ArticlePDF Available

Vymedzenie pojmov a vzťahov kultúry, komunikácie a jazykového vzdelávania = Defining terms and interconnections between culture, communication and language teaching

Authors:

Abstract

The paper focuses on defining principal terms of culture, communication and language teaching. There is a great demand on European citizens to be interculturally competent. To become interculturally competent is closely related to education and especially to foreign language teaching. The aim of Council of Europe language policy is not only to teach/learn a language for communication purposes, but also by effective intercultural communication to support understanding and tolerance, respect for different cultures and identities. In order to implement cultural aspects into foreign language teaching, we need to understand the basic terms and relationships between them. This paper has an ambition to clarify the most fundamental terminology.
Vymedzenie pojmov a vzťahov kultúry, komunikácie a jazykového
vzdelávania
(Defining terms and interconnections between culture, communication and
language teaching)
EVA REID
KEY WORDS: culture, intercultural communication, multicultural communication,
intercultural competence, intercultural communicative competence
ABSTRACT:
The paper focuses on defining principal terms of culture, communication and
language teaching. There is a great demand on European citizens to be interculturally
competent. To become interculturally competent is closely related to education and
especially to foreign language teaching. The aim of Council of Europe language
policy is not only to teach/learn a language for communication purposes, but also by
effective intercultural communication to support understanding and tolerance, respect
for different cultures and identities. In order to implement cultural aspects into foreign
language teaching, we need to understand the basic terms and relationships between
them. This paper has an ambition to clarify the most fundamental terminology.
1. 1. Vymedzenie konceptu kultúry
Ponímanie kultúry je jedným zo základných pojmov, s ktorými sa budeme v našej práci
zaoberať. Považujeme za nevyhnutné oboznámiť sa s rôznymi prístupmi k jej štúdiu, znamami
a definíciami. Neexistuje jednotná definícia kultúry a taktiež nie je naším cieľom dospieť
k univerzálnej definícii, ale poukázať na jednotlivé prístupy a teórie na základe ktorých boli definície
kultúry formulované.
Humanistický prístup poníma kultúru ako proces pestovania intelektuálnych schopností
človeka, ktorý ju porovnáva ku kultivovaniu pôdy. V histórii sa po prvýkrát spája sociálny význam
slova kultúra s menom rímskeho filozofa Cicera, ktorý použil slovo kultúra v spojení „cultura animi“,
čo znamená kultúra duše. V Helenistickom Grécku sa kultúra vyučovala ako súčasť filozofického
vzdelania vo filozofických školách (Aiftinca, 2001). Postupne sa sociálny význam slova kultúra spájal
v zmysle pestovania intelektuálnych schopností človeka, kultivovania, zdokonalovania schopností
človeka, spájania s vyššími morálnymi a spoločenskými hodnotami, ktoré nachádzali odraz vo filozofii,
literatúre a v umení (Ciprianová, 2003).
Antropologické chápanie kultúry vzniklo v modernej dobe z antropológie a etnológie, kde
vedci študovali primitívne komunity a ich tradície a porovnávali ich s viac vyvinutými civilizáciami.
Britský antropológ E. B. Tylor v roku 1871 rozvinul všeobecnú definíciu kultúry, ktorá sa cituje
dodnes. Vo svojej publikácii Primitive Culture definuje kultúru ako „...komplexný celok, ktorý
zahrňuje vedomosti, presvedčenia, umenie, morálku, právo, obyčaje a ďalšie schopnosti alebo zvyky,
ktoré si človek osvojuje ako člen spoločnosti1 (Tylor, 1920, s. 1). Tylorova definícia vystihuje
vyjadruje komplexnosť konceptu kultúry predstavujúceho súbor všetkých jeho zložiek. Tylor (1920)
poukazuje na fakt, že kultúra nie je vrodená ale osvojovaná v procese socializácie. Antropológia
významne prispieva k prehlbovaniu a zušľachťovaniu konceptu kultúry, k lepšiemu chápaniu
komplexných mechanizmov, ktorými človek obohacuje prírodu. Aiftinca (2001) však upozorňuje, že
treba mna zreteli, že antropologické chápanie kultúry sa redukuje na sociálne skupiny, kde
privilegované skupinové kultúry na úkor kultúry ako celku.
Veľmi významný prínos pre pochopenie rôznych kultúr dielo amerického antropológa
nemeckého pôvodu Boasa (1911). Podľa Boasa (1911) je kultúrna pluralita základným prvkom
ľudstva. Kultúru treba vnímať v jej vlastnom prostredí, kde každá spoločnosť svoj vlastný
špecifický spôsob života, ktorý je výsledkom historického voja. Každé kultúrne prostredie má vplyv
na správanie sa jednotlivca, teda aj kultúra má vplyv na spôsob nášho myslenia. V každej spoločnosti
existujú tendencie, ktoré považujú za jedinú hodnotnú len svoju vlastnú kultúru (etnocentrizmus).
1 Preložila E.R.
Etnocentrizmus hľadí na iné kultúry povýšenecky v porovnaní s vlastnou kultúrou. Boas (1911) taktiež
definoval princíp kultúrnej relativity, kde kultúru nemožno chápať ako niečo absolútne, ale ako niečo
relatívne. Naše myšlienky a koncepcie sú pravdivé len potiaľ, pokiaľ siaha naša kultúra. To, čo je dobré
v jednej kultúre, môže byť považované za zv inej kultúre. Presadzoval názor, že neexistuje
nadradená alebo podradená kultúra a že všetky kultúry rovnocenné, zasluhujúce rešpekt a úctu.
Nadhodnocovanie alebo podhodnocovanie niektorých kultúr považoval za etnocentrické. Zámerom pre
úspešné dosiahnutie kultúrneho relativizmu v procese štúdia rôznych kultúr je porozumieť kultúram
v ich vlastnom ponímaní a posudzovať ich z neutrálneho hľadiska a bojovať proti etnocentrizmu (in
Valdes, 1986).
V dnešnej dobe je populárny sociologický prístup, ktorého cieľom je opísať a ujasniť
dynamiku kultúrneho procesu. Vyznačuje sa však pluralizmom chápania kultúry. Jedným
z najpoprednejších sociológov Durkheim (in Aiftinca, 2001) pri vytváraní konceptu „sociálnej
solidarity“ opísal kultúru ako fenomén kolektívneho vedomia, v ktorom normatívne aspekty
a podobné pocity sublimované. Kultúra je reprezentovaná modelom a systémom hodnôt, podľa ktorého
je možné upraviť správanie sa individuálneho človeka. Celkom odlišné chápanie kultúry reprezentuje
Sorokin (in Aiftinca, 2001), ktorý poníma kultúru na základe integrovania sociálnych a kultúrnych
systémov. Kultúra je podľa neho nezávislá od spoločnosti, nie je jej súčasťou. Najnovšie sociologické
koncepcie rozširujú chápanie konceptu kultúry v zmysle holistického prístupu, kde kultúra zahŕňa
všetky formy sociálneho prejavu.
Významný predstaviteľ americkej sociálnej antropológie Geertz (1977) považuje kultúru za
systém symbolov. Kultúra je systémom zdedených koncepcií vyjadrených v symbolických formách,
pomocou ktorých ľudia komunikujú, rozvíjajú svoje znalosti a postoje k životu. Kultúra má semiotický
význam: človek sa pohybuje vohraničenej sieti znamov, v rámci ktorej žije svoj život. Úlohou
antropológov je interpretovať symboly každej kultúry. Geertzeho chápanie kultúry smeruje
k semiotickému konceptu kultúry, ktorá skúma znaky, symboly a spôsoby komunikácie v rozličných
kontextoch a skúma vzťah medzi jazykom a kultúrou.
V publikáciách o interkultúrnej komunikácii sa v posledných rokoch uvádza niekoľko
definícií kultúry. Citujme len tie, ktoré vystihujú podstatu významu kultúry v procese interkultúrnej
komunikácie. Berry (in Průcha, 2010, s. 31) chápe kultúry z hľadiska interkultúrnej psychológie ako:
„...produkty minulého chování lidí a jako usměrňovalé budoucího chování lidí. Tudíž lidé jsou na
jedné straně spolutvůrci kultury své společnosti a na druhé straně jsou zároveň touto kulturou řízeni ve
svém chování.“ Takto ponímaná kultúra je však dosť špecifická vo vzťahu k správaniu sa ľudí. Podľa
Lovedaya (in Corbett, 2003) kultúra zahŕňa jasné normy a zvyklosti spoločnosti, jej symboly a
organizáciu skúseností, metódy fungovania spoločnosti, ktoré historicky prenášané, adaptované a
vytvárané. Každá spoločnosť si vytvára súbor presvedčení a predpokladov, ktoré považuje za „zdravý
rozum” a ku ktorému vzťahuje správanie sa ľudí. Kramsch (1998) dáva kultúru do kontrastu s
prírodou. Zatiaľ čo sa príroda vzťahuje k niečomu vrodenému, čo organicky rastie, kultúra sa vzťahuje
k niečomu vytvorenému. Kultúra nie je spätá s biologickým časom, jej krása je nezávislá od času.
Komplexnosť konceptu kultúry ako súboru všetkých jej zložiek vystihuje inštitút Roshan
Cultural Heritage (2001), podľa ktorého kultúra zahŕňa jazyk (najstaršiu ľudskú inštitúciu a
najsofistikovanejšie médium vyjadrenia), umenie a vedu (najrozvinutejšie a najrafinovanejšie formy
ľudského vyjadrenia), myšlienky (spôsoby ktorými ľudia vnímajú, chápu a interpretujú svet okolo
nich), duchovno (náboženstvá, všeobecné presvedčenia, povery), sociálne aktivity (festivaly, oslavy
spoločné pre určité komunity) a interakciu (sociálne aspekty kontaktu medzi luďmi - protokol,
konvencie, negociácie, socializácia).
1. 2. Jazyk a kultúra
Jazyk a kultúra sú úzko späté, sú navzájom podmienené, nemôžu existovať jeden bez druhého,
a preto im venujeme osobitnú pozornosť. Znalosť jazykov je základným predpokladom pre
komunikáciu medzi kultúrami. Bez znalosti cudzích jazykov nemožno uskutočnovať interkultúrnu
komunikáciu.
Vzťahom jazyka a kultúry sa zaoberali antropológovia od začiatku dvadsiateho storočia,
pretože považovali jazyk za odraz myslenia a názorov ľudí z určitého spoločenstva. Podľa
Kramschovej (1998) sa do kultúry nerodíme, ale kultúru získavame (enkukturácia) v procese, v ktorom
sa človek učí a nadobúda požiadavky kultúry, ktorou je obklopený, osvojuje si hodnoty a normy
správania sa vhodné pre danú kultúru (Grusec, Hatings, 2006). Hoci kultúra nie je determinovaná
gramatickými formami jazyka, jazyk samotný je ovplyvňovaný stavom kultúry. Ale aj štruktúra jazyka
vplyv na abstraktné myslenie a do istej miery usmerňuje vnímanie sveta (Valdes, 1986). Jazyk
funguje ako médium, ktorým vyjadrujeme našu kultúrnu realitu, slová nám umožňujú podeliť sa
o spoločné skúsenosti. To znamená, že rôzne jazyky majú diferencovanú a špecifickú slovnú zásobu,
ktorá je odrazom spôsobu života obyvateľov určitého kultúrneho priestoru a poukazuje na priority ich
každodenného života (Worf, 1964; napr. v eskimáckom jazyku je mnoho slovných vyjadrení pre sneh,
zatiaľ čo v teplých a miernych oblastiach si ľudia vystačia len s jedným slovom). Taktiež samotný
jazyk obohacuje kultúru, keď sa nové skúsenosti vytvárajú pomocou jazyka (chytľavé frázy vymyslené
humoristami, v reklamách a pod.). Jazyk sa môže chápať aj ako systém symbolov, ktoré majú kultúrnu
hodnotu. Jazyk bez kultúry je len súborom symbolov bez významu. Tieto symboly môžu byť
nesprávne interpretované, ak nie chápané v správnom kultúrnom kontexte (Brooks, 2001).
Používatelia určitého jazyka identifikujú seba a iných na základe jazyka, ktorý používajú, teda jazyk je
pre nich symbolom sociálnej identity.
S jazykom a kultúrou je úzko spätá hypotéza Sapira a Worfa (1940) o kultúrnej a lingvistickej
relativite. Táto hypotéza tvrdí, že rozdielni ľudia hovoria rozdielne, lebo myslia rozdielne, a myslia
rozdielne, lebo ich jazyk im ponúka odlišné spôsoby vyjadrovania sveta okolo nich. Existujú dve verzie
tejto hypotézy, jedna „radikálna verzia“ tvrdí, že jazyk určuje náš spôsob myslenia a že sme „väzňami“
našich jazykov. Druhá, „menej radikálna verzia“ upúšťa od absolútneho determinovania nášho
myslenia jazykom, ale pripúšťa, že lingvistické ekvivalenty ovplyvňujú naše myslenie (in Kramsch,
1998). Predpoklad, že „diferenciace jazyků ovlivňuje diferenciaci vnímaní světa a mluvčích těchto
jazyků“ (Průcha, 2010, s. 51) je v dnešnej dobe uznávaný mnohými odborníkmi z celého sveta ako
jeden z hlavných predpokladov úspešnej interkultúrnej komunikácie.
1. 3. Interkultúrna komunikácia
Po definovaní kultúry a jej vzťahu k jazykom sa dostávame k ďalšiemu, pre našu prácu
významnému pojmu: interkultúrna komunikácia. V dnešnej dobe sa fenomén interkultúrnej
komunikácie stáva čoraz aktuálnejším. Svetová globalizácia vyúsťuje do veľmi intenzívnych
medzinárodných mobilít v oblasti obchodu, vedy, vzdelávania, či osobných životov. Niekedy je však
komunikácia medzi predstaviteľmi rôznych kultúr problematická, keď dochádza k nesprávnej
interpretácii určitých prejavov verbálnej či neverbálnej komunikácie.
Interkultúrna komunikácia je javom veľmi starým. Už najstaršie spoločnosti sa odlišovali
nielen tým, že hovorili rozdielnymi jazykmi, ale aj svojmi postojmi a predsudkami k iným etnikám
a ich jazykom (Průcha, 2010). Uvedomovali si rozdiely medzi vlastnou kultúrou a kultúrou iných etník,
ktoré etnocentricky označovali za iné, cudzie, barbarské. Napriek tomu, že interkultúrna komunikácia
je javom existujúcim od najstarších dejín, výskumy v tejto oblasti majú pomerne krátku históriu. Od
60. rokov minulého storočia sa psycholingvistika a sociolingvistika začali zaujímať o vplyv faktorov
etnických kultúr na procesy jazykovej komunikácie. Ku skúmaniu interkultúrnej komunikácie
významne prispeli výskumy z ďalších interdisciplinárnych oblastí etnografie komunikácie (aké
komunikačné zvyklosti, rituály a tradície charakteristické pre príslušníkov určitých
etník), etnopsycholingvistiky (verbálne asociácie určitých etník odrážajú nielen variabilitu jazykov, ale
aj odlišnosť ich kultúr), interkultúrnej psychológie (skúma vplyvy kultúrneho kontextu na ľudské
správanie) a sociolingvistiky (Průcha, 2010).
Interkultúrna komunikácia v zjednodušenom zmysle ponímaná ako komunikácia medzi
členmi odlišných kultúr. Za výstižné považujeme definovanie interkultúrnej komunikácie Ciprianovou
(2008, s. 40) ako nielen procesu stretnutia sa rozdielnych národných kultúr, ale aj ako interakciu
jednotlivcov s rozdielnym stupňom identifikácie s majoritnou kultúrou a subkultúrami spoločnosti,
v ktorej žijú“. Podrobnejšie však vysvetľuje interkultúrnu komunikáciu Průchova (2010, s. 16)
definícia: „Interkulturní komunikace je termín označující procesy interakce a sdělování probíhající
v nejrůznejších typech situací, při nichž jsou komunikujícími partnery príslušníci jazykově a/nebo
kulturně odlišných etnik, národů, rasových či náboženských společenství. Tato komunikace je
determinována specifičnostmi jazyků, kultur, mentalit a hodnotových systémů komunikujících
partnerů“. Úspešnosť interkultúrnej komunikácie ovplyvňujú taktiež kognitívne a afektívne faktory
ako je percepcia (kategorizovanie a spracovávanie informácií a vnemov) a postoje (názory,
generalizácia, stereotyp, emócie, city, tendencia konať určitým spôsobom) (Singer, 1987).
Na interkultúrnu komunikáciu má priamy dopad školské vzdelávanie, kde okrem jazykového
vzdelávania, aj predmety ako dejepis, zemepis, občianska náuka, etická výchova majú významný
vplyv na rozvoj interkultúrnych kompetencií. Pre nás je však dôležitý rozvoj interkultúrnych
kompetencií vrámci jazykového vzdelávania. Na Slovensku podľa nového štátneho vzdelávacieho
programu, vychádzajúceho z požiadaviek Európskej komisie, je cieľom zabezpečiť efektívne jazykové
vzdelávanie od útleho veku dieťaťa, pretože práve v tomto veku sa formujú kľúčové postoje k iným
jazykom a kultúram. Oveľa väčšia dôležitosť sa prikladá prítomnosti sociokultúrnych komponentov v
obsahu jazykového vzdelávania. (Štátny vzdelávací program…, 2008).
1. 4. Interkultúrna vs. multikultúrna komunikácia
Na tomto mieste považujeme za dôležité analyzovaťdva základné pojmy, ktoré sú často
nesprávne používané ako synonymné. Oba pojmy sa však vzťahujú na komunikáciu medzi ľudmi, ktorí
nezdieľajú rovnakú národnosť, sociálny alebo etnický pôvod, pohlavie, vek, okupáciu, alebo sexuálnu
orientáciu.
Termín interkultúrna komunikácia (intercultural communication) sa vzťahuje ku komunikácii
medzi dvoma kultúrami alebo dvoma jazykmi, ktoré často presahujú politické hranice štátov.
S komunikáciou medzi kultúrami presahujúcou národné hranice je spätý fenomén kultúrneho šoku,
ktorý chceme efektívnym vzdelávaním eliminovať. Kultúrny šok sú pocity úzkosti, neistoty, zmetku,
ktorý zažívajú ľudia, pri pobyte v cudzej krajine vrámci inej kultúry. Interkultúrna komunikácia sa
taktiež dáva do súvislosti s komunikáciou medzi ľudmi z rozdielnych etnických, sociálnych kultúr v
rámci jednej krajiny, ktorí zdieľajú spoločný jazyk (napr. Američania afrického pôvodu a Američania
ázijského pôvodu, predstavitelia vyššej triedy a nižšej triedy, homosexuáli a heterosexuáli) (Kramsch,
1998).
Termín multikulturalita sa chápe dvoma spôsobmi. Jedným je multikultúrna spoločnosť, ktorá
označuje ľudí patriacich k rôznym skupinám s rôznym zázemím, etnickým pôvodom v jednej
multikultúrnej spoločnosti, koexistujúcich v rámci jedného štátu. Multikultúrna spoločnosť sa často
prirovnáva k „miešanému šalátu“, alebo k „taviacemu kotu“ (Fries, 2002). Neznamená to však, že
každý jednotlivec multikultúrnej spoločnosti patrí do viacerých kultúr. Podobne ako ľudia hovoriaci
viacerými jazykmi existujú ľudia, ktorí sa cítia byť príslušníkmi viacerých kultúrnych spoločenstiev.
Čo sa týka multikulturality/bikulturality jednotlivca, tu sa multiplicita chápe ako schopnosť jednotlivca
koexistovať v dvoch, alebo viacerých kultúrach naraz, s čím je spätý význam multikultúrnej
komunikácie.
V jazykovom vzdelávaní nám ide o rozvoj interkultúrnych komunikatívnych kompetencií, kde
pomocou cudzieho jazyka sa vieme efektívne dorozumievať s viacerymi kultúrami rešpektujúc ich
kultúrne špecifiká.
1. 5. Komunikatívna kompetencia
V každom odvetví ľudskej činnosti sa uplatňujú ľudia, ktorí disponujú potrebnými
vedomosťami, schopnosťami, zručnosťami na vykonávanie určitých profesií. Súhrn týchto vlastností,
ktoré podmieňujú profesijné výkony, výsledky a sociálny styk jednotlivcov sa nazýva kompetencia.
Pojem kompetencia sa uplatňuje hlavne vo sfére vzdelávania, kde prostredníctvom učenia sa
a praktickým vykonávaním určitých činností získavame určité kompetencie (Průcha, 2010).
Jednou z kľúčových kompetencií jednotlivca je aj získanie komunikatívnej kompetencie.
Průcha (2010, s. 125) definuje komunikatívnu kompetenciu ako: „schopnost jedince používat
v sociálním styku (pracovním, zájmovém, intimním aj.) různé dovednosti umožňující uskutečňovat za
určitým účelem akty verbální komunikace (mluvení, naslouchání, psaní, čtení) a s nimi spojené také
dovednosti neverbální komunikace“. Komunikatívna kompetencia sa vzťahuje ako k materinskému
jazyku, tak aj k cudziemu jazyku. Koncepcia komunikatívnej kompetencie má veľký význam pre teóriu
interkultúrnej komunikácie.
V oblasti vyučovania cudzích jazykov hrá komunikatívna kompetencia dôležitú úlohu. Taktiež
aj kurikulárne dokumenty vzdelávacej politiky Európskej únie stanovujú rôzne úrovne kompetencií,
ktoré majú žiaci dosiahnuť v školskom vzdelávaní.
Prioritou jazykového vzdelávania je nadobúdanie a rozvíjanie kompetencií u žiakov. SERRJ
(2001) definuje všeobecné kompetencie a komunikatívne jazykové kompetencie. Všeobecné
kompetencie pozostávajú z vedomostí, zručností a existenčnej kompetencie. Vedomosti, t.j.
deklaratívne vedomosti, sa chápu ako empirické vedomosti vyplývajúce zo skúseností a z formálneho
učenia sa (teoretické vedomosti). Zručnosti a praktické schopnosti spojené so schopnosťou
uskutočnovať určité aktivity (napr. komunikovať v cudzom jazyku). Existenčná kompetencia sa chápe
ako súhrn vlastností, charakterových znakov a postojov (aké predstavy majú jednotlivci o sebe, aké
majú názory na iných, atď.). S týmito vlastnosťami treba počítať pri učení sa cudzieho jazyka.
Existenčné kompetencie sú veľmi citlivými oblasťami pre medzikultúrne vnímanie a vzťahy.
Komunikatívne jazykové kompetencie môžeme chápať ako systém lingvistických,
sociolingvistických a pragmatických zložiek. Lingvistické kompetencie obsahujú lexikálne,
fonologické, syntaktické vedomosti a zručnosti. Sociolingvistické kompetencie sa vzťahujú na
sociokultúrne podmienky používania jazyka. Sem patria pravidlá slušného správania sa, zdvorilosti,
normy určujúce vzťahy medzi generáciami, pohlaviami, spoločenskými triedami, sociálnymi
skupinami. Sociolingvistická zložka výrazne ovplyvňuje jazykovú komunikáciu medzi predstaviteľmi
rôznych kultúr. Pragmatické kompetencie sa zaoberajú funkčným využitím lingvistických zdrojov,
zvládnutím jazykových prejavov, fráz, idiomov, intonácie, žiadostí, ponúk, povzbudení, identifikácie
typov textov a foriem, paródiou a iróniou. Tieto kompetencie nevyhnutné pri interakcii v
interkultúrnej komunikácii, kde ľahko môže vzniknúť nedorozumenie pri používaní vlastných
kultúrnych konvencií (SERRJ, 2001).
Taktiež aj zručnosti neverbálnej komunikácie nevyhnutným prvkom úspešnej
komunikatívnej kompetencie. Patria sem paralingvistické prejavy ako sú reč tela - gestá (zovretá päsť,
ukazovanie prstom), výraz tváre (úsmev, zamračenie), držanie tela (hrbenie sa, nakláňanie sa), očný
kontakt (žmurkanie, zízanie), telesný kontakt (podanie ruky, bozk), proxemika (priestor medzi
partnermi v komunikácii), onomatopoje - zvuky nesúce konvenčné významy (napr. v slovenčine pst pre
ticho), prozodické vlastnosti – kvalita, výška hlasu, hlasitosť (SERRJ, 2001). Podľa Byrama (1997),
zručnosti neverbálnej komunikácie sa vo vyučovaní cudzích jazykov vyskytujú veľmi zriedka a keď,
tak sa vyučujú veľmi povrchne. Poukazuje na variácie v neverbálnej komunikácii medzi kultúrami a na
možnosť zmätkov a nedorozumení. Aspekty neverbálnej komunikácie si ľudia osvojujú v prirodzenom
kultúrnom prostredí, veľakrát neuvedomelo. Učiaci sa cudziemu jazyku nie vždy má schopnosť alebo
aj záujem meniť tieto aspekty, ktoré pokladá aj za časť svojej osobnosti. Nie je však zámerom imitovať
aspekty neverbálnej komunikácie kultúry cieľového jazyka, ale schopnosť učiaceho sa rozpoznať
podobnosti a rozdiely a nájsť vzťah medzi vlasnými a cudzími systémami. Podľa Poyatosa (1992)
tradičné vyučovanie cudzích jazykov sa zaoberá len úzkym okruhom verbálnej komunikácie. Učitelia
cudzích jazykov by mali do svojich hodín zahŕňať nielen jazyk, ale aj parajazyk a kinetiku, vrátane
širšieho kontextu kultúrnych znakov.
Konceptom komunikatívnej kompetencie v jazykovom učení sa zaoberá Hymes (1972), ktorý
tvrdí, že ak chceme porozumieť cudziemu jazyku, musíme venovať pozornosť nielen získavaniu
gramatickej kompetencie, ale aj schopnosti jazyk správne používať. Hymes (1972) preto poukazuje na
dôležitosť sociolingvistickej kompetencie, ktorá sa stala základom pre rozvoj jazykového
komunikatívneho učenia.
Průchova (2010, s. 126) definícia jazykovej komunikatívnej kompetencie zdôrazňuje elementy
verbálnej komunikácie, nespomína neverbálnu komunikáciu ako súčasť komunikatívnej kompetencie,
ale nezabúda na dôležitosť interkultúrnej kompetencie v komunikácii v cudzom jazyku: „Komunikace
v cizích jazycích je založena na schopnosti porozumět, vyjádřit a tlumočit představy, myšlenky, pocity,
skutečnosti a názory v ústní i psané formě v společenských a kulturních situacích při vzdělávaní
a odborné přípravě, v práci, doma a ve volném čase podle přání a potřeb daného jedince. Komunikace
v cizích jazycích rovněž vyžaduje takové dovednosti, jako je pochopení kultur a jejich
zprostředkovaní“.
Podľa vyššie citovaných autorov, všetci zastávajú názor, že kultúrne aspekty sú nevyhnutnou
zložkou komunikatívnej kompetencie. Nestačí dokonale ovládať lingvistické aspekty cudzieho jazyka,
ale aj sociolingvistické, sociálne a pragmatické kompetencie sú nevyhnutné pre úspešnú komunikáciu.
1. 6. Interkultúrna kompetencia (IC)
Termíny interkultúrna kompetenca a interkultúrna komunikatívna kompetenca sa taktiež často
synonymne používajú. Hoci oba termíny sa týkajú interkultúrnej komunikácie, predsa je tam určitý
rozdiel a považujeme za dôležité na tento rozdiel poukázať.
V prípade interkultúrnej komunikácie ide o schopnosť človeka komunikovať vo vlastnom
jazyku s predstaviteľmi iných krajín a kultúr, využívajúc pritom ich znalosti o interkultúrnej
komunikácii, ich postoje a záujem o inakosť, ich schopnosti interpretovať, náchádzať súvislosti
a objavovať nové fakty. Inými slovami tu ide o schopnosť prekonať kultúrne rozdiely a mať potešenie
a radosť z interkultúrneho kontaktu. Ďaľším príkladom interkultúrnej kompetencie je schopnosť
jedinca interpretovať preložený dokument z iného jazyka a kultúry. Táto schopnosť nevyžaduje znalosť
cudzieho jazyka, ale vyžaduje schopnosti interpretácie a hladania súvislostí, znalostí o danej kultúre,
postoje a záujem o inú kultúru (Byram, 1997).
Čo sa ka výučby cudzieho jazyka, tak tu nenachádzame uplatnenie. Skôr predmety
občianskej náuky, dejepisu, zemepisu a etickej výchovy poskytujú možnosti rozvoja interkultúrnych
kompetencií.
1. 7. Interkultúrna komunikatívna kompetencia (ICC)
Podľa Byrama (1997) lingvistické, sociolingvistické, pragmatické a interkultúrne kompetencie
sú dimenziami ICC. Zdôrazňuje, že všetci učiaci sa cudziemu jazyku potrebujú získať ICC, pretože ju
potrebujú na komunikáciu s ľudmi iných kultúrnych identít, sociálnych hodnôt a spôsobov správania
sa. Na rozdiel od interkultúrnej kompetencie znalosť cudzieho jazyka je kľúčová pri interkultúrnej
komunikatívnej kompetencii. Jedinec interkultúrne komunikatívne kompetentný má schopnosti
interakcie s predstaviteľmi iných krajín a kultúr v cudzom jayzku. Takýto jedinec je schopný dohodnúť
sa na spôsobe komunikácie a interakcie, ktorá je vyhovujúca pre obidve strany, je schopný fungovať
ako mediator medzi ľudmi znych kultúrnych pôvodov. Jeho znalosti cudzej kultúry sú spojené s jeho
jazykovými kompetenciami a schopnostami používať cudzí jazyk vhodne vrámci sociolingvistických a
pragmatických kompetencií (uvedomenie si špecifických znamov, hodnôt, konotácií vrámci jazyka)
(Byram, 1997).
Podľa Fantiniho (2005) ICC je complex schopoností potrebných na efektívne a vhodné
komunikovanie s ľuďmi, ktorí hovoria iným jazykom a z iných kultúr. Efektívne komunikovanie
vyjadruje jazykové schopnosti dorozumieť sa s ľudmi iných kultúr. Vhodné komunikovanie vyjadruje,
ako člen inej (hostiteľskej) kultúry chápe danú komunikáciu. Chápanie vrámci interkultúrnej
komunikácie je často odlišné, čo vyplíva z rôznych kultúrnych prístupov tej istej situácie. ICC zahŕňa
schopnosti vytvárať a udržiavať vzťahy, komunikovať s minimálnym skreslením a spolupracovať v
snahe dosiahnuť spoločný záujem. Uvedomovanie si vlastných a cudzích kultúrnych špecifík je jedným
zo základov budovania ICC. Podpora schopnosti uvedomovania sa uskutočnuje pomocou rozvíjania
vedomostí, pozitývnych postojov a schopností, ale aj naopak. Tak isto aj znalosť cudzieho jazyka je
nevyhnutným prvkom ICC. Slabšia znalosť cudzieho jazyka sťažuje úspešnosť interkultúrnej
komunikácie.
Podľa Rady Európy (2001) existuje spojenie medzi interkultúrnou kompetenciou a
komunikatívnou kompetenciou pri získavaní interkultúrnej komunikatívnej kompetencie.
Komunikatívna kompetencia sa vzťahuje k schopnosti človeka komunikovať v cudzom jazyku -
spôsobom lingvisticky, sociolingvisticky a pragmaticky vhodným. ICC je v podstate včlenením
komunikatívnej kompetencie a interkultúrnej kompetencie.
Cieľom jazykového učenia je rozvíjanie interkultúrnych komunikatívnych kompetencií
učiacich sa. ICC predstavuje interpersonálny vzťah, v ktorom je komunikácia vnímaná ako efektívna
a uspokojivá pre obidve strany. Ideálny interkultúrny hovoriaci odmieta ideál rodeného hovoriaceho
ako modelu pre cudzojazyčnú výučbu. Podľa Byrama (1997) je lepšie dosiahnuť cieľ kompetentného
interkultúrneho hovoriaceho v určitej situácii, ako pokúšať sa dosiahnuť nedosiahnuteľný cieľ
kompetencií rodeného hovoriaceho.
1. 8. Koncept kultúry v jazykovom vzdelávaní
Skúmanie vzťahov medzi jazykom a kultúrou je pre cudzojazyčné vzdelávanie bohatým
zdrojom poznania. Pre cudzojazyčnú výučbu nie je podstatné preukázať vplyv jazyka na myslenie
a vnímanie reality, ale poznanie, že jazyk, myslenie a kultúra od seba neoddeliteľné elementy.
V tejto kapitole pristupujeme k terminologickému vymedzeniu konceptu kultúry v jazykovom
vzdelávaní z jej obsahového určenia..
Kramsch (1993) rozdeľuje kultúru do dvoch rovín, ktoré ovplyvňujú jazykové vzdelávanie.
Jedna rovina obsahuje faktické informácie, ktoré nazýva intelektuálnou kultúrou (highbrow culture).
Druhá rovina zahŕňa informácie o zvykoch, tradíciách, každodennom živote, ktoré nazýva
nekultivovanou kultúrou (lowbrow culture).
Podobné chápenie kultúry prezentuje Stern (1993), ktorý rozlišujekultúru v veľkým K“ a
„kultúru s malým k“. Kultúra s veľkým „K“ označuje elitnú kultúru, ktorá zahŕňa literatúru, vedu,
architektúru a umenie príslušného národa. Kultúra s malým „k“ predstavuje celkový spôsob života
členov určitého spoločenstva, ich hodnoty, spoločenské zvyky, odlišnosti v živote mužov a žien,
využívanie voľného času, stravovacie návyky, atď., ktoré následne determinujú používanie jazyka
v spoločenskom kontexte.
J. Hendrich (1988) rozlišuje reálie a lingvoreálie. Reálie charakterizuje ako poznatky
z geografie, dejín, hospodárskych, politických, sociálnych podmienok danej krajiny, jej literatúru,
umenie, vedu a techniku a ďaľšie oblasti tvoriace kultúru príslušného národa. Lingvoreálie majú
napomôcť k lepšiemu porozumeniu špecifík cuzieho jazyka, predovšetkým tých, ktorých význam je
spojený so spôsobom života danej krajiny.
Veľmi výstižný pre aplikovanie interkultúrnych aspektov v cudzojazyčnej výučbe je známy
pohľad na kultúru ako na ľadovec (Afs Intl, 1984). Hlavnou myšlienkou tohto modelu je, že kultúra je
ako ľadovec, kde len veľmi malá časť nad vodou je viditeľná, zatiaľ čo oveľa väčšia, rozhodujúca a
hlavná časť ľadovca je neviditeľná, skrytá pod vodou. Tým viditeľným vrcholom ľadovca je umenie,
literatúra, hudba, architektúra, folklór, divadlo, sviatky, oblečenie, divadlo atď. Medzi skryté časti
kultúry patria ukazovatele spoločenských vzťahov, pravidlá správania sa a interakcie medzi
generáciami, pohlaviami, sociálnymi skupinami, spoločenskými triedami, chápanie seba samého
a chápanie iných, dialekt, prízvuk, reč tela ako sú gestá, mimika, haptika, proxemika, posturika, očný
kontakt, hlasitosť hovorenia atď. Model ľadovca poukazuje na to, že viditeľná časť je len výsledkom
tej neviditeľnej časti. Taktiež poukazuje na zložitosť pochopenia ľuďmi z iných kultúr, pretože vidia
len vrchol ľadovca a nie hneď sú schopní pochopiť celý ľadovec – kultúru aj s jeho základmi. Pomocou
interkultúrneho vzdelávania môžeme získavať a rozvíjať znalosti, názory a postoje týkajúce sa
interakcie s inými kultúrami.
Jazykovým učením sa snažíme u žiakov získať komunikatívne kompetencie. Učením kultúry
cieľového jazyka sa snažíme u žiakov o získanie interkultúrnej komunikatívnej kompetencie. Bez
znalosti kultúrnych aspektov danej krajiny nemôžeme nadobudnúť interkultúrne komunikatívne
kompetencie. Učenie jazyka a kultúry nemožno oddeľovať a z toho vyplýva postavenie interkultúrnej
komunikatívnej kompetencie ako jednej z cieľových kompetencií v jazykovom vzdelávaní.
Cieľom tohto príspevku bolo definovať najdôležitejšie termíny kultúry, kompetencie
a komunikácie v jazykovom učení. Keďže je jedným z cieľov Európskej únie vychovávať ľudí
interkultúrne kompetentných, tak je nevyhnutné zahrnúť aspekty kultúry do vzdelávania a jazykového
učenia. Aby bolo učenie kultúry efektívne, tak musí byť v prvom rade správne chápanie základných
pojmov. Z potreby správneho chápania týchto pojmov som zosumarizovala do tohto článku
najdôležitejšie pojmy a ich súvislosti.
Literatúra:
AIFTINCA, M. Culture and Freedom. Washington : The council for Research in Values and
Philosophy, 2001. ISBN: 1565181360
AFS INTL. Afs orientation Handbook: 004. Intercultural Pr, 1984. ISBN: 9995098989.
ALLEN, W.W. Toward cultural proficiency. In: Omaggio, A. C. (ed.) Proficiency, Curriculum,
Articulation: The Ties that Blind. Middlebury, VT : Northeast Conference, 1985. ISBN: 978-
0915432851
BERRY, J.W. Cross-Cultural Psychology. In: Průcha, J. Interkulturní komunikace. Grada Publishing,
2010. ISBN: 9788024730691
BOAS, E. Language and thought. In: Valdes, M. (ed.) Bridging the Cultural Gap in Language
Teaching. Cambridge : Cambridge University Press, 1986. ISBN: 978-0521310451
BROOKS, N. Culture in the Classroom. In: . In: Valdes, M. (ed.) Bridging the Cultural Gap in
Language Teaching. Cambridge : Cambridge University Press, 2001. ISBN: 0521310458
BYRAM, M. Cultural Studies in Foreign Language Education. Clevedon : Multilingual Matters, 1989.
ISBN: 1853590177
BYRAM, M. Teaching and Assessing Intercultural Communicative Competence. Clevedon,
Philadellphia : Multilingual Matters, 1997. ISBN: 185359377
BYRAM, M., BUTTJES, D. Mediating Languages and Cultures: Towards an Intercultural Theory of
Foreign Language Education. Clevedon : Multilingual Matters, 1991. ISBN: 1853590703
BYRAM, M., ESARTE-SARRIES, V., TAYLOR, S. Cultural Studies and Language Learning.
A Research Report. Clevedon : Multilingual Matters, 1991. ISBN: 978-1853590894
A Common European Framework of Reference for Language Learning, Teaching, Assesment. Council
of Europe. 2001. [online]. [cit.19.3.2009]. Dostupné na internete
http://www.coe.int/t/dg4/linguistic/Source/Framework_EN.pdf
CORBETT, J. An Intercultural Approach to English Language Teaching. Clevedon: Multilingual
Matters, 2003. ISBN: 1853596833
CUSHNER, K., BRISLIN, R. Improving Intercultural Interactions. SAGE Publications, 1997. ISBN:
0761905375
FANTINI, A.E. About Intercultural Communicative Competence: A Construct. 2005 [online]. [cit.19.
8. 2010]. Dostupné na internete: ww.sit.edu/SITOccasionalPapers/feil_appendix_e.pdf
FRIES, S. Cultural, Multicultural, Cross-cultural, intercultural: A Moderators Proposal. 2002.
[online]. [cit.21.7.2010]. Dostupné na internete: www.tesol-france.org/articles/fries.pdf
GEERTZ, C. The Interpretation of Cultures. Basic Books, 1977. ISBN: 0465097197
HENDRICH, J. a kol. Didaktika cizích jazyků. Praha : Státní pedagogické nakladatelství, 1988.
HYMES, D. On Communicative competence. In J.B.Pride and J.Holmes (eds) Sociolinguistics.
Harmondsworth: Penguin, 1972. ISBN: 978-0140806656
IMAHORI, T.T. – LANIGAN, L.M. Relational model of intercultural communication competence. In:
International Journal of Intercultural Relations. Vol. 13, 1989, no. 3.
KRAMSCH, C. Context and Culture in Language Teaching. Oxford: Oxford University Press, 1993.
ISBN: 978-0194371872
KRAMSCH, C. Language and Culture. Oxford : Oxford University Press, 1998. ISBN:
9780194372145
LOVEDAY, L. Sociolinguistics of Learning and Using a Non-Native Language. In: Corbett, J. An
Intercultural Approach to English Language Teaching. Multilingual Matters, 2003. ISBN: 1853596833
PARMENTER, L. Intercultural communicative competence. 2003. [online]. [cit.19.8.2010]. Dostupné
na internete: tb.sanseido.co.jp/english/newcrown/pdf/ten001/ten_01_20.pdf
PORTER, R. E., SAMOVAR, L. A. Intercultural Communication: A Reader. 9th edition. Belmont :
Wadsworth Publishing Co Inc., 1999. ISBN: 978-0534562410
PRŮCHA, J. Interkulturní komunikace. Grada Publishing, 2010. ISBN: 9788024730691
Roshan Cultural Heritage Institute. Cultural understanding through education and communication.
Definition of Culture. 2001. [online]. [cit.19.7.2010]. Dostupné na internete: http://www.roshan-
institute.org/templates/System/details.asp?id=39783&PID=474552)
SERCU, L. Acquiring Intercultural communicative competence from textbooks. Leuven University
Press, 2000. ISBN: 978-9058670267
SERCU, L. Foreign Language Teachers and Intercultural Competence. Clevedon: Multilingual
Matters, 2005. ISBN: 1853598437
SINGER, R.M. Intercultural Communication: A Perceptual Approach. Englewood Cliffs, New Jersey :
Prentice Hall, Inc., 1987. ISBN: 978-0134691152
STERN, H. H. Issues and Options in Language Teaching. Oxford : Oxford University Press, 1993.
ISBN: 978-0194370660
TYLOR, E.D. Primitive culture: researches into the Development of Mythology, Philosophy, Religion,
Art, and Custom. 2 volumes, London: John Murray, 1920 [online]. [cit.19. 7. 2010]. Dostupné na
internete: http://onlinebooks.library.upenn.edu/webbin/book/lookupname?key=Tylor%2c%20Edward
%20Burnett%2c%20Sir%2c%201832-1917
VALDES, J.,M. Culture Bound. Cambridge University Press, 1986. ISBN: 0521310458
VAN EK, J.A. Objectives for Foreign Language Learning, Vol.1: Scope. Strasbourg: Council of
Europe, 1986.
WARDHAUGH, R. An Introduction to Sociolinguistics. Oxford : Blackwell Publishers, 2009. 6th
edition. ISBN: 978-1405186681
WHORF, B. Language, Thought, and Reality: Selected Writings of Benjamin Lee Whorf. J.B. Carroll
(ed.). New York : John Wiley and Sons, 1964. ISBN: 978-0262730068
SERCU, L. Intercultural Competence: Secondary School v. 1: A New Challenge for Language
Teachers and Trainers in Europe (Language & Cultural Contact). Aalborg Universitetsforlag : 1995.
ISBN: 8773074977
... Человек как член общества и носитель культуры больше учится, чем созидает, что подтверждается различными исследованиями (ср. Reid, 2011). ...
... Na základe našich zistení a výsledkov porovnateľných výskumom sme prišli k záverom, že rozvoj IKK na všetkých úrovniach vzdelávania v rámci cudzích jazykov je značne zanedbávaný, a že môžeme aj v našich podmienkach vzdelávania prispieť k jeho zlepšeniu. Na UKF sa problematike rozvoja interkultúrnych kompetencií v jazykovom vzdelávaní venuje Bírová ( , 2014, Reid (2010Reid ( , 2011 a rozvoju stratégií učenia sa jazyka s dôrazom na interkultúrne kompetencie sa venuje Horváthová (2011,2013). Na Katedre lingvodidaktiky a interkultúrnych štúdií UKF v Nitre reflektujeme požiadavky najnovších výskumov a do študijného programu učiteľstvo anglického jazyka a literatúry zavádzame povinný predmet "Interkultúrna komunikácia", kde budú študenti získavať poznatky o kultúre, o vzťahu jazyka a kultúry, o interkultúrnej komunikácii, a budú rozvíjať vlastné interkultúrne komunikatívne kompetencie. ...
Article
Full-text available
Language awareness
... Человек как член общества и носитель культуры больше учится, чем созидает, что подтверждается различными исследованиями (ср. Reid, 2011). ...
... Na základe našich zistení a výsledkov porovnateľných výskumom sme prišli k záverom, že rozvoj IKK na všetkých úrovniach vzdelávania v rámci cudzích jazykov je značne zanedbávaný, a že môžeme aj v našich podmienkach vzdelávania prispieť k jeho zlepšeniu. Na UKF sa problematike rozvoja interkultúrnych kompetencií v jazykovom vzdelávaní venuje Bírová ( , 2014, Reid (2010Reid ( , 2011 a rozvoju stratégií učenia sa jazyka s dôrazom na interkultúrne kompetencie sa venuje Horváthová (2011,2013). Na Katedre lingvodidaktiky a interkultúrnych štúdií UKF v Nitre reflektujeme požiadavky najnovších výskumov a do študijného programu učiteľstvo anglického jazyka a literatúry zavádzame povinný predmet "Interkultúrna komunikácia", kde budú študenti získavať poznatky o kultúre, o vzťahu jazyka a kultúry, o interkultúrnej komunikácii, a budú rozvíjať vlastné interkultúrne komunikatívne kompetencie. ...
Article
Full-text available
The aim of the present paper is the contextual intersection of terms: culture, language, identity and presentation of relevant contexts of communication of different cultural community members. It is a complicated interdisciplinary issue at the border of linguistics and ethnology. Socialization and acculturation are largely based on becoming familiar with symbols, symbol systems and on gaining skills in their use. In this context, it is true that a human (as a community member) learns more than he creates. If language is understood as a part of culture, it is understandable that they are identical-it represents the same syncretic unit. In terms of ethnic identity, language is one of the most significant ethno-differentiating factors. The condition of undepreciated implementation of communicative function of language is the knowledge of culture in all its categories-material-technological, socioorganizational and symbolic, too. © 2014, Slovenska Vzdelavacia Obstaravacia. All rights reserved.
ResearchGate has not been able to resolve any references for this publication.