otázky je daná skutoènosou, e a 40 % obetí CSA je asymptoma-

tických; ïalích 30 % obetí vykazuje len málo symptómov (Friedrich, 2003; Kendall-Tackett

et al, 1993). Posúdenie suspektného CSA je nároèné, pretoe kála moných reakcií obete na

traumu CSA je naozaj ve¾mi iroká  od normálneho pozitívneho fungovania v kadodennom

ivote, ktoré nevykazuje nijaké varovné signály, cez málo výrazné signály a po oèividné, ex-

trémne negatívne signály. Stojí za zmienku, e nai psychológovia najèastejie h¾adajú u sus-

pektne viktimizovaných detí diagnózu PTSD (posttraumatická stresová porucha, z angl. Post

Traumatic Stress Disorder), hoci pod¾a výskumov väèina sexuálne zneuívaných detí PTSD

nemá (Faller, 2007, s. 218, 223).

Neprimeranos druhej otázky vyplýva zo skutoènosti, e výskyt pedofílie u jedincov, ktorí sa

dopúajú sexuálnej trestnej èinnosti na deoch, je pribline 50 %. Parafilici, t. j. jedinci s dia-

gnostikovate¾nou sexuálnou deviáciou predstavujú heterogénnu skupinu a nijako podstatne

sa nelíia od ostatných ¾udí vo väèine sociodemografických alebo osobnostných charakteris-

tík (Seto, 2008, s. 8, 20). Nenájdenie diagnózy sexuálnej deviácie teda nie je dôkazom

toho, e daný jedinec sa nedopustil nelegálnych sexuálnych aktivít, a nie je ani zárukou

toho, e mu mono bez rizík umoni kontakt s demi bez dozoru.

965

Problematika podozrení/obvinení zo sexuálneho zneuívania detí ...

7) Odborníci upozoròujú, e i v rámci trestnoprávneho postupu, v tádiu vyetrovania, kedy je diea vypoèúvané

políciou, z viacerých dôvodov nemono od dieaa oèakáva, e podá plnú výpoveï na prvom výsluchu. Preto sa

odporúèa séria viacerých na seba nadväzujúcich interview. Pritom sa zdôrazòuje potreba vníma zdanlivé kontra-

dikcie vo výpovedi, nie ako dôvod na spochybòovanie dôveryhodnosti a reliability detskej výpovede, ale skôr ako

dôsledok dynamiky CSA (The Crown Prosecution Service, 2013, èl. 38  40).

4 Informácie a alternatívy, ktoré majú by zvaované

Faller (2007) popisuje a porovnáva estnás rôznych (v angliètine publikovaných) manuá-

lov, ktoré rôzni autori vyvinuli za úèelom posúdenia suspektného CSA. Súhrnne kontatuje,

e u odborníkov v tejto oblasti existuje veobecná zhoda v tom, e interview s dieaom má

centrálne miesto pri vyhodnocovaní CSA. Zároveò kontatuje, e v skúmaných manuá-

loch sú ako k¾úèové najèastejie uvádzané nasledovné faktory z výpovede dieaa: detaily

o sexuálnom zneuívaní, afekt konzistentný s opisom zneuívania a pokroèilé sexuálne zna-

losti (Faller, 2007, s. 236  237, 244).

Pre zber dát, na základe ktorých má posudzovate¾ dospie k rozhodnutiu alebo formulova-

niu odporúèania v danej veci, Faller (2007, s. 239  243) navrhuje konkrétny metodologický

postup. Tento má podobu truktúrovaného protokolu, kde sú preh¾adne zaznamenávané

údaje získané (I.) z interview s dieaom, a taktie (II.) z iných zdrojov.

V rámci (I.) interview s dieaom posudzovate¾ zisuje údaje spadajúce do piatich oblastí:

(A) sexuálne správanie: 1. typy sexuálnych aktov, 2. verbálny popis, 3. demontrácie (v sprá-

vaní alebo cez médium, ako sú napr. kresby, bábiky), 4. pokroèilé sexuálne znalosti;

(B) kontext sexuálneho zneuívania: 1. kde sa to stalo, 2. kedy sa to stalo, 3. manipulácia

(grooming) alebo podnety èi stimuly (inducements), 4. miesto pobytu iných v danom

èase, 5. obleèenie dieaa, 6. obleèenie podozrivej osoby, 7. svojrázne èi výstredné (idio-

syncratic) udalosti, 8. emocionálny stav dieaa, 9. stratégie na odradenie dieaa od roz-

právania, 10. zverejnenia zo strany dieaa, 11. reakcie osoby, ktorej sa diea zverilo, 12.

iné;

(D) afekty dieaa pri priamom opytovaní (inquiry)èi oznámení (disclosure): 1. nechu,

neochota (reluctance) k odhaleniu, 2. iné afekty (napr. rozpaky, pocity viny, úzkos, od-

por, zlos, strach);

(E) fungovanie dieaa: 1. sexualizované správanie dieaa, 2. externalizujúce správanie

dieaa, 3. internalizujúce správanie dieaa, 4. kompetencia dieaa, 5. vývinová úroveò

dieaa, 6. kultúrne vplyvy, 7. iné.

Pokia¾ ide o (II.) informácie z iných zdrojov, tie sú roztriedené do deviatich oblastí: (A) me-

dicínske nálezy, (B) policajné dôkazy, (C) vysvetlenie zo strany podozrivej osoby, (D) nejakí

svedkovia, (E) iné údajné obete, (F) vyjadrenia/stanoviská dieaa v iných kontextoch, (G) re-

levantné pozorovania zo strany iných (napr. rodièov), (H) dôkazy od iných profesionálov, (I)

iné informácie.

Pod¾a protokolu musí by kadý získaný údaj pecifikovaný (teda nestaèí protokol poui

ako dotazník). Protokol je potrebné vyplni s pouitím informácií zo vetkých zdrojov: sprie-

vodný materiál, testovanie, interview, ved¾ajie èi súbené kontakty, tandardizované nástro-

je. V intrukciách sa tie uvádza, e pri kadej zistenej informácii je potrebné zvái alternatív-

ne vysvetlenia prítomnosti èi absencie danej informácie, a následne oznaèi, ktorá interpretá-

cia sa zdá by najpravdepodobnejia. Zároveò má posudzovate¾ pri kadej zistenej informácii

oznaèi, nako¾ko dôleitá je daná èas informácie vo vzahu k rozhodnutiu o pravdepodobnos-

ti CSA (dôleitos informácie je urèovaná pod¾a 5-stupòovej kály). Ak diea popisuje viacero

966

Karkoková, S.

incidentov sexuálneho zneuívania, je potrebné sa sústredi na najèerstvejí alebo najlepie

pamätaný záitok.

Zvaovanie alternatívnych vysvetlení jednotlivých zhromadených dát sa vo vyie opí-

sanom protokole povauje za ve¾mi dôleitú súèas celého procesu. Expert na problematiku

vyetrovania prípadov CSA, forenzný psychológ L. Dennison Reed (2008, 2013) zdôrazòuje,

e najefektívnejí spôsob ako sa vyhnú zaujatým záverom, je bra do úvahy viacero alternatív

a preskúma opodstatnenos kadej z nich. Nie je to len odporúèanie, ale skôr etický impera-

tív. Heretik (2004, s. 44  45) uvádza, e pod¾a základných etických princípov znaleckej èin-

nosti psychológov má znalec zachova poctivos a komplexnos pri vyjadrovaní odborných

záverov, ktoré sú zaloené výluène na adekvátnych zdrojoch informácií a je tie povinný

poctivo uvies vetky alternatívy.8)

Faller (2007) v intrukciách k jej protokolu uvádza, e nálezy súvisiace s obvineniami

z CSA môu by otvorené mnostvu interpretácií, napr.: (a) skutoèné CSA, (b) iný páchate¾,

munikaèný problém, (e) programovanie zo strany iných, (f) sexuálne poznatky z iného zdroja,

(g) klamanie, (h) fantazírovanie dieaa, (i) preháòanie zo strany dieaa alebo dospelého, (j)

minimalizácia skutoèného CSA.9)

Okrem toho je uitoèné zvái aj moné vysvetlenia pre popieranie CSA: (a) diea CSA po-

piera, pretoe sa reálne nestalo, (b) diea bolo tlaèené páchate¾om alebo èlenom rodiny do

toho, aby výpoveï odvolalo, (c) diea chráni páchate¾a alebo èlena rodiny bez toho, aby bolo

priamo do toho tlaèené, (d) diea je vystraené alebo rozruené procesom vyetrovania, (e)

diea nechce svedèi kvôli pocitom hanby a viny, (f) diea sa domnieva, e je zodpovedné za

zneuívanie, (g) diea sa vedome alebo nevedome prispôsobuje páchate¾ovi (Summit,

1983), (h) vypoèúvajúci spustil mechanizmus faloného popierania10) tým, e umonil pácha-

te¾ovi by v miestnosti (American Academy of Child and Adolescent Psychiatry, 1997 b).

Vyie popísaná metodológia (Faller, 2007) predstavuje systematický proces zberu a vy-

hodnocovania dát. Jej výhodou je, e dokumentuje na jednom mieste, so pecifickým popi-

som, vetky informácie, z ktorých mono èerpa pri rozhodnutiach oh¾adne pravdepodobnosti

CSA. Akonáhle sú informácie zdokumentované, moné interpretácie, najpravdepodobnejia

interpretácia a váha informácie môu by systematicky zváené pri kadej èasti informácie.

Pod¾a tejto metodológie môe postupova samostatný posudzovate¾, ale môe by tie poui-

tá v tíme alebo viacerými nezávislými posudzovate¾mi, ktorí môu ma odliné poh¾ady. Vypl-

967

Problematika podozrení/obvinení zo sexuálneho zneuívania detí ...

8) Èeský psychológ T. Novák (2013, s. 31  33), vo svojej knihe Znalecké posudky dìtí pod drobnohledem uvádza

kritéria kvality súdnoznaleckých posudkov. Medzi súborom otázok, ktoré majú slúi na preverenie kvality posud-

ku, uvádza aj otázku: Èi je znalecká úvaha naozaj úvahou zvaujúcou zistené dáta a varianty (Nejde o apologeti-

ku jednej zo strán?).

9) Podobný súbor alternatív uvádza aj Herman (2009): (a) diea bolo sexuálne zneuívané podozrivým páchate¾om,

(b) diea bolo sexuálne zneuívané  ale nie podozrivým páchate¾om, (c) diea bolo sexuálne zneuívané  ale po-

prelo zneuívanie, (d) diea nebolo sexuálne zneuívané  a obvinenie je zaloené na tom, e znepokojený dospe-

lý úprimne nepochopil verbálne alebo neverbálne správania dieaa, (e) diea nebolo sexuálne zneuívané  ale

vytvorilo si faloné spomienky na udalosti, ktoré sa nikdy nestali, (f) diea nebolo sexuálne zneuívané  ale zá-

merne klame o tom, e bolo zneuité, (g) diea nebolo sexuálne zneuívané  a obvinenie je zaloené na zlomy-

se¾nom krivom obvinení zo strany jedinca, ktorý sa snaí dosiahnu nejaký pecifický cie¾.

10) False denial  keï jedinec skutok poprie, hoci sa v skutoènosti skutok stal.

nený dokument môe by základom pre diskusiu o rozhodnutí o pravdepodobnosti CSA zo

strany tímu profesionálov (Faller, 2007).

Je otázne, nako¾ko je proces zberu a vyhodnocovania dát v predmetných kauzách na

Slovensku realizovaný systematicky, alebo nako¾ko je odrazom subjektívnych dojmov a ab-

sentujúcich vedomostí. Na základe analýzy niektorých slovenských súdnoznaleckých posud-

kov, ktoré boli vypracované v kauzách, o akých pojednáva táto túdia, si dovolíme tvrdi, e

znalci v minimálnej miere komunikovali s dieaom za úèelom zisovania informácií, ktoré by

zisované by mali.11) Máme za to, e v znaleckých posudkoch, kde k¾úèové informácie ziso-

vané neboli a ani nebola vykonaná poctivá znalecká úvaha oh¾adne moných interpretácií

zhromadených informácií, nemôu by závery znalcov povaované za validné.

5 Miera istoty, e k CSA dolo a eliminácia rizika

Proces systematického zhromaïovania a vyhodnocovania relevantných informácií by mal

smerova k stanoveniu miery istoty oh¾adne toho, èi k údajnému CSA dolo. Na ukotvenie dis-

kusie oh¾adne predmetnej problematiky pouíva American Academy of Child and Adolescent

Psychiatry (1997 b) tandardy dokazovania v súdnych konaniach, ktoré sa odvíjajú od skutoè-

nosti, e miera istoty sa pohybuje v kontinuu:

I. pravdepodobná príèina: pribline 25% miera istoty, èo predstavuje tandard pre podanie

oznámenia na orgán sociálnoprávnej ochrany detí,

II. prevaha dôkazov: pribline 51% miera istoty, ktorá je tandardom pre to, aby sa v ob-

èianskom súdnom konaní prijali opatrenia na ochranu dieaa,

III. jasné a presvedèivé dôkazy: pribline 75% miera istoty, èo predstavuje tandard pre po-

zbavenie rodièovských práv,

IV. nad akúko¾vek pochybnos (beyond reasonable doubts): pribline 95% miera istoty, èo

u je tandard pre odsúdenie za trestný èin.

Vo ve¾mi málo prípadoch si budú profesionáli absolútne istí, e k CSA dolo alebo nedolo.

Vo väèine prípadov sa preto neodporúèa podáva absolútne stanoviská. Jazyk, ktorý pro-

fesionál pouíva, by mal odráa stupeò istoty oh¾adne pravdepodobnosti CSA v danom prí-

pade. Pre posudzovate¾ov je dôleité, aby svoje závery podporili dôkazmi, skrze ktoré k záve-

rom doli. Dôkazy môu pozostáva z informácií zo vetkých zdrojov. Dáta z interview s diea-

om majú obsahova doslovné výroky a pozorovania v správaní. Preto sa aj vyaduje kvalitná

dokumentácia interview (cez videozáznam), aby sa zabezpeèilo, e výroky sú doslovné a po-

zorovania presné, správne (Faller, 2007, s. 252  253).

968

Karkoková, S.

11) Na overenie naich predpokladov sme jeden z takýchto znaleckých posudkov predloili aj PhDr. Tomáovi Nová-

kovi, skúsenému èeskému psychológovi, ktorý je autorom publikácie Znalecké posudky dìtí pod drobnohledem.

PhDr. Novák vykonal rozbor posudku z h¾adiska psychologickej metodológie. V rozbore okrem iného vytýka znal-

kyni toto: ... není dostateènì vyuita metoda rozhovoru. Oèekával bych zamìøení na specifickou problematiku i

hlubí interpretaci. Zároveò odkázal na èlánok èeských autorov Halfarová, Pothe (1999), ktorý pojednáva o vede-

ní rozhovoru pri verifikácii CSA. Pritom zhodnotil, e ... práce znalkynì ani vzdálenì podobnou verifikaci nepøipo-

míná. V závere kontatoval: V souhrnu se domnívám, e pouitá testová baterie by snad obstála napø. pøi zjio-

vání pøipravenosti dítìte do koly. Pro verifikaci podezøení na sexuální zneuívání je zcela nedostateèná (Novák,

2014).

Experti na predmetnú problematiku neodporúèajú, aby znalci vo svojich posudkoch alebo

ústnych svedectvách uvádzali názor oh¾adne vierohodnosti dieaa12) alebo podozrivého

páchate¾a. American Professional Society on the Abuse of Children (1997) vo svojich smerni-

ciach podotýka, e znalci by mali so zadávate¾om posudkov komunikova, e odborníci na du-

evné zdravie nemajú iadnu peciálnu schopnos, aby urèili, kedy ¾udia hovoria pravdu.

Samozrejme, realita je taká, e kritériá obsiahnuté v odporúèanej procedúre zberu a vyhod-

nocovania dát vedú k záverom o pravdepodobnosti údajného CSA, a teda nepriamo aj k zá-

verom o vierohodnosti (Faller, 2007, s. 246  247).

Je moné, e profesionáli nebudú schopní sformulova závery. V takom prípade by to mali

výslovne uvies a aj zdôvodni preèo. Za takýchto okolností sa odporúèa rozírené posúdenie

(extended evaluation), vrátane viacerých interview. Ak je posúdenie obvinenia z CSA nejed-

noznaèné, profesionáli èelia významným dilemám oh¾adne ochrany detí. Potreba podpori

vzah (foster attachement) medzi rodièom a dieaom môe by v konflikte s otázkou bezpeèia

(Faller, 2007, s. 253). Akéko¾vek dilemy v tomto oh¾ade mono riei len skrze dôkladné po-

súdenie rizika.

V súdnom konaní o urèenie starostlivosti, resp. o úpravu styku rodièov a maloletých detí je

primárnym cie¾om ochrana a najlepí záujem dieaa, nie stíhanie páchate¾a (Cheung,

2012, s. 206; The Crown Prosecution Service, 2013, èl. 109). Úlohou teda nie je dokáza, èi

k CSA dolo alebo nie, ale posúdi riziko.13) Posúdenie rizika (risk assessment) predstavuje

snahu truktúrova spôsoby vyrovnania sa s neistotou. Vo svojej povahe je posúdenie rizika

cvièením v pravdepodobnosti, a nie je absolútne. Zahàòa povahu, závanos, frekvenciu,

hrozbu a pravdepodobnos pokodenia. Existencia a rozsah rizika CSA je podstatná vec, kto-

rú by súd mal pri rozhodovaní bra do úvahy. Posúdenie rizika by malo súdu poskytnú pod-

statné informácie a pomôc determinova najprimeranejiu úroveò intervencie v záujme ochra-

ny detí pred budúcim pokodením. To je vak moné iba za predpokladu, e posudzovanie ri-

zika sa realizuje spôsobom, pri ktorom sa minimalizujú subjektívne faktory na strane posudzo-

vate¾a/¾ov. Výskumy toti neustále poukazujú na to, e u profesionálov je proces rozhodova-

nia vo veciach ochrany detí predmetom skreslenia vyplývajúceho z osobitného motívu (bias)

a významne sa líi dokonca aj medzi klinickými odborníkmi. Z toho vyplýva potreba úèinné-

ho, konzistentného, obhájite¾ného a transparentného procesu rozhodovania (jasné pra-

vidlá rozhodovania) vo vzahu k posudzovaniu rizika a manamentu rizika (Lennings, Bolton,

Collins, 2011, s. 114).

V zahranièí bolo za týmto úèelom vyvinutých nieko¾ko nástrojov na posudzovanie rizi-

ka.14) Ich aplikácia odstraòuje jednu z najväèích kontroverzií v tejto oblasti, a síce rôznoro-

969

Problematika podozrení/obvinení zo sexuálneho zneuívania detí ...

12) Znalec by vak mal vysvetli vzorce kontraintuitívneho správania dieaa, ktoré by pri nesprávnom nazeraní

mohli by zneuité ako dôkaz o nedôveryhodnosti obete. Termínom kontraintuitívne (counterintuitive) správanie sa

oznaèuje také správanie, ktoré nezodpovedá oèakávaniam priemerného èloveka o tom, ako by obe mala správne

alebo logicky reagova. Za najbenejie kontraintuitívne reakcie sa povauje: nekonzistentná výpoveï, odvolanie

výpovede alebo oneskorené oznámenie (Long, 2007, s. 9; Myers, 2010, s. 44).

13) Riziko je inferenèné (odvodené z dostupných informácií), percepèné (nemusí existova fyzicky, ale má by pozoro-

vate¾né), kontextuálne (v tom, e je závislé od pecifickej situácie alebo prostredia) a samo osebe je dynamické

(zahàòa posúdenie nebezpeèenstva, situácií, informácií, záverov, ako funkcie zmien v priebehu èasu); (Lennings,

Bolton, Collins, 2011, s. 114).

14) Predovetkým: FRAAN (The Family Risk of Abuse and Neglect), FSNA (Family Strengths and Needs Asses-

sment), SDM (Structured Decision Making).

dos, a spoliehanie sa na klinické názory, ktoré vnáajú do veci zmätok a provokujú vznáanie

námietok voèi znalcom. Po obsahovej stránke sa tieto nástroje zameriavajú na:

A) posúdenie rodièovských kompetencií u oboch rodièov. V tejto súvislosti sa skúmajú

rodièovské postoje15) a rodièovské schopnosti.16) Za zvlá rizikové sa tu povaujú:

identifikácia nereálnych oèakávaní smerom k dieau, obviòovanie dieaa, sebaregulaè-

né deficity rodièa17) a deficity v oblasti vzahovej väzby a vzahových spôsobilostí.18)

B) posúdenie rizika u podozrivého rodièa (údajného páchate¾a). Ide tu predovetkým

o preskúmanie prítomnosti alebo absencie dynamických a statických rizikových fakto-

rov.19) Zároveò sa skúma, aký je postoj daného rodièa k údajnému útoku. K eliminácii ri-

zika v tomto oh¾ade prispieva: akceptovanie údajného správania, rozpoznanie riziko-

vých situácií, dobrá emoèná regulácia, kapacita prija ochranné opatrenia (pripravenos

komunikova s úradmi a zároveò pripravenos podstúpi terapiu).

C) posúdenie rizika u protektívneho rodièa. Tu je dôleité preveri, èi daný rodiè má ve-

domie nebezpeèenstva, vedomie cyklu útoèenia (modus operandi) údajného páchate¾a,

èi má kapacitu k nezávislosti, kapacitu podniknú ochranné opatrenia, pripravenos ko-

munikova s úradmi, a primeranú emoènú reguláciu. Taktie sa skúmajú potenciálne

zdroje a obmedzenia u daného rodièa (najmä duevné zdravie, psychosociálna stabili-

ta, vzahová podpora, prípadné zdravotné obmedzenia èi uívanie drog).

D) posúdenie zranite¾nosti dieaa. Toto je zamerané predovetkým na schopnos diea-

a odhali zneuívanie, vek dieaa, pohlavie (v tom zmysle, èi nie je dané pohlavie údaj-

ným páchate¾om preferované), peciálne potreby (vyplývajúce napr. z urèitého zdravot-

ného postihnutia). (Lennings, Bolton, Collins, 2011, s. 115  123).

Samotné (údajné) správanie, ktoré bolo spúaèom procesu posudzovania, je len jeden

faktor predikcie podobného správania v budúcnosti. Posudzovate¾ musí zvái: (1) prav-

depodobnos budúceho rizikového správania a (2) riziko pokodenia spojeného s impliká-

ciami posúdenia rizika (diea môe by pokodené aj stratou vzahu  attachment loss). Na

posúdenie vyie uvedených oblastí (A a D) musí nadväzova zváenie pravdepodob-

ných situácií, v ktorých podozrivý rodiè bude; to zahàòa predovetkým úroveò doh¾adu

a mieru príleitostí (Lennings, Bolton, Collins, 2011, s. 124). Vo veobecnosti platí, e kadý

jedinec má kapacitu k deviácii; v urèitej situácii a za urèitých podmienok je priemerná osoba

schopná spácha zloèin (Mischel, 1968). V tejto súvislosti sa za významný faktor povauje

príleitos  prostredie, ktoré obsahuje príleitos; je k¾úèový faktor k dokonèeniu útoku

(Wortley a Smallbone, 2006).

970

Karkoková, S.

15) Rodièovské postoje sú zaloené na súèasnom sebahodnotení, sociálnej podpore, ale sú ovplyvnené aj prípad-

nou viktimizáciou  domácim násilím, zneuívaním drog, èi históriou zneuívania v detstve (Meyers a Battistoni,

2003). Pri neadekvátnych postojoch ide v jadre o také správanie a skúsenosti rodièov, ktoré im bránia v rozpoz-

návaní a napåòaní potrieb ich detí (Dalgleish a Drew, 1989).

16) Zahàòajú aktivity, ktoré rodièia realizujú pri napåòaní potrieb detí.

17) Napr. neschopnos zvláda konflikty, chabé zvládanie stresu, naduívanie alkoholu alebo drog, psychické problé-

my.

18) Kvalitnú vzahovú väzbu charakterizuje (okrem iného) aj schopnos primerane sa dotýka, starostlivos, ochrana,

primerané stavanie hraníc, nemanipulácia, fokusovaná a emoène responzívna komunikácia.

19) Podrobne o dynamických a statických rizikových faktoroch u páchate¾ov CSA pozri publikáciu s názvom Sociálna

práca s páchate¾mi a obeami sexuálneho zneuívania detí (Karkoková, 2013), s. 89  104.

Lennings, Bolton a Collins (2011, s. 126  130) popisujú truktúrovaný model rozhodo-

vania pri posudzovaní rizika. Model pozostáva zo iestich krokov: (1 a) identifikova mieru

statického rizika, (1 b) posúdi stabilné dynamické faktory; (2) posúdi akútne dynamické fak-

tory; (3) skombinova posúdenie statických a dynamických faktorov do celkového posúdenia

individuálnej miery rizika; (4) posúdi faktory rodinného prostredia, dostupné príleitosti k úto-

ku a dostupnos formálneho doh¾adu; (5 a) skombinova výsledok kroku 3 a 4, (5 b) zvái

ochranné faktory; (6) intervencia na úrovni individuálnej aj rodinnej, prièom intenzita interven-

cie by mala zodpoveda miere rizika (viï. tabu¾ka niie).

Tabu¾ka 1: Miera rizika a úrovne intervencie

Miera rizika Úroveò intervencie

Nízka

prevencia zneuívania:

primárne má by dosahovaná cez doh¾ad a edukáciu, môe vak vyado-

va doèasnú separáciu útoèníka od rodiny, a kým bezpeènostný audit

(safety audit) neprinesie uspokojivé výsledky

Stredná

kontrola identifikovaných rizík:

zahàòa opatrenia ako je edukácia a doh¾ad, doèasná separácia, terapia

podozrivého jedinca, prípadné poradenstvo pre protektívneho rodièa

oh¾adne CSA

Vysoká

bezpeènostné opatrenia sú prvoradé:

v tomto prípade je indikovaná separácia páchate¾a od rodiny, rozsiahlej-

ia lieèba pre páchate¾a a zároveò edukácia a podporné poradenstvo pre

rodinných prísluníkov

Skôr ne civilný súd rozhodne o úprave styku rodièov a maloletých detí, nesmie sa opome-

nú èi podceni, e v záujme ochrany dieaa  suspektnej obete incestu, sa majú uplat-

òova osobitné zákonné opatrenia. Ak je toti (údajným) páchate¾om CSA rodinný príslu-

ník, po odhalení prípadu CSA dieau v rodine hrozí: (1) ïalie sexuálne zneuívanie; (2) tele-

sné týranie; (3) emoèné týranie v rôznych podobách (Faller, 1993; Bentovim, 1998; Täubner,

2000; Dunovský, 2000). Rovnako hrozí aj manipulovanie dieaa páchate¾om, a to v takom

smere, aby boli záitky zneuívania v pamäti dieaa významovo pozmenené, spochybnené

a páchate¾ vyvinený (Chmelík a kol, 2003, s. 125).

Uvedené okolnosti odôvodòujú aplikáciu intitútu predbeného opatrenia, ktorým môe

súd doèasne zamedzi stretávaniu s jedným z rodièov (zakáza doèasne styk), alebo môe

stretávanie obmedzi (urèením miesta stretávania, prípadne úèasou tretích osôb). Opomenu-

tie alebo podcenenie týchto legitímnych opatrení na ochranu dieaa môe ma ïalekosiahle

nepriaznivé následky zvlá v prípadoch, kde bolo podané trestné oznámenie pre dôvodné

podozrenie z CSA, a vec ete nebola riadne vyetrená, resp. aj vtedy, ak bolo trestné konanie

zastavené, ale existujú dôvody na podanie opravných prostriedkov.

V praxi sa, ia¾, vyskytujú aj prípady, keï diea nie je kompetentnými orgánmi v dostatoènej

miere chránené, prièom je takýto postoj postavený na zdôrazòovaní prezumpcie neviny.Za

búda sa vak na to, e pri kolízii práv (najmä práva rodièa na styk s dieaom a aj jeho práva

971

Problematika podozrení/obvinení zo sexuálneho zneuívania detí ...

na dobré meno versus práva dieaa na ochranu pred vetkými formami násilia) stojí toto prá-

vo dieaa hierarchicky vyie.

Na ilustráciu neadekvátneho rieenia takejto kolízie práv uvádzame úryvok zo zdôvodnenia

uznesenia, ktorým krajský súd, ako súd odvolací, zruil predbené opatrenie vydané okres-

ným súdom v èase, kedy bolo trestné konanie iba v poèiatkoch (a ete ani neboli vykonané

najdôleitejie úkony vyetrovania  najmä výsluch maloletého pokodeného). Odvolací súd

v zdôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

·U v danom tádiu konania sa javí úplne nevyhnutným poiadavka znaleckého psycholo-

gického vyetrenia, prièom prvostupòový súd bude prostredníctvom otázok znalca musie

(okrem iného) riei aj podstatnú otázku, ktorý z rodièov manipuluje s dieaom. Ïalej súd

kontatoval: Je mimo rámca akýchko¾vek pochybností, e otázka sexuálneho zneuívania

() maloletého dieaa dosahuje najvyiu intenzitu citlivosti a potrebu rýchlej a úèinnej

ochrany (aj) zo strany súdu. Na druhej strane vak takéto tvrdenia sú ve¾mi ¾ahko zneuite¾-

né, preto súd musí dôsledne zvaova vetky relevantné okolnosti prípadu dostupné v tom-kto-

rom tádiu konania. Napokon v posudzovanom prípade súd dospel k záveru, e relevant-

né skutoènosti pre nariadenie predbeného opatrenia poadovaného ...nie sú preukázané

ani v miere osvedèenia. Prezentované tvrdenia je nutné hodnotit ako úèelové a práve mo-

ná manipulácia s dieaom (...) môe na jeho psychike zanecha výrazne negatívne násled-

ky (Krajský súd v iline, 10CoP/12/2013, 5912205189, zo dòa 8. februára 2013, JUDr. Ró-

bert Urban, predseda senátu).

Máme za to, e postup súdu, ktorý zruí predbené opatrenie ete v tádiu vyetrovania,

prièom týmto vydá diea do rúk práve toho rodièa, na ktorého bolo trestné oznámenie podá-

vané, èím zároveò aj v podstatnej miere prispeje k zmareniu vyetrovania prípadu  nemono

hodnoti inak, ne ako hrubé poruenie medzinárodných záväzkov, ktoré Slovenská republika

prevzala s platnosou od 1. januára 1993 sukcesiou SR20) kDohovoru o právach dieaa

(z 20. novembra 1989, vyhláka è. 104/1991 Zb.).

Sú situácie, keï iniciatíva chráni diea je rodièom (ktorý má dôvodné podozrenie o tom,

e diea sa stalo obeou CSA) vyvíjaná  hoci diea sa nijak demontratívne tejto ochrany

nedomáha. V tomto oh¾ade pripomíname skutoènos, e mnoho reálnych obetí CSA je

asymptomatických, a mnoho obetí incestu vykazuje vo vzahu k páchate¾ovi silnú ambiva-

lenciu. Sú vak i situácie, keï diea demontruje potrebu ochrany napr. aj tým, e odmieta

styk s tým rodièom, ktorý je údajným páchate¾om. V súdnej praxi sa objavujú i také uznese-

nia èi rozhodnutia, ktorými je diea nútené stretáva sa s daným rodièom nasilu, proti svojej

vôli, a ten rodiè, ktorému je diea zverené do starostlivosti, je povinný umoòova takéto

stretnutia a dokonca na ne diea aj riadne pripravi (v opaènom prípade môe by sankcio-

novaný za marenie výkonu úradného rozhodnutia). Praktická realizácia práva rodièa na styk

s dieaom môe ma v nejednom prípade ve¾mi dramatický priebeh, ktorý vzbudzuje dôvod-

né pochybnosti o tom, èi zvolené rieenie zodpovedá tomu, èo je v najlepom záujme diea-

a. Ako príklad citlivého a zodpovedného prístupu k predmetnej problematike si dovolíme

972

Karkoková, S.

20) Oznámenie Ministerstva zahranièných vecí SR è. 53/1994 Z. z. o uskutoènení notifikácie sukcesie Slovenskej re-

publiky do mnohostranných zmluvných dokumentov, ktorých depozitárom je generálny tajomník Organizácie Spo-

jených národov.

uvies citát z judikátu, resp. uznesenia Krajského súdu v Trenèíne v kauze, v ktorej výz-

namnú rolu zohrávalo podozrenie z incestu:

·Zo spisového materiálu zatia¾ vyplýva, e maloletý navonok doposia¾ prejavuje vô¾u ne-

stretáva sa s otcom, prièom dôvod tohto odmietania rodièia prezentujú rôzne. Pri objasòo-

vaní dôvodov odmietania stretávania sa maloletého s otcom bude predovetkým nevyhnut-

né repektova právo dieaa vyjadri sa v konaní, ktoré sa ho dotýka, prihliada na jeho

názor s oh¾adom na vek a rozumovú vyspelos pod¾a èl. 12 Dohovoru o právach dieaa vy-

hláseného pod è. 104/1991 Zb. Z tohto poh¾adu bude treba skúma, èi postoj maloletého vy-

plýva z jeho slobodnej vôle, zaloenej na rozumných a z h¾adiska práva na slobodné rozho-

dovanie kadej ¾udskej bytosti aj spoloèensky akceptovate¾ných dôvodoch. Odvolací súd

v tejto súvislosti poukazuje na to, e pri kolízii základného práva dieaa na slobodu so zá-

kladným právom rodièa na styk s dieaom je právo dieaa slobodne sa rozhodova v hierar-

chii základných práv vyie. (Uznesenie Krajského súdu v Trenèíne, 6CoE/143/2013-397,

3811200356 zo dòa 15. októbra 2013, JUDr. Roman Harga, predseda senátu.)

Ak sa z vyie opísaných dôvodov predbeným opatrením obmedzil alebo zakázal styk jed-

ného z rodièov s dieaom, obnovenie kontaktu by nemalo by umonené bez dôkladného po-

súdenia rizika (Hewitt, 2012, s. 130).

Následne sa odporúèa realizova rodinnú konferenciu zameranú na objasnenie ochra-

ny. Ide tu o proces, v ktorom má pod vedením terapeuta dôjs: (1) k vyjasneniu zodpovednos-

ti dospelých (ktorí sa o diea starajú) za ochranu dieaa, (2) k identifikovaniu prekáok ochra-

ny v minulosti, (3) k definovaniu pecifických ochranných opatrení, ktoré dospelí v budúcnosti

podniknú. Diea predovetkým zdie¾a terapeutovi pravidlá, ktoré potrebuje, aby rodina prijala,

aby sa cítilo bezpeène. (Ak je diea príli malé, bezpeènostné/ochranné pravidlá definuje tera-

peut). Následne ochraòujúci rodiè verbálne vyjadrí svoju zodpovednos za ochranu, predstaví

rodine nové pravidlá a hranice, ako aj zodpovednos dospelých za ich implementovanie, dodr-

iavanie a presadzovanie. Konferencia sa môe uskutoèni kedyko¾vek je rodiè ochotný

a schopný, a môe by tie nariadená súdom, a/alebo môe by pouitá ako indikátor pre súd,

èi obnovenie styku je primerané alebo nie (Hewitt, 2012, s. 131).

Okrem rodinnej konferencie Hewitt (2012) popisuje aj iný postup, ktorý prebieha taktie pod

vedením terapeuta. Pri tomto alternatívnom postupe sa najprv realizuje úvodné interview

s protektívnym rodièom, zamerané na prediskutovanie prípadu, stavu dieaa a súèasných

potrieb. V ïalom kroku sa pristúpi k posúdeniu terapeutických potrieb dieaa. Nasleduje

práca s protektívnym rodièom a dieaom, zameraná na prediskutovanie a zostavenie zo-

znamu dotykov, ktoré sú ne/bezpeèné a na preventívnu edukáciu. Na to nadväzuje individu-

álna práca s podozrivým rodièom, zameraná na posúdenie súèasného stavu, prediskuto-

vanie obvinení a vytvorenie zoznamu primeraných aktivít. Následne sa pristúpi k postupnému

zvyovaniu kontaktu  najprv sa realizujú návtevy v rámci terapie, neskôr návtevy pod do-

h¾adom, a napokon návtevy bez doh¾adu s monitorovaním v priebehu èasu a v rôznych situá-

ciách (Hewitt, 2012, s. 131  132). Diea by malo by monitorované prinajmenom 1 rok po ne-

supervidovaných návtevách (Hewitt, 1991).

973

Problematika podozrení/obvinení zo sexuálneho zneuívania detí ...

Záver

Ak majú by predmetné prípady rieené v súlade s medzinárodnými záväzkami, ktoré vyplý-

vajú pre SR z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná a ktoré sa týka-

jú ochrany a podpory práv dieaa, je nevyhnutné zamera pozornos na úroveò vedomostí,

ktorými najmä sudcovia, ale i súdni znalci, ktorí sú ustanovení k takýmto prípadom, disponujú.

To si vyaduje prija opatrenia smerujúce nielen k pecializovanému vzdelávaniu týchto kate-

górií osôb, ale azda aj k (právnej) úprave v oblasti klasifikácie zoznamu znalcov. K eliminácii

prípadnej zaujatosti súdneho znalca by mohlo slúi nielen zavedenie povinnosti vyhotovova

audiovizuálny záznam zo znaleckého vyetrovania, ale aj tímové a/alebo multidisciplinárne

posudzovanie takýchto nároèných prípadov.

Citované zdroje:

1. AMERICAN ACADEMIC OF CHILD AND ADOLESCENT PSYCHIATRY. 1997 a). Prac-

tice parameters for child custody evaluations. In: Journal of the American Academy of

Child and Adolescent Psychiatry, 36, 57S  68S.

2. AMERICAN ACADEMY OF CHILD AND ADOLESCENT PSYCHIATRY. 1997 b). Practi-

ce parameters for the forensic evaluation of children and adolescents who may have

been physically or sexually abused. In: Journal of the American Academy of Child and

Adolescent Psychiatry, 36, 37S  56S.

3. AMERICAN PROFESSIONAL SOCIETY ON THE ABUSE OF CHILDREN. 1997. Guide-

lines for psychosocial evaluation of suspected sexual abuse in children (2nd ed.).

Elmhurst, IL. http://www.apsac.org/practice-guidelines

4. AMERICAN PROFESSIONAL SOCIETY ON THE ABUSE OF CHILDREN. 2002. Guide-

lines on investigative interviewing in cases of alleged child abuse. Elmhurst, IL.

http://www.apsac.org/practice-guidelines

5. BANCROFT, L. R.  SILVERMAN, J. G. 2002. The batterer as parent: Addressing the im-

pact of domestic violence on family dynamics. Thousand Oaks, CA: Sage.

6. BENTOVIM, A. 1998. Týrání a sexuální zneuívání v rodinách. Praha: Grada Publishing,

1998.

7. BIDROSE, S.  GOODMAN, G. S. 2000. Testimony and evidence: A scientific case study

of memory for child sexual abuse. In: Applied Cognitive Psychology, 14, 197  213.

8. BOLEN, R.  LAMB, J. L. 2007. Can non offending mothers of sexually abused children

be both ambivalent and supportive? In Child Maltreatment, 12(2), 191  197.

9. BOLEN, R. M. 2001. Child Sexual Abuse: Its Scope and Our Failure. Springer, 2001.

10. BRICHCÍN, S. 2003. Knìí jako svùdci svých svìrencù? In: Augustyn, J. et al. Hluboce

zranìni: Církev a fenomén sexuálního zneuívání. Kostelní Vydøí: Karmelitánské nakla-

datelství, s.r.o., 2003.

11. CARNES, C.  WILSON, C.  NELSON-GARDELL, D. 1999. Extended forensic evalua-

tion when sexual abuse is suspected: A model and preliminary data. In: Child Maltreat-

ment, 4, 1999, s. 242  254.

974

Karkoková, S.

12. CORWIN, D.  BERLINER, L.  GOODMAN, G.  GOODWIN, J.  WHITE, S. 1987. Child

sexual abuse and custody disputes: No easy answers. In: Journal of Interpersonal Vio-

lence, 2 (1), 91  105.

13. COSSINS, A. 2006. Prosecuting Child Sexual Assault Cases: Are vulnerable witness

protections enough? In: Current Issues in Criminal Justice, 2006, 18(2), 299. Dostupné

na internete:

http://www.judcom.nsw.gov.au/publications/benchbks/sexual_assault/cossins-prosecu

ting_child_sexual_assault.html

14. CYR, M.  WRIGHT, J.  TOUPIN, J.  OXMAN-MARITINEZ, J.  McDUFF, P.  THE-

RIAULT, C. 2003. Predictors of Maternal Support: The Point of View of Adolescent Vic-

tims of Sexual Abuse and Their Mothers. In: Journal of Child Sexual Abuse, 12(1), 39 

65.

15. DALENBERG, C. 1992. True and false allegations of physical abuse: The role of mother

in constructing a believable story. Paper presented at the San Diego Conference on Res-

ponding to Child Maltreatment, San Diego, CA.

16. DALGLEISH, L.  DREW, E. C. 1989. The relationship of child abuse indicators to risk as-

sessment and the courts decision to separate. In: Child Abuse and Neglect, 13, 491 

506.

17. DUNOVSKÝ, J. 2000. Péèe o sexuálnì zneuívané dìti. In Weiss, P. et al. Sexuální zne-

uívaní: Pachatelé a obìti. Praha: Grada, 2000, s. 126  137.

18. ELLIOTT, A.  CARNES, C. 2001. Reactions of Nonoffending Parents to the Sexual Abu-

se of Their Child: A Review of the Literature. In Child Maltreatment 6(4), s. 314  331.

19. FALLER, K. C. 1993. Child Sexual Abuse: Intervention and Treatment Issues. [online].

[citované 2001-11-09]. Dostupné na internete:

<http://www.calib.com/nccanch/pubs/usermanuals/sex abuse/sexabuse.pdf.>.

20. FALLER, K. C. 2007. Interviewing Children about Sexual Abuse: Controversies and Best

Practice. New York: Oxford University Press, 2007, ISBN 978-0195311778.

21. FALLER, K. C. 1988. Criteria for judging the credibility of childrens statements about the-

ir sexual abuse. In Child Welfare, 67(5), 389  401.

22. FALLER, K.C., DeVOE, E. (1995) Allegations of sexual abuse in divorce. In Journal of

Child Sexual Abuse 4(4) 1  25.

23. FRIEDRICH, W. 2003. Developmental Perspectives on Sexual Behavior in Children and

Adolescents. Mayo Clinic and Mayo Medical School. Paper presented at 9th ISPCAN Eu-

ropean Conference on Child Abuse and Neglect, Warsaw, Poland: 2003.

24. FRIEDRICH, W. N. 2002. Psychological assessment of sexually abused children and

their families. Thousand Oaks, CA: Sage Publications.

25. GOODMAN-BROWN, T. B.  EDELSTEIN, R. S.  GOODMAN, G. S.  JONES, D. P. 

GORDON, D. S. Why children tell: a model of childrens disclosure of sexual abuse. In:

Child Abuse and Neglect, 2003, 27(5): 525  541.

26. GRAHAM, A.  WATKEYS, J. 1991. False allegations in child sexual abuse: the pattern

of referral in an area where reporting is not mandatory. In: Children & Society, 5(2), 111 

122.

975

Problematika podozrení/obvinení zo sexuálneho zneuívania detí ...

27. HALFAROVÁ, H.  POTHE, P. 1999. Vedení rozhovoru pøi verifikaci sexuálního zneuití

dítìte. In: Èeskoslovenská psychiatrie 95, 1999, No 1, 21  30.

28. HERETIK, A. 2004. Forenzná psychológia. Bratislava: SPN, 2004.

29. HERMAN, S. 2009. Forensic child sexual abuse evaluations: Accuracy, Ethics, and Ad-

missibility. In: Kuehnle, K., Connell, M. The evaluation of child sexual abuse allegations:

A comprehensive guide to assessment and testimony. John Wiley & Sons, 2009, s. 247 

266.

30. HEWITT, S. 1991. Therapeutic management of preschool cases of alleged but unsub-

stantiated sexual abuse. In Child Welfare: Journal of Policy, Practice, and Program, 70(1),

59  67.

31. HEWITT, S. 2012. Developmentally sensitive assessment methods in child sexual abuse

cases. In: GOODYEAR-BROWN, P. (ed.) Handbook of Child Sexual Abuse: Identifica-

tion, Assessment and Treatment. Hoboken, New Jersey: John Wiley & Sons, Inc., 2012,

s. 121  142.

32. HIBBARD,R.A.ROGHMANN, K.  HOEKELMAN, R. A. 1987. Genitalia in Childrens

Drawings: An Association With Sexual Abuse. In: Pediatrics, 79, 129 137.

33. HOBBS, C. J.  HANKS, H. G. I.  WYNNE, J. M. 1999. Child Abuse and Neglect:

A Clinicians Handbook. Elsevier Health Sciences, 1999.

34. HOYANO, L.  KEENAN, C. 2010. Child Abuse: Law and Policy Across Boundaries. New

York: Oxford University Press, USA, 2010.

35. CHEUNG, M. 2012. Child Sexual Abuse: Best Practices for Interviewing and Treatment.

Lyceum Books Inc., U.S, 2012.

36. CHMELÍK, J. et al. 2003. Mravnost, pornografie a mravnostní kriminalita. Praha: Portál,

2003.

37. JONES, D. P. H. McGRAW, J. M. 1987. Reliable and Fictitious Accounts of Sexual Abu-

se to Children. In: Journal of Interpersonal Violence. 2(1), 27  45.

38. KARKOKOVÁ, S. 2013. Sociálna práca s páchate¾mi a obeami sexuálneho zneuíva-

nia detí. Ve¾ký ari  Kana: Ascend, 2013.

39. KENDALL-TACKETT, K. A.  WILLIAMS, L. M.  FINKELHOR, D. 1993. Impact of sexual

abuse on children: A review and synthesis of recent empirical studies. In Psychological

Bulletin. Washington: Jan 1993. vol. 113, no. 1, s. 164  180.

40. KLIME, K. 2005. Partneøi a rozchody. Praha: Portál, 2005.

41. LAWSON, L.  CHAFFIN, M. 1992. False negatives in sexual abuse disclosure inter-

views: Incidence and influence of caretakers belief in abuse in cases of accidental abuse

discovery by diagnosis of STD. In Journal of Interpersonal Violence, 7, 532  542.

doi:10.1177/088626092007004008

42. LEICHTMAN, M. D.  CECI, S. J. 1995. The effects of stereotypes and suggestions on

preschoolers reports. In: Developmental Psychology. 31(4), 568  587.

43. LENNINGS, C.  BOLTON, A.  COLLINS, E. 2011. Assessing the risk of child sexual

abuse in litigious families in the family court. In: Boer, D. P. et al (eds). International Per-

spectives on the Assessment and treatment of Sexual Offenders: Theory, Practice, and

Research. Chichester: John Wiley & Sons, Ltd., 2011, s. 111 139.

976

Karkoková, S.

44. LEVENSON, J. S.  MORIN, J. W. 2001. Treating nonoffending parents in sexual abuse

cases: Connections for family safety. Thousand Oaks, CA: Sage Publications.

45. LEVENSON, J. S.  TEWKSBURY, R.  DiGIORGIO-MILLER, J. 2012. Experiences of

nonoffending parents and caretakers in child sexual abuse cases. In: The Southwest

Journal of Criminal Justice, Vol. 8(2), s. 179  194.

46. LONG, J. G. 2007. Introducing Expert Testimony to Explain Victim Behavior in Sexual

and Domestic Violence Prosecutions. Alexandria, VA: American Prosecutors Research

Institute, the research and development division of the National District Attorneys Asso-

ciation, 2007.

47. LYON, T. D. 2007. False Denials: Overcoming Methodological Biases in Abuse Disclo-

sure Research. In: Pipe, M. E., Lamb, M. E., Orbach, Y., Cederborg, A. C. (Eds.). Child

Sexual Abuse: Disclosure, Delay and Denial. New York: Routledge 2007, s. 41  60.

48. MALÁ, E. 2003. Príspevok v panelovej diskusii na 2. národní a 1. støedoevropské konfe-

renci: Násilí na dìtech: Násilí nezná hranice, ale zanecháva stopy. Praha: 1.  4. 6. 2003

(osobné poznámky).

49. MEYERS, S. A.  BATTISTONI, J. 2003. Proximal and distal correlates of adolescent

mothers parenting attitudes. In: Applied Developmental Psychology, 24, 33  49.

50. MIKKELSEN, E. J.  GUTHEIL, T. G.  EMENS, M. 1992. False sexual-abuse allegations

by children and adolescents: contextual factors and clinical subtypes. In: American Jour-

na of Psychotherapy 46 (4): 556  70.

51. MISCHEL, W. 1968. Personality and Assessment. New York: John Wiley and Sons, Inc.

1968.

52. MYERS, J. E. B. 2010. Expert Testimony in Child Sexual Abuse Litigation: Consensus

and Confusion. In: UC Davis Journal of Juvenile Law & Policy Vol. 14:1. Dostupné na in-

ternete: http://jjlp.law.ucdavis.edu/archives/vol-14-no-1/Myers.pdf

53. NEY, T. 1995. True and False Allegations of Child Sexual Abuse: Assessment and Case

Management. Psychology Press, 1995.

54. NOVÁK, T. 2014 -02-24. Psychologické posouzení znaleckého posudku è. 09/2013 (...),

vyhotovené Mgr. Zuzanou Tomákovou dne 3. 4. 2013 v pøípadì CVS ORP 2148 1 

OVK B2 2012.

55. NOVÁK, T. 2013. Znalecké posudky dìtí pod drobnohledem. Praha: Linde, 2013.

56. OLAFSON, E.  LEDERMAN, J. C. S. 2006. The State of the Debate About Childrens

Disclosure Patterns in Child Sexual Abuse Cases. In: Juvenile and Family Court Journal,

57(1): 27  40.

57. PAINE, M. L.  HANSEN, D. 2002. Factors influencing children to self-disclose sexual

abuse. In: Clinical Psychology Review, 22, 271  295.

58. REED, L. D. 2008. Guiding principles in assessing child sexual abuse cases. [online],

[citované 2013-10-04]. Dostupné na internete:

<http://www.google.sk/url?sa=t&rct=j&q=&esrc=s& source=web&cd=3&ved=0CD4Qfj

AC&url=http%3A%2F%2Fwww.denreed.com%2Fdocuments%2F2aNSUGUIDINGPRI

NCIPLES_000.ppt&ei=HQNQUurBGITJtQagqYGgCA&usg=AFQjCNEprZodx160qwe

G6hT4jc-Zp43apA&bvm=bv.53537100,d.bGE>.

977

Problematika podozrení/obvinení zo sexuálneho zneuívania detí ...

59. REED, L. D. 2013. Guiding principles in assessing cases of suspected child sexual

abuse. NSU Center for Psychological Studies. [online], [citované 2013-10-04].

Dostupné na internete:

<http://www.google.sk/url?sa=t&rct=j&q=&esrc=s&source=web&cd=2&ved=0CDcQFj

AB&url=http%3A%2F%2Fwww.denreed.com%2Fdocuments%2F2aNSUHOGUIDING

PRINCIPLES.ppt&ei=HQNQUurBGITJtQagqYGgCA&usg=AFQjCNH6JZTRo8cMJflA

ZESClZbEMxreRw&bvm=bv.53537100,d.bGE>

60. ROCCO, K. A. 2008. Rule 26(a)(2)(B) of the Federal Rules of Civil Procedure: In the Inte-

rest of Full Disclosure. In: Fordham Law Review. Vol 76 (4) , p. 2227  2260. Dostupné na

internete: http://ir.lawnet.fordham.edu/flr/vol76/iss4/7

61. RYAN, B.  GILLIES, E.  KENT, J.  BAKER, S.  DURFEE, M.  WINTERSTEIN, M. 

KNAPP, P. 2001. Treatment of Intrafamilial Crime Victims. In Winterstein, M., Scribner,

S. R. (eds.) Mental Health Care for Child Crime Victims: Standards of Care Task Force

Guidelines. Victims of Crime Program, California Victim Compensation and Government

Claims Board, 2001, kap 6, s. 1  14.

62. SETO, M. C. 2008. Pedophilia and Sexual Offending Against Children: Theory, Asses-

sment, and Intervention. Washington, DC: American Psychological Association, 2008.

63. SORENSEN, T.  SNOW, B. 1991. How children tell: The process of disclosure in child

sexual abuse. In: Child Welfare, 70(1), 3  15.

64. SUMMIT, R. C. 1983. The sexual abuse accommodation syndrome. In: Child Abuse &

Neglect, 7, 177  193. doi:10.1016/0145-2134(83)90070-4

65. TÄUBNER, V. 2000. Prevence sexuálního zneuívaní dìtí. In: Weiss, P. et al. Sexuální

zneuívaní  Pachatelé a obìti. Praha: Grada Publishing, 2000, s. 42  72.

66. THE CROWN PROSECUTION SERVICE. 2013. Guidelines on Prosecuting Cases of

Child Sexual Abuse. London SE1 9HS: Rose Court, 2 Southwark Bridge, 2013. Dostupné

na internete: http://www.cps.gov.uk/legal/a_to_c/child_sexual_abuse/#content

67. TREPPER, T.  BARRETT, M. J. 1989. Systemic Treatment of Incest. A Therapeutic

Handbook. New York: Brunner Mazel.

68. TROCMÉ, N.  BALA, N. 2005. False allegations of abuse and neglect when parents se-

parate. In: Child Abuse & Neglect, 29(11), 1333  1345.

69. VELTMAN, M. W. M.  BROWNE, K. D. 2002. The assessment of drawings from children

who have been maltreated: a systematic review. In: Child Abuse Review, 11(1), 19  37.

70. WORTLEY, R.  SMALLBONE, S. 2006. Applying Situational Principles to Sexual Offen-

ses Against Children. In: Wortley, R., Smallbone, S. (eds.) Situational perspectives on

sexual crimes against children. New York: Criminal Justice Press.

71. YATES, A.  BEUTLER, L.  CRAGO, M. 1985. Drawings by child victims of incest. In:

Child Abuse and Neglect, 9(2), 183  189.

72. Zákon è. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorích predpisov.

73. ZVÌØINA, J. 2000. Forenzní posuzování pachatelù pohlavního zneuívání. In: Weiss, P.

et al. Sexuální zneuívaní: Pachatelé a obìti. Praha: Grada, 2000.

978

Karkoková, S.

Prísluné medzinárodné zmluvy:

74. Dohovor o právach dieaa. Prijatý Valným zhromadením OSN v New Yorku, 20. novem-

bra 1989.

75. Dohovor Rady Európy o ochrane detí pred sexuálnym vykorisovaním a sexuálnym zne-

uívaním. 2007. Prijatý Výborom ministrov Rady Európy 13. júla 2007, podpísaný 25. ok-

tóbra 2007 v Lanzarote. Dohovor vstúpil do platnosti 1. júla 2010. Slovenská republika ho

podpísala v septembri 2009.

Prísluné judikáty súdov SR:

76. KRAJSKÝ SÚD V TRENÈÍNE. Uznesenie 6CoE/143/2013-397, 3811200356 zo dòa 15.

októbra 2013, JUDr. Roman Harga, predseda senátu.

77. KRAJSKÝ SÚD V ILINE, 10CoP/12/2013, 5912205189, zo dòa 8. februára 2013, JUDr.

Róbert Urban, predseda senátu.

979

Problematika podozrení/obvinení zo sexuálneho zneuívania detí ...

Trestnoprávne a kriminologické aspekty sexuálneho zneužívania detí

Book

Full-text available

Oct 2024

Štefan Zeman

The subject of the scientific monograph is the extremely current issue of child sexual abuse. The book consists of two main parts, and is divided into a total of five chapters that systematically follow each other. In the first, criminal law part, the author places particular emphasis on the substantive legal analysis of the current Slovak legislation, pointing out several problematic constructions of existing subject-matters and the related problems of application practice, while on the basis of extensive case studies and jurisprudence, he proposes several de lege ferenda solutions. It also devotes significant space to the historical development of Slovak legislation in the subject area, as well as to the analysis of the current international and European obligations of the Slovak Republic in the fight against child sexual abuse. Through a comparison of the Slovak legislation de lege lata with the legislation of 7 other European countries, namely the Czech Republic, Hungary, Austria, Germany, Switzerland, Italy and Belgium, he looks for other good examples of inspiration for the Slovak legislator. The second main part of the work presents a criminological analysis of selected aspects of the crime in question, which the author enhances with numerous results of international studies and research, tables and graphs. It focuses primarily on a multidisciplinary analysis of offenders of child sexual abuse and on a phenomenological analysis of the development of the perpetration and prosecution of the crime in question in the Slovak Republic over the last ten years.

Sexuálne zneužívanie detí vo svetle výskumných poznatkov

Book

Full-text available

Dec 2021

Slávka Karkošková

Monografia neprináša právnu analýzu problematiky sexuálneho zneužívania detí (hoci na viacerých miestach odkazuje na relevantné legislatívne aspekty a ponúka tiež stručný právny predhovor), ale kladie si za cieľ sprístupniť aktuálne vedecké poznatky, bez zohľadnenia ktorých môže byť aj právne uchopenie problematiky náchylnejšie na omyly. V prvej kapitole autorka približuje skutočnosť, že definície a chápanie sexuálneho zneužívania detí sa v epidemiologických štúdiách, politických a práv¬nych dokumentoch rôznia. Analyzujúc tieto rozdiely a opierajúc sa o poznatky zo sociálnych vied, práva, vývinovej psychológie a etymológie, ponúka konceptuálny model sexuálneho zneužívania detí, v ktorom sú identifikované kľúčové komponenty tohto fenoménu. Úvodná kapitola prináša aj údaje o prevalencii sexuálneho zneužívania detí a o faktoroch, ktoré sa podieľajú na latencii tohto fenoménu. Dotýka sa tiež problematiky výskytu krivých obvinení ako aj obvinení zo sexuálneho zneužívania detí v kontexte poručenských sporov po rozchode alebo rozvode rodičovského páru. Druhá kapitola sumarizuje kľúčové vedecké poznatky o mužoch, ženách i mladistvých osobách, ktoré sa dopúšťajú sexuálneho zneužívania detí. Zdôrazňuje skutočnosť, že nie všetci páchatelia sexuálneho zneužívania detí sú sexuálne deviantní a teda negatívny nález pri sexuologickom znaleckom vyšetrení nemožno chápať ako dôkaz, že osoba skutok spáchať nemohla. Kapitola prehľadne sumarizuje aj teórie vysvetľujúce sexuálne delikventné správanie a detailne približuje grooming (manipuláciu) ako súčasť konania a uvažovania páchateľov. Pozornosť venuje aj významu a kľúčovým komponentom intervencií voči páchateľom (vrátane terapeutických intervencií, probačného dohľadu a ochranných opatrení). Tretia kapitola monografie je zameraná na obete sexuálneho zneužívania detí. Okrem ich profilu približuje následky primárnej viktimizácie, fenomén tzv. kontraintuitívnych reakcií na primárnu viktimizáciu, poukazuje na riziko a časté podoby sekundárnej viktimizácie obetí a problematiku vyhodnocovania všeobecnej a špecifickej vierohodnosti obetí. Štvrtá kapitola sa sústredí na problematiku výsluchu detí – suspektných obetí sexuálneho zneužívania. Sumarizuje aktuálne vedecké poznatky o pamäti a výpovedi obetí sexuálneho zneužívania, objasňuje základné podmienky výsluchu detskej obete, opisuje postup výsluchu detskej obete a načrtáva stratégie na vysporiadanie sa so situáciami, kedy detské obete pri výsluchu neodhaľujú svoje zážitky. Záverečná, piata kapitola upriamuje pozornosť na ľudský faktor a s ním späté riziká zlyhania v procese zhromažďovania a posudzovania dôkazov v prípadoch podozrení zo sexuálneho zneužívania detí. V tomto ohľade poukazuje na riziko predsudkov a kognitívnych skreslení u profesionálov, na prvky zabezpečujúce efektivitu výcviku profesionálov realizujúcich výsluchy poškodených, a napokon aj na potrebu reflektovania a prevencie sprostredkovanej (sekundárnej) traumatizácie profesionálov. V prílohe publikácie zároveň čitatelia a čitateľky nájdu prehľadne štruktúrovaný návod na vedenie výsluchu u detí, u ktorých je podozrenie že sa stali obeťami sexuálneho zneužívania detí. Ide o slovenský preklad tzv. NICHD protokolu, ktorý je vo svete považovaný za zlatý štandard vo vedení takéhoto výsluchu.

Sexuálne zneužívanie detí: slabiny trestnoprávnych postupov a návrhy k ich eliminácii.

Chapter

Full-text available

Dec 2015

Slávka Karkošková

Príspevok približuje identitu niektorých problémov spätých s objasňovaním, vyšetrovaním a stíhaním prípadov sexuálneho zneužívania detí - zvlášť pokiaľ ide o tie prípady, kde páchateľom je osoba, ktorá je vo vzťahu k dieťaťu osobou blízkou. Za kľúčové determinanty možných zlyhaní v riešení predmetnej problematiky autorka považuje: 1. absenciu špecializovaného vzdelávania dotknutých profesií, 2. fokus na vyšetrovanie vierohodnosti obetí bez náležitého zohľadnenia tzv. kontraintuitívnych reakcií, 3. nedostatočnú ochranu práv (a absentujúce právne zastúpenie) maloletých obetí incestu, 4. legislatívne limity pre možnosť využitia mediácie medzi obeťami a páchateľmi aj pri takto závažných deliktoch.

Pedophilia and sexual offending against children: Theory, assessment, and intervention (2nd ed.).

Book

Full-text available

Jan 2018

Michael C. Seto

False Negatives in Sexual Abuse Disclosure Interviews

Article

Full-text available

Dec 1992

Verbal disclosure of abuse in a specialized interview was studied in a sample of 28 children, ages 3 to menarche, who presented with purely physical complaints later diagnosed as a sexually transmitted disease, in the absence of any known prior disclosure or suspicion of sexual abuse. Only 43% gave any verbal confirmation of sexual contact. Fifty-seven percent were “false negatives.” Disclosure was strongly associated with the attitude taken by the child's caretaker toward the possibility of abuse. Children whose caretakers accepted the possibility that their child might have been sexually abused disclosed at a rate almost 3.5 times as great as those whose caretakers denied any possibility of abuse (63% vs. 17%). The results suggest that caretaker attitude and support is a critical variable in the child's disclosure process and a valuable target for intervention and prevention efforts. In addition, it was found that, aside from their STD, many of these abused children presented as free from any specifically suspicious abuse symptoms, suggesting that reliance on single interviews and identification of “red flags” cannot be expected to identify many hidden victims.

Psychological Assessment of Sexually Abused Children and Their Families

Book

Jan 2002

William Friedrich

Treating Nonoffending Parents in Child Sexual Abuse Cases: Connections for Family Safety

Book

Jan 2001

The Batterer as Parent: Addressing the Impact of Domestic Violence on Family Dynamics

Book

Jan 2012

Moving beyond the narrow clinical perspective sometimes applied to viewing the emotional and developmental risks to battered children, The Batterer as Parent: Addressing the Impact of Domestic Violence on Family Dynamics, Second Edition offers a view that takes into account the complex ways in which a batterer’s abusive and controlling behaviors are woven into the fabric of daily life. This book is a guide for therapists, child protective workers, family and juvenile court personnel, and other human service providers in addressing the complex impact that batterers—specifically, male batterers of a domestic partner when there are children in the household—have on family functioning. In addition to providing an understanding of batterers as parents and family members, the book also supplies clearly delineated approaches to such practice issues as assessing risk to children (including perpetrating incest), parenting issues in child custody and visitation evaluation, and impact on children's therapeutic process and family functioning in child protective practice.

Interviewing Children About Sexual Abuse: Controversies and Best Practice

Article

Jan 2009

Kathleen Coulborn Faller

Interviewing children who may have been sexually abused is a daunting task fraught with far-reaching consequences for the children, families, institutions, and professionals involved. With no room for error, forensic and clinical interviewers must navigate the complex and often contradictory evidence that informs their decision making. This book critically analyzes the research on assessing child sexual abuse. Noting that issues such as memory and suggestibility, questioning techniques, the use of media, and false allegations remain hotly contested, the chapters advise on applying available research to professional judgment while drawing also on best practice guidelines and conceptual, clinical, and consensus-based writings. The book covers the entire interview process, showing professionals how to structure, document, and follow up on children's responses in interviews; work with children who are very young, have special needs, or come from diverse backgrounds; use standardized tests and measures; formulate conclusions about sexual abuse; and defend those decisions in a courtroom or clinical setting.

Expert Testimony in Child Sexual Abuse Litigation

Article

Jan 1989
Nebr Law Rev

I. Introduction II. Admissibility of Expert Testimony ... A. General Rule of Admissibility ... B. Permissible Bases for Expert Testimony ... C. Qualifications of Expert Witnesses ... D. Form of Expert Testimony ... E. The Ultimate Issue Rule III. Expert Testimony Based on Novel Scientific Principles ... A. Why Special Admissibility Rules for Novel Scientific Evidence? ... B. Objecting to Novel Scientific Evidence ... C. The Frye Test ... D. Relevance Analysis IV. Categories of Expert Testimony on Child Sexual Abuse … A. Medical Evidence of Child Sexual Abuse ...1. Clinical and Scientific Information ... a. The Medical History ... b. The Physical Examination ... 2. Admissibility of Expert Medical Testimony Regarding Sexual Abuse ... B. Behavioral Science Testimony Describing Behaviors Commonly Observed in Sexually Abused Children ... 1. Clinical and Scientific Information ... 2. Expert Testimony on Behaviors Commonly Observed in Sexually Abused Children ... a. Logical Relevance of Expert Testimony on Behaviors Commonly Observed in Sexually Abused Children ... b. Case Law Regarding Expert Testimony on Behaviors Commonly Observed in Sexually Abused Children ... c. Child Sexual Abuse Accommodation Syndrome ... d. Conclusion ... C. Behavioral Science Testimony on Whether a Child Was Sexually Abused ... 1. Clinical and Scientific Information ... 2. Admissibility of Expert Testimony on Whether Sexual Abuse Occurred ... a. Validation of Child Sexual Abuse in New York ... b. Case Law Regarding Expert Testimony on Whether Abuse Occurred ... c. Expert Testimony on Whether a Child Was Sexually Abused Should be Admissible in Appropriate Cases ... D. Behavioral Science Testimony to Rehabilitate a Child's Credibility Following Impeachment in Which the Defendant Asserts that Behaviors Such as Recantation and Delay in Reporting Are Inconsistent with Allegations of Sexual Abuse ... 1. Clinical and Scientific Information ... 2. Expert Testimony to Rehabilitate Credibility ... E. Behavioral Science Testimony to Rehabilitate a Child's Credibility Following Impeachment in Which the Defendant Argues that Developmental Differences between Adults and Children Render Children Less Credible Witnesses than Adults ... 1. Clinical and Scientific Information ... a. Memory ... b. Inconsistency ... c. Suggestibility ... d. Differentiating Fact from Fantasy ... e. Understanding Time ... 2. Behavioral Science Testimony Regarding Developmental Differences between Children and Adults ... F. Behavioral Science Testimony That a Particular Child, or Sexually Abused Children as a Class, Generally Tell the Truth about Sexual Abuse ... 1. Clinical and Scientific Information Regarding Credibility ... a. Subjective Truthfulness ... b. Perceived Accuracy ... c. Do Experts Possess Specialized Knowledge about Children's Credibility That Could Assist Fact Finders?... 2. Judicial Response to Expert Testimony on Credibility ... 3. A Limited Role for Expert Testimony on Credibility? ... G. Expert Testimony Identifying the Perpetrator ... H. Behavioral Science Testimony Describing the Profile of Persons Who Abuse Children ...1. Clinical and Scientific Information ... a. Defining and Describing Paraphilia ... b. Etiological Theories of Paraphilia ... c. Psychological Evaluation of Sexual Offenders ... d. Treatment ... 2. Behavioral Science Testimony Regarding Offender Characteristics or Profiles ... a. Physical Abuse Cases ... b. Sexual Abuse Cases ... I. A New Concept: Court Appointed Experts on Child Development V. Conclusion

The Effects of Stereotypes and Suggestions on Preschoolers' Reports

Article

Jul 1995

Children's (N = 176) reported memories of a strange man's visit were studied. Three- to 6-year-olds were interviewed repeatedly after the event in one of the following conditions: (a) control, in which no interviews contained suggestive questions; (b) stereotype, in which children were given previsit expectations about the stranger; (c) suggestion, in which interviews contained erroneous suggestions about misdeeds committed by the stranger; and (d) stereotype plus suggestion, in which children were given both pre- and postvisit manipulations. Results from open-ended interviews after 10 weeks indicated that control participants provided accurate reports, stereotypes resulted in a modest number of false reports, and suggestions resulted in a substantial number of false reports. Children in the stereotype-plus-suggestion group made high levels of false reports. All experimental conditions showed dramatic developmental trends favoring older children.

“Prosecuting Child Sexual Assault Cases: Are Vulnerable Witness Protections Enough?”

Article